Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/306/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107201020
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7107201020.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu U.. E. V., bytom M., I. 3, zast. Mgr. Monikou Mattovou,
advokátkou, Košice, Zvonárska 8, proti žalovanému L. V., bytom M., I. 3, zast. L.. Gabrielou Jablonskou,
advokátkou,Košice,Letná45,ovyprataniebytu,oodvolanížalovanéhoprotirozsudku20C10/2007-145
z 15.6.2011 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vypratať byt č. X nachádzajúci sa na prízemí
obytného domu na I. X v M., zapísaný na LV č. XXXXX v kat. území B., okres M. I, D. M. - F. mesto,
M. úradu v M., F. katastra M., súp. číslo XXXX stojaci na parc. č. XXXX spolu so všetkými, čo s ním v
tomto byte bývajú, do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a rozhodol, že žalovaný nemá nárok na
bytovú náhradu. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2.261,10 € a

náhradu zaplateného súdneho poplatku 398,32 € na označený účet právneho zástupcu, v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Uplatnený nárok právne posúdil podľa § 154 ods. 1 a § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zák.
č. 509/1991 Zb., § 24 ods. 1 zák. č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov,
stotožnil sa s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 3Cdo 46/1997 z 24.7.1997 a konštatoval, že podľa právnych predpisov platných pred účinnosťou
zákonač.509/1991Zb.existovalstriktný(kogentný)prideľovacísystém,ktorýsatýkalpraktickyvšetkých
bytov, jednak to boli štátne byty, podnikové byty, byty Ministerstva vnútra a byty v domoch ľudových
družstiev, ktoré prideľoval vždy národný výbor, a to podľa § 24 zák. č. 41/1964 Zb., a preto, aby právo
užívania bytu občanovi mohlo vôbec vzniknúť a mohlo dôjsť k uzavretiu platnej dohody o odovzdaní
a prevzatí bytu medzi vlastníkom domu, v tomto prípade Hutnými stavbami, š.p. a občanom (podľa

§ 155 ods. 1 OZ v znení platnom do 31.12.1991 - ďalej aj „cit. OZ“) muselo byť rozhodnutie ako
administratívny akt s určitými formálnymi a obsahovými náležitosťami o pridelení bytu vydané v zmysle §
154 ods. 1 cit. OZ právoplatné a vykonateľné podľa predpisov o správnom konaní (§ 52 zák. č. 71/1967
Zb.) a ak by takéto rozhodnutie chýbalo, prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu podľa § 105
ods. 1 cit. OZ by bola neplatná podľa § 39 OZ a fakticky obsadený byt by bolo treba považovať za
protiprávne získaný a to bez ohľadu na to, či sa občan svojvoľne nasťahoval do bytu alebo či sa do

neho nasťahoval na základe dohody o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretej s organizáciou spravujúcou
bytový majetok, resp. s vlastníkom domu. Vykonaným dokazovaním mal okrem iného preukázané,
že rozhodnutím bývalého Obvodného národného výboru I. č.j. Byt/1192/1990/ BI zo 17.4.1990 bol
schválený poradovník Hutných stavieb, š.p., podľa ktorého do dispozície Hutných stavieb, š.p. pre
ich poradovník na byty zo štátnej bytovej výstavby boli pridelené byty č. 1, 2, 3 a X na I. X v M. a
rozhodnutím o pridelení bytu č.j. 8/2/05/90 z 2.5.1990 B. stavby n.p. M. podľa § 24 zák. č. 41/1964

Zb. na základe poradovníka organizácie schváleného v zmysle § 14 zák. č. 41/1964 Zb. bol pridelený
byt č.X na prízemí domu na U. X v M. do užívania žalovanému, ktorý bol zapísaný podľa § 15 zák. č.41/1964 Zb. v poradovníku organizácie. Z vykonaných dôkazov vyvodil záver, že absentuje právoplatné
rozhodnutie o pridelení bytu vydané národným výborom (rozhodnutie o pridelení bytu nebolo vôbec
vydané) a nebola preto splnená podmienka uložená zákonom č. 41/1964 Zb. a uzavrel, že žalovanému

