Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. jún 2018

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 61Cpr/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215511
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Jančovičová

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2018:1317215511.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ľudmilou Jančovičovou, v spore žalobcu: CCS

- Cargo Customs Service s.r.o., IČO: 35 746 793, so sídlom Gajova 13, Bratislava, proti žalovanému: P.
V., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. č. XXX, o zaplatenie 1.187 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd r u š í platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava III č.k. 61Cpr/7/2017-28 zo dňa 07.08.2017.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1.187 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.187 eur od 15.07.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3. dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobcovi sa p r i z n á v a proti žalovanému náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.07.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi z titulu istiny sumu 1.187 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. z tejto
sumy počnúc dňom 15.07.2017 až do úplného zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu zo dňa
27.01.2017 s dňom nástupu do práce 01.02.2017, a to na dobu určitú do 31.07.2017. Žalovaný pracoval

užalobcunapracovnejpozíciioperátorlogistiky.Žalobcadalžalovanémuvýpoveďzpracovnéhopomeru
zo dňa 18.05.2017 v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Výpoveď žalovaný prevzal dňa
24.05.2017 a týmto dňom nastali účinky doručenia výpovede. Výpovedná doba v závislosti na dĺžke
trvania pracovného pomeru činila 1 mesiac a pracovný pomer žalovaného u žalobcu tak skončil dňa
30.06.2017. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný od 24.04.2017 nenastúpil do práce, bol písomne
žalobcom listami zo dňa 02.05.2017 a 12.05.2017 upozornený na povinnosť vykonávať prácu a na
právnenásledkysvojhokonania,ktoréboloporušenímpracovnejzmluvyapracovnoprávnychpredpisov.

Žalovaný napriek tomu počas celej výpovednej doby nenastúpil do práce, nevykonával prácu a teda
nezotrval v pracovnom pomere u žalobcu počas výpovednej doby. Preto s poukazom na ustanovenie
§ 62 ods. 8 Zákonníka práce žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške
1.187,40 eur, a to listom zo dňa 21.06.2017, ktorý žalobca prevzal dňa 26.06.2017. Peňažná náhrada
nebola zo strany žalovaného napriek výzve zaplatená.

3. Žalobca označil a k žalobe pripojil listinné dôkazy: internetový výpis z obchodného registra žalobcu;

pracovnú zmluvu zo dňa 27.01.2017; výpoveď žalobcu z pracovného pomeru zo dňa 18.05.2017; výzvu
žalobcu zo dňa 02.05.2017; výzvu žalobcu zo dňa 12.05.2017; výzvu žalobcu zo dňa 21.06.2017 a
potvrdenie žalobcu o výške priemerného mesačného zárobku žalovaného zo dňa 26.07.2017.4. Dňa 07.08.2017 tunajší súd vydal platobný rozkaz č.k. 61Cpr/7/2017-28, ktorý bol dňa 14.08.2017
doručený žalovanému spolu so žalobou a jej prílohami.

5. Žalovaný dňa 25.08.2017 podal proti predmetnému platobnému rozkazu odpor, ktorý odôvodnil tým,
že v bode č. 3 Článku I pracovnej zmluvy medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako
zamestnancom je uvedené, že sa zmluvné strany dohodli na skúšobnej dobe tri mesiace, v ktorej môže
byť pracovný pomer zrušený kedykoľvek a ktoroukoľvek zmluvnou stranou, a to aj bez uvedenia dôvodu.
Žalovaný uviedol, že v § 45 Zákonníka práce sa uvádza, že v pracovnej zmluve možno dohodnúť

skúšobnú dobu, ktorá je najviac tri mesiace a v § 45 Zákonníka práce nie je uvedené, akým spôsobom
má byť zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa ukončený pracovný pomer počas skúšobnej
doby. Ďalej uviedol, že jeho pracovný pomer vznikol uzatvorením pracovnej zmluvy a nástupom dňa
01.02.2017 a posledný deň nástupu do zamestnania bol 24.04.2017. Skúšobná doba uvedená v
pracovnej zmluve plynula do 30.04.2017. Poukázal na to, že svojmu nadriadenému telefonicky oznámil
ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

6. Súd s poukazom na ustanovenie § 267 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len "CSP") rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku č. I. výrokovej časti tohto rozsudku o zrušení
platobného rozkazu č.k. 61Cpr/7/2017-28 zo dňa 07.08.2017 v celom rozsahu z dôvodu, že o jeho
zrušení nerozhodol samostatným uznesením ešte v priebehu konania.

