Rozhodnutie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/167/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616211409
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6616211409.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu Mgr. Janky Benkovičovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcu I. F. L., a.
s., so sídlom U. X, XXX XX F., K.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária Patajová
Pataj s. r. o., so sídlom J. Chalupku 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 867 519 proti žalovaným 1/ A.
K., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S. V. XX, XXX XX S., 2/ M. K., nar. XX. XX. D., s trvalým

pobytom A. XX/XX, XXX XX F., o zaplatenie 10. 036,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 9Csp/50/2016-67 zo dňa 20. 01. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým žalobu čo do sumy 1.071,58 Eur a o zaplatenie
úrokov vo výške 22,90 % ročne zo sumy 5.847,23 Eur počnúc od 19. 08. 2016 do zaplatenia zamietol
(II. výrok) m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
1.071,58Eur,úroky vovýške22,90%ročnezosumy5.847,23Eurpočnúcod19.08.2016dozaplatenia,

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Rozsudok Okresného súdu Lučenec vo výroku o trovách konania (III. výrok) m e n í tak, že žalobca
m á n á r o k voči žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

III. Žalobca m á n á r o k voči žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Lučenec ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“,
event. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 20. 01. 2017 uložil žalovaným 1/
a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 8.964,81 Eur, úrok z omeškania vo výške
1% ročne zo sumy 5.847,23 Eur počnúc od 19. 08. 2016 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku (I. výrok). Vo zvyšku žalobu žalobcu proti žalovaným 1/a 2/ o zaplatenie 1.071,58 Eur a o
zaplatenie úrokov vo výške 22,90% ročne zo sumy 5.847,23 Eur počnúc od 19. 08. 2016 do zaplatenia
zamietol (II. výrok). O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú
povinní nahradiť žalobcovi trovy konania v pomere 78,64 % spoločne a nerozdielne (III. výrok).
1.2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia sumy 5.847,23 Eur s príslušenstvom. Pohľadávku vyčíslil ku dňu 18. 08. 2016 ako bežný

úrok 4.009,68 Eur, úrok z omeškania vo výške 129,48 Eur, bežný úrok z úveru vo výške 22,09% ročne
zo sumy 5.847,23 Eur počnúc od 19. 08. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania úveru vo výške 1%
ročne zo sumy 5.847, 23 Eur od 19. 08. 2016 do zaplatenia a poplatky vo výške 50,- Eur a to z titulu
nesplateného, bezúčelového, klasického spotrebného úveru poskytnutého na základe zmluvy s I. X.,
úvere č. XXXXXXXXXX C., ktorý bol žalovaným 1/ a 2/ poskytnutý vo výške 6.000,- Eur, pri úrokovej
sadzbe 22,90% ročne s konečnou splatnosťou úveru 20. 03. 2020, pri mesačných splátkach vo výške

146,21 Eur k 20. dňu v mesiaci, počnúc prvou splátkou dňa 20. 04. 2013 a poslednou dňa 20. 03. 2020.
Nakoľko žalovaní 1/, 2/ úver nesplácali, boli vyzvaní na zaplatenie omeškaných splátok listom zo dňa24. 04. 2014 a podaním zo dňa 03. 06. 2014 žalobca oznámil žalovaným 1/, 2/ predčasné zosplatnenie
úveru a zároveň k úhrade celého záväzku do 10 dní odo dňa doručenia vyhlásenia, ktoré prevzali dňa
09. 06. 2014.

1.3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že medzi stranami bola dňa 20.
03. 2013 uzatvorená zmluva o I. X. úvere č. XXXXXXXXXX C., na základe ktorej bol žalovaným 1/ a
2/ poskytnutý bezúčelový klasický spotrebný úver vo výške 6 000,- Eur s úrokovou sadzbou 22,90 %
ročne s konečnou platnosťou dňa 20. 03. 2020. Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaní 1/, 2/ úver
nesplácali a v dôsledku uvedeného žalobca úver vyhlásil za predčasne splatný listom zo dňa 03. 06.