nikdy nevzniklo právo osobného užívania bytu podľa vtedy platných právnych predpisov, a nemohlo
teda ani trvať ku dňu účinnosti novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb.,
preto k 1.1.1992 nemohlo ani dôjsť k zmene tohto neexistujúceho práva osobného užívania bytu na
nájom bytu v zmysle § 871 ods. 1 OZ. Tvrdenie žalovaného, že 1- izbový byt na prízemí bytového
domu na I. X v M. mu bol pridelený a odovzdaný do užívania Hutnými stavbami n.p., závod 06 Košice,

v súlade so zákonom o hospodárení s bytmi, považoval za nepreukázané, lebo bol toho názoru, že
Hutné stavby š.p. Košice neboli príslušné vydať takéto rozhodnutie, resp. rozhodnutie nebolo samo o
sebe spôsobilé „založiť“ právo osobného užívania Konštatoval, že podstatnou náležitosťou nájomnej
zmluvy je aj cena nájmu, pričom medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k dohode o výške
nájomného ako podstatnej náležitosti nájomného vzťahu, preto za nedôvodné považoval i tvrdenie
žalovaného, že k vzniku nájomnej zmluvy došlo konkludentným spôsobom tým, že žalobca podpísal tzv.

evidenčné listy, keďže z výpovede svedkyne X. V. vyplynulo, že táto ako po odkúpení obytného domu
vykonávala správu domu na základe zmluvy o výkone správy obytného domu a predložila žalovanému
návrh nájomnej zmluvy, ktorý on nepodpísal s odôvodnením, že má platný výmer vydaný obvodným
národným výborom. Súd prvého stupňa nemal pochybnosti o charaktere sporného priestoru a mal za
to, že sa jedná o byt poukazujúc na skutočnosť, že Obvodný národný výbor Košice I, bytový odbor,

na základe písomnej požiadavky Priemyselného staviteľstva Košice na zasadnutí dislokačnej komisie
dňa 24.6.1987 prejednal zmenu vo využití miestnosti v objekte na U. X a vydal súhlas na prechodné
ubytovanie pracovníkov Generálneho riaditeľstva, pričom v rozhodnutí Hutných stavieb, n.p. č. 8/2/05/90
z 2.5.1990 je nehnuteľnosť vedená ako byt na U. (teraz I.) č. 3 v M., a takto je tento priestor vedený
aj na LV č. XXXXX. Za nedôvodnú považoval tiež námietku žalovaného, že došlo k vydržaniu nájmu,

nakoľko byt užíval viac ako 10 rokov a k tejto námietke uviedol, že podľa právneho poriadku nie je možné
vydržať nájomné právo a žalovaný nemohol vydržať nájomný vzťah, keďže sa jedná o záväzkovo -
právny vzťah, a nie o vecné právo a poukazujúc na ust. § 134 OZ, ktoré upravuje vydržanie ako osobitný
originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva, uviedol, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie
vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda vo viere, že je jej vlastníkom. Bol toho názoru, že

žalovaný vedel o tom, že užíva cudzí byt, ktorý mu bol odovzdaný do užívania Hutnými stavbami, a
neskôr bol celý dom vrátený pôvodným vlastníčkam, ktoré vyzvali nájomcov na vypratanie neoprávnene
užívaných bytov. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nevznikol nájomný vzťah, keďže žalobca ani jeho
právni predchodcovia nemali a nikdy neprejavili vôľu, ktorá by smerovala k uzavretiu nájomnej zmluvy
so žalovaným, ba práve naopak žalovaný bol vyzývaný na vypratanie bytu, dospel k záveru, že žalovaný

predmetný byt užíva bez právneho dôvodu, preto žalobu považoval za dôvodnú a uložil žalovanému
povinnosť byt vypratať v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, a to bez nároku na bytovú náhradu,
keďže byt užíval bez akéhokoľvek právneho dôvodu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov konania v celkovej výške 2.261,10 €
pozostávajúcich z náhrady zaplateného súdneho poplatku a z odmeny a náhrady hotových výdavkov

jeho advokátky za 7 úkonov právnej služby.

