Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/84/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200674
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6014200674.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ Rieka - združenie na ochranu vodných
tokov (občianske združenie) so sídlom Čadca Rieka č. 2307, Čadca, IČO: 42 225 671, 2/ Združenie
Slatinka (občianske združenie) so sídlom A. Sládkoviča č. 2, Zvolen, IČO: 31 936 105 a 3/ Za dôstojnú
Radvaň (občianske združenie) so sídlom Kalinčiakova č. 13, Banská Bystrica, IČO: 37 828 614, všetci
právne zast. Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou so sídlom Komenského 21, Banská Bystrica,

proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie, Nám. Ľ.
Štúra 1, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-
OSZP-3/2013/03580 z 25. februára 2014, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 24S/63/2014-98 z 5. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/63/2014-98 z
5. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej v texte rozhodnutia aj „prvostupňový súd“
alebo „krajský súd“) v horeoznačenej právnej veci zastavil konanie podľa § 250d ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom preskúmavania súdom.

V odôvodnení uznesenia prvostupňový súd uviedol, že žalobcovia sa domáhali preskúmania zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné
prostredie č. OU-BB-OSZP-3/2013/03580 z 25. februára 2014, ktorým žalovaný podľa § 29 zákona č.
24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej v texte

rozhodnutia len „zák. č. 24/2006 Z.z.“) rozhodol, že navrhovaná činnosť Malá vodná elektráreň Iliaš -
výroba elektrickej energie s inštalovaným výkonom 1x 999 kW využitím hydroenergetického potenciálu
rieky Hron, umiestnená v riečnom kilometri rkm 172,66 v k.ú. N. časť F., cca 660 m nad cestným mostom
do mestskej časti Iliaš, pričom hať je navrhovaná s hradenou výškou 3,1 m a s celkovou šírkou 57,5 m
sa nebude ďalej posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z.

Prvostupňový súd uviedol, že uvedeným rozhodnutím sa v rámci zisťovacieho konania podľa § 29
zákona č. 24/2006 Z.z. právoplatne skončila etapa posudzovania akýchkoľvek vplyvov navrhovanej
činnosti na životné prostredie a nasleduje ďalšia etapa územného konania podľa zákona č. 50/1976 Zb.
o stavebnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 50/1976“ alebo „stavebný zákon“).
Rozhodnutím vydaným v zisťovacom konaní sa uskutočnenie navrhovanej činnosti a umiestnenie
zámeru ani nepovoľuje a ani nezakazuje, a preto nejde o rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia

alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti žalobcov alebo ktorým môžu byť ich práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté. Predkladateľ zámeru „Malá vodná elektráreň Iliaš“ mápovinnosťobstaraťsipredrealizáciousvojhozámeruvšetkysúhlasyapovoleniavyžadovanéosobitnými
právnymi predpismi a splniť všetky podmienky stanovené právnym poriadkom, pričom potrebné súhlasy
a povolenia musí predkladateľ zámeru získať v samostatných povoľovacích konaniach, v ktorých budú

príslušné orgány rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach dotknutých
subjektov. Žalobcovia si preto môžu svoje práva uplatňovať až v týchto uvedených konaniach. Z
uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle
§ 248 písm. a) O.s.p., pretože ide o rozhodnutie predbežnej povahy. Takýto záver je súladný s
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3 Sžp/6/2008 zo dňa 27. augusta 2009, v ktorom je uvedené, že „napadnutým rozhodnutím žalovaného
č. ZPO/2007/07615-53/BAR/BA3 zo dňa 15. novembra 2007 sa právoplatne ukončilo zisťovacie konanie
podľa ustanovenia § 29 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie takým spôsobom, že
navrhovaná činnosť sa podľa citovaného zákona posudzovať nebude. Právoplatne sa ním teda skončila
etapa posudzovania akýchkoľvek vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a nastupuje ďalšia
etapa územného konania podľa zákona č. 50/1976 Zb. o stavebnom konaní. Napadnutým rozhodnutím

