Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. jún 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/429/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713214372
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6713214372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcov I/ K.. K. Q.,
nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. XXX, XXX XX F., II/ Y.. Y. Q., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým
pobytom N. XX, XXX XX N. (adresa na doručovanie: F. XXX, XXX XX F.), proti žalovanému F. U., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom C. K. XXX/XX, XXX XX N., právne zastúpenému JUDr. Ivom Osvaldom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen, o určenie neplatnosti závetu
zo dňa 07. 10. 2009 a o určenie platnosti závetu zo dňa 04. 09. 2006, o odvolaní žalobcov I/, II/ proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 14C/190/2013-397 z 29. novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým zamietol žalobu v celom rozsahu (prvý výrok)
a v závislom výroku o trovách konania (druhý výrok), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku o náhrade trov konania štátu (tretí výrok) z r u
š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcom I/, II/ spoločne a nerozdielne na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 29. 11. 2016 žalobu zamietol v celom rozsahu (prvý výrok).
O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok voči žalobcom I/ a II/ spoločne a
nerozdielne na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok). Zároveň uložil žalobcom I/, II/
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu na účet Okresného súdu Zvolen trovy dôkazu spojené
so svedočným v sume 40,46 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (tretí výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobcovia I/, II/ sa žalobou domáhali

určenia neplatnosti ich nebohého otca S. Q. (ďalej aj ,,poručiteľ“) zo dňa 07. 10. 2009 (ďalej aj ,,závet“)
a určenia, že skorší závet ich nebohého otca S. Q. zo dňa 04. 09. 2006 je platný.
Súdprvejinštanciemalpreukázané,žeotecžalobcovI/,II/,S.Q.zomreldňaXX.XX.XXXXa žalobcovia
I/, II/ prichádzajú do úvahy ako dedičia po ňom v I. zákonnej dedičskej skupine podľa § 473 ods. 1
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“). Sú deťmi nebohého S. Q.. Žalovaný tiež prichádza do úvahy
ako zákonný dedič po nebohom S. Q., ako vnuk, teda syn predumrelého syna S. Q., M. Q., ktorý
zomrel dňa XX. XX. XXXX, keď zákonný dôvod dedenia žalovaného je daný § 473 ods. 2 OZ. Manželka

nebohého S. Q., E. Q., rod. Z., nar. XX. XX. XXXX sa dožila smrti svojho manžela, preto tiež po ňom
prichádzala do úvahy ako dedička I. zákonnej dedičskej skupine. Z dedičského konania po manželke
nebohého S. Q., E. Q. vyplynulo, že zomrela so zanechaním alografného závetu zo dňa 04. 09. 2006 a
za závetných dedičov ustanovila žalobcov I/, II/. Dedičské konanie po neb. E. Q. bolo zastavené podľa§ 175 h ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) uznesením Okresného súdu Lučenec
sp.zn. 9D/333/2014 (Dnot206/2014) zo dňa 14. 08. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 09.
2014. Ako zákonní dedičia po nej boli zistení žalobcovia I/, II/ a žalovaný (deti a vnuk). Otázka platnosti

závetu nebohej E. Q., rod. Z., ktorý spísala alografnou formou zo dňa 04. 09. 2006 v dedičskom konaní
po nej nebola riešená, pretože zomrela so zanechaním majetku nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný
vystrojiteľovi pohrebu Y. Q. (žalobca II/).
Z dedičského konania po nebohom S. Q. vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 23D/83/2012
vyplynulo, že v tomto dedičskom konaní bola riešená otázka platnosti závetu nebohého S. Q., nar. XX.

XX. XXXX, ktorý spísal dňa 07. 10. 2009 vo forme notárskej zápisnice č. N283/2009, Nz34163/2009
na Notárskom úrade R.. Y. U., notárky so sídlom v H., M. XXXX/XX.. Týmto závetom nebohý S. Q.
všetok svoj majetok odkázal „F. Q., XX-ročnému, bytom N., C.“ v celosti, ktorého určil za univerzálneho
závetného dediča. Ostatní zákonní dedičia (žalobcovia I/, II/) aj manželka nebohého S. Q. namietali
absolútnu neplatnosť závetu.
Uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. 23D/83/2012-72 zo dňa 23.07.2013, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 14. 08. 2013, boli zákonní dedičia odkázaní, aby v lehote 30 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia podali na Okresnom súde Zvolen žalobu o určenie, že F. U., nar. XX. XX. XXXX
(žalovaný) nie je závetným dedičom poručiteľa S. Q. a súčasne dedičské konanie bolo prerušené.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia I/, II/ podali žalobu o určenie neplatnosti závetu zo dňa
07. 10. 2009 v zákonnej lehote vyplývajúcej z § 175 k ods. 2 OSP v znení platnom a účinnom ku

dňu smrti nebohého S. Q.. I keď ju nepodali v časti o určenie neplatnosti závetu zo dňa 07. 10. 2009 v
zmysle odkazujúceho uznesenia dedičského súdu, ide o žalobu v tejto časti vyplývajúcej zo spornosti
dedičského práva, vyplývajúcej z dedičského konania po nebohom S. Q., preto žalobcovia I/, II/ neboli
povinní v konaní v tejto časti preukazovať naliehavosť právneho záujmu na takomto určení (§ 80 písm.
c/ OSP).

Podľanázoruprvoinštančného súdumaližalobcoviaI/,II/žalobumalinaliehavýprávnyzáujemnaurčení
platnosti závetu zo dňa 04. 09. 2006, pretože v prípade určenia, že závet zo dňa 07. 10. 2009 je neplatný,
by prichádzalo pred zákonným dedením po nebohom S. Q. dedenie zo závetu zo dňa 04. 09. 2006,
ktorý je súčasne i listinou o vydedení, ktorým nebohý S. Q. testoval majetok žalobcom I/, II/ a v prípade
nedožitia jeho smrti rímsko-katolíckej cirkvi. Súčasne ním vydedil žalovaného. Skúmanie procesnej

prípustnosti žaloby v časti o určenie platnosti závetu zo dňa 04. 09. 2006 vyplýva aj z ustanovenia §
137 písm. c/ CSP.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia I/, II/ v konaní
nepreukázali žiaden z tvrdených dôvodov absolútnej neplatnosti závetu.
Závet poručiteľa zo dňa 07. 10. 2009 bol z hľadiska formy spísaný vo forme notárskej zápisnice notárkou

R.. Y. U., na Notárskom úrade so sídlom v H.. N283/2009, Nz34163/2009 (ďalej aj ,,notárska zápisnica“).
Závetbolzaevidovanýdňa07.10.2009o09.57hod.vNotárskomcentrálnomregistrizávetov.Zhľadiska
formy závet spĺňa zákonom predpísané náležitosti, keď bol spísaný vo forme notárskej zápisnice
a je nepochybne závetcom, teda nebohým S. Q. podpísaný. Obsahuje deň, mesiac a rok, kedy bol
podpísaný. Spĺňa tak formálne náležitosti uvedené v § 476 ods. 1 a ods. 2 OZ.