Rozsudok napadol žalovaný včas podaným odvolaním, ktoré odôvodnil tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, keďže súd prvého stupňa sa v ňom
nevysporiadal s posúdením charakteru vypratávanej nehnuteľnosti, t.j. či ide o nebytový priestor alebo
bytový priestor, prípadne kedy sa zmenil nebytový priestor na bytový, pretože na každý typ užívania
priestoru sa vzťahuje iný právny režim užívania. Poukázal na to, že rozhodnutím Hutných stavieb š.p.
Košicez2.5.1990mubolpridelenýbytč.XnaI.XvM.nadobuneurčitúasúčasťoutohtorozhodnutiaboli

evidenčné listy podpisované oboma stranami, tento byt v čase pridelenia sa nachádzal v nehnuteľnosti,
ktorú B. stavby dostali do svojej správy na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného
majetku č. 2/89 z 21.11.1988 od Priemyslového staviteľstva, ako jednej z ním riadených organizácií.
Uviedol, že predmetná budova bola budovou s nebytovými miestnosťami, avšak rozhodnutím ObNV,
bytového odboru z 27.7.1987 bol daný súhlas so zmenou vo využití miestností na prízemí a na

2. poschodí na U. X (teraz I. 3) v M. k operatívnemu ubytovaniu pracovníkov GR, resp. riadených
organizácií, a to do 31.12.1990, pričom po tomto termíne tieto miestnosti stratili charakter miestností
slúžiacich na ubytovanie pracovníkov a stali sa miestnosťami neslúžiacimi na ubytovanie (nebytovým
priestorom). O tom, že sa nejednalo o bytový dom, svedčí aj tá skutočnosť, že dom nebol vedený naliste vlastníctva ako bytový dom, ale len ako nehnuteľnosť s prideleným súpisným číslom a v súlade s
uvedeným bola preto reštituentkám vydaná nehnuteľnosť, a nie bytový dom. Tvrdil, že v konaní nebolo
preukázané, kedy sa zmenila budova s nebytovými miestnosťami na obytný dom, resp. dom s bytovými

miestnosťami a bez preukázania tejto skutočnosti nemožno vo veci správne rozhodnúť, ani o tom, či
mu patrí bytová náhrada a záver súdu, že užíva priestor ako byt bez právneho dôvodu, nemá preto
oporu ani v skutkovom zistení skutočností. Poukázal tiež na to, že Hutnými stavbami, neskôr právnou
predchodkyňou žalobcu, ktorá sa stala podielovou spoluvlastníčkou tejto budovy, mu boli predkladané
evidenčné listy, z ktorých vyplýva, kto je vlastník, kto nájomca, čo je predmet užívania a za koľko sa

užíva nehnuteľnosť. Bol toho názoru, že evidenčné listy majú podľa novely Občianskeho zákonnníka
účinnej od 1.1.1992 charakter nájomnej zmluvy, ide o dvojstranný písomný právny úkon, z ktorého je
zrejmý obsah aj účel. Uviedol, že tento byt nikým nerušene užíval až do r. 2004, kedy bola zo strany
žalobcov predložená výzva na vypratanie bytu, a podľa jeho názoru užívaním priestoru od 2.5.1990 do
r. 2004 vzniklo mu vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, t.j. užívania časti nehnuteľnosti,
teraz vedenej ako byt č. 1. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné aj v časti týkajúcej sa priznanej

náhrady trov konania, nakoľko z neho nevyplýva, ako súd dospel k výpočtu súdneho poplatku a výšky
trov právnej služby. Podľa O.s.p. platného v čase doručenia podania na súd, ak nemožno predmet
konania oceniť peniazmi, je výška súdneho poplatku 99,58 € (3000 Sk) a hodnota jedného úkonu právnej
služby je 1/13 výpočtového základu, pričom predmetom tohto konania je vypratanie, t.j. tento úkon sa
nedá oceniť peniazmi, preto výška náhrady súdneho poplatku bola súdom nesprávne určená, obdobne

aj v prípade výpočtu odmeny advokáta. Na základe uvedených skutočností navrhol rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom sa súd vysporiada s právnym charakterom
vypratávanej nehnuteľnosti, teda aký právny režim platil na jej užívanie, či nedošlo k vydržaniu práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu užívania bytu a odôvodni základ pre výpočet jedného úkonu
právnej služby a súdneho poplatku.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a súčasne priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
nielen výsluchom účastníkov konania a navrhnutých svedkov, ale aj dôkazmi navrhnutými žalovaným
vyžiadaním dokladov o pridelení bytu od právneho nástupcu Hutných stavieb š.p. spol. City Group,