žalovaného došlo k ukončeniu etapy posudzovania vplyvov na životné prostredie, ide o predbežné
rozhodnutie, podkladové rozhodnutie. Ide o také rozhodnutia, ktoré upravujú určité fázy správneho
konania len predbežne, pretože v konaní vo veci samej sa za splnenia zákonných podmienok bude
pokračovať ďalej. Vychádzajúc z uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
rozhodnutie žalovaného č. ZPO/2007/07615/615-53/BAR/BA III zo dňa 15. novembra 2007 vydané

podľa ustanovenia § 29 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie nie je preskúmateľné
súdom v správnom súdnictve. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného spĺňa znaky procesného rozhodnutia predbežnej povahy podľa ustanovenia § 248 písm.
a/ Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko sa ním právoplatne ukončila etapa posudzovania vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie a nastupuje ďalšia etapa územného konania.“

Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia podali žalobu voči rozhodnutiu žalovaného, ktoré je procesným
rozhodnutím predbežnej povahy, nespĺňajúcim podmienku podľa § 244 ods. 3 O.s.p., aby išlo o
rozhodnutie žalovaného, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Ide o procesné rozhodnutie predbežnej povahy, ktoré je
v zmysle § 248 písm. a) vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve podľa Piatej časti O.s.p.
Na základe uvedených skutočností súd konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že žaloba
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 146
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.), pretože konanie bolo zastavené a súd nezistil
splnenie podmienok na náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

II.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali žalobcovia včas odvolanie a žiadali, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru
žalobcov napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom zároveň je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.

V dôvodoch odvolania žalobcovia uviedli, že v predmetnom konaní sa domáhali preskúmania zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného, na základe ktorého žalovaný v konaní o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. rozhodol, že navrhovaná činnosť Malá vodná elektráreň
Iliaš sa nebude posudzovať podľa tohto zákona. Rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia

§ 248 písm. a) OSP podľa názoru žalobcov v danom prípade odporuje čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle
ktorého: „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa
obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ V
tejto súvislosti poukázali na II. časť žaloby, kde uviedli, že napadnutým rozhodnutím boli porušené ich

základné práva uvedené v čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR. Prvostupňový súd úplne ignoroval znenie čl. 46
ods. 2 Ústavy SR, ako aj príslušnú argumentáciu žalobcov uvedenú v žalobe (časť IV. 1 žaloby).

K uvedenej argumentácii žalobcovia len stručne vybrali:- pre prípustnosť súdneho prieskumu v zmysle V. časti OSP je podstatnou obsahová stránka, teda
to, či ide o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje práva alebo povinnosti fyzických alebo

právnických osôb, alebo ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
alebo právnických osôb priamo dotknuté (v tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 138/03),
- v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu sa za spôsobilý predmet súdneho prieskumu považujú
aj povolenia alebo listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako

právnoaplikačné akty správnych orgánov (NS SR sp. zn. 8Sžp/4/2011, 2Sžp/5/2011),
- žalobcovia v žalobe tiež poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu PL. ÚS 26/01, podľa ktorého ani
zákon nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných
ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná,
- dokonca - ani rozhodnutie predbežnej povahy v zmysle § 248 písm. a) OSP nemožno vylúčiť zo
súdneho prieskumu, ak sa dotýka základných práv a slobôd (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS

123/09),
- z rozhodovacej praxe súdov tiež vyplýva, že ani samotné formálne označenie rozhodnutia správneho
orgánu nemôže byť jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmania (napr.
NS SR sp. zn. 2Sžp/13/2011).

S uvedenými argumentmi žalobcov sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi,
preto je namietané rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre
nedostatok dôvodov.

Žalobcovia tiež poukázali na skutočnosť, že od vydania vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sžp/6/2008 už došlo k značnému posunu v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu SR. Tento posun bol spôsobený okrem iného aj rozhodnutiami Súdneho dvora
Európskej Únie v súvislosti s aplikovaním Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský
dohovor) v Slovenskej republike. Ten vo svojom rozhodnutí zo dňa 08.03.2011 vo veci C-240/09

vo výroku uviedol, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného
v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.februára 2005 nemá priamy
účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva
týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo

žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako
aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu
životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté
v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“

