Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. máj 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/473/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3011899368
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3011899368.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu I., proti žalovanému U. o zaplatenie
31.045,77 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. marca
2011, č.k. 12C/2136/1999-555, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 667 ods. 1, § 451 ods.
1, 2, § 563 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania prebiehali rokovania v období apríl až júl 1996 o

prenájme pivničných priestorov domu na L. v A. a dvora s tým, že žalovaný súhlasil s vykonaním opráv
a úprav priestorov žalobcom. Pokiaľ ide o úhradu vykonaných stavebných opráv a úprav uviedol, že
tvrdenia účastníkov boli rozporné, keď žalobca tvrdil, že sa so žalovaným dohodol na tom, že ním
investovaných 500.000,- Sk (16.596,96 eur) bude odpočítavaných vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 eur) z
ročného nájomného, pričom táto dohoda nebola uvedená v návrhu nájomnej zmluvy zo dňa 15.04.1996,
ani v zmluve o nájme zo dňa 17.07.1996 a žalovaný takúto dohodu poprel. Z uvedeného súd prvej

inštancie vyvodil, že žalovaný súhlasil s vykonaním stavebných úprav, ale žalobcom nebolo preukázané,
že by sa zaviazal ich aj uhradiť. Konštatoval, že predmetné pivničné priestory a prístavba objektu sa
stali nebytovými priestormi až právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia na dočasnú zmenu stavby
Okresného úradu v Trenčíne, odbor životného prostredia zo dňa 07.01.1997 dňom jeho právoplatnosti,
t. j. 10.02.1997 a dovtedy boli spoločnými priestormi obytného domu, v dôsledku čoho sa na
ich nájom nevzťahoval zákon č. 116/1990 Zb. v znení noviel o nájme a podnájme nebytových priestorov.
Uviedol, že podľa § 1 citovaného zákona sa tento zákon vzťahuje na nebytové priestory, ktorými sú

miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely
ako bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu, ani spoločné priestory domu. Súd prvej
inštancie ďalej konštatoval, že na predmetné priestory sa do ich kolaudácie vzťahovali ustanovenia §
663 a nasl. Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve. Tieto ustanovenia k vzniku platného nájomného
vzťahu nevyžadujú písomnú formu právneho úkonu, preto nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
mohol vzniknúť aj ústne, k čomu v danom prípade došlo už od apríla 1996 a mohol platne trvať len do

zmeny priestorov na nebytové priestory, t.j. do dňa 10.02.1997. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že
zmluvu o nájme zo dňa 17.07.1996, trvajúcu do 03.01.1997, nemožno považovať za platnú zmluvu o
nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. v znení noviel, ale podľa § 41a Občianskehozákonníka za platnú zmluvu o nájme podľa ustanovení § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Nasledujúcu zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 03.01.1997 takisto možno považovať za
neplatnú z tých istých dôvodov do dňa kolaudácie 10.02.1997 a po tomto dni za absolútne neplatnú,

avšak z iného dôvodu, a to pre chýbajúci súhlas národného výboru podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č.
116/1990 Zb. v znení noviel. Zastával názor, že pre obdobie od apríla 1996 do 10.02.1997 je možné
použitie ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku
premlčania sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či nárok žalobcu nie je premlčaný. Konštatoval, že
žalobcasamoholdomáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,vzniknutéhozhodnotenímnehnuteľnosti

po ukončení platného nájmu dňa 10.02.1997 v 2-ročnej subjektívnej lehote, t.j. do
10.02.1999. Žalobca podal žalobu na súd až dňa 21.12.1999, teda po uplynutí premlčacej lehoty,
z ktorého dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Pokiaľ sa žalobca domáhal od žalovaného vydania
bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v zaplatenom nájomnom v roku 1996 vo výške 171.004,-
Sk (5.676,29 eur), súd prvej inštancie konštatoval, že premlčacia 2-ročná subjektívna lehota uplynula
uplynutím dvoch rokov, najneskôr rokov 1997 a 1998. Žaloba bola na súd podaná v roku 1999, rovnako

po uplynutí premlčacej lehoty, z ktorého dôvodu zamietol žalobu aj v tejto časti. Výrok o
trovách konania odôvodnil ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že neúspešného žalobcu k náhrade
trov konania úspešnému žalovanému (nedopatrením súdom prvej inštancie uvedené v odôvodnení
rozhodnutia navrhovateľovi (žalobcovi)) nezaviazal vzhľadom na jeho finančnú situáciu.

2. Proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho zástupcu, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmenil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške
9.972,31 eur, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhrade
trov konania považuje za nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení veci a pre nedostatok

odôvodnenia aj za celkom nepreskúmateľný. Uviedol, že z výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci
samej, ktorým bola v celom rozsahu zamietnutá žaloba žalobcu na peňažné plnenie vyplýva, že žalobca
bol v konaní neúspešný, preto žalovanému podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania proti
žalobcovi ako účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Poukázal na to, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie, ktorým žalovanému náhradu trov konania nepriznal, odôvodnil poukazom na ustanovenie

§ 150 ods. 1 O.s.p. a uviedol len, že toto zákonné ustanovenie aplikoval pri rozhodovaní o náhrade
trov konania, vzhľadom na finančnú situáciu žalobcu, pričom žiadnym bližším spôsobom v tejto časti
svoje rozhodnutie neodôvodnil a z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie
je možné zistiť, aká finančná situácia žalobcu mala byť dôvodom na použitie ustanovenia § 150 ods.
1 O.s.p. Poukazoval zároveň na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania v zásade už pri prvom