Žalobcovia I/, II/ síce spochybňovali, že ich nebohý otec S. Q. nebol účastný tohto svojho právneho
úkonu, avšak v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno preukázania svojho tvrdenia.
Na okolnosti spísania tohto závetu súd vypočul svedkyňu R.. Y. U., notárku, ktorá závet spisovala. K
spísaniu závetu došlo v čase, ktorý je uvedený v tomto závete, teda dňa 07. 10. 2009 o 09.57 hod.,
čo vyplýva z potvrdenia z Notárskeho centrálneho registra závetov zo dňa 07. 10. 2009. Z výpovede

svedkyne mal súd prvoinštančný súd preukázané, že nebohý S. Q. sa ustanovil na spísanie závetu
zo dňa 07. 10. 2009 sám, bolo to v doobedňajších hodinách a nejavil známky požitia alkoholu. Jeho
osobnú totožnosť zistila z predloženého občianskeho preukazu. Nebohý S. Q. podpísal závet pred ňou
vlastnoručne. Poručiteľ prejavil vôľu odkázať svoj majetok „F. Q.“, preto od poručiteľa požadovala údaje
ohľadne závetného dediča, ktoré nevedel uviesť, a tak dediča označila v závete len tak, ako to uviedol

závetca. Z výpovede svedkyne mal súd prvej inštancie preukázané, že pri zriadení závetu nebohý
S. Q. mal jednoznačne vôľu a prejavil túto vôľu testovať celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok pre
prípad svojej smrti svojmu vnukovi, teda žalovanému. Nebohý S. Q. bol časovo a miestne orientovaný.
Považovala ho za veselého človeka, čulého a nadpriemerne inteligentného, a to i vzhľadom na vek,
v ktorom bol pri spísaní závetu.

Prvoinštančný súd konštatoval, že pokiaľ žalobcovia I/, II/ tvrdili, že na závete nemôže ísť o podpis ich
otca, pretože tento ich v minulosti upozornil, že keď bude pod vplyvom alkoholu alebo keď bude na neho
vyvíjaný nátlak, tak že sa nikdy nebude nikdy podpisovať celým menom, teda menom a priezviskom,
toto svoje tvrdenie žiadnym dôkazom v konaní nepreukázali. Na preukázanie ich tvrdení nepostačujútzv. bianco listiny, ktoré podľa ich tvrdení podpísal ich nebohý otec, a to plným menom a priezviskom,
ktoré boli nájdené po jeho smrti v domove dôchodcov. Práve tieto listiny, podľa názoru okresného súdu
vyvracajú toto tvrdenie žalobcov I/, II/. Ak by závažné a ním myslené právne úkony mal tento podpisovať

plným menom a priezviskom, potom by bolo nepochopiteľné, aby tzv. bianco listiny tento podpísal plným
menom a priezviskom, bez toho že by tieto listiny mali nejaký obsah, čo odporuje dôkazom vykonaným
v dokazovaní, keďže z dokazovania vyplynulo, že nebohý S. Q. si ,,strážil“ svoje majetkové záležitosti
sám. V konaní bolo zistené, že aj iné právne úkony nebohého S. Q., rovnako obsiahnuté v notárskych
zápisniciach, podpísal len priezviskom (napr. závet zo dňa 18. 12. 2001, závet zo dňa 19. 02. 2003)

Skutočnosť, že nebohý S. Q. sa ustanovil pred notárku dňa 07. 10. 2009 osobne, vyplýva z obsahu
celej notárskej zápisnice, v ktorej je uvedené, že notárka pred spísaním závetu overila totožnosť S. Q.
z občianskeho preukazu OP: XXXXXXT..
Pokiaľ v závete je uvedené, že poručiteľ mal bydlisko N. XX (žalobcovia I/, II/ spochybňovali závet i preto,
že v čase spísania tohto závetu, tento nemal už trvalé bydlisko v N. XX), táto okolnosť nespôsobuje
neplatnosťtohtozávetu.ŽalobcoviaI/,II/v konanínepreukázali,ževobčianskompreukazemalporučiteľ

zaznamenanúzmenutrvaléhopobytu,keďžeobčianskypreukaznebohéhobolpojeho smrtiskartovaný.
Aj keby notárka uviedla v rozpore s údajom v občianskom preukaze údaj do závetu, nespôsobovalo by
to absolútnu neplatnosť tohto závetu a nevyvracalo by to dôkaz výpoveďou tejto svedkyne, že nebohý
S. Q. sa k nej v tento deň, za účelom spísania tohto právneho úkonu do notárskej zápisnice ustanovil.
Absolútnu neplatnosť tohto závetu nespôsobuje ani formulácia notárky v tomto závete, že sa „predo

mňa dostavil mne menom a priezviskom neznámy,“ keď žalobcovia I/, II/ tvrdili, že tento údaj je v
notárskej zápisnici zavádzajúci, pretože v tomto prípade nešlo o prvý osobný kontakt ich otca s notárkou.
Svedkyňa R.. Y. U. uviedla, že ide o bežnú formuláciu, ktorá sa uvádza pri spisovaní takýchto listín
vo forme notárskej zápisnice, aby bolo zrejmé, že osoba s ktorou spisuje takýto právny úkon, nie je s
ňou v príbuzenskom pomere, čo by vylučovalo spísanie takéhoto úkonu. I z notárskej zápisnice ohľadne

závetu zo dňa 18. 12. 2001, zo dňa 19. 02. 2003, zo dňa 02. 02. 2005 vyplynulo, že notárkou bola
použitá totožná formulácia pri spísaní právneho úkonu nebohého S. Q., teda „dostavil sa mne menom
a priezviskom neznámy“.
Ďalší dôvod, ktorý uvádzali žalobcovia I/, II/ ako dôvod neplatnosti závetu zo dňa 07. 10. 2009, t.j. že
poručiteľ testoval závetom celý majetok neexistujúcej osobe označenej ako „F. Q., XX-ročný, bytom

