Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. júl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/217/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116208234
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7116208234.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu G.. D. P., A.. X.XX.XXXX, W. Q. Č. H.,
F..E..W. XX, XXX XX E. - F., proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o zaplatenie
4 544 313,50 Sk (150 843,57 €) s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného (za ktorého koná
Slovenská republika) proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 24C/96/2016-132 zo 16.11.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výrokov I. a III.
M e n í rozsudok vo výrokoch I. a III. v časti tak, že určuje splatnosť prisúdenej istiny žalovanému na

plnenie, a to v lehote 30 dní (ostatná časť výrokov zostáva nezmenená).

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 10 705,80 €, t.j. 322 523,- Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
V prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 2 676,46 €, t.j. 80 631,- Sk žalobu zamietol.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15 024,21 €, t.j. 452 619,50 Sk v lehote do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobu v časti o zaplatenie sumy 12 477,83 €, t.j. 375 907,- Sk, ako aj sumy 6 238,91 €, t.j. 187 953,50

Sk s príslušenstvom zamietol.
Žalobu v časti o zaplatenie sumy 10 018,85 €, t.j. 301 828,- Sk, ako aj sumy 5 009,43 €, t.j. 150 914,-
Sk s príslušenstvom zamietol.
Konanie v časti o zaplatenie sumy 10 854,31 €, t.j. 326 997,- Sk, ako aj sumy 5 427,16 €, t.j. 163 498,50
Sk s príslušenstvom zastavil.
Nárok v prevyšujúcej časti vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého
konania.

Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v priebehu konania povinný G. L. bol v čase začatia exekučného
konania, ako aj v čase, kedy mal exekučný súd rozhodovať o námietkach proti exekúcii, vlastníkom
nehnuteľností a to parcely č. 212 o výmere 565 m2 zastavaná plocha, ako aj rodinného domu súp. č.
2 stojaceho na tejto parcele, zapísaných na LV č. XX, kat. územie S.. Tieto nehnuteľnosti darovacou
zmluvou zo dňa 23.4.1997, t.j. v období, kedy exekučný súd rozhodoval o námietkach proti exekúcii,
previedol na svoju dcéru N. L..
V čase, kedy bol exekučný spis na exekučnom súde z dôvodu rozhodovania o námietkach povinného

proti exekúcii, súdny exekútor nesmel vykonať žiaden úkon, smerujúci k vykonaniu exekúcie niektorým
zo spôsobov, upraveným v Exekučnom poriadku. Jeho povinnosťou bolo vyčkať na rozhodnutie
exekučného súdu. V čase, kedy už súd o námietkach rozhodol, t.j. v čase, kedy už súdny exekútormohol pokračovať v exekúcii a mohol vydať exekučný príkaz na vykonanie exekúcie, povinný už týmto,
exekvovateľným majetkom, nedisponoval.
Predmetom vymoženia v predmetnom exekučnom konaní bola pohľadávka žalobcu vo výške

452 619,50 Sk. Hodnota vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného bola určená
znaleckým posudkom č. 106/97 z apríla 1997 G.. B. K. vo výške 627 878,- Sk. Z porovnania uvedených
hodnôt je teda zrejmé, že povinný bol bonitným dlžníkom a nebyť prieťahov v rozhodovaní súdu,
pohľadávka žalobcu bola reálne vymožiteľná. Posudzované exekučné konanie sa začalo dňa 27.5.1996
doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi, trvá už viac ako 20 rokov a doposiaľ sa

neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom. V konaní nebolo sporné, že
žalobca doposiaľ nebol uspokojený ani len čiastočne a teda, je zrejmé, že povinný, po tom, čo sa „zbavil“
uvedenej nehnuteľnosti, ostal nesolventný, t.j. nedisponoval žiadnym exekvovateľným majetkom.
Zhrnúc vyššie uvedené, súd konštatoval, že boli splnené všetky predpoklady pre záver o zodpovednosti
štátu za vznik škody, pretože v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu bola
zmarená vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu, čím mu vznikla škoda vo výške pohľadávky, ktorá, nebyť

