Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. máj 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116210763
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116210763.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: Q. X., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX/X, XXX XX N., štátny občan SR, právne zastúpený: JUDr. Marián
Ševčík, CSc., advokát so sídlom N. XX, XXX XX A., proti žalovaným: 1/ P. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom W. XXX/X, XXX XX D., štátny občan SR, 2/ V. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXX/X,
XXX XX D., štátny občan SR, obaja právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová,
s.r.o., so sídlom ul. Vajanského č. 1/2765, 010 01 Žilina, IČO: 36 851 906, o zaplatenie 10.540 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného v rade 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k.

41C/183/2016-201 zo dňa 30. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok vo výroku, ktorým bol žalovaný v rade 1/ zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 10.390 Eur spolu
s úrokom z omeškania, vo výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanej v rade 2/ zamietnutá a vo výrokoch
o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorým v časti zaplatenia istiny 150 Eur, konanie zastavil,
z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému v rade 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

Žalovanej v rade 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciekonanievčastiozaplatenie150Eur,zastavil.Žalovaného
v rade 1/ zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 10.390 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne

zo sumy 13.140 Eur od 01.07.2013 do 01.10.2014, zo sumy 11.440 Eur od 02.10.2014 do 17.02.2015,
zo sumy 11.240 Eur od 18.02.2015 do 31.07.2015, zo sumy 11.040 Eur od 01.08.2015 do 01.08.2015,
zo sumy 10.540 Eur od 02.08.2015 do 30.09.2015, zo sumy 10.390 Eur od 01.10.2015 do zaplatenia.
Žalobu voči žalovanej v rade 2/ zamietol. Vyslovil, že žalobca má nárok voči žalovanému v rade 1/ nanáhradu trov konania v rozsahu 97,70 %. Žalovaná v rade 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Pokiaľ sa týka výroku o čiastočnom zastavení konania, poukázal na to, že žalobca podaním zo dňa
26.04.2017 v časti zaplatenia istiny 150 Eur, vzal žalobu späť. K tomuto späťvzatiu došlo skôr, než začalo
predbežné prejednanie sporu podľa § 168 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"), z tohto
dôvodu nebol potrebný súhlas žalovaných so späťvzatím, a preto v tejto časti v zmysle ustanovenia §
145 ods. 1 CSP konanie zastavil.

3. Mal za preukázané, že dňa 26.04.2013 žalobca požičal žalovanému v rade 1/ v reštaurácii Relax v
Prievidzi sumu 13.140 Eur. Žalovaný v rade 1/ písomne prehlásil, že sumu 13.140 Eur vráti žalobcovi
do 30.06.2013. Predmetnú pôžičku postupne splácal (01.10.2014 - 1.700 Eur, 17.02.2015 - 200 Eur,
31.07.2015 - 200 Eur, 01.08.2015 - 200 Eur, 30.09.2015 - 150 Eur), celkovo sumu 2.750 Eur. Pokiaľ
ide o preukázanie, že došlo k pôžičke, vychádzal jednak zo svedeckej výpovede P. M. a z obsahu

písomného prehlásenia žalovaného v rade 1/ zo dňa 26.04.2013. Z tohto vyplýva, že žalobca a žalovaný
v rade 1/ uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke. Svedkyňa M. potvrdila, že bola prítomná pri finančnej
transakcii medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/, pričom ona sama žalobcovi priamo do rúk odovzdala
sumu 3.140 Eur a bola svedkom prepočítavania finančnej hotovosti v hodnote 13.140 Eur. Tiež jej
výpoveďou bolo preukázané, že pri stole v reštaurácii došlo za jej prítomnosti k odovzdaniu a prevzatiu

peňazí. Táto skutočnosť je hodnoverne preukázaná aj samotným prehlásením žalovaného v rade 1/
zo dňa 26.04.2013, ktoré vlastnoručne napísal, že sumu 13.140 Eur vráti žalobcovi do 30.06.2013. Z
tohto možno logicky vyvodiť záver, že tieto finančné prostriedky si od žalobcu požičal, resp. tieto od
neho prevzal. Hoci v prehlásení absentuje slovná zmienka, resp. výraz predstavujúci úkon prevzatia
finančných prostriedkov žalovaným v rade 1/, z doslovného znenia prehlásenia žalovaného v rade 1/ z

hľadiska nadväznosti použitých pojmov a zaradenia pojmov v štruktúre celého prehlásenia má za to, že
možno obsah tohto prehlásenia vyložiť tak, že žalovaný v rade 1/ od žalobcu skutočne obdržal finančné
prostriedky vo výške 13.140 Eur a tieto sa mu zaviazal v stanovenej lehote splatnosti vrátiť. Z logického a
systematického hľadiska celého textu prehlásenia nemožno dospieť k záveru, že k prevzatiu finančných
prostriedkov zo strany žalovaného nedošlo. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaných, že zo svedeckej

výpovede P. M. nevyplýva, že by došlo k prevzatiu akejkoľvek finančnej hotovosti žalovaným v rade
1/ od žalobcu, keď svedkyňa priamo na otázku položenú právnou zástupkyňou žalovaných, či videla
preberaniepeňazí,akoajnaotázku,čisaokremprevzatiaaodovzdaniapeňazípristoleničinéneudialo,
odpovedala jednoznačne áno. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že svedkyňa nepotvrdila, že sa v jej prítomnosti
vypisovalo písomné prehlásenie žalovaným v rade 1/, zdôraznil, že existencia samotného prehlásenia

nebola v konaní spornou. Sám žalovaný v rade 1/ potvrdil, že predmetné prehlásenie vlastnoručne
napísal. Svedkyňa sa vyjadrila, že na stole v reštaurácii bol papier a vo svojom písomnom podaní zo
dňa 22.04.2017 uviedla, že žalovaný v rade 1/ napísal prehlásenie na papier. Svedkyňa na pojednávaní
na toto svoje písomne vyhlásenie odkázala.

