Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616203275
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6616203275.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Barborou
Korenecovou, advokátkou, Advokátska kancelária, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42
174 902, proti žalovanému C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. č. XX, v konaní o zaplatenie 100,- EUR,
poplatku vo výške 48,42 EUR, poplatkov za upomienky 10,- EUR, zmluvnej pokuty vo výške 33,- EUR,
úroku vo výške 39,15 % ročne zo sumy 100,- EUR počnúc od 31. 12. 2013 do zaplatenia a úroku z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100,- EUR počnúc od 22. 06. 2014 do zaplatenia, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/67/2016-86 zo dňa 31. 10. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu o zaplatení 91,42 EUR a o zaplatenie úroku vo
výške 39,15 % ročne zo sumy 100,- EUR od 31. 12. 2013 až do zaplatenia zamietol.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že v poradí prvým rozsudkom

zo dňa 19. 10. 2016 (č. k. 9C/67/2016-59) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 100,- EUR
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 22. 06. 2014 až do zaplatenia v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu do sumy 91,42 EUR a o zaplatenie úroku vo výške 39,15
% ročne zo sumy 100,- EUR od 31. 12. 2013 až do zaplatenia, zamietol. O v poradí prvom rozhodnutí
okresného súdu následne na základe odvolania žalobcu rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici,
ktorý uznesením č. k. 16Co/35/2017-75 zo dňa 24. 08. 2017 rozsudok okresného súdu zo dňa 19. 10.
2016 vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že výrok, ktorým okresný súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 100,- Eur s príslušenstvom, zostal nedotknutý.

3. Okresný súd po zrušení a vrátení veci opätovne posúdil zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 611500373
zo dňa 30. 12. 2013, ktorou poskytol žalobca žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 100,- EUR.
Žalovaný sa touto zmluvou zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu pri
poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 48,42 EUR, úrok spojený so spotrebiteľským úverom vo

výške 19,58 EUR, t. j. zaplatiť celkovo sumu vo výške 168,- EUR. Súčasne dňa 30. 12. 2013 bola
medzi stranami sporu uzavretá dohoda o plnení splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa
30. 12. 2013, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu vo výške 168,- EUR v šiestich
splátkach vo výške 28,- EUR vždy k 21. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 21. 01. 2014. Vyššieuvedenú úverovú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka. Súčasne okresný súd vyhodnotil, že z predložených listinných dôkazov je preukázané, že
pokiaľ si žalovaný požičal sumu 100,- EUR, mal vrátiť sumu 168,- EUR s tým, že ročná úroková sadzba

úveru predstavovala 39,15 %, a je oveľa vyššia ako priemer porovnateľných úverov poskytovaných
v tom čase bankami spotrebiteľom, nakoľko v roku 2013 boli priemerné úroky vo výške 10 %. Výšku
úrokov, ktorá je uvedená v zmluve 39,15 % ročne, súd považoval za neprimerane vysokú vzhľadom na
úrokové sadzby bánk pri podobných produktoch a v dôsledku toho za dojednanie v rozpore s dobrými
mravmi, ako aj dojednanie neprijateľné v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako za

neprijateľné považoval súd aj sankcie pre spotrebiteľa, a to poplatok za upomienky 10,- EUR, zmluvnú
pokutu vo výške 33,- EUR ako aj poplatok za administratívu spojenú so zmluvou vo výške 48,42 EUR,
keď žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky len vo výške 100,- EUR. Súd vo svojom prvom
rozhodnutí už rozhodol, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 100,- EUR, teda sumu, ktorá mu
bola poskytnutá, preto druhým rozhodnutím žalobu vo zvyšku v celom rozsahu zamietol, ak dohodu o
odplate považoval za neplatnú.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal, že právny záver
okresného súdu o absencii RPMN je nesprávny. V zmluve je totiž riadne uvedené, že výška RPMN sa

vypočítala v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a bola určená vo výške 50,91 % . Dlžník,
teda žalovaný sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 168,-
EUR s termínom splatnosti dňa 21. 06. 2014 s tým, že v ten istý deň zároveň požiadal resp. využil
možnosťsplátkovéhokalendáraazaviazalsauhradiťcelkovúčiastkuvšiestichpravidelnýchmesačných

splátkach po 28,- EUR. V zmysle dohody o splátkach preto vzal spotrebiteľ čiže žalovaný na vedomie,
že výška RPMN predstavuje 182,24 %, nakoľko dohoda oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach, na
základe ktorých RPMN logicky vzrastá. Keďže RPMN neabsentuje a bol by to jediný dôvod, prečo by
bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov, je zrejmé, že zmluva
je v súlade so zákonom. Naviac zákon v čase uzavretia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú

prípustnúvýškuodplaty.Reguláciaodplatysariadi§53ods.6Občianskehozákonníka,vzmyslektorého
ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Poukázal zároveň na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005. Žalovaný
mal teda v konaní preukázať, že v čase a v mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne

vybočuje z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z
vlastných zdrojov tak, ako je to na jeho strane. Ani poplatok za poskytnutie úveru nie je podľa neho
neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania,
ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne, a teda vyššie oproti bankám. Na záver poukázal na to, že
dlžník teda žalovaný so zmluvou o úvere v čase jej uzavretia súhlasil, nič voči výške odplaty nenamietal

a išlo o jeho dobrovoľné rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

7. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP"), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a
contrario)CSProzsudokokresnéhosúdu,ktorýžalobuvozvyškuzamietol(vnadväznostinarozhodnutie
Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/67/2016-59 zo dňa 19. 10. 2016), podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil

ako v celom rozsahu vecne správny.

9. Okresný súd založil rozhodnutie (v poradí druhé) na tom skutkovom a právnom závere, že dojednanie
o odplate je dojednaním neplatným v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne v rozpores dobrými mravmi ( § 39 Občianskeho zákonníka ). Zdôraznil, že za poskytnutých 100,- EUR, ktorá
suma bola žalovanému poskytnutá v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30. 12. 2013, mal
vrátiť celkovú čiastku 168,- EUR, keď celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené

súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 19,58 EUR
a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 48,42 EUR. Sám žalovaný v odvolaní uznáva, že výška
RPMN bola určená po tom, ako sa účastníci zmluvy dohodli na plnení v splátkach až vo výške 182,24
%, ktorá výška aj bez ďalšieho potrebnejšieho zisťovania úrokových sadzieb na trhu spotrebiteľských

úverov je odplatou, ktorá odporuje dobrým mravom ako aj zásadám poctivého obchodného styku, teda
základným morálnym a etickým zásadám, na ktorých sa nie vždy úspešne snaží stáť táto spoločnosť.
Odvolací súd sa teda stotožnil s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého ide o dojednanie
odplaty v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto ide o dojednanie
neplatné.

10. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe
č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska

v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný
súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo
51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964
Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z
pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno

dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade
ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom
plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutej odplaty za
poskytnutie úveru.

11. Ústavným súdom SR vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou
vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s
dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako

aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve.

12. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov, odplaty za poskytnutie úveru - problematika
dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o

neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v
prípade tradičnej „úžery“. Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým
obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti.

13. Existencia ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka neobmedzuje súd z možností

posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých
mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom,
nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý
širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého
hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém

pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného
sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nielen z hľadiska
platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov a poplatkov neodporuje všeobecnej
predstave primeranosti za zachovania základných zásad, na ktorých je občianske právo postavené t. j.

okrem iného i na zachovanie zásady equity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v
rozpore s dobrými mravmi. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že dobré mravy netvoria pevný a uzavretý
normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnej situácie a jej súladu so
všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania.14. Aj keď v prípade tzv. nebankových subjektov možno pripustiť isté navýšenie úrokovej miery úveru
oproti bankám a to najmä z dôvodu, že úvery poskytnutú aj menej bonitným klientom a musia počítať s

vyššoumierounesplácanýchúverov,takpotomodplatavovýške182,24%jeabsolútnemimoakejkoľvek
rozumnej miery a súd takémuto dojednaniu nemôže poskytnúť ochranu. Dojednanú odplatu medzi
účastníkmi zmluvy v prejednávanej veci vo výške 182,24 % ročne nie je možné charakterizovať inak ako
úrok dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho okresný súd správne považoval zmluvu
v časti odplaty za neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluvné dojednanie

o administratívnom poplatku (48,42 EUR) naviac nepochybne spôsobuje aj značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje
dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, ktoré je „skryté“, nielen v odplate spočívajúcej v platení
dohodnutých úrokov, ale aj ako vedľajšie zmluvné cenové dojednanie (keďže cenovým dojednaním vo
vzťahu k hlavnému predmetu plnenia je pri zmluve o úvere dojednanie o úroku), preto toto dojednanie
podlieha prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

15. Rozporuplným je odvolanie žalobcu v tom smere, že je nesprávne tvrdenie súdu o absencii RPMN,
pričom však rozhodnutie okresného súdu na uvedenom skutkovom a právnom závere nebolo založené,
okresný súd nekonštatoval, že by zmluva o úvere bola bezúročná a bez poplatkov, zaoberal sa výslovne
primeranosťou, prijateľnosťou, resp. súladnosťou s dobrými mravmi samotnej odplaty za poskytnutie

finančných prostriedkov, preto odvolanie v tomto rozsahu nie je dôvodné.

