Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. máj 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/456/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211230365
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7211230365.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne O. Š., nar. X.XX.XXXX, bytom
Košice, Š.É. XX, zast. Mgr. Ing. Petrom Holéczym, advokátom, Košice, Vojenská 5, proti žalovaným: 1/
Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135 a 2/ Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., Košice,
Južnénábrežie13,IČO:44518684,ourčenie,žeobvineniezostranyžalovanéhov2.radejenepravdivé
a súvisiace nároky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 36C/133/2011-163 zo 14.6.2016 Okresného
súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovaným určenia, že je nepravdivé jej obvinenie
zo strany žalovaného v 2. rade zo dňa 6.5.2011 o porušení ustanovení nájomnej zmluvy a domového
poriadku, a že toto nepravdivé obvinenie nemôže byť ako také samé o sebe použité ako dôvod na
nepredĺženie nájomnej zmluvy medzi stranami sporu. Žalobu odôvodnila tým, že medzi ňou a žalovaným
1/ bola uzavretá zmluva o nájme bytu nachádzajúceho sa na ul. S. XX v G., a to na dobu určitú
od 3.5.2010 do 2.5.2011 s možnosťou predĺženia nájmu, pričom žalovaný 2/ sa svojvoľne rozhodol a

oznámil jej, že porušuje čl. 6 bod 2 nájomnej zmluvy a domový poriadok tým, že poskytuje pobyt iným
osobám v byte, ktoré obvinenie je vymyslené, účelové a jeho dôsledkom je, že žalovaní jej nechcú
predĺžiť zmluvu o nájme bytu na ďalší rok, postupujúc pritom v rozpore so zaužívanou praxou, keďže
všetkým ostatným nájomcom bytov v dome sa automaticky predĺžuje nájomná zmluva za splnenia
podmienky riadneho platenia nájomného.

2.OkresnýsúdKošiceII(ďalej„súdprvejinštancie“alebolen„súd“)rozsudkom(vporadídruhým)žalobu

v plnom rozsahu zamietol a rozhodol, že žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania a žalovaným
v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

3. Rozhodol tak pri právnom posúdení veci podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, § 685 ods. 1, § 686, § 710 ods.
2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 80 písm. c) O.s.p., v intenciách zrušujúceho uznesenia
Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/410/2012 z 28.2.2014 (ktorým bol zrušený prvý zamietavý
rozsudok 36C/133/2011-75 z 12.9.2012) a po vykonanom dokazovaní, ktorým mal preukázané, že

medzi žalobkyňou v postavení nájomkyne a žalovaným 1/ ako prenajímateľom v období od 3.5.2010 do
2.5.2011 existoval nájomný vzťah podľa ust. § 685 ods. 1 OZ podľa zmluvy o nájme, predmetom ktorej
bol nájom jednoizbového malometrážneho bytu č. 25 v bytovom dome na ul. S. XX v G. na dobu určitú
od 3.5.2010 do 2.5.2011, ktorá (nájomná zmluva) neobsahuje dohodu o možnosti jej predĺženia, pričommožnosť automatického predĺženia doby nájomného vzťahu nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia
Všeobecnezáväznéhonariadenia(VZN)MestaKošiceč.44zr.1999,ktorýmsabližšieupravujúpravidlá
prenajímania malometrážnych bytov pre dôchodcov na území Mesta Košice, ani žiadna zákonná norma

neukladá žalovanému 1/ ako prenajímateľovi povinnosť v obdobnom vzťahu predĺžiť dohodnutú dobu
nájmu. Súd zistil, že nájom bytu žalobkyne podľa § 710 ods. 2 OZ skončil uplynutím doby nájmu k
3.5.2011, teda viac ako 5 mesiacov pred podaním žaloby v tejto veci a zo stanoviska žalovaného
1/ mu vyplynulo, že žalovaný nemá záujem na uzavretí novej nájomnej zmluvy so žalobkyňou, a
nemá ani právnu povinnosť ju uzavrieť. Vykonaným dokazovaním súd nemal preukázané tvrdenie