N., C.“. Podľa názoru prvoinštančného súdu ani tento dôvod absolútnej neplatnosti závetu žalobcovia
I/, II/ v konaní nepreukázali. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase spísania tohto závetu
žalovaný bol nositeľom priezviska ,,U.“. Žalovaný mal zmenené priezvisko z ,,Q.“ na ,,U.“ na základe
rozhodnutia svojej matky, ktorej bol udelený súhlas k podaniu žiadosti o zmenu tohto priezviska pre
žalovaného ešte v čase keď žalovaný bol maloletý a nemal spôsobilosť na právne úkony. Tento súhlas

matke žalovaného bol udelený rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn.26P/121/2004 zo dňa 25.
10. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 11. 2005. Obvodný úrad Lučenec rozhodnutím zo dňa
03. 08. 2006 A-XXXX/XXXXX-XX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 09. 2006, zmenu priezviska
povolil. Súd prvej inštancie poznamenal, že závet a listinu o vydedení, ktorá predchádzala závetu zo dňa
07. 10. 2009, nebohý S. Q. zriadil dňa 04. 09. 2006, pričom rozhodnutie o zmene priezviska žalovaného

nadobudlo právoplatnosť až dňa 05. 09. 2006.
Z obsahu závetu zo dňa 07. 10. 2009 jednoznačne vyplýva, ktorej osobe nebohý S. Q. testoval svoj
majetok. Nepochybne ho testoval žalovanému. Vyplýva to z obsahu tohto právneho úkonu, i keď pri
tomto právnom úkone, nebohý S. Q. označil vnuka pôvodným priezviskom ,,Q.“. Identifikoval ho však
krstným menom, vekom a bydliskom. Nebohý takto prejavil svoju vôľu pri spísaní tohto závetu, čo

vyplynulo i z výpovede svedkyne notárky R.. Y. U., ktorá pri svedeckej výpovedi vypovedala, že S. Q.
testoval majetok svojmu vnukovi. Požadovala od neho pri spísaní tejto listiny aj konkrétnejšie údaje o
testamentárnomdedičovi,tentoichvšaknevedeluviesť,pretooznačilatestamentárnehodedičavzávete
tak, ako ho označil závetca.
Vôľa nebohého S. Q., t.j. závetom mienil testovať majetok žalovanému, vyplýva i zo svedeckej výpovede

svedkyne F.. A. Q., ktorú navrhli v konaní vypočuť žalobcovia I/, II/. Z jej svedeckej výpovede mal súd
prvej inštancie preukázané, že nebohý S. Q. pred ňou potvrdil, že druhý závet zriadil v prospech vnuka,
ktorého prvým závetom vydedil, pretože ho to trápilo, čo urobil, t.j. že ho vydedil a povedal jej, „bola by
to hanba, keby som to urobil“. I z tohto dôkazu mal okresný súd jednoznačne preukázané, že závetom
zo dňa 07. 10. 2009 S. Q. prejavil vôľu testovať celý svoj majetok vnukovi, jedinému vnukovi, konkrétne

žalovanému. Zo svedeckej výpovede svedkyne podporne vyplynulo i preukázanie tej skutočnosti, že
nebohý S. Q. bol dominantnejšej povahy a mal rád svoje veci pod dohľadom a kontrolou, keď uvedené
sa týkalo aj majetkových záležitostí. Táto skutočnosť vyplynula i zo svedeckej výpovede Y.. E. S., ktorá
prichádzala ako sociálna pracovníčka do kontaktu s S. Q. počas jeho umiestnenia v DD v L.. Z výpovedetejtosvedkynevyplynulo,ževčasekeďbolumiestnenývtomtodomove,tentosispravovalhospodárenie
so svojimi peniazmi sám, bol svojprávny, prichádzala s ním do kontaktu každý deň. S peniazmi si
nakladal sám. Pokiaľ sa svedkyňa Y.. E. S. vyjadrovala k spôsobilosti S. Q. hospodáriť s peniazmi, bolo

to k obdobiu krátko predchádzajúcemu obdobiu, kedy tento zriadil napadnutý závet. Na základe týchto
dôkazov súd prvej inštancie nemal žiadne pochybnosti o tom, že S. Q. týmto závetom prejavil vôľu
testovať celý svoj majetok žalovanému.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný navštevoval poručiteľa (starého otca) v H. H. v Q..
Žalobcovia I/, II/ v H. H. v Q. poručiteľa (otca) navštevovali sporadicky. O tom, že bol premiestnený so

L. do Q., sa dozvedeli len z okolia, neoznámil im to ani H. H. v L., ani H. H. v Q. a napokon ani sám
ich otec. Z výpovede svedkyne K. V., ktorú navrhli tiež v konaní vypočuť žalobcovia I/, II/, vyplynulo,
že žalobcovia I/, II/ poručiteľa navštevovali zrejme nie tak často, ako boli jeho predstavy, preto tento
pociťoval ľútosť. Po odchode manželky poručiteľa zo spoločnej domácnosti sa o S. Q. staral jeho syn
M. Q. a do rozvodu mu vypomáhala i jeho manželka, matka žalovaného. Za takéhoto stavu potom bolo
vysvetliteľné a pochopiteľné konanie nebohého S. Q., ktorým celý svoj majetok testoval svojmu vnukovi,

synovi M. Q., keď tento ho predumrel.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že z obsahu závetu jednoznačne vyplýva, o akú osobu sa jedná, teda že
ide o žalovaného. Napokon závetca závetného dediča identifikoval nielen menom a priezviskom, ktoré
nosil pred prijatím nového priezviska, ale aj približným vekom, ako aj bydliskom, preto žalobcovia I/, II/
ani tento dôvod neplatnosti závetu žalobcovia nepreukázali.

Skutočnosť, že nebohý S. Q. neinformoval o spísaní závetu zo dňa 07. 10. 2009 žalobcov I/, II/ (deti) a
manželku, nebolo neobvyklé, vzhľadom na vzťahy v rodine poručiteľa, keďže sa manželka s deťmi od
neho odsťahovali. Poručiteľ až do svojej smrti bol nepochybne človekom, ktorý chcel pre prípad smrti
urobiť „poriadok“ vo svojich majetkových záležitostiach. I z predchádzajúcich jeho závetov vyplynula
nepochybne jeho vôľa testovať majetok a bola ovplyvnená momentálnou rodinnou situáciou, v ktorej sa

nachádzal, čo odzrkadľovalo sa i v tom, že počas života v rôznom životnom období a situáciách testoval
svoj majetok síce blízkym príbuzným, ale odlišným blízkym príbuzným.
Žalobcovia I/, II/ ďalej tvrdili, že závet nemôže byť platný, pretože poručiteľ trpel duševnou poruchou
spočívajúcou v notorickej závislosti ich otca na alkohole, ktorá ho robila na tento právny úkon
neschopným. Žalobcovia v konaní nepreukázali ani tento dôvod absolútnej neplatnosti závetu zo dňa