4. Pokiaľ žalovaní vzniesli námietku neplatnosti prehlásenia zo dňa 26.04.2013, uvedené nemožno
vyhodnotiť ako neplatné, nakoľko nebol preukázaný žiadny dôvod neplatnosti prehlásenia vymedzený
žalovanoustranouanavyše,titulomposkytnutiapredmetnejpôžičkybolaústnazmluvaopôžičke.Obsah
prehlásenia nebol vnútorne rozporný. Nebolo preukázané, že žalovaný v rade 1/ neurobil prehlásenie
slobodnečivážne.Akžalobcamalžalovanémuvrade1/hroziťtrestnýmoznámenímpreuvedenýtrestný

čin, nejde o bezprávnu vyhrážku a iný nátlak pri spisovaní prehlásenia nebol relevantným spôsobom
preukázaný. Taktiež nebolo preukázané, že žalovaný v rade 1/ nemal spôsobilosť na právne úkony, resp.
že by trpel takou duševnou poruchou, ktorá by mu znemožňovala rozpoznať obsah daného prehlásenia.
Len z toho, že žalovaný v rade 1/ je od 07.05.2012 liečený na psychiatrickej ambulancii pre depresívnu
poruchu a v júni 2013 mal zhoršený zdravotný stav, nemožno bez ďalšieho konštatovať naplnenie

predpokladov § 38 Občianskeho zákonníka. Žalovaní ani nenavrhli žiadne dôkazy na preukázanie
tejto skutočnosti. Rovnako nevzhliadol dôvod, pre ktorý by prehlásenie svojím obsahom alebo účelom
odporovalo zákonu, či by zákon obchádzalo, alebo sa priečilo dobrým mravom. Tiež neboli zistené
objektívne či subjektívne podmienky úžery. Rovnako nie je možné vyhlásiť ho za neplatné v súlade s §
145 Občianskeho zákonníka. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony, týkajúce sa spoločných vecí

manželov, nepovažuje zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov. Keďže zmluva o pôžičke
uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu BSM, nie je právnym úkonom
týkajúcim sa spoločných vecí. Zmluvou o pôžičke uzavretou len žalovaným v rade 1/ a podpísaním
predmetného prehlásenia len žalovaným v rade 1/ nevznikol spoločný záväzok žalovaného v rade 1/ ažalovanej v rade 2/ (manželov), pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných vecí,
a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas žalovanej v rade 2/, a teda
v súvislosti s platnosťou/neplatnosťou tohto právneho úkonu je vylúčená aplikácia § 145 OZ. V tejto

súvislosti nie je daná pasívna legitimácia žalovanej v rade 2/, nakoľko z dokazovania je zrejmé, že v
reštaurácii Relax bol prítomný len žalovaný v rade 1/. Tiež z obsahu prehlásenia vyplýva len účasť
žalovanéhovrade1/.Nebolopreukázané,ževčaseústnejzmluvyopôžičke,čispisovaniapredmetného
prehlásenia, mala žalovaná v rade 2/ o pôžičke vedomosť, že by mala vôľu so žalobcom uzavrieť zmluvu
o pôžičke, resp. si od žalobcu finančné prostriedky požičať. Danosť vôle je základným predpokladom

každého právneho správania - tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú náležitosť
právneho úkonu. Z dokazovania bolo preukázané, že žalovaná v rade 2/ mala vedomosť o pôžičke, ale
z roku 2011, ktorú bola ochotná mesačne splácať. Ani z výpovede svedka Z. X. vôľa žalovanej v rade
2/ uzavrieť so žalobcom dňa 26.04.2013 zmluvu pôžičke na spornú sumu, nevyplýva. Z tohto dôvodu
bola žaloba voči žalovanej v rade 2/ zamietnutá.

5. Ďalej poukázal na to, že pôžička z roku 2011, poskytnutá žalobcom žalovaným, nie je predmetom
konania a údajná zmluva o pôžičke predstavuje odlišný zmluvný vzťah od ústnej pôžičky zo dňa
26.04.2013. Nemožno dospieť pri predmetnom prehlásení ani k záveru o simulovanom právnom úkone.
Zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu a neobstojí tak tvrdenie žalovaných, že pri poskytnutí
pôžičky dňa 26.04.2013 nemalo dôjsť k spísaniu prehlásenia žalovaným v rade 1/, ale k uzavretiu zmluvy

o pôžičke, ktorá by bola podpísaná oboma zmluvnými stranami. Nesvedčí tomu ani fakt, že prehlásenie
bolo spísané vlastnou rukou žalovaného v rade 1/. Zo samotného skutkového stavu veci a časovej
súvislosti vyplýva, že žalovaný v rade 1/ začal poskytnuté finančné prostriedky splácať až 01.10.2014,
t.j. až 3 roky po údajnej pôžičke z roku 2011, avšak rok po existencii pôžičky z 26.04.2013 so splatnosťou
30.06.2013. Žalovaní súdu neuviedli ani konkrétnu splatnosť pôžičky z roku 2011. Tvrdenie, že k nej

malo dôjsť 1 - 2 mesiace po poskytnutí úveru bez toho, aby vôbec preukázali skutočnosti svedčiace
vybavovaniu, či poskytnutiu úveru, sú k záveru o unesení dôkazného bremena žalovanými v tomto
smere nedostačujúce. Podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke nie je uvedenie účelu poskytnutia
finančných prostriedkov. Preto je irelevantné, za akým účelom žalobca požičiaval žalovanému finančné
prostriedky. Z tohto dôvodu aj listinné dôkazy predložené žalovanými vo vzťahu k rekonštrukcii domu

sú bez právneho významu. Ani listinný dôkaz "Posledná výzva na úhradu spoločnej čiastky 10.540 Eur
+ 6.200 Eur" nepreukazuje, že sa jedná o pôžičku 8.000 Eur, poskytnutú niekedy v roku 2011. Zo
samotného textu listu vyplýva pôžička vo výške 13.140 Eur. Tiež nepreukázali, že žalovaný v rade 1/
nepriniesol do reštaurácie Relax v Prievidzi sumu 10.000 Eur. To, že žalovaný v rade 1/ bol od roku 2011
invalidným dôchodcom, sama o sebe nepreukazuje, že nemal k dispozícii v rozhodnom čase 10.000