žalobkyne, že žalovaný 2/ dňa 6.5.2011 ju nepravdivo obvinil tým, že porušila ustanovenie nájomnej
zmluvy a Domového poriadku, resp. že ju takto „verejne obvinil a osočil pred žalovaným 1/“ (upresnenie
žalobného návrhu právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní dňa 23.9.2014), čo nepotvrdil žiadny
z vypočutých svedkov a v tomto smere ani nebol predložený žiadny listinný dôkaz. V súvislosti s
otázkou porušovania domového poriadku žalobkyňou súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom
stranami navrhnutých svedkov, pričom svedecké výpovede vyhodnotil ako rozporné, keď na jednej

strane svedkovia O. Ž. a A. T. (zamestnankyne žalovaného 2/) a V. U., priama susedka žalobkyne tvrdili,
že žalobkyňa porušovala domový poriadok, ostatní svedkovia uviedli, že tomu tak nebolo. Výpovede
ostatných svedkov však súd považoval za všeobecné a nerelevantné pre rozhodnutie vzhľadom na to,
že títo svedkovia neboli bezprostrednými susedmi žalobkyne. Z vykonaných dôkazov súd urobil záver,
že žalobkyňa domový poriadok skutočne porušovala, minimálne v jednom prípade, čo mu vyplynulo

z výpovede priamej susedky žalobkyne A. U.ej, z výpovedí zamestnancov žalovaného 2/ a potvrdil to
dokonca aj právny zástupca žalobkyne vo svojej záverečnej reči. Z dôvodu nepreukázania tvrdeného
obvineniažalobkynezostranyžalovaného2/súdžalobuvtejtočastiakonedôvodnúzamietol,považujúc
pritom pre rozhodnutie vo veci v zásade za nepodstatné, či žalobkyňa skutočne domový poriadok
porušovala alebo nie. Z dôvodu, že nebolo preukázané sporné obvinenie zo strany žalovaného 2/,

súd posúdil ako neopodstatnený aj druhý nárok, pokiaľ sa žalobkyňa domáhala určenia, že nepravdivé
obvinenie zo dňa 6.5.2011 nemôže byť ako také samé osebe použité ako dôvod na nepredĺženie
nájomnej zmluvy medzi sporovými stranami. Čo sa týka 2. navrhovaného žalobného petitu, súd dospel
k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, s prihliadnutím na
skutočnosť, že došlo k zániku nájmu ešte pred podaním žaloby, ktorá sama osebe vyvracia tvrdenie

žalobkyne o jej naliehavom právnom záujme na vydaní požadovaného rozsudku, pretože fakticky nie je
možné predĺžiť niečo, čo už zaniklo, a keďže žalovaný nemá záujem na uzavretí novej nájomnej zmluvy
sožalobkyňouanemáaniprávnupovinnosťtakkonať,zabezpredmetnésúdpovažoval,zakéhodôvodu
sa žalovaný 1/ rozhodol neuzavrieť so žalobkyňou ďalšiu nájomnú zmluvu a na základe uvedených
skutočností dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení.

Žalobkyňa tvrdila, že pokiaľ nebude vydaný navrhovaný rozsudok, môže dôjsť k jej vysťahovaniu z
bytu, že ide o očistenie jej mena za účelom podania novej žiadosti o pridelenie nájomného bytu pre
dôchodcov a napokon dôvodila, že v prípade úspechu v tomto spore sa bude môcť účinne brániť inej
žalobe, ktorou sa budú (zrejme žalovaní) domáhať ukončenia nájomného vzťahu. Podľa posúdenia súdu
navrhovaný petit žaloby (vyhovujúce rozhodnutie súdu) by však nemal reálny význam pre rozhodnutie