Posun vo svojej rozhodovacej praxi následne zaznamenal aj Najvyšší súd SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn.
5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011 (ide o konanie, ktoré bolo prerušené prejudiciálnym konaním podľa
článku 234 Zmluvy o ES, na návrh Najvyššieho súdu SR vo veci žaloby Lesoochranárske zoskupenie
VLK proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, kde bolo vydané citované
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej Únie C-240/09), okrem iného na jeho strane 19 uviedol, že

„Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo k judikatúrnemu
posunu v jeho ustálenej súdnej praxi (najmä predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu vydané v
rovnakých veciach pod sp. zn. 5Sžp/6/2009 až 5Sžp/40/2009), ale tento posun ospravedlňuje nutnosť
zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhuskému
dohovoru s platnosťou od 05.03.2006 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09

zo dňa 08. marca 2011.“

Aj od čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru odvodili žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby
(časť IV. 2 žaloby).

To, že uvedený posun v súdnej rozhodovacej praxi sa týka aj súdneho prieskumu rozhodnutí vydaných v
tzv. zisťovacom konaní podľa ustanovenia § 29 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie potvrdzuje aj uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/2/2014 zo dňa 17.06.2014. V
tomto uznesení Krajský súd v Žiline konštatoval, že rozhodnutie zo zisťovacieho konania „môže byťza splnenia ďalších procesných podmienok predmetom prieskumu podľa piatej časti O.s.p., pretože sa
jedná o rozhodnutie, ktorým môže byť účastník správneho konania potenciálne ukrátený na svojich
právach a zároveň ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok.

Taktiež sa nejedná o také rozhodnutie, ktorého prieskum by bol vylúčený v zmysle § 248 O.s.p. Účastník
správneho konania, ktorého výsledkom je vydanie takého rozhodnutia, teda môže takéto rozhodnutie
napadnúť na súde.“

K argumentácii prvostupňového súdu, že vo veci ide o rozhodnutie vylúčené z prieskumu rozhodnutí

v zmysle § 248 písm. a) OSP (a teda, že ide o rozhodnutie predbežnej povahy) žalobcovia uviedli
nasledovné:

Posudzovanie vplyvov na životné prostredie v Slovenskej republike nie je súčasťou územného konania
či iného povoľovacieho konania, je to samostatný, ucelený a uzavretý postup. Vzhľadom na charakter
rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, toto nie je možné považovať za rozhodnutie predbežnej

povahy. Takými sú v zmysle aplikačnej praxe súdov napr. rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu
alebo rozhodnutie o odňatí zbrojného preukazu. Tieto rozhodnutia sú však:
- rozhodnutiami vydanými v správnom konaní,
- rozhodnutiami, ktoré dočasne upravujú nejaký stav.

Rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní (podobne ako aj Záverečné stanovisko z procesu EIA) je
výsledkom konania /procesu, ktorý sa v budúcnosti spravidla neopakuje. Aj táto skutočnosť svedčí o
relatívne trvalom, a nie dočasnom charaktere rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní. Jeho úlohou
tak nie je len predbežne a dočasne upraviť nejaký stav, ale naopak - vytvoriť trvalý podklad pre sériu
ďalších rozhodnutí (ako výsledkov povoľovacích konaní), ktorá zvyčajne nasleduje.

Žalobcovia uviedli, že žaloba obsahuje rozsiahlu argumentáciu ohľadom súdnej preskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia (celá časť IV. žaloby nazvaná „Preskúmateľnosť rozhodnutia súdom“, ako aj
časť V. žaloby nazvaná „Aktívna legitimácia žalobcu“), ktorou sa prvostupňový vôbec nezaoberal a s
jednotlivými argumentmi žalobcov sa nijakým spôsobom nevysporiadal. Žalobcovia tak aj v konaní pred

druhostupňovým súdom boli nútení v plnej miere odkázať na svoju tam uvedenú argumentáciu ohľadom
súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia.