2014, ktorý prevzali dňa 09. 06. 2014. Žalobca si uplatňoval voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenie istiny vo
výške 5.847,23 Eur bežných úrokov vo výške 4.009,68 Eur vyčíslených ku dňu 18. 08. 2016, úrokov z
omeškania vo výške 129, 40 Eur ku dňu 18. 08. 2016, poplatkov vo výške 50,- Eur a úroku vo výške
22,90% ročne z istiny vo výške 5.847,23 Eur počnúc od 19. 08. 2016 do zaplatenia a úroku z omeškania
vo výške 1% ročne z uvedenej istiny od 19. 08. 2016 do zaplatenia.
1.4. Po uvedení zákonných ustanovení § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods.

2, § 53 ods. 9, § 565, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 9 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení ku dňu 20.
03. 2013 prvoinštančný súd konštatoval, že ,,Súd priznal žalobcovi zmluvné úroky ku dňu vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru vo výške 2938,10 Eur. Žalobca oznámil žalovaným zosplatnenie úveru
písomným podaním zo dňa 03.06.2014, keď predtým písomným podaním zo dňa 24. 04. 2014 vyzval

žalovaných na zaplatenie dlhu po lehote splatnosti. Predčasné zosplatnenie úveru je jednostranný
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité
vrátenie celej požičanej sumy. V prípade spotrebiteľskej zmluvy je žalobca pri zosplatnení úveru povinný
dodržiavať ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ k zosplatneniu došlo žalobca ako
veriteľ môže oprávnene od dlžníkov požadovať zmluvné úroky len do vyhlásenia predčasnej splatnosti,

ktoré boli vyčíslené sumou 2938,10 Eur. Pokiaľ žalobca požadoval zmluvné úroky aj po tomto dátume,
súd žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Žalobca nemá
právo na zaplatenie zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Uvedený záver vyplýva
z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú
dlžníkovi do doby splatnosti. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

rozsudku. Súd priznal žalobcovi istinu vo výške 5847,23 Eur, zmluvné úroky vo výške 2938,10 Eur, úroky
zomeškaniavovýške129,48Eur,poplatkyvovýške50,-Eur,tedacelkom8964,81Eur.Vozvyškužalobu
žalobcu proti žalovaným 1/ a 2/ o zaplatenie 1071,58 Eur - zmluvné úroky po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru a o zaplatenie úrokov vo výške 22,9% ročne zo sumy 5847,23 Eur počnúc od 19. 08.
2016 do zaplatenia žalobu zamietol. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy

5847,23 Eur počnúc od 19. 08. 2016 do zaplatenia“.
1.5. Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1, 2, Civilného
sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) a rozhodol podľa zásady úspechu a neúspechu v spore tak, že
vzhľadom na prevažujúci úspech žalobcu mu priznal náhradu trov konania vo výške 78,64%.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to proti
zamietajúcemu výroku (II. výrok) a proti závislému výroku o trovách konania (III výrok) a navrhol, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.
2.2. V odôvodnení odvolania namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý

skonštatoval, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok), teda do zosplatnenia úveru. Ďalej poukázal na zákonnú úpravu v ustanoveniach §
261, § 497, § 502, § 503 Obchodného zákonníka a § 658 ods. 1, § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka.
Namietal, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998 nie je ustálenou súdnou praxou,
nakoľko disponuje rozhodnutiami súdov SR, ktoré priznávajú veriteľovi zmluvné úroky do zaplatenia

popri úrokoch z omeškania pri predčasne splatnej pohľadávke tak, ako to vyplýva z gramatického ako
aj logického výkladu platných zákonných ustanovení. Konštatoval, že citované uznesenie Najvyššieho
súdu znevýhodňuje väčšinu klientov, ktorí riadne splácajú svoje peňažné záväzky oproti dlžníkom,
ktorí z akýchkoľvek dôvodov úver nemôžu, alebo nechcú splácať. Ďalej uviedol, že dohodnutý úrok z
ekonomického hľadiska predstavuje cenu finančných prostriedkov, ktoré poskytol žalovaným 1/, 2/ a

