Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/68/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8616203337
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8616203337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobcu: W. P., K.. XX.XX.XXXX,
XXX XX R. XXX, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP č.7, 091 01
Stropkov, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník
č. k.: X D.-XX zo dňa 9.2.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu so sídlom Karloveské rameno č.6, 841 04 Bratislava, vydaného rozhodcom JUDr.
Michalom Rašlom, sp. zn. W. XXXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX podľa § 45 zákona č. č.335/2014 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v platnom znení. Na základe výsledku sporu ďalej vyslovil, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Napokon výrokom predmetného rozsudku
žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť súdny poplatok vo výške 331,50 Eur prostredníctvom
Slovenskej pošty, a.s. - prevádzkovateľa systému, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, a to zmluvou o
úvere zo dňa 16.10.2014, zmenkou č. XXXXXXXXX zo dňa 16.10.2014, rozhodcovskou zmluvou zo dňa
16.10.2014, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. W. XXXXX/XX zo dňa 24.5.2016, citujúc
ustanovenia § 3, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 2, § 9 ods.2 a § 11 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení
neskorších predpisov, § 5a a § 7 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 45, § 46 a § 73

ods.1 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, vyhovel v zákonnej lehote
podanej žalobe žalobcu, vyhodnotiac rozhodcovský rozsudok v danom prípade za vydaný v rozpore s
ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

3. Rozhodcovskú zmluvu zo dňa 16.10.2014 nepovažoval súd prvej inštancie za takú, ktorá by bola
predformulovaná v zmluve o úvere. Je podpísaná ako samostatný dokument osobitne ako žalobcom tak
aj žalovaným. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nie je neplatným

právnym úkonom, pretože spotrebiteľ v nej nemá znevýhodnené postavenie. Spotrebiteľ sa nevzdáva
možnosti uplatňovať svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred všeobecným súdom, nejde teda o
takézmluvnédojednanie,ktorébynútilospotrebiteľariešiťsporyzozmluvyvýlučnepredrozhodcovským
súdom. Súd sa v tomto smere stotožnil so závermi žalovanej spoločnosti, že v ustanovení § 53 ods. 4písm. r/ Občianskeho zákonníka sú zakázané len výlučné rozhodcovské doložky. V zmysle uzavretej
rozhodcovskej zmluvy sa žalobca so žalovanou dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných
zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej

len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde. Za mylné považoval tvrdenie žalobcu, ktorý uvádza v žalobe a
svojich vyjadreniach, že mu nebola daná možnosť podrobiť sa všeobecnému súdu. Súd prvej inštancie
vyslovil, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne v zmysle ustanovenia § 3 a násl. zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

4. K spornosti spotrebiteľského charakteru predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 16.10.2014 súd prvej
inštancie konštatoval, že označenie žalobcu identifikačným číslom organizácie je klasický postup
žalovaného, v snahe vyhnúť sa prísnejšej právnej úprave zameranej na ochranu slabšej strany
zmluvného vzťahu. Dospel k záveru, že konanie žalovaného má v tomto prípade znaky nekalej
obchodnej praktiky, pretože tým, že žalobca podpísal celú predformulovanú zmluvu, zároveň podpísal

aj prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, aj keď žalovaný takéto
nekalé praktiky mal zakázané používať. Žalovaný ako poskytovateľ úveru obišiel ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tým odoprel žalobcovi širokú právnu ochranu, ktorá je
zabezpečená spotrebiteľom. Žalobca v čase poskytnutia úveru pracoval ako murár a žiadnu pracovnú
činnosť, ktorá by si vyžadovala poskytnutie finančných prostriedkov formou úveru nevykonával. Takto

bol úver poskytnutý žalobcovi bez ďalšieho podriadený režimu Obchodného zákonníka, čo malo za
následok výrazné zhoršenie jeho právneho postavenia v porovnaní so zvýšenou ochranou vo vzťahu
k informáciám, s ktorými je veriteľ povinný spotrebiteľa oboznámiť pred uzavretím zmluvy vo vzťahu
k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k výške odplaty regulovanej všeobecne záväzným
právnym predpisom a žalovaný sa vyhol uvedeniu ročnej percentuálnej miery nákladov za uvedený

úver ako aj právnym následkom, ktoré by mu vyplývali z toho, ak by v zmluve absentovali náležitosti
uvedené v ustanovení § 9 a nasl. z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. by obsahovala
nesprávne údaje v neprospech spotrebiteľa, pretože úver sa považuje v takom prípade za bezúročný a
bezpoplatkov.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcavdanomprípadeuzatvorildňa16.10.2014
zmluvu o spotrebiteľskom a bezúčelovom úvere a táto zmluva mala mať náležitosti stanovené v

ustanovení § 9 ods. 2 a nasl. cit.zák.. V zmluve uzavretej medzi účastníkmi absentuje okrem iného aj
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a v zmluve je neplatne dojednaná odplata za úver, ktorá
predstavuje 96,8 % požičanej sumy. Za nekalú obchodnú praktiku súd považoval aj skutočnosť, že
žalobca musel vyplniť blankozmenku, v ktorej bol uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne z dlžnej sumy,
čo predstavuje sankciu 91,25 % ročne, pre spotrebiteľa zákonom zakázanú, ktorá bola podmienkou

poskytnutia úveru.

5. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie považoval žalobcu za účastníka spotrebiteľského
rozhodcovského konania, ktorý sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 73 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je potrebné zrušiť z dôvodov
uvedených v podľa § 45 ods. 1 písm. i/, j/ a l/ zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní. Stály rozhodcovský súd nepochybne rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných
právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie malo vplyv na výsledok sporu,
nakoľko plnenie priznané v rozhodcovskom konaní odporuje zákonu o spotrebiteľských úveroch, pretože

tento úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský rozsudok vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci a zaväzoval žalobcu na plnenie, ktoré je svojou povahou právom
nedovolené a odporuje dobrým mravom.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.2 C.s.p. a

o súdnom poplatku podľa § 2 ods.2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v platnom znení.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný písomným podaním zo dňa 27. apríla
2017, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia mu veci na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, dôvodiac ustanovením § 365 ods.1 písm. d/ a f/ C.s.p.. Zároveň
požiadal o náhradu trov konania, vrátane odvolacieho. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku
s nedostatočným vysporiadaním sa s argumentáciou žalovaného v konaní a nekritickým prevzatím
argumentácie žalobcu, čím súd prvej inštancie odňať žalovanému možnosť konať pred súdom. Súdprvej inštancie zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
nesprávne právne vec posúdil.

8. Odvolateľ vyslovil súhlas s posúdením rozhodcovskej zmluvy, avšak nesúhlasí s posúdením
spotrebiteľského charakteru predmetnej zmluvy. V predmetnom prípade považuje za sporné, v
súvislosti so zmluvou o úvere, prisúdenie statusu spotrebiteľa žalobcovi a teda citované ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa sú podľa odvolateľa neaplikovateľné. Poukázal na všeobecné podmienky
poskytovania úveru, v ktorých sa strany dohodli v zmysle § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, že

všetky vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods.2
Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou a ani
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže žalobca vstúpil do zmluvného vzťahu so žalovaným na základe
vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania a teda nie na súkromnú
potrebu, ktoré je vlastnoručne podpísané žalobcom. Citoval v tomto prípade ustanovenie zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na obsah predmetnej zmluvy odvolateľ uviedol,

ženiejemožnéaplikovaťnazmluvuoúvereustanovenianaochranuspotrebiteľa,keďževtomtoprípade
o spotrebiteľa nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené
medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Preto je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a
nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. V
čase uzatvorenia zmluvy o úvere mal žalobca oprávnenie na podnikanie ako to vyplýva z výpisu zo

živnostenského registra, pričom podnikateľský subjekt do dnešného dňa nemá ukončenú podnikateľskú
činnosť. Podľa judikatúry ESD zo dňa 14.3.1991 vo veci 361/89 Di Pinto, nie je dokonca spotrebiteľom
ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania. Vzťah Obchodného zákonníka je založený na
subsidiárnom základe, čo znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
všeobecným a podporným právnym predpisom. Kombinácia oboch má niekoľko rovín a vylúčiť aplikáciu

Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodnoprávnom vzťahu
za určitých podmienok.

9. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden
všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška

úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods.6
Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty podľa odvolateľa pritom
znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o
odplatu výrazne vybočujúcu z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi
financovanie z vlastných zdrojov. Žalobca sa nesprávne opiera o úrokovú sadzbu stanovenú bankami.

Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti,
pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac, je možné prevýšenie takejto odplaty, keďže zákon zakazuje len
také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému odvolateľ poukázal na
rozhodovaciu prax súdov vnútroštátnych aj európskych, rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie.

10. Žalovaný s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a
účel poskytnutého úveru uzatvoril zmluvu o úvere a oboznámil žalobcu s jednotlivými jej ustanoveniami.
Podľa žalovaného veriteľ pre neexistenciu zákonných obmedzení v čase uzavretia zmluvy môže
požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako má
právo na zabezpečenie svojej pohľadávky zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Úver si dlžník vzal za

účelompodnikania,čímbolvyňatýspodpozitívnehovymedzeniapojmuspotrebiteľ.Žalovanývyhlásenie
žalobcu o vstupe do zmluvného vzťahu z vlastnej vôle za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na
výkon podnikania nijako neovplyvňoval, ani ho nevynucovala. Ak by bolo vyhlásenie dlžníka nepravdivé,
má žalovaný viacero právnych inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Žalovaný je
povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté, pričom nepredložil jediný dôkaz

o tom, že by sa v danom prípade malo jednať o spotrebiteľský úver. Napokon, za absolútne nelogickú
považoval odvolateľ úvahu o obchádzaní zákona v danom prípade.