vo veci vypratania bytu, nemal by žiadny význam pre podanie novej žiadosti žalobkyne na prenajatie
malometrážneho bytu (podľa obsahu VZN Mesta Košice č. 44 z roku 1999 žalobkyni nič nebráni podať
novú žiadosť) a ani by jej to nepomohlo v rámci konania o ukončenie nájomného vzťahu, pretože
jednoducho už žiadny nájomný vzťah neexistuje. Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu
ako nedôvodnú zamietol. Ďalšie žalobkyňou navrhnuté dokazovanie súd nevykonal, nakoľko by bolo v

rozporesozásadouhospodárnostiobčianskehosúdnehokonaniaazistenýskutkovýstavvecipovažoval
za dostatočný pre rozhodnutie vo veci. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že nemala v spore
úspech a žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania, keďže boli v spore úspešní, avšak náhradu
trov konania im nepriznal z dôvodu, že ju nepožadovali.

4. Proti rozsudku v celom rozsahu podala včas (dňa 1.8.2016) odvolanie žalobkyňa, odôvodniac ho
odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) Civilného sporového poriadku (predtým ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
keďže mala za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a konanie má zásadnú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, a to „zásadnú chybu logického myslenia, postrádanie akéhokoľvek zmyslu
pre proporcionalitu pri vyhodnocovaní dôkazov s prihliadnutím aj na čas 5 rokov, po ktorú dobu sa súd
vecou zaoberal, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym a nelogickýmskutkovým zisteniam a záverom.“ Uviedla, že súd prvej inštancie tentokrát pristúpil k veci zodpovedne a
previedol skoro všetky ňou navrhované dôkazy výsluchom hodnoverných svedkov, mimo povolenia jej
konfrontáciesniektorýmisvedkami;súduvšakvytýkala,žepojednávanianariaďovalsveľmineobvyklým

mimoriadne dlhým časovým odstupom, často aj vyše polročným, čím sa spor pretiahol celkovo na
5 rokov. Mala za to, že jednoznačne dokázala súdu, že ojedinelá sťažnosť pri nástupe na bývanie,
ktorú oslávila v máji 2010, sa už nikdy viac nezopakovala a v predmetnom byte nepretržite býva už
vyše 6 rokov. Vytkla súdu, že tento jedinečný skutkový dôkaz úplne ignoroval, taktiež celkom ignoroval
základné ust. § 3 O.s.p., podľa ktorého každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo

ohrozené alebo porušené, nedbal ani na čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP, podľa ktorého ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty. Uviedla, že prvým predpokladom na podanie žiadosti o pridelenie
bytu v čase nedostatku takýchto bytov, je morálna bezúhonnosť žiadateľa voči poskytovateľovi týchto
bytov, a v tomto vzťahu sú práve žalobkyňa a obidvaja žalovaní. Nesúhlasila so závermi, ktoré súd
prvej inštancie vyvodil z výpovedí svedkov a označila ich za nelogické, dokonca obrátené proti zmyslu

týchto výpovedí a vyložené veľmi účelovo tak, aby odôvodnili výrok rozsudku, ktorý je v priamom rozpore
s priebehom celého pojednávania. Podľa žalobkyne vykonaným dokazovaním sa presne a logicky
dokázalo, že súhrnne, od jedinej sťažnosti z mája 2010 do doby vydania rozsudku zo 14.6.2016, už
nebola na ňu podaná žiadna sťažnosť, hoci nepretržite v byte býva vyše 6 rokov. Notorický sťažovateľ
p. V., na ktorého sa odvolávali svedkovia žalovaných, ktorý na ňu podával sériu sťažností orgánom či

pracovníkom žalovaných, sám pred súdom výslovne vyhlásil vo svojej svedeckej výpovedi, že sa na
žalobkyňu NIKDY nesťažoval. Súhrnne súd nezobral na zreteľ, že práve svedkovia žalovaných sú ich
zamestnancami, sú na nich závislí, a preto ako svedkovia nehodnoverní a naviac evidentne klamali
pred súdom, keď sa - nepoznajúc svedeckú výpoveď p. V., odvolávali práve na sériu jeho sťažností na
žalobkyňu, ktoré vôbec neexistovali. Vytkla tiež súdu, že nevzal zreteľ ani na jej účastnícku výpoveď,