7. Dňa 01.12.2017 sa k odporu žalovaného vyjadril žalobca. Uviedol, že žalobca si je vedomý
skutočnosti, že ustanovenie § 72 Zákonníka práce upravuje jednoduchý spôsob ukončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu. Obom účastníkom sa umožňuje
skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu a má sa

vykonať písomnou formou. Vzhľadom na absenciu doložky neplatnosti v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka
práce „inak je neplatný“ možno platne v skúšobnej dobe skončiť pracovný pomer aj ústnou formou.
Zákonník práce však vyžaduje, aby oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe
sa doručilo resp. oznámilo zo strany ktoréhokoľvek účastníka pracovného pomeru i v prípade ústnej
formy nespochybniteľným spôsobom. Žalovaný v odpore uviedol, že svojmu nadriadenému telefonicky

oznámil ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom neuviedol, kedy bol tento jeho prejav
oznámený, aby bolo z hľadiska času, kedy bol tento prejav uskutočnený zrejmé, že bol zo strany
žalovaného učinený v rámci skúšobnej lehoty a k akému termínu sa mal jeho pracovný pomer skončiť.
Súčasne žalovaný tento úkon, na ktorý sa odvoláva v podanom odpore žiadnym iným spôsobom
nepreukázal. Je to len jeho tvrdenie ničím nepodložené a nepreukázané. Vznesenú námietku s takým

neurčitým obsahom považoval žalobca za nedôvodnú a účelovú. Žalobca uviedol, že trvá na žalobe.
Poukázal na to, že zo strany žalovaného nebol urobený relevantný adresovaný právny úkon o skončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce vo vzťahu k žalobcovi ako
zamestnávateľovi, na základe ktorého by došlo ku skončeniu pracovného pomeru, a preto v danom
prípade sú splnené všetky zákonné podmienky pre opodstatnenosť žalobného nároku žalobcu na

zaplatenie peňažnej náhrady podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Žalobca v podaní zo dňa 01.12.2017
navrhol vykonať dokazovanie výpoveďou priameho nadriadeného žalovaného Martina Záhradníka.

8. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 01.12.2017 bolo doručené žalovanému dňa 08.03.2018 spolu s uznesením
č.k. 61Cpr/7/2017-51 zo dňa 09.02.2018 (§ 167 ods. 4 CSP). K predmetnému sa žalovaný už nevyjadril

a neuviedol ďalšie skutočnosti ani neoznačil žiadne dôkazy na svoju obranu.

9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom sa pokúsil o zmierlivé vyriešenie veci (čl. 7 ods. 2, § 148
ods. 1, § 179 ods. 2 CSP), avšak bezúspešne. Na pojednávanie sa dostavili obe strany sporu. Žalovaný
sa vo veci vo vzťahu k súdu na nariadenom pojednávaní vôbec nevyjadril. K veci nechcel nič uviesť.

Žalovaný uviedol len to, že s návrhom žalobcu nesúhlasí.

10. Žalobca na pojednávaní dňa 13.06.2018 uviedol, že predmetom žalobného nároku je zaplatenie
peňažnej náhrady v zmysle § 62 ods. 8 ZP ako i v zmysle dohody o tejto náhrade upravenej v pracovnej
zmluve. Žalovaný podal vo veci písomný odpor k vydanému platobnému rozkazu, v ktorom uviedol,