07. 10. 2009, t.j. že by poručiteľ v čase vykonania tohto právneho úkonu konal v takom stave opitosti,
ktorý by ho robil na tento právny úkon neschopným. Naopak z vykonaného dokazovania výpoveďou
svedkyne R.. Y. U. vyplynulo, že v čase tohto úkonu S. Q., nejavil žiadne známky požitia alkoholických
nápojov. Keby tomu tak bolo, tento úkon by s ním do notárskej zápisnice nespísala. Nebohého S. Q.
poznala i z predchádzajúcich úradných stretnutí. Tento právny úkon bol vykonaný v doobedňajších

hodinách,S.Q.natentoúkonprišielsám,ikeďvminulostisastalo,ženainýprávnyúkon,ktorýnevedela
označiť, sa ustanovil v sprievode svojho už zomrelého syna M. Q.. Ak by tento javil známky požitia
alkoholických nápojov, závet by s ním nespísala. Tento v čase spísania závetu bol miestne i časovo
orientovaný, vedel komu chce testovať svoj majetok. Zo žiadneho dôkazu, ktorý označili žalobcovia I/,
II/ nevyplynulo, že by v čase spísania závetu bol poručiteľ osobou neschopnou na tento právny úkon z

dôvodu požitia alkoholických nápojov.
U poručiteľa bola v minulosti zistená diagnóza syndrómu závislosti od alkoholu, avšak uvedené vyplýva
jedine z lekárskej prepúšťacej správy T. W. V. zo dňa 08. 04. 1999, kde bol poručiteľ hospitalizovaný
od 18. 11. 1998 do 08. 04. 1999 z vlastnej vôle. Z prepúšťacej správy vyplynulo, že poručiteľ
absolvoval kompletnú protialkoholickú liečbu a získal primeraný náhľad na problematiku, počas celej

doby hospitalizácie neprejavil sklony k požívaniu alkoholu. Žalobcovia I/, II/ v konaní tvrdili, že sa
poručiteľ podrobil jedine tomuto protialkoholickému liečeniu, žiadne ďalšie protialkoholické liečenie, či
už ústavné, alebo ambulantnou formou neabsolvoval. Ani z výpovede svedka Y.. S., ošetrujúceho lekára
nebohého S. Q., nevyplynulo, že by sa nebohý S. Q. liečil trvalo zo syndrómu závislosti na alkohole,
prípadne z iného vážneho psychiatrického ochorenia a podporne k tomuto dôkazu ani svedkyňa V. L.,

zdravotná sestra u Y.. S., si nepamätala, že by sa poručiteľ liečil zo závislosti na alkohole. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že ak poručiteľ požíval pripustiac aj nad mieru pomerom alkohol v období rokov
1998 a 1999, táto skutočnosť nie je dôkazom o tom, že poručiteľ zriadil závet dňa 07. 10. 2009 v
stave notorickej závislosti na alkohole a pod vplyvom alkoholických nápojov tak, že by bol na tento úkon
neschopným. Poručiteľ príležitostne požíval alkohol aj po období ústavnej protialkoholickej liečby, ako

to vyplynulo z výpovede jeho sestry Y. U., ktorá však vypovedala, že tento požíval alkohol tak, ako
každý druhý. Svedkyňa V. tiež vypovedala, že poručiteľ nepožíval alkohol pravidelne, nepožíval alkohol
každodenne. Kontakt s ním stratila, keď bol umiestnený do domova dôchodcov, najskôr v L., neskôr
v Q.. Predtým pokiaľ žil na Látkach, nekupoval si v obchode alkohol vo veľkom množstve, do dedinychodieval, keď pociťoval potrebu kontaktu s ľuďmi po odchode rodiny, neskôr keď bol v pokročilejšom
veku prestal chodievať aj do dediny. Tento však bol orientovaný, vedel kde je, čo je, bol orientovaný i
v oblasti peňazí. Aj svedkyňa Y.. E. S. uviedla len toľko, že pokiaľ bol umiestnený v H. v L., kupoval si

pivo, nie nejaký tvrdý alkohol. Nevypovedala, že by tento porušil domový poriadok tým, že by v domove
požíval alkoholické nápoje. Ani z jedného tohto dôkazu preto nevyplynulo, že v čase vykonania závetu
zo dňa 07. 10. 2009 poručiteľ konal v takom stave opitosti, že by nevedel rozpoznať právne dôsledky
svojho právneho úkonu. Žalobcovia I/, II/ tak neuniesli dôkazné bremeno preukázať ani tento dôvod
absolútnej neplatnosti tohto závetu. V žalobe síce navrhli nariadiť na túto otázku znalecké dokazovanie,

avšak v priebehu súdneho konania a pred uzavretím dokazovania zo strany súdu netrvali na vykonaní
tohto dôkazu.
Pokiaľ žalobcovia I/, II/ k spôsobilosti svojho otca na právny úkon závetu navrhli vypočuť ako svedka R..
T. R., notára so sídlom v F. F., ktorý viedol dedičské konanie po zomrelej sestre ich otca, C. Q., okresný
súd tento dôkaz nevykonal, pretože žalobcovia I/, II/ potvrdili, že ich poručiteľ osobne nebol prítomný pri
prejednaní tohto dedičstva, čo napokon vyplynulo i z vykonaného dokazovania, keď sa v konaní o tomto

dedičstve dal v konečnom dôsledku zastúpiť svojim synom Y. Q..
Súd prvej inštancie ustálil, že žaloba o určenie neplatnosti závetu zo dňa 07. 10. 2009 nie je dôvodná.
Pretože závet je platným právnym úkonom, nebolo dôvodné vyhovieť žalobe žalobcov o určenie, že
závet zo dňa 04. 09. 2006, ktorý zriadil nebohý S. Q. pred týmto závetom, je platným závetom, nakoľko
jeho neskorší závet zo dňa 07. 10. 2009 ruší závet zo dňa 04. 09. 2006.

Súd prvej inštancie dodal, že v ustanovení § 479 OZ je upravená relatívna neplatnosť závetu s odkazom
na § 40 a OZ. Relatívnej neplatnosti závetu v zmysle § 479 OZ sa dovoláva opomenutý dedič priamo
v dedičskom konaní. Otázku relatívnej neplatnosti závetu nerieši súd v civilnom sporovom konaní,
ale dedičský súd v dedičskom konaní, pretože pre naplnenie relatívnej neplatnosti závetu postačuje v
dedičskom konaní, ak sa jej neopomenuteľný dedič dovolá..

Ohľadne trov konania okresný súd uviedol, že žalovaný bol v konaní plne úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a
žalobcovia I/, II/ plne neúspešní. Žalovaný má podľa výsledku konania nárok voči žalobcom na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, pretože mal plný úspech vo veci, a to voči žalobcom I/ a II/ spoločne
a nerozdielne. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kde bude ustálená výška trov konania.

V konaní vznikli trovy konania na svedočnom v sume 40,46 Eur, a to ešte do nadobudnutia účinnosti
CSP, ktoré bolo hradené z prostriedkov štátu z titulu svedočného svedkyni V. L.. Žalobcovia I/, II/ boli v
konaní neúspešní, preto im vznikla povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu tieto trovy dôkazu
s poukazom na článok 4 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie uviedol : ,,Náhrada svedočného žalobcami je
výsledkom rozumného usporiadania procesných vzťahov zohľadňujúcim stav a poznatky právnej náuky

a ustálenú rozhodovaciu prax súdov ohľadne obdobných nárokov v doterajšej súdnej praxi.“