Eur. Žalobcu nezaťažovalo dôkazné bremeno odkiaľ žalovaný v rade 1/ získal 10.000 Eur, ale jeho
povinnosťou bolo preukázať, že on sám mal v rozhodnom čase k dispozícii finančné prostriedky. Je teda
bezpredmetné, odkiaľ mal žalobca v rozhodnom čase (26.04.2013) k dispozícii finančné prostriedky v
uvedenej hodnote, ale je rozhodujúce, že takýmto obnosom disponoval. K námietke premlčania uviedol,
že finančné prostriedky sa žalovaný v rade 1/ zaviazal vrátiť do 30.06.2013 a žaloba bola podaná

27.04.2016, teda uplatňovaný nárok nie je premlčaný.

6. Úrok z omeškania priznal v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
Vlády SR č. 87/1995 Z.z., a to prihliadajúc na jednotlivé vykonané splátky žalovaným.

7. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Má za to, že žalobca
zavinil zastavenie konania ohľadne čiastky 150 Eur, a preto voči žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania ako čistý úspech 97,70 %. Žalovaná v rade 2/ bola voči žalobcovi úspešná v plnom rozsahu,
preto jej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi.

8. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote, a to vo výrokoch III. a V.,
týkajúce sa žalovanej v rade 2/. Má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo vzťahu k týmto výrokom
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Neuviedol riadne svoju právnu úvahu, na základe ktorej
sa pri hodnotení dôkazov riadil a rozhodol vo veci samej. Nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi a
skutočnosťami, ktoré boli z jeho strany počas celého konania pred súdom produkované, namietané a

majú podstatný význam. Má za to, že nie je tu žiadny právny dôvod na to, aby súd žalobu zamietol voči
žalovanej v rade 2/ a priznal jej právo na náhradu trov konania, keď táto od samého začiatku nekonala
v duchu dobrých mravov, pričom obaja žalovaní preukázateľne ho zavádzali a viackrát od neho účelovo
vymámilifinančnéprostriedkyvoformepôžičky,ktorúvšaknemalivúmyslevrátiť.Žalovaníakomanželiasi požičali od neho finančné prostriedky za účelom odkúpenia polovice domu. Žalovaná v rade 2/ sama
potvrdila a súhlasila so splácaním poskytnutej pôžičky, čo preukazuje jej riadnu vedomosť a súhlas s
tým, že uvedená pôžička sa vzťahovala aj na jej osobu. Od samého začiatku tvrdia, že pôžička bola

poskytnutá obom manželom na ich výslovnú žiadosť za účelom odkúpenia polovice domu. Skutočnosť,
žepeniazeprevzalosobnelenžalovanývrade1/,jeprávneirelevantná,nakoľkožalovanávrade2/mala
o poskytnutí pôžičky vedomosť a túto aj následne splácala. Pri predávaní peňazí mu žalovaný v rade 1/
povedal, že chcú so žalovanou v rade 2/ odkúpiť polovicu domu, v ktorom bývali. Preto má za to, že ide
o pôžičku pre oboch žalovaných. Bola medzi nimi už daná zvyklosť, že poskytoval pôžičku vždy obom

žalovaným na spoločný účet ako manželov, aj vzhľadom na osobný stav žalovaného v rade 1/. Rovnako
výzvy boli zasielané a adresované žalovaným spoločne a títo sa nikdy nevyjadrili a nikdy ich nenapadli.
Žalovaná v rade 2/ uvedený dlh priznala za spoločný a na pojednávaní výslovne potvrdila, že mala od
počiatku o poskytnutej pôžičke vedomosť. Rovnako nie je možné súhlasiť, že výlučne žalovaný v rade
1/ zaplatil žalobcovi postupnými splátkami celkovo sumu 2.750 Eur, nakoľko aj z výsluchu žalovanej v
rade 2/ a svedka Z. X. vyplýva, že predmetnú sumu platila žalobcovi žalovaná v rade 2/ ako splátky

spoločného dlhu. Aj keď žalovaná v rade 2/ nebola prítomná pri poskytnutí pôžičky, žalovaný v rade
1/ konal s jej súhlasom a vedomosťou, s čím výslovne ubezpečil žalobcu. Žalovaná v rade 2/ mala
vedomosť o splatení pôžičky z roku 2011 a jej tvrdenia o tom, že o následnej pôžičke z roku 2013 nemala
vedomosť a že splátky 2.750 Eur sa vzťahovali k pôžičke z roku 2011, považuje za nepravdivé a účelové.
Ak by sa mali tieto splátky vzťahovať na pôžičku z roku 2011, išlo by z jej strany k nezmyselnému plneniu

premlčanej pohľadávky, pričom na premlčanie sami poukázali. Preto považuje jej tvrdenia za účelové a
zavádzajúce. Navrhuje, aby odvolací súd vyslovil výrok, že žaloba sa voči žalovanej v rade 2/ potvrdzuje
v celom rozsahu, žalobca má nárok voči žalovanej v rade 2/ na náhradu trov konania v rozsahu 97,70 %
a priznať mu trovy odvolacieho konania. Prípadne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil
a vrátil mu vec na nové konanie.

9. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v rade 1/ proti výrokom, ktorými bol
zaviazanýzaplatiťistinuspoluspríslušenstvomaktorýmbolažalobcovivočinemupriznanánáhradatrov
konania. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne a právne nesprávny a dôvody, ktoré uvádza
vo svojom odôvodnení, považuje za dôvody, ktoré vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia

veci a nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a v platnom právnom poriadku. Neboli splnené
procesné podmienky na jeho vyhlásenie a nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené,
aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Odôvodnenie rozsudku, pokiaľ ide o priznanie nároku, je neurčité, nezrozumiteľné a výkladom
uvedeným obsahom jeho odôvodnenia došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Súd

prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Rozsudok nemá oporu v zistenom skutkovom
stave a nevychádza zo všetkých dôkazov, ktoré súd vykonal. Jednoznačne vychádza iba z tvrdení
žalobcu, pričom žalobca bol v dôkaznej núdzi, pretože i svedok, ktorý bol vypočutý - P. M. v čase, keď
bola vypočutá, bola priateľom žalobcu a jej tvrdenia sú teda účelové a navyše nepotvrdila, že prevzal
sumu 13.140 Eur. Žalobca opiera svoj návrh o prehlásenie o pôžičke zo dňa 26.04.2013, ktoré bolo

skutočne ním vlastnoručne spísané a podpísané. Z tohto nevyplýva, že by bola poskytnutá pôžička.
Predmetné prehlásenie nebolo podpísané žalobcom, ani prítomnou svedkyňou P. M.. Naďalej trvá
na tom, že zo strany žalobcu bol na neho robený nátlak pri spisovaní písomného prehlásenia, i keď
v skutočnosti finančné prostriedky z jeho obsahu vo výške 13.140 Eur mu 26.04.2013 neboli vôbec
vyplatené.Nevyplývatoanizoslovnéhozneniapísomnéhoprehlásenia.Čestnéprehlásenienemôžebyť

považované za platný právny úkon aj z dôvodu, že v tom čase bol liečený na psychiatrickej ambulancii
a jeho rozhodnutie túto listinu spísať bolo vynútené žalobcom, ktorý robil na neho nátlak. Žalobcom
bola zneužitá jeho tieseň, rozrušenie a dôverčivosť, pretože si pre seba vyžadoval poskytnúť plnenie,
ktorého majetková hodnota je vzhľadom na ním poskytnuté plnenie v hrubom nepomere. Z potvrdenia
ošetrujúceho lekára vyplýva, že bol trvale liečený od 07.05.2012 v psychiatrickej ambulancii a bez opory

v zdravotnej dokumentácii by ošetrujúci lekár neuviedol, že došlo k zhoršeniu jeho duševného stavu pri
vykonanej kontrole 13.05.2013, teda bezprostredne v nasledujúcom období po spísaní prehlásenia o
pôžičke 26.04.2013. Znalecký posudok na vyšetrenie jeho zdravotného stavu ku dňu 26.04.2013 nebolo
potrebné predložiť, a to z dôvodu, že jeho ošetrujúci lekár mu uviedol, že takýto nie je možné spracovať.
Navyše netvrdil, že by mal duševnú poruchu, ktorá by ho obmedzovala v spôsobilosti na právne úkony,

aleibažebolliečenýnapsychiatrickejambulanciiprezhoršeniepsychickéhostavuavdôsledkutohtobol
aj psychicky labilnejší, neistejší a ovplyvniteľnejšia bola aj jeho vôľa nátlakom žalobcu. Súd bol povinný
zisťovať obsah úkonov a pokúsiť sa cestou výkladu odstrániť túto jeho neurčitosť či nezrozumiteľnosť s
prihliadnutím na všetky dôkazy nachádzajúce sa v spise. Mal prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu,zisťovať vôľu strán o dobe uzavretia zmluvy a pritom mal prihliadnuť aj na následné správanie sa strán.
Vo veci žalovaný v rade 1/ konal naoko a takýmto konaním mienil docieliť určité právne následky. Teda
jeho vôľa sa objektívne rozchádzala s vonkajším prejavom uvedeným v prehlásení 26.04.2013, nakoľko

k perfektnosti tohto jednostranného právneho úkonu je potrebné, aby vôľa konajúcej osoby, bola nielen
slobodná, ale i vážna, čo znamená, že úmysel účastníka právneho úkonu musí skutočne smerovať
k vyvolaniu právnych účinkov. Simulujúcim právnym úkonom sa teda predstiera takýto právny úkon,
pričom k perfektnosti právneho úkonu chýba aj vážnosť vôle. K zneužitiu jeho tiesne, rozrušenia a
dôverčivosti žalobcom došlo z dôvodu, že sa voči nemu toho dňa domáhal zaplatenia zvyšku pôžičky a

neúmerne vysokého úroku z pôžičky, ktorá mu bola poskytnutá v sume 8.000 Eur v júni - auguste 2011.
Z takto poskytnutej pôžičky mu vrátil žalovaný v rade 1/ 2.750 Eur a nie 2.600 Eur, ako uvádza vo svojom
návrhu žalobca a suma 8.000 Eur bola použitá výlučne na rekonštrukciu domu a nie na účel zakúpenia
polovice nehnuteľnosti. Rekonštrukcia sa vykonávala v roku 2011, a preto nebol žiaden dôvod, aby si
od žalobcu požičiaval finančné prostriedky 26.04.2013. Sám žalobca potvrdil, že robil na neho nátlak
tým, že pristúpi k oznámeniu skutku orgánom činným v trestnom konaní a že na základe tohto jeho

nátlaku žalovaný v rade 1/ pristúpil k návrhu na osobné stretnutie v reštaurácii. Zo žiadneho dôkazu však
nevyplýva, že účelom tohto stretnutia malo byť vrátenie dlhu z roku 2011. Žalovaný v rade 1/ popiera,
že by mu doniesol na toto stretnutie sumu 10.000 Eur ako vrátenie dlhu z roku 2011 (bezúročná), čo
bola navyše i vyššia suma ako 8.000 Eur. V žalobe vôbec neuvádza, že mu mal doniesť sumu 10.000
Eur (prvýkrát to uviedol ako novú skutočnosť na pojednávaní 28.04.2017) a nebolo pravdivé ani tvrdenie

