Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. marec 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116214859
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116214859.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.
Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: mBank Spólka Akcyjna, reg.
č. 001254524, Senatorska 18, Varšava, Poľská republika, vo veci svojej organizačnej zložky: mBank
S.A., pobočka zahraničnej banky, IČO: 36 819 638, Pribinova 10, Bratislava, zastúpeného: Bartošík
Šváby s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanému: U. S., nar. XX. K. XXXX, R. XXX/

XX, Z., o 1.023,04 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16 C
199/2016-68 z 19. januára 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 16 C 199/2016-68 z 19. januára 2017 súd prvej inštancie 1. zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny 1.023,04 €, vyčísleného príslušenstva 945,36
€, 14,99 % ročného úroku zo sumy 1.023,04 € od 27. marca 2014 a 8,25 % ročného úroku z omeškania
zo sumy 1.968,40 € od 27. marca 2014 do zaplatenia a 2. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov
konania. Na odôvodnenie súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 497 a 499 Obchodného zákonníka,
§ 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj § 52 ods. 1, § 53 ods. 9 a (neúplne) §
565 Občianskeho zákonníka. Na ich základe dospel k záveru, že v zmluve o používaní kreditnej karty č.

Z XXXXXX-XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami 24. apríla 2009 chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže je uvedená len jedna splátka bez bližšej špecifikácie. Zmluva
túto náležitosť neobsahovala, v dôsledku čoho bola bezúročná a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z.). Okrem toho zmluva neobsahuje podstatné náležitosti podľa § 4 zákona č. 258/2001
Z. z., najmä údaje o výške úroku, iných poplatkov, vrátane ročnej percentuálnej miery nákladov, resp.
spôsobu jej výpočtu. Následne súd prvej inštancie znova citoval § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 39 Obč. zák., §

2 a § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. Potom uzavrel, že zmluva neobsahovala riadnu výšku splátky, žalovaný
nebol informovaný o RPMN, výške úverového limitu. Poplatky za upomienky považoval za neprimeranú
podmienku, keďže zvolená výška má sankčný charakter a ide v podstate o zmluvnú pokutu. Zmluvný
úrok žalobkyni nepriznal, pretože jej podľa § 503 Obch. zák. nepatrí. Preto súd považoval zmluvu o
používaní kreditnej karty za neplatnú. Žalobkyňa má nárok len na rozdiel poskytnutej sumy 2.144,44 €
a uhradených súm, ktoré sú však vyššie (2.873,11 €), takže celý úver je uhradený.

2. Žalobkyňa sa včas podaným odvolaním domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Odôvodneniu rozsudku vytkla arbitrárnosť a zmätočnosť. Zdôraznila, že vzhľadom na dátum
uzavretia zmluvy sa táto spravuje výlučne ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z., nie zákona č.
129/2010 Z. z., čo vyplýva z § 25 ods. 1 a čl. III zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva jasne obsahuje výšku
poskytnutého úveru, ročnú úrokovú sadzbu, RPMN aj celkové náklady spojené s úverom, priemernú

hodnotu RPMN, ako aj výšku minimálnej splátky. Vzhľadom na charakter úveru (čerpanie podľa vôle
dlžníka rôznymi spôsobmi) je objektívne nemožné vopred určiť časti splátok určené na splácanie istiny,úrokov a iných poplatkov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15.
Zmluva o úvere je podľa žalobkyne platná a má všetky náležitosti. Nesúhlasila ani s kvalifikáciou
poplatkov za upomienky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, keď žalobca sa ich jasne zaviazal

uhradiť v ods. 4.1 a tieto boli vyvolané porušením povinnosti na strane žalovaného alebo vykonaním
iného úkonu. Tieto poplatky majú pre dlžníka notifikačnú, preventívnu a motivačnú, ako aj sankčnú
funkciu. Spoplatnené úkony slúžia spotrebiteľovi, ak zabudne na splátku a upomienka mu je pripomenie.
Snahou žalobkyne je dostať plnenie od dlžníkovi v zmysle zmlúv, nie vykonávať iné úkony (zosplatnenie,
uplatneni na súde), čo je v podstate aj v záujme spotrebiteľa. Žalobkyňa tiež vytkla súdu, že zmluvu

uzavretúvroku2009hodnotíkritériamizroku2017.Vroku2009bolodohodovaniepodobnýchpoplatkov
bežnou bankovou praxou. Žalobkyňa záverom vyjadruje názor, že súčasná právna prax je príliš pro-
spotrebiteľská, čo je opačný extrém než v minulosti, žalobkyňa sa však snažila konať v súlade s právnym
stavom.

3. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému 13. apríla 2017 nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou
proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú
zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú
judikatúru Ústavného súdu SR).

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že jeho odôvodnenie nielenže
nie je presvedčivé, ale vykazuje také nedostatky, že o odôvodnení nemožno v podstate ani hovoriť.
Súdne rozhodnutie je vo svojej podstate výsledkom tzv. právneho sylogizmu, kde sa z jednej premisy
(norma) a druhej premisy (skutkový stav) vyvodzuje úsudok - záver o tom, či sú naplnené predpoklady
normy na to, aby žalobcovi patril žalovaný nárok alebo nie. Pokiaľ súd celkom nesprávne identifikuje

normu, podľa ktorej posúdi zistený skutkový stav, je celá jedna premisa úplne chybná. Potom ale
ani výsledok nemôže byť výsledkom právneho sylogizmu, ale v podstate výsledok náhody. Za takých
okolností ale nemožno takéto súdne rozhodnutie ani zmysluplne preskúmať, pretože v dôsledku
chýbajúcej premisy nemožno vôbec uvažovať, či súd prvej inštancie z oboch premís urobil správny
úsudok. Ak by aj súd prvej inštancie dospel k „správnemu“ riešeniu, išlo by z jeho strany nanajvýš o

správny „tip“, nie však o dôsledok racionálnej úvahy. Súdne rozhodnutie založené na takomto tipovaní
potom nemožno považovať za racionálne a presvedčivo odôvodnené tak, aby to vôbec vyhovovalo
požiadavkám § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

7. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie skutkovo zistil, že medzi žalobcom a žalovanými bola zmluva

o používaní kreditnej karty Q. č. Z podpísaná 24. apríla 2009. V danom čase boli spotrebiteľské úvery
upravené zákonom č. 258/2001 Z. z. Tento zákon bol zrušený až s účinnosťou od 11. júna 2010, a to
zákonom č. 129/2010 Z. z., ktorý však v prechodnom ustanovení § 25 ods. 1 podroboval všetky dovtedy
uzavreté zmluvy dovtedajšej právnej úprave. Napriek tomu súd prvej inštancie posudzoval náležitosti
uzavretej zmluvy podľa § 9 a 11 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý v čase jej uzavretia vôbec nebol účinný.

Už táto chyba celkom zjavne a bez ďalšieho diskvalifikuje všetky ďalšie úvahy súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsudku. Takisto právne závery súdu prvej inštancie sú v celkom zjavnom rozpore s ním
zisteným skutkovým stavom. Ako totiž vyplýva zo samotnej listiny zmluvy o úvere, už na jej prvej strane
sú obsiahnuté náležitosti, ktoré podľa súdu prvej inštancie majú v zmluve chýbať (úroková sadzba,
RPMN, priemerná RPMN, celkové náklady). Zrozumiteľnosť a racionalita chýba aj úvahám súdu prvej

inštancieoneplatnostizmluvy,keďzceléhoodôvodnenianemožnozistiť,včomzmluvaakoceloksvojím
účelom alebo obsahom odporuje zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom v zmysle § 39
Obč. zák. Ak by zmluva bola naozaj neplatná ako celok, potom nie je zrejmé, ako môže byť zároveňbezúročná a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom k 24. aprílu 2009), čo
je osobitný prípad čiastočnej neplatnosti.

8.Vzhľadomnauvedenédospelodvolacísúdkzáveru,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkuvykazuje
takú mieru vnútornej protirečivosti a nedostatku racionality, že nemožno vôbec hovoriť o odôvodnení v
zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého rozsudku tak došlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p, čo opodstatňuje
zrušenie napadnutého rozsudku v jeho napadnutých častiach (§ 379 C. s. p.) a vrátenie veci súdu prvej

inštancie (§ 391 ods. 3 C. s. p.).

