Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/248/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111227473
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4111227473.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
J.. Z. K., A. XX, A., zast. Advokátska kancelária JUDr. Marianna Kohútová Bérešová, Štefánikova 47,
Bratislava, proti žalovanej: Q.. Y. X., N., W. D. A. XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Alexander
Endrödy, Mostná 42, Nitra, za účasti intervenienta: KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance
Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zast. JUDr. Danuše Tichá, advokátka, Bratislava,
Námestie M. Benku 6, o zaplatenie 5.812,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 15. decembra 2016 č. k. 18C/51/2012-469 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobužalobcuzamietolaotrováchkonaniarozhodoltak,
že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 206 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z., § 31 ods. 1, 4, 6, § 70e ods. 1, § 8 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb., § 100 ods.
1, 2, § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaná
uznesením č. k. 2K/57/2005-112 zo dňa 13. 07. 2005 bola ustanovená za predbežného správcu dlžníka

VODOSTAV - SV a. s., Drieňová č. 7, Bratislava. Na majetok úpadcu VODOSTAV-SV a. s., Bratislava
bol vyhlásený uznesením zo dňa 28. 11. 2005 konkurz, pričom správkyňou konkurznej podstaty bola
určená žalovaná. Na Krajskom súde v Bratislave prebiehalo konanie pod sp. zn. 10Cbi/13/2008 o
určenie, že pohľadávka žalobcu v sume 5.812,52 eura je pohľadávkou proti podstate. Súd rozhodol
rozsudkom č. k. 10Cbi/13/2008-83 zo dňa 01. 07. 2009 tak, že žalobe vyhovel a určil, že uplatnený
nárok na náhradu mzdy v sume 5.812,52 eura je zistený a je pohľadávkou proti podstate. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 08. 2009. Žalobca podal podnet na MS SR, pričom z oznámenia o

prešetrení podnetu zo dňa 23. 05. 2012 je zrejmé, že z predložených a zistených skutočností nevyplýva,
že by žalovaná svojím postupom v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde Bratislava pod sp.
zn. 2K 57/2005 doposiaľ porušila ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní, ani iných súvisiacich
právnych predpisov. Žalobca dňa 30. 08. 2011 podal žiadosť na MS SR o predbežné prerokovanie
škody s poukazom na zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Žalobcovi bolo oznámené, že podľa § 12 ods. 3 zák. č. 8/2005 Z. z. štát nezodpovedá za škodu
spôsobenú správcom. Z oznámenia Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že v konaní 2K 57/2005 súd

eviduje sťažnosť zo dňa 28. 08. 2007, veriteľa J.. K., na postup správkyne konkurznej podstaty Q..
Bolo podané vyjadrenie, že konkurzné konanie sa riadi ustanoveniam zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Pohľadávky veriteľov určuje ustanovenie § 31 ZKV, zákon
neukladá správcovi konkurznej podstavy povinnosť ich uspokojiť, ani lehotu, v ktorej tak musí učiniť. Jedaná možnosť tieto nároky uspokojiť pred vydaním rozvrhového uznesenia podľa § 30 ZKV, samozrejme
za predpokladu, že má dostatok finančných prostriedkov. Vo veci 2K 57/05/123 bola vypracovaná
konečná správa o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov. Uznesením

Krajského súdu Bratislava č. k. 2K 57/2005-1298 zo dňa 17. 06. 2013 bola schválená konečná správa
správcu konkurznej podstaty o speňažovaní majetku z podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov
správcu zo dňa 22. 04. 2009 v znení konečnej správy zo dňa 06. 11. 2011, pričom z predmetného
uznesenia vyplýva, že správkyňa v priebehu konkurzu použila všetky v konkurze dosiahnuté príjmy
na úhradu výdavkov s tým, že na doplatenie odmeny správcu uspokojenia uznaných pohľadávok

proti podstate, ako aj na uspokojenie ostatných konkurzných veriteľov už nezostali žiadne finančné
prostriedky. Bola schválená konečná správa, námietky veriteľov boli zamietnuté z dôvodu, že oprávnene
uplatnené námietky boli zapracované do konečnej správy a námietky voči vynaloženým výdavkom v
konkurznom konaní správkyňa vysvetlila, zdôvodnila a preukázala opodstatnenosť ich vynaloženia.
Z podania SAK komory vyplýva, že žalovaná mala uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú výkonom povolania zodpovedajúce uhradenému poistnému na obdobie od 01. 01. 2005 do