žalobcu o tom, že v čase jeho spísania mala žalovaná v rade 2/ vedomosť o jeho spísaní a podpísaní
a že mali obidvaja sľubiť, že požičané peniaze vrátia spolu s 10 % úrokom z omeškania ihneď po
vybavení pôžičky. Došlo k premlčaniu pôžičky z roku 2011, nakoľko premlčacia lehota skončila dňa
31.08.2014. Odôvodnenie rozsudku je neurčité a nezrozumiteľné, keď na jednej strane udáva, že malo
ísť o ústnu dohodu o pôžičke, avšak na druhej strane udáva, že išlo o písomnú zmluvu o pôžičke, za

ktorú považuje prehlásenie 26.04.2013. Žalobca neposkytol žiaden priamy dôkaz o prevzatí požičanej
sumy v konkrétnom čase údajného poskytnutia pôžičky, okrem zmanipulovanej nepriamej svedeckej
výpovede svedkyne M.. Zdôrazňuje, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a tento hodnoverne
nepreukázal skutočnosti ním tvrdené v žalobe. Žiadnym relevantným dôkazom žalobca nepreukázal, že
v čase údajného uzavretia zmluvy o pôžičke mal k dispozícii žalovanú sumu. Preukázal, že nemal príjem

z pracovného pomeru, a teda nemohol mu byť poskytnutý žiaden úver žiadnym peňažným ústavom a
nebol schopný nasporiť sumu 10.000 Eur. Účelovo sa prispôsobila aj svedecká výpoveď P. M., ktorá
doslovne tvrdila, že pri odovzdaní tam p. X. prepočítal, aj nejaké iné peniaze tam boli, plus vlastne
sedeli spolu. Svedkyňa neuvádzala, že mal spísať akékoľvek prehlásenie (nebola pri tom prítomná). Z
jej výsluchu nevyplýva, že by došlo k odovzdaniu a prevzatiu peňazí. Na prehlásení nie je overený jeho

podpis a už i predložením kópie tejto listiny ako overeného odpisu originálu sa pokúšal žalobca zavádzať
súd. Prieči sa logike, že by žalobca napriek nevrátenej pôžičke z roku 2011 mal ochotu požičať mu
ďalšie prostriedky. Pokiaľ tvrdil, že prehlásenie zo dňa 26.04.2013 má znaky uznania dlhu s uvedením
dátumu splatnosti, je toto jeho tvrdenie v rozpore s tvrdením v bode 2. jeho vyjadrenia zo dňa 11.08.2016,
v ktorom uvádza, že bolo urobené pri príležitosti poskytnutia pôžičky. Tvrdenia žalobcu sa v priebehu

konania menili a neustále ich prispôsoboval okolnostiam, ktoré boli sčasti zistené v priebehu konania
v tejto veci. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že ho spoločne so žalovanou v rade 2/ navštívili v
jeho rodinnom dome so žiadosťou o poskytnutie prostriedkov. Jeho tvrdenia sú vyvrátené aj poslednou
výzvou na úhradu zo dňa 20.04.2016, z obsahu ktorej je možné dôjsť k záveru, že nie je pravdivé
jeho tvrdenie, že 26.04.2013 mu mala byť poskytnutá suma 13.140 Eur. Práve tento listinný dôkaz

nepriamo preukazuje, že mu bola žalobcom poskytnutá len jedna pôžička, a to v sume 8.000 Eur so
splatnosťou 1-2 mesiace po jej poskytnutí. Pokiaľ bola uvádzaná v texte pôžička v sume 13.140 Eur,
bola vyčíslená táto suma z pôžičky 8.000 Eur z roku 2011 a úroku žiadaného žalobcom vo výške 5.140
Eur, teda k poskytnutiu takejto pôžičky žalobcom žalovanému v rade 1/ v roku 2013 nikdy nedošlo. I
zo skutočnosti, že neuplatňuje žalobca úrok 6.200 Eur, je zrejmé, že tvrdenia žalovaného sú pravdivé.

Hodnotenie súdu prvej inštancie absentuje, pokiaľ ide o dôkazy týkajúce sa hnuteľného a nehnuteľného
majetku žalovaných preukazujúce, že žalobcom tvrdený účel poskytnutia údajnej zmluvy o pôžičke, a
to na rekonštrukciu rodinného domu, neobstojí. Ďalej poukazuje na správu o dopravnej nehode, kedy
boli nútení zakúpiť si vozidlo staršie, žalovaný 1/, že bol v styku so žalobcom a jeho synom Z. v roku
2011. Napokon poukazoval na listinné dôkazy preukazujúce rekonštrukciu rodinného domu v roku 2011.