9. V ďalšom konaní súd prvej inštancie zistený skutkový stav podrobí novému právnemu hodnoteniu,
pričom bude aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, teda k 24. aprílu 2009. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. j) cit. zák. musí zmluva
okrem iného obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nemožno

celkom súhlasil s odkazom žalobkyne na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia proti Kláre Bíróovej. V tomto rozsudku sa totiž Súdny dvor EÚ zaoberal výkladom smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná
práve zákonom č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 11. júna 2010. Čl. 22 ods. 1 tejto smernice ustanovuje,

že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho
vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od
ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci sa však zmluva
medzi žalobkyňou a žalovaným spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorým bola do právneho poriadku

Slovenskej republiky prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru.
Táto smernica podľa jej čl. 15 nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie
ustanovenia na ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva). Uvedená smernica teda sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá

umožňovala členským štátom prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie než sú požiadavky
vyplývajúce z citovanej smernice. Vzhľadom na to by nebolo možné vytknúť súdu prvej inštancie, že
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. vykladá prísnejšie než obdobné ustanovenie
čl. 10 písm. h) smernice 2008/48/ES vyložil Súdny dvor EÚ.

10. Odvolací súd sa však predsa stotožňuje s názorom žalobkyne, že v prerokúvanej veci takéto určenie
nie je možné. Podľa ods. 8.1 písm. b) zmluvy sú jej neoddeliteľnou súčasťou aj obchodné podmienky
vydávania a používania kreditných kariet (v spise na č. l. 22 až 26). V samotnej zmluve bol v ods.
1.2 dohodnutý len rámec a možnosť čerpania peňažných prostriedkov. Záväzok žalovaného splácať
poskytnutý úver s úrokmi a poplatkami vznikal až aktiváciou (ods. 2.2.3 cit. obchodných podmienok) a

následným použitím karty na transakcie spôsobmi opísaným v ods. 2.6.1 obchodných podmienok. Až
takýmto použitím sa transakcie zúčtovali na ťarchu účtu žalovaného (oddiel 2.8 obchodných podmienok)
a žalovanému vznikla povinnosť uhradiť ich najmenej vo výške minimálnej splátky až po doručení výpisu
z účtu (ods. 2.8.6 cit. obch. podmienok). Okrem toho aj podľa informačného formulára, ktorý je stranami
podpísaný, čím spĺňa požiadavku písomnej formy a treba ho považovať za súčasť zmluvy, je splátka

určená len minimálnou sumou (3 % dlžnej sumy), teda žalovaný môže splácať aj viac. Je zrejmé, že v
takomto prípade žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy nemohla vôbec predpokladať, kedy a v akej výške
bude úver vyčerpaný, teda odkedy a z akej sumy budú plynúť úroky a aká suma úrokov bude teda
splatná už od prvej splátky. V dôsledku toho žalobkyňa nemohla v žiadnom prípade vyhovieť požiadavke
súdu prvej inštancie, aby každá splátka úveru bola presne rozdelená na splátku istiny, úroky a poplatky.

Z § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. pritom zreteľne vyplýva, že tento zákon predpokladá existenciu
a aj používanie úverov formy povoleného prečerpania na kreditnú kartu. V dôsledku toho nemožno
ustanovenie§4ods.2písm.j)zákonač.258/2001Z.z.vykladaťtakýmspôsobom,akotourobilsúdprvej
inštancie, pretože v takom prípade by žiaden takýto úver nebolo možné platne dohodnúť a poskytnúť.

11. Naproti tomu sa odvolací súd nestotožňuje s polemikou žalobkyne o povahe poplatkov za upomienky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie tento svoj záver vysvetlil zrozumiteľne a
správne. Niet pochýb o tom, že žalobkyňa má právo upozorňovať žalovaného na neplnenie jeho
povinností a nie je povinná robiť to na vlastné náklady. Napokon, ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskehozákonníka výslovne ustanovuje, že náklady na uplatnenie pohľadávky sú príslušenstvom pohľadávky.
Súčasťou vymáhania pritom v zásade môže byť aj vyzývanie dlžníka na to, aby si splnil svoje zmluvné
povinnosti. V tom však nespočíva podstata problému. Podstatou problému, ako uviedol aj súd prvej

inštancie, tu je paušalizácia nákladov spojených s takýmto uplatnením na sumu, ktorá je celkom
zjavneneprimeranávznikajúcimnákladom.Argumentáciažalobkynevtejtosúvislostijepritomčiastočne
zavádzajúca. Žalobkyňa totiž na jednej strane vidí prínos pre dlžníka v tom, že bude upozorňovaný na
porušenie svojej povinnosti (aby ju prípadne dodatočne splnil), zároveň však nároku pre seba právo
spoplatniť toto upozornenie ňou určenou sumou. Tieto dve úvahy sú však protichodné, pretože ak aj