31.12.2005napoistnúsumu99.586,76Skaod01.01.2006do31.12.2006napoistnúsumu99.586,76
Sk, pokrývajúcu rovnako aj poistenie správcu konkurznej podstaty. Dňa 06. 07. 2015 Krajský súd v
Bratislave vydal uznesenie, ktorým schválil konečnú správu správcu konkurznej podstaty o speňažovaní
majetku z podstaty a vyúčtovaní, odmeny a výdavkov správcu zo dňa 29. 09. 2014 predloženú súdu
dňa 01. 10. 2014. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave

potvrdil. Uznesením Krajského súdu v Bratislave 2K/57/2005-1418 bol zrušený konkurz vyhlásený na
majetok úpadcu VODOSTAV-SV a. s. a žalovaná bola zbavená funkcie správcu konkurznej podstaty.
Uznesením Okresného súdu Bratislava 1 34ExRe/21/2016-5 zo dňa 28. 01. 2016 bol ukončený konkurz
ku dňu 14. 01. 2016. Právny zástupca žalovanej vzniesol námietku premlčania. Právna zástupkyňa
žalobcu uviedla, že suma, ktorej sa domáha, predstavuje nevyplatené mzdové prostriedky, na základe

výplatnej listiny z mesiaca marec 2006 podniku VODOSTAV-SV, a. s. v konkurze, ktorú sumu mala
vyplatiťžalovanáakosprávkyňakonkurznejpodstavyúpadcu.Predmetnáskutočnosťvyplývazpísomne
podanej žaloby, ako aj z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní, ktorá sa domáha škody
nevyplatením mzdy v uvedenom termíne. Žalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia lehota týmto
okamihom, kedy sa žalobca dozvedel, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Súd mal za to, že

pohľadávka žalobcu sa stala splatnou v marci v roku 2006, keď žalobcovi neboli vyplatené finančné
prostriedky. S poukazom na § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje trojročnú objektívnu
lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody a táto lehota sa počíta od okamihu, kedy došlo k udalosti,
kedy škoda vznikla, a keďže žaloba bola podaná na súd až dňa 16. 09. 2011, súd nemohol priznať
alebo uznať nárok žalobcu, vzhľadom k vznesenej námietke premlčania (v tomto smere súd poukázal

i na obdobnú vec 4Obo/115/2008). Právoplatnosťou rozhodnutia 10Cbi/13/2008 sa potvrdila existencia
uplatneného práva a právoplatnosťou tohto rozhodnutia sa odstránila spornosť vo vzťahu k uplatnenému
nároku zo strany žalobcu. Teda toto rozhodnutie malo iba deklaratórny charakter, avšak i v prípade, ak
by začala plynúť premlčacia lehota i od tohto okamihu (právoplatnosťou rozhodnutia), aj v tom prípade
by bol nárok žalobcu premlčaný. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol. Právna zástupkyňa

žalobcu požiadala o pripustenie zmeny žaloby. Súd poukázal tiež na to, že poisťovňa, ktorá v konaní
vystupuje ako intervenient, nemôže byť na žiadne plnenie zaviazaná, aj keď v dôsledku zákonného
poistenia by bola povinná nahradiť škodu za povinného (Zborník IV, str. 621). Súd mal za to, že aj takto
formulovanej žalobe by nemohol vyhovieť. Keďže žalovaná bola v konaní úspešná, súd rozhodol o
náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu

100%. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonomstanovenejlehotežalobcaodvolanie,odôvodniac
ho tým, že súd svoj rozsudok neodôvodnil, je nezrozumiteľný, v rozpore so zákonom a s tým, čo

navrhol žalobca. Súd sa nezaoberal ani tým, čo mu uložil krajský súd v rozhodnutí a tento rozsudok ako
celok je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a je to príklad nespravodlivého, závislého a arbitrárneho
rozsudku. Rozsudok nie je riadne odôvodnený, a tak môže len usudzovať, že súd považoval nárok
za premlčaný. Súd však neuviedol, podľa akých predpisov by mal byť nárok premlčaný, kedy podľa
neho začala plynúť premlčacia lehota a kedy uplynula a z akých právnych a vecných dôvodov. Takéto

rozhodnutie je absolútne nekvalifikované, nespravodlivé a neprípustné. Súd uviedol, že pohľadávky
proti podstate môže správca uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania. V takom prípade
by premlčacia lehota v prípade konkurzného konania začať plynúť až právoplatným rozhodnutím po
ukončení konkurzného konania. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí výslovne uviedol, že úlohou súduprvej inštancie bude primárne sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k uplatnenému
nároku žalobcu a posúdiť jej dôvodnosť a až následne, v prípade, že ustáli záver o neopodstatnenosti
vznesenej námietky premlčania a na túto neprihliadne, posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu

vo vzťahu k predmetu prejednávanej veci. Súd sa vôbec nezaoberal konkrétne námietkou premlčania
a ani dôvodnosťou nároku. Súd sa vôbec nezaoberal tým, že pôvodný nárok na vyplatenie mzdy mal
žalobca proti úpadcovi Vodostav a. s. v konkurze a samotný nárok na náhradu škody spôsobenej
žalovanou pre svojvoľné porušenie právnych predpisov, ktorý je predmetom tohto konania, nie je tým
istým nárokom a vôbec nejde o nárok vyplatenia mzdy proti úpadcovi VODOSTAV - SV, a. s. v konkurze.

Žalovaná vystavila v rámci konkurzného konania výplatnú pásku žalobcovi, ale mzdu mu na základe
tejto pásky neuhradila. Žalovaná uhradila za rovnaké obdobie mzdy ostatným pracovníkom podniku
VODOSTAV - SV, a. s. v konkurze, ktorého bola správkyňou a to v plnej výške. Žalovaná mala teda
v zmysle zákona vyplatiť mzdu všetkým pracovníkom, a pokiaľ nemala dostatok prostriedkov, musela
podľa zákona postupovať tak, že mala krátiť mzdy všetkým pracovníkom a vyplatiť ich pomerne.
Žalovanátakvšaknepostupovalaažalobcovimzdunevyplatilavôbecatonapriektomu,ževovýplatnom

termíne, kedy žalobcovi pásku vystavila, mala dostatok prostriedkov. To, že ostatným pracovníkom mzdy
vyplatila, potvrdila sama žalovaná. V žalobe zrozumiteľne formuloval, že žalobca sa obrátil na súd vtedy,
keď sa dozvedel, že mu žalovaná spôsobila škodu a bolo to doručením listu krajského súdu z 18.
05. 2011, ktorý súdu predložil a v ktorom sa uvádza, že úpadca VODOSTAV - SV a. s. v konkurze
už nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami. Práve toto oznámenie krajského súdu informovalo

žalobcu o tom, že jeho nárok na vyplatenie mzdy voči úpadcovi nebude uspokojený vôbec. Zároveň
ho informovalo o tom, že nezákonným postupom žalovanej mu vznikla škoda a je nutné domáhať sa
škody od žalovanej. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná po tom, čo vystavila správne výplatnú pásku
žalobcovi, mala mu riadne mzdu vyplatiť v termíne ako vyplatila mzdy všetkým ostatným zamestnancov
v plnej výške. Aj krajský súd v rozsudku sp. zn. 10 Cbi 13/2008 rozhodol, že predmetná pohľadávka