Bytového podniku mesta Košice a príslušnej Správy katastra, pripojil spis o prechode domu do
vlastníctva jeho právnych predchodcov - rodičov, pričom zo žiadneho z vykonaných dôkazov
nevyplynulo, že by sporný byt, resp. obytný dom, v ktorom sa byt nachádza, mal charakter nebytového
priestoru. Žalovaný, ktorý túto skutočnosť tvrdil, mal dôkazné bremeno, no nepredložil v tomto smere
žiadny relevantný dôkaz ani nenavrhol vykonanie takého dôkazu, na základe ktorého by bolo možné

dospieť k záveru, že sporný byt mal charakter bytového priestoru. Bol toho názoru, že ak by bolo
preukázané, že sporný byt mal charakter nebytového priestoru, takéto užívanie bytu mohlo byť len
dočasné,t.j.do31.12.1990,čovyplývazrozhodnutiaObNV,bytovéhoodboruz27.7.1987(ktorýmObNV
súhlasil so zmenou vo využití miestností na Ménešiho 3 k prechodnému ubytovaniu pracovníkov GR,
resp. riadených organizácií pre Priemyselné staviteľstvo Košice do 31.12.1990). Tvrdenie žalovaného,

že po tomto termíne, t.j. po 31.12.1990, tieto miestnosti stratili charakter miestností slúžiacich na
ubytovanie pracovníkov organizácie a stali sa miestnosťami neslúžiacimi na ubytovanie, nijako nemožno
vyvodiť z textu uvedeného rozhodnutia. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že podľa vtedy platného
stavebného zákona č. 50/1976 Zb. bolo na zmenu užívania stavby potrebné rozhodnutie príslušného
orgánu,azatakérozhodnutiebytovéhoodboruObNVz27.7.1987rozhodnenemožnopovažovať.Podľa

jeho názoru žalovaný v žiadnom prípade nemohol byť oprávneným držiteľom a neboli splnené zákonné
predpoklady uvedené v § 134 OZ pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, keďže je
zrejmé, že už reštituentky bytového domu Mária Szarvasiová a Eva Palková vyzvali listom z 1.3.1998
všetkých vtedajších užívateľov bytov, teda aj žalovaného, aby vypratali nehnuteľnosť, keďže ju užívajú
neoprávnene alebo aby odkúpili nimi užívané byty, podobne postupovali jeho právni predchodcovia a

navrhli žalovanému možnosť uzatvorenia nájomnej zmluvy, keďže užíval a užíva sporný byt protiprávne,
alebo jeho vypratanie. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že medzi nimi došlo ku konkludentnému
uzavretiu zmluvy z dôvodu, že mu správkyňa domu predložila tzv. evidenčné listy, keďže z ich názvu je
zrejmé, že tieto slúžili na evidenčné účely ohľadom jednotlivých bytov na Floriánskej 3 v Košiciach a v
tomto prípade prejav vôle teda nesmeroval k vzniku nájomnej zmluvy, on ani jeho právni predchodcovia

takúto vôľu nikdy neprejavili a neprejavil ju ani žalovaný, keďže nemal na to žiadny dôvod, pretože podľa
jeho vlastnej výpovede mu riadna nájomná zmluva vznikla transformáciou práva osobného užívania
na nájom, alebo vydržaním nájomného vzťahu, príp. vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že nie sú

splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zmenu (§ 220 O.s.p.), lebo súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, preto odvolací súd
podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205
ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých
súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšli
počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení

vykonaných dôkazov.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t.j. vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/

O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu
práva ide vtedy, ak súd použil iný právnym predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak použil správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk odvolacích námietok a
dôvodov, ktoré žalovaný uplatnil v odvolaní, dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú preukázané
uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.

Predmetom konania je vlastnícka žaloba na vypratanie bytu (vindikačná žaloba) podľa § 126 ods. l
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorou sa žalobca domáha ochrany vlastníckeho práva proti
žalovanému na tom skutkovom základe, že žalovaný užíva byt bez právneho dôvodu.

