Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 19Cb/161/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5002897848
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5002897848.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu

Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: W. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom
XXX XX Y. XXX, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Richardom Karkóom, advokátom, so sídlom
M. I. M. XXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: Mesto Martin, so sídlom Námestie S. H. Vajanského
1, 036 49 Martin, IČO: 00 316 792, zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária Mrázovský &
partners, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 855 278, v konaní o zaplatenie
3.422.293,04 Eur s príslušenstvom, na pojednávaní konanom dňa 19.3.2014

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3.422.293,04 Eur s 11,4 % úrokom z omeškania ročne

od 15.9.2002 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobuozaplatenie25%úrokuzomeškaniaročnezosumy3.422.293,04Eurod1.1.1998do14.9.2002,
13,6 % úrok z omeškania ročne zo sumy 3.422.293,04 Eur od 15.9.2002 do zaplatenia z a m i e t a .

O trovách súdneho konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Právnypredchodcažalobcusapodanoužaloboudomáhalzaplatenia103.100.000,-Skspríslušenstvom
ako hodnoty nepeňažného vkladu žalovaného, ku ktorému spoločnosť Lyžiarske stredisko Martinské

hole a.s. nenadobudla vlastnícke právo. Žalovaný nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom vkladu previedol
(vlastnícke právo k nim) na subjekt Turiec, a.s. Martin, ktorého akcionárom je žalovaný. V žalobe
poukázal na ust. § 202 ods. 4 Obchodného zákonníka platné v čase zvýšenia základného imania a ust.
§ 59 ods. 5 Obchodného zákonníka v znení platnom tak isto v čase zvýšenia základného imania. Na
mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. dňa 16.12.1995
bolo schválené zvýšenie základného imania a zmena stanov a u žalovaného to predstavovalo sumu
103.100.000,- Sk, ktorá zodpovedala hodnote nepeňažného vkladu, a to prevádzkovej budovy hotela

Turiec, postavenej na pozemku KN parc. č. 499/1, zastavaná plocha o výmere 2173 m2, parc. č.
499/2, ostatná plocha o výmere 3023 m2, chata súp. č. XXXX, postavená na KN parc. č. 7152,
katastrálneúzemieW..Zvýšeniezákladnéhoimaniabolozapísanéajdoobchodnéhoregistranacelkovú
výšku základného imania 348.700.000,- Sk. Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. svoju povinnosť
splnilo a nehnuteľnosti žalovanému po ich nezavkladovaní vydalo, preto žalovaný je povinný uhradiť
rozdiel v hodnote vkladu v peniazoch. Žalovaný mal povinnosť vložiť nepeňažný vklad, avšak túto
svoju povinnosť porušil, vlastnícke právo na spoločnosť nepreviedol, z ktorého dôvodu nesplnil svoju

povinnosť riadne a včas, tzn. jeho plnenie bolo vadné, prečo je dôvodný postup podľa § 324 ods.
3 Obchodného zákonníka v nadväznosti na ust. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka a spoločnosť
Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. má nárok na náhradné peňažné plnenie. Vložením nepeňažného
vkladu do spoločnosti Turiec, a.s. v septembri 1999 žalovaný spôsobil právne vady plnenia a týmtomomentom sa zmenil obsah záväzku podľa § 324 ods. 3 Obchodného zákonníka a spoločnosť Lyžiarske
stredisko Martinské hole a.s., t.č. právny nástupca žalobcu má nárok na peňažné plnenie. K námietke
premlčania vznesenej žalovaným poukázal na ust. § 388 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka a

na ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Synalagmatický vzťah vyplýva z toho, že ak nebolo
zavkladované vlastnícke právo k predmetu nepeňažného vkladu žalovaného na právneho predchodcu
žalobcu-LyžiarskestrediskoMartinskéholea.s.,bolatátospoločnosťpovinnávydaťnehnuteľnosťoproti
povinnosti žalovaného zaplatiť hodnotu nepeňažného vkladu v peniazoch. Ak sa nepremlčuje vlastnícke
právo, nemohlo dôjsť k premlčaniu, ani nároku žalobcu. I v prípade odlišného právneho názoru, nedošlo

k premlčaniu nároku žalobcu, pretože vadným plnením žalovaného, a to dňa 7.4.1996 došlo ku zmene v
obsahu záväzku a nebol dohodnutý čas peňažného plnenia, preto podľa § 340 Obchodného zákonníka
bol žalobca oprávnený vyzvať žalovaného na plnenie peňažného záväzku a tento bol povinný po výzve
plniť a takouto výzvou bola žaloba a rozhodný dátum jej doručenia žalovanému. Premlčacia lehota
pri takomto právnom tvrdení by začala plynúť druhým dňom po doručení žaloby žalovanému, a preto
žalobca uplatnil svoj nárok pred skončením premlčacej doby. Žalobca ďalej tvrdil, že nebol povinný

uplatniť nároky z vád bez zbytočného odkladu, keďže tu nastáva zákonná fikcia v zmene obsahu
záväzku a Obchodný zákonník neupravuje lehotu, v akej má byť nárok uplatnený. Súčasne žalobca
žiadal priznať 25 %-ný úrok z omeškania ročne od 1.1.1998 do zaplatenia, a to s odkazom na ust. § 177
ods. 2 Obchodného zákonníka v znení platnom v čase zvýšenia základného imania podľa čl. 8 bod 6
stanov, podľa ktorého bol dohodnutý 25 %-ný úrok z omeškania ročne. Nárok na úrok z omeškania sa

nepremlčuje ani prípadným premlčaním istiny, naviac, keď pri vadnom plnení má charakter sankcie a za
posledné štyri roky od podania žaloby ani nedošlo k jeho premlčaniu.

Žalovaný uviedol, že jeho základnou povinnosťou nebolo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnému
majetku, ale iba poskytnúť súčinnosť na vykonanie právnych úkonov potrebných na prevod vlastníctva

na spoločnosť. Poukázal na konanie pred vtedy Okresným úradom Martin, odbor katastrálny pod sp.
zn. V 1094/96. Uviedol, že povinnosť platiť vecný vklad peniazmi neexistoval, keďže takúto povinnosť
zaviedol až zákon č. 11/1998 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník. V prípade názoru,
že je tu povinnosť zaplatiť hodnotu nepeňažného vkladu v peniazoch, by bol takýto nárok žalobcu
premlčaný, pretože uplynula 4-ročná premlčacia doba. Poukázal, že žalobca nielenže neuplatnil nároky

z vadného plnenia, ale ani nepreukázal vadné plnenie. Namietal žalovaný, že ak by sa aj pripustil
nárok z titulu vadného plnenia, tento sa premlčal. Rozhodným je skutočnosť, že bol zamietnutý návrh
na vklad vlastníckeho práva a v tom čase v slovenskom právnom poriadku nebola upravená otázka,
čo v prípade, ak obchodná spoločnosť sa nestane vlastníkom nepeňažného vkladu. Nebolo možné
aplikovať ust. § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže toto ust. je použiteľné na inú právnu

situáciu. Tvrdenie žalobcu, že obrana žalovaného je rozpore so zásadou pocitového obchodného styku
nemá opodstatnenie, pretože žalobca, resp. jeho právny predchodca podľa § 177 ods. 3 Obchodného
zákonníka nemusel vydať akcie pre žalovaného a ak mu bol odovzdaný „dočasný list", mohol ho žiadať
vrátiť späť. Ak žalobca považuje za platný úkon navýšenie základného imania, nemôže byť aplikované
ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale môže spoločnosť žiadať iba vrátenie akcií, ak nejaké

žalovanému vydala. Ak je nárok žalobcu premlčaný, tak nie je nárok ani na úroky. 25%-ný úrok z
omeškania ročne nemá oporu v stanovách spoločnosti, lebo tieto hovoria o 25 %-nej ročnej úrokovej
sadzbe, tzn. takéto ust. je nejasné a nezrozumiteľné a preto neplatné. Ak nedošlo k odvkladovaniu
vlastníckeho práva, nastala tu nemožnosť plnenia, záväzok žalovaného zanikol. Rozhodujúca lehota,
kedy začala plynúť premlčacia doba bol deň 7.4.1996, tak ako uviedol aj žalobca a k premlčaniu došlo

dňa 7.4.2000, preto súd na námietku premlčania musí prihliadnuť. Žiadal žalobu zamietnuť v celom
rozsahu a priznať trovy konania.

Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k. 19 Cb 161/02-356 dňa 21.5.2003.
V tomto rozsudku krajský súd vyslovil právny názor, že na nárok žalobcu bolo potrebné aplikovať

ust. § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka, v ktorom videl základ práva žalobcu. Tzn. keď žalovaný
ako akcionár sa zaviazal vložiť do spoločnosti nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad a na spoločnosť
neprešlo vlastnícke právo k tomuto nepeňažnému vkladu, vzniklo žalobcovi právo požadovať hodnotu
v peniazoch. Krajský súd v tomto rozsudku ďalej uviedol, že pri aplikácii ust. § 59 ods. 5 Obchodného
zákonníka sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalobcu o vadnom plnení žalovaného. Súčasne

bolo akceptované, že došlo k premlčaniu práva žalobcu na zaplatenie hodnoty nepeňažného vkladu.
Predmetným rozsudkom krajský súd žalobu o zaplatenie 103.100.000,- Sk s 25 % ročným úrokom z
omeškania ročne zo sumy 103.100.000,- Sk od 1.1.1998 do 14.9.2002, 9% úrok z omeškania ročne
zo sumy 103.100.000,- Sk od 15.9.2002 do 8.10.2002 a 25 % úrok z omeškania ročne zo sumy103.100.000,-Skod9.10.2002dozaplateniazamietol.Súčasnebolorozhodnuté,žežalovanýjepovinný
zaplatiť žalobcovi 16 % úrok z omeškania ročne zo sumy 103.100.000,- Sk od 15.9.2002 do 8.10.2002, a
to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách súdneho konania bolo rozhodnuté tak, že žalobca

je povinný nahradiť žalovanému trovy konania 1.316.130,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku
na účet pôvodného právneho zástupcu žalovaného.

Z dôvodu podaného odvolania tak žalobcom, ako aj žalovaným bola vec prejednávaná pred Najvyšším
súdomSlovenskejrepubliky,ktorýuznesenímsp.zn.1Obo235/03zodňa27.septembra2004rozsudok

Krajského súdu v Žiline, č.k. 19 Cb 161/02-356 zo dňa 21. mája 2003 v účastníkmi napadnutej časti zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Skonštatoval, že ust. § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka,
ktoré bolo krajským súdom aplikované, nebolo možné použiť na nárok žalobcu. Ustanovenie § 59 ods. 5
Obchodného zákonníka bolo aplikovateľné iba v tých prípadoch, keď vlastnícke právo prešlo z akcionára
na spoločnosť, ale vykazuje rozdiel medzi ocenením predmetu vkladu a jeho skutočnou hodnotou. Ďalej
uviedol, že k tomu rozdielu môže dôjsť tým, že predmet nepeňažného vkladu bol nadhodnotený alebo

naopak, že sa v medziobdobí znížila hodnota predmetu nepeňažného vkladu. Nešlo teda, podľa názoru
najvyššieho súdu, o ustanovenie, na základe ktorého by sa dalo vyhovieť požiadavke spoločnosti, aby
od akcionára vyžadovala hodnotu celého nepeňažného vkladu v peniazoch, tzn. vkladu akcionára,
ku ktorému spoločnosť nenadobudla vlastníctvo. Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd pri svojom
rozhodnutí vychádzal z iného právneho názoru, bol rozsudok zrušený v napadnutej časti s tým, aby vec

bola posúdená z hore uvedeného aspektu.

Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Žiline žalobca, resp. jeho právny predchodca svoj nárok podaním
zo dňa 19.9.2002 doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 18.1.2005 (č.l. 431. 432 spisu) vymedzil
tak, že vložením nehnuteľností žalovaným do spoločnosti Turiec a.s. došlo ku právnym vadám plnenia,

kedy je potrebné vychádzať z definície právnych vád plnenia upravených v § 433 ods. 1 Obchodného
zákonníka s poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka. Podľa § 324 ods. 3
Obchodného zákonníka sa mení obsah záväzku spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom vzniknutým z
vadného plnenia. V tejto súvislosti navrhol vykonať dotaz na Katastrálny úrad Žilina, správa katastra
Martin, kedy došlo ku právoplatnému rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva ku nehnuteľnostiam

na spoločnosť Turiec, a.s., ktoré boli predmetom vkladu žalovaného u spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole a.s. pri zvýšení základného imania. Nárok na náhradu v peniazoch vznikol okamihom
vzniku právnej vady, tzn. právoplatnosťou vkladu do spoločnosti Turiec a.s..

Žalovaný k vymedzenému nároku žalobcu podaním zo dňa 7.2.2005 (č.l. 437 spisu) uviedol, že záväzok

žalovaného splatiť nepeňažný vklad do základného imania zanikol splnením, a preto už nemohlo dôjsť
k jeho zmene. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o právnych vadách. V čase, keď prebiehalo konanie o
vklade vlastníckeho práva, žiadne právne vady plnenie žalovaného nemalo. Žiadne iné správne konanie
o vklade vlastníckeho práva v prospech žalobcu - pôvodne spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské
hole a.s. sa nekonalo, lebo spoločnosť návrh nepodala. Spoločnosť - právny predchodca žalobcu už

žiadny návrh na vklad vlastníckeho práva nepodala a svojou nečinnosťou si spôsobila, že vecné vklady
sa nestali jej majetkom. Za tento stav nesie zodpovednosť spoločnosť a Obchodný zákonník neukladá
povinnosť žalovanému zabezpečiť, aby sa vecný vklad stal aj majetkom spoločnosti. Pretože právny
predchodca žalobcu - spoločnosť nepodala ďalší návrh na vklad vlastníckeho práva a zmeškala 3-ročnú
lehotu uvedenú v § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili. Žalovaný

vložil nehnuteľnosti, ku ktorým spoločnosť nezískala vlastnícke právo v dôsledku jej nečinnosti dňa
29.9.1999 do obchodnej spoločnosti Turiec a.s., ktorej je 100 %-ným vlastníkom. Navrhol žalobu v celom
rozsahu zamietnuť.

S poukazom na ust. § 226 O.s.p. a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obo

235/03 zo dňa 27. septembra 2004 krajský súd v novom konaní vychádzal zo záväzného právneho
názoru najvyššieho súdu a to, že na pohľadávku (nárok) žalobcu nemožno aplikovať ust. § 59 ods. 5
Obchodného zákonníka.

Následne krajský súd rozsudkom č.k. 19Cb 161/02-487 zo dňa 12. mája 2005, rozhodol tak, že žalobu o

zaplatenie 103.100.000,- Sk s príslušenstvom zamietol a žalobcu uznal povinným nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 2.371.762,- Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd
v rozhodnutí č.k. 19Cb 161/02-487 zo dňa 12. mája 2005 poukázal na to, že žalobca podaním z
19.9.2002 (č.l. 431, 432 spisu) vymedzil svoju pohľadávku z titulu právnych vád plnenia za aplikácieust. § 433 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, to
znamená zmeny v obsahu záväzku na záväzok z titulu vadného plnenia. Skutkovo tento druh nároku
žalobca vymedzil tak, že vložením nehnuteľností žalovaným do spoločnosti Turiec a.s. došlo k právnym

vadám plnenia.

Následne rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 19Cb 161/02-487 zo dňa 12. mája 2005, ktorým
bola žaloba žalobcu zamietnutá, bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo
168/2007 zo dňa 3. septembra 2008 potvrdený.

Nasledovalo mimoriadne dovolanie zo dňa 30. septembra 2009 pod sp. zn. Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava VI/2 Pz 556/09-4 (č.l. 585 až 594 spisu), podnet
na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v zmysle § 243e
a nasl. ust. O.s.p. zo strany W. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. č. XXX, XXX XX E. zo dňa 4.5.2009 a
opakovaný podnet W. Q. na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi SR v zmysle

§ 243e a nasl. ust. O.s.p. zo dňa 11.9.2009, č.l. 598 až 600 spisu, v spojení s doplnením opakovaného
podnetu zo dňa 11.9.2009 na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi SR v zmysle
§ 243e a nasl. ust. O.s.p. z 17.8.2009 (č.l. 601 až 615 spisu).

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa 29. apríla 2010

bol rozsudok odvolacieho súdu, a to Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. septembra
2008 č.k. 2 Obo 168/2007-564 zrušený a vec bola odvolaciemu súdu vrátená na ďalšie konanie. V
tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že v priebehu dovolacieho konania
W. Q. podaním zo dňa 15.3.2010 požiadal o vstup do konania v zmysle ust. § 92 ods. 2 O.s.p..
Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou medzi

žalobcom (pôvodným žalobcom) JUDr. Monikou Némethovou, správkyňou konkurznej podstaty úpadcu
- Lyžiarske stredisko Martinské Hole a.s. ako postupcom a W. Q. ako postupníkom zo dňa 26. júna 2008,
postúpil postupca aj predmetnú pohľadávku vo výške 103.100.000,- Sk s príslušenstvom a všetkými
právami s ňou spojenými (čl. II. zmluvy) na postupníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom
rozhodnutí sp. zn. 1MObdoV/15/2009 uviedol, že postúpením pohľadávky na základe zmluvy uzavretej

medzi doterajším veriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postupuje pôvodný veriteľ
svoju pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Postupca
stráca postúpením pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Nie je
už ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie. Veriteľom sa stane postupník,
ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými, ako aj so všetkými

námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje
súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre
neho zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje ani to, aby dlžník o nej
vedel. Obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa
nemení ani postavenie dlžníka. Predmetným rozhodnutím bolo uložené Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky ako odvolaciemu súdu, že je povinný v prvom rade sa zaoberať vecnou aktívnou legitimáciou
postupníka v zmysle predloženej zmluvy o postúpení vymáhanej pohľadávky s poukazom na ust. § 92
ods. 2, 3 O.s.p. v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O.s.p.. V prípade, že uvedený právny úkon (§ 524 ods.
1 Občianskeho zákonníka) zakladá vecnú aktívnu legitimáciu postupníka - W. Q. na uplatnené právo,
odvolací súd je povinný opätovne prejednať odvolacie dôvody odvolateľa, vzhľadom na jeho nesprávne