žalobcu je pohľadávkou proti podstate, a teda potvrdil, že žalovaná porušila vyššie uvedené ustanovenia
ZKV. Žalovaná porušila uvedené zákonné ustanovenia, preto je zodpovedná za takto spôsobenú škodu
žalobcovi podľa ustanovenia § 420 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Nemožnosť premlčania je
preukázaná aj tým, že žalobca sa neustále s odstupom niekoľkých mesiacov obracal na príslušný súd
so žiadosťou o uspokojenie svojich mzdových nárokov. Od začiatku neustále urgoval vyplatenie tejto

svojej mzdy u žalovanej, ako aj na krajskom súde, ktorý bol príslušný na rozhodnutie o konkurze vo
veci predmetného úpadcu. Keďže správkyňa, napriek riadnemu vystaveniu výplatnej pásky a urgenciám
nevypláca mzdu žalobcovi, obrátil sa na súd nielen s urgenciami a žiadosťami, ale aj žalobou a krajský
súd rozsudkom sp. zn. 10 Cbi/13/2008 z 01. 07. 2009 určil, že pohľadávka v sume 5.812,52 eura
uplatnená žalobcom v konkurze na majetok úpadcu VODOSTAV - SK, a. s., ktorý bol vedený na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2K 57/05 je zistená pohľadávka oproti podstate. Žalovaná teda
zodpovedá za škodu, ktorú spôsobila tým, že nevyplatila mzdu žalobcovi spolu so mzdou ostatných
pracovníkov, čo i len pomerne. Príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním a vznikom škody
je nesporná, je totiž nesporné, že keby vyplatila mzdu riadne, tak ako vystavila výplatnú pásku a
vyplatila mzdu ostatným zamestnancom, škoda by nevznikla. Z predložených dokladov a literatúry je

zrejmé, že nárok žalobcu mohol byť vyplatený do právoplatného ukončenia konkurzu, teda napriek
tomu, že moment protiprávneho úkonu je v roku 2006, moment vzniku škody, kedy mohol žalobca
túto žalovať je ZKV stanovený na moment ukončenia konkurzu. Teda až svojvoľným nevyplatením
mzdy žalovanou v termíne jej zákonného vyplatenia, mu bola definitívne spôsobená škoda žalovanou.
Z predložených dokladov a príslušných predpisov je zjavné, že nárok žalobcu nie je premlčaný a

v napadnutom rozsudku nebol uvedený jediný relevantný právny dôvod na takéto premlčanie. Pri
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovo-právny vzťah medzi tým, kto za škodu
zodpovedá a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu
škody a povinnosti od toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Pokiaľ je ten, kto
zodpovedá za škodu, poistený pre prípad vzniku jeho zodpovednosti za škodu, či už na základe zákona

alebo na základe poistnej zmluvy, ide o priame právo na náhradu škody. Takéto právo na náhradu
škody môže poškodený uplatniť priamo voči poisťovni, pokiaľ to pripúšťa zákon alebo zmluva. V zmysle
poistnej zmluvy žalovanej, predloženej SAK, ktorá je poistením zodpovednosti za škodu spôsobenej
žalovanou ako správcom konkurznej podstaty je poisťovňa - žalovaný v 2. rade zaviazaný uhradiť
túto škodu poškodenému. V konaní navrhli, aby súd zaviazal oboch - poisťovňu aj poisteného, ktorý

škodu spôsobil s poukazom na ustanovenie § 822 Občianskeho zákonníka spoločne a nerozdielne.
Súd sa nevysporiadal s odbornou argumentáciou, vôbec sa ňou nezaoberal, len chybne uvádza a
označuje žalovaného v 2. rade. Z poistnej zmluvy predloženej SAK vyplýva, že žalovaná bola pre takéto
prípady vzniku škody poistená žalovaným v 2. rade. Ten vo svojom vyjadrení ani zodpovednosť zaprípadnú škodu nepoprel. Argumentoval len mylným argumentom o neexistencii príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a konaním žalovanej. Tento argument nie je v súlade so skutkovým stavom veci
a ide o nepochopenie prípadu. Čo sa týka trov konania, toto nemožno nazvať inak ako pošliapanie

spravodlivosti konajúcim súdom. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodol vo veci
a to v celom rozsahu v prospech žalobcu a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne nerozdielne
uhradiť žalobcovi škodu vo výške 5.812,52 eura s príslušenstvom a zaviazal ich aj k náhrade všetkých
trov konania.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné.
Pre rozhodnutie o tom, či je možné uplatnený nárok vôbec priznať alebo nie, bolo po vznesení
námietky premlčania žalovaným, aj podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, potrebné sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania
a až následne, v prípade neopodstatnenosti tejto námietky, sa zaoberať meritom veci. Poukázala
na ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadom premlčania a uviedla, že zákon o konkurze a