úkone, ktorý mu patril a nemožno preto žalovanému vôbec pričítať akékoľvek zavinenie na ďalšom trvaní
súdneho konania a s tým spojenom náraste trov súdneho konania. Naopak, ak žalobca po vznesení a
zdôvodnení námietky premlčania proti uplatnenému nároku zo strany žalovaného v konaní pokračoval
a napriek vznesenej námietke premlčania na uplatnenom nároku v celom rozsahu zotrval, zapríčinil
vznik ďalších trov konania na strane žalovaného, spojených s účelným bránením práva žalovaného proti

uplatnenému nároku žalobcu. Mal za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa na použitie ustanovenia
§ 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemôžu spočívať v okolnostiach veci, ani
v okolnostiach na strane účastníkov konania - strán sporu. Poukázal na to, že z postupu žalobcu je
zrejmé, že napriek obrane žalovaného proti uplatnenému nároku, prednesenej už v rámci vyjadrenia
žalovaného k návrhu na začatie konania v počiatočnom štádiu konania, ako aj napriek

výsledkom postupne vykonaného dokazovania pokračoval v uplatňovaní nároku v celom rozsahu, preto
plne zodpovedá za vznik a nárast trov konania, ktoré žalovanému vznikli.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania ako správny potvrdil. Dôvodil, že

samotné uplatnenie práva dovolať sa premlčania jedným účastníkom nezakladá povinnosť druhého
účastníka vziať späť návrh na začatie konania. Vznesenie námietky premlčania nemá vplyv na
uplatňovanie práva druhou sporovou stranou. Otázka posúdenia prípustnosti námietky je vo výlučnej
kompetencii súdu a nemožno požadovať od druhého účastníka konania, aby na základe
samotného vznesenia námietky posúdil jej dôvodnosť a správnosť a konal proti svojim právam a právom

chráneným záujmom. Trval na tom, že nezodpovedá za vznik a nárast trov konania, ktoré
žalovanému vznikli. Mal za to, že výnimočnosť danej veci spočíva v okolnostiach na strane žalobcu,
keď pri ich posudzovaní súd prvej inštancie v súlade s konštantnou judikatúrou prihliadol nielen na
jeho finančnú situáciu, ale aj na sociálne, zárobkové, osobné a ďalšie pomery, odôvodňujúce použitieprvej vety ust. § 150 ods. 1 O.s.p. V neposlednom rade vzal do úvahy aj ďalšie podstatné okolnosti,
ako napríklad vyšší dôchodkový vek a zdravotný stav žalobcu, zohľadnil aj dosah svojho rozhodnutia
na jeho pomery, pričom prihliadol aj na procesné správanie účastníkov a ich postoje v konaní. Mal za

to, že výnimočnosť prípadu spočíva aj vo verejnom záujme na usporiadaní celkových pomerov medzi
stranami sporu, predmetom ktorého je objekt zapísaný v registri nehnuteľných národných kultúrnych
pamiatok Slovenskej republiky a je situovaný v mestskej pamiatkovej rezervácii L. A.. Rozsudkom
prvoinštančného súdu sa tak odstránila zjavná neprimeraná tvrdosť zákona, ktorá je v rozpore s účelom
zásad, upravujúcich náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie
žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že pivničné priestory a prístavba objektu sa stali
nebytovými priestormi až právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia, t. j. dňom 10.02.1997 a dovtedy
boli spoločnými priestormi obytného domu. Pripustil, že v § 1 zákona č. 116/90 Zb. v znení noviel o

nájme a podnájme nebytových priestorov je uvedené, že nebytové priestory sú miestnosti alebo súbory
miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie, ale mal za
to,žestavebnýúradvzmyslestavebnéhozákonač.50/76Zb.vzneníneskoršíchpredpisovnerozhoduje
v kolaudačnom konaní o spôsobe užívania miestností. O spôsobe užívania možno rozhodovať už v
stavebnom konaní a pri vydaní stavebného povolenia. Predložil „Záväzné stanovisko“ Obvodného úradu

A. zo dňa 27.06.1996, t. j. pred uzavretím nájomnej zmluvy zo dňa 17.07.1996 s tým, že z tohto vyplýva,
že bola vypracovaná projektová dokumentácia na rekonštrukciu nebytových priestorov. Zastával názor,
že právne posúdenie premlčania súdom prvej inštancie, t. j. že platne došlo k zmene na nebytové
priestory až dňa 10.02.1997, je nesprávne, a teda nesprávne je aj zároveň konštatovanie súdu prvej
inštancie, že na nájomný vzťah, uzatvorený dňa 17.07.1996, sa nevzťahoval zákon č. 116/1990