2. Proti rozsudku okresného súdu podali žalobcovia I/, II/ včas odvolanie.
Žalobca II/ odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. h), f) CSP. Uviedol,
že závet ako právny úkon musí byť zrozumiteľný a určitý (§ 37 ods. 1 OZ). V závete nesmie chýbať

presné a správne označenie, t. j. jednoznačná identifikácia poručiteľa a dedičov. V zmysle § 477 OZ
závetmusíobsahovaťpodstatnénáležitosti,ktorýmisúidentifikáciapisateľazávetu,ustanoveniedediča,
vymedzenie majetku tvoriaceho predmet dedenia, presné, správne a dostatočne určité pomenovanie
a určenie dediča, ktorý musí byť označený nielen menom, ale aj správnym priezviskom, príp. rodným
číslom, datovanie momentu zriadenia závetu. Prejav vôle závetcu v závete musí byť slobodný, vážny,

určitý a zrozumiteľný. Síce ustanovenie § 477 OZ nepredpisuje, aké osobné údaje dediča majú byť v
závete uvedené, spravidla by to malo byť správne meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné
číslo, aby bolo jednoznačné, dostatočne určité, identifikovateľné, zrozumiteľné a nespochybniteľné,
komu poručiteľ mieni testovať svoj majetok pre prípad svojej smrti. V závete sa teda vyžaduje presná
a jednoznačná identifikácia testamentárneho dediča, a to takým spôsobom a takou formuláciou, aby

bolo možné zistiť o akú konkrétnu osobu v danom prípade ide. Podľa jeho názoru závet zo dňa 07. 10.
2009 nespĺňa zákonom stanovené a predpísané náležitosti, a to konkrétnu, určitú a presnú identifikáciu
univerzálneho závetného dediča (t. j. žalovaného) tak, aby takýto dedič nebol zameniteľný s inou
osobou, ktorá má rovnaké meno, priezvisko, prípadne aj bydlisko. Táto skutočnosť podľa jeho názoru
má za následok neplatnosť jednostranného právneho úkonu (závetu nebohého S. Q. zo dňa 07. 10.

2009). Formulácia v závete zo dňa 07. 10. 2009 : „Zanechávam všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný
majetok, ktorý budem vlastniť ku dňu svojej smrti, a to F. Q., XX ročnému, bytom N., C.“, nespĺňa
požiadavku určitosti a identifikovateľnosti ustanovenia dediča, t. j. obsahovú náležitosť závetu týkajúcu
sa presného pomenovania, resp. určenia závetného dediča. Pre platnosť závetu nepostačuje označeniezávetného dediča (žalovaného) len menom, priezviskom, ktoré je nesprávne, vekom a nepresným
bydliskom bez uvedenia rodného čísla, resp. dátumu narodenia. Pretože určenie závetného dediča
(žalovaného) je nepostačujúce pre identifikáciu dediča, táto skutočnosť má za následok neplatnosť

závetu nebohého S. Q. zo dňa 07. 10. 2009. Zo závetu zákonom požadovaným spôsobom nevyplýva
vôľa poručiteľa ustanoviť práve žalovaného dedičom. Mal za to, že v posudzovanej veci ide o neurčitého,
neidentifikovateľného, neadresného a zameniteľného závetného dediča. Zmena priezviska žalovaného
nastala už v roku 2006, pretože Obvodný úrad N. rozhodnutím č.k. : A-XXXX/XXXXX/XX zo dňa
03. 08. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 09. 2006, povolil na základe žiadosti matky

žalovaného zmenu priezviska u žalovaného z ,,Q.“ na priezvisko ,,U.“. O zmene priezviska poručiteľ
vedel, resp. musel vedieť. Táto skutočnosť vyplýva i zo skoršieho závetu, resp. z listiny o vydedení
zo dňa 04. 09. 2006, v ktorom poručiteľ svojho vnuka (žalovaného) identifikoval a nazval zmeneným
priezviskom „môj vnuk F. U., rodený Q.“. Podľa jeho názoru poručiteľ ustanovil za dediča osobu,
ktorá neexistovala, pretože F. Q. v roku 2009 mal zmenené priezvisko na ,,U.“. Zo závetu nie je
možné vyvodiť o akú konkrétnu osobu sa ako o univerzálneho testamentárneho dediča jedná (osoba

univerzálneho testamentárneho dediča nie je dostatočne právne identifikovateľná). Je pochybné a
absurdné, aby poručiteľ priznával dedičské právo a zanechal všetok svoj majetok takej osobe, ktorú
pôvodne zo zákonných dôvodov platne vydedil s tým, že ide o neexistujúcu osobu, keďže došlo k zmene
priezviska u F. Q.. Ďalej poukázal na ustanovenie § 479 OZ. Uviedol, že závet nebohého S. Q. zo
dňa 07. 10. 2009 v časti, v ktorej opomenul svojich potomkov (žalobcov I/, II/) je neplatný, pretože

jednou z podmienok platnosti závetu je rešpektovanie, tzv. neopomenuteľných dedičov. Zdôraznil, že
obsahomzávetuzodňa07.10.2009nebolovydedeniepotomkov(žalobcovI/,II/),anineexistovalžiaden
dôvod vydedenia. Neopomenuteľnými dedičmi sú potomkovia poručiteľa, t. j. žalobcovia I/, II/. Dôvodom
absolútnej neplatnosti závetu nebohého S. Q. zo dňa 07. 10. 2009 je predovšetkým spochybňovaná
identifikovateľnosť univerzálneho závetného dediča (žalovaného) a dôvodom relatívnej neplatnosti

je opomenutie žalobcov I/, II/ ako zákonných dedičov poručiteľa, pretože neexistuje žiadna listina o
vydedení a ani zákonom taxatívne vymedzené dôvody pre ich vydedenie. Zároveň poukázal na to, že
je oslobodený od platenia súdnych poplatkov na základe rozhodnutia okresného súdu, pričom spolu so
žalobkyňou I/ poberá pomoc v hmotnej núdzi v zmysle zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej
núdzi v znení neskorších právnych predpisov, preto žiadal, aby žalobcom I/, II/ bol ,,odpustený“ súdny

poplatok za odvolanie.

3. Žalobkyňa I/ v odvolaní uviedla, že osoba „F. Q.“, bytom v C., v meste N., v čase napísania závetu
neexistovala v žiadnej evidencii občanov. V závete ani nebolo jednoznačne uvedené, že sa jednalo o
vnuka S. Q.. Podľa jej názoru v posudzovanej veci sa jedná o neplatný právny úkon notárky R.. U.,

pretože závet bol vystavený na neexistujúcu osobu. K zmene priezviska došlo v roku 2006, pričom v
čase spísania závetu neexistoval občan F. Q.. V čase napísania závetu S. Q. mal iný trvalý pobyt, ako
bol uvedený v závete. Z uvedeného vyplýva, že notárka R.. U. neskontrolovala občiansky preukaz S.
Q. a poručiteľa vôbec nevidela. Na strane poručiteľa sa nejednalo o slobodné, vedomé, zodpovedné a
dobrovoľné rozhodnutie, ale išlo o zneužitie jeho duševnej poruchy a notorickej závislosti na alkohole,