Žalobca napokon poukazoval na jeho spôsob života, že sa venoval hraniu automatov, návšteve kasín a
požičiavaniu peňazí od iných osôb, čo nebolo preukázané. Je pravdou, že si občas zahral ruletu, avšak
iba v čase, keď podnikal. Po uplynutí roku 2011, kedy už nepodnikal, si od nikoho nepožičal žiadnu sumu,
teda ani od žalobcu. Má za to, že súd mal posudzovať všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, nemoholsa pri ich hodnotení obmedziť iba na určité konkrétne dôkazy vykonané žalobcom. Navrhuje napadnutý
rozsudok zmeniť tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, resp. rozsudok v napadnutej časti
zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí považujú rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti za vecne správny. Žalobca v odvolaní označil napádané výroky III. a V. aj keď sa takéto označenie
v rozsudku nenachádza. Majú za to, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie je z časti vecne a právne
nesprávny, a to v tej časti pokiaľ priznal žalobcovi zaplatenie požadovanej sumy voči žalovanému v rade

1/. Na strane žalovaného boli splnené podmienky pre to, aby nebol zaviazaný na úhradu trov konania
žalobcovi, nakoľko nevlastní žiaden majetok a poberá iba čiastočný invalidný dôchodok. Poukázali na
návrh podaný v odvolaní žalovanej v rade 1/.

11. Žalobca v replike zotrval na dôvodoch svojho odvolania. Žalovaní v ňom uvádzajú viacero
rozporuplných a zmätočných tvrdení. Označenie výrokov nepovažuje za za skutočnosť, ktorá by

spôsobovala neurčitosť odvolania. Z obsahu odvolania je zrejmé, ktoré výroky rozsudku ním boli
napadnuté. Ostatné tvrdenia považuje za účelové, zavádzajúce a nepravdivé. Na pojednávaní dňa
28.04.2017 vypovedal pravdivo, pravdivo opísal priebeh vzájomného stretnutia so žalovaným v rade 1/
a svedkyňou M..

12. Žalovaní v duplike uviedli, že výrok rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh voči žalovanej v rade
2/ považujú za správny a obsah odvolania žalobcu v tejto časti je v rozpore so zisteným skutkovým
stavom a ustálenou súdnou praxou. Opäť poukázali na to, že výroku v rozsudku nie sú označené
číselne. Žalovaná v rade 2/ nepodala odvolanie, preto žalobca uvádza nepravdivé a zmätočné tvrdenie
o tom, že došlo k odvolaniu oboma žalovanými. Vo svojom vyjadrení považovali rozsudok v časti voči

žalovanej v rade 2/ za vecne správny a vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ za vecne nesprávny. V ich
vyjadrení sa nejedná o námietky ich právnej zástupkyne, ale o tvrdenia žalovaných. Trvajú na všetkých
prechádzajúcich tvrdeniach.

13. Žalobca sa vyjadril k duplike žalovaných a zotrváva na podanom odvolaní. Z písomných podaní

žalovaných vyplýva skutočnosť o zmätočnosti vyjadrenia ohľadne vecnej správnosti/nesprávnosti
rozhodnutia. Pokiaľ ide o číselné označenie napadnutých výrokov rozsudku, tak poukázal na vyjadrenie
žalovaných, ktorí správne uviedli, ktorých výrokov sa jeho odvolanie dotýka.

14. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného v rade 1/ a jeho odvolanie považuje za účelové, ktoré

bolo podané v posledný deň odvolacej lehoty. Skutočnosti a dôkazy ním uvádzané v odvolaní sú
práv ne irelevantné, nakoľko ich nenamietal a nepredložil pred súdom prvej inštancie. Rozsudok v tejto
napadnutej časti považuje za vecne správny, bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a neboli z jeho strany
podané návrhy na doplnenie dokazovania. Nenamietal nevykonanie niektorého dôkazu. Jeho tvrdenia v
odvolanísúrozporné,protirečivé,keďnajednejstrane považujerozsudokzavecneaprávnenesprávny,

následne ho považuje z časti za nesprávny a prekvapivo potvrdzuje, že súd prvého stupňa zistil skutkový
stav z časti náležite avšak nesprávne mal vyhodnotiť dôkazy. Súd sa riadne vysporiadal so všetkými
dôkazmi jednotlivo ako aj v ich spoločnom kontexte a nie je pravdivé tvrdenie, že by mal počas celého
konania v dôkaznej núdzi, práve naopak žalovaní predkladali dôkazy sústavne oneskorene. Svedkyňa
P. M. uviedla, že je obchodný partnerom žalobcu a zároveň bývalým obchodným partnerom žalovaného

v rade 1/. Táto bola súdom riadne poučená, že má hovoriť pravdu, nič nezamlčovať a žalovaní mali
možnosť klásť jej počas výsluchu otázku, k čomu nedošlo. Žalovaný v rade 1/ žiadnym spôsobom
nepreukázal, že prehlásenie mal spísať pod jeho nátlakom. Sám žalovaný potvrdil, že netrpel duševnou
poruchou. Že malo ísť o simulovaný právny úkon, žalovaný tvrdí až v odvolaní. Bol to sám žalovaný v
rade 1/, ktorý má navrhol stretnutie a na žalovaného podal podnet na trestné stíhanie pre podvod. Ak

mal žalovaný pochybnosti o predloženej kópii prehlásenia, túto skutočnosť mal namietať pred súdom
prvej inštancie. Navrhuje v tejto časti rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.

15. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v zmysle ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie podali

včas sporové strany proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods.
1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté
rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle ust. §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým záverom a prejednávanú vec ako vecne správnu posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje
správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré

ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).

17. Pokiaľ strany vo svojich vyjadreniach poukazovali na skutočnosť, že výroky rozsudku nie sú číselne
označené, ako ich označil žalobca vo svojom odvolaní, odvolací súd poukazuje na ust. § 124 ods. 1
CSP, v zmysle ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu. Z obsahu odvolania žalobcu
vyplýva jednoznačne, ktoré výroku rozsudku napáda svojim odvolaním.