že nárok žalobcu neobstojí vzhľadom na skutočnosť, že ukončil pracovný pomer zo žalobcom ako
zamestnávateľom v skúšobnej dobe, a to telefonicky. V zmysle písomného odporu považuje takúto
obranu za nedôvodnú. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný takýto úkon ním uvedeným spôsobom,
alebo iným nevykonal, neuskutočnil. V zmysle pracovnoprávnych predpisov sa vyžaduje, aby skončeniepracovného pomeru, ktorýmkoľvek účastníkov pracovného pomeru bolo vykonané jednostranným
právnymúkonom,ktorýjejasnýaurčitý,žiadnytakýtoúkonžalovanývovzťahukžalobcovineuskutočnil,
a preto jeho námietku považuje za nedôvodnú dokonca aj účelovú, pretože žalovaný mal možnosť

zareagovať na všetky písomné výzvy žalobcu o nástup do práce, na výpoveď z pracovného pomeru
atď., preto trval na žalobe v plnom rozsahu, mal za to, že základ žaloby je daný a opodstatnený. Pre
platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nepostačuje skutočnosť, že žalovaný prestal
chodiť do práce a vykonávať prácu, čo sa v tomto prípade stalo a ďalej poukázal na skutočnosť, že
dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré žalovaný tvrdil v podanom odpore t.j., že žalovaný telefonicky

skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe je na žalovanom. Žalobca trval na zaplatení peňažného
nároku v zmysle podanej žaloby, pridržiaval sa všetkých svojich podaní, listín a dôkazov, ktoré sú
súčasťou spisu. Uviedol, že nárok na peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 ZP považuje za opodstatnený
vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nevykonával prácu počas výpovednej doby a nárok na zaplatenie
peňažnej náhrady bol tiež dohodnutý v pracovnej zmluve. V tomto súdnom konaní nebolo preukázané,
že by žalovaný uskutočnil jednostranný právny úkon skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe

a tvrdenie, ktoré uviedol v písomnom odpore sa nezakladá na pravde, žalobca takéto oznámenie
neobdržal a žalovaný túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na to je nárok žalobcu
opodstatnený,pretonavrholžalobevyhovieťvplnomrozsahuvovýškežalovanejistinyakoiuplatnených
úrokov z omeškania a náhrady trov konania titulom zaplateného poplatku.

11. Súd vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu a predloženými v konaní stranami
sporu, ktoré boli stranám sporu v priebehu konania doručené, mali možnosť vyjadriť sa k nim, a to
pracovnou zmluvou zo dňa 27.01.2017, výzvou na nástup do práce zo dňa 02.05.2017 a potvrdením
o doručení; opätovnou výzvou na nástup do práce zo dňa 12.05.2017; výpoveďou zo dňa 18.05.2017;
výzvou na zaplatenie peňažnej náhrady zo dňa 21.06.2017; potvrdením o priemernom mesačnom

zárobku zo dňa 26.07.2017. Súd oboznámil obsah celého súdneho spisu.

12. Súd nevykonal výsluch svedka F. I., priameho nadriadeného žalovaného a na pojednávaní
dňa XX.XX.XXXX návrh žalobcu na výsluch svedka, ktorého prítomnosť na pojednávaní žalobca
nezabezpečil, uznesením zamietol s poukazom na ustanovenie § 196, § 197 CSP. Žalobca uviedol, že

svedok mal byť vypočutý na podporu vyjadrení žalobcu uvedených v jeho písomnom podaní zo dňa
01.12.2017. Súd iné dôkazy nevykonal, strany sporu ďalšie dôkazy v konaní nežiadali vykonať.

13. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa 319 CSP síce súd môže vykonať aj tie dôkazy,
ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a súd aj bez návrhu obstará

alebo zabezpečí taký dôkaz, avšak v tejto veci súdu nebol zrejmý taký dôkaz, ktorý by bol nevyhnutný
pre rozhodnutie vo veci, a ktorý žalovaný ako zamestnanec nenavrhol. Žalovaný v konaní nenavrhol
vykonať žiadne dôkazy a žiaden dôkaz ani neoznačil. V podanom odpore síce uviedol, že svojmu
nadriadenému telefonicky oznámil ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Súd však návrh
na výsluch priameho nadriadeného žalovaného zamietol z procesných dôvodov. Navyše jeho výsluch

nenavrhoval na podporu jeho tvrdení žalovaný, ale naopak výsluch nadriadeného žalovaného navrhol
vykonať samotný žalobca na podporu tvrdení žalobcu ako zamestnávateľa žalovaného.

14. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci.

15. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za nesporne preukázané, že strany sporu dňa
27.01.2017 uzatvorili pracovnú zmluvu žalobca ako zamestnávateľ a žalovaný ako jeho zamestnanec,
v zmysle ktorej sa títo dohodli, že žalovaný nastúpi do práce dňa 01.02.2017 a týmto dňom medzi nimi
vznikol pracovný pomer (Článok I, bod 1. pracovnej zmluvy). Pracovný pomer strany uzatvorili na dobu
určitú, a to do 31.07.2017 (Článok I, bod 2. pracovnej zmluvy). Zároveň sa dohodli na skúšobnej dobe

tri mesiace, v ktorej mohol byť pracovný pomer zrušený kedykoľvek a ktoroukoľvek zmluvnou stranou,
a to aj bez uvedenia dôvodu (Článok I, bod 3. pracovnej zmluvy). Výpovednú dobu si dohodli v trvaní
najmenejjedenmesiac,akustanovenie§62ZPneustanovujeinak(ČlánokI,bod4.pracovnejzmluvy).Z
obsahupísomnejpracovnejzmluvystránzodňa27.01.2017okreminéhotiežvyplývadohodazmluvných
strán, že ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ

má právo na peňažnú náhradu v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca
a dĺžky výpovednej doby. Obsahom tejto dohody bolo aj to, že zamestnávateľ má právo na peňažnú
náhradu aj v prípade, ak zamestnanec nezotrvá u zamestnávateľa čo i len časť výpovednej doby (Článok
I, bod 5. pracovnej zmluvy). Žalovaný ako zamestnanec bol prijatý do zamestnania na pracovnú pozíciuoperátor logistiky, vodič VZV, ktorá spočívala vo vykonávaní najmä logistických pracovných činností,
nakladaní a vykladaní kamiónov (Článok II, bod 1. pracovnej zmluvy).

16. Súd zistil, že žalobca listom datovaným dňa 02.05.2017 odoslaným ako doporučená zásielka a
doručeným žalovanému dňa 04.05.2017, vyzval žalovaného na okamžitý nástup do práce z dôvodu, že
dňa 24.04.2017 žalovaný nenastúpil do práce bez ospravedlnenia neprítomnosti napriek tomu, že bol
oboznámený s dodržiavaním pracovnej disciplíny a pracovných povinností v zmysle pracovnej zmluvy
zo dňa 27.01.2017, pracovného postupu, pracovnej náplne a interných predpisov zamestnávateľa

(žalobcu). Žalobca týmto listom tiež upozornil žalovaného na možné následky jeho konania v prípade, ak
bezodkladne nenastúpi do práce a svoju dlhodobú neprítomnosť relevantným spôsobom neospravedlní.
Žalobca poukázal na to, že v takom prípade bude jeho neprítomnosť v práci kvalifikovať ako
neospravedlnenú absenciu.

17. Súd mal tiež sa preukázané, že listom zo dňa 12.05.2017 žalobca opätovne vyzval žalovaného

na okamžitý nástup do práce. Predmetná výzva bola doručená žalovanému do vlastných rúk dňa
16.05.2017. Súd ďalej zistil, že žalobca listom zo dňa 18.05.2017 doručeným žalovanému do vlastných
rúk dňa 24.05.2017 skončil so žalovaným pracovný pomer, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 27.01.2017, výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP z dôvodov závažného porušenia pracovnej
disciplíny, ktorého sa dopustil tým, že odo dňa 24.04.2017 nenastúpil do práce, svoju neprítomnosť

neospravedlnil a nepredložil relevantné doklady ospravedlňujúce neprítomnosť v práci v zmysle
príslušných právnych predpisov, na základe čoho zamestnávateľ (žalobca) považoval neprítomnosť
žalovaného (zamestnanca žalobcu) ako neospravedlnenú absenciu. Žalobca oboznámil žalovaného v
zmysle § 63 ods. 6 ZP s dôvodom výpovede, ktorým bolo uvedené porušenie pracovnej disciplíny.
Upozornil ho tiež na právne následky v prípade jeho nezotrvania u zamestnávateľa počas výpovednej

doby, aj na následok v zmysle § 62 ods. 8 ZP a v súlade s Článkom I, bod 5 pracovnej zmluvy, a to právny
nárok zamestnávateľa na peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca. So
skončením pracovného pomeru so žalovaným vyjadrili súhlas aj prítomní členovia zamestnaneckej rady
zamestnávateľa dňa 16.05.2017 (§ 74 ZP).