právne posúdenie veci dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa 29. apríla 2010
ďalej vyplynulo, že rozhodnutím valného zhromaždenia zo dňa 16.12.1995 bolo schválené zvýšenie
základného imania ako aj zmena stanov spoločnosti - Lyžiarske stredisko Martinské Hole a.s., Martin,

ktorébolovykonanéupísanímnovýchakcií.Žalovanýakovkladateľsazaviazalvložiťdotejtospoločnosti
nepeňažný vklad, prevádzkovú budovu hotela Turiec postavenú na pozemku parc. KN č. 499/1,
pozemok parc. KN č. 499/1 - zastavaná plocha vo výmere 2173 m2, pozemok parc. KN č. 499/2 -
ostatné plochy vo výmere 3023 m2, chata súpisné číslo XXXX (správne malo byť uvedené č. XXXX)
postavená na pozemku parc. KN č. 5152 (správne malo byť uvedené č. 7152), všetky zapísané v

katastrálnom území W., vedenom na liste vlastníctva XXXX, ktorého hodnota bola oceniteľná sumou
103.100.000,- Sk. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda spoločnosť vkladom vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností na základe vyhlásenia vkladateľa podľa § 60 ods. 1 Obchodného zákonníka,
účinného v rozhodnom období, ktorý je analogicky aplikovateľný na daný právny vzťah. K účinnémuprevodu vlastníckeho práva k nepeňažnému vkladu žalovaného ako akcionára na žalobcu - úpadcu
nedošlo. V spornom prípade nenastali vecno-právne účinky jednostranného právneho úkonu zo dňa
29.04.1996 (vyhlásenie vkladateľa o vložení nepeňažného vkladu do spoločnosti), t.j. nedošlo k splneniu

povinnosti vložiť vklad do spoločnosti. Žalovaný vedome a v rozpore so svojím záväzkom majoritného
akcionára poskytnúť vklad do spoločnosti úpadcu, identické nehnuteľnosti vložil dňa 20.09.1999 do
spoločnosti Turiec a.s., so sídlom v Martine (vklad bol povolený dňa 29.09.1999 pod č. V
3566/99). Týmto konaním žalovaný zmaril žalobcovi reálne domáhať sa prevodu vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam. O tom, že svoj záväzok nesplnil voči žalobcovi, ktorý trval aj v čase, keď

predmet vkladu vložil do inej spoločnosti, vyplýva zo zasadnutí valného zhromaždenia ako aj zasadnutí
predstavenstva žalobcu (spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s.) zo dňa 06. a 16.09.1999,
kde jednoznačne prezentoval poskytnúť súčinnosť potrebnú pre vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Najvyšší súd Slovenskej republiky uzavrel, že žalovaný tým, že vložil nepeňažný vklad do
obchodnej spoločnosti Turiec a.s. Martin a previedol vlastnícke práva na túto právnickú osobu, spôsobil,
že súčasne sa stalo nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu (spoločnosti) objektívne nemožným a už

sa úspešne nemohol domáhať vkladu súdnou cestou, ale týmto okamihom mu však vznikol nárok na
zaplatenie neprevedenej hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch. Podporne dovolací súd poukázal
aj na právnu úpravu účinnú od 01.02.1998, ktorá už rieši dôsledky nesplnenia nepeňažného vkladu
spoločníkom (§ 59 ods. 2 Obchodného zákonníka). Dovolací súd ďalej vyslovil, že žalobca mohol
svoje právo na peňažné plnenie realizovať prostredníctvom žaloby, a to najskôr od momentu vloženia

nepeňažného vkladu žalovaným do spoločnosti Turiec a.s. Martin 20., resp. 29.9.1999 a od tohto
momentu začala plynúť štvorročná premlčacia doba. Žaloba bola podaná na súde dňa 21.05.2002, t.j.
v zákonnej premlčacej dobe.

Po rozhodnutí dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/15/2009

zo dňa 29. apríla 2010 nasledovalo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Obo 94/2010 zo dňa 8. marca 2011, ktorým opätovne bol potvrdený rozsudok Krajského súdu
v Žiline zo dňa 12. mája 2005, č.k. 19Cb 161/2002-487, ktorým rozsudkom krajského súdu bola
žaloba žalobcu zamietnutá. Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bolo podané dovolanie zo strany W. Q. podaním z 26.4.2011, č.l. 693 až 700 spisu, v spojení s

dovolaním pôvodného žalobcu JUDr. Moniky Némethovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu
Lyžiarske stredisko Martinské hole, a.s., v podaní zo dňa 20.4.2011, č.l. 703 až 709 spisu. Na dovolanie
pôvodného žalobcu JUDr. Moniky Némethovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu Lyžiarske
strediskoMartinskéhole,a.s.vkonkurze,sosídlomThursova16,Martin,IČO:31615384anadovolanie
W. Q. konal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. 1 ObdoV/25/2011 zo dňa 29.

novembra 2012 zrušil rozsudok odvolacieho súdu č.k. 1Obo 94/2010-677 z 8. marca 2011 a vrátil vec
odvolaciemu súdu, t.j. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z tohto rozhodnutia
dovolaciehosúduvyplynulonasledovné:Dovolacísúdpoukázalnapredmetkonania,ktorýmbolažaloba
o zaplatenie 103.100.000,- Sk ako hodnoty nepeňažného vkladu žalovaného, ku ktorému žalobca
(právny predchodca žalobcu - spoločnosť) nenadobudol vlastnícke právo s poukazom na § 202 ods. 4

Obchodného zákonníka platného v čase zvýšenia základného imania a ust. § 59 ods. 5 Obchodného
zákonníka v znení platnom rovnako v čase zvýšenia základného imania.

Ďalším záverom dovolacieho súdu vyplývajúcim z rozhodnutia sp. zn. 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29.
novembra 2012 s poukazom na predloženú Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 26.06.2008 uzavretú

medzi pôvodným žalobcom JUDr. Monikou Némethovou, správkyňou konkurznej podstaty úpadcu
Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. v konkurze ako postupcom a W. Q. ako postupníkom (č.l.
638-640 spisu) bolo, že postupca žalovanú pohľadávku vo výške 103.100.000,- Sk voči subjektu -
žalovanému Mesto Martin vzniknutú z titulu nesplateného vkladu do základného imania úpadcu postúpil
na postupníka W. Q.. Za aplikácie ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p., § 524 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka mal dovolací súd za to, že žalobkyňa (JUDr. Monika Némethová, správkyňa konkurznej
podstaty úpadcu Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. v konkurze) už nie je subjektom hmotno-
právneho vzťahu, o ktorom sa rozhoduje, a teda nie je akívne legitimovaná v predmetnom konaní,
pretože postúpením pohľadávky sa novým veriteľom stal postupník. Predpokladom platnosti zmluvy o
postúpení, a teda zmeny v osobe veriteľa je písomná forma zmluvy s tým, že postúpená pohľadávka

v nej musí byť individualizovaná. Pri splnení uvedených podmienok (ako je tomu aj v prejednávanom
prípade), postupca nie je ďalej oprávnený predmetnú pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.
Súčasne dovolacím súdom bolo vyslovené, že pôvodný žalobca JUDr. Monika Némethová, správkyňakonkurznej podstaty úpadcu, mohla previesť úpadcove ťažko vymáhateľné pohľadávky inému, a týmto
postúpením postupovala v súlade so zákonom.

Opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací totožne, ako to vyslovil v uznesení
sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa 29. apríla 2010, poukázal na to, že žalovaný si nesplnil povinnosť
vložiť nepeňažný vklad do spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. a nedošlo tak z dôvodu,
že žalovaný konal v rozpore so svojím záväzkom voči spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské
hole a.s., keď dňa 20.9.1999 vložil identické nehnuteľnosti do spoločnosti Turiec a.s.. Nesplnenie

záväzku žalovaného vyplynulo zo Zápisu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti Lyžiarske
stredisko Martinské hole a.s. konaného dňa 6.9.1999 ako aj Zápisu zo zasadnutia predstavenstva
menovanej spoločnosti zo dňa 16.9.1999, na ktorých prezentoval poskytnutie súčinnosti potrebnej
pre vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Žalovaný vyhlásením zo dňa 20.9.1999 vložil
označenénehnuteľnostiakonepeňažnývkladdospoločnostiTurieca.s.stým,ževkladbolpovolenýdňa
29.9.1999. K prevodu vlastníckeho práva k nepeňažnému vkladu žalovaného na žalobcu nedošlo, tak

ako to skonštatoval dovolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí a nadobudnutie vlastníckeho práva
žalobcu sa stalo objektívne nemožným, pretože sa nemohol domáhať vkladu súdnou cestou, mohol
si však uplatniť zaplatenie neprevedenej hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch prostredníctvom
žaloby, a to počnúc od 20., resp. 29.9.1999 (od momentu vloženia nepeňažného vkladu do spoločnosti
Turiec a.s.). Keďže žaloba v predmetnej veci bola na súd podaná dňa 21.5.2002 (č.l. 1 spisu), bola

podaná v zákonnej štvorročnej premlčacej lehote. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 1ObdoV/25/2011
zo dňa 29. novembra 2012 zdôraznil, že odvolací súd, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky v
preskúmavanej veci v poradí už druhýkrát potvrdil rozsudok prvostupňového Krajského súdu v Žiline
zo dňa 12.5.2005, č.k. 19Cb 161/2002-487, ktorým žalobu zamietol, a tak konal vedome v rozpore s
právnym záväzným názorom dovolacieho súdu vysloveným v predchádzajúcom jeho rozhodnutí zo dňa

29.4.2010, č.k. 1MObdoV/15/2009-657, v ktorom konštatoval, že odvolací súd dospel k nesprávnemu
záveru.