nesprávneho úradného postupu, mohla byť uspokojená v celom rozsahu. Súd preto žalobe v tejto časti
vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 15 024,21 €.
Žalovaný uvedenú námietku založil s poukazom na ust. § 33 ods.1 Exekučného poriadku, podľa ktorého
exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou
podľa tohto zákona. Žalovaný mal za to, že vecne pasívne legitimovaným by mal byť súdny exekútor,

nie štát.
Akotovšakvyplynulozuvedenýchzáverovsúdu,škodavposudzovanejvecinebolaspôsobená súdnym
exekútorom, ale nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v občianskom súdnom konaní,
zakladajúcim zodpovednosť štátu podľa ust. § 1 ods.1 zákona č.58/1969 Zb.
Nárok v prevyšujúcej časti (uplatnenej jednak titulom ušlého zisku a príslušenstva vo vzťahu k už

priznanej náhrade skutočnej škody a jednak uplatnenej titulom náhrady škody a ušlého zisku v exekúcii
vedenej proti P. N.) súd vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého
konania.

2. V podanom odvolaní žiadal žalovaný napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, priznať náhradu

trov konania.
V odvolaní okrem iného žalovaný uviedol, že zo žalobného návrhu zo dňa 16.05.2005 jednoznačne
vyplýva, že žalobca sa domáhal náhrady škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy výlučne titulom
nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie
žalobca okruh škodcov rozšíril a mal za to, že nesprávneho úradného postupu sa mali dopustiť aj

exekučné súdy, konkrétne Okresný súd Nové Zámky v exekúcii sp.zn. Er 187/97 a Okresný súd
Prešov v exekúcii sp. zn. Er 486/97. Týmto novým titulom, t.j. nesprávnym úradným postupom súdu si
však nárok na náhradu škody uplatnil, pokiaľ ide o nesprávny úradný postup Okresného súdu Prešov
najskôr dňa 22.11.2016, kedy na pojednávaní žalobca uviedol, že „najzásadnejší problém vo vzťahu k
exekúcii vykonávanej voči povinnému G. L. vidí v tom, že 4 roky trvalo rozhodnutie súdu o námietkach

voči exekúcii“. A pokiaľ ide o nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové zámky, tento žalobca
špecifikoval až písomným podaním zo dňa 07.11.2017.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
V tejto súvislosti žalovaná vznáša námietku premlčania nárokov uplatnených žalobcom titulom

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekúcii sp.zn. Er 187/97 ako aj
titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov v exekúcii sp.zn. Er 486/97 v 3-ročnej
subjektívnej premlčacej lehote, nakoľko žalobca sa o vzniku škody dozvedel najneskôr dňa 12.05.2005,
kedy si u žalovanej podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nárok
žalobcu na náhradu škody sa premlčal najneskôr dňa 12.05.2008. V tomto prípade nedošlo k spočívaniu

premlčacejlehotypodobu6-mesiacov,nakoľkovprípadenesprávnehoúradnéhopostupuniejevrežime
zákona č. 58/1969 Zb. obligatórna povinnosť predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.
Žalovaná má za to, že nakoľko vzniesla vyššie uvedenú námietku premlčania týmto odvolaním voči
rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 16.11.2017, vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu titulom
nesprávneho úradného postupu súdu v 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote podľa § 22 ods.1

zákona č. 58/1969 Zb. včas, nakoľko námietka premlčania je vznesená včas, ak je uplatnená v
ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Rovnaký názor ako žalovaná v otázke
včasnosti uplatnenia námietky premlčania zastáva aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom uznesení zo
dňa 13.10.2009 sp.zn. 5Cdo/120/2009 uviedol, „námietka premlčania práva je námietkou právnou aneuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods.1 O.s.p.
najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v
ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho

ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku
premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§
100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu
až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný
komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201)“.