ktoré mu nevrátili. Poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo členené do
Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01. 04. 2015 (po uzatvorení zmluvy o úvere) a nakoľko právna
úprava Občianskeho zákonníka nemá prechodné ustanovenie, je analogicky potrebné použiť § 875p
Občianskeho zákonníka. Ďalej konštatoval, že povinnosť dlžníka platiť úrok z úveru okrem ustanoveníObchodného zákonníka vzniká aj na základe zmluvných dojednaní v čl. I. bod 1. a 2. zmluvy o úvere
a čl. IV. bod 1, pričom vyhlásením predčasnej splatnosti úveru zmluva nezanikla, a teda ani nárok na
zaplatenie zmluvného úroku, ktorý trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky. Podľa jeho vedomia,

platné kódexy práva neobsahujú ustanovenia, podľa ktorých by poskytnutí úveru veriteľ nemal voči
dlžníkovi v omeškaní právo na zaplatenie úrokov, pričom ustanovenie § 1 ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. uvádza úrok ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.
V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR konštatoval, že súdne rozhodnutia nie sú všeobecne
právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov a subjekty práva v obdobných prípadoch, pričom v

zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudca nie je viazaný okrem iného ani stanoviskami a judikatúrou
Najvyššieho súdu SR, ani všeobecne záväznými právnymi predpismi s nižšou právnou silou, než majú
zákony, nakoľko judikatúra nesmie mariť ochranu práva v celom rozsahu práva priznaného všeobecne
záväzným právnym predpisom, ani okliešťovať účel takéhoto práva.

3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutom
výroku,ktorýmžalobuozaplatenie1.071,58Eurspríslušenstvomzamietol(II.výrok)avzávislomvýroku

o trovách konania (III. výrok) podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil.

5. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaní 1/ a 2/ uzavreli dňa 20. 03. 2013 zmluvu o úvere,
(bezúčelový, klasický, spotrebný úver), na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 6.000,- Eur,
pričom žalovaní 1/, 2/ si riadne neplnili platobné povinnosti, pretože úver nesplácali, preto žalobca
zosplatnil predmetný úver podaním zo dňa 03. 06. 2014, ktorý prevzali žalovaní 1/, 2/ dňa 09. 06. 2014 a
12. 06. 2014. Súd prvej inštancie z vyčíslených úrokov žalobcom vo výške 4.009,68 Eur priznal zmluvné

úroky iba ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 2.938,10 Eur s konštatovaním, že
veriteľ môže dlžníkov požadovať zmluvné úroky len do vyhlásenia predčasnej splatnosti, nakoľko tento
záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku ako odplaty za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa
poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Z tých istých dôvodov nepriznal žalobcovi ani úroky vo výške
22,90% z istiny 5.847,23 Eur od 19. 08. 2016 do zaplatenia.

7. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č.
129/2010Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností strán,

ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z
poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú
predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“).
Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy

o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného
zákonníka o zmluve o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasledujúce.

8. Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných
ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v

celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

9. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykleúrokypožadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanúúroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v
najvyššej prípustnej výške.

10. Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého svoj záver o zániku nároku žalobcu
na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil. Konštatoval iba, že ak došlo k zosplatneniu, žalobca ako
veriteľ môže po zosplatnení úveru požadovať od dlžníkov úroky len do vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru.

11. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98
z 01. 07. 2000 (rozhodnutie Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v
časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným č.43/2000 neriešilo otázku, či má
veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnuté úroky z úveru po zosplatnení úveru, ale
či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov. Medzi účastníkmi konania
sp. zn. 4Obo/143/98 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje úroky

z omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania. Odvolací súd
vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je
pravdou, že v ďalšom texte je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté
úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho

odôvodnenia s poukazom na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva. V rozpore s týmto
textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba
prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá
jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho

podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo
zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania“. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ
nárok na dohodnuté úroky z úveru, ale či z dlžných úrokov z úveru vzniká povinnosť platiť úroky z

omeškania.