pričom poručiteľ mal závažnú A. chybu (U. A.), pre ktorý nevidel a podpisoval listiny „po pamäti“
priezviskom a menom Q. S.. Výsluchom svedkov bolo preukázané, že poručiteľ nikdy nepoužíval
okuliare, preto nevidel jasne a zrozumiteľne text, ktorý podpísal. Po poručiteľovi v H. H. v Q. zostali ním
podpísané bianco čisté listiny formátu A4, ktoré mohli byť zneužité aj v minulosti kýmkoľvek. Podľa jej
názoru poručiteľ bol vydieraný a nútený k právnym úkonom, ktoré nerobil slobodne a dobrovoľne, ale

pravdepodobne pod nátlakom podpisoval bianco listiny ako podstrčené listiny na podpis, ktorých obsah
nevidel a vychádzal z toho, čo mu bolo povedané o ich obsahu. Notárka R.. U. v rozpore s etickým
kódexom notára nezrušila závet, o ktorého zrušenie bol osobne požiadať pravdepodobne asi jedenkrát
poručiteľ na Notárskom úrade v H.. Notárka zrušila starší závet, hoci existoval už novší, o ktorom zrejme
poručiteľ nevedel a preto ho nemohol zrušiť. Zo závetu ďalej vyplýva, že žalovaný sa mal postarať o

zabezpečenie pohrebu, na ktorý vôbec neprišiel. Podľa jej názoru okresný súd nesprávnym procesným
postupom im znemožnil, aby uskutočnili procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Zároveň okresný súd nevykonal navrhované dôkazy (výsluch svedkov). Okresný
súd konkrétne nepripustil výsluch riaditeľa a hospodárky H. H. v Q., kde bol premiestnený poručiteľ
pravdepodobne pod nátlakom alebo vydieraním. V prípade dedičského konania po jeho sestre K.. C.

Q. bol poručiteľ pravdepodobne podvedený alebo donútený svedkyňou, jeho neterou A. Q. k zmene
splnomocnenej osoby v dedičskom konaní u notára R.. R. v F. F.. Pretože k spísaniu závetu došlo počas
pobytu poručiteľa v H. v Q., súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať tým, či k podpísaniu závetu nebol
donútený, resp. či ho vôbec podpísal. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudokprvoinštančného súdu a určil, že závet poručiteľa zo dňa 07. 10. 2009, spísaný vo forme notárskej
zápisnicenaNotárskomúradeR..Y.U.,notárkysosídlomvH.podč.k.N283/2009jeabsolútneneplatný
a určil, že závet zo dňa 04. 09. 2006 je platný, resp. vrátil vec na ďalšie konanie prvoinštančnému

súdu. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania a požiadala, aby jej bol ,,odpustený“ súdny poplatok
za odvolanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov I/, II/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdil a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100%. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie

vykonal rozsiahle dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, správne právne posúdil vec,
v dôsledku čoho žalobu žalobcov I/, II/ zamietol. Mal za to, že zo strany žalobcov I/, II/ sa jedná o
účelové tvrdenia, ktoré sú v rozpore s dôkazmi, ktoré okresný súd vo veci vykonal. Petit žaloby považuje
v rozpore s uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23D 83/2012 zo dňa 23. 07. 2013, preto ho
považuje za nezákonný, nesprávny a nevykonateľný.
Potom ako sa v roku 2009 dozvedel, že poručiteľ žije v H. H. v Q. ho navštívil so svojou matkou asi

desaťkrát. Jeho návštevám sa potešil, pretože podľa jeho vyjadrení ho bližšia rodina navštevovala len
sporadicky. Skutočnosť, že poručiteľ zomrel, sa dozvedel dva týždne po jeho pohrebe, pretože vzťahy
s rodinou poručiteľa neboli dobré. O testamente získal vedomosť až na notárskom úrade na základe
výzvyR..Q.zodňa13.02.2013.Otestamentenemalvedomosť,aninaspísanietestamentunenavádzal
nebohého poručiteľa, resp. ho nevydieral. Zo závetu zo dňa 07. 10. 2009 vyplýva, že všetok hnuteľný a

nehnuteľnýmajetok,ktorýbudevlastniťnebohýkudňusmrti,zanechávajemuF.Q.,XX-ročnému,bytom
N., C., v celosti a určil ho za univerzálneho dediča s odôvodnením, že ho so svojou matkou navštevoval
v H. H. v Q., pričom dvom deťom (svojmu synovi a dcére) testamentom nezanechal nič, pretože ho
nenavštevovali a neprejavovali o neho záujem. O zmene svojho priezviska predložil okresnému súdu
príslušné rozhodnutia. Zdôraznil, že vzhľadom na obsah závetu je nesporné, že za univerzálneho dediča

určil nebohý poručiteľ jeho, pretože vedel, že bol rodený „Q.“, vedel, že je jeho vnukom a vedel, že ho
s matkou navštevovali. I v samotnom závete v roku 2006 poručiteľ uviedol, že mal vedomosť o zmene
jeho priezviska, teda nemohlo z jeho strany dôjsť k omylu, resp. že by v testamente nebol jednoznačne
označený testamentárny dedič. V konaní bola vypočutá aj notárka R.. U., ktorá potvrdila, že nebohý
poručiteľ urobil úkon dobrovoľne, slobodne a vážne. Nič mu nebránilo vo vykonaní takéhoto úkonu.

Dostavilsananotárskyúradriadne,sám,bolkomunikatívny,nebránilimužiadneanizdravotnéprekážky,
aby takýto úkon nemohol urobiť. Z vykonaných svedeckých výpovedí svedkov, ktorí boli v kontakte
s nebohým v čase, keď urobil úkon (testament), z výpovedí ošetrujúceho lekára, neboli potvrdené
skutočnosti, že by nebohý nebol schopný urobiť takýto úkon zo zdravotných dôvodov. Podľa jeho názoru
bol závet urobený v súlade s § 37 ods. 1, § 476 ods. 1, 2, § 477 OZ. Súd prvej inštancie sa vysporiadal

s námietkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu (závetu). Vzhľadom na vykonané dokazovanie s
poukazom najmä na výpoveď notárky R.. U. a obsah notárskej zápisnice, súd prvej inštancie dospel k
záveru, že z hľadiska formy závet spĺňa zákonom predpísané náležitosti, bol spísaný formou notárskej
zápisnice, je nepochybné, že bol podpísaný nebohým S. Q. ako závetcom, obsahuje deň, mesiac a rok
podpísania a je v ňom prejavená posledná vôľa závetcu a bolo nepochybné, že poručiteľ bol účastník

tohto právneho úkonu, bol orientovaný v mieste aj v čase. Pokiaľ žalobcovia I/, II/ tvrdili opak, v tomto
smere neuniesli dôkazné bremeno. Zároveň neplatnosť úkonu nespôsobuje ani skutočnosť, čo sa týka
trvalého bydliska závetcu. Je nepochybné, že tento predložil občiansky preukaz na notárskom úrade,
bola v zmysle občianskeho preukazu overená jeho totožnosť. Samotný zápis ohľadom trvalého pobytu
nebolo možné preukazovať vzhľadom na skartáciu občianskeho preukazu, avšak ani táto skutočnosť

nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zo závetu vyplýva, že sa jedná o jeho osobu. Táto
skutočnosť vyplynula aj z výpovede svedkyne R.. U. a F.. A. Q., ktorá bola blízka príbuzná nebohého
poručiteľa, navštevovala ho v H. H. v Q.. Aj z výpovede svedkyne Y.. E. S., s ktorou nebohý prišiel do
kontaktu počas umiestnenia v H. H. v L., vyplynulo, že poručiteľ vnímal situáciu, s peniazmi a s majetkom
nakladal sám. Sám hospodáril s peniazmi, bol orientovaný a vedel, čo hovorí. Tieto svedecké výpovede

potom vyvracajú tvrdenia žalobcov I/, II/ o tom, že poručiteľ nevedel komu odkazuje majetok, že osoba
je nejasná a poručiteľ nebol schopný takéhoto úkonu vzhľadom na zdravotný stav. Súd prvej inštancie
správne uviedol, že absolútnu neplatnosť nespôsobuje ani skutočnosť, že o spísaní závetu poručiteľ
neinformoval manželku a deti. Je nepochybné, že poručiteľ pre prípad smrti chcel urobiť „poriadok“
vo svojich záležitostiach a vzťahoch. V konaní nebolo preukázané, že by poručiteľ trpel duševnou

poruchou spočívajúcou v závislosti na alkohole alebo iných látkach. Tieto skutočnosti nevyplynuli ani zo
zdravotnej dokumentácie, resp. z výsluchu ošetrujúceho lekára Y.. S.. Neboli preukázané ani tvrdenia
žalobcov I/, II/, že by mali byť odcudzené zdravotné záznamy. Súd prvej inštancie poukázal i na to,že relatívnej neplatnosti sa opomenutý dedič dovoláva priamo v dedičskom konaní a nerieši ju súd v
civilnom sporovom konaní, ale dedičský súd v dedičskom konaní.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu v celom rozsahu (prvý
výrok) a v závislom výroku o trovách konania (druhý výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý

proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na

argumenty žalobcov I/, II/ v odvolaní.

9. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcov I/, II/ odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
žalobcovia I/, II/ v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne
nemohli uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v

ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.
10. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmetom sporu je určenie absolútnej neplatnosti
právneho úkonu (závetu poručiteľa zo dňa 07. 10. 2009) a určenie platnosti právneho úkonu (závetu
poručiteľa zo dňa 04. 09. 2006), na základe žaloby podanej na okresný súd dňa 26. 08. 2013.
11. Závet je prísne formálny jednostranný právny úkon, ktorý pre svoju platnosť vyžaduje splnenie

predpokladov všeobecného charakteru, spoločných pre všetky právne úkony (§, 35, § 37 až § 40 ods.
1 OZ) a ďalej splnenie osobitných predpokladov uvedených v ustanoveniach § 476 až § 480 OZ, ktorými
sú všeobecné požiadavky doplnené a sčasti modifikované. Jednou z podstatných náležitostí závetu je,
aby bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný.
12. Každý právny úkon je prejavom vôle, smerujúcim k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností,

ktoré právne predpisy spájajú (§ 34 OZ). V konkrétnom prípade môže byť sporné, akú vôľu chcela určitá
osobaprejaviť,čosavzťahujeajnaformálnyprávnyúkon,akýmjezávet.Vtakomprípadetrebaformálny
právny úkon vyložiť so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol úkon urobený.

13. V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne; inak je neplatný.

14. Platný právny úkon podľa § 37 OZ predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne, vážne, určite a
zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia.

15. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové
prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu, prípadne pomocou prevodu do spisového jazyka.
Stačí, aby takýto prejav bol vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi jeho význam použitých
výrazových prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný).16. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor
možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych

ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle.

17. Zrozumiteľnosť prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. Neurčitý je
aj právny úkon, pri ktorom nemožno zistiť, čo je jeho predmetom, napr. ak nemožno zistiť, čoho sa

prejavená vôľa určitého právneho úkonu týka, ak nie je určito (konkrétne) vyjadrené to, čoho sa právny
úkon týka, resp. ak tento predmet nie je vyjadrený vôbec.

18. Z ustanovenia § 37 ods. 1 OZ vyplýva, že ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite
a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť je
charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku; nastáva priamo zo zákona (ex lege); súd na ňu

prihliada z úradnej povinnosti (ex offo); nie je prípustná konvalidácia alebo ratihabícia, teda nie je ju
možné napraviť, keďže nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, s tým, že absolútna neplatnosť nie
je časovo obmedzená.

19. Odvolací súd (zhodne s názorom okresného súdu) konštatuje, že závet, ktorý bol spísaný formou

notárskejzápisnice, spĺňaobligatórnenáležitostipodľaustanovenia§47zák.č.323/1992Zb.onotároch
a notárskej činnosti v znení neskorších právnych predpisov a zároveň osobitné náležitosti v zmysle
ustanovenia § 476 ods. 2 OZ, t.j. deň, mesiac, rok a podpis poručiteľa.
20. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcov I/, II/ odvolací súd konštatuje, z ustanovenia §
477 OZ vyplýva povinnosť poručiteľa ustanoviť dedičov. Občiansky zákonník výslovne neuvádza,

akým spôsobom má byť toto určenie uskutočnené, avšak musí byť urobené spôsobom vylučujúcim
akékoľvek pochybnosti o tom, kto je dedičom. Nemusí ísť pritom o určenie osoby spôsobom
všeobecne uskutočňovaným, teda uvedením mena, priezviska, dátumu narodenia, bydliska. Aplikačná
prax akceptuje aj také nepochybné určenie, z ktorého je osoba dediča zrejmá (napr. vnuk, dcéra, syn).
21. Ako bolo uvedené, Občiansky zákonník neurčuje, akým spôsobom má byť v závete vyjadrené

určenie niekoho za dediča (aké slová majú byť pri ustanovení za dediča použité), preto v prípade
pochybnosti o skutočnej vôli pisateľa závetu je treba zisťovať popri znení textu listiny i všetky okolnosti,
za ktorých bol prejav vôle o určení závetného dediča urobený, ak z nich možno vyvodiť určitosť prejavu
vôle závetcu (R 49/1984).
22. Podľa názoru odvolacieho súdu označenie osoby závetného dediča poručiteľom v závete (č.l. 6)

ako : „F. Q., XX-ročný, bytom N., C.“ nepochybne vytvára predpoklad pre zistenie, o akú konkrétnu osobu
v danom prípade ide a nie je na mieste bez ďalšieho uzavrieť, že zistenie takejto osoby je vylúčené.
23. Osoba dediča bola identifikovaná dostatočne určite tak, že v okamihu smrti poručiteľa nebola
zameniteľná s akoukoľvek osobou. Jednalo sa o žalovaného, vnuka poručiteľa, ktorého rodné priezvisko
je ,,Q.“. V čase spísania závetu žalovaný bol vo veku XX. rokov, býval v N. a spolu s matkou navštevoval

poručiteľa v H. H. v Q., pričom okresný súd správne zisťoval okrem znenia závetu aj všetky okolnosti,
za ktorých bol prejav vôle obsiahnutý v závete poručiteľom urobený a z ktorých bolo možné odvodiť
skutočnú vôľu poručiteľa.
24. V tomto prípade možno z preukázaných okolností vyvodiť, že skutočnou vôľou poručiteľa pri
spisovaní závetu bolo vyhotovenie závetu v prospech žalovaného ako závetného dediča.