možno vidieť istú výhodnosť pre dlžníka v tom, že ho žalobkyňa upomenie, nemožno vidieť žiadnu
výhodnosť v tom, ak ho žalobkyňa upomenie a zároveň od neho vyúčtuje sumu 23,24 €. V prerokúvanej
vecipritomzvýpisuzúčtumožnozistiť,žezaprvýmesiacpoužívaniakarty(máj2009)žalovanývyčerpal
približne 1.000 €, takže minimálna splátka (3 %) by predstavovala približne 30 €. Vo vzťahu k tomu je
uplatňovaná výška poplatku za upomienky v sume 23,24 € celkom zjavne neprimeraná. Okrem toho
tvrdená výhodnosť upozornenia pre dlžníka podstatným spôsobom klesá, ak sa takéto upozornenia

počas trvania zmluvného vzťahu opakujú a dlžník je za ne opakovane zaťažovaný poplatkami v tejto
výške, takže ich celková výška počas trvania zmluvného vzťahu dosahuje (ako v prerokúvanej veci)
627,48 €, teda v podstate (627,48 : 2.144,44 =) takmer 30 % z vyčerpaného úveru. Treba potom
súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že takáto výška poplatku za zaslanie upomienky má v podstate
sankčný charakter a ako taká je neprimeraná, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1, ale aj ods. 4 písm. k) Obč. zák. Sankčnú funkciu vymedzila
ako jednu z funkcií tejto upomienky aj sama žalobkyňa vo svojom odvolaní.

12. Okolnosť, či určité zmluvné podmienky boli v určitom období bežné alebo nie, je pri posudzovaní
neprijateľnosti zmluvných podmienok nepodstatná. Ustanovenie § 53 ods. 1 a 4 Obč. zák. znejú v

relevantných častiach v podstate rovnako 24. apríla 2009 ak dnes, takže nemožno hovoriť o narušení
právnej istoty žalobkyne. Jej právnu istotu nemohla založiť okolnosť, že sa niečo považovala za
bežné. To totiž mohlo byť len dôsledkom nesprávnej interpretácie právnych noriem, prípadne ich
ignorácie (možno aj nerešpektovania) zo strany praxe. Súd tu aplikuje normu, ktorá existovala k
24. aprílu 2009, teda v čase uzavretia zmluvy a ktorou sa žalobkyňa bola povinná riadiť vo vzťahu

so žalovaným. K námietkam žalobkyne proti určitej extrémne prospotrebiteľskej argumentácii možno
uviesť, že konkrétne pri posudzovaní nákladov na upomienky je prax súdov Slovenskej republiky v
celkovej zhode s naším kultúrnym priestorom. Pre inšpiráciu žalobkyne možno poukázať napr. na
rozsudok rakúskeho Najvyššieho súdu sp. zn. 4Ob59/09v (odstupný na webstránke Z., v ktorom
bolo za neprijateľné vyhlásené ustanovenie čl. 15 všeobecných obchodných podmienok leasingového

prenajímateľa, podľa ktorého „za každú upomienku spôsobenú leasingovým nájomcom sa musia
leasingovému prenajímateľovi zaplatiť náklady 21,80 eur“. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že je
rozhodujúce, že na základe tohto ustanovenia je leasingový prenajímateľ oprávnený podľa ľubovôle
účtovať neprimerane vysoké náklady vymáhania, čo môže v jednotlivom prípade platiť aj pre tento
konkrétne uvedený poplatok za upomienku. V tom spočíva hrubé poškodzovanie spotrebiteľa. Citované

rozhodnutie je pritom zaujímavé tým, že konkrétna výška poplatku za upomienku bola dokonca
absolútne nižšia (a vzhľadom na rozdiel rakúskych a slovenských príjmových a cenových pomerov
relatívne podstatne nižšia) než v prerokúvanej veci uplatňuje žalobkyňa.

13. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne dôkladne posúdi všetky nároky uplatnené žalobkyňou,

pričom bude viazaný vyššie uvedených právnymi názormi vyjadrenými v tomto uznesení (§ 391 ods. 2
C. s. p.), a rozhodne o nich. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s
§ 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C. s. p.).

14. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).