vyrovnaní č. 328/11991 Zb. neobsahuje špeciálnu úpravu premlčania nárokov na náhradu škody.
Bremeno tvrdenia v konaní zaťažuje žalobcu, ktorý má pre úspech proti vznesenej námietke premlčania
osvedčiť, kedy sa žalobca o ním tvrdenej škode dozvedel, resp. kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla a kedy sa žalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. V odvolaní žalobca tvrdí, že
moment protiprávneho úkonu je v roku 2006. Žalobcom určenému termínu vzniku škody zodpovedá

aj uplatňované príslušenstvo nároku, ktoré žiada žalobca zaplatiť od 01. 04. 2006. Žiadne presnejšie
určenie termínu vzniku škody nebolo žalobcom uvedené, dokonca v odvolaní bez bližšieho vysvetlenia
tvrdí, že moment vzniku škody, kedy mohol žalobca túto žalovať, je v zákone o konkurze a vyrovnaní
č. 328/1991 Zb. stanovený na moment ukončenia konkurzu. Konkurzné konanie bolo právoplatne
ukončené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2K/57/2005-1418 zo dňa 08. 12. 2015, a to

zrušením konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) d) Zákona o konkurze. Po zrušení konkurzu mohol
žalobca viesť pre zistenú pohľadávku výkon rozhodnutia alebo exekúciu na majetok úpadcu. V tomto
smere bol žalobca poučený konkurzným súdom v uznesení č. k. 2K/57/2005-1418, teda zo dňa 08.
12. 2015. S momentom právoplatného zrušenia konkurzu však ZKV vznik žiadnych iných práv nespája,
tobôž nie vznik nároku na náhradu škody v rozsahu neuspokojených pohľadávok. Z tvrdení žalobcu

teda nemožno vyvodiť iný záver, než že sa už v marci 2006 domnieval, že došlo k škodovej udalosti
porušením povinností správcu konkurznej podstaty nevyplatením mu mzdových nárokov, že za túto
škodu zodpovedá správca konkurznej podstaty a výška tejto škody je v celom rozsahu nevyplatených
mzdových nárokov. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil na súde až 16. 9. 2011, teda evidentne
po uplynutí subjektívnej dvojročnej lehoty a aj v objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula

najneskôr 01. 04. 2009. Z uvedených dôvodov súd musel prihliadnuť k vznesenej námietke premlčania
a žalobu zamietnuť. Súd sa už ďalej nemusel zaoberať meritom veci. Poukázala tiež na skutočnosť,
že v konaní produkovala dostatok presvedčivých dôkazov o tom, že ako správca konkurznej podstaty
neporušila žiadne právne povinnosti, ktoré ukladá zákon. Čo sa týka uplatneného nároku, základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti správcu konkurznej podstaty za škodu spôsobenú v konkurznom

konaní sú porušenie právnej podstaty správcom konkurznej podstaty, ktoré mu ukladá Zákon o
konkurze a vyrovnaní alebo mu ich uloží súd, vznik a existencia škody spôsobenej porušením právnej
povinnosti správcu konkurznej podstaty a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. Všetky zákonné podmienky vzniku osobitnej zodpovednosti
správcu konkurznej podstaty za škodu v konkurznom konaní musia byť splnené kumulatívne. V konaní

preukázala, že ako správkyňa konkurznej podstaty celkový príjem dosiahnutý speňažením správne
rozdelila na príjem pre zabezpečeného veriteľa a pre nezabezpečených veriteľov, žiadna preukázateľná
škodažalobcovinevznikla,pretožepoprávoplatnostiuzneseniaozrušeníkonkurzumoholpodľaZákona
o konkurze a vyrovnaní viesť pre zistenú pohľadávku výkon rozhodnutia alebo exekúciu na majetok
úpadcu a takéto konanie žalobca nepreukázal. Ani teoreticky nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi domnelým porušením právnej povinnosti správcu konkurznej podstaty a škodou, ktorá porušením
povinnosti mala žalobcovi vzniknúť. Z uvedených dôvodov považuje žalobu za absolútne nedôvodnú.
Poukázala tiež na to, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 26. 05. 2016 žiadal o zmenu petitu
žaloby, nie rozšírenie okruhu žalovaných. O tomto zmenenom návrhu súd rozhodoval. V odvolaní však
žalobca už nazýva intervenienta v konaní žalovaným v 2. rade, čo vôbec nezodpovedá reálnemu okruhu

