Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/71/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015893170
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015893170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovia senátu: JUDr. Ľuboš Sádovský a JUDr. Branislav Král, v právnej veci navrhovateľa: S.. I.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. W.. Č.. XX, G., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského č.
2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 1.005,23
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.
novembra 2014, č. k. 25C/157/2012 - 270 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.
januára 2015, č. k. 25C 157/2012 - 306, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 1.005,23 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zo dňa 10. januára 2014. Svoje rozhodnutie v časti výroku,
ktorým návrh na zaplatenie istiny 1.005,23 eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3
ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu,

ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal na
skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU
DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo
požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze
Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu
investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.
mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že

nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície,
s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2.júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,
Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio

Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta, na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo

výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK-9750-3/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermipokutuvovýške500.000,-Skzaporušenieust.§54ods.2,§73ods.1písm.a),§74ods.1,§74
ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z., rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila
obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške 300.000,-Sk za porušenie ustanovení § 54
ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, § 74 ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím

zo dňa 22. apríla 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa
§ 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb
podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom

na výpoveď obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo
požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka
s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo
do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov
a iné a listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie

nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné
povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom
opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z.
uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu

bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia
Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi
a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej
banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm.

a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák.
č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie
o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené
zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. decembra
2010, č. GUV-1744/2010; rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným

dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd prvého stupňa mal preukázané, že majetok
vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na

98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť a nakoľko v zmysle prijatej
investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť
30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING,
akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany
Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť finančné nástroje

v aktívach družstva aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s.
z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal
na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, do funkcie správcu
ustanovil S.. S. X. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že navrhovateľ sa stal

členomDružstvadňa01.februára2008;jehočlenstvozaniklodňa10.decembra2010,pričommuvzniklo
právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 1.005,23 eur, ktorá suma zodpovedala finančným
prostriedkom vložených navrhovateľom do Družstva formou členského vkladu, bola prevedená do
zmenky na videnie č. 3427 a túto pohľadávku prihlásil navrhovateľ voči Družstvu do konkurzu, v konanívedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010, ktorá bola správcom konkurznej
podstaty v celom rozsahu popretá, z dôvodu ktorého podal incidenčnú žalobu voči správcovi konkurznej
podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5Cbi/98/2011, ktoré doposiaľ

nie je právoplatne skončené. Uviedol, že navrhovateľ požiadal Národnú banku Slovenska o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú skutočnosť odporca nerozporoval, avšak s negatívnym
výsledkom. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok,

ktorými sú 1/ existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nepreukázanie čo i len jedného z týchto
predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa
ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči

dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať a preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal
ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým ani
predpoklad existencie škody. Uviedol, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v

právnom vzťahu a z ktorého mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať
zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby,
ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že
navrhovateľ si predmetnú pohľadávku voči Družstvu uplatnil v konkurze vyhlásenom na jeho majetok,
avšak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv

vočiDružstvuzdôvodu,žeoprávnenosťjehonárokuuplatnenéhovkonkurznomkonanívočiDružstvu,je
predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5Cbi/98/2011, ako i z dôvodu,
že nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu a z ktorého
majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady
škody za nesprávny úradný postup, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky,

by do úvahy prichádzalo uplatňovania náhrady škody voči štátu a preto dospel k záveru, že navrhovateľ
svoj nárok uplatnil predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom
zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície
a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej
banky Slovenska nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,

bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v
kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým
povinnostiam patrila od 1. januára 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c
ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. júna 2010 povinnosť dodržiavania
Prospektu investície podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že v prípade vzniku novej

významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu
investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť
v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne
na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho
na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým

odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že
nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo
za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až

do 15. apríla 2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp.
nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20.
apríla do 6. mája 2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré
by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície,
nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť

Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Uviedol, že Národná banka Slovenska vyzvala
Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo,
neobsahovala však všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal
aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenskakonala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil
namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v
prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je

nesprávny úradný postup odporcu a nie obchodníka s cennými papiermi a preto v priamej príčinnej
súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľovi, ktorý nebol v žiadnom
záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení
portfólia bolo len Družstvo. Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný
zák.č.566/2001Z.z.ainformácieapodkladyzistenévrámcipredmetudohľadupodľaust.§135ods.2a

§137ods.2zák.č.747/2004Z.z.odohľade,savzťahovalivýlučnekukonkrétnemudruhudohliadaného
subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a
rozloženiarizika,prípadnekrytiarizikaaNárodnábankaSlovenskapodľaplatnejúpravyvdanomobdobí
(rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na
Družstvo v tom čase nevzťahovala a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený
zákonom. Súd prvého stupňa zároveň dospel k záveru, že odporca sa nesprávneho úradného postupu,

spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustil, z dôvodu absencie
priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľa, keď z listinných dôkazov, najmä
z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo
výške9.958,18eur(300.000,-Sk)jezrejmé,žeNárodnábankaSlovenskačinnosťobchodníkascennými

papiermisledovala,pričomnebolojejpovinnosťouinformovaťDružstvoovýslednýchzisteniach,nakoľko
dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom
konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný
subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti

obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad
jeho činnosťou voči Družstvu a nemožno zanedbať ani povinnosti navrhovateľa, ktorý sa ako člen
Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a
zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv, súvisiacich s
Družstvom. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zo dňa 10. januára 2014 odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm.
c) O. s. p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť
prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže súd rozhoduje
ako súd prvého stupňa a navrhovateľ nežiadal o výklad platnosti aktu Európskej únie, pričom odpovede
na navrhovateľom formulované prejudiciálne otázky, nie sú ani potrebné pre rozhodnutie vo veci, s

poukazom na predmet konania, ktorým je nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu zodpovednosti
štátu za tvrdený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, ktorý mal okrem iného spočívať
aj v zanedbaní dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ktorá spadala pod úpravu zákona č. 566/2001 Z.z. Uviedol, že do tohto
zákona bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES o prospekte, ktorý

sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a
doplnení smernice 2001/34/ES, ktorá sa týka primárne právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu,
ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, tzn. netýka
sa oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom pri verejnej ponuke majetkových hodnôt a preto
považoval vo vzťahu k prejednávanej veci za irelevantné zaoberať sa navrhovateľom nastolenými

otázkami. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným
úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil
a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny

1.005,23 eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu
trov konania. Navrhovateľ namietol, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenskanepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.

j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde
ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu
a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska
len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska

bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto
zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom

v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný
navrhovateľpovažovalzáversúduprvéhostupňa,žesamalviacstaraťosvojezáležitostivrámcizásady
„právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,

ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou

Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
F.. L. Z., U.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,

investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.

s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, F..
X. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich

klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000
eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť

sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., žetúto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé

porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov
minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol,
že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu
investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010

účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom
2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné

strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho
vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b),
c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom
konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla

2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Vzhľadom nato, že súd prvého stupňa nezohľadnil
správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej podstaty, zo strany
prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vzhľadom na zistený skutkový
stav. Navrhovateľ má za to, že škoda na jeho strane v čase rozhodovania súdu existovala, keďže

táto skutočnosť vyplýva zo správy o stave konkurzu ako i z výpovede správcu konkurznej podstaty.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je,
aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č.
514/2003 Z.z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z
(osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. V ďalšom namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred

prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne
analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa

konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo svojom vyjadrení
uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných

dôkazov,ktoréibaodďaľujúvydanierozhodnutívoveciazároveňsasnažívyfabulovaťfiktívnuexistenciu
jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný
postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členomkontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z

Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený
extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy
SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi
predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj

obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mohol
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému

subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna
2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo

schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 552/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a

úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce

povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos

nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie

zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil

s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009

odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto

zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa
voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočnáexistencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu závisí od výsledku konkurzného konania
Družstva a až následne, ak pohľadávky navrhovateľov voči Družstvu nebudú uspokojené v rámci
konkurzu, môže navrhovateľom vzniknúť škoda, ktorá však nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky

a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi
stalo fakticky nevymáhateľným, pričom v danom prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, s poukazom na dlhodobú judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2601/2010) nevymáhateľnosť časti pohľadávky nastáva dňom, keď
poškodený dostane plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu. V tejto súvislosti

poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 165/2012), z ktorej vyplýva,
že kým má navrhovateľ pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal,
resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť
nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu v zmysle
príslušných predpisov. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len

zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva
úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne
účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných
operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky

neboli popreté z dôvodu, že boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého
hospodáreniaúpadcuvobdobípredkonkurzom.Zároveňuviedol,ževzápisniciopojednávanísícenieje
osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom
spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p.,

netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy,
na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti

nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.

s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. marca 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci

upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,

právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. apríla 2010 v sume 1.005,23 eur,
pričom na základe žiadosti navrhovateľa o zrušenie členského podielu v Družstve zo dňa 10. decembra
2010 došlo k zrušeniu jeho členstva a navrhovateľovi bola vystavená zmenka č. 3427 na sumu 1.005,23
eur, zodpovedajúca hodnote jeho vyrovnacieho podielu.Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej

„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé

nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.

ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 21. augusta 2012
domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 1.005,23 eur s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania

a doplnenom v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 20. novembra 2013, ktorý spočíval v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v
spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci

neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných
opatrenízostranyNárodnejbankySlovenskapo24.auguste2007,kedyprikontroleDružstvazistila,žez
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré

Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala
od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,

t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup

odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa

dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka
spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009

na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná

povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe
v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné

Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto

ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viacpovinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,

či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,

že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,

č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí

Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto

účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovanísa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred
súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,

či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých

Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho
presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže

byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná
zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť
iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko

existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a
tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného
vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to
existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4
Cdo199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa
27. 11. 2014 vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov
a vyjadrení, nachádzajúcich sa v spise.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom

rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej

časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 15
dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2

písm. f) O. s. p. a s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. a odvolaciemu súdu
navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a konanie o vyrubení súdneho poplatku zastaviť. V dôvodoch
svojho odvolania namietol uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie z dôvodu, že
predmetom konania je jeho nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou
bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa začalo do 30. 09. 2012, a na ktoré sa vzťahuje
neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek
Sadzobníka zákona a súdnych poplatkoch. V dôvodoch svojho odvolania poukázal na to, že tento záver
vyplýva z toho, že zo znenia § 4 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch účinného do 01. 10. 2012 nemožnovyvodiť, že by konania uvedené v písmenách a) až k) tohto ustanovenia neboli oslobodené od platenia
všetkých súdnych poplatkov uvedených v sadzobníku súdnych poplatkov.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba

poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony
vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l,
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a
doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní

ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak
je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby

sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za
podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný
vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods.

l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) s účinnosťou od 01.01.2006 zákonom č. 621/2005 Z. z. S účinnosťou od 01.07.2007
bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01.10.2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.
z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka
presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho

poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný
nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným
orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť
s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jehonesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci
náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov
(ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak
nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka
poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona
č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2009). Za podanie

návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20 eur (položka č. 7a sadzobníka;
od 01.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za
návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne
(jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne
ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 21. 08. 2012 domáhal
náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a dňa 07. 01. 2015 podal odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa zo dňa 27. novembra 2014, č. k. 25C/157/2012 - 270.

Od 01.10.2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovateľ podal návrh na začatie konania pred dňom 01.10.2012, jeho
časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01.10.2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01.10.2012 a preto navrhovateľovi vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom
v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej
sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01.10.2012), pričom za irelevantnú je potrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01.10.2012,
sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(navrhovateľovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo
dňa 27. novembra 2014, č. k. 25C/157/2012 - 270 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný
a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto

pre splnenie poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.06.2001,
č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre

ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzeniepráva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §

142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.