Prvostupňový súd vôbec nereflektoval na tvrdenia žalobcov o tom, že
- povinnosť súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia vyplýva z čl. 46 ods. 2 Ústavy SR

- povinnosť súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia vyplýva z čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského
dohovoru,
- povinnosť súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie (už uvedené rozhodnutie C-240/09, ako aj rozhodnutie C-75/08 vo veci „Mellor“)
- povinnosť súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Výboru pre

posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom (nález č. ACCC/C/2010/50)
- aktívna legitimácia žalobcov na podanie žaloby vyplýva z už uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora
EurópskejúnieC-240/09,aleajzustanovenia§15zákonač.17/1992Zb.oživotnomprostredívplatnom
znení.

Namietané rozhodnutie prvostupňového súdu je preto nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
pre nedostatok dôvodov. Okrem toho vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci,
keďže namietané rozhodnutie žalovaného prvostupňový súd nesprávne a nezákonne považoval za
rozhodnutie, ktoré nie je preskúmateľné podľa V. časti OSP.

Žalobcovia vo vyjadrení z 25. mája 2015, doručenom odvolaciemu súdu 26. mája 2015, poukázali na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. júna 2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 7Sžo/22/2014, kde
bola riešená obdobná právna otázka ako v prejednávanej veci. V tomto rozhodnutí bolo predmetom
súdneho prieskumu rozhodnutie žalovaného - Okresného úradu Zvolen, odbor starostlivosti o životné
prostredie - vydané podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý

v zisťovacom konaní dospel k tomu, že „Územný plán mesta Sliač - Zmeny a doplnky č. 6“ sa nebude
posudzovať v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. Žalobcovia (fyzická osoba a občianske združenie) sa ako
zainteresovaná verejnosť domáhali, aby súd vyslovil, že ich právo na účasť na príprave a posudzovaní
vplyvov tohto strategického dokumentu, vrátane práva podať písomné stanovisko podľa § 6 ods. 6zákona č. 24/ 2006 Z.z., bolo žalovaným porušené, čím bolo porušené aj ich ústavné právo na priaznivé
životné prostredie v zmysle čl. 44 Ústavy SR.

Najvyšší súd vykonal súdny prieskum daného rozhodnutia zo zisťovacieho konania a vyjadril sa
nasledovne: „Podľa článku 44 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na priaznivé
životné prostredie, každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo, nikto
nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje
a kultúrne pamiatky. Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o

účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín
a voľne žijúcich živočíchov. Podľa článku 2 bod 5 Aarhuského dohovoru „zainteresovaná verejnosť“
znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa
životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne
organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho
práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces.“

Najvyšší súd ďalej zdôraznil: „Z článku 44 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva každému povinnosť, aby
chránil a zveľaďoval životné prostredie. Žalobca 1/ preto ako fyzická osoba a žalobca 2/ ako občianske
združenie fyzických osôb majú nad akúkoľvek pochybnosť status zainteresovanej verejnosti podľa §
6a ods. 1 zákona č. 24/2006 Z.z., ktorá má záujem alebo môže mať záujem o prípravu strategických

dokumentov pred ich schválením. Z neho následne vzniká povinnosť žalovaného v rámci posudzovania
vplyvov strategických dokumentov na životné prostredie aj v rámci zisťovacieho konania zobrať do
úvahy a vyhodnotiť pripomienky zainteresovanej verejnosti, ktorá by mohla byť ovplyvnená uvedeným
zisťovacím rozhodovacím procesom žalovaného (článok 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru).“

Následne tak Najvyšší súd potvrdil prvostupňový rozsudok, podľa ktorého vydaním rozhodnutia
Okresného úradu „došlo reálne k zásahu do právnej sféry žalobcov, pretože ním boli dotknuté ich
práva a právom chránené záujmy, najmä právo brániť základné práva ustanovené v článku 44 Ústavy
Slovenskej republiky, a to v dôsledku nesprávneho postupu žalovaného, nesplnenia jeho povinnosti v
zmysle § 7 ods. 4 a 5 citovaného zákona, ako aj v dôsledku nesprávneho záveru o vedení zisťovacieho