16. Ak žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 53 ods, 6 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere v zmysle súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za IV. štvrťrok roku 2013 v zmysle webstránky Ministerstva financií

Slovenskej republiky boli poskytované úvery vo výške do 1.500,- EUR vrátane so zmluvnou splatnosťou
do 12. mesiacov vo výške 44,79 % RPMN, pričom sám žalobca v odvolaní uznal, že v zmysle ním
uzavretej zmluvy predstavovala RPMN výšku 182,24 %, teda ide o odplatu, ktorá podstatne prevyšuje
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.
Námietka žalobcu, že je nebankovým subjektom, neobstojí, nakoľko ide o informácie o údajoch o

novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch teda aj zo strany nebankových subjektov.
17. Skutočnosť, že žalovaný s výškou RPMN 182,24 % súhlasil, nezbavuje uvedenú dohodu jej rozporu
sdobrýmimravmiakoajrozporus§53ods.6Občianskehozákonníka,keďžeodplatapredstavujenielen
ročný úrok vo výške 39,15 % z poskytnutých úverových prostriedkov, ale i administratívny poplatok vo
výške 48,42 EUR. V prejednávanom prípade tak celková odplata spolu vo výške 168,- EUR predstavuje

viacakoštvornásobokvýškyRPMNpodľaštatistikyzverejňovanejMinisterstvomfinanciíSRzaposledný
štvrťrok roku 2013 ku dňu 31. 12. 2013.

18. Argument žalobcu, že v čase uzavretia zmluvy zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku
odplaty, nemožno prijať, nakoľko Najvyšší súd SR, ale aj Najvyšší súd ČR uzavreli, že nie každá dohoda

o úrokoch pri úvere je akceptovateľná (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 1MCdo 1/09, rozsudok
NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004). Najvyšší súd dospel k záveru o rozpore neprimeranej ceny úveru
bez ohľadu na to, či dlžník peniaze prevzal alebo rozhodoval sa dobrovoľne. Odvolací súd nemá
dôvod na odklon od uvedenej judikatúry najvyššieho súdu. „Nemohou být žádné pochybnosti o tom,
že nepřiměřene vysoké úroky zjednané při peněžité půjčce jsou považovány za odporující obecně

uznávaným pravidlům chování“ (NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004). Tak neprimeraná odplata za úver
ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je
ťažko možné podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné
v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažovaním obyvateľstva.

19. Naviac aj odvolací súd sa stotožňuje s tým, že dojednanie o administratívnom poplatku je vadným
ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška
poplatku predstavuje, tak ako to uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, 48,35 %
poskytnutých úverových prostriedkov, a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho
výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Zmluvné dojednanie

o administratívnom poplatku nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane
vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná. Dojednanie o administratívnom poplatkupredstavuje vedľajšie zmluvné cenové dojednanie (keďže cenovým dojednaním vo vzťahu k hlavnému
predmetu plnenia je pri zmluve o úvere dojednanie o úroku), preto toto dojednanie podlieha prieskumu
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

20. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a
to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených
záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr.
vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté

rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť prostriedkov pri
vzniku vzťahu spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné
vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu
tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej
strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o
dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné

a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je
nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej
úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere
druhéhoúčastníkazmluvnéhovzťahuvpoctivosťjednaniadodávateľaatakémutonepoctivémujednaniu

nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho
zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť, ak sa jedná o zmluvu formulárovú,
má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Napr.
zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než

okolitý text a nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru.
Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako už bolo
uvedené vyššie i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky - zmluvné
dojednania uplatniť, pričom nemusia byť osobitne podpísané, avšak ich aplikácia má nielen formálne
obmedzenia, o ktorých už odvolací súd pojednával, ale i obsahové obmedzenia. Obchodné podmienky,

či zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť najmä k tomu, aby nebolo nevyhnutné
do každej zmluvy uvádzať dojednania technického či vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť
k tomu, aby do nich dodávateľ v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej skryl
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu

so spotrebiteľom poctivo a takémuto konaniu dodávateľa nie je možné priznať právnu ochranu.

21. Odvolacie dôvody zo strany žalobcu neboli dôvodné. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a ani ju svojimi tvrdeniami
nespochybnil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny a

to vrátane výroku o náhrade trov konania, keď okresný súd priznal náhradu trov konania strane sporu,
ktorá bola v konaní plne úspešná. Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi
rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo odvolaním napadnuté, ide však o závislý výrok.

22. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I ÚS
50/04). Naviac do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo strany vyjadrovať

s k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá strana (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na
náhradu trov konania. Žalovanému však v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania, ktoré by bolipreukázané odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky (§ 251 CSP), nevznikli,
preto odvolací súd rozhodol, že žalovaný nárok na ich náhradu nemá.

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu satoto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).