v ktorej uviedla, že nikdy nerobila to, čo jej oficiálne vytýkali neodôvodnene pracovníci žalovaných,
súd nevzal do úvahy hodnoverné výpovede siedmich svedkov (p. B., V., O., O., H., W. V. N.), ktorí
zhodne popierali konanie žalobkyne, z ktorého ju obviňovali pracovníčky žalovaných, a jednak dokonca
dokazovali nemožnosť takého správania vzhľadom na pracovnú dobu žalobkyne, keďže denne od
rána do večera bola v práci. Naopak súd si dal námahu obsiahlo citovať výpovede závislých svedkov

žalovaných, ktorí evidentne vypovedali falošne, zaujato, nepravdivo, účelovo, vyslovene a očividne
pre všetkých účastníkov si vymýšľali najhlavnejší argument: sériu sťažností p. V. na žalobkyňu, ktoré
vôbec neexistovali. Takže ostala jediná sťažnosť jedinej svedkyne a obyvateľky domu z mája 2010 na
žalobkyňu, kedy oslávila práve to nasťahovanie do bytu. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie
hrubo porušil zásadu proporcionality, keď proti siedmim svedkom len jediná svedkyňa poukázala na

hluk v byte žalobkyne, aj to len jednorázovo, a súd z nepochopiteľných dôvodov sa drží celkom pre
spor nepodstatných vecí a zatvára oči pred podstatnými a nespochybniteľnými faktami. Je zrejmé, že
pracovníci žalovaného 2/ pohrozili žalovanej (zrejme žalobkyni, pozn. odvolacieho súdu), že v prípade
opakovania sa sťažností na ňu, jej nepredĺžia zmluvu na bývanie a svoju hrozbu žalovaní aj naozaj
uskutočnili. A súčasne je zrejmé aj to, že žiadna ďalšia opakovaná sťažnosť na žalobkyňu nielenže

nevznikla ani do mája 2011, ale nie je ani dodnes. Súd prvej inštancie sa však sústredil a formalisticky aj
odkázal na to, že uvedené samé osebe nič nedokazuje, pretože povinnosť predlžovať nájomnú zmluvu
tu nie je. Pri odôvodnení rozsudku však vynechal, že napriek tomu je tu 100 % istota, že každému
nájomníkovi sa automaticky v prípade riadneho platenia za nájom (ktoré platby celých 6 rokov riadne
uhrádzala aj žalobkyňa) a bezproblémového bývania nájomná zmluva pravidelne každoročne predĺžuje,

čo bolo na súde dokázané ! Obvinenie žalobkyne bolo jasne vznesené pracovníkmi žalovaného 2/ a aj
bolo realizované skutočným a neobvyklým nepredlžením nájomnej zmluvy v máji 2011 žalobkyni, keď na
toto obvinenie reagovala podaním písomnej sťažnosti adresovanej primátorovi Mesta Košice, ktoré je v
súdnomspisevlistinnejpodobeasúdhonevzaldoúvahy,čomusížalobkyňajednoznačnepovažovaťza
vážnu vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie súčasne

