Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. september 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 17XCdo/154/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217717
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Mederová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:4312217717.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc.
JUDr. Branislava Fridricha, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12C/32/2013, na dovolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15Co/6/2013-64 z 3. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15Co/6/2013-64
z 3. júna 2014, o d m i e t a .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/32/2013-45 zo dňa 04.09.2013
zamietol návrh žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 125,-- eur a nemajetkovej ujmy vo výške
330,-- eur. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí
zákonom stanovenej doby po viac ako 6 mesiacoch. Vec bola vedená exekútorom pod exekučným
číslom EX 9831/2008. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla žalobcovi
majetková škoda vo výške 125,-- eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov vo veci
správy a vymáhania pohľadávky v čase omeškania, a to 70,-- eur na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,--

eur na udržiavanie a správu informačného systému a 15,-- eur na administratívnu prácu, poštovné a
telekomunikačné výdavky. Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 330,-- eur za 6 mesiacov, pričom vychádzal z
výpočtu 55,-- eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
citované v podanom návrhu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, túto považuje za spravodlivú
satisfakciu. Žalovaný sa k podanému návrhu vyjadril písomne a žiadal návrh zamietnuť, majúc za to, že

žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu a že by mu
vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.

3. Prvoinštančný súd vykonal vo veci dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané,
že žalobca sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh žalobcu bol
dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a zákonač. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Žalobca v petite návrhu uviedol, čoho sa podaným
návrhom domáha, voči komu a z akého titulu. Súd prvej inštancie uviedol, že nepredloženie dôkazov
a neunesenie dôkazného bremena je dôvodom na prípadné zamietnutie návrhu, nie na odmietnutie

podania. Návrh žalobcu súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola
exekučnému súdu doručená v apríli 2010 a žalobca si uplatnil u žalovaného predbežné prerokovanie na
náhradu škody v apríli 2012. Návrh žalobcu súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo
veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody.

4. Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2 a § 44
ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Zb. Exekučný poriadok (ďalej len „EP“). Žalobca sa domáhal náhrady škody
z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu,
že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou

tohto sporu bolo zistiť a vecou žalobcu bolo preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha. Súd uviedol, že štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu, alebo nesprávnemu
úradnému postupu,došlo k vzniku škody a medzinezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom aj vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri podmienky musia byť splnené

súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č.
514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2, zodpovednosti podľa ods.
1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že i škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom

uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky („Každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom“). Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či

v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

jeho majetok by sa nezmenšil. Žalobca uvádzal, že na preukázanie škody požiadal o vypracovanie
znaleckého posudku. Súd v tejto súvislosti poznamenal, že ak žalobcovi škoda vznikla, mal by mať
dôkazy, ktorými by ju preukázal. Za daného stavu nie je zrejmé, ako mohol žalobca dospieť k výške
ním tvrdenej škody. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov
konania. Z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne

zamietol, a to aj s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Žalobcom tvrdená majetková
škoda nebola nijako preukázaná, žalobca zníženie svojho majetku žiadnym spôsobom nepreukázal,
pričom bolo na žalobcovi, aby svoje tvrdenia preukázal. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu
všeobecne popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je
dôkazom o vzniknutej škode. Je na žalobcovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol

skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah
ujmy. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k
vzniku škody ani nedošlo.

5. Z pripojeného exekučného spisu súd prvej inštancie zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie
sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ EP, v čase podania žiadosti o udelenie poverenia bolo možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,

ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ EP. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol do § 41 ods. 2
písm. d/ EP zakotvený novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bolanadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písm. i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za
exekučný titul považoval podľa písm. d/, svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 EP. Súd teda dospel k záveru,
že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm.

d/ EP. Zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia
neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka
boladozákonazavedenásúčinnosťouod01.06.2010avzťahujesaajnaexekučnékonaniazačatépred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z.. Dôvodom zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu

na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského
rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel
zákonodarcu prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d/ EP. Podľa zdôvodnenia
žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v
lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i/ EP aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch

hovorí § 41 ods. 2 písm. d/ EP, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. Súd teda dospel k záveru,
že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.

6. Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by nestačilo

konštatovanieprekročenia15-dňovejlehoty,pretožepodstatnésúajďalšierelevantnéokolnostiprípadu,
napr. súčinnosť exekútora a oprávneného. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že by mu v
dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda alebo nemajetková ujma, ktorá nezávisí
automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú

satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť
za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je
zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon/129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku

by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to len v prípade, že
by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. V odôvodnení rozhodnutia
súdy po aplikovaní právnych noriem vyjadria právny názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako
nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť
k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v prípade, ak by bolo zrušené

alebo zmenené. Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné či dokonca
podľa účastníka je protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá
je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn.
25Cdo/1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Súd preto návrh ako nedôvodný zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému
žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože žalovaný si žiadne trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

8. Na odvolanie žalobcu proti prvoinštančnému rozsudku Krajský súd v Nitre ako súd odvolací
rozsudkom č. k. 15Co/6/2013-64 zo dňa 03.06.2014, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

9. Odvolací súd z obsahu spisu a vykonaného dokazovania zistil, že prvoinštančný súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. S odôvodnením
napadnutého rozsudku sa stotožnil v celom rozsahu a konštatujúc správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods.

2 O. s. p.), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, že postupom prvoinštančného
súdu k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo. Z obsahu spisu vyplýva, že boli
splnené podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti žalobcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., keďže
žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa § 119
ods. 2 O. s. p. (... bez zbytočného odkladu, deň, keď sa žalobca o dôvode dozvedel).

10. K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom ani nezisťoval, či k prieťahom v konaní došlo. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca vznikškody nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Z tohto
dôvodu prvoinštančný súd postupoval správne, keď znalecké dokazovanie za účelom eventuálneho
stanovenia výšky škody nenariadil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s.
p.. Úspešnému žalovanému náhradu trov v odvolacom konaní nepriznal, keďže žalovaný si ich náhradu
v odvolacom konaní neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

12. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 11.09.2014.

13. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca, ktorý jeho
dôvodnosť odôvodnil dovolacím dôvodom uvedeným v § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., v spojení s
procesnými vadami konania podľa § 237 písm. g/ a f/ O. s. p. (t. j., že rozhodoval vylúčený sudca,
súčasne, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

14. Vo vzťahu k vade konania spočívajúcej v tom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, žalobca
dôvodil tým, že existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení.
Vec mala byť preto postúpená inému okresnému súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom vzhliadol
v tom, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, pretože popiera konštantnú judikatúru

NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,jezaloženénatvrdeniach,ktorésúsofistikovanýmodôvodnením
nespravodlivosti, je v rozpore so zákonom a ústavnou úpravou. Za odňatie možnosti konať pred súdom
považoval aj to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nie je dostatočne
odôvodnené. V konaní bola podľa jeho názoru porušená aj základná zásada civilného procesu
- kontradiktórnosť konania, keď súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na

skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
konanie vo svoj prospech.

15. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na

ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

16. K dovolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1
C. s. p., preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou C. s.
p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).

18. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle
ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a prípustnosť dovolania posudzoval

v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p..

19. Dovolanie možno podať iba ak to výslovne zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky
súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti
právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [§ 238 O. s. p. (pokiaľ ide

o rozsudok) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne
vymenovaných závažných procesných vád (§ 237 ods. 1 O. s. p.). Dovolaním z dôvodov uvedených v
§ 237 ods. 1 O. s. p. je možné napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu
rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.
1 O. s. p. nie je daná tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou

z vád uvedených v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku
ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. K tomu, či rozhodnutieodvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen
na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 O. s. p.).

20. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Prípustnosť dovolania proti rozsudku
upravuje § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej zmenený (odsek 1), resp. v ktorých sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým prvoinštančný súd
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (odsek 3).

21. Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa § 238 O. s. p.,
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení vyvodiť nemožno.

22. Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní
nenamietol a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného
prostriedku preto nemožno vyvodiť ani z týchto ustanovení.

23. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací

súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobcovi bola postupom odvolacieho súdu odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), súčasne, či v predmetnej veci
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).