Po predmetnom rozhodnutí dovolacieho súdu, t.j. po rozhodnutí sp. zn. 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29.
novembra 2012 nasledovalo konanie pred Najvyšší súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp.

zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 22. júla 2013 rozhodol tak, že z konania na strane žalobcu vystúpila JUDr.
Monika Némethová, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu -Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. v
konkurze, so sídlom Thursova 16, Martin, IČO: 31 615 384 a na jej miesto vstúpil žalobca W. Q., bytom
Y. XXX, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 7.8.2013. Najvyšší súd Slovenskej
republiky po tomto procesnom rozhodnutí rozhodol uznesením sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra

2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 21. novembra 2013 tak, že zrušil
rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 19Cb 161/02-487 zo dňa 12. mája 2005 a vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie.

V zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra

2013 vyplynulo zistenie, že Notárskou zápisnicou spísanou 16.12.1995 JUDr. Irenou Kolcunovou,
notárkou, so sídlom v W., pod č. N 82/95 NZ 79/95 (č.l. 20 až 33 spisu), bol osvedčený priebeh
mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s.,
so sídlom Thursova č. 16, 036 01 Martin, IČO: 31 615 384, na ktorom bolo valným zhromaždením
spoločnosti rozhodnuté o zvýšení jej základného imania na sumu 348.700.000,- Sk. Žalovaný na

uvedenom mimoriadnom valnom zhromaždení žalobcu (v danom štádiu konania právneho predchodcu
žalobcu) sa zaviazal na vklad vo výške 103.100.000,- Sk, predmetom ktorého boli nehnuteľnosti, a to
prevádzková budova hotela Turiec postavená na pozemku parc. KN č. 499/1, pozemok parc. KN č.
499/1 - zastavaná plocha vo výmere 2173 m2, pozemok parc. KN č. 499/2 - ostatné plochy vo výmere
3023 m2, chata č. súp. XXXX postavená na pozemku parc. KN č. 5152 (správne č. 7152), všetky v

katastrálnom území W., vedené na liste vlastníctva č. XXXX, ktorých hodnota bola určená odborným
ocenením na 103.100.000,- Sk. Súčasne bola na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa
16.12.1995 schválená zmena stanov spoločnosti, okrem iných aj v čl. 5 týkajúceho sa základného
imania spoločnosti, podľa znenia ktorého základné imanie spoločnosti tvoria vklady zakladateľov vo
výške 348.700.000,- Sk. Základné imanie spoločnosti vo výške 1.000.000,- Sk boli zakladatelia povinní

splatiť v lehote do piatich dní od podpísania zakladateľskej zmluvy na účet v peňažnom ústave na
tento účel zriadený. Základné imanie spoločnosti vo výške 347.700.000,- Sk boli zakladatelia povinní
splatiť nepeňažnými vkladmi uvedenými v zakladateľskej zmluve, a to „ich odovzdaním spoločnosti
do 10 dní od zápisu zvýšenia základného imania do obchodného registra". Najvyšší súd Slovenskejrepubliky v rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 7/2013 poukázal na ďalšie zistenia, a to vyhlásenie žalovaného
„o upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské
hole a.s." z 29.4.1996 podpísaného Ing. M. Z., primátorom Mesta W., z ktorého vyplynulo, že žalovaný

upísal vklad vo výške 103.100.100,- Sk a vložil nepeňažný vklad pozostávajúci z nehnuteľností vyššie
uvedených. Žalobca (právny predchodca žalobcu) k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo
nenadobudol. Podľa vyhlásenia žalovaného ako vkladateľa z 20.9.1999 (č.l. 438 spisu) boli tie isté
nehnuteľnosti ako boli uvedené vo vyhlásení z 29.4.1996 ako nepeňažný vklad vložené do spoločnosti
Turiec a.s., so sídlom v Martine, S. H. Vajanského námestie č. 1. Vklad bol povolený dňa 29.9.1999

pod číslom V3566/99. Ďalej bolo zistené, v zmysle záverov odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013, že žalovaný na mimoriadnom
valnom zhromaždení konanom 16.12.1996 sa zaviazal zúčastniť na podnikaní žalobcu nepeňažným
vkladom, predmetom ktorého boli nehnuteľnosti ohodnotené a dohodou akcionárov akceptované vo
výške 103.100.000,- Sk. Na jednej strane sa žalovaný stal majoritným akcionárom žalobcu (právneho
predchodcužalobcuLyžiarskestrediskoMartinskéholea.s.)sovšetkýmiprávamiktomuprislúchajúcimi,

nastranedruhejmuvšakvznikolajzáväzoksplatiťvklad,kuktorémusazaviazalatovložiťnehnuteľnosti
do majetku žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) t.j. previesť vlastnícke právo. Nesplnenie záväzku
žalovaného vyplynulo zo Zápisu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole a.s. konaného dňa 06.09.1999, ako aj zo zápisu zo zasadnutia predstavenstva
spoločnosti zo dňa 16.09.1999, na ktorých prezentoval poskytnutie súčinnosti potrebnej pre vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa právnej úpravy účinnej od 1. februára 1998 ust.
§ 59 ods. 2 veta tretia Obchodného zákonníka musel byť nepeňažný vklad splatený pred zápisom
základného imania do obchodného registra s tým, že ak obchodná spoločnosť nenadobudla k veci
vlastnícke právo, spoločník, ktorý sa na poskytnutie tohto vkladu zaviazal, stal sa povinným zaplatiť
jeho hodnotu v peniazoch. Z uvedeného dôvodu, ak žalovaný vložil predmet vkladu do inej spoločnosti

(20.09.1999 do spoločnosti Turiec, a.s. vklad v prospech spoločnosti Turiec, a.s., povolený 29.09.1999),
vznikol žalovanému záväzok zaplatiť hodnotu nepeňažného vkladu peniazmi a žalobcovi pohľadávka na
vyplatenie hodnoty nepeňažného vkladu vymáhateľná na súde. Odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej
republiky uviedol, že žaloba v predmetnej veci bola podaná dňa 21.05.2002 (č.l. 1 spisu), čím bola
podaná v zákonnej štvorročnej premlčacej lehote.

V zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013 Najvyšší súd Slovenskej
republiky za aplikácie ust. § 226 O.s.p. zaviazal Krajský súd v Žiline záväznosťou vysloveného právneho
názoru a súčasne uložil doplniť dokazovanie týkajúce sa uplatnenej výšky náhrady za nepeňažné
plnenie v sume 103.100.000,- Sk, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, že v tejto časti

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je nedostatočné, nepresvedčivé a javí sa byť ako arbitrárne,
a týmto postupom bol nedostatočne zistený skutkový stav veci.

VrámcinovéhokonaniakrajskýsúdpostupovalzaviazanostivyslovenéhoprávnehonázoruNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013 v spojení aj

s dovolacími rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa
29. apríla 2010, 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012. Z uvedených rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, v komplexnosti posudzovaných skutkových a právnych záverov, pre Krajský
súd v Žiline v rámci nového konania vyplynula záväznosť v tom smere, že základ nároku žalobcu je
daný, nepremlčaný a podľa zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo

7/2013 zo dňa 24. októbra 2013 bolo potrebné vykonať dokazovanie len čo sa týka výšky náhrady za
nepeňažné plnenie v sume 103.100.000,- Sk. Krajský súd rešpektoval v novom konaní zákonné ust. §
226 O.s.p., podľa ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Krajský súd po vrátení veci tak na konaní dňa 05.02.2014, ako aj na nariadenom pojednávaní dňa
19.03.2014 oboznámil zástupcov účastníkov, žalovaného so zložením senátu, čo vyplýva z obsahu
uvedených zápisníc s tým, že zástupcovia účastníkov sporu a ani žalovaný nemali žiadnu námietku
zaujatosti voči senátu alebo niektorému z členov senátu.

