Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. jún 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216201139
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4216201139.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: T.. G.D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. 2, XXX XX V., zastúpenej JUDr. Tiborom Šulákom, advokátom so sídlom Nám. Thége
Konkolyho 3, 947 01 Hurbanovo, proti žalovanému: Krízové stredisko „SOS" Hurbanovo, IČO: 006
544 34, so sídlom Komárňanská 135, 947 01 Hurbanovo, zastúpenému JUDr. Petrou Rumanovou,
advokátkou so sídlom Zámocká 5, 811 01 Bratislava, o náhradu mzdy pri prekážkach v práci na strane
zamestnávateľa, o odvolaní žalobkyne aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
6Cpr/1/2016-192 zo dňa 21.06.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku m e n í tak, že žalobu v tejto
časti z a m i e t a .
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšku žalobyp o t v r d z u j e .
III. Žalovaný má nárok voči žalobkyni na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
29.373,96 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň rozhodol,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s
odkazom na ustanovenie § 142 ods. 3 a § 134 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a § 216

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len
„CSP“). Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 2 CSP s prihliadnutím na čiastočný
úspech strán sporu. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa je od 01.05.1997 v pracovnom
pomere u žalovaného, ktorý listom zo dňa 29.09.2004 s ňou okamžite skončil pracovný pomer.
Neplatnosť tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru bola určená rozsudkom Okresného súdu
Nitra č. k. 17C/4/2010-354 zo dňa 09.05.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/247/2011-401 zo dňa 08.03.2012, právoplatným dňom 25.04.2012. Medzi stranami sporu nebolo

sporné, že odo dňa 25.04.2012 ani jedna strana nevykonala žiaden jednostranný právny úkon na
ukončenie pracovného pomeru a pracovný pomer nebol ukončený ani dohodou, preto pracovný pomer
žalobkyne aj naďalej trvá. Medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, že od 01.07.2014 žalovaný
neprideľoval žalobkyni prácu riaditeľa zariadenia, a ani to, že po odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľa
nebolo dohodnuté jej ďalšie pracovné zaradenie a ani pracovná zmluva ohľadne druhu práce nebola
dohodou zmenená. Vychádzajúc z uvedeného súd skonštatoval, že vznikla prekážka v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a zamestnávateľovi vznikla povinnosť poskytnúť

žalobkyni náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku až do tej doby, kým táto prekážka nezanikne.
Súd v odôvodnení rozsudku poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/13/2009
zo dňa 21.10.2010, vydaného v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobkyne, podľa ktorého treba na daný stav aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce.2. Vychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú
len v tej časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za

obdobie od 01.04.2013 do 30.12.2015, spolu teda za 33 mesiacov. Keďže však podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce zamestnancovi prináleží náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku (a nie
predpokladanéhozárobku),súdprivýpočtepriemernéhozárobkužalobkyneaplikovalustanovenie§134
Zákonníka práce. Na základe údajov uvedených v jej mzdovom liste za rok 2004 ustálil, že jej priemerný
mesačný zárobok v druhom štvrťroku 2004 predstavoval sumu 890,12 eura. Vtedy odpracovala 52

pracovných dní a pri 8 hodinovom dennom pracovnom čase za tento štvrťrok odpracovala 416 hodín
(52 x 8). Za tento štvrťrok mala zúčtovanú mzdu v sume 60.510 Sk a k tejto mzde súd pripočítal aj
alikvotnú časť priznanej odmeny v sume 3.630,60 Sk. Spolu teda zúčtovaná mzda za druhý štvrťrok
2004 predstavuje sumu 64.140,60 Sk, ktorú súd vydelil počtom odpracovaných hodín (64.140,60 Sk :
416 = 154,184 Sk). Takto ustálil jej priemerný hodinový zárobok vo výške 154,184 Sk, ktorý vynásobil
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich na jeden mesiac (173,92) a zistil priemerný

mesačný zárobok (154,184 x 173,92= 26.815,68 Sk), ktorý predstavuje sumu 26.815,68 Sk, t. j. 890,12
eura. S ohľadom na to za dobu 33 mesiacov (od 01.04.2013 do 30.12.2015) žalobkyni prináleží náhrada
mzdy v sume 29.373,96 eura (890,12 eura x 33). V tejto časti súd žalobu považoval za dôvodnú a
žalobkyni priznal sumu 29.373,96 eura s prihliadnutím na ustanovenie § 216 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

3. Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že uplatnený nárok žalobkyne treba
posudzovať podľa § 79 Zákonníka práce. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 13/2009 zo
dňa 21.10.2010, vydaného v tejto veci, jednoznačne vyplýva, že na základe daného skutkového stavu
uplatnený nárok žalobkyne treba posudzovať podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Poukázal na to, že

náhrada mzdy prináleží zamestnancovi až do tej doby, kým zamestnávateľ neodstráni prekážku v práci
zamestnanca, to znamená, že neprichádza do úvahy skrátenie času (súdom), za ktorý sa má takáto
náhrada mzdy poskytnúť. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania súd žalobu považoval za nedôvodnú,
preto ju v tejto časti zamietol. Uviedol, že zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, že by pri
takomto peňažnom nároku zamestnanca bolo možné uplatniť aj úroky z omeškania, lebo takáto náhrada

mzdy nie je mzdou, ktorá má určenú splatnosť, ale ide o satisfakciu pre zamestnanca za to, že mu
zamestnávateľ napriek trvaniu pracovného pomeru neprideľoval prácu, a pri takejto náhrade žiaden deň
splatnosti určený nie je.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcemu výroku a vo výroku o trovách konania podala v

zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok v tejto časti zrušiť. Podľa nej zo žiadneho
ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, že by pri takomto peňažnom nároku zamestnanca nebolo
možnéuplatniťajúrokyzomeškania,lebotakátonáhradamzdyniejemzdou,ktorámáurčenúsplatnosť,
ale ide o satisfakciu pre zamestnanca za to, že zamestnávateľ napriek trvaniu jeho pracovného pomeru
mu podľa pracovnej zmluvy prácu neprideľuje, pričom žiaden deň splatnosti určený nie je. S týmto

nemožno súhlasiť, lebo zamestnávateľ vytvoril zamestnancovi prekážku v práci, a preto je povinný platiť
munáhradumzdy.Mzdaalebonáhradazaňusavyplácavovýplatnomtermíne,ktorýjeužalovaného12.
dňa každého mesiaca. Ak tak zamestnávateľ nekoná, je v omeškaní. Na základe uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 21.10.2010 sp. zn. 1MCdo 13/2009 je zrejmé, že žalobkyňa má nárok na náhradu
mzdy, a to za každý mesiac, počas ktorého trvala prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Splatnosť

náhrady mzdy je vo výplatnom termíne, kedy sa mzda vypláca. Tvrdenie, že v Zákonníku práce nie je
daná lehota splatnosti náhrady mzdy, neobstojí. Ak totiž zamestnávateľ vytvorí zamestnancovi prekážku
v práci, musí mu nahradiť mzdu za celé obdobie trvania tejto prekážky. Náhrada mzdy za celý mesiac je
splatná vo výplatnom termíne. Podľa nej je rozsudok v rozpore s ustálenou praxou Najvyššieho súdu SR
a v tomto smere poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 76/2011 zo dňa 31.05.2012.

5. Proti rozsudku vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 29.373,96 eura
a o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok v tejto časti
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce, judikatúru
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo 2343/2003 zo dňa 30.03.2004, sp. zn. 21Cdo 1618/2000 zo

dňa 29.08.2001 a sp. zn. 21Cdo 700/2001. V zmysle týchto judikátov určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer trvá, predstavujú dva úplne rozdielne žalobné nároky,
ktoré sa v zásade navzájom nekonzumujú. Žalovaný sa stotožnil s tým, že nie je možné vychádzať
len z toho, že rozsudkom o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa súčasne nahrádza asubsumuje i to, že pracovný pomer trvá. Žalobkyňa sa domáhala určenia, že pracovný pomer trvá, a to
právevsamotnomkonaní,pričomsúdyprávoplatnerozhodli,žetátožalobabolapodanánedôvodne.Pre
sporové strany je záväzný len výrok (§ 228 ods. 1 CSP), a nie aj jeho odôvodnenie. V tejto časti je podľa

žalovaného napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a navyše vychádza z nesprávneho konštatovania
súdu o tom, že pracovný pomer trvá.

6. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd rozhodol nad rámec petitu s ohľadom na ustanovenie §
216 ods. 1 CSP týkajúce sa viazanosti súdu žalobným návrhom. Z uvedených dôvodov je napadnuté

rozhodnutie zmätočné, nelogické a vnútorne rozporné. Len ustanovenie § 216 ods. 2 CSP upravuje
možnosť prekročenia petitu, avšak súd ním neargumentoval. Konanie o náhrade mzdy z titulu prekážok
v práci na strane zamestnávateľa nie je konaním, ktoré by bolo možné považovať za výnimku zo zásady
„ne ultra petitum“, lebo z právneho predpisu nevyplýva žiaden spôsob vyporiadania medzi sporovými
stranami (R 45/83 - súd je viazaný petitom pri nároku podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce). Právny predpis
ustanovuje, že v takomto prípade vzniká nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného

zárobku. Ak by teda súd považoval toto konanie za skutočnú výnimku zo zásady „ne ultra petitum“, tak by
nebol viazaný ani skutkovým vymedzením vyplývajúcim zo žaloby, v zmysle ktorých žalobkyňa výslovne
určila, že sa dožaduje náhrady mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa za obdobie od
01.04.2013 do 30.12.2015; v takom prípade by podľa § 162 ods. 1 CSP súd mohol pristúpiť k priznaniu
náhrady mzdy za prekážku v práci na strane zamestnávateľa za celé obdobie, t. j. od právoplatnosti

rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru až do dňa vydania rozsudku. Namietal aj spôsob
výpočtu priemerného mesačného zárobku, kedy súd nepochopiteľne a bez akejkoľvek právnej úvahy
vychádzal z priemerného zárobku vypočítaného za druhý štvrťrok r. 2004, pričom neuviedol, akú právnu
normu aplikoval. Takýto postup je podľa neho v rozpore s ustanovením § 134 Zákonníka práce, ktorý
presne stanovuje obdobie, z ktorého je potrebné vychádzať pri výpočte náhrady mzdy. V nadväznosti

na to žalovaný namietal aj spôsob výpočtu náhrady mzdy, ktorý taktiež odporuje zákonu. Náhrada
mzdy odporuje dobrým mravom, keďže tá patrí len v prípade, ak je zamestnanec skutočne pripravený
vykonávať prácu, a teda ani na jeho strane neexistujú prekážky v práci. Na strane žalobkyne však
takéto prekážky existovali, keďže žalobkyňa vykonávala prácu inde na základe riadnej pracovnej zmluvy
a súd sa nezaoberal ani tým, či počas rozhodného obdobia neexistovali objektívne dôvody na strane

zamestnanca (práceneschopnosť). Podľa žalovaného vo veci nerozhodol nestranný súd, lebo zákonná
sudkyňa bola dlhoročnou kolegyňou manžela žalobkyne, ktorý bol sudcom tohto súdu. Nie je pritom
podstatné, že o vylúčení sudkyne nebolo rozhodnuté, pretože ona sama vyslovila svoju zaujatosť. V
tomto smere došlo aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalovaný ako zamestnávateľ jej vytvoril
prekážkuvpráci,keďjuodvolalzfunkcieriaditeľkyaďalejsňouneriešil,akýdruhprácebudevykonávať.
Prekážka v práci nastala od 01.07.2004 a trvala aj v čase, keď žalovaný urobil neplatný právny
úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžitým skončením pracovného pomeru nebola
odstránená prekážka v práci na strane zamestnávateľa a táto prekážka trvá dodnes. Odvolávanie sa na

okamžité skončenie pracovného pomeru dané zo strany zamestnávateľa a domáhanie sa náhrady mzdy
na základe príslušných ustanovení, týkajúcich sa náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeruzostranyzamestnávateľajescestnéazavádzajúce.Zamestnanecpotom,čomuzamestnávateľ
vytvorilprekážkuvpráci,naktorúzamestnávateľariadneupozornil,niejepovinnýchodiťdopráce,dokiaľ
prekážka v práci na strane zamestnávateľa trvá. Nebola povinná nastúpiť do práce, pretože prekážky

v práci na strane zamestnávateľa trvali a ona na ne upozornila. Po odstránení prekážok v práci na
strane zamestnávateľa vzniká povinnosť zo strany zamestnanca nastúpiť do práce a vykonávať prácu
v zmysle pracovnej zmluvy. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 21Cdo 700/2001, v
zmysle ktorého má nárok na náhradu mzdy podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce, prípadne na náhradu
škody. Nepochybne jej pracovný pomer so žalovaným ukončený nebol. Podaným odvolaním žalovaný

len odďaľuje plnenie zákonnej povinnosti.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §

380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3
CSP) a po prejednaní veci napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa § 388 CSP zmenil tak,že žalobu aj v tejto časti zamietol, a vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby rozsudok ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala náhrady mzdy pri prekážkach v práci
na strane zamestnávateľa v sume 28.373,10 eura s príslušenstvom z dôvodu, že jej zamestnávateľ
neprideľoval prácu, hoci pracovný pomer po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru vydanom Okresným súdom Nitra č. k. 17C/4/2010-354 zo
dňa 09.05.2011 v znení rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/247/2011-401 zo dňa 08.03.20012,

trvá. Neprideľovanie práce žalobkyni malo za následok vznik prekážky v práci na strane zamestnávateľa
v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, za čo jej patrí náhrada mzdy v sume priemerného mesačného
zárobku. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi patrí náhrada mzdy pri prekážkach
na strane zamestnávateľa až do doby odstránenia tejto prekážky, čo znamená do doby skončenia
pracovného pomeru medzi stranami sporu v súlade so Zákonníkom práce.