18. Súd zistil, že výpovedná doba žalovaného u žalobcu bola v trvaní jedného mesiaca. Súd mal za
preukázané,žežalovanýprevzalvýpoveďzostranyžalobcudňa24.05.2017atedajehopracovnýpomer
u žalobcu skončil uplynutím jednomesačnej výpovednej doby dňa 30.06.2017 (§ 62 ods. 7 ZP).

19. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca listom datovaným dňa 21.06.2017 taktiež

doručeným žalovanému do vlastných rúk dňa 26.06.2017 vyzval žalovaného na zaplatenie peňažnej
náhrady v zmysle § 62 ods. 8 ZP v sume 1.187,40 eur (priemerného mesačného zárobku žalovaného),
keďže tento nezotrval v pracovnom pomere počas celej výpovednej doby, nevykonával prácu z dôvodu
neospravedlnenej neprítomnosti v práci. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie predmetnej sumy v
lehote do 10 dní odo dňa doručenia tejto písomnej výzvy.

20. Súd mal podľa potvrdenia zamestnávateľa o priemernom mesačnom zárobku žalovaného zo dňa
26.07.2017 za preukázané, že priemerný mesačný zárobok žalovaného ako zamestnanca žalobcu bol
v rozhodujúcom období 1.187,40 eur.

21. V konaní bolo nesporné, že strany sporu dňa 27.01.2017 uzatvorili pracovnú zmluvu a bol medzi nimi
založený pracovný pomer (§ 42 ods. 1 ZP). Strany sporu v konaní nenamietali dátum vzniku pracovného
pomeru ani dátum nástupu žalovaného ako zamestnanca žalobcu do práce.

22. Sporným v konaní boli skutočnosti, ktoré uviedol žalovaný v podanom odpore a teda, či žalovaný

ukončil pracovný pomer v skúšobnej dobe alebo nie a či vznikol žalobcovi ako zamestnávateľovi
peňažný nárok v zmysle § 62 ods. 8 ZP, ktorý bol riadne písomne dohodnutý v pracovnej zmluve z
dôvodu, že žalovaný nezotrval v zamestnaní, či svojvoľne žalovaný alebo oprávnene opustil pracovisko
a nevykonával ďalej prácu.

23. Súd prvej inštancie na základe takto zisteného skutkového stavu vec právne posúdil nasledovne a
aplikoval ustanovenia nasledovných právnych predpisov.24. Podľa tretej vety Čl. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej aj ako "ZP" alebo "Zákonník
práce") výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho

vzťahu alebo spoluzamestnancov.

25. Podľa Čl. 5 ZP zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce
z pracovnoprávnych vzťahov.

26. Podľa Čl. 9 ZP zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú
znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, že zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce
z pracovnoprávnych vzťahov.

27. Podľa § 1 ods. 4 ZP ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy

podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

28. Podľa § 9 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická
osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná
osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci

zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa
robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi
(ods.1); zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne
úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah
oprávnenia povereného zamestnanca (ods.2); vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci,

ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným
zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im
na ten účel záväzné pokyny (ods.3).

29. Podľa prvej a druhej vety § 13 ods. 3 ZP výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

30. Podľa § 14 ZP spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych
vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

31. Podľa § 15 ZP prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,
zodpovedá dobrým mravom.

32.Podľa§17ods.2ZPprávnyúkon,naktorýneudelilpredpísanýsúhlaspríslušnýorgánalebozákonný

zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý
nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou
predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný
predpis.

33.Podľa§36ZPkzánikuprávapreto,žesavustanovenejlehoteneuplatnilo,dochádzalenvprípadoch
uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2
a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj
keď to účastník konania nenamietne.

34. Podľa § 37 ZP doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej uplynutím je
podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa
určenej alebo dohodnutej doby.