24. K námietke žalobcu, podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca, dovolací súd uvádza, že

uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8NcC/578/2012-9 zo dňa 25.10.2012 boli z prejednávania
predmetnej veci a jej rozhodovania vylúčení sudcovia Okresného súdu Levice, na ktorý žalobca
žalobu pôvodne podal a namietol zaujatosť všetkých sudcov inak vecne a miestne príslušného súdu.
Nadriadený súd predmetným uznesením prikázal vec na prejednanie Okresnému súdu
Nitra. Z uvedeného je zrejmé, že vec prejednal súd, ktorému bola vec prikázaná po tom, ako Krajský

súd v Nitre sudcov, zaujatosť ktorých žalobca namietol, z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil, a
teda námietke žalobcu vyhovel. Vo veci samej tak rozhodovala zákonná sudkyňa Okresného
súdu Nitra. Z uvedeného dôvodu námietka žalobcu o existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
ods. 1 písm. g/ O. s. p., dôvodná nie je.

25. Žalobca ďalej namietol, že v danom prípade mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z
dôvodu „prekvapivosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože popiera doterajšiu judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je založené na „tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením
nespravodlivosti“ a je v rozpore so „zákonom a ústavou“. Žalobca však neuvádza žiadnu konkrétnu
procesnú situáciu v konaní pred odvolacím súdom alebo súdom prvej inštancie,

ktorá by mohla založiť namietanú vadu konania. Abstraktné konštatovanie „v rozpore so zákonom
a ústavou“, „sofistikované odôvodnenie nespravodlivosti“, „popieranie konštantnej judikatúry“, samé
osebe nepredstavujú účinnú obranu, pretože chýbajú konkrétne argumenty zakladajúce presvedčivosť
uvádzanýchtvrdení.Súčinnosťouod15.októbra2008Občianskysúdnyporiadok(jehonovelavykonaná
zákonom č. 384/2008 Z. z.) v § 213 ods. 2 posilnil právo na spravodlivý proces tým, že strana

sporu mala možnosť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní.
Zákon ustanovuje, že strana sporu by nemala byť zaskočená možným iným právnym posúdením veci
súdom bez toho, aby jej bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. V danom prípade obidva súdy nižšej

inštancie dospeli k rovnakým právnym záverom o nepreukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti
zaškodunesprávnymúradnýmpostupom.Keďžeodvolacísúdnezaložilsvojerozhodnutie„nečakane“a
nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvej inštancie, nevznikla mu povinnosť
vyplývajúca z § 213 ods. 2 O. s. p.. Preto dovolacia námietka žalobcu, že išlo o tzv. prekvapivé
rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je dôvodná.

26. Neobstojí ani námietka žalobcu, že mu nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie (§ 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p.), lebo sa nemohol vopred vyjadriť ku skutočnostiam a právnym argumentom,
na ktorých súdy nižšieho stupňa založili svoje rozhodnutie. Žalobca mal možnosť predniesť svojeargumentácie a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, čo aj urobil, a teda svoj vplyv na konanie uplatnil. Odvolací súd sa s jeho odvolacími
námietkami zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi preukázateľne vyporiadal. Dovolací

súd poukazuje na to, že žalobca v danej situácii dosiahol cestou riadneho opravného prostriedku
sledovaný účel (vplyv na konanie). Jeho tvrdenie o odňatí možnosti konať pred súdom z tohto dôvodu
preto nemá žiadne opodstatnenie (por. R 39/1993).

27. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej vade konania spočívajúcej v nedostatku riadneho odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že
rozhodnutia súdov nižších inštancií zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutí (§ 157 ods. 2 O. s. p., § 211 ods. 2 O. s. p.), a preto ich nemožno považovať
za nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobca
domáhal, aký bol doterajší priebeh konania, aké stanovisko k prejednávanej veci zaujal žalovaný,
uviedol zistený skutkový stav, opísal, ktoré dôkazy vykonal, čo bolo nimi preukázané, citoval príslušné

ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sa riadil a z ktorých vyvodil svoje právne závery a
ním prijaté právne závery aj dostatočne vysvetlil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nemožno
považovať za nepreskúmateľné. Rovnako aj odvolací súd reagoval na námietky
žalobcu uvedené v odvolaní a náležite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu preto dalo odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s

predmetom konania.

28. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na stanovisko publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto
stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V súlade s vyššie
uvedeným je však zrejmé, že o taký prípad v danej veci nejde, lebo rozhodnutia súdov nižších inštancií

obsahujú zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre ich rozhodnutia. Žalobca preto neopodstatnene
namietal, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu proti rozsudku
odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti podľa § 237 ods. 1 O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu proti
rozsudku odvolacieho súdu, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
odmietol (§ 447 písm. c/ C. s. p.).

30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 C. s. p).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.