Podľa § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva

neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Podľa § 871 ods. 1 OZ právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností
a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,samenídňomúčinnostitohtozákonananájom.Spoločnéužívanie

bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 (ďalej len „cit. OZ“)
rozhodnutím o pridelení bytu vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným
podľa predpisov o hospodárení s bytmi alebo inými skutočnosťami ustanovenými týmto zákonom

vznikne občanovi právo, aby s ním organizácia uzavrela dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu.

Podľa § 155 ods. 1 cit. OZ právo užívať byt vznikne dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu dojednanou
medzi organizáciou a občanom.

Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „cit.
zákon“) podnikové byty, byty Ministerstva vnútra a byty v domoch ľudových bytových družstiev prideľuje
miestny národný výbor na návrh organizácie hospodáriacej s podnikovými bytmi, orgánu Ministerstva
vnútra alebo ľudového bytového družstva.Podľa § 25 ods. 1 cit. zákona byty vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných voľných
prostriedkov podniku (§ 16 ods. 4) a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito bytmi po

predchádzajúcom súhlase závodného výboru základnej organizácie Revolučného odborového hnutia
po prejednaní na jej členskej schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru.

Podľa § 66 cit. zákona podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov hospodárskych,
rozpočtových alebo iných organizácií, najmä byty v domoch, ktoré organizácie vystavali ako investori

alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby. Miestne národné výbory vedú zoznamy
podnikových bytov.

Podľa § 67 ods. 1 cit. zákona služobné byty sú byty zriadené pri verejných alebo prevádzkových
budovách, alebo vystavané pri prevádzkových objektoch, zdravotníckych zariadeniach, pri školách
a školských zariadeniach alebo pri ústavoch sociálnej starostlivosti, pokiaľ sa tieto byty užívajú pre

ubytovanie pracovníkov, ktorí sú poverení strážením týchto budov, objektov, zariadení a ústavov alebo
sú z iných služobných (pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená
prevádzka podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.

Podľa § 67 ods. 2 cit. zákona služobné byty sú aj domovnícke byty.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu (§ 5 ods. 5) previesť do
vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas. Týmto ustanovením nie
je dotknuté predkupné právo spoluvlastníka domu.

Podľa ods. 2 cit. ust. ak nájomcovi nájom bytu skončil podľa osobitného predpisu, môže vlastník
bytu previesť byt do vlastníctva tretej osoby, ak táto osoba poskytne nájomcovi bytovú náhradu podľa
osobitného predpisu. Ustanovenia osobitného predpisu, t.j. § 5 ods. 2 písm. a) a d) zákona Slovenskej
národnej rady č. 189/1992 Zb., sa v tomto prípade nepoužijú.

Súdnu ochranu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam i nehnuteľnostiam poskytuje zákon v ust. §
126 OZ proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva, najmä umožňuje vlastníkovi
veci domáhať sa vydania veci (žalobou na vydanie veci, vypratanie nehnuteľnosti) od toho, kto ju
neprávom zadržuje. Žaloba na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho

dôvodu, zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať. Základnou podmienkou
úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva (aktívna legitimácia). Bez preukázanie
svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu
ako vlastníkovi prislúcha. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o výlučného vlastníka, bezpodielového
spoluvlastníka alebo podielového spoluvlastníka. Spoluvlastník sa môže domáhať súdnej ochrany bez

toho, aby na to potreboval súhlas ďalšieho (iného) spoluvlastníka, čo platí aj pre bezpodielového
spoluvlastníka. Ani preukázaním vlastníckeho práva nemusí byť nárok na požadovanú ochranu
opodstatnený,akžalovanýmáprávonaužívanievecialeboprávonazasahovaniedovlastníckehopráva
vyplývajúce z platnej zmluvy, vecného bremena alebo z iných skutočností.