Zb. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o nájme nebytových priestorov, uzatvorená dňa
03.01.1997, je neplatná do dňa kolaudácie, t. j. do 10.02.1997 z tých istých dôvodov ako
predchádzajúca zmluva a po tomto dni z dôvodu pre chýbajúci súhlas bývalého národného výboru s
poukazom na ust. § 3 ods. 2, 3 zákona č. 116/92 Zb. uviedol, že zákon jednoznačne neplatnosťou
sankcionuje nedostatok súhlasu obce s nájomnou zmluvou a nie nedostatok - chýbajúci predchádzajúci

súhlas. Zároveň predložil písomný súhlas obce s prevádzkovaním nebytových priestorov. Trval na tom,
že žalobca bol oprávneným nájomcom prenajímaných priestorov, a teda má voči vlastníkovi nárok
na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na vec po dobu nájmu. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie
nesprávne konštatoval, že žalobca sa mohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia po skončení
platného nájomného vzťahu (10.02.1997) v 2-ročnej subjektívnej lehote, t. j. do 20.02.1999. S uvedeným

názoromnesúhlasilsodôvodnením,žedeň10.02.1997niejedňomukončeniaplatnéhonájmu.Nájomný
vzťah pokračoval aj po 10.02.1997, čo znamená, že nárok žalobcu nie je premlčaný,
pretože uplatniť si ho mohol až po skončení nájmu a vydaní predmetu nájmu prenajímateľovi. V doplnení
odvolania uviedol, že žalobca bol oprávneným držiteľom predmetu nájmu v zmysle ust. § 129 a nasl.
Občianskeho zákonníka, dlhodobo ovládal vec v dobrej viere, že je jej nájomcom od apríla 1996,

najneskôr až do 31.03.1998, čím bol dobromyseľný nielen v subjektívnom, ale i objektívnom zmysle.
Súdu prvej inštancie vytýkal, že opomenul skutočnosť, podľa ktorej bol dobromyseľný a nevzal do úvahy
ust. § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má oprávnený držiteľ voči vlastníkovi veci nárok
na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu
zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Právo na náhradu týchto nákladov môže byť po

prvýkrát uplatnené, až keď nájomca môže svoje právo vykonať, t. j. ku dňu vrátenia veci. V odvolaní
proti rozsudku, ktoré osobne podal žalobca, súdu prvej inštancie predovšetkým vytýkal nedostatočné
vykonanie dokazovania na výšku a rozsah vložených investícií do nehnuteľnosti žalovaného. Trval na
doplnení znaleckého dokazovania. Nesúhlasil s premlčaním nároku.

5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril prostredníctvom svojho zástupcu žalovaný, ktorý navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
Trval na tom, že priestory, ktoré mali byť predmetom nájmu podľa oboch zmlúv o nájme nebytových
priestorov, uzavretých medzi účastníkmi zo dňa 17.07.1996 a 03.01.1997, boli v čase uzavretia týchto
zmlúv jednoznačne spoločnými priestormi domu a nemohli byť nebytovými priestormi, na ktoré by sa

vzťahoval zákon č. 116/90 Zb. v znení neskorších predpisov. Nešlo teda o miestnosti alebo súbory
miestností, ktoré má na mysli ust. § 1 písm. a) zákona v časti textu pred bodkočiarkou. Bez ohľadu na
to za rozhodnutie stavebného úradu, ktorým sú takéto miestnosti alebo súbory miestností určené na iné
účely ako bývanie, možno jednoznačne považovať len kolaudačné rozhodnutie v zmysle § 76a nasl. zákona č. 50/76 Zb. v znení neskorších predpisov. Nepovažoval za správne tvrdenie žalobcu, že
predmetné priestory boli už pred uzavretím prvej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa
17.07.1996 nebytovými priestormi v zmysle citovaného zákona s tým, že naviac v takom prípade by aj

tak prvá zmluva o nájme nebytových priestorov bola od počiatku absolútne neplatným právnym úkonom
pre jej rozpor so zákonom, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 2, 4 zákona
č. 116/90 Zb. v znení neskorších predpisov, účinnom v danom čase, pre absenciu predchádzajúceho
súhlasu uzavretiu tejto zmluvy. To, že takýto súhlas pred uzavretím ani jednej zo zmlúv o
nájme nebytových priestorov medzi účastníkmi nebol zo strany L. A. daný príslušnou právnou formou,

a že nebola daná ani len žiadosť o vydanie takéhoto súhlasu, vyplynulo z vykonaného dokazovania.
Z odseku 4 citovaného zákonného ustanovenia, obsahujúceho sankciu neplatnosti právneho úkonu,
výslovne vyplýva, že je neplatná zmluva, ak sa uzavrie bez súhlasu podľa odseku 2 a práve v odseku 2
tohto zákonného ustanovenia je výslovne uvedené, že miestnosti, určené na prevádzkovanie obchodu
a služieb, možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru (obce), pričom súhlas
sa udeľoval formou rozhodnutia, ktoré muselo mať všetky náležitosti rozhodnutia vydaného v

správnom konaní a správnym orgánom bol starosta obce alebo primátor mesta (§ 24 ods. 2 zákona
č. 369/90 Zb. v znení účinnom v danom čase). Za právne bezvýznamný považoval poukaz žalobcu
na písomný súhlas obce s prevádzkovaním nebytových priestorov pre posúdenie danej veci. Zastával
názor, že uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný v celom rozsahu čo do základu a nemohol by byť
dôvodný ani čo do výšky, pretože žalobca neodbornými zásahmi do nehnuteľnosti žalovaného, ktorá je

národnou kultúrnou pamiatkou, spôsobil žalovanému škodu podstatne prevyšujúcu uplatňovaný nárok
žalobcu bez ohľadu na jeho celkovú nedôvodnosť. Žalobca nehnuteľnosť žalovaného nezhodnotil, ale
naopaktútopoškodilaznehodnotil.Zároveňuviedol,žeexistujúviaceréďalšiedôvody,prektorénemôže
byť nárok žalobcu opodstatnený, a pre ktoré je rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
správne.

6. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 04.septembra 2014, č.k. 19Co/226/2011-619, ako
odvolací súd, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej potvrdil. Vo výroku o
náhrade trov konania napadnutý rozsudok zrušil s tým, že vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.októbra 2016, č.k. 2Cdo
559/2015-726 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 04. septembra 2014 sp. zn. 19Co/226/2011
v napadnutom potvrdzujúcom výroku a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V
odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol: „Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

je zrejmé, že v prejednávanej veci odvolací súd považoval za podstatné posúdenie uzatvorených zmlúv
o nájme nebytových priestorov medzi účastníkmi (dňa 17. júla 1996 a 3. januára 1997) výlučne podľa
zákona č. 116/1990 Zb. vo väzbe na § 76 ods. 1 a § 85 ods. 1 stavebného zákona a § 39 Občianskeho
zákonníka, na základe čoho tieto zmluvy považoval za absolútne neplatné, keď sa nestotožnil s
právnou kvalifikáciou súdu prvej inštancie, že medzi účastníkmi vznikol platný nájomný vzťah v zmysle

§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka od apríla 1996 do zmeny priestorov na nebytové priestory, t.j.
do dňa 10. februára 1997, nakoľko týmto súd prvej inštancie neprípustne nahradil nepochybnú vôľu
účastníkov smerujúcu práve k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov. Podľa odvolacieho
súdu v období apríl až júl 1996 žalobca investoval svoje finančné prostriedky do nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalovaného, ktorý tým na úkor žalobcu získal neoprávnený majetkový prospech, ktorý je

povinný vydať a od tohto okamihu začala plynúť premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Obč. zákonníka,
ktorá uplynula najneskoršie v mesiaci júl 1998. Žalobca svoj návrh podal na súd prvej inštancie až dňa
21. decembra 1999, preto odvolací súd posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania za dôvodnú.
Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v kvalifikácii jeho postavenia
ako oprávneného držiteľa predmetu nájmu v zmysle ustanovenia § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka

spojenou s trojročnou všeobecnou premlčacou lehotou, pretože vôľa účastníkov uzavrieť zmluvu o
nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. bola nepochybná, avšak k priestorom, na
ktoré sa citovaný zákon nevzťahoval, preto nárok žalobcu nemožno podriadiť pod ustanovenie 130 ods.
3 Občianskeho zákonníka, na ktorý by sa vzťahovala trojročná premlčacia lehota.

8. Súd prvej inštancie vec posudzoval podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve,
keď mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol platný nájomný vzťah na základe ústnej dohody
od apríla 1996 a trval do zmeny priestorov na nebytové priestory, t.j. do 10. februára 1997, uvedené
bolo pre súd prvej inštancie podstatné pre posúdenie uplatňovaného nároku žalobcu na zaplatenie častiistiny vo výške 25.369,29 eur titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého vynaložením nákladov
na technickú opravu objektu, ktorý žalobca užíval. Zmluvu o nájme zo dňa 17. júla 1996 trvajúcu do
3. januára 1997 považoval za neplatnú podľa zákona č. 116/1990 Zb., tiež považoval za neplatnú

aj zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 3. januára 1997 do dňa kolaudácie 10. februára
1997 a po tomto dni za absolútne neplatnú z iného dôvodu, a to pre chýbajúci súhlas národného
výboru podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. Súd prvej inštancie na platný nájomný vzťah
vzniknutý medzi účastníkmi konania počas obdobia od apríla 1996 do 10. februára 1997 aplikoval
ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a mal za to, že po ukončení tohto platného vzťahu sa

mohol žalobca voči žalovanému domáhať zaplatenia protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci z
titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka v dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehote, t.j. do 10. februára 1999, pričom žalobca podal návrh na súd až dňa 21. decembra
1999, teda po uplynutí premlčacej lehoty, preto návrh v časti zamietol. Z dôvodu premlčania zamietol
súd prvej inštancie aj v časti žalobného návrhu na zaplatenie sumy 5.676,29 eur z titulu bezdôvodného
obohatenia spočívajúceho v zaplatenom nájomnom z roku 1996, pretože premlčacia lehota uplynula

uplynutím dvoch rokov, najneskôr rokov 1997 až 1998 a žaloba bola podaná na súd v roku 1999. Naproti
tomu odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok v porovnaní so súdom prvej inštancie založil na právnom
názore odlišnom od právneho názoru súdu prvej inštancie, keď vychádzal z toho, že na daný prípad
treba vzťahovať výlučne zákon č. 116/1990 Zb. bez akceptácie platného nájomného vzťahu v zmysle
§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve v období od apríla 1996 do 10. februára

1997 a právnych následkov s tým spojených v zmysle právneho názoru súdu prvej inštancie, hoci sa
nedotazoval účastníkov, či majú záujem vyjadriť sa k inému možnému posúdeniu veci.

9. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1. musí ísť o ustanovenie
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a 2. toto ustanovenie

musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce
vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci
samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k
možnej aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany
súdu potrebné kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny

poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému
predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali
byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym úosúdením veci je zameranie

dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.
Úmyslom zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej
správy k novele Občianskeho súdneho poriadku, bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii
doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje

právo na spravodlivý proces tým, ž e účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať
a predvídať možné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, že mieni vec posúdiť
podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom,

a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv.
„predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním
sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príležitosť
predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny
názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).