konania a posudzovania strategického dokumentu podľa § 7 zákona č. 24/2006 Z.z. a o vylúčení
povinného posudzovania podľa § 4 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z.z. Uviedol, že v súlade s § 6a ods.
1, 2 písm. a) a c) zákona č. 24/2006 Z.z. treba považovať žalobcov za zainteresovanú verejnosť pri
posudzovaní vplyvov strategických dokumentov. Z uvedeného statusu pre nich vyplýva právo zúčastniť
sa prípravy a posudzovania vplyvov strategického dokumentu, vrátane práva podať písomne stanovisko

podľa § 6 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z.z., s ktorým sa žalovaný musí v odôvodnení rozhodnutia
podľa § 7 ods. 5 zákona č. 24/ 2006 Z.z. náležite vysporiadať. Podľa názoru krajského súdu boli
splnené zákonom stanovené predpoklady pre povinné posudzovanie vplyvov strategického dokumentu
na životné prostredie v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z.z.

V danej súvislosti žalobcovia považovali za podstatné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd v
danej veci nemal pochybnosť o tom, že rozhodnutie zo zisťovacieho konania vydané podľa zákona č.
24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je preskúmateľné súdom v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, čo je podstatná právna otázka aj pre vec prejednávanú pod
sp. zn. 6Sžo/84/2014.

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)
preskúmalnapadnutéuzneseniekrajskéhosúdupodľa§212ods.1O.s.p.,prejednalodvolaniežalobcov
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že uznesenie
je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebopovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu.

V posudzovanej veci sa žalobcovia domáhali, aby súd postupom podľa ustanovení druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného
č. OU-BB-OSZP3/2013/03580 z 25. februára 2014, ktorým v zisťovacom konaní rozhodol o tom, že
„Navrhovaná činnosť Malá vodná elektráreň Iliaš - výroba elektrickej energie s inštalovaným výkonom 1x
999 kW využitím hydroenergetického potenciálu rieky Hron, umiestnená v riečnom kilometri rkm 172,66
v k.ú. N. časť F., cca 660 m nad cestným mostom do mestskej časti Iliaš, pričom hať je navrhovaná

s hradenou výškou 3,1 m a s celkovou šírkou 57,5 m sa nebude ďalej posudzovať podľa zákona č.
24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov.“

Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol poučenie, podľa ktorého možno toto rozhodnutie
preskúmať súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku.

V posudzovanej veci bola spornou otázka, či napadnuté rozhodnutie zo zisťovacieho konania vydané
podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z.z. predstavuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky „Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát“.

Podľa čl. 44 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Nikto nesmie nad
mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne

pamiatky. Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú
starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne
žijúcich živočíchov“.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.“

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi

v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok stanovených v odsekoch 1
a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 248 OSP súdy nepreskúmavajú
a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia

konania,
b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického
stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo
podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,
c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým

osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,
d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmavaniu zásadne podliehajú všetky
rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo
právnických osôb. Zásada tzv. generálnej klauzuly vyplýva z čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a

slobôd a z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Negatívny výpočet rozhodnutí, uvedený v § 248
OSP, ktoré nepodliehajú súdnemu preskúmaniu, má v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
charakter výnimiek a nesmie byť zásadne rozširovaný.

Z § 248 OSP vyplýva, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vydané podľa zákona č. 24/2006

Z.z. nie je vymenované medzi rozhodnutiami, ktoré súdy nepreskúmavajú, preto poučenie žalovaného v
tomto rozhodnutí zodpovedá zákonu. Aj z neho vyplýva, že žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že práva
žalobcov na priaznivé životné prostredie budú alebo môžu byť preskúmavaným rozhodnutím dotknuté.

Podľa § 2 zákona č. 24/2006 Z.z. účelom zákona je najmä
a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii

environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na
podporu trvalo udržateľného rozvoja,
b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a
navrhovanej činnosti na životné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti

vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom,
d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného
prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia,
e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení
činnosti podľa osobitných predpisov.

Účelom posudzovania vplyvov na životné prostredie je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného
prostredia, ako aj zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na životné
prostredie.