18. Podstatnou odvolacou námietkou oboch strán bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí
nedostatočným odôvodnením. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z

rozhodnutí Ústavného súdu SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

19. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávanom

a hmotnoprávnom rámci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov sporových strán (IV. ÚS 1/2002, II.
ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a návrhmi strán (avšak) s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať
za nedostatočne odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Okresný súd jasne a dostatočne
vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu voči žalovanému v rade 1/ vyhovel a pre ktoré
žalobu voči žalovanej v rade 2/ zamietol. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou
sa preskúmavanej veci. Rozhodnutie presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil pokiaľ ide o nedostatok

vecnej legitimácie žalovanej v rade 2/, vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ prečo považoval, že medzi
ním a žalobcom došlo k ústnej zmluve o pôžičke a že došlo aj k reálnemu odovzdaniu finančných
prostriedkov, teda splnenia hmotnoprávnych predpokladov na priznanie nároku. V nemalej miere sa
náležite vysporiadal aj s tvrdenou obranou žalovaných.

21. Dôkazná povinnosť sporových strán v konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia,
predstavuje iniciatívu pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujúaj tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je

určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažoval za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.
Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniťsvojupovinnosťtvrdenia.Predpokladomdôkaznejpovinnostijetedatvrdenieskutočnostisporovou

stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná
väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej
normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda
neunesenia bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila
a ktorá nevyšla v konaní ani najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať

pre sporovú stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.

22. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

23. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne, alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplývať i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné

odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi
je predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec rovnakého
druhu, v rovnakom množstve a rovnakej kvalite. Zmluva o pôžičke je odplatná, len keď odplatnosť
vyplýva z jej obsahu. Pri peňažnej pôžičke môže odplatnosť spočívať v povinnosti dlžníka platiť úroky.

24. Z bremena tvrdenia potom pre žalobcu pri nároku uplatneného zo zmluvy o pôžičke vyplýva bremeno
dôkazné, len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a došlo k reálnemu prevzatiu
peňazí. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné
bremeno. Naopak, žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke
nedošlo, nedošlo k reálnemu prevzatiu peňazí, prípadne, že dlh zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť

dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore
v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán.

25. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovanými v rade 1/ a 2/ uzavrel zmluvu
o peňažnej pôžičke a že títo mu ju nevrátili. Z tohto bremena mal povinnosť preukázať uzavretie zmluvy,

teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a reálne prevzatie peňazí žalovanými v rade 1/ a 2/. Odvolací
súd má za to, že žalobca svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere vo vzťahu k žalovanému v rade 1/
uniesol, a to jednak písomným prehlásením žalovaného v rade 1/ zo dňa 26.4.2013, tak ako správne
tento listinný dôkaz vyhodnotil súd prvej inštancie (ktoré prehlásenie napísal a podpísal sám žalovaný v
rade 1/ a túto skutočnosť ani nepoprel) a tiež svedeckou výpoveďou svedkyne M., ktorá potvrdila, že bola

prítomná v reštaurácii spolu so žalobcom a žalovaným v rade 1/. Žalobcovi odovzdala istinu 3.140 Eur a
tiež bola prítomná, keď žalobca prepočítal ešte nejaké ďalšie peniaze. K odvolacej námietke žalovaného
v rade 1/, že svedkyňa nepotvrdila prevzatie peňazí, odvolací súd poukazuje na jej výpoveď, keď práve
na otázky právnej zástupkyne žalovaného táto potvrdila, že videla preberanie peňazí (č.l. 174, 175). Na
veci nič nemení skutočnosť, že o sume 10.000,-Eur sa nezmieňoval v žalobe, ale až na pojednávaní

pred súdom. Uvedené je možné logicky vysvetliť, že tak reagoval na námietku žalovaných.

26. Žalovaný v rade 1/ netvrdil za akým účelom mal spísať prehlásenie dňa 26.4.2013, tvrdil iba, že
ho urobil iba „na oko" a takýmto konaním chcel docieliť určité právne následky, že išlo o simulovanýprávny úkon. Pritom bližšie neuviedol aké právne následky takýmto právnym úkonom „na oko" chcel
docieliť a ani o ktorý zastieraný právny úkon sa malo teda jednať. K týmto svojim tvrdeniam neuniesol
dôkazné bremeno. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon,

ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá
Občianskehozákonníka).Zuvedenéhopotomvyplýva,žeakmábyťurčitýmprávnymúkonomurobeným
len „naoko" (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny
úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov
urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný

právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť.
Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39
Občianskeho zákonníka).

27. Tvrdil, že žalobca mal zneužiť jeho tieseň. V súlade s ustálenou judikatúrou pod pojmom „tieseň" sa
rozumie taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom

a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by
úkon neuzavrel. Jedná sa o vadu v pohnútke právneho úkonu. Tieseň musí mať základ v objektívne
existujúcom a pôsobiacom stave, musí byť daný objektívny dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou
pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Tieseň pritom nemožno
chápať ako jednorazový akt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo

to, že fyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila. Zároveň tieseň
niejedôvodomneplatnostiprávnehoúkonu,zdôvodutiesne jemožnéodstúpiťodprávnehoúkonutakto
urobeného. Žalovanývšaknepreukázaloakúvaduvpohnútkeprispisovaníprehláseniasamalojednať.
Ak konal v tiesni, nekonal pod vplyvom fyzického donútenia ani pod vplyvom bezprávnej vyhrážky.