12. Odvolaciemusúdusúzjehorozhodovacejčinnostiznámerozhodnutiasúdovprvejadruhejinštancie
vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia
úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014),

čím odvolací súd poukazuje na to, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru
po jeho zosplatnení je rozdielna.

13.PodľačlánkuVII.,bod2.,písm.e)ZmluvyoI.X.úveresižalobcavybralmožnosťvyhlásiťmimoriadnu
splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky banky zo zmluvy o úvere pred termínom konečnej

splatnosti. Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, nevypovedal zmluvu o úvere. V prípade vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru je dlžník povinný vrátiť nesplatený úver spolu s úrokmi, poplatkami a
s príslušenstvom najneskôr do 10 kalendárnych dní od dňa doručenia oznámenia o odstúpení od
zmluvy alebo oznámenia o vyhlásení úveru za splatný podľa čl. VII. bod 5. Banka je oprávnená
od nasledujúceho dňa po dni splatnosti až do skutočného zaplatenia splatnej pohľadávky účtovať zo

splatnej, ale nesplatenej sumy úveru okrem úroku podľa čl. IV. bod 2 zmluvy aj úrok z omeškania vo
výške maximálne 5 %. Podľa čl. VII. bod 5 Všeobecných obchodných podmienok, je dlžník povinný
vrátiť nesplatený úver spolu s úrokmi, poplatkami a príslušenstvom najneskôr do 10 kalendárnych dní
od dňa doručenia oznámenia o odstúpení od Zmluvy o úvere alebo oznámenia o vyhlásení úveru za
splatný. Z uvedeného vyplýva, že dohoda medzi účastníkmi zmluvy o úvere o dobe platenia úrokov z

úveru znela na obdobie odo dňa čerpania úveru do dňa predchádzajúceho splateniu úveru.

14.Podstatnýmináležitosťamizmluvyoúverepodľa§497Obchodnéhozákonníkajeurčeniezmluvných
strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutejvýške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník
nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného
zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného

vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa §
657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto
otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníkazákonomč.106/2014Z.z.,ktorýmsameníadopĺňazákonč.40/1964Zb.Občianskyzákonník
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto

ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len
do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne:
„V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých
veriteľovsajednoznačnezakotvuje,žetzv.odplatnéúrokybudúveriteľovipatriťvýhradnelendookamihu

uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade
s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení
uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľomvsplátkach.Povedanéinak,akbolúverdojednanýnadobu10rokov,v3.rokudošlokjeho
jednorazovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú

patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na
úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku
uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z.
z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej
republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53

ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

15. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru
aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka

neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a dispozitívne
v odseku 3 poslednej vete povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia
peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou
určenou v zmluve. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či
zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka

platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o
povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj
z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom
na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V
rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že

nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas
ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu,
počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe
splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd Českej republiky v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že
zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za

omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby,
za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa
dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke
je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší
súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť,

či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn.
33Odo/518/2003 z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014
z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014
dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a
úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým

povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky
z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník
nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže
požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky zomeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny
dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie
primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z

omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

16. Odvolaciemu súdu je známe uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v

Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z
dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v

oblastiúrokovzúverupotvrdilrozhodnutieokresnéhosúduporozšírenívecnejargumentácienapodporu
správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

17. Napriek tomu odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel
žalobe v časti zmluvných úrokov po dobe splatnosti úveru, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 s poukazom na ďalšie citované
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky už nie je
možné považovať za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalobcovi sumu 1.071,58 Eur, úroky vo výške 22,90% ročne zo sumy 5.847,23 Eur počnúc od 19. 08.
2016 do zaplatenia.

19. Výrok o trovách konania je podľa § 379 písm. a) CSP závislým výrokom na rozhodnutí vo veci samej.

20. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie. Odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania tak, žalobca
má nárok voči žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, zásadne teda má nárok aj na náhradu

trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto žalobcovi priznal voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).