Vzhľadom na uvedené, nakoľko si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky a titulom nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Prešov po uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote podľa § 22 ods.1 zákona č. 58/1969
Zb. a žalovaná vzniesla námietku premlčania včas je evidentné, že žalobcovi nárok na náhradu škody

titulom nesprávneho úradného postupu exekučných súdov nie je možné priznať.
Ako už žalovaná uviedla, súd prvej inštancie skonštatoval prieťahy Okresného súdu Prešov, ktorý mal
o námietkach povinného voči exekúcii rozhodovať od predloženia exekučného spisu na rozhodnutie
o námietkach dňa 10.9.1996 až do dňa 13.11.2001, kedy Okresný súd Prešov uznesením č.k. Er
486/97-27 námietky proti exekúcii zamietol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poznamenal, že

Exekučný poriadok neurčoval exekučnému súdu lehotu, v ktorej je povinný o námietkach proti exekúcii
rozhodnúť. Zo skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že povinný daroval
nehnuteľnosť svojej dcére darovacou zmluvou uzavretou dňa 23.4.1997, ktorej vklad bol povolený
rozhodnutím Okresného úradu Prešov, katastrálnym odborom dňa 25.4.1997. Z uvedeného je zrejmé,
že povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti už dňa 25.4.1997 a bolo z hľadiska príčinnej súvislosti

irelevantné skúmanie, či bol exekučný súd nečinný od 10.9.1996 do 13.11.2001, t. j. 5 rokov. Podstatným
časovým obdobím bolo práve obdobie od 10.9.1996 do 25.4.1997, t.j. do rozhodnutia o povolení vkladu
darovacej zmluvy dňa 25.4.1997, keďže týmto dňom povinný prestal byť vlastníkom nehnuteľnosti. Bolo
teda úlohou súdu prvej inštancie skúmať, či žalobca preukázal, že ak by exekučný súd o námietkach
povinného rozhodol v období od 10.9.1996 do 25.4.1997, t.j. v období 7 mesiacov, za situácie kedy

exekučný súd nemal zákonnú lehotu na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, bol by žalobca v
exekúcii uspokojený. V tejto súvislosti však žalobca neposkytol žiadny relevantný dôkaz a súd prvej
inštancie takémuto skúmaniu žalobcom uplatnený nárok ani nepodrobil. Žalovaná si tiež dovoľuje
podotknúť, že v čase, keď žalobca odkúpil od pôvodného veriteľa Drevona, š.p. pohľadávku povinného
G. L., t.j. zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 15.1.1998, povinný už vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti nebol, keďže ju právoplatne daroval dňa 25.4.1997, a teda žalobca dobrovoľne, na
základe vlastného slobodného rozhodnutia s vedomím, že je povinný niesť podnikateľské riziko už kúpil
od pôvodného oprávneného uvedenú pohľadávku, ktorá nemohla byť uspokojená predajom uvedenej
nehnuteľnosti, za čo žalovaná nemôže niesť zodpovednosť.
Zároveň žalovaná zastáva názor, že náhrada škody je žalobným návrhom uplatnená predčasne a súd

prvej inštancie pochybil, ak žalobcovi náhradu škody vo výške 15 024,21 € priznal, nakoľko exekučné
konanie sp.zn. Er 486/97 dosiaľ nie je ukončené a nie je zrejmé, či žalobca bude v exekúcii uspokojený
úplne alebo aspoň čiastočne. Nie je relevantné ani tvrdenie súdu prvej inštancie ohľadom dĺžky trvania
exekúcie, nakoľko nie je vylúčené, že povinný nadobudne majetok, z ktorého bude žalobca uspokojený.
Uvedený názor žalovanej vychádza z ustálenej judikatúry súdov SR, v zmysle ktorej je povinnosťou

poškodeného preukázať vznik škody, tzn. nielen uniesť bremeno

tvrdenia, ale aj bremeno dôkazu. „Poškodený je povinný vznik škody na svoje strane preukázať a v
konaní o nároku na náhradu škody tak práve na navrhovateľovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda
vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o