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. ich zle vyložil v
diametrálnom rozpore so skutočnosťou. Je relevantné, že niekedy okolo 6.5.2011 žalovaný 2/ realizoval
svoje obvinenie nepredĺženej nájomnej zmluvy žalobkyni a skutočne ju nepredlžil a o tom nebolo medzi
účastníkmi žiadneho sporu. Požiadavka súdu prvej inštancie toto dokazovať alebo dokázať sa javí ako
celkom nadbytočná, môže si osvojiť zhodné tvrdenie strán sporu. Tvrdiť o tom najpodstatnejšom, či

tu bolo porušovanie domového poriadku zo strany žalobkyne alebo nie, že práve to je nepodstatné,
sa nezdá logické a pochopiteľné. V hrubom rozpore so skutočnými svedeckými výpoveďami, ktoré sú
v súdnom spise, je odôvodnenie rozsudku na str. 8, že vraj ostatní svedkovia iba vo všeobecnosti
konštatovali, že nemajú vedomosť o porušovaní poriadku žalobkyňou. Všetci svedkovia sú susedmina rovnakej chodbe, alebo nad alebo pod bytom žalobkyne a jasne sa vyjadrili, že nikdy k žiadnemu
porušovaniu domového poriadku zo strany žalobkyne nedošlo, pričom súd úplne nepochopiteľne zhodil
svedkov, ktorí hovorili v prospech žalobkyne. Pritom práve výpovede susedov žalobkyne sú z prvej ruky,

keďže títo susedia najlepšie vedia a vidia, čo sa okolo nich deje, ktoré súd nevzal do úvahy, a tým podľa
žalobkyne sa dopustil vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa
uviedla, že jej obvinenie zo strany žalovaného bolo v princípe nepravdivé, lebo ojedinelá sťažnosť
nadobudla v očiach pracovníkov žalovaných obludné rozmery, ktoré sa ale celkom rozchádzajú so
skutočnosťou.Poukázalanato,žejevekovostaršia,nepijealkohol,mádlhotrvajúcipeknývzťah,pracuje

5dnívtýždniodránadovečera,navoľnédniodchádzazadcérouavnúčatamidoG.azbytokčasutrávis
druhom, a to dokonca nie v predmetnom byte, a musí preto považovať rozhodnutie žalovaného jej jedinej
zo stoviek iných nepredĺžiť nájomnú zmluvu s formálnym odôvodnením, že porušuje domový poriadok,
ktorý fakticky neporušuje, za hrubú nespravodlivosť, preto sa obrátila na súd. Namietala ďalej, že súd
prvej inštancie rozhodol proti ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vychádza
z hierarchie život - zdravie - bývanie - majetok, pričom bývanie je nad majetkom a ľahkomyseľné

bezdôvodné zbavovanie občana Európskej únie práva na bývanie, je v rozpore so spravodlivosťou, čo
mimo iného dokazuje aj prakticky 100 % prax predlžovania nájomných zmlúv každoročne zo strany
žalovaných voči všetkým svojim nájomníkom, a túto skutočnosť potvrdili aj vypočutí svedkovia, ktorým
všetkým medzitým už 6 x predĺžili nájomné zmluvy. Tvrdila, že bola osočená žalovanými neprávom,
alebonespravodlivo,neúmerneúčelovo,zveličene,zčohojejlogickyvyplynulo,žeskončenienájmubytu

za uvedených podmienok je tiež neoprávnené. Len zdanlivo skončil nájom uplynutím času a svedkovia
to aj dokázali. Argumentáciu súdu, že žiadne ustanovenie nájomnej zmluvy neobsahuje dohodu o
možnosti jej predĺženia, žalobkyňa označila za nesprávnu, povrchnú a prehľadne účelovú. Uviedla, že
v skutočnosti sa tá istá vec dá povedať celkom inak, a to že „dohoda neobsahuje žiadne ustanovenie o
nemožnosti predĺženia nájomnej zmluvy“ (analógia poloprázdny a poloplný pohár !), pričom poukázala

na 100 % prax predĺžovania nájomných zmlúv každoročne všetkým nájomníkom. Podľa žalobkyne
preukázanie naliehavého právneho záujmu v danom spore nebolo potrebné a má dojem, že sa stala
obeťou súdu prvej inštancie v jeho snahe dokázať súdu druhej inštancie, že predsa mal pôvodne pravdu,
keď hneď na začiatku žalobu zamietol. Vyčítala ďalej súdu, že prevzal irelevantné tvrdenie žalovaného
1/, že tento nemá záujem na ďalšom uzavretí nájomnej zmluvy a podľa žalobkyne toto súd môže