10. V preskúmavanej veci z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie, odvolací súd založil
svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než súd prvej inštancie.
Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal možnosť namietať správnosť „nového“
právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

11. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému
požitiu ustanovení iného právneho predpisu, resp. toho istého predpisu, ale iných ustanovení, podľa
ktorých mienil danú vec posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a účastníkomnevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k inému právnemu posúdeniu, prípadne k aplikácii ustanovení
hmotnoprávneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúce. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 ods.

1 písm. f/ O.s.p.“

12. Najvyšší súd konštatoval, že uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy
zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

13. Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR (§ 455 CSP) doručil
stranám sporu výzvu zo dňa 23.marca 2018 s tým, že majú možnosť v zmysle § 382 CSP, aby sa v
lehote 10 dní písomne vyjadrili k možnému inému právnemu posúdeniu, prípadne k aplikácii ustanovení
hmotnoprávneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie

vo veci rozhodujúce (viď č.l. 750 spisu).

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k výzve odvolacieho súdu v celom rozsahu poukazoval na obsah
svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 28.03.2011
č.k. 12C 2136/1999-555, v ktorom okrem iného uviedol, že z ustanovenia § 1písm. a/ zák. č. 116/1990

Zb. v znení neskorších predpisov vyplýva, že tento zákon sa vzťahuje na nebytové priestory, ktorými sú
miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely
ako na bývanie a že nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu a že z
tohto zákonného ustanovenia, ktoré bolo platné v rovnakom znení aj v posudzovanom časovom období
v rokoch 1996 a 1997, z časti textu za bodkočiarkou, výslovne vyplýva, že nebytovými priestormi nie

sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu a že je celkom zrejmé, že priestory, ktoré mali byť
predmetnom nájmu podľa oboch zmlúv o nájme nebytových priestorov uzavretých medzi stranami sporu
zo dňa 17.07.1996 a zo dňa 03.01.1997, boli v čase uzavretia týchto zmlúv jednoznačne spoločnými
priestormi domu a teda nemohli byť nebytovými priestormi v zmysle zák. č. 116/1990 Zb. v znení
neskorších predpisov, keďže nešlo o miestnosti alebo súbory miestností, ktoré má na mysli ustanovenie

§ 1 písm. a/ tohto zákona v časti textu pred bodkočiarkou a tiež bolo v tomto uvedené, že za rozhodnutie
stavebného úradu, ktorým sú takéto miestnosti alebo súbory miestností určené na iné účely ako bývanie
možno jednoznačne považovať len kolaudačné rozhodnutie v zmysle § 76 a nasl. zák. č. 50/1976 Zb.
v znení neskorších predpisov, čo vyplýva zo všetkých dostupných komentárov k zák. č. 116/1990 Zb. a
že preto tvrdenie strany žalobcu, že predmetné priestory boli už pred uzavretím prvej zmluvy o nájme

nebytových priestorov zo dňa 17.07.1996 nebytovými priestormi v zmysle zák. č. 116/1990 Zb. v znení
neskorších predpisov, nemôže byť vôbec správne. Vyslovil názor, že je potrebné na posudzovaný prípad
vzťahovať ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov platnom v danom čase za
súčasného použitia ustanovení § 76 ods. 1 a § 85 ods. 1 zák. č. 50/76 Zb. v znení neskorších predpisov
platnom v danom čase a § 35 ods. 2 a § 39 Obč. zákonníka, a to z dôvodov podrobne rozvedených v

uvedenom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 01.07.2011.

15. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní a podpornom
stanovisku k odvolaniu zo dňa 22. augusta 2011. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
z dôvodu, že so zreteľom na zistený skutkový stav súd prvej inštancie nepodradil vzniknutú situáciu pod

správne určenú normu, pretože mal aplikovať ustanovenia o oprávnenej držbe, a to bez ohľadu na (ne)
platnosť jednotlivých právnych úkonov, z ktorých strany sporu vychádzali a na základe ktorých reálne
uplatňovali svoje práva a povinnosti. Vyjadril presvedčenie, že na prejednávanú vec sa aplikujú ust. §
129 a nasl. Obč. zákonníka, ktoré súd prvej inštancie nepoužil. Ďalej uviedol, že žalobca bol oprávneným
držiteľom, pretože vykonával práva z nájomného vzťahu pre seba a vykonával ich v dobrej viere, že mu

- ako oprávnenému držiteľovi - tieto práva patrili. Dobromyseľnosť spočívala v presvedčení o právnych
skutočnostiach, t.j. uzavretí nájomnej zmluvy, ktorá mala za následok vznik držby. Žalobca nemal po celú
dobu žiadne dôvodné pochybnosti o tom, že mu nájomné právo nepatrí. Dobromyseľné užívanie nebolo
spochybnené ani žalovaným počas samotného užívania nehnuteľností, ani po jeho skončení, a dokonca
ani v priebehu súdneho konania. Naopak, pravidelne prijímal nájomné a nezasahoval žalobcovi do

užívania nehnuteľností, ani inak nebránil vykonávaniu zmien na nej. Pri zachovaní náležitej opatrnosti, s
prihliadnutím na činnosť resp. nečinnosť žalovaného počas vytýčeného obdobia, bola držba za všetkých
okolností dobromyseľná, a teda oprávnená. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nevzal do úvahy ani § 130
ods. 3 Obč. zákonníka, podľa ktorého má oprávnený držiteľ voči vlastníkovi veci nárok na náhradunákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom
zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Platné právo nevyžaduje k oprávnenej držbe žiadny titul, či už
platný, neplatný alebo dodatočne zneplatnený. Právo na náhradu nákladov mohol žalobca po prvýkrát