uplatnenom nároku rozhoduje. Aj pre rozhodovanie súdu o nároku na náhradu škody, resp. i ušlého zisku
totiž platí ust. § 154 OSP, ktoré stanovuje, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. To
znamená, že rozhodujúci je skutkový stav veci aký je v dobe, kedy súd vyhlasuje svoje rozhodnutie a nie
stav, ktorý s väčšou alebo menšou pravdepodobnosťou v najbližšej dobe nastane. Ak neexistuje škoda,
resp. ušlý zisk v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku na jeho náhradu, bol nárok uplatnený

predčasne, čo má za následok zamietnutie žaloby bez toho, aby bolo nutné zaoberať sa splnením
ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
16Co/424/2012 zo dňa 30.05.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13Co/13/2010 zo dňa
26.05.2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/2601/2010 zo dňa 25.08.2010).Vychádzajúc z vyššie uvedeného, má žalovaná za to, že nárok žalobcu na náhradu škody v exekúcii
sp.zn. Er 486/97 je uplatnený predčasne, nakoľko žalobcovi zatiaľ žiadna škoda nevznikla, exekúcia
nebola právoplatne skončená a nie je vylúčené, že v nej bude žalobca uspokojený.

Ak teda súd prvej inštancie mal za to, že je daná príčinná súvislosť medzi ním konštatovanými prieťahmi
exekučného súdu a nevymožením pohľadávky žalobcu bez toho, aby skúmal ďalšie okolnosti veci (k
prevoduvlastníckehoprávaknehnuteľnostidošlopo7mesiacochodpredloženianámietokexekučnému
súduazároveňžalobcanemoholdôvodneočakávaťuspokojenieodkúpenejpohľadávkyztohtomajetku,
keď ho povinný v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a pôvodným

oprávneným už nevlastnil), dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ CSP a zároveň ak súd
prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody, hoci škoda zatiaľ nevznikla a žalobca môže
byť v exekúcii uspokojený, nakoľko táto ešte nebola právoplatne skončená, resp. dospel k záveru, že
žalobca mohol byť uspokojený z vyššie uvedeného nehnuteľného majetku povinného, dopustil sa súd
prvej inštancie nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1

písm h/ CSP.
Zároveňsúdprvejinštancieanineposkytolžiadnevysvetleniesvojhopostupuspočívajúcehovovylúčení
časti nároku žalobcu na samostatné konanie, keďže ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
súd prvej inštancie len skonštatoval, že nárok žalobcu v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa uplatneného
ušlého zisku a príslušenstva a náhrady škody proti povinnému z exekúcie P. N. vylučuje na samostatné

konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého konania, hoci nepochybne bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie zdôvodniť a podrobne vysvetliť, na základe akých skutočností a úvah rozhodol tak,
že nerozhodol meritórne o všetkých nárokoch uplatnených žalobcom. Súd prvej inštancie uvedeným
postupom znemožnil žalovanej riadne argumentovať proti svojmu rozhodnutiu, čím súd prvej inštancie
porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.b/

CSP.
Z výroku VII. napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie okrem toho, že vylúčil nárok žalobcu
v prevyšujúcej časti na samostatné konanie, spojil toto nové samostatné konanie aj s rozhodnutím o
náhrade trov celého konania, t.j. aj časti, o ktorej rozhodol napadnutým rozsudkom zo dňa 16.11.2017.
Súd prvej inštancie však tým, že vylúči vec na samostatné konanie, nepokračuje už v pôvodnom konaní,

t.j. v konaní v ktorom rozhodol o časti nároku žalobcu, ale bude rozhodovať v novom samostatnom
konaní, pričom v takomto novom konaní nemôže rozhodnúť o trovách iného konania. Nakoľko súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o časti uplatneného nároku žalobcu, javí sa tak, že má ísť o
čiastočný rozsudok, ktorý predstavuje v časti rozsudok konečný, a teda mal súd prvej inštancie, keďže v
prevyšujúcej časti vylúčil nárok žalobcu na samostatné konanie, rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov

konania v časti, o ktorej už súd prvej inštancie čiastočne konečne rozhodol. Nakoľko súd prvej inštancie
mározhodovaťonáhradetrovceléhokonania,t.j.ajkonania,ktoréjenapadnutýmrozsudkomsúduprvej
inštancie v časti ukončené, v samostatnom konaní má žalovaná za to, že konanie súdu prvej inštancie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím je daný odvolací dôvod
podľa § 365 ods.1 písm.d/ CSP.