konštatovať, len keď ide o manželov, z ktorých každý osobne rozhoduje o tom, či má alebo nemá záujem
ospolužitie,alevôbectonemožnoaplikovaťnavzťahmedziobčanomnajednejstraneanadruhejstrane
Mestom Košice, ktoré podľa VZN komisionálne rozhoduje o pridelení či nepridelení nejakého bytu mesta
do nájmu. Celkom zavádzajúce a účelové je tvrdenie súdu, že podľa VZN Mesta Košice č. 44 z r. 1999
nič nebráni žalobkyni podať novú žiadosť, lebo v čase nedostatku malometrážnych bytov je samozrejmé,

že by komisia nevyhovela novej žiadosti žalobkyne, ktorá nesie so sebou stigmu porušovania práve
nájomnej zmluvy a domového poriadku. Podľa žalobkyne súd si logicky mal vyjasniť, či je tu alebo nie
je príčinná súvislosť medzi jej obvinením a ukončením nájomného vzťahu, pretože bez tohto zistenia
o veci nemôže nijako rozhodnúť, a toto bolo ľahko zistiteľné svedeckými výpoveďami zúčastnených
a navrhovaných svedkov. Ak súd zistí, že je obvinenie nepravdivé, potom môže vo veci kvalifikovane

konať a rozhodovať, ale bez toho určite nie. Pripomenula súdu, že v predmetnom byte neustále býva,
platí nájomné, žalovaný prijíma ňou poskytované plnenie za bývanie, na druhej strane sa cíti strašne
ukrátená na svojich právach vypnutím prívodu elektrickej energie do bytu, ktoré žalovaný vykonal aj
napriek rozhodnutiu súdu o predbežnom opatrení. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, príp. sám rozhodol v zmysle žalobného návrhu v žalobe po

prípadnom doplnení dokazovania v súlade s ust. § 390 CSP a priznal jej náhradu trov konania vrátane
trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslila.

5. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa
stotožňuje v celom rozsahu a má za to, že súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými
návrhmi na dokazovanie zo strany žalobkyne, obzvlášť precízne vykonal každý navrhnutý dôkaz a
náležite objasnil skutkový a právny stav veci. Mal za to, že podané odvolanie žalobkyne neobsahuje
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, preto navrhol odvolaciemu súdu, aby podané odvolanie

odmietol podľa § 386 písm. d) CSP alebo potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenouosobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385
ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa

týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyneniejedôvodné.RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa30.5.2018
o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215/2. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 CSP.

8. Žalobkyňa v odvolaní, ktoré proti rozsudku podala dňa 3.8.2016, t.j. v čase účinnosti CSP, uplatnila
odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu v konaní z
hľadísk žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu jej námietok obsiahnutých v odvolaní,

pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo
že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, príp. aby súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
potrebnomrozsahuaúplnezistilskutkovýstavveci,odstránilpochybeniavytýkanémuodvolacímsúdom

v zrušujúcom uznesení 11Co/410/2012-108 z 28.2.2014, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých založil svoje rozhodnutie a aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj správne
vyložil, v podstate správne ich aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil zodpovedajúce právne
závery o právach a povinnostiach sporových strán. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani žiadne
pochybenia v procesnom postupe, v dôsledku ktorých by žalobkyni mala byť znemožnená realizácia jej

práv alebo porušené jej právo na spravodlivý proces, a nezistil ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali
mať za následok nesprávne rozhodnutie a boli subsumovateľné pod uplatnený odvolací dôvod podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

10. Odvolací súd preto dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.

d), f) a h) CSP v prejednávanej veci nie sú preukázané.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami, s právnym posúdením
prejednávanej veci i so správnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnom uplatnení nároku
žalobkyňou podanou žalobou. Skutočnosť, že súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil

tiež na zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (v druhej časti
žalobného návrhu), nezakladá nesprávnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňuje iné rozhodnutie o
uplatnenom nároku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery a právny názor, ktoré vyslovil
v zrušujúcom uznesení č.k. 11Co 410/2012-108 z 28.2.2014 a konštatuje, že napadnutý rozsudok je vo
výroku vecne správny, aj keď čiastočne z iných dôvodov.