uplatniť až dňom vrátenia veci žalovanému. Mal za to, že do úvahy neprichádza ani aplikovanie §
39 Obč. zákonníka na prípadné zneplatnenie nájomných zmlúv uzatvorených v rokoch 1996 a 1997,
pretože základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy
pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zakladá, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Dôvodil,
že ak zmluvné strany chceli docieliť konkrétny výsledok a urobili k tomu jasné prejavy vôle (hoci z

pohľadu náležitostí zákonov nemuseli byť právne perfektné), ich vôľa založiť nájomný vzťah a pripraviť
nehnuteľnosť na užívanie nemôže byť menej ako názor tretej strany (súdu) o neplatnosti. Navyše, ak
samotný žalovaný nikdy explicitne nespochybňoval neplatnosť akejkoľvek zmluvy, čo vyplýva aj z faktu,
že namietal premlčanie, t.j. považoval zmluvy za platné. Okrem toho, zneplatňovať zmluvy bez ohľadu
na jednoznačnú vôľu zmluvných strán - navyše viac ako 20 rokov po tom, ako sa plnilo - nie je v súlade
s právnou istotou. V prípade, že by právne úkony aj naozaj boli neplatné podľa osobitného zákona č.

116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, mal za to, že tak potom treba hľadať najbližšie
pravidlo, ktoré rieši odbornú situáciu v rovine platného práva.

16. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 379 a §
380 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v
napadnutej časti vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

17. Po odstránení nedostatku vytýkaného odvolaciemu súdu dovolacím súdom, odvolací súd preskúmal
všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli odvolateľmi v podaných odvolaniach vznesené. Nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od svojich právnych záverov uvedených v odôvodnení rozsudku zo dňa 04.
septembra 2014. Na týchto záveroch zotrváva.

18. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17.07.1996 strany sporu uzavreli zmluvu
o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/90 Zb. v znení neskorších predpisov, predmetom

ktorej boli nebytové priestory, opísané v bode I. zmluvy (pivničné priestory, dvor a 6 skladov, ktoré
sa nachádzajú vo dvore), nachádzajúcich sa na L. X, zapísané v LV č. XXX pre k.ú. A. ako parc. č.
XX/X s tým, že žalobca ako nájomca bude tieto priestory využívať pre účely reštaurácie a služieb s
tým spojených. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 18.07.2006. Dňa 03.01.1997 bola uzavretá na
dobu určitú do 31.12.2006 ďalšia zmluva o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/90 Zb.

v znení neskorších predpisov. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že uzavretiu predmetných zmlúv
predchádzali rokovania v mesiacoch apríl až júl 1996.

19. Zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov vymedzuje predmet svojej úpravy
tak, že v § 1 určuje, že sa vzťahuje po a/ na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory

miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie, pričom
nebytovými priestormi nie je príslušenstvo bytu, ani spoločné priestory domu a b/ na byty, pri ktorých
bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. Z ustanovenia citovaného zákonného
ustanovenia je zrejmé, že zákon sa vzťahuje len na nebytové priestory a za určitých okolností aj na byty.

20. Priestory, ktoré mali byť predmetom nájmu v danej veci, boli spoločnými priestormi domu, na ktoré
sa § 1 písm. a/ pred bodkočiarkou nevzťahoval. Svoj charakter zmenili až kolaudačným rozhodnutím
Okresného úradu v Trenčíne, odbor životného prostredia, ktorým bolo povolené užívanie dočasnej
zmeny stavby: „P., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.1997. Za rozhodujúce je potrebné
považovať nie zmluvné, ale stavebné určenie priestorov, ktoré majú byť predmetom nájmu.

21. Je nepochybné, že voľou účastníkov bolo uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa
zákona č. 116/1990 Zb.

22. Podľa ustálenej súdnej praxe zmluvu o nájme nebytových priestorov možno platne uzavrieť len

ohľadne takých priestorov, ktoré boli v zmysle § 85 ods. 1 stavebného zákona určené ako nebytové
priestorykolaudačnýmrozhodnutím,prípadnestavebnýmpovolením,atolenkúčelu,ktorýbolvtakomto
rozhodnutí alebo povolení určený. Stavby, ktoré k svojmu zriadeniu vyžadovali
stavebné povolenie, možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia (§ 76 ods. 1 stavebnéhozákona), ktorým sa povoľuje užívanie stavby určenému účelu, neplatná je preto podľa § 39 Občianskeho
zákonníka nájomná zmluva, ktorej predmetom sú neskolaudované stavby, pretože takáto nájomná
zmluva sa svojím obsahom dostáva do rozporu so zákonným príkazom užívať stavby len na základe

kolaudačného rozhodnutia a k účelu v ňom určenom. S prihliadnutím k uvedenému odvolací súd
konštatuje, že zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavreté medzi stranami sporu, sú podľa § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom neplatné. V tejto súvislosti nemožno ponechať bez
povšimnutia, že za neplatné považoval zmluvy o nájme nebytových priestorov aj samotný žalobca, aj
keď z iného dôvodu.

23. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Neplatnosť právneho úkonu
podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc) tak, že subjektívne občianske práva a
občiansko-právne povinnosti z takéhoto úkonu vôbec nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti

právneho úkonu aj bez návrhu.