Vzhľadom na uvedené žiada žalovaná odvolací Krajský súd v Košiciach, aby rozsudok Okresného súdu
Košice I zo dňa 16.11.2017, č.k. 24C/96/2016-132 v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobu v napadnutej
časti zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.
V prípade, ak odvolací súd zaviaže žalovanú na náhradu akejkoľvek sumy, žalovaná v súlade
s § 232 CSP žiada odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, aby určil na plnenie

podľa rozsudku 30-dňovú paričnú lehotu. Uvedené žalovaná odôvodňuje administratívno-časovou
náročnosťouúhradydanouoneskorenímprizisťovaníavyznačovaníprávoplatnostisúdnychrozhodnutí,
potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej za účelom vykonania základnej finančnej kontroly,
časovým obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady ako aj výškou priznanej náhrady škody.

3. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca. V odvolaní uviedol, že soud véc posuzoval podlé
ustanovenízákonač.58/1969z.z.,avšakžalobcetvrdí,žesoudmělaplikovatzákonč.514/2003,protože
škoda vznikla na základe neprávného úředního postupu a to jak pred dnem 1.7.2004, kdy nový zákona
nabyl účinnosti, tak škoda vznikala i po dni 1.7.2004 až do roku 2005, kdy byla podána žaloba. Pritom
otázka, který zákon má být aplikován již byla Nejvyšším soudem SR v jeho rozhodnutí 1Cdo 107/2009

dávno vyřešena a to tak, že pokud vadný postup statutního orgánu začal pred 1.7.2004 a pokračuje i
po dni 1.7.2004, je nutno na vše aplikovat zákon 514/2003 Z.z. a nikoli prekonaný zákon č.58/69 Z.z.
Viz rozhodnutí NS SR 1Cdo 107/2009.
Pochybení je tak na straně exekútora W. minimálné ve dvou smérech.a)V 11/1998 obdržel oznámení žalobce o cesi pohledávek z 15.1.1998 a bylo jeho povinnosti ihned
oznámit soudu změnu na míste oprávneného. To neučinil a tak došlo k zastavení exekuce aniž by
žalobce byl o této skutečnosti informován.

b)druhým pochybením exekútora je neinformování OS Galanta o relevantní právni skutečnosti, že v
2Ex 0313/97 je na straně oprávneného jediným oprávneným k jednání konkurzní správce T..O. Y. nikoli
jako dříve do 3/1998 úpadce Drevona,s.p.
-Důkazem tohoto nesprávného úředního postupu, který znamenal, že vlastné k zastavení exekuce
povinného X. nemohlo dojít, protože usnesení o zastavení bylo odesláno neexistujícímu subjektu a nikoli

konkurznímu správci, který jediný byl oprávnén za úpadce Drevona jednat, je také postup exekútora
a konkurzního správce v další exekuci povinného F. P., kde návrh na zastavení exekuce obdržel T..W.
30.12.1998, informoval exekuční soud, jež následné exekuci PD Marhaň zastavil vuči oprávnenému
správné zastoupenému konkurzn&iacu te;m správcem T..O.B..
-Ovšem i v exekuci PD Marhaň porušil T..W. správný úředni postup a neinformoval exekučni soud, že k
14.11.1998 došlo ke zmene na strane oprávněného z púvodní Drevona s.p. (ačkoli o zastaveni již žádal

konkurzní správce O.š a nikoli s.p. Drevona) na žalobce na základé smlouvy z 15.1.1998.
Nesprávným úřednim postupem exekútora vznikla škoda v podobě definitívní ztráty možnosti
pohledávku vymoci a tedy definitívní škody 375 907,- Sk.
Z hlediska této zamitavé části nároku je kličovým faktem zda žalobce neprokázal doručení oznámení o
cesi ze dne 14.11.1998 s ohledem na zjišténi soudu, že v exekučním spise se tato listina nenachází.