11. K odvolaniu žalovaného sa písomným podaním zo dňa 26.6.2017 vyjadril žalobca, ktorý navrhoval,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že v konkrétnom vzťahu

nemal žiadnu možnosť vyjednať zmluvné podmienky pri zmluve o úvere a musel pristúpiť na
diktát dodávateľa, ktorý mu predložil predformulovanú štandardnú zmluvu. Nevystupoval v pozícii
fyzická osoba podnikateľa, keďže finančné prostriedky potreboval na úhradu predchádzajúcich dlhov
a domácnosť. Pri podpise predmetnej zmluvy žalovaný od neho požadoval poskytnutie údajov ozamestnaní, resp. podnikaní za účelom overenia bonity. Tieto údaje preto poskytol, pričom v čase
podpisu zmluvy netušil, že ho žalovaný uvedie do pozície podnikateľa.

12. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu v písomnom podaní zo dňa 20.9.2017 uviedol, že tvrdenia
žalobcu považuje za nedôvodné a trvá na odvolaní v celom rozsahu.

13. Krajský súd v Prešove preskúmal predloženú vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolania (§
379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“),

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie.

15. Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy sa uvádza,
že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je

obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

18. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

19. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

20. Podľa § 3 ods. 1. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní platného a účinného v čase
uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom,

že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

21. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní platného a účinného
v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy

alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak
je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

22. Podľa § 40 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z., tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený
príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému
účastníkovi rozhodcovského konania, aka) účastník rozhodcovského konania preukáže, že
1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s
právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva

uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo
umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,
3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva,
alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru

o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo
veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach,
ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,
4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým
účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie
rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto

zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo
b)súdzistí,žesúdôvody,prektorébyboliodopretéuznanieavýkoncudziehorozhodcovskéhorozsudku
aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

23. V prejednávanej veci spornou skutočnosťou je ustálenie charakteru zmluvného vzťahu sporových

strán, ktorého základom je zmluva o úvere zo dňa 10.10.2014 č. 8040023349. Účastníci zmluvného
vzťahu - žalobca a žalovaný, uzavreli zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu (rovnako dňa 16.10.2014),
v ktorých je žalobca - dlžník označený identifikátormi primárne právnickej osoby, t.j. obchodným menom
a identifikačným číslom organizácie (IČO), sídlom a následne aj identifikátormi fyzickej osoby -rodné
číslo a číslo občianskeho preukazu, vrátane bydliska. Predmetom zmluvy je podľa zmluvy poskytnutie

úveru vo výške 250,- Eur za nastolených podmienok, pričom zmluva obsahuje vyhlásenie dlžníka, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Dlžníkom rovnako dňa 16.10.2014 vystavená
zmenka obsahuje už len identifikátor dlžníka - žalobcu ako právnickej osoby, t.j. IČOm.

24. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu, ktorý je potrebné predbežne skúmať, treba mať

na zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k
založeniu a pretrvávaniu právneho vzťahu (I. ÚS 214/2012-12 zo dňa 9. mája 2012). V zmluve o úvere,
rozhodcovskej zmluve a tiež zmenke je dlžník označený ako právnická osoba uvedením identifikačného
čísla organizácie - IČO podnikateľského subjektu. Táto skutočnosť neosvedčuje, že ide o spotrebiteľský
vzťah účastníkov, založený spotrebiteľskou zmluvou. Na druhej strane z obsahu zmluvy nevyplýva ani

jednoznačnýzáver,žeotakútozmluvunejde,vzhľadomnadoplnenýidentifikátorfyzickejosoby,rodného
čísla, ktorý obe zmluvy obsahujú.

25. Námietku žalovaného, že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu, vznesenú v konaní,
odvolací súd, obdobne ako súd prvej inštancie, vyhodnotil ako účelovú, v snahe zabezpečiť prípadnému

súdnemu, resp. rozhodcovskému konaniu režim podľa § 21 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní a teda vylúčiť aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva v danom prípade.

26. Skutočný charakter úverového vzťahu nebol oprávneným preukázaný pred súdom prvoinštančným
a ani v odvolacom konaní a iný ako spotrebiteľský nevyplýva ani zo zistení súdu. S prihliadnutím na

preukázaný a súdu z inej činnosti známy výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy vo
veciach žalovaného, má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné
konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom
nevzbudzujúcimodôvodnenépochybnosti.Spoukazomnainterpretačnéustanovenie§54Občianskeho

zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa.

27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, uzavrel, že zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1. Občianskeho zákonníka, preto je opodstatnená aplikácia
noriem spotrebiteľského práva v danom prípade, vyhodnotiac okrem iného i zabezpečenie úverového

vzťahu zmenkou ako v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.28. V ostatnom odvolací súd plne odkazuje na rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane jeho dôvodov,
ktoré považuje v celom rozsahu za vecne správne a ako také ho odvolací súd potvrdil postupom podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p., vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého žalobca, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov
tohto štádia konania proti neúspešnému žalovanému. Výšku priznaného nároku na náhradu trov určí
postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákonpripúšťa(§419C.s.p.).Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žalobynasúdeprvejinštancie(§422ods.1,2C.s.p.).Dovolaniemôžepodaťstrana,vktorejneprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 C.s.p.).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).