24. Súd prvej inštancie posúdil predmetné zmluvy z hľadiska prejavenej vôle strán sporu ako zmluvy
o nájme nebytových priestorov. Pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil názor, že medzi stranami sporu
vznikol nájomný vzťah v zmysle ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka už od apríla 1996 do zmeny

priestorov na nebytové priestory, t. j. do dňa 10.02.1997, neprípustne nahradil nepochybnú vôľu strán
sporu, smerujúcu práve k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov.

25. Výkladové závery možno založiť len na určitých pravidlách; ak ide o výklad právnych úkonov, tak na
pravidlách zakotvených v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých právne úkony, vyjadrené

slovami, treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon
urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom, lebo výkladom nemožno dopĺňať to, čo nie je v
príslušnej listine obsiahnuté. Vôľa, vtelená do zmluvy, je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je výkladom
objektívne pochopiteľná; inak povedané, ak možno túto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu
adekvátne (nie špekulatívne, či účelovo a podobne) vnímať. K pochopeniu jej obsahu môže slúžiť aj širší

kontext konania strán sporu, prípadne aj z konania následného, ak z neho možno aj spätne usudzovať
o obsahu vôle, vrátane toho, ako skôr prejavenú vôľu interpretujú sami účastníci právneho úkonu.

26. V danom prípade nemôže obstáť tvrdenie súdu prvej inštancie o platnosti predmetných zmlúv.
Odvolací súd zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá

neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zakladá, ak do úvahy prichádzajú
obidva výklady. Tento záver vyplýva z princípu autonómie zmluvných strán a z povahy súkromného
práva. Ak existujú interpretačné alternatívy, z ktorých jedna zakladá neplatnosť zmluvy a druhá nie,
uplatní sa pravidlo výkladu nezakladajúci neplatnosť zmluvy. Predpokladom však je, aby bol výklad,
nezakladajúci neplatnosť zmluvy, vôbec možný, aby sa ešte jednalo o výklad. Výkladom možno iba

zisťovať obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejav vôle nahradzovať, meniť, či doplňovať, tak
ako to urobil súd prvej inštancie v preskúmavanej veci. V danej veci sa totiž nejedná o prípad, kedy by
obsahzmluvnéhodojednaniaúčastníkovbolnejasnýavyžadovalbysivýklad.Slovnévyjadrenieobsahu
právneho úkonu v danej veci je potrebné vykladať podľa vôle účastníkov, pretože táto ich vôľa nie je
v rozpore s ich prejavmi. Zmluvy o nájme nebytových priestorov odvolací súd posúdil ako absolútne

neplatné právne úkony.

27. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia titulom
vložených investícií v období apríl - júl 1996 do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, vo výške
25.369,48 eur (764.281,- Sk) a vrátenia zaplateného nájomného v roku 1996 vo výške 5.676,29 eur

(171.004,- Sk).

28. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

29. Bezdôvodným obohatením je, okrem iného, aj majetkový prospech získaný plnením z
neplatného právneho úkonu. V danom prípade sa jednalo o investície vynaložené žalobcom na základeabsolútne neplatnej zmluvy o nájme nebytových priestorov na cudziu vec - nehnuteľnosť vo vlastníctve
žalovaného. Žalovanému ako vlastníkovi nehnuteľnosti vznikol prospech (obohatenie) v rozsahu, v
akom sa nehnuteľnosť vykonanou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila (nie v rozsahu

vynaložených investícií), a to od okamihu, kedy k tomuto zhodnoteniu (zlepšeniu kvality, či charakteru
veci) došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty
veci a od tohto okamihu tiež začína plynúť premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

30. Ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe

stanovenej zákonom (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

31. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

32.Právnateóriadefinujepremlčanieakouplynutiečasustanovenéhovzákone navykonanie
práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť
súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik
nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané

právo nemožno oprávnenému súdom priznať.
33. Prvoinštančný súd v danej veci (aj napriek horeuvedenému právnemu názoru odvolacieho súdu o
neplatnosti nájomných zmlúv v celom rozsahu) správne postupoval v zmysle citovaných
zákonných ustanovení, keď žalobu z dôvodu premlčania uplatneného práva zamietol, nakoľko žalovaný
využil svoje subjektívne oprávnenie a dôvodne uplatnil námietku premlčania.

34. V danom spore z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v období apríl až júl
1996 žalobca investoval svoje finančné prostriedky do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, ktorý
tým na úkor žalobcu získal neoprávnený majetkový prospech, ktorý je povinný vydať a od tohto okamihu
začala plynúť premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula najneskoršie

v mesiaci júl 1998 a s prihliadnutím ku skutočnosti, že žaloba bola podaná na súd prvej inštancie
až dňa 21.12.1999, posúdil odvolací súd žalovaným vznesenú námietku premlčania za dôvodnú.

35. Vzhľadom na posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby odvolací súd nemohol ponechať bez
povšimnutia doplnenie odvolania žalobcu, v ktorom dôvodil, že právo na náhradu nákladov mohlo

byťuplatnenépoprvýkrátažvtedy,keďdošlokvráteniuvecivlastníkovispoukazomnatúskutočnosť,že
žalobca bol oprávneným držiteľom predmetu nájmu v zmysle ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Niet pochybnosti, že predmetom držby podľa § 129 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže byť aj právo
nájomné, právo užívať cudziu nehnuteľnosť podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Držba práva spočíva
vo výkone jeho obsahu, pričom držiteľ tento obsah vykonáva ako právo. Ak je držiteľ so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Nárok
oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na zhodnotenie držanej veci, sa premlčuje
vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote. Nárok oprávneného držiteľa nemá základ v ustanoveniach
Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ale samostatnom ustanovení (t. j. § 130 ods. 3
Občianskeho zákonníka), ktoré upravuje otázku pomeru medzi oprávneným držiteľom a vlastníkom veci.