Ust. § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zák. č. 509/1991 Zb. zaisťuje všetkým doterajším
užívateľom bytov transformáciu práva osobného užívania bytu na nájomné právo k bytu za podmienky,
že toto právo vzniklo a trvalo ku dňu účinnosti novely OZ vykonanej zák. č. 509/1991 Zb., t.j. k 1.1.1992.
Jeho účelom bolo zabezpečiť ochranu všetkých doterajších užívateľov bytov a vytvoriť pre doterajšie
užívacie vzťahy stav dostatočnej právnej istoty.

Súd prvého stupňa prejednávanú vec právne neposudzoval podľa cit. zákonných ustanovení a pri
rozhodovaní nepostupoval podľa vyššieuvedených zásad, ustanovenia § 154 ods. 1 cit. OZ a §
24 ods. 1 zák. č. 41/1964 Zb. neprávne vyložil a na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval,
vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru v konaní neskúmal (neposudzoval) skutočnosti, ktoré mali

pre rozhodnutie podstatný význam a vykonané dôkazy vo vzťahu k uplatnenému nároku nesprávne
vyhodnotil. Zo zisteného skutkového stavu preto vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov a predčasný (nesprávny) záver, že žalovaný užíva byt č. 1 na Floriánskej č. 3
v Košiciach bez právneho dôvodu a je povinný ho vypratať bez nároku na bytovú náhradu.Predovšetkým súd v konaní vôbec neskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby o ochranu
vlastníckehoprávapodľa§126ods.1OZavsúvislostistoutopodmienkouúspešnostivlastníckejžaloby

neskúmal, či a odkedy nehnuteľnosť (budova ako celok) na I.. 3 v M. vykazuje znaky bytového domu
uvedené v § 2 ods. 2 zák. č. 182/1993 Zb., či v konkrétnom prípade ide o byt, ktorý podlieha režimu
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a ako
predbežnú otázku neposudzoval platnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na základe ktorej žalobca
nadobudol do svojho vlastníctva byt č. 1 na I. 3 v M. od pôvodných vlastníkov bytového domu, z hľadiska

ust. § 16 ods. 1 cit. zákona č. 182/1993 Z.z. (v spojení s § 39 OZ), ktoré obmedzuje právo vlastníka
nakladať s bytom v nehnuteľnosti, ktorá má charakter bytového domu, v tom, že vlastník domu môže byt
previesť do vlastníctva len nájomcovi bytu a nerešpektovanie prednostného práva nájomcu bytu zákon
sankcionuje absolútnou neplatnosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej s treťou osobou. Pri
posúdení otázky, či žalovaný ku dňu nadobudnutia účinnosti zák. č. 509/1991 Zb., t.j. k 1.1.1992, mal
k predmetnému bytu užívací vzťah (právo osobného užívania bytu, ktoré sa v zmysle § 871 ods. 1 OZ

zmenilo na právo nájomné), súd v konaní bližšie neskúmal charakter bytu v čase jeho pridelenia do
užívaniažalovanémurozhodnutímoprideleníbytuč.j.8/2/05/90z2.5.1990,vydanýmHutnýmistavbami,
š.p. závod 60 Košice, a preto neobstojí právny záver, na ktorom založil svoje rozhodnutie v danej
veci, že žalovanému nevzniklo právo osobného užívania bytu podľa právnych predpisov účinných do
31.12.1991, lebo (právoplatné) rozhodnutie o pridelení bytu podľa zák. č. 41/1964 Zb. o hospodárení s

bytmi spôsobilé založiť vznik práva osobného užívania bytu nebolo vydané (Hutné stavby, n.p. Košice
neboli príslušným orgánom vydať rozhodnutie o pridelení bytu podľa zákona č. 41/1964 Zb.) a následne
uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretá medzi žalovaným a organizáciou Hutné stavby,
n.p.Košicepodľa§154cit.OZjeneplatná,ktorý(záver)nemáoporuvovýsledkochvykonanýchdôkazov
a v zákone.