25. Na margo odvolacích námietok žalobcov I/, II/ odvolací súd považuje za potrebné dodať, že notárska
zápisnica obsahovala údaj o trvalom pobyte žalovaného. Ak sa adresa trvalého pobytu nezhodovala s
adresou evidovanou v registri obyvateľov Slovenskej republiky, táto skutočnosť nemala vplyv na platnosť
právneho úkonu (závetu). Odvolací súd preskúmaním veci nezistil, že by právny úkon trpel vadami vôle
poručiteľa (nebol urobený slobodne a vážne), resp. trpel vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a

zrozumiteľne),resp.žesajednalooosobuporučiteľa,ktoránebolaspôsobilánaprávnyúkon,eventuálne
poručiteľ neopatril závet vlastnoručným podpisom.
26. Odvolací súd ďalej uvádza, že rámec dokazovania v sporovom konaní vymedzuje žalobca opisom
rozhodujúcich skutkových tvrdení, na ktorý nadväzuje formulácia žalobného petitu. Súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu alebo

ktorébypotvrdzovalilenzhodnétvrdeniastrán.Právonaspravodlivýsúdnyprocesjezákladnýmprávom
stranyajegarantovanétakÚstavouSlovenskejrepubliky(čl.46anasl.),Dohovoromoochraneľudských
práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Odňatím možnosti konať
pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil strane sporu realizáciu tých procesných práv,ktoré jej Civilný sporový poriadok dáva. Do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, ktoré strana sporu pred všeobecným súdom navrhla, nepatrí povinnosť súdu
vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v

spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy,
ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 64/97, z 8. októbra 1997).
27. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že v posudzovanej veci nebolo potrebné
uskutočniť výsluch svedkov navrhovaných žalobcami I/, II/, pretože išlo o dôkazy, ktoré nemali význam

pre vec samu.
28. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho
získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový
stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného
súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto
nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

29. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcov I/, II/ odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že žalobcovia I/, II/ sa žalobou domáhali určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu (závetu), nie
relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia I/, II/ počas konania
nepodali právne relevantný návrh na zmenu žaloby ohľadne určenia relatívnej neplatnosti právneho
úkonu v zmysle ustanovenia § 139 CSP, keďže návrh na určenie relatívnej neplatnosti právneho

úkonu nebolo uplatnený v žalobe, a teda by išlo o podstatnú zmenu, resp. doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe a o prípustnosti zmeny žaloby nebolo v konaní rozhodnuté okresným
súdom.Súdprvejinštanciepretosprávnevychádzalz opisurozhodujúcichskutkovýchtvrdenítýkajúcich
sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu v žalobe.
Pretože žalobcovia I/, II/ v dedičskom konaní po nebohom S. Q. vedenom na Okresnom súde Zvolen

pod sp. zn. 23D/83/2012 uplatnili svoj nárok neopomenuteľných dedičov podľa ustanovenia § 479 OZ,
eventuálnu relatívnu neplatnosť závetu posúdi súd v dedičskom konaní.

30. Ohľadne návrhu žalobcov I/, II/ týkajúceho sa ,,odpustenia“ od platenia súdneho poplatku
za odvolanie odvolací súd uvádza, že žalobcovia I/, II/ boli uznesením prvoinštančného súdu č.k.

14C/190/2013-63 zo dňa 19. 05. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 05. 2014, oslobodení od
súdnych poplatkov v celom rozsahu a toto oslobodenie od súdneho poplatku sa vzťahuje aj na konanie
o odvolaní.

31. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu

odvolaním napadnutom výroku (prvý výrok) ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdiť vrátane závislého výroku o trovách konania (druhý výrok), pretože okresný súd náležite
aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
32. Odvolací súd výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalobcom I/, II/ povinnosť spoločne a
nerozdielne nahradiť štátu na účet Okresného súdu Zvolen trovy dôkazu spojené so svedočným v sume

40,46 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (tretí výrok) podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
33. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatňovaní,obsahomtohtoprávajeirelevantnékonanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04).

34. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

35. Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

36. Tieto požiadavky preskúmatelˇnosti a argumentacˇnej presvedcˇivosti primerane musí spl´nˇatˇ
odôvodnenie každého výroku súdneho rozhodnutia, teda aj výroku o trovách konania, pokialˇ výslovne
procesná norma neustanovuje inak. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením
práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, lebo sa jej tým odníma možnostˇ náležite
skutkovo aj právne argumentovatˇ proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných

prostriedkov a teda možnostˇ riadne konatˇ pred súdom. Nepreskúmatelˇnostˇ rozhodnutia súdu
spôsobuje nielen nedostatocˇné cˇi nepresvedcˇivé odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia, ale aj
nesprávna, respektíve vôbec žiadna aplikácia konkrétneho zákonného ustanovenia, podlˇa ktorého súd
mal rozhodovatˇ.

37. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie výroku rozsudku okresného súdu ohlˇadom náhrady

trov konania štátu nemožno považovatˇ za dostacˇujúce a presvedcˇivé, navyše cˇo je zásadné,
absentuje aj akýkolˇvek odkaz respektíve citácia konkrétneho zákonného ustanovenia týkajúceho sa
zásad náhrady trov konania, podlˇa ktorého okresný súd o náhrade trov konania štátu rozhodoval.
38. Navyše formulácia výroku rozhodnutia o náhrade trov konania štátu nie je v súlade s ustanovením
§ 262 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a to podľa zásad o náhrade trov konania (pozri § 255 CSP až §
257 CSP) a uplatnením týchto zásad stanoví pomer vyjadrený percentom alebo zlomkom. Z uvedeného
vyplýva, že súd musí štátu najprv riadne priznať nárok na náhradu trov konania a až následne o výške
náhrady trov konania štátu rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

39. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov
konania štátu (tretí výrok) zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na dalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
40. V rámci dˇalšieho konania rozhodne súd prvej inštancie opakovane o náhrade trov konania štátu
takým spôsobom, aby bolo jeho rozhodnutie preskúmatelˇné a v zmysle zásad ustanovených Civilným

sporovým poriadkom pre náhradu trov konania. Zároveň sa súd prvej inštancie vysporiada s otázkou,
či sú v danom prípade splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov na strane žalobcov I/,
II/ a vplyv oslobodenia od súdnych poplatkov na povinnosť žalobcov I/, II/ nahradiť trovy konania štátu.
41. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

42. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto odvolací súd rozhodol

tak, že žalovaný má nárok voči žalobcom I/, II/ spoločne a nerozdielne na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.
43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).