Na nariadenom pojednávaní konanom dňa 19.03.2014 bolo vykonané dokazovanie výsluchom
zástupcov, žalovaného, všetkými dôkazmi, ktoré tu boli do momentu napadnutého rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline č.k. 19Cb 161/02-487 zo dňa 12. mája 2005 ako aj dôkazmi, ktoré po dátume
tohto rozhodnutia tvorili súčasť spisového materiálu, v spojení s novo označenými dôkazmižalobcom a žalovaným po zrušení rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a jeho vrátenia na ďalšie
konanie,ktorýrozsahdokazovaniapodľaZápisniceopojednávanípredkrajskýmsúdomdňa19.03.2014
vyplýva z nasledovných dôkazov: žaloba žalobcu, Notárska zápisnica N 46/94, NZ 45/94, Zakladateľská

zmluva Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s., Stanovy akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole a.s. Martin, Notárska zápisnica N 82/95 NZ 79/95, ďalšia zakladateľská zmluva, Stanovy
akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s., Návrh na vklad do katastra nehnuteľností,
Vyhlásenie o upísaní a vložení nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole a.s. 29. apríla 1996, Vyhlásenie o upísaní vložení nepeňažných vkladov do obchodnej

spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. zo dňa 18.4.1996 za Lyžiarsky klub Martin, za Klub
slovenských turistov Turca Martin, Rozhodnutie Okresného úradu Martin sp.zn. V 1094/96, uznesenie
Krajského súdu v Žiline na č.l. 38 spisu, výpis z listu vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, návrh na vydanie
rozhodnutia o umiestnení stavby, žiadosť o vydanie stavebného povolenia, stanovisko útvaru hlavného
architekta Mesta Martin, záväzné stanovisko útvaru hlavného architekta Mesta Martin, Zmluva o dielo
č. 96903, Dodatok č. 1 k zmluve o dielo č. 96903, špecifikácia ceny prác k Dodatku č. 1. Písomné

podania účastníkov v celom rozsahu, Zakladateľská listina pre spoločnosť Turiec a.s., zakladateľ Mesto
Martin, listina prítomných akcionárov, uznesenia prijaté na rokovaní mimoriadneho zastupiteľstva v
Martine konaného 29. septembra 1999, dôkaz na č.l. 125 spisu, uznesenie č. 87/99, uznesenie č.
91/99, uznesenia prijaté na rokovaní Mestského zastupiteľstva konanom 31. januára 2002 v celom
znení, uznesenia prijaté na rokovaní Mestského zastupiteľstva konanom 26. júna 2002, výpis z listu

vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, výpis z obchodného registra na
právneho predchodcu žalobcu, listiny nachádzajúce sa na č.l. 219 až 230 spisu v tabuľkovom prehľade,
listina prítomných akcionárov na č.l. 231 spisu, Notárska zápisnica sp. zn. N 383/00 NZ 386/00 v
celom rozsahu, predchádzajúce rozhodnutia krajského súdu, zápisnice o súdnom pojednávaní pred
krajským súdom, listiny na č.l. 285 až 296 spisu, príloha podania zo dňa 6.3.2003 (č.l. 313 spisu)

v počte 52 strán vyhotovených fotokópií, rozhodnutie č. 1094/96 zo dňa 17.02.1997, zápisnica zo
zasadnutia predstavenstva akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole zo dňa 2. novembra
1999, zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti sp. zn. V 264/98, výpis z uznesenia č. 41/95
Mestského zastupiteľstva v Martine z 9.3.1995, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 19Ncb 7/98,
Notárska zápisnica sp. zn. N 374/99, NZ 405/99, stanovisko k uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k.

19Cb 282/99-28, Zápis z mimoriadneho valného zhromaždenia akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole zo dňa 29.6.1999, Vyhlásenie vkladateľa Mesto Martin zo dňa 20.9.1999, zápis zo
zasadnutia predstavenstva akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. na č.l. 439 až
441 spisu, v celom znení rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 168/2007 zo
dňa 3. septembra 2008, mimoriadne dovolanie na č.l. 585 až 594 spisu, podnety žalobcu na mimoriadne

dovolanie v celom obsahovom znení, doplnenie opakovaného podnetu zo strany žalobcu, zápis zo
zasadnutia predstavenstva akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole č.l. 623 až 627 spisu,
prezenčná listina, zápis z MVZ akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, č.l. 629 až 632
spisu, v celom znení Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 v osvedčenom opise,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa 29. apríla 2010

v celom znení záverov, sp. zn. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Obo 94/2010 zo
dňa 8. marca 2011, dovolanie W. Q. z 26.4.2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012 v celom obsahovom znení, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 22. júla 2013 o pripustení do konania žalobcu
W. Q., uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013

spolu s opravným uznesením, písomné podania účastníkov, nasledujúce po vrátení veci z najvyššieho
súdu na Krajský súd v Žiline, dôkaz v prílohovej obálke, rozhodnutie a doklady nachádzajúce sa v
spisovom materiáli Katastrálneho úradu Banská Bystrica V 1904/96 v kópii, vyjadrenie žalovaného zo
dňa 03.02.2014 spolu s doloženými listinnými dôkazmi, Zápisnica z 05.02.2014, Znalecký posudok č.
2/2011, v origináli pripojený spis z Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici sp. zn. 1094/96, ocenenie

nepeňažného vkladu vykonané spoločnosťou D.I.S spol. s r.o., doložená Notárska zápisnica zo strany
zástupcu žalovaného spolu s Dodatkom k Notárskej zápisnici sp. zn. N 82/95 NZ 79/95, ktorý dôkaz
tvorí súčasť prílohovej obálky spisového materiálu, priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk,
v súhrne dôkazov oboznámené všetky listiny tvoriace súčasť spisového materiálu.

Krajský súd uvádza, že po vykonanom ako aj doplnenom dokazovaní na nariadenom pojednávaní
dňa 19.03.2014, podľa výsledkov dokazovania nebola zistená, konštatovaná v kvalitatívnej a ani v
kvantitatívnej rovine taká zmena skutkových a právnych okolností, pre ktorú by odpadla záväznosť
vysloveného právneho názoru Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Krajský súd dodáva, že vkomplexe vykonané dôkazy, doplňujúce vyjadrenia a stanoviská sporových strán neniesli so sebou
podstatnosť zmeny skutkového a právneho stavu, ktorý posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd tak odvolací ako aj dovolací, pre ktorú by krajský súd v rámci nového konania nemal vychádzať

z už vyslovených záverov tak v skutkovej, ako aj v právnej rovine. Ak po vykonanom dokazovaní pred
KrajskýmsúdomvŽilinenedošlokzmeneskutkovéhoaprávnehostavuvdanejsporovejveci,pozrušení
a vrátení veci na ďalšie konanie, tak bolo nevyhnutné vychádzať z už vysloveného právneho záveru
najvyšším súdom. Ak aj došlo k doplneniu dokazovania a právnej argumentácie sporových strán, tak
tieto v súhrne nespôsobili kvalitatívne odlišnú situáciu (zmenu) skutkového a právneho stavu, než z

ktorej vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky pri vyslovení záväzného právneho názoru. Krajský
súd je toho názoru, že rešpektovaním záväznosti vysloveného právneho názoru sa zachováva aj princíp
právnej istoty, ktorý patrí k základným znakom právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, PL ÚS 36/95),
ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Pokiaľ v rámci vykonaného dokazovania zástupca žalovaného poukázal na to, že rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzajú z nesprávnych skutkových zistení pri zodpovedaní,
kto nesie vinu, alebo na strane ktorého akcionára bola zistená okolnosť, pre ktorú nebol nepeňažný vklad
nadobudnutý právnym predchodcom žalobcu, a to spoločnosťou Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s.,
krajský súd uvádza, že tieto pripomienky nemohli mať právnu relevantnosť. Rovnako poukaz na dodatok
k Notárskej zápisnici N 82/95 NZ 79/95, ktorý dôkaz bol vykonaný na nariadenom pojednávaní pred

krajským súdom dňa 19.03.2014, v zmysle ktorého mal byť odstránený nedostatok brániaci vykonaniu
vkladového konania, keď bolo vypustené nesprávne znenie KN parcely č. 5152 a bolo nahradené
správnym znením KN parcely č. 7152, a v riadku 21 sa vypustilo nesprávne znenie parcely č. 716
a nahradilo sa správnym znením parcely č. 7016, zostal bez vplyvu na sporovú vec. K uvedenému
záveru krajský súd uvádza, že bolo nevyhnutné vychádzať z už vysloveného záväzného právneho

názoru a z právnej úpravy § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka účinnej od 1. februára 1998, podľa ktorej,
ak pri vklade veci spoločnosť nenadobudla vlastnícke právo, tak spoločník, ktorý sa na poskytnutie
vkladu zaviazal, je povinný zaplatiť jeho hodnotu v peniazoch. Otázka príčiny, zodpovednosti, pre ktorú
spoločnosť nenadobudne vlastnícke právo k veci, nebola v danej sporovej veci relevantná, rozhodná,
keďže bol podstatný výsledný stav a zákonná povinnosť žalovaného v tom smere, že ak spoločnosť

Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. ako právny predchodca žalobcu nenadobudla vlastnícke právo
k nepeňažnému vkladu, na poskytnutie ktorého sa žalovaný zaviazal, tak nastúpil tu peňažný záväzok
žalovaného, t.j. zaplatiť hodnotu tohto nepeňažného vkladu v peniazoch.