12.Nazdôraznenievecnejsprávnostipreskúmavanéhorozsudkuodvolacísúddopĺňa,žepredpokladom
úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preukázanie zásahu, ktorý je kvalifikovaný ako
neoprávnený(protiprávny),atiežto,žetentozásahbolobjektívnespôsobilýprivodiťujmunachránených
osobnostných právach. Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s

objektívnym právom, t.j. s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu ustanovenými právnym poriadkom.
Ďalej potom musí byť zistená (preukázaná) existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto neoprávneným
zásahom (nezákonnosťou) zásahu a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej
osobyvjejfyzickejamorálnejintegrite.Všetkyuvedenénáležitostimusiabyťsplnené,abyvznikolprávny
vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. OZ a na

druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom prvej inštancie. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z
týchto predpokladov potom vylučuje možnosť nástupu sankcií a poskytnutia ochrany podľa ust. § 13
OZ. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom
ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom
povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky

týchto zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba,
ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je
pôvodcom alebo subjektom zásahu).13. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv
chránených ust. § 11 a nasl. OZ a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými
právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie neoprávnene

smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo
zasiahnuťniektorúzozložiekosobnostifyzickejosoby(pozrinapr.rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.
28Cdo 662/2002 zo 7.mája 2002). Niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia
ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti
vylučujúceneoprávnenosťzásahu.Oneoprávnenýzásahdoosobnostifyzickejosobynejdeokreminého

vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu alebo verejnej moci pri plnení jeho úloh a povinností vyplývajúcich
zo zákona alebo iného právneho predpisu, ak nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Ide o
situácie, kedy nad individuálnym záujmom fyzickej osoby, do osobnosti ktorej je zasahované, prevláda
závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem, ktorému sa priznáva prednosť.

14. Žalobkyňa v odvolaní opakovane uvádza skutočnosti a argumenty namietané už v konaní pred

súdom prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými tvrdeniami a argumentmi žalobkyne náležite a správne
vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolacie námietky žalobkyne nič nemenia na vecnej
správnosti napadnutého rozsudku a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových zistení alebo
právneho záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní neoprávneného zásahu výrokmi žalovaného
2/ (ním poverených zamestnancov), resp. nepravdivým obvinením žalobkyne o tom, že porušovala

nájomnú zmluvu a domový poriadok, ktorým mala byť poškodená na svojej cti, s následným negatívnym
dopadom na jej právo na bývanie. Keďže súd nemal v spore preukázané tvrdené nepravdivé, žalobkyňu
verejne poškodzujúce obvinenie zo strany žalovaného 2/, správne posúdil ako nedôvodne uplatnený
i ďalší súvisiaci nárok, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že nepravdivé obvinenie zo strany
žalovaného 2/ nemôže byť použité ako dôvod na nepredĺženie nájomnej zmluvy uzavretej medzi

sporovými stranami.