K tomu žalobce uvádi, že j iný důkazní prostředek než je soudu predložený podací arch s potvrzením
pošty o odesláni doporučené zásilky exekútorovi z 14.11.1998 není ani reálné v béžném obchodním
styku používán.
Zrejmé poštovní zásilka nebyla pracovníky exekútorského úradu zařazena k príslušným exekučním péti
spisúm v roce 1998 a exekútor se zabýval až listinou žalobcem mu zaslanou z 2.9.2002.

Nemúže však být dáváno k tiži žalobce, že neprokázal doručení v roce 1998, když ani j iný prostŕedek
než doporučeným dopisem o cesi exekútora informovat (s ohledem na vzdálenost mezi Ostravou a
Košicemi ) neměl.
Žalobce, kterému se doporučená zásilka z 14.11.1998 ani nevrátila, nemohl mít tudiž žádné pochyby o
jej im případném nedoručení či nezařazení do označených péti spisú exekútora.

Podlénázoružalobcesoudotázkudoručenídopisužalobcez14.11.1998posoudilnesprávnéavrozporu
se známou judikaturou k otázce doručování.
Napr. podlé rozsudku Evropského soudu pro lidská práva (dále jen „ESLP") ze dne 6.12.2005 ve véci
Hornáček proti Slovensku (stížnost č. 65575/01; rozsudek je dostupný v anglickém jazyce na stránce
hudoc.echr.coe.int) došlo k porušení práva na spravedlivý proces, garantovaného čl. 6 odst. 1 Úmluvy

o ochrané lidských práv a základnich svobod, v pfípadé stěžovatele, který predložil doručenku zásilky
odeslané soudu ve lhůtě pro podání odporu proti platebnímu rozkazu, jež měla podlé jeho tvrzení tento
odpor obsahovat, nicméne podlé slovenských soudu toto své tvrzení stéžovatel neprokázal.
Podle usnesení Ústavního soudu ze dne 19. 7. 2010, sp.zn. II. ÚS 2040/10 :
Stejně jako v případě činnosti soudú i v případě výkonu exekuční činnosti není vztah mezi účastníky

exekučního řízení a exekútorem vztahem soukromnoprávním, přičemž činnost exekútorú predstavuje
výkon štátni moci, jejiž část - špecificky moci soudní - na né přenesl stát (srov. napr. rozsudek Nejvyššího
soudu ze dne 14.6.2010, sp.zn. 33 Cdo 5127/2007, nález Ústavního soudu ze dne 25.11.2004, sp.zn.
IV. ÚS 630/03, či nález Ústavního soudu ze dne 27.11.2007, sp.zn. II. ÚS l331/07). Proto „vykonává-
li exekútor funkce, které by jinak byl povinen vykonat stát, resp. soud, je pri výkonu svěřen& eacute;

štátni moci povinen dbát a respektovat základní práva těch osob, ve vztahu k nimž prenesenou
štátni moc vykonává; stejně tak pro tyto osoby musí platit stejný štandard ochrany jako v řízení pred
soudy" (usnesení Ústavního soudu ze dne 19.7.2010, sp.zn. II. ÚS 2040/10).
Z uvedeného vyplývá, že stejné - výše citované - nároky kladené na soudy ohledné organizace
doručených zásilek je nutno též vyžadovat v případě soudnich exekútorú a ani v případě exekučního