Nesporne bolo preukázané, že spoločnosť - právny predchodca žalobcu nenadobudla vlastnícke právo

k nepeňažnému vkladu, na vloženie ktorého sa zaviazal žalovaný, preto nastúpila tu zákonná povinnosť
zaplatenia hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch. Bolo preukázané, že na mimoriadnom valnom
zhromaždení spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. podľa Notárskej zápisnice N 82/95
NZ 79/95 spísanej dňa 16. decembra 1995, ktorou sa osvedčil priebeh MVZ tejto spoločnosti, došlo
k zvýšeniu základného imania, ktoré sa malo vykonať upísaním nových akcií vo výške 347.700.000,-

Sk. Žalovaný sa zaviazal vložiť ako nepeňažný vklad prevádzkovú budovu hotela Turiec postavenú na
pozemku KN parc. č. 499/1 zastavaná plocha o výmere 2173 m2, parc. č. 499/2 ostatná plocha o výmere
3023 m2, chata súpisné číslo XXXX postavená na KN parc. č. 5152 (správne malo byť uvedené č. 7152)
v katastrálnom území W., pričom navrhnutá hodnota nepeňažného vkladu bola 103.100.000,- Sk, podľa
ocenenia spoločnosti D.I.S., s.r.o..

Ďalej bolo preukázané, že bol uskutočnený platným spôsobom jednostranný hmotno-právny úkon zo
strany žalovaného ako akcionára dňa 29.4.1996, a to vyhlásenie o upísaní a vložení nepeňažných
vkladov do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. (č.l. 35 spisu). Pri tomto
jednostrannom hmotno-právnom úkone nebola zistená jeho neplatnosť a táto nebola konštatovaná ani

pred dovolacím konaním a ani v rámci odvolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
V tomto jednostrannom hmotno-právnom úkone vyhlásenia o upísaní a vložení nepeňažných vkladov
do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. je jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom vyjadrená vôľa, že žalovaný upísal vklad vo výške 103.100.000,- Sk a vloží popísaný
nepeňažný vklad pozostávajúci z nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území W.,

pričom hodnota nehnuteľností bola určená odborným ocenením D.I.S., s.r.o. v sume 103.154.867,-
Sk. Z vyhlásenia bolo ďalej zrejmé, že sa uskutočnilo na základe zakladateľskej zmluvy a uznesenia
mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. zo dňa16.12.1995. V zmysle obrany žalovaného preto nebolo zistené, že by sa malo jednať o neurčitý úkon a
nebolo zistené ani to, že by mal charakter podmieneného právneho úkonu.

V súvislosti s týmito závermi krajský súd poukazuje aj na Výpis uznesenia č. 41/95 Mestského
zastupiteľstva Mesta Martin, ktoré rokovanie mestského zastupiteľstva v Martine bolo konané dňa 9.
marca 1995 (č.l. 330 spisu), z ktorého vyplýva pod bodom I., že Mestské zastupiteľstvo v Martine
súhlasí s navýšením základného imania vo výške 35 % podielu Mesta Martin v obchodnej spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s., a to nepeňažným vkladom - objektami hotel Turiec č. súp.

XXX s pozemkom parc. č. KN 499/1 zast. plocha o výmere 2173 m2, a chata Magistrát č. súp. XXXX
bez pozemku v k.ú. W.. Bod II. uvedeného Výpisu uznesenia č. 41/95 má obsahovo len odporúčací
charakter, adresovaný primátorovi mesta s tým, aby na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. prerokoval doplnenie stanov ohľadom vrátenia majetku, ktorý
Mesto Martin do akciovej spoločnosti vložilo v prípade, že sa projekt nebude realizovať. Uvedené
odporúčanie zo strany Mestského zastupiteľstva Mesta W. primátorovi Ing. M. Z., ktorý v tom čase

vystupoval ako primátor Mesta Martin, nerobí nijakým spôsobom jednostranný hmotno-právny úkon
vyhlásenia o upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole a.s. za podmienený od realizovania alebo nerealizovania projektu, prípadne investičného
zámeru. Obsahovo žiadna časť Výpisu uznesenia č. 41/95 nerobí právny úkon vyhlásenia o upísaní a
vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti zo dňa 29. apríla 1996 podmieneným, pretože

určujúce bolo, že žiadna podmienka z úkonu vyhlásenia žalovaného zo dňa 29. apríla 1996 nevyplýva.

Postupu zvýšenia základného imania spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. zodpovedal aj
zápis o zvýšení základného imania do obchodného registra, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
27.3.1996, keď bolo uvedené základné imanie 348.700.000,- Sk (č.l. 91 spisu). V súlade s ust. § 202

ods. 4 Obchodného zákonníka tak účinky zvýšenia základného imania nastali odo dňa jeho zápisu do
obchodného registra.

K úplnosti sa poukazuje na to, že jednostranný hmotno-právny úkon žalovaného, a to Vyhlásenie o
upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole

a.s. zo dňa 29. apríla 1996, bol hodnotený ako určitý, relevantný právny úkon, keďže z tohto úkonu
vychádzali rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak ako dovolacieho, aj odvolacieho
súdu. Krajský súd k tomuto zhodnoteniu poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom sa na strane 12 odôvodnenia uvádza,
že žalobcovi vznikla pohľadávka na vyplatenie hodnoty nepeňažného vkladu vymáhateľná na súde. K

právnej argumentácii žalovaného, že jednostranný hmotno-právny úkon vyhlásenia akcionára - Mesta
Martin o vložení nepeňažných vkladov zo dňa 29. apríla 1996 nie je v súlade so zákonom č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení, krajský súd uvádza, že pri aplikovaní zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení je vždy potrebné vychádzať zo znenia hmotno-právnej úpravy, ktorá je platná a
účinná k dátumu posudzovaného úkonu, a preto nemohlo byť prihliadané k ust. § 11 ods. 4 zákona č.

369/1990 Zb. o obecnom zriadení.

V súlade so zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo
dňa 24. októbra 2013 bolo vykonané dokazovanie, týkajúce sa uplatnenej výšky náhrady za nepeňažné
plnenie v sume 103.100.000,- Sk. V súvislosti s rozsahom vykonaných dôkazov krajský súd poukazuje

na Zápisnicu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s.
sp. zn. N 82/95 NZ 79/95 zo dňa 16. decembra 1995, z ktorej vyplynulo, že žalovaný vloží nepeňažný
vklad, ktorého hodnota je 103.100.000,- Sk podľa ocenenia D.I.S., s.r.o.. Táto hodnota nepeňažného
vkladu bola dohodou akcionárov na predmetnom mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti
akceptovaná vo výške 103.100.000,- Sk, tak ako na to poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013, str. 12 odôvodnenia druhý
odsek zhora. Takto prezentovaná výška hodnoty nepeňažného vkladu bola preukázaná aj dôkazmi,
a to ocenením v reprodukčnej hodnote objektu „hotel Turiec" v sume 81.847.317,- Sk a ocenenia
reprodukčnej hodnoty chaty Martinské hole LV č. XXXX na sumu 21.307.550,- Sk (dôkazy nachádzajúce
sa na č.l. 982 - 1022 spisu). Ocenenie hodnoty nepeňažného vkladu bolo uskutočnené spoločnosťou

D.I.S., s.r.o., tak ako to bolo uvádzané aj v Zápisnici z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole zo dňa 16. decembra 1995, ako aj vo vyhlásení žalovaného zo dňa
29. apríla 1996 o upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko
Martinské hole a.s.. Súčtom hodnota nepeňažného vkladu zodpovedala sume 103.154.867,- Sk, tak akoto je uvádzané aj v úkone vyhlásenia o upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. zo dňa 29. apríla 1996.
Uvedené ocenenie po obsahovej stránke ako vykonaný listinný dôkaz nebolo vyvrátené žiadnym

relevantným dôkazom zo strany žalovaného a nemohlo k tomu dôjsť ani argumentáciou žalovaného
k tomuto označenému dôkazu, že žalovanému nie je zrejmé, akým spôsobom sa premietla, resp.
nepremietla na hodnote nepeňažného vkladu skutočnosť záväzkov viaznucich na tomto nepeňažnom
vklade. Súd neriešil účinky prechodu záväzkov, ale dokazoval v zmysle záverov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky výšku náhrady za nepeňažné plnenie v sume 103.100.000,- Sk. Pri tomto

dokazovaní bolo podstatné, že žalovanému vznikol záväzok zaplatiť hodnotu nepeňažného vkladu
peniazmi a hodnota tohto nepeňažného vkladu bola nesporne a spoľahlivo preukázaná práve uvedeným
ocenením. Zo strany žalovaného nebol predložený dôkaz, ktorý by poprel výšku tohto ocenenia, resp.
protidôkaz, z ktorého by vyplývala iná výška ocenenia, preto krajský súd vychádzal z dôkazu odborného
ocenenia nepeňažného vkladu uskutočneného spoločnosťou D.I.S., s.r.o., čo v konečnom dôsledku
bolo akceptované aj akcionármi spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. na Mimoriadnom

valnom zhromaždení konanom dňa 16. 12. 1995. V tomto smere preto, podľa názoru krajského súdu,
bolo vykonané v dostatočnom rozsahu dokazovanie na preukázanie výšky peňažného plnenia, ktoré
uplatňoval žalobca voči žalovanému. V konečnom dôsledku, vo vzťahu k tejto dokazovanej skutočnosti
neboli účastníkmi konania označené ďalšie dôkazy, a to ani po poučení v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p..