28. Rovnako žalovaný v rade 1/ nepreukázal, že prehlásenie napísal pod nátlakom žalobcu, nakoľko
upozornenie, že ak si nebude plniť povinnosť zo zmluvy o pôžičke podá na neho podnet na trestné
stíhanie nemožno považovať za nátlak. Jedná sa o zákonný spôsob bránenia svojich nárokov žalobcom.
Preukazoval, že v tom čase bol v zdravotnej starostlivosti psychiatra, avšak netvrdil a ani nepreukázal,
že by mal v tom čase trpieť duševnou poruchou, ktorá by ho zbavovala spôsobilosti na právne úkony.

Bezprávnou vyhrážkou je vyhrážka, ktorou je vynucované niečo, čo nesmie byť vynucované. Môže
spočívať v tom, že sa vyhrážali niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený vykonať alebo čo síce
oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak, aby niekoho pohol k určitému právnemu úkonu. Musí
ďalej ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u
toho, voči komu jej bolo použité, vzbudila dôvodnú bázeň a vyhrážka musí byť adresovaná tomu, ktorého

právny úkon sa vynucuje, alebo osobám jemu blízkym. Z uvedeného vyplýva, že ak žalobca upozornil
žalovaného v rade 1/ iba na skutočnosť, že ak si nebude plniť povinnosti z pôžičky, podá na neho trestné
oznámenie, nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku.

29. Pri zmluve o pôžičke je účel, na ktorý sa poskytuje irelevantný (či mala byť poskytnutá na

rekonštrukciu rodinného domu alebo na kúpu podielu na rodinnom dome). Nie je povinnosťou veriteľa
skúmať, či skutočne poskytnuté prostriedky dlžník použil na ním tvrdený účel. Preto nebolo ani
nutné vyhodnocovať dôkazy o tom, keď žalovaní vykonávali rekonštrukciu rodinného domu. Napokon
odvolacia námietka, že rozhodnutie je zmätočné, keď súd prvej inštancie mal najskôr vyhodnotiť, že išlo
o ústnu zmluvu o pôžičke a následne, že o písomnú zmluvu je nedôvodnená a nekorešpondujúca so

závermi napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie jednoznačne prijal záver, že medzi žalobcom a
žalovaným v rade 1/ išlo o ústnu zmluvu o pôžičke.

30.Kodvolacejnámietke,žeizvýzvy nazaplateniepôžičkyz20.4.2016jezrejme,žesajednáopôžičku
z r. 2011 nie je možné prihliadnúť. V označení tejto výzvy je uvedené „Posledná výzva na úhradu Vašej

spoločnej dlžnej čiastky 10 540 € + 6 200 € úrok za 36 mesiacov". V texte výzvy sa hovorí o pôžičke vo
výške 13.140 € zo dňa 26.4.2013. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaní mu mali z predmetnej pôžičky
uhradiť istinu 2.600 Eur, čo by zodpovedalo zostatku pôžičky (13.140 - 2.600 = 10.540). Až neskôr počas
konania bolo preukázané, že dňa 30.9.2015 bola žalovanými uhradená aj suma 150,-Eur. Žalovaný v
rade 1/ v odvolaní tvrdil, že pokiaľ v tejto výzve bolo uvedené, že mala byť pôžička v sume 13.140,-Eur,

ktorý si mal žalovaný v rade 1/ požičať 26.4.2013 od žalobcu, táto bola vyčíslená ako pôžička 8.000,-Eur
z roku 2011 a úroku žiadaného žalobcom v sume 5.140,- Eur. Táto tvrdená skutočnosť však žalovaným v
rade 1/ nebola preukázaná žiadnym spôsobom. Vo výzve zo dňa 20.4.2016 ani v prehlásení žalovaného
v rade 1/ z 26.4.2013 sa neuvádza, že by sa malo jednať o takéto zloženie istiny. Ide iba o tvrdeniežalovaného v rade 1/ až v odvolaní bez náležitého preukázania (napr. ako bol vypočítaný ním uvedený
konkrétny úrok a pod. ).

31. Naopak vo vzťahu k žalovanej v rade 2/ však žalobca nepreukázal, že táto skutočne ho požiadala
o poskytnutie pôžičky a že mala vedomosť o pôžičke. Nepostačuje iba tvrdenie, že žalovaný v rade 1/
ho ubezpečoval, že žalovaná v rade 2/ má vedomosť o tejto pôžičke. Nepreukázal a ani netvrdil, že
žalovaný v rade 1/ mal plnú moc vystupovať aj v mene žalovanej v rade 2/. Nie je pravdivé tvrdenie
žalobcu v odvolaní, že žalovaná v rade 2/ priznala dlh za spoločný, nakoľko táto sa vyjadrovala o tom,

že mala vedomosť iba o pôžičke z r. 2011 a tiež splátky vo výške 2.750 Eur boli na túto pôžičku (č.l.
163-164). Tvrdenie, že by išlo o nezmyselné plnenie premlčanej pohľadávky je irelevantné, nakoľko je na
vôli dlžníka či bude splácať premlčaný dlh a kedy (keď aj len v určitej časti) vznesie námietku premlčania.
Ani svedok Z. X. nepotvrdil, že žalovaná v rade 2/ súhlasila so splátkami pôžičky z r. 2013. Tento sa
vyjadroval iba všeobecne, že súhlasila so splácaním, avšak nevyjadroval sa o konkrétnej pôžičke. V
ostatnom odvolací súd poukazuje na dôvodu uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie.

32. Vzhľadom na nedôvodnosť odvolacích námietok žalobcu, a žalovaného v rade 1/ odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o nároku na
náhradu trov konania, keď okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v konaní.

33.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žežalobcovipriznalprotižalovanémuvrade
1/ (odvolateľovi) a žalovanej v rade 2/ proti žalobcovi (odvolateľovi) nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, nakoľko títo mali v odvolacom konaní plný úspech proti druhej strane. Pri
ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

34. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)