řízení nelze po jeho účastnících požadovat, aby dokazovali obsah jimi odeslaných zásilek, pokud byly
prokazatelné doručený exekútorskému úradu.
Vnyníposuzovanévěcibylozjišténo,žeexekútorskémuúradubylydne11.12.2009doručenýdvézásilky
(podaci čísla 7219 a 7220) odeslané žalobcem. Ten tvrdil, že obsahovaly návrhy na zastavení exekuce
- v této věci, vedené pod sp.zn. 77 EX 8697/07, a ve věci vedené pod sp.zn. 77 EX 466/01, kde žalobce

taktéž vystupoval jako oprávnéný. Soudy nižších stupňú nicméné dospély k závéru, že žalobce toto
své tvrzení neprokázal a měly tak za to, že žalobce nikdy návrh na zastavení exekuce ve věci vedené
pod sp.zn. 77 EX 8697/07 nepodal. Soudy nižších stupňú tedy ožadovaly po žalobci, aby prokázal, cobylo obsahem zásilek doručených exekútorskému úřadu, čímž postupovaly v rozporu s výše citovanou
judikaturou Nejvyššího soudu, Ústavního soudu i ESLP.
Soud okresní požadoval po žalobci, aby prokázal, co bylo obsahem zásilky z 14.11.1998 doručované

exekútorskému úradu T.. W. a zda tato zásilka byla doručená exek. Úradu. Soud argumentoval tim, že
se dopis z 14.11.1998 ve spise exekučním nenachází a proto žalobce neprokázal doručení zásilky z
14.11.1998, ale prokázal to až dopisem v roce 2002.
Žalobcetvrdí,ževtomtoprávnímposouzenívécisoudpostupovalvrozporusvýšecitovanoujudikaturou
Nejvyššího soudu, Ústavniho soudu i ESLP. Právni posouzení otázky kdy a jak bylo doručováno je proto

nesprávné.
Ve véci náhrady škody za zmarenou exekuci povinného Š.S. X., Škoda celkem 375 907,- Sk od
31.1.1997 2 EX 0313/97 exekútor U. W. tak je evidentní, že podobné jako u exekuci povinného X. Y.
L. došlo k nesprávnému úřednímu postupu exekútora T.. W. a OS Galanta jako soudu exekučního a ke
vzniku škody v kauzálnim nexu s uvedeným nesprávným úředním postupem a je po právu, aby odvolací
soud zrušil odvoláním napadený rozsudek v části, kterou byl zamítnut nárok na zaplacení sumy 12

477,83 €, t.j. 375 907 Sk, jako aj sumy 6 238,91 €, t.j. 187 953,50 Sk s přísl.
A sám vydal rozsudek, kterým zaváže žalovaného k povinnosti zaplatit žalobci sumu 12 477,83 €, t.j.
375 907 Sk, jako aj sumu 6 238,91 €, t.j. 187 953,50 Sk s přísl. Nebo aby zrušenou véc vrátil k dalšímu
řízení k okresnímu soudu.
Okrem iného aj namietal, že exekútor W. spôsobil nevymožiteľnosť pohľadávky za povinného X.N.Y. v

rokoch 1997 až 1999 svojou nečinnosťou (v roku 1999 totiž bezdôvodným návrhom exekúciu zastavil,
čo súčasne neoznámil exekučnému súdu). Svoj nesprávny úradný postup potom zvýraznil i nečinnosťou
v rokoch 2004 až 2016, žalobca vyžiadal zálohu 5.000,- Sk, ktorú nikdy ani nevyúčtoval, totiž jediným
štatutárnym zástupcom bol od marca 1998 konkurzný správca U.. O. za Drevona v konkurze a keďže
bolo zaslané zastavenie exekúcie neexistujúcemu subjektu svojou nečinnosťou a zamlčaním zastavenie

exekúcie spôsobil definitívne prekročenie 10 ročnej premlčacej lehoty exekučného titulu z roku 1996.