Ako listinný dôkaz bol hodnotený Znalecký posudok č. 2/2011 predložený žalovaným. K obsahovej
stránke Znaleckého posudku č. 2/2011 (listinného dôkazu) krajský súd uvádza, že je prehľadom
chronologického, časového sledu postupov spoločnosti, akcionárov, z ktorého Znaleckého posudku č.
2/2011 jednotlivé dôkazy boli už dokladané, vykonané a známe v štádiu nielen odvolacieho, ale aj
dovolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V rámci vykonania týchto dôkazov,

s ktorými pracoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, tak aj odvolací pri vyslovení
záväzných právnych názorov, preto v novom konaní pred Krajským súdom v Žiline nemohli priniesť
svoju relevantnosť, prípadne zmenu skutkového a právneho stavu aj z toho dôvodu, že jednotlivé
postupy štatutárnych orgánov, akcionárov spoločnosti, ich konanie alebo nekonanie sa nedotklo záveru
a výsledku stavu, že nepeňažný vklad zo strany žalovaného nenadobudla spoločnosť, v dôsledku

ktorej situácie v zmysle ust. § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. februára
1998 tu nastúpila povinnosť žalovaného ako zákonného záväzku zaplatiť hodnotu nepeňažného vkladu
peniazmi. Ako bolo vyššie zhodnotené, okolnosti zodpovednosti, zavinenia, nečinnosti nemohli ovplyvniť
výsledok stavu v zmysle zákonnej úpravy a vysloveného záväzného právneho názoru najvyšším súdom,
z ktorého krajský súd vychádzal, že pohľadávka žalobcu na vyplatenie hodnoty nepeňažného vkladu

je vymáhateľná na súde (str. 12 posledný odsek odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013).

Vzhľadom k uvedenému záveru sa potom ani postupy a správanie sa jednotlivých akcionárov nemohli
dotknúť uplatnenej pohľadávky žalobcu v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka, keďže podľa tohto

zákonného ustanovenia nebolo preukázané, že by súd nemal poskytnúť právnu ochranu pri výkone
práva žalobcu na zaplatenie hodnoty nepeňažného vkladu peniazmi. Sám Najvyšší súd Slovenskej
republiky v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013 ako aj dovolací súd v
svojich rozhodnutiach vyslovili, že pohľadávka žalobcu je vymáhateľná na súde (dovolacie rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa 29. apríla 2010, sp. zn.

1ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012). Dôvodom, pre ktorý, podľa názoru žalovaného, by nemala
byť poskytnutá súdna ochrana vykonávanému právu zo strany žalobcu, keďže spoločnosť rovnaký
postup nezvolila aj voči ďalší akcionárom spoločnosti, pretože ani z ich strany nedošlo k vloženiu
nepeňažného vkladu, krajský súd uvádza, že výkon práv je výlučne v dispozícii oprávneného subjektu,
resp. veriteľa, ktorý je nositeľom takýchto práv, nárokov. Ak sa takýto subjekt rozhodne svoje nároky

uplatňovať len voči niektorým z dlžníkov, tak tento postup je vo výlučnej dispozícii oprávneného subjektu,
či sa so svojím právom, resp. pohľadávkou obráti na súd, alebo nie. Tento jeho postup a dispozičné
oprávnenie, a to v rovine jeho naplnenia alebo nenaplnenia, nemôže byť kvalifikované ako výkon práva,
ktorý by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka.

K obrane žalovaným, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 uzavretá
medzi žalobcom ako postupníkom a postupcom JUDr. Monikou Némethovou, správkyňou konkurznej
podstaty úpadcu Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. v konkurze, so sídlom v Martine, IČO: 31
615 384, je absolútne neplatným právnym úkonom, krajský súd primárne uvádza, že aj v tomtosmere vychádzal zo záväzných právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu
dovolacieho a odvolacieho súdu. K zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 a pri hodnotení
v rámci dovolacieho rozhodnutia sp. zn. 1 ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012 Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd dovolací vyslovil záver, že žalobkyňa, t.j. JUDr. Monika Némethová,
správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s., so sídlom v Martine už
nie je subjektom hmotno-právneho vzťahu, o ktorom sa rozhoduje, a teda nie je aktívne legitimovaná v
predmetnomkonaní,nakoľkopostúpenímpohľadávkysanovýmveriteľomstalpostupník.Predpokladom
platnosti zmluvy o postúpení, a teda zmeny v osobe veriteľa, je písomná forma zmluvy s tým, že

postúpená pohľadávka v nej musí byť individualizovaná. Pri splnení uvedených podmienok (ako je
tomu aj v prejednávanom prípade), postupca nie je ďalej oprávnený predmetnú pohľadávku vymáhať
a prijímať od dlžníka plnenie. V tomto istom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu dovolacieho sp. zn. 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012 sa uvádza, že bolo odvolaciemu
súdu uložené, aby sa zaoberal aktívnou legitimáciou postupníka podľa zmluvy o postúpení vymáhanej
pohľadávkyspoukazomnaust.§92ods.2,3O.s.p.vspojenísust.§243c,§243iods.2O.s.p..Odvolací

súd bol dovolacím súdom usmernený, že v prípade, ak postúpenie pohľadávky podľa § 524 ods. 1
Občianskeho zákonníka zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka Martina Q. na uplatnené právo,
tak odvolací súd bude povinný opätovne prejednať odvolacie dôvody. V súlade s týmto pokynom potom
Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal uznesenie sp. zn. 2Obo 7/2013 zo dňa 22. júla 2013, ktorým
pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpila JUDr. Monika Némethová, správkyňa konkurznej

podstaty úpadcu Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. v konkurze a na jej miesto vstúpil W. Q., bytom
Y. XXX, t.j. v zmysle uloženého pokynu zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu
dovolacieho tak najvyšší súd sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou postupníka W. Q. na uplatnené
právo a uvedeným uznesením pripustil jeho vstup do konania. Z uvedeného preto krajský súd vychádzal
z vyslovenej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu W. Q..

Podľa ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia uplatnil žalovaný v rámci konania pred krajským
súdom obranu v tom, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 je absolútne neplatným
právnym úkonom, pretože postúpením tejto pohľadávky tretej osobe, a to žalobcovi W. Q., sa zmenil
obsah pohľadávky, keďže už nejde o vzťah spoločnosť - akcionár, ktorá jediná má právo uplatňovať
pohľadávku zaplatenia hodnoty nepeňažného vkladu, a tým, podľa názoru žalovaného, žalobca nemôže

byť aktívne legitimovaný. K obrane žalovaného primárne krajský súd poukazuje na vyššie uvedené
záväzné právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, odvolacieho,
keď vnímal postavenie žalobcu W. Q. ako osoby, ktorej práve z titulu uzavretej zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 boli odňaté práva konať pred súdom, ak sa so žalobcom nekonalo.

Žalovaný tvrdil, že postúpením pohľadávky, keď ide o pohľadávku z titulu nesplateného vkladu v
obchodnej spoločnosti, je práve tou pohľadávkou, postúpením ktorej by sa obsah zmenil so zmenou
veriteľa, keďže tento názor vyplýva aj z ochrany dlžníka, ktorého postavenie by sa postúpením
pohľadávky zhoršilo, pretože finančné prostriedky sa potom platia postupníkovi, t.j. tretej osobe a
nie spoločnosti, t.j. nie sám sebe, svojej spoločnosti. Ďalej žalovaný poukázal na to, že pri zvýšení

základného imania spoločníci - akcionári majú plniť do spoločnosti a nie je možné, aby plnili inému, ako
sami sebe - svojej spoločnosti. Žalovaný zdôraznil, že práva a povinnosti súvisiace so zapisovaným
imaním nie je možné previesť na iné osoby ako akcionárov, samozrejme, s výnimkou predaja akcií na
základezmluvnéhovzťahu,kdeznovudochádzasúčasnekprevoduprávapovinností(nielenpovinností,
tak ako sa to stane v prípade zmluvy o postúpení pohľadávky z titulu splatenia vkladu na inú osobu ako

akcionára). Žalovaný uviedol, že v danom prípade sa oddelí právo od povinnosti.

Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného bol krajský súd toho názoru, že zmluva o postúpení
pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 nie je zmluvou neplatnou a nie je ani v rozpore s § 525 ods. 1 veta
prvá Občianskeho zákonníka. Obsahom postúpenej pohľadávky je peňažná pohľadávka, spočívajúca

v zaplatení hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch a aj uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 26. júna 2008 naďalej sa jedná o peňažnú pohľadávku, obsahovo sa nezmenila. Z uvedeného
vyplýva, že pokiaľ postúpením pohľadávky nedošlo zmenou veriteľa aj k zmene obsahu pohľadávky,
tak bolo možné predmetnú peňažnú pohľadávku postúpiť, keďže bola určitá a existujúca. Nebolopreukázané, ani krajským súdom zistené, že by išlo o pohľadávku, ktorá bola viazaná na osobu veriteľa
a ani to, že by postúpenie mohlo znamenať sťaženie postavenia dlžníka, t.j. zhoršenie postavenia
žalovaného. Vo všeobecnosti postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku

namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, preto sa na platnosť zmluvy
o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Keďže postúpením pohľadávky nedošlo k zmene jej obsahu,
pretože sa stále jedná o peňažnú pohľadávku a ani nebolo dokázané zhoršenie postavenia žalovaného
ako dlžníka, tak krajský súd nemohol vysloviť následok nepostupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. § 525

ods. 1 Občianskeho zákonníka, a tým ani neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna
2008. K úplnosti krajský súd uvádza, že zmena veriteľa sa nepremietla do predmetu plnenia záväzku,
a preto bolo možné postúpiť pohľadávku na žalobcu. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom
tak nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, že by inak sa tento vzťah zmenil.
Pohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Uzavretím
zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna 2008 tak nový veriteľ, žalobca W. Q., bol oprávnený na

jej vymáhanie v súdnom konaní. K úplnosti sa poukazuje na záver z rozhodnutia NS SR v tejto veci sp.
zn. 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012, podľa ktorého JUDr. Monika Némethová, správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu, mohla previesť úpadcove ťažko vymáhateľné pohľadávky inému, a týmto
postúpením postupovala v súlade so zákonom.

Krajský súd na základe vyššie uvedených výsledkov dokazovania, zhodnoteného skutkového stavu,
za viazanosti vysloveným záväzným právnym názorom Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
zrušujúcom uznesení sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 24. októbra 2013, v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 2 Obo 7/2013 zo dňa 21. novembra 2013 ako aj dovolacích rozhodnutí sp. zn. 1MObdoV/15/2009
zo dňa 29. apríla 2010, sp. zn. 1ObdoV/25/2011 zo dňa 29. novembra 2012 žalobe žalobcu o zaplatenie

3.422.293,04 Eur vyhovel.

V časti uplatneného príslušenstva, a to 25 % úroku z omeškania ročne z uvedenej sumy od 1.1.1998 do
zaplatenia bol takisto Krajský súd v Žiline viazaný vysloveným záväzným právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a za jeho viazanosti posúdil aj v tejto časti uplatnený žalobcov nárok. Žalobca

vymedzil príslušenstvo podľa Čl. 8 bodu 6/ Stanov spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s., v
zmysle ktorého akcionár, ktorý si nesplní včas svoju povinnosť splatiť menovitú hodnotu akcií, alebo ich
časť, je povinný uhradiť spoločnosti úroky z omeškania vo výške 25 % ročnej úrokovej sadzby, a to odo
dňa splatnosti až do zaplatenia. Vzhľadom na charakter sporu a znenie Čl. 8 bodu 6/ Stanov spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. nemožno na príslušenstvo žalobcu aplikovať dotknutý článok,

keďžepohľadávkažalobcusatýkalazaplateniahodnotynepeňažnéhovkladuvpeniazoch.Zuvedeného
pretoČl.8bodu6/stanovdotknutejspoločnostidopadánainúprávnusituáciu,nežktorábolapredmetom
sporu, a to zaplatenie hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch, z ktorého titulu preto nemohlo byť
prihliadané na výšku úroku z omeškania 25 % ročne.

To, že išlo o odlišný skutkový a právny stav, než ktorý je riešený v dotknutom článku stanov spoločnosti,
vyplynulo aj zo záväzných právnych názorov, ktoré boli vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej
republiky ako súdom tak dovolacím, ako aj odvolacím v jednotlivých rozhodnutiach, pokiaľ v nich bolo
skonštatované, že žalobca mohol svoje právo na peňažné plnenie realizovať žalobou, a to najskôr od
momentu vloženia nepeňažného vkladu žalovaným do spoločnosti Turiec a.s., Martin 20., resp. 29.

septembra 1999. Z tohto dátumu potom vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky, že ak bola žaloba
podaná dňa 21.5.2002, tak nárok žalobcu nemohol byť premlčaný. Aj z tohto záveru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky žalovaný nemohol byť v omeškaní od 1.1.1998 tak, ako to tvrdil žalobca v podanej
žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1MObdoV/15/2009 zo dňa 29. apríla 2010
poukázal na vecno-právne účinky vkladu v zmysle ust. § 60 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného
v rozhodnom období, ktorý je analogicky aplikovateľný na daný právny vzťah, preto ak tie nastali
povolením vkladu dňa 29.9.1999 pod sp. zn. V 3566/99 za konštatovania uvedenej lehoty nepremlčania
pohľadávky žalobcu, tak následne stanovenie dátumu 29.9.1999, od ktorého najskôr žalobca mohol

uplatniť svoje právo na súde, súčasne neznamená omeškanie žalovaného. Vzhľadom k uvedenému
a z titulu len podpornej aplikácie ust. § 59 Obchodného zákonníka (úpravy účinnej od 1.2.1998) bolo,
podľa názoru krajského súdu, potrebné pri uplatnenom príslušenstve, a to úroku z omeškania aplikovať
ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to v znení k dátumu vzniku omeškania žalovaného, kuktorému mohlo dôjsť až doručením kvalifikovanej výzvy na plnenie. Takouto kvalifikovanou výzvou bola
žaloba, ktorá bola žalovanému doručená podľa doručenky na č.l. 266 spisu dňa 13.9.2002. Dňom
splatnosti pohľadávky žalobcu za primeranej aplikácie § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré hmotné

právo je subsidiárne aplikovateľné cez ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, bol deň nasledujúci po
doručení žaloby, to znamená 14.9.2002 a dňom 15.9.2002 nastalo omeškanie žalovaného. Z uvedeného
od 15.9.2002 mohol žalobca uplatniť úrok z omeškania, ktorý k dátumu omeškania bol cez primeranú
aplikáciu ust. § 502 Obchodného zákonníka známy krajskému súdu z jeho rozhodovacej činnosti v
zmysle ust. § 121 O.s.p., 10,4 % ročne + 1 % = 11,4 % ročne. Žalobe žalobcu v časti príslušenstva

bolo preto vyhovené vo výške 11,4 % úroku z omeškania ročne zo sumy 3.422.293,04 Eur od 15.9.2002
do zaplatenia.

Krajský súd vychádzal z výšky úrokov z omeškania k dátumu ustálenej doby vzniku omeškania
žalovaného, pretože cez primeranú aplikáciu ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka tu pre charakter
veci nešlo o uzavretie zmluvy, ale o pohľadávku na peňažné plnenie, u ktorej najvyšší súd určil najskôr

dobu 20., resp. 29. september 1999 na jej uplatnenie žalobou. Ak aj zástupca žalobcu pri lehote na
plnenie žalovaným poukázal na ust. § 59 Obchodného zákonníka, tak pri uvedenej zákonnej úprave
neuviedol, kedy začala plynúť stanovená lehota, ku ktorému dátumu nastala splatnosť pohľadávky
žalobcu a omeškanie žalovaného. Vzhľadom k absencii tvrdení a dôkazov žalobcu v tomto smere,
žalovaný ako akcionár mal byť vyzvaný na zaplatenie hodnoty nepeňažného vkladu, pričom v danej

sporovej právnej veci ako kvalifikovaná výzva bola preukázaná len žaloba žalobcu, pretože žalobca
inú kvalifikovanú výzvu nepredložil. V konečnom dôsledku výzva vyplýva aj zo znenia ust. § 59 ods. 2
Obchodného zákonníka v znení k dátumu omeškania žalovaného, t.j. k 15.9.2002.

Na základe uvedeného, ak bol krajským súdom stanovený moment omeškania žalovaného od

15.9.2002, tak potom doba od 1.1.1998 do 14.9.2002, za ktorú žalobca uplatňoval úrok z omeškania,
nebola dobou, v ktorej by bol žalovaný v omeškaní, z ktorého titulu žalobu o zaplatenie 25 % úroku z
omeškaniaročnezosumy3.422.293,04Eurod1.1.1998do14.9.2002zamietol.Akkdátumuomeškania
žalovaným, a to 15.9.2002, bol z rozhodovacej činnosti krajského súdu známy úrok z omeškania 11,4
% ročne (10,4 % + 1%), tak potom nad túto výšku presahujúci uplatnený úrok z omeškania žalobcom

do 25 % ročne, t.j. 13,6 % úrok z omeškania ročne zo sumy 3.422.293,04 Eur od 15.9.2002 do
zaplatenia bol zamietnutý pri konštatovaní, že nie je možné aplikovať na danú sporovú vec podľa stanov
spoločnosti dohodnutý 25 % úrok z omeškania ročne a záveru známej výšky úrokov z omeškania k
dátumu omeškania žalovaným 15.9.2002 11,4 % ročne.

Krajský súd vzhľadom k charakteru sporovej právnej veci a v záujme účelnosti postupu za aplikácie ust.
§ 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom

Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.

V odvolaní je potrebné uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje,
musí byť podpísané a datované. Ďalej je potrebné označiť rozhodnutie, proti ktorému odvolanie
smeruje,vakomrozsahusanapáda,včomvidíodvolateľnesprávnosťrozhodnutiaalebopostupusúdua

čoho sa domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak osoba povinná podľa tohto rozhodnutia dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.