15.Nadoplneniedôvodovnapadnutéhorozsudku,ajvkontexteodvolacíchnámietokžalobkyneodvolací
súd uvádza, že za podstatné v danej veci považuje zistenie, že informácie o porušovaní nájomnej
zmluvy žalobkyňou, aj keby boli nepravdivé, neboli však poverenými zamestnancami žalovaného 2/

verejne prezentované a rozširované, preto ako také neboli objektívne spôsobilé poškodiť žalobkyňu
na cti. Pokiaľ mali byť vytknuté porušenie nájomnej zmluvy dôvodom neobnovenia jej nájomného
vzťahu k malometrážnemu bytu č. 25 na S. XX v G. (výzva žalovaného 2/ zo dňa 5.2.2013 na
vypratanie bytu doručená žalobkyni, v ktorej žalovaný 2/ uviedol, že nájomný vzťah jej nebol obnovený z
dôvodu porušovania nájomnej zmluvy), odvolací súd v tejto súvislosti zhodne so súdom prvej inštancie

poukazuje na to, že nájomný pomer žalobkyne k uvedenému bytu nesporne zanikol dňa 2.5.2011
uplynutím dohodnutej doby nájmu (od 3.5.2010 do 2.5.2011), na ktorú bola nájomná zmluva uzavretá,
pričom žalobkyňa nemá právny nárok na uzavretie novej nájomnej zmluvy po skončení dohodnutej
doby nájmu, resp. predĺženie doby nájmu na uvoľnený malometrážny byt a žalovaným takú povinnosť
neukladá žiadny právny predpis, ani VZN č. 44 o pravidlách prenajímania malometrážnych bytov

pre dôchodcov na území mesta Košice, účinné od 6.8.1999, podľa ktorého na základe žiadateľom
podanej odôvodnenej žiadosti výber čakateľa na uvoľnený byt posudzuje osobitná komisia menovaná
na ten účel primátorom mesta, ktorá vyberie čakateľa podľa zoznamu prvého v poradí, v prípadoch
hodných osobitného zreteľa môže vybrať čakateľa aj mimo poradia, predloží návrh na pridelenie
uvoľneného malometrážneho bytu do nájmu s odôvodnením primátorovi mesta Košice alebo ním

písomne poverenej osobe, ktorý rozhodne o pridelení bytu do nájmu. Žalobkyňa teda nepreukázala v
konaní tvrdený protiprávny postup žalovaného 2/ a zásah vyjadrený obsahom jej obvinenia o porušovaní
nájomnej zmluvy a postupom žalovaného 2/, resp. ním poverených zamestnancov vykonaný v rámci
ich kompetencií a pri plnení povinností vyplývajúcich zo zákona, resp. zo všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré (obvinenie) nebolo ani verejne prezentované (žalobkyňa to v spore ani

netvrdila), a pokiaľ s ňou po skončení dohodnutej doby nájmu nebola opätovne uzavretá (obnovená)
nájomná zmluva k malometrážnemu bytu, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno kvalifikovať
ako neoprávnený (protiprávny) zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu
na chránených osobnostných právach, a preto muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu žalobkyňa sa nedôvodne domáha ochrany podanou žalobou a spôsobilým

prostriedkom ochrany jej práva na bývanie je podanie novej žiadosti o prenájom malometrážneho bytu
žalovanému v 1. rade. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že podľa tvrdení žalobkyne pôvodcom
neoprávneného zásahu jej nepravdivým obvinením mal byť žalovaný v 2. rade, a nie žalovaný v 1. rade,ktorý podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, preto
žaloba proti žalovanému 1/ už z tohto prvoradého dôvodu ako nedôvodná mala byť zamietnutá.

16. Napokon iba pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Košice II č.k. 29C 134/2012-40 z 9.12.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č.k. 2Co 587/2014-74 z 20.5.2015, súd uložil žalovanej povinnosť vypratať byt č. 25 na S. č. XX v
G., pozostávajúci z jednej izby, kuchyne a prísl. v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku bez
bytovej náhrady, na tom skutkovom a právnom základe, že po skončení nájomného pomeru uplynutím

dohodnutej doby nájmu dňom 2.5.2011 byt užíva protiprávne a napriek výzvam žalobcu (Mesta Košice)
ho nevypratala.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako
vecne správny.

18. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nemala úspech v odvolacom konaní, preto jej
nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešným žalovaným podľa obsahu spisu v
odvolacom konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnomodvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).