11. V tomto konaní sa bolo potrebné vysporiadať so skutočnosťou, že žalobkyňa v čase trvania
pracovného pomeru so žalovaným uzatvorila ďalší pracovný pomer na plný úväzok, a to od 20.07.2007,
ktorý trval celé obdobie, za ktoré sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy, teda do 31.12.2015. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1MCdo 13/2009 zo dňa 21.10.2010, na ktoré
žalobkyňa aj súd prvej inštancie poukazovali, uvedenú skutočnosť uzatvorenia nového pracovného

pomeru neriešil a nezaujal právny názor v tom smere, či žalobkyni patrí nárok na náhradu mzdy vo
výške priemerného zárobku aj v prípade, ak vznikli prekážky v práci rovnako na jej strane, keďže sa
od 20.07.2007 zamestnala a keďže bola zamestnaná aj v období, za ktoré v tomto spore požadovala
náhradu mzdy.

12. V zmysle čl. 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov,
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Tejto základnej zásade ako aj ďalším základným zásadám
uvedených v čl. 1 až 10 sú podriadené všetky pracovnoprávne vzťahy, upravené Zákonníkom práce
v jeho ďalšej časti. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa od 20.07.2007
zamestnala v Zariadení pre seniorov Smaragd v Hurbanove na plný úväzok, a tak je zrejmé, že v dobe

od 01.04.2013 do 30.12.2015 nijako nemohla vykonávať prácu u žalovaného. Tým sa evidentne vytvorila
prekážka v práci aj na jej strane. Uzatvorením nového pracovného pomeru a výkonom práce u nového
zamestnávateľa žalobkyňa deklarovala nezáujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovaným, preto
bolo potrebné prijať záver, že jej náhrada mzdy za toto obdobie nepatrí. Priznanie náhrady mzdy by
bolo možné posúdiť ako také, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pričom vyplatením náhrady

mzdy za uvedenú dobu by na jej strane vzniklo bezdôvodné obohatenie. Dňom uzatvorenia nového
pracovného pomeru u ďalšieho zamestnávateľa, t.j. od 20.07.2007 žalobkyni nárok na náhradu mzdy
voči žalovanému nevznikol z jednoduchého dôvodu, že ona sama nemohla u žalovaného pracovať pre
prekážky na jej strane. Žalobkyňa v tejto dobe objektívne nemohla vykonávať prácu pre žalovaného
a plniť tak svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, a to ani v prípade, ak by neexistovali

prekážky v práci na strane žalovaného. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery rozsudku
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 2745/2013 zo dňa 27.05.2014, ktorý sa zaoberal
obdobnou právnou problematikou. Argumenty žalobkyne uvedené v odvolaní odvolací súd v tomto
smere nepovažoval za relevantné. Aj keď Zákonník práce výslovne nezakazuje, aby zamestnanec
uzatvoril dva pracovné pomery, z objektívneho hľadiska je vylúčené, aby zamestnanec mohol pracovať

na plný pracovný úväzok súčasne u dvoch zamestnávateľov, keďže pracovná doba by sa časovo
prekrývala.

13. Odvolací súd s ohľadom na uvedené teda zohľadnil, že žalobkyňa uzatvorila nový pracovný pomer
na dobu neurčitú u ďalšieho zamestnávateľa, kde prácu aj fakticky vykonávala, čím na jej strane vznikla

prekážka na výkon práce u žalovaného. Na základe toho konštatoval, že jej nárok na náhradu mzdy
pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce nemohol opodstatnene
vzniknúť. V nadväznosti na uvedené vychádzajúc z inak správne zisteného skutkového stavu súdom
v prvoinštančnom konaní odvolací súd urobil záver, že súd prvej inštancie pri prvom vyhovujúcom
výroku svojho rozsudku vec nesprávne právne posúdil, pričom následný výrok o zamietnutí zvyšku

žaloby odvolací súd posúdil ako vecne správny; tento výrok zodpovedá vyššie prezentovaným právnym
záverom prijatým v odvolacom konaní. S ohľadom na to odvolací súd posúdil odvolanie žalobkyne
ako neopodstatnené a odvolanie žalovaného ako dôvodne podané. Preto napadnutý rozsudok vo
vyhovujúcom výroku podľa § 388 CSP zmenil a žalobu v danej časti zamietol a vo výroku o zamietnutízvyšku žaloby ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V podrobnostiach skutkového stavu
a právneho hodnotenia v druhom výroku napadnutého rozsudku odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie.

14. Vzhľadom na výsledok celého konania, v ktorom bol žalovaný plne úspešný, odvolací súd
žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v súlade s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1,2 CSP. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §

420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).