35. Podľa § 38 ZP písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného

pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia
byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku,
zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného
pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvekbude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú
zásielku (ods. 1);písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú
adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do

vlastných rúk" (ods. 2); písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného
pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo
z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo
ako doporučenú zásielku (ods. 3); povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa
splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik

vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo
zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú
aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne (ods. 4); pri doručovaní
písomností poštovým podnikom musia byť splnené podmienky podľa osobitného predpisu (ods. 5).

36. Podľa § 42 ods. 1 ZP pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi

zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

37. Podľa § 59 ods. 1 ZP pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým
skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

38. Podľa § 59 ods. 2 ZP pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej
doby.

39. Podľa § 61 ZP výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď

musí byť písomná a doručená, inak je neplatná (ods. 1); zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo
vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod
výpovede nemožno dodatočne meniť (ods. 2); ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa §
63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po

skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca (ods. 3); výpoveď, ktorá bola
doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas
s jej odvolaním treba urobiť písomne (ods. 4).

40. Podľa § 62 ZP ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby (ods.

1); výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2); výpovedná
doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo
písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho
posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej a) dva mesiace, ak pracovný
pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej

ako päť rokov, b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia
výpovede trval najmenej päť rokov (ods. 3); výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď
z iných dôvodov ako podľa odseku 3, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca
u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok (ods. 4); do doby trvania
pracovného pomeru podľa odsekov 3 a 4 sa započítava aj doba trvania opakovane uzatvorených

pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne
nadväzujú (ods. 5); ak výpoveď dáva zamestnanec, ktorého pracovný pomer u zamestnávateľa
ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok, výpovedná doba je najmenej dva mesiace
(ods. 6); výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak

tento zákon neustanovuje inak (ods. 7); ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby
u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom
priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej
náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná
(ods. 8).

41. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov,
ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný
pomer,alebopremenejzávažnéporušeniepracovnejdisciplíny;premenejzávažnéporušeniepracovnejdisciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s
porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

42. Podľa § 63 ods. 4 ZP pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite
skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov
ododňa,keďsaodôvodevýpovededozvedel,apreporušeniepracovnejdisciplínyvcudzineajdodvoch
mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede
vznikol.

43. Podľa § 63 ods. 6 ZP ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej
disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu.

44. Podľa § 68 ods. 1 ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to
iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne

pracovnú disciplínu.

45. Podľa § 71 ods. 1 ZP pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby.

46. Podľa § 71 ods. 3 ZP pred uplynutím dohodnutej doby sa môže skončiť pracovný pomer podľa

odseku 1 aj inými spôsobmi uvedenými v § 59.

47. Podľa prvej vety § 72 ods. 1 ZP v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť
pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené
inak.

48. Podľa prvej vety § 72 ods. 2 ZP písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť
druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

49. Podľa § 74 ZP výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať
výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti
zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,

že k prerokovaniu došlo.

50. Súd na základe zisteného skutkového stavu veci a právneho posúdenia dospel k záveru, že žaloba
je v celom rozsahu dôvodná.

51. Zo základných zásad Zákonníka práce vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Zákon dobré mravy nedefinuje,
možno však konštatovať, že dobré mravy predstavujú určité pravidlá morálneho charakteru. V tejto
súvislosti súd poukazuje najmä na to, že v tomto spore podľa procesného kódexu (CSP) ide síce o

spor s ochranou slabšej strany v spore, teda zamestnanca ani táto skutočnosť však neznamená, že
pre zamestnanca neplatia ustanovenia hmotného práva (v tomto prípade najmä ustanovenia ZP) a z
neho vyplývajúce práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov. Na uvedené súd poukazuje preto,
že žalovaný uviedol v písomnom odpore vo veci, že skončil so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej
dobe, avšak súd vyhodnotil toto tvrdenie zo strany žalovaného ako účelové. Súd mal za to, že ničím

nepodložené tvrdenie žalobcu nemôže byť podkladom na to, aby súd konštatoval, že v skutočnosti došlo
z jeho strany k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Navyše samotný žalobca navrhol
vypočuť na podporu tvrdení žalobcu nadriadeného žalovaného. Aj keď súd tento dôkaz nevykonal, v
prípade, ak by aj mal vykonať nejaký dôkaz na podporu tvrdení slabšej strany v spore (žalovaného), bolo
by to práve vypočutie svedka - nadriadeného žalovaného k tomu, aby ozrejmil skutočnosti týkajúce sa

