Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. máj 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115216975
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115216975.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek

senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: C. G., bytom D. XX,
U., zast. JUDr. Daliborom Pavelkom, advokátom so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866, o náhradu
funkčného platu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 5. mája 2016,
č.k. 17Cpr/6/2015-74 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 23. mája 2017, č.k. 17Cpr/6/2015-98,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 23. mája 2017, č.k.

17Cpr/6/2015-98 , p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť poskytnúť
žalobcovi náhradu funkčného platu vo výške 8.036 eur brutto a výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania, o ktorých výške rozhodne súd samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku, aplikujúc ust. § 44, § 125 ods. 1,2 z.č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, §
125, § 120, § 129 ods. 1 , § 131 , § 55 z.č. 400/2009 o štátnej službe , § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal , aby súd rozhodol o uložení
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 8.036 eur. Vzhľadom k tomu, že štátnozamestnanecký
pomer žalobcu bol skončený neplatne, vznikol žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu, ktorý by mu
patril v období od 14.03.2008 do 01.10.2014, ak by nebol jeho štátnozamestnanecký pomer skončený
neplatne. Žalovaný z tejto sumy žalobcovi zaplatil náhradu funkčného platu za obdobie 12 mesiacov
v sume 6.888 eur, keď svoj postup odôvodnil aplikáciou § 122 zák.č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe.

Z dôvodu premlčania časti svojho nároku si žalobca uplatňuje voči žalovanému náhradu funkčného
platu za tri roky spätne od 01.08.2012 do 30.09.2014 (spolu 26 mesiacov), pri funkčnom plate 574 eur
mesačne a po odrátaní sumy 6.888 eur, ktorú žalovaný žalobcovi už dobrovoľne zaplatil. Svoj nárok
žalobca právne odôvodnil ustanovením § 44 zák.č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe.

3. Uznesením zo dňa 21.04.2016 súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že sa ním žalobca
domáhal splnenia povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie 14

mesiacov vo výške 8.036,- eur brutto. Zmena návrhu na začatie konania teda spočívala v špecifikácii
náhrady funkčného platu tak, že ide o plat "brutto", teda o hrubý plat.4. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v prípade žalobcu došlo k neplatnému skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru, pričom od 14.03.2008 do 01.10.2014 z tohto dôvodu nebol žalobca
v služobnom pomere a nedostával funkčný plat, a že výška náhrady funkčného platu za jeden mesiac

brutto je vo výške 574 eur.

5. Na základe vykonaného dokazovania a na základe skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú
sporné, súd zistil pre rozhodnutie súdu podstatný skutkový stav, na základe ktorého, po aplikácii
citovaných ustanovení právnych predpisov, vec aj právne posúdil. Žalobca bol dňom 01.06.2002

vymenovaný do dočasnej štátnej služby v odbore geodézia, kartografia a kataster, pričom jeho
služobným úradom bol Katastrálny úrad v Trenčíne. Dňom 08.02.2005 bol vymenovaný do stálej štátnej
služby v rovnakom odbore u rovnakého služobného úradu. Služobný úrad so žalobcom neplatne
skončilštátnozamestnaneckýpomer,ktorýmalskončiťkudňu14.03.2008.Žalobca sadomáhalochrany
svojho práva, ktoré bolo ohrozené neplatným skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru aj
súdnou cestou, v rámci tzv. správneho súdnictva a oznámil svojmu služobnému úradu, že trvá na tom,

aby ho tento naďalej zamestnával. Definitívne bolo o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru rozhodnuté dňa 23.09.2014, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.10.2014.
V tamojšom konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ závažne porušil služobnú disciplínu. Od
14.03.2008 do 01.10.2014 žalobca fakticky nebol v služobnom pomere a nedostával funkčný plat. Výška
náhrady funkčného platu za jeden mesiac brutto je u žalovaného vo výške 574 eur. Žalovaný žalobcovi

poskytol náhradu funkčného platu za 12 mesiacov v sume 6.888 eur brutto, z dôvodu neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a to rozhodnutím zo dňa 05.12.2014. Počas obdobia, v
ktorom nevykonával žalobca pre žalovaného prácu, bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, s ktorým riadne spolupracoval a aktívne si hľadal prácu.
Vykonával manuálne aktivačné práce až do doby, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom

skončení štátnozamestnaneckého pomeru, za čo dostával 60 eur mesačne ako dávku v hmotnej núdzi.
Občas vypomáhal svojim kamarátom geodetom, za čo dostal jednorazovú odmenu približne 50 eur. V
dôsledku nízkeho príjmu sa uskromnil, žil aj z úspor a takisto mu pomáhala sestra. Býval spolu s bratom
v spoločnej domácnosti, pričom náklady znášali obaja spoločne na polovicu.

6. Súd prvého stupňa rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného
platu v celej výške, nakoľko nie je dôvod pre jeho zníženie. Súd prihliadol na to, že žalobca musel
vyvinúť nemalé úsilie na dosiahnutie ochrany svojich práv, pričom táto jeho ochrana trvala nie pre
jeho zavinenie pomerne dlhšie časové obdobie. Pre správanie jeho služobného úradu (opakované
nezákonné rozhodovanie o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, celkovo trikrát) a nie pre

vlastné správanie, nemohol žalobca dosiahnuť to, aby ho jeho služobný úrad ďalej zamestnával. Všetky
skutkové okolnosti prípadu (život žalobcu v spoločnej domácnosti s bratom, s ktorým sa delil o náklady
na bývanie, finančná pomoc sestry, riadna evidencia v evidencii nezamestnaných, účasť na školení,
príjem pozostávajúci z dávok v hmotnej núdzi, aktívne hľadanie si iného zamestnania) vedú súd k
záveru, že neexistuje dôvod, pre ktorý by mu súd nemal spravodlivo priznať celú ním uplatnenú náhradu

funkčného platu. To, že žalovaný mu dobrovoľne zaplatil náhradu funkčného platu za 12 mesiacov nie
skutočnosťou vedúcou k inému záveru. Ide o zákonnú povinnosť žalovaného , splnenie ktorej nemôže
byť na neprospech žalobcu, s ktorým bol neplatne skončený štátnozamestnanecký pomer.

7. Vzhľadom k tomu, že súd si na vyhlásenie rozsudku vyhradil samostatné pojednávanie, na ktorom bol

tento rozsudok iba vyhlásený, mohol rozhodnúť iba o povinnosti na náhradu trov konania, bez určenia
ich výšky. Rovnopis rozsudku sa v takom prípade v zmysle Občianskeho súdneho poriadku doručuje
prítomným účastníkom, resp. ich zástupcom ihneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený.
Preto súd rozhodol tak, že namiesto určenia výšky trov priznal žalobcovi , ktorý bol v konaní plne
úspešný, náhradu trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania, súd rozhodne samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie . Namietal, že v konaní došlo
k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia vo veci / § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p. v spojení s § 221 písm. f/ O.s.p./ . Uviedol, že v
danom prípade neboli splnené podmienky na to, aby súd priznal žalobcovi náhradu funkčného platu za
čas presahujúci 12 mesiacov , prípadne, aby ju primerane znížil. V zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníkapráce nestanovuje prípady zníženia alebo nepriznania náhrady funkčného platu ani demonštratívne a už
vôbec nie taxatívne. Ponecháva ich na úvahu súdu. Súdu preto nebránila žiadna zákonná okolnosť, aby
prihliadol k argumentácií žalovaného ako k dôvodnej a znížil žalobcom uplatňovanú náhradu funkčného

platu príjmy žalobcu (dávky a príjmy z prác vykonávaných na základe dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru). Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca vykonával aktivačné práce,
za čo dostával dávky. Žalovaný zastával názor, že ak by aj súd nezamietol žalobu v celom rozsahu,
jednoznačne existovali dôvody aspoň na primerané zníženie náhrady funkčného platu, a to minimálne
o rozdiel príjmov (vrátane dávok) žalobcu v rozhodnom období. Žalovaný v odvolaní namietal , že

