Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/163/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200535
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317200535.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu P. T., A.. XX.XX.XXXX, W.
D. XXXX/X, XXX XX M., právne zastúpený advokátom Mgr. Ivan Chvostek, Štefánikova 17, 066 01
Humenné, proti žalovanej PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava,
IČO: 35 792 752, právne zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 7Csp/16/2017-45 zo dňa 26. júna 2017, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 531,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 531,- eur od 04.02.2017 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 261 ods. 6 písm. d), § 497 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný
zákonník platný a účinný v rozhodnom období, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458, § 517 ods. 1, 2
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platný a účinný v rozhodnom období, § 3 ods. 1 nariadenia
č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
by súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 531,- Eur s prísl.. Na základe vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere,
teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupujedo zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok

v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto sú neplatné.
Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver
a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

4.Ďalejsasúdprvejinštanciezaoberaltým,žečizmluvaobsahujevšetkypovinnénáležitostiustanovené
zákonom č. 129/2010 Z. z.. Konštatoval, že údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje.
Uvedený údaj slúži na rozlíšenie dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z
omeškania. Ďalej mal za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj o termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto

znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným
ustanovením. V zmluve absentuje aj ďalšia náležitosť v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to uvedenie
všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto RPMN. V predmetnej zmluve bola uvedená RPMN vo
výške 25,43% pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 72,70%. Pri výpočte vychádzal
súd prvej inštancie z výšky úveru 1.140,- Eur, výšky splátky úveru 62,31,- Eur, pri ich počte 42. Z daného

vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo má za následok, že
tento úver je bezúročný a bez poplatkov.

5. Pokiaľ sa jedná o nárok žalobcu na zaplatenie odplaty za služby v zmysle dohody o poskytovaní
služieb zo dňa 17.09.2014, súd je toho názoru, že žalobca nemal nárok na zaplatenie takto dojednanej

odplaty. Dohoda o poskytovaní služieb je typickou formulárovou zmluvou, ktorú uzatvorili strana sporu,
a to žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ. Jedná sa o služby, ktoré sú viazané na
poskytnutý úver. Uviedol, že je toho názoru, že tzv. dohoda o poskytovaní služieb bola len umelo
vytvorená ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú zmluvu. V skutočnosti
je však potrebné vnímať ju ako súčasť úverovej zmluvy. Jedná sa iba o doplnkovú službu ktorá mala

byť poskytovaná zo strany žalovaného, a to v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Pre úplnosť
uviedol že na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliada z úradnej moci. Žalovanému vznikol iba
nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli z jeho strany žalobcovi poskytnuté, a to vo výške
1.026,- Eur. Doposiaľ však žalobca žalovanému zaplatil už sumu 1.557,- Eur a strane žalovaného tak
vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 531,- Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že

nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 531,- Eur je dôvodný a preto zaviazal
žalovanéhotútosumuvydaťžalobcovi.Žalovanýsasplnenímpeňažnéhozáväzkudostaldoomeškania,
a to preukázateľne dňom nasledujúcim po doručení žaloby, keď žaloba bola žalovanému doručená dňa
03.02.2017, pričom až doručenie žaloby považoval súd za kvalifikovanú výzvu na vrátenie sumy 531,-
Eur, nakoľko nemal preukázané kedy a akou formou sa žalobca skôr, teda pred podaním žaloby svojho

nároku domáhal voči žalovanému. K uvedenému dňu výška zákonných úrokov z omeškania bol vo
výške 5% ročne a súd preto žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 531,- Eur odo dňa 04.02.2017 do zaplatenia, iba v tejto časti považoval nárok žalobcu
na zaplatenie príslušenstva za dôvodný a vo zvyšnej časti žalobu pokiaľ sa jedná o nárok na úrok z
omeškania preto ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že v danej právnej veci súd

žalobe vyhovel iba v nepatrnej časti, pokiaľ sa jedná o príslušenstvo uplatneného nároku a preto súd
žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne

odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“). Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o rozpisovaní splátky porušuje povinnosť súdu
členského štátu EÚ vykladať a aplikovať vlastné, vnútroštátne právo v súlade s právnym poriadkom
Európskej únie. Uviedol, že ani Smernica 2008/4/ES a ani vnútroštátne právo nezakotvujú žiadne
právo na rozpis na splátky v zmluve. Spotrebiteľ má možnosť vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku, čo

zodpovedá jeho právu vyplývajúcemu z článku 10 ods. 2 písm. i) smernice. Namietal, že ani konštrukcia
zákona č. 129/2010 Z. z. nie je založený na tom, že sa upravuje právo spotrebiteľa na rozpis splátok
priamo v zmluve. Ak zákonodarca chcel výslovne formulovať niektorú náležitosť uvedenú v zmluve ako
právo spotrebiteľa, potom to výslovne uviedol. Tvrdil, že preto nepriamy účinok smernice vylúčený nieje. Uviedol, že Súdny dvor EÚ nepodáva výklad k hypotetickým otázkam a ani nezaujíma hypotetické,
akademické či dokonca nepoužiteľné závery v rozsudkoch. Z uvedeného uhla pohľadu preto nie je
možné rozsudok C-42/15 odmietať s tvrdeniami o lámaní vnútroštátneho práva či priamom účinku.