žalovaným uvedených tvrdení o jeho skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Súdu však, ako
je už uvedené, tohto svedka navrhol vypočuť žalobca a toto žalovaný vôbec nenamietal. Súd poukazuje
v tejto súvislosti tiež na to, že ak by žalovaný aj dal vedieť nadriadenému, že skončil pracovný pomer
a Zákonník práce mu umožňuje urobiť tak aj telefonicky, nie je zrejmé, že by tento nadriadený bolpovereným zamestnancom, teda osobou oprávnenou, vo vzťahu ku ktorej by bolo možné taký úkon
(skončenie pracovného pomeru) adresovať.

52. Súd pri rozhodnutí tejto veci vychádzal z listinných dôkazov a z obsahu súdneho spisu. Súd mal
za preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ riadne skončil so žalovaným pracovný pomer v zmysle
§ 59 ods. 1 písm. b) ZP v spojení s § 62 , § 63 ods. 3 písm. e), § 63 ods. 4 a 6 ZP z dôvodu
závažnéhoporušeniapracovnejdisciplíny,tedazdôvodu,prektorýbyžalobcaakozamestnávateľmohol
so žalovaným ako zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer /§ 68 ods. 1 písm. b) ZP/. Hoci by

sa mohlo konanie žalobcu javiť ako účelové, keďže mohol pracovný pomer so žalovaným skončiť aj v
zmysle § 59 ods. 1 písm. c) ZP v spojení s § 68 ods. 1 písm. b) ZP ako aj v zmysle § 59 ods. 1 písm.
d) ZP v spojení s ustanovením § 72 ZP (§ 71 ods. 1 a 3 ZP), žalobca mohol mať niekoľko dôvodov,
prečo tak neurobil (napríklad nemusel mať iného zamestnanca, ktorý by žalovaného v práci zastúpil a
podobne). Je zrejmé, že vykonávanie jeho práce bolo plánované podľa vopred stanoveného rozpisu
pracovných zmien (Článok VI, bod 1. pracovnej zmluvy). Pre platnosť alebo neplatnosť takého skočenia

pracovného pomeru táto skutočnosť však nie je podstatná a ZP možnosť skončenia pracovného pomeru
spôsobom, ktorým ho skončil žalobca v tomto prípade, nevylučuje a žalovaný tento postup žalobcu
nielenže akýmkoľvek spôsobom nenamietal, ale ho ani nenapadol žalobou na súde.

53. Z uvedených dôvodov, keďže súd mal za preukázané, že žalobca so žalovaným riadne a platne

skončil pracovný pomer výpoveďou, pričom strany sa platne a účinne písomne v Článku I, bode 5
pracovnej zmluvy zo dňa 27.01.2017 dohodli, že ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej
doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume, ktorá je súčinom
priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby. Obsahom tejto dohody bolo
aj to, že zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu aj v prípade, ak zamestnanec nezotrvá u

zamestnávateľa čo i len časť výpovednej doby, súd vyhovel žalobnému návrhu žalobcu v celom rozsahu
a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku č. II. výrokovej časti tohto rozsudku z dôvodu, že žalovaný
ako zamestnanec žalobcu, a to aj napriek písomným opakovaným výzvam žalobcu, nenastúpil do práce
počas výpovednej doby, čím žalobcovi ako jeho zamestnávateľovi vznikol peňažný nárok v zmysle § 62
ods. 8 ZP v spojení s citovaným Článkom I, bod 5 pracovnej zmluvy.