účastníkov. K neopodstatnenosti nároku uplatneného voči žalovanému a intervenientovi solidárne
sa vyjadrili v priebehu konania. Odvolateľ však tvrdí, že má priame právo na náhradu škody voči
poisťovateľovi, pričom poukazuje na ustanovenie § 822 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie však
žiaden priamy nárok poškodeného na náhradu škody nezakladá. Vzhľadom na to, že zdrojom záväzkuškodcu na náhradu škody je zodpovednosť za škodu a zdrojom záväzku poisťovateľa plniť poistenému
zo zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne
plnenie záväzku poškodenému. Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje solidaritu

ako zásadu iba pre nároky na náhradu škody spôsobenej viacerými škodcami a nevzťahuje sa na nárok
na poistné plnenie, pre ktoré neustanovuje solidaritu, ani iný právny predpis. Pasívna solidarita v danej
veci tak nie je možná, lebo vo vzťahu žalobcu ku škodcovi a jeho poisťovni by teoreticky išlo o
dva rozdielne nároky, pričom medzi poškodeným a poisťovňou v tomto konkrétnom prípade neexistuje
špeciálnym hmotnoprávnym predpisom založené právo poškodeného na plnenie proti poisťovateľovi.

Súd preto nemohol rozhodnúť inak, než len poukázať na neprípustnosť takto sformulovaného žalobného
návrhu. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalovanej
priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca podal odvolanie v právnej veci
žalobcu proti žalovanej v 1. rade Q. X. a žalovanému v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa a. s. Vienna

Insurance Group. Takéto strany sporu však v konaní nevystupujú. KOOPERATIVA vždy vystupovala
ako intervenient na strane žalovaného. Vzhľadom k tomu, že žalobca nesprávne označuje strany sporu,
potom v petite odvolania žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zaviaže
žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi škodu. Takýto výrok však nemožno
vysloviť, nakoľko ako už uviedli, KOOPERATIVA je v tomto konaní intervenient a nie je možné zaviazať

intervenienta a žalovaného na spoločné a nerozdielne plnenie. Žalobca podal žalobu proti žalovanej Q..
Y. X.. Okresný súd Nitra uznesením 18C/51/2012-245 zo dňa 07. 06. 2013 pripustil vstup vedľajšieho
účastníka - KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group do konania na strane žalovaného.
Podľa jej názoru žalobca označuje nesprávne strany sporu úmyselne a to z dôvodu, aby vzbudil dojem,
že je možné poisťovňu a žalovanú zaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne. Navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 5.812,52 eura istiny s
príslušenstvom.Žalobcavpriebehukonaniapožiadalozmenupetitužaloby,ktorousa domáhaluloženia
povinnosti žalovanej a intervenientovi spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.812,52

eura spolu s 7 % ročným úrokom z omeškania od 01. 04. 2006 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
uznesením č. k. 18C/51/2012-448 zo dňa 30. 06. 2016 zmenu návrhu pripustil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Podľa § 226 OSP účinného do 30. 06. 2016, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

10. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už

raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd
koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacejlehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel k
záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je správny, aj keď z
čiastočne iných dôvodov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil. Na potvrdenie správnosti záveru súdu prvej inštancie a k námietkam žalobcu
uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr. z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

14. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04). Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje

všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva
na súdnu ochranu.

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za
účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

16. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda - okrem práva domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) - aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti
zbraní“(podobnenapr.III.ÚS402/08).Podstatoukontradiktórnostiasňousúvisiacou„rovnosťouzbraní“
je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a

reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS
42/09, IV. ÚS 147/04).

17. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo

dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

18. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri
roky a ak nejde o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

19. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím
subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného o vzniknutej škode
(nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovejujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby
poškodenýmoholsvojnároknanáhraduškodyuplatniťajnasúde(okamihvznikuškody,resp.vedomosť
poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym

konaním) a o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o
škode.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel

k záveru, že súd prvej inštancie sa po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím súdom
správne zaoberal posúdením otázky premlčania a správne naň aplikoval aj ustanovenia § 106
Občianskeho zákonníka o premlčaní. Žalobca v odvolaní namietal, že súd neuviedol, podľa akých
predpisov by mal byť nárok premlčaný, kedy podľa neho začala plynúť premlčacia lehota a kedy
uplynula a z akých právnych a vecných dôvodov. Nezaoberal sa konkrétne námietkou premlčania a
ani dôvodnosťou nároku, teda tým, že pôvodný nárok na vyplatenie mzdy mal žalobca proti úpadcovi

Vodostav a. s. v konkurze a samotný nárok na náhradu škody spôsobenej žalovanou, pre svojvoľné
porušenie právnych predpisov, ktorý je predmetom tohto konania nie je tým istým nárokom a vôbec nejde
o nárok vyplatenia mzdy proti úpadcovi VODOSTAV - SV, a. s. v konkurze. K tomu odvolací súd uvádza,
že len časť týchto dôvodov žalobcu je dôvodná, avšak keďže aj odvolací súd dospel po preskúmaní veci
k záveru, že pohľadávka žalobcu je premlčaná, teda právny záver súdu prvej inštancie je správny a prvé

rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo ešte za účinnosti OSP zrušené a vec bola súdu prvej inštancie
vrátená na ďalšie konanie, podľa § 390 CSP by mal vo veci odvolací súd rozhodnúť sám. Keďže súd
prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, na vec použil správne ustanovenia právnych
predpisov, odvolací súd dopĺňa dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, aby zodpovedalo právu
na spravodlivý proces.

21. K otázke premlčania je potrebné uviesť, že predmetom konania je náhrada škody voči bývalej
správkyni konkurznej podstaty úpadcu VODOSTAV - SV, a. s., a teda nejde o nárok o náhradu mzdy.
Súd prvej inštancie preto na vec správne aplikoval ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka. Dôvodná
je námietka žalobcu, že súd neuviedol, od kedy začala plynúť premlčacia doba a kedy uplynula, avšak

jeho záver o premlčaní pohľadávky žalobcu je správny. Žalobca svoj nárok odvodzuje od skutočnosti,
že žalovaná ako správkyňa úpadcu - jeho bývalého zamestnávateľa mu nevyplatila mzdu za mesiac
marec 2006, aj keď ostatným zamestnancom ju vyplatila a v tom čase mala dostatok finančných
prostriedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúcim pre počiatok počítania premlčania
nevyplatenie mzdy žalobcovi za mesiac marec 2006, pričom splatnosť tejto mzdy nebola skúmaná,

avšak platí, že ak nebolo v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve dohodnuté inak, podľa § 129
ods. 1 Zákonníka práce je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo
inak. V danej veci žalovaná ako správkyňa úpadcu využila svoje právo podľa § 19 zák. č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní poprieť pohľadávku, týmto sa predmetná pohľadávka stala spornou a k

definitívnemu vyriešeniu spornosti tejto pohľadávky došlo až rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 10Cbi/13/2008-83, právoplatným dňa 26. 08. 2009. Až od tohto dňa podľa názoru odvolacieho
súdu bolo možné začať počítať premlčaciu dobu, a keďže žaloba v tejto veci bola podaná na súde dňa
16. 09. 2011, ku dňu podania žaloby uplynula subjektívna premlčacia lehota, a to dňa 26. 08. 2011 a
objektívnou premlčacou lehotou už preto nebolo ani potrebné sa zaoberať, pretože na to, aby nárok na

náhraduškodypremlčanýnebol,jepotrebné,abybolavčasepodaniažalobyzachovanátaksubjektívna,
ako aj objektívna premlčacia doba. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže vznesenú námietku premlčania
považoval za dôvodnú, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, ostatnými odvolacími dôvodmi žalobcu
sa už nezaoberal.

22. O trovách odvolacieho sú konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).