Namietal, že súd prvej inštancie sa ani len „nepokúsil“, nevyhodnotil ho ani z pohľadu účinku, ktoré však
v prejednávanej veci nemá vecné opodstatnenie. Namietal, že argumentácia o výklade „contra legem“
je vo svojej podstate porušením povinnosti súdu členského štátu rešpektovať unijné právo. Vo vzťahu k
tomu, že úver je bezúročný a bez poplatkov a že zmluva neobsahuje predpoklady pre výpočet RPMN
uviedol, že vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere je tvorená

aj zmluvnými dojednaniami a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkov- Nič u uvedeného súd prvej
inštancie neprihliadal a ani neuviedol dôvod svojho postupu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby
dovolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že súd správne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a
vec správne právne posúdil. Uviedol, že v SR platí princíp písaného práva; na základe uvedeného ani
rozhodnutie ESD nemajú subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle, že ním alebo
prostredníctvom neho majú medzery v platnom právnom poriadku SR, a tým menej tam, kde je právo
dané výslovnou právnou úpravou. Záverom uviedol, že súkromné právo členského štátu ak sa neprieči

právu EÚ, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý vychádza z platnej právnej úpravy, ktorá je v
danej veci zakotvená v zákone o spotrebiteľských úveroch a v Občianskom zákonníku. Navrhol, aby
odvolací súd potvrdil žalobou napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu vyjadril tak, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne
Ďalšie k meritu veci relevantné okolnosti, ktorými by odôvodnil oprávnenosť ním uplatňovaného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia a vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
Namietal relevantnosť argumentácie žalobcu o tom, že ani rozhodnutie ESD nemá subsidiárny právny
účinok a právny poriadok SR v tom zmysle, že ním alebo prostredníctvom neho majú vypĺňať medzery

v platnom právnom poriadku SR. Uviedol, že žiadny zákon platný a účinný v Slovenskej republike a
rovnako ani žiaden predpis únijného práva (t.j. najmä Smernica 2008/48/ES) neurčuje rozdelenie na
splátky. Smernica predstavuje sekundárny akt únijného práva, ktorý je typický tým, že vo svojej podstate
zaväzujelenčlenskýštátpovinnosťouprijaťprávnuúpravu.ZjudikatúrySúdnehodvoraEÚsavyvodzuje
a všeobecne uznáva princíp nepriameho účinku smernice spočívajúci v tom, že pochybenie štátu pri

implementáciismernicesariešitzv.súladným(eurokonformným)výkladom.Podotkol,žekonanievoveci
C-42/15 nebolo konaním o porušení členského štátu implementovať smernicu. Išlo o konanie smerujúce
k tomu, ako vykladať právny poriadok. Uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalobcu v celom rozsahu
a trvá na tom, že postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nezákonné a nesprávne,
pričom vzhľadom na skutočnosti uvedené v odvolaní je zrejmé, že je daný zákonný dôvod na zrušenie

napadnutého rozsudku. V ostatnom sa pridržiava svojich doterajších písomných podaní a na podanom
odvolaní trvá v celom rozsahu a žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril tak, že poukázal na čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva a uviedol, že nie všetky pramene komunitárneho práva sú priamo účinné. Smernice

môžu mať priamy účinok, pokiaľ spĺňajú kritériá stanovené Európskym súdnym dvorom. Poukázal na
rozhodnutie vo veci 23/62 Van Gend en Loos a rozhodnutie 152/84 vo veci Marshall a na odôvodnenia
krajských súdov.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385
C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu

a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa nasledovné:

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnychzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

12. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy,
Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom

je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia

zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

14. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili Zmluvu o

revolvingovom úvere č. 8500080077, ktorá bola žalobcom podpísaná dňa 12.09.2014 a žalovaným
dňa 17.09.2014. Uvedená zmluva bola uzatvorená na základe Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru, na základe ktorej bol žalobcovi ako dlžníkovi schválený revolvingový úver vo výške 1.140,- Eur.
Žalobca ako dlžník sa zaviazal vrátiť celkovú čiastku vo výške 1.627,68,- Eur, a to v 42. mesačných
splátkach vo výške 36,04,- Eur. V Zmluve o revolvingovom úvere bol ďalej uvedený informatívny údaj

o mesačnej platbe (mesačná splátka spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb) vo výške
62,31,- Eur, RPMN za úver vo výške 25,43%, ročná úroková sadzba úveru vo výške 18,07%, priemerná
RPMN úveru vo výške 44,06%, poskytnutá čiastka revolvingu bola vo výške 1.140,- Eur, celková
čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť bola vo výške 1.627,-68,- Eur, predpokladaná RPMN
úveru po poskytnutí revolvingu bola uvedená vo výške 25,43%, ročná úroková sadzba revolvingu bola

uvedená vo výške 18,07%, ročná úroková sadzba z úrokov z omeškania vo výške 5,05% a poplatok za
poskytnutie revolvingu vo výške 114,- Eur. Dňa 17.09.2014 bolo žalovaným vydané Oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500080077. V ten istý deň ako Zmluva o
revolvingovom úvere bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá aj Dohoda o poskytovaní služieb podľa
ust. § 51 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Dohoda“). Predmetom Dohody bolo upravenie podmienok

poskytovania dohodnutých služieb k uzavretej Zmluve o revolvingovom úvere. Dňa 17.09.2014 bol
žalovaným ako veriteľom vydaný na samostatnom tlačive splátkový kalendár. V ten istý deň ako Zmluva
o revolvingovom úvere a Dohoda bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva č. 8500080077, predmetom
ktorej bolo, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky vzniknuté medzi zmluvnými stranami budú
rozhodované niektorým z uvedených rozhodcovských súdov, pričom výber bude ponechaný na zmluvnej

strane, ktorá bude žalobný návrh podávať. Z priloženého printscreenu z Internet bankingu žalobcu
vyplýva, že ku dátumu zúčtovania dňa 18.09.2014 uhradil žalovanému sumu vo výške 1.026,- Eur.

16. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah ako vzťah uzavretý medzi dodávateľom
(žalovaný) a spotrebiteľom (žalobca) ako vzťah spotrebiteľský. Na uvedený vzťah správne aplikoval

ustanovenia príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré majú aplikačnú prednosť pre
inými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na predmetné vzťahy medzi veriteľom (dodávateľom) a dlžníkom
(spotrebiteľom).

17. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je

vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 17.09.2014
uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný má v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol
žalobcovi za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím namožný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremenonapreukázanienespotrebiteľskéhocharakteruzmluvydodávateľ.Existujúcepochybnostitreba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí

byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.

18. Správny je záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky.
Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez
poplatkov.

19. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

20. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský

štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a
metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo

ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia

smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej

zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

21. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho

právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.22. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

23. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský

zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej
samá toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

24. Podobne ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd konštatuje, že zo Zmluvy o revolvingovom úvere v

spojení so Zmluvnými dojednaniami zmluvy o revolvingovom úvere nie je možné zistiť termín konečnej
splatnosti úveru. Oznámenie o schválení úveru, na ktoré poukazuje žalovaný, a v ktorom je uvedený
termín splatnosti prvej splátky - 01.11.2014 a poslednej splátky - 01.04.2018 bolo vyhotovené dňa
17.09.2014, t.j. v deň podpisu zmluvy žalovaným. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podpísal zmluvu
dňa 12.09.2014, t.j. skôr, odvolací súd konštatuje, že v čase kedy žalobca zmluvu podpisoval nemal

vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť prvej a poslednej splátky úveru. Údaj o termíne splatnosti
prvej splátky, z ktorého by v spojení s údajom o tom, že úver má byť splatený v 42 mesačných
splátkach bolo možné vyvodiť termín konečnej splatnosti úveru a konkrétne termíny následných splátok
sú uvedené len v Oznámení o schválení revolvingového úveru, nijako nevyplývajú zo samotnej zmluvy
resp. Zmluvných dojednaní. Nie je zrejmé, kedy sa Oznámenie o schválení revolvingového úveru reálne

dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, žalovaný nepreukázal, že by žalobca vyjadril s predmetným
Oznámením súhlas a toto na znak súhlasu podpísal. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o konečnej
splatnostiúveru,termínochsplátokvzmluveoúverejemožnépovažovaťlenprípad,kedymáspotrebiteľ
vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa v čase, kedy zmluvu
na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný.

25. Za daného stavu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o
konečnej splatnosti úveru a údaja o termínoch splátok v zmluve o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a
k) Zákona o ochrane spotrebiteľa, čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p..

Keďže žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania žalobcovi v plnom rozsahu.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).