V konaní bolo zistené, že byt č. X na prízemí domu na I. X v M. bol žalovanému pridelený do užívania
rozhodnutím o pridelení bytu č.j. 8/2/05/90 z 2.5.1990 vydaným Hutnými stavbami, š.p. závod 60 Košice,
ktoré dom s bytmi na I. X (predtým U. 3) získali do správy prevodom od Priemyslového staviteľstva,
GR Košice (hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku z 21.11.1988 na č.l. 116). Cit.

rozhodnutie o pridelení bytu spĺňa formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia podľa zák. č. 71/1967
Zb. o správnom konaní a bolo riadne doručené žalovanému, preto ho treba považovať za platné (účinky
platnosti nastávajú aj pri rozhodnutí, ktoré je vadné), čo v praxi znamená, že mu svedčí prezumpcia
správnosti a je záväzné pre adresáta a všetky orgány. Taktiež je nepochybné, že medzi žalovaným a
Hutnými stavbami, š.p. bola uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (táto skutočnosť v konaní

nebola sporná) a následne boli žalovanému ako užívateľovi bytu organizáciou, ktorá byt spravovala,
vystavované evidenčné listy pre výpočet úhrady za užívanie bytu (č.l. 59, 61, 62). Z vykonaných
dôkazov tiež vyplýva, že užívací (nájomný) vzťah žalovaného k predmetnému bytu nespochybňovala
ani predchádzajúca vlastníčka domu X. V., ktorá žalovanému predpísala nájomné a zálohové platby za
služby spojené s užívaním bytu (oznámenie o zmene nájomného a preddavkov za služby z 31.1.2000 na

č.l. 60). Doposiaľ zistené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver, že žalovanému
vzniklo právo osobného užívania bytu podľa predpisov účinných do 31.12.1991, a to uzavretím platnej
dohody o odovzdaní a prevzatí bytu s organizáciou Hutné stavby, š.p., závod 60, Košice (§ 155 ods. 1 cit.
OZ). Dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu nemožno totiž považovať za neplatnú len z toho dôvodu, že
rozhodnutie o pridelení bytu bolo vydané organizáciou Hutné stavby, š.p. Košice, a to ani v prípade, ak

by sa v konaní preukázalo, že Hutné stavby, š.p. neboli príslušným orgánom podľa zák. č. 41/1964 Zb. o
hospodárení s bytmi na vydanie rozhodnutia o pridelení bytu. V prejednávanej veci nejde o prípad, kedy
rozhodnutie o pridelení bytu nebolo (vôbec) vydané, a preto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 46/97 podľa názoru odvolacieho súdu nie je na daný prípad aplikovateľné a závery súdu prvého
stupňa sú v rozpore s ústavným princípom právnej istoty a na ujmu nadobudnutých práv žalovaného,

ktorý sa do bytu nenasťahoval protiprávne (bez rozhodnutia o pridelení bytu), predmetný byt mu bol
riadne odovzdaný do užívania, následne ho dlhodobo užíval v dobrej viere a presvedčení, že mu svedčí
titul užívacieho (nájomného) vzťahu k bytu, pri plnení si svojich povinností vyplývajúcich z užívacieho
vzťahu, pričom proces prideľovania bytu žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť a prípadné nedostatky
rozhodnutia o pridelení bytu nespôsobil ani nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či vydanie rozhodnutia

o pridelení bytu bolo v kompetencii Hutných stavieb, š. p. podľa zák. č. 41/1964 Zb., príp. na základe
súhlasu alebo stanoviska iného správneho orgánu (národného výboru).Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z iného (nesprávneho) názoru a neaplikoval na daný
prípad relevantné zák. ustanovenia na vec sa vzťahujúce, a preto nezisťoval skutočnosti, ktoré mali
pre rozhodnutie podstatný význam a nevykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, nevzal do úvahy

podstatné skutočnosti z hľadiska tvrdení a obrany žalovaného, a zistené skutočnosti nehodnotil z
vyššieuvedených hľadísk. Z uvedených dôvodov musel byť napadnutý rozsudok zrušený a vec bola
vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou odstrániť odvolacím
súdom vytýkané nedostatky doterajšieho rozhodovania, zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti z hľadiska
tvrdení účastníkov a hmotného práva vykonaním účastníkmi navrhnutých dôkazov, príp. výnimočne aj

iných dôkazov, ktoré budú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.), vec právne posúdiť
podľa relevantných zákonných ustanovení a vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 132 a nasl. O.s.p.,
vyššieuvedenými zásadami a právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.) a
opätovne vo veci rozhodnúť, pričom v novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.