Z podkladov spisu je zrejmé, že navrhovateľ Rutland s.s. predložil Okresnému úradu Banská Bystrica,
odboru starostlivosti o životné prostredie (žalovanému) 7. januára 2014 podľa § 22 zákona č. 24/2006
Z.z. zámer k výstavbe Malá vodná elektráreň Iliaš. Uvedený zámer, resp. navrhovaná činnosť svojimi
parametrami podľa prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z. podlieha zisťovaciemu konaniu, ktoré žalovaný
vykonal podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z.z.

Stavba malej vodnej elektrárne podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje nepochybne činnosť, ktorá
má vplyv na životné prostredie, a to nielen počas procesu výstavby, ale následne aj v súvislosti so
samotnou prevádzkou tejto stavby.

Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že pre prípustnosť súdneho prieskumu rozhodnutia
je podstatnou jeho obsahová stránka, teda to, či ide o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje
oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorým môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Ako vyplýva
zrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRPL.ÚS26/01anizákonvšaknemôževylúčiťpreskúmanierozhodnutí,

ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7
ústavy).

Podľa názoru senátu odvolacieho súdu, rozhodnutie zo zisťovacieho konania sa dotýka základného

ústavného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy SR, ako aj základného ústavného
práva na včasné a úplné informácie o životnom prostredí podľa čl. 45 ústavy.
Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky zverejneným pod č. 43/2006
Z.z. dňa 25. júna 1998 bol v Aarhuse prijatý Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský

dohovor). Národná rada Slovenskej republiky s Dohovorom vyslovila súhlas svojim uznesením č. 1840 z
23. septembra 2005 a rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá
má prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky podpísal Listinu o prístupe 31. októbra 2005.Listina o prístupe bola uložená 05. decembra 2005 u generálneho tajomníka OSN, depozitára Dohovoru.
Vo vzťahu k Slovenskej republike Dohovor nadobudol platnosť 05. marca 2006 podľa čl. 20 ods. 3.
Podľa článku 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru, každá Strana v súlade so svojím vnútroštátnym

právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených
v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá
navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam.
Podľa článku 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď
sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.

Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva
zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem, alebo alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne
konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo
iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a

procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v
prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3,
iným relevantným ustanovením tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s
požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup

k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek
mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 odsek 5 považuje za dostatočný
na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené
na účely písm. b).
Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmavania správnym orgánom a nie je

nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto
požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
Podľačlánku9ods.3Aarhuskéhodohovorukaždástranazabezpečí,aksúsplnenépodmienkyuvedené
vjejvnútroštátnompráve,aksúnejaké,abyčlenoviaverejnostimaliprístupksprávnemualebosúdnemu
konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Podľa názoru senátu odvolacieho súdu povinnosť súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia
zo zisťovacieho konania vyplýva aj z medzinárodného Aarhuského dohovoru, pretože predstavuje úkon
podliehajúci čl. 6 v zmysle čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru. Na rozhodnutia zo zisťovacieho konania
sa stanovuje, či určitá činnosť, ktorá nie je uvedená v prílohe I Aarhuského dohovoru, bude podliehať

procesu EIA (a teda či bude spadať pod režim čl. 6 Aarhuského dohovoru a následne pod jeho čl. 9 ods.
2). Nepochybne tak ide o proces podliehajúci čl. 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru, preto sa na tieto
rozhodnutia musí vzťahovať režim čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a musia byť preskúmateľné súdom.
Odvolací súd sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalobcov, že od vydania vyššie citovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sžp/6/2008 už došlo k značnému posunu

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, ktorý bol spôsobený aj rozhodnutiami Súdneho dvora
Európskej Únie v súvislosti s aplikovaním Aarhuského dohovoru v Slovenskej republike (rozhodnutie z
08. marca 2011 vo veci C-240/09).
Uvedený posun v súdnej rozhodovacej praxi je potrebné aplikovať aj v rámci súdneho prieskumu
rozhodnutí vydaných v tzv. zisťovacom konaní podľa ustanovenia § 29 zákona č. 24/2006 Z.z. o

posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
Na základe uvedeného odvolací súd skonštatoval, že predmetná vec bola súdom prvého stupňa
posúdená nesprávne, pretože pre zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP z dôvodov uvedených
prvostupňovým súdom neboli splnené zákonné podmienky. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby,
dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcov, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie
aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.