K tomu, aby sa však jednalo o oprávnenú držbu, odvolací súd dodáva, že táto sa nemôže
zakladať na omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Potrebné je zdôrazniť,
že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Ospravedlniteľným môže
byť omyl skutkový a výnimočne aj právny, ale iba neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia
zákona ospravedlniteľná nie je. V danej veci vôľa strán sporu uzavrieť zmluvu o nájme nebytových

priestorov podľa zákona č. 116/90 Zb. v znení neskorších predpisov konania bola nepochybná, avšak
k priestorom, na ktoré sa citovaný zákon nevzťahoval. Z uvedeného dôvodu nemožno
žalobcu považovať za oprávneného držiteľa, preto ani jeho nárok nemožno podradiť pod ust. § 130 ods.
3 Občianskeho zákonníka, na ktorý by sa vzťahovala 3-ročná premlčacia lehota. Odvolací súd preto v
zhode so súdom prvej inštancie ustálil nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie, ktoré sa premlčuje

v 2-ročnej premlčacej lehote.

36. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na vrátenie zaplateného nájomného, odvolací súd ustálil tento nárok
rovnako ako bezdôvodné obohatenie z titulu neplatného právneho úkonu, ktoré sa premlčuje v 2-ročnej premlčacej lehote. Žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v
zaplatenom nájomnom v roku 1996, ktoré bezdôvodné obohatenie vzniklo už samým prijatím plnenia
žalovaným a vtedy začala plynúť 2-ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula najneskoršie do konca roku

1998. Žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 21.12.1999, preto odvolací súd s prihliadnutím
na vznesenú námietku premlčania považoval nárok žalobcu voči žalovanému v zhode s názorom súdu
prvej inštancie aj v tejto časti za premlčaný.

37. Odvolacie námietky žalobcu tak odvolací súd nepovažuje za opodstatnené.

38. Krajský súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok vo veci samej, vo výroku, ktorým bola žaloba
zamietnutá, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

39. Odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania,
o ktorom bolo rozhodnuté predchádzajúcim uznesením odvolacieho súdu, dovolaním súdom došlo k

zrušeniu rozsudku v napadnutom potvrdzujúcom výroku a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie, avšak predchádzajúce zrušenie výroku o náhrade trov konania odvolacím súdom tak zostalo
bezpredmetné, odvolací súd o trovách konania rozhodol nanovo.

40. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§

255 ods. 1 CSP - predtým § 142 ods. 1 OSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (§
255 ods. 2 CSP - predtým § 142 ods. 2 OSP).
41. Ustanovenie § 150 OSP platné a účinné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (teraz § 257 CSP)

z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady
zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych
prípadoch môže viesť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže
dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré
dopadá na tú zo strán, ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu trov

konania. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné
nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu. Aplikácia
tohto ustanovenia je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých, môže dôjsť rozhodnutím súd k

inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania
a jeho výsledok. Pri posudzovaní každej otázky, teda aj náhrady trov konania, je potrebné mať na zreteli
princíp, resp. zásadu spravodlivosti. Súd musí nielenže rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia
musí smerovať k výsledku spravodlivému. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie

súborom spravodlivých predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel
a účel, toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou.

42. Ustanovenie § 150 OSP (od 01.07.2016 § 257 CSP) teda nie je možné považovať za predpis,
ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého

je súd povinný vždy skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto tiež zistenie, či možno od
strany, ktorá má nárok na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 OSP) spravodlivo žiadať, aby si náklady
vzniknuté v súvislosti s predmetným sporom hradila sama.

43. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch (sociálny aspekt) a jednak v okolnostiach sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia
nevyplýva, že by súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania existenciu okolností

umožňujúcich mu uvedený postup skúmal a tieto z hľadiska opodstatnenosti takéhoto postupu
vyhodnotil, čím logicky ani strany sporu nemali priestor na vznášanie prípadných námietok k možnej
aplikácii tohto ustanovenia. Svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania riadne
neodôvodnil, neuviedol dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a preto odvolací súd dospel knázoru, že odôvodnenie výroku rozsudku súdu prvej inštancie je v časti výroku o náhrade trov konania
nepreskúmateľné. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti za použitia § 389 ods.
1 písm. b/ CSP zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

(§ 391 ods. 1 CSP).

44. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k možnej
aplikácii ust. § 257 CSP, prípadne na vznesenie dôkazných návrhov k nemu sa vzťahujúcich a následne
posúdiť existenciu okolností umožňujúcich využitie tzv. moderačného práva, vysporiadať sa tiež s

prípadnými námietkami, ak vyplynú z vyjadrení strán a z hľadiska zákonných predpokladov daných
uvedeným ustanovením posúdiť, či tieto indikujú využitie tohto výnimočného postupu a o nároku na
náhradu trov konania opätovne rozhodnúť.

45. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust.
§ 220 ods. 2 CSP.

46. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

47. Podľa § 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade
trov odvolacieho a dovolacieho konania.

48. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).