54. Žalovaný v odpore argumentoval len tým, že skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo oznámil
telefonicky jeho nadriadenému. Súd túto obranu žalovaného spočívajúcu v konštatovaní tvrdenia, že
on skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, oznámením jeho nadriadenému telefonicky vyhodnotil
ako účelovú, keďže aj jemu (ako už bolo uvedené vyššie aj vzhľadom na dodržiavanie princípu dobrých

mravov) vyplývajú nielen práva zo Zákonníka práce a z pracovnej zmluvy, ale aj povinnosti a tieto
žalovaný podľa názoru súdu nerealizoval tak, aby tým minimálne nedošlo k zneužívaniu jeho práv
na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Zákonník práce
síce umožňuje urobiť úkon skončenia pracovného vzťahu v skúšobnej dobe nielen písomne (nakoľko
nedodržanie tejto formy ZP nesankcionuje neplatnosťou), ale pre účely súdneho konania ide aj o

prípadné neunesenie dôkazného bremena v dôsledku absencie písomného prejavu vôle, ktorým by taký
úkon žalovaný mohol preukázať.

55. Súd tiež poukazuje na to, že žalovaný výšku uplatneného peňažného nároku nerozporoval. Podľa
názoru súdu sporným bol len vznik tohto peňažného nároku, nie jeho suma.

56. Na základe uvedených skutočností súd mal za preukázané, že žaloba je dôvodná. Preto súd žalobe
vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť v tomto spore žalobcom uplatnený peňažný nárok v
plnej výške s poukazom na § 62 ods. 8 ZP ako súčin priemerného mesačného zárobku žalovaného ako
zamestnanca v uplatnenej sume 1.187 eur a dĺžky jeho výpovednej doby u žalobcu v trvaní jedného

mesiaca.

57. Podľa § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") dlžník, ktorý svoj
dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej
mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie

veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.58. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

59. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej len "nariadenie č. 87/1995 Zb.") výška úrokov z omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

60. Keďže žalovaný bol peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 ZP povinný zaplatiť a túto nezaplatil
ani na základe výzvy žalobcu, v ktorej žalobca určil jej splatnosť do 10 dní odo dňa doručenia tejto
písomnej výzvy, ktorá bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 26.06.2017 a žalobca mohol v
zmysle uvedeného žiadať úroky z omeškania už od 07.07.2017 kedy uplynula predmetná lehota, súd
rozhodol tak, že úroky z omeškania, ktoré žiadal na žalobca zaplatiť od 15.07.2017 žalobcovi priznal

v navrhovanej zákonnej výške 5 % ročne z dlžnej sumy. Súd mal za preukázané, že žalovaný sa
nezaplatením peňažnej náhrady podľa § 62 ods. 8 ZP už dňa 07.07.2017 dostal do omeškania (§ 517
ods. 1 OZ). Preto žalobca má v takom prípade právo požadovať od žalovaného popri peňažnom plnení
aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ). Preto súd priznal žalobcovi požadované úroky z omeškania.
Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Zb. súd žalobcovi priznal úroky z

omeškania v požadovanej výške 5 % (vo výške úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššej
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu).

61. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

62. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

63. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

64.Vrozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí,rozhodnesúdajbeznávrhuonárokunanáhradutrovkonania
(§ 262 ods. 1 CSP). O tomto nároku súd rozhodol podľa § 255 CSP podľa ktorého, súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca mal vo veci plný úspech vo veci,

súd rozhodol o jeho nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výroku č. III. výrokovej časti
tohto rozsudku a žalobcovi priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

65. O výške náhrady trov konania, ktorú súd priznal žalobcovi rozhodne súd po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku vo výroku č. I. nie je prípustné odvolanie /§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP/.

Proti tomuto rozsudku vo výroku č. II. a III. je prípustné odvolanie /§ 355 ods. 1 CSP/. Odvolanie proti
tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava III /§

362 ods. 1 CSP/.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané /§ 359 CSP/.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP - ktorému súdu je určené, kto

ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania /§ 364 CSP/.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1
CSP/.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie /§ 366 CSP/.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe /§ 125 ods. 1
CSP/.
Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na odvolanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

odvolania nevyzýva /§ 125 ods. 2 CSP/.
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil /§ 125 ods. 3 CSP/.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozsudkom, žalobca môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov /§ 220 ods. 1 CSP/.