súd v rozhodnutí nezohľadnil, že žalobca mal aj iné príjmy ako i skutočnosť, že žalobcovi dobrovoľne
uhradil sumu 6.888 eur (náhrada funkčného platu za 12 mesiacov), čo je podľa názoru žalovaného
dôvodom na primerané zníženie, resp. nepriznanie uplatňovanej náhrady funkčného platu. Dôvodom na
primerané zníženie, resp. nepriznanie uplatňovanej náhrady funkčného platu je skutočnosť, že od roku
2008 do roku 2014 bol žalobca nezamestnaný, pričom sa nemohol spoliehať na to, že dôjde k zrušeniu
rozhodnutia o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Nezamestnanosť žalobcu nemožno

pričítaťnaťarchužalovanému.Ďalejžalovanýnamietal,žesúdvovýrokurozsudkuneuviedol,čisajedná
o náhradu funkčného platu brutto, čo robí rozsudok zmätočným a v rozpore s uplatňovaným nárokom;
žalovaný tvrdil , že priznanie sumy 8.036 eur ako náhrady funkčného platu bez uvedenia v „hrubom“
je nedôvodné, lebo to navodzuje dojem , akoby súd prisúdil žalobcovi viac ako žiadal. Skutočnosť,
že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného, robí rozsudok

nepreskúmateľným a formalistickým, čo zakladá vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 5/1997 a tiež na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 139/2011. Žalovaný namietal i výrok o trovách konania,
keď tvrdil, že žalobca nemá nárok čo do základu a teda ani nemá nárok na náhradu trov konania.
Záverom žalovaný v odvolaní žiadal odvolací súd, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal

žalovanému náhradu trov konania vo výške 166,2 eur , resp. aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

9. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za vecne správne . Súd prvej inštancie sa v otázke potenciálneho zníženia

náhrady funkčného platu nedopustil pochybenia a postupoval správne, keď vylúčil na daný prípad
aplikáciu § 55 zák. č. 400/2009 Z.z., nakoľko je lex specialis vo vzťahu k Zákonníku práce, a obsahuje
autonómnu úpravu v otázke možnosti zníženia náhrady funkčného platu, ktorá obsahuje taxatívny
výpočet podmienok pre takýto postup. Žalobca sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa ,
ktorý nevykonal zníženie náhrady funkčného platu , nakoľko žalobca poberal len dávky v hmotnej

núdzi a mal príjem z brigádnickej činnosti. Obdobie, počas ktorého nebol žalobca zamestnaný , bolo
spôsobené výhradne (zjavne účelovým) konaním služobného úradu, ktorý opakovane (celkovo trikrát)
nezákonne rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Je tak v rozpore s dobrými mravmi,
ak služobný úrad opakovane nezákonne rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, čo
malo za následok niekoľkoročné trvanie súdnych sporov, a na druhej strane žalovaný pri následnom

uplatňovaní nároku na náhradu funkčného platu argumentuje vo vzťahu k uplatnenému nároku potrebou
jeho zníženia práve s poukazom na služobným úradom zavineným dlhoročným trvaním súdneho sporu.
Ďalej žalobca tvrdil, že argumentácia žalovaného ohľadom toho, že súd vo výroku neuviedol, či sa jedná
o náhradu funkčného platu brutto, je účelová a bez akejkoľvek opory v rozhodovacej praxi, keďže v
súdnych rozhodnutiach sa spravidla neuvádza „brutto“ ani v „hrubom“, keďže táto skutočnosť vyplýva zo

samotnejpodstatyveciatoujetáskutočnosť,žepriznanánáhradyvždypodliehadaňovýmaodvodovým
povinnostiam. K námietke žalovaného , že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a formalistické,
žalobca uvádza, že žalovaný neuviedol, o ktorú konkrétnu časť jeho argumentácie by sa malo jednať,
preto je potrebné takýto argument považovať za bezpredmetný. Žalobca prisvedčuje žalovanému, že
je v plnej dispozícií súdu, v akej výške prizná žalobcovi náhradu funkčného platu nad rámec zákonom

garantovaných 12 mesiacov. Žalobca má za to, že súdne rozhodnutie zodpovedá parametrom slušnej
spoločnosti a právnemu štátu. Na základe uvedených argumentov žalobca navrhoval, aby odvolací súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania. Žalobca si pre prípad, že súd rozhodne bez nariadenia pojednávania, uplatňuje
náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 245,92 eur.

10. Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "CSP")
a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v je potrebné v napadnutom rozsahu ako vecnesprávne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v
zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

11. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami § 220 ods. 2
v spojení s § 234 ods. 2 CSP, preto odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP poukazuje
v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň považuje
za potrebné dodať.

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

14. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie aplikujúc ustanovenia zák.

č. 400/2009 Z.z. v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Správne uviedol, že konaním vo
veciach štátnozamestnaneckého pomeru nie je konanie o náhradu funkčného platu pri neplatnom
skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a tým odmietol aplikáciu zák. č. 312/2001 Z.z. (teda
skorší zákon o štátnej službe). Právo na náhradu funkčného platu je majetkovým právom, hoci je
naviazané na neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, kým otázky vzniku, zmeny a zániku

štátnozamestnaneckého pomeru sa týkajú skôr osobných práv. Predmetné konanie nie je možné
podriadiť pod konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko sa jedná o konanie o
náhradu funkčného platu , pričom bolo právoplatne rozhodnuté , že štátnozamestnanecký pomer bol
skončený neplatne.

15. Odvolací súd sa stotožňuje s aplikáciou § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce , ktorá vyplýva z ust. §
120 zák. č. 400/2009 Z.z.

16. Súd prvej inštancie posudzoval , či má žalobca nárok na náhradu funkčného platu nad rámec
12 mesiacov, a ak áno, za koľko mesiacov. Žalobca si uplatnil náhradu funkčného platu za celkovo

26 mesiacov. žalovaný zaplatil žalobcovi náhradu funkčného platu za 12 mesiacov . Súd prvej
inštancie následne posudzoval, či je možné priznať žalobcovi náhradu za ďalších 14 mesiacoch. Výška
priemerného funkčného platu medzi stranami nebola sporná, a to vo výške 574 eur brutto.

17. Námietka žalovaného , že v danom prípade neboli splnené podmienky na priznanie náhrady

funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, nie sú dôvodné . Súd prvej inštancie sa náležite
vysporiadal s priznaním plnej náhrady funkčného platu . Ustanovenie § 55 zák. č. 409/2009 Z.z.
čiastočne limituje náhradu funkčného platu zamestnanca, keď stanovuje, že ak štátny zamestnanec
vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo
verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom

podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z
dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť
štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.
Tieto skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli , nakoľko žalobca počas obdobia, v ktorom
mu jeho služobný úrad neprideľoval prácu (v dôsledku štátnozamestnaneckého pomeru), nevykonával

žiadnu z uvedených prác.

18. Zákonč.400/2009Z.z.stanovujeokruhprípadov,kedysafunkčnýplatznižujeexlege,t.j.zozákona,
a naopak Zákonník práce stanovuje možnosť súdu („súd môže“) primerane znížiť, prípadne náhradu
mzdy nepriznať. Použijúc teleologický výklad, zákonodarca zrejme mal na mysli úpravou § 79 ods. 2

Zákonníka práce vyriešiť prípady, kedy by bolo nespravodlivé, aby za čas presahujúci 12 mesiacov
(a zároveň neprekračujúci 36 mesiacov), bol zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný
pomer, neoprávnene zvýhodnený, a to napr. tým, že by si našiel adekvátnu prácu s porovnateľnou alebo
výhodnejšou mzdou, a tak by sa ho absencia mzdy nedotkla, a zároveň by mu bola priznaná náhradymzdy za čas, ktorý de facto neodpracoval. I z logického a systematického výkladu vyplýva, že sa jedná
o náhradu mzdy, a z náhrady by nemalo byť neoprávnene profitované.

19. Súd prvej inštancie rozhodoval , či priznať žalobcovi náhradu funkčného platu aj nad rámec
12 mesiacov, a teda aplikoval správne i § 79 ods. 2 Zákonníka práce a správne rozhodol o priznaní
náhrady funkčného platu v celej výške, t.j. za 14 mesiacov. Nemožno súdu prvej inštancie vyčítať, že
prihliadol na to, že žalobca musel vyvinúť nemalé úsilie na dosiahnutie ochrany svojich práv, pričom
táto jeho ochrana trvala nie pre jeho zavinenie pomerne dlhšie časové obdobie. Správne prihliadol i

k opakovanému nezákonnému rozhodovaniu o skončení žalobcovho štátnozamestnaneckého pomeru
(celkovo trikrát), a tiež k všetkým skutkovým okolnostiam prípadu - teda život žalobcu v spoločnej
domácnosti s bratom, s ktorým sa delil o náklady na bývanie, finančná pomoc sestry, riadna evidencia
v evidencii nezamestnaných, účasť na školení, príjem pozostávajúci z dávok v hmotnej núdzi, aktívne
hľadanie si iného zamestnania. Vysporiadal sa aj s námietkou žalovaného, že zaplatil dobrovoľne
náhradu funkčného platu za 12 mesiacov, pričom ide o zákonnú povinnosť žalovaného.

20. Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy (§ 79
ods. 2 ZP) brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil
do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady
mzdy musí súd totiž uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok,

či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností.

21. Na námietku žalovaného uvedenú v odvolaní, že súdu nebránila žiadna okolnosť, aby prihliadol na
argumentáciu žalovaného ako k dôvodnej a aspoň znížil žalobcom uplatnený nárok, treba zdôrazniť,
že súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ (v tomto prípade žalovaný) požaduje zníženie

náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu. V praxi zamestnávatelia spravidla poukazujú na skutočnosť, že
zamestnanec v tomto období pracoval u iného zamestnávateľa, kde dosahoval vyšší alebo porovnateľný
zárobok. Tieto argumenty zamestnávatelia používajú najčastejšie, keďže podľa staršej právnej úpravy
bol súd zo zákona povinný na túto skutočnosť prihliadať, v súčasnosti však ide len o istú formu súdnej
praxe.

22. Základnými hľadiskami, ktoré súd berie do úvahy pri rozhodovaní o znížení nebo nepriznaní náhrady
mzdy § 79 ods. 2 ZP, sú predovšetkým skutočnosti, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť
do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré možno z
hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce (napríklad

v mieste bydliska zamestnanca), alebo v mieste, ktoré možno z hľadiska daného účelu považovať
pre zamestnanca za výhodnejšie než miesto dohodnuté pre výkon práce (napríklad miesto v obci
bezprostredne susediace s obcou bydliska zamestnanca, ktorý do vzdialenejšieho miesta dohodnutého
pre výkon práce denne dochádza), alebo v mieste, ktoré možno z hľadiska daného účelu považovať pre
zamestnanca za výhodnejšie než miesto dohodnuté pre výkon práce (napríklad v inej obci nebo kraji), či

zamestnanec vykonával nebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutému
v pracovnej zmluve, alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná, alebo práci, ktorej
výkon je pre zamestnanca výhodnejšia než v pracovní zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu
za vykonanou práci získal alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) získať. Ku zníženiu nebo k
nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovení § 79 ods. 2 ZP môže súd pristúpiť len vtedy, ak je možné

po zhodnotení všetkých okolností prípadu dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do
práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než
by mal pri výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať
mu prácu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21 Cdo 1103/2003).
23. Nie je dôvodná námietka žalovaného, že žalobca poberal dávky a príjmy z prác vykonávaných

na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru. Uvedené príjmy žalovaného boli
neporovnateľne nižšie ako bol plat žalobcu v štátnozamestnaneckom pomere.

24.Súdprvejinštanciedopĺňacímrozsudkomzodňa23.05.2017,č.k.17Cpr/6/2015-98 odstránilrozpor,
keď žalovaný namietal, že súd na pojednávaní pripustil zmenu žalobného návrhu o uložení povinnosti

žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie 14 mesiacov vo výške 8.036,- eur
brutto, pričom vo výroku rozsudku neuviedol, že žalovaná suma je priznaná v hrubom.25. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako i súvisiaci výrok o náhrade trov konania ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).