4. V replike na odvolanie žalovaného, žalobca na č.l. 173-174 poukazuje na to, že nič promlčeno
nebylo a není. Žalovaná staví námítku promlčení jednak opozdené - tuto neuplatnila béhem řízení u
obvodního soudu dávno v letech 2005-2017 a jednak zcela bezdůvodné. Žalovaná by ráda oddélila

vadnou činnost exekútora od vadné činnosti exekučního soudu, ale pomíjí, že oba tyto subjekty jsou
orgány štátni moci a oba tyto orgány se podílely svým vadným postupem na vzniku škody, která zcela
zjevné vznikla v kauzálním nexu s nesprávným úředním postupem obou téchto orgánu. Žalovaná odmítá
nést odpovédnost za zjevné průtahy a vady, kými oba štátni orgány řízení zatížily a zapříčinily vznik
škody na strane žalobce. Její úvahy o promlčení jsou pouhou snahou zbavit se odpovédnosti za vzniklé

škody.
Tvrzení žalované, že OS Nové Zámky se nedopustil vadného postupu, když odeslal usnesení o
zastavení exekuce na adresu původního oprávneného Drevona š.p. v likvidaci, nemůže obstát a ukazuje
na nepochopení základního princípu existence štátu - to je dosažení spravedlnosti. Vada exekútora
i soudu zde navíc byla dokonce dvojitá. Primárne mělo být usnesení zasláno žalobce jako novému

oprávnenému. Sekundárni vada spočívá v nezaslání usnesení ani konkurznímu správci O.Š.E., který
jediný byl kompetentní za Drevonu š.p. v likvidaci po prohlášení konkurzu jednat. Žalobce doložil
zákonným způsobem cesi pohledávky postupní smlouvou s úředné ověřeným podpíšem statutárního
orgánu Drevona š.p. v likvidaci a povinností jak exekútora, tak exekučního soudu bylo tuto relevantní
právni skutečnost neignorovat, exekútor byl povinen o cesi neprodlené informovat exekuční soud.

Žalovaná přehlíží, že oba statní orgány svým vadným postupem zapříčinily zastavení exekuce - aniž se
to mohl kdy žalobce vůbec dozvédét.
Žalovaná přehlíží že exekútor ješté po zastavení exekuce vyžadoval od žalobce zálohu 5.000 Sk, kterou
v letech 2004-2018 dosud ani nevyúčtoval. Byl to exekútor, kdo utvrzoval žalobce, že exekuce je v behu
a on má právo na zálohu... ač se spolupodílel na vzniku škody svým vadným postupem.

5. Okrem iného je nesprávne aj vylúčenie časti žaloby na samostatné konanie, hoci nebol na to
relevantný dôvod. Žalovaná namieta, že svojim krokom súd v časti žaloby akceptoval stanovisko ESĽP
opakovane Európskym súdom judikované, že primeranou dobou pre reparačné konanie je doba asi
niekoľko mesiacov, súd vo veci 24C/96/2016 trvá od mája 2005, čo znamená že už 13 rokov, a súd

len akceptoval neprimeranosť dĺžky konania v časti žaloby, čo do skutkového tvrdenia (nesprávne
uvedené, že to namietala žalovaná, poznámka odvolacieho súdu). Preto v tejto replike uviedol žalobca,
že odvolacie námietky žalovanej sú subjektívneho rázu bez opory v zákone a bez riadnych argumentov.6. Podaním zo dňa 9.7.2018 oznámil odvolaciemu súdu žalobca, že vo veci sp.zn. 5Co/217/2018 žiada
vzhľadom na dĺžku konania prejednať odvolanie odvolacím súdom už v 3. kvartáli 2018.

7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
v jeho výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho
odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

8. Aj keď žalobkyňa v odvolaní výslovne neoznačila odvolacie dôvody, skutočnosti v odvolaní uvedené
sa dajú podradiť pod odvolací dôvod upravený v § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom

prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého

zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti a pravdivosti.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo
aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP, ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.

12. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.
460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.
zák. č. 23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.) je aj právo na korektné odôvodnenie.

14. Podľa čl. 46 ods.1 úst. zák. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.15. Podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

16. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

17. Podľa čl.6 ods.1,2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere
možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak

povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich
zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

18. Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie

veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti

zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci

poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil.

20.

Kžalobcomvymedzenejodvolacejnámietkeodvolacísúduvádza,žesúdprvejinštanciesprávneposúdil
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s článkom 5 ods.1 a ods.5 Dohovoru i
keď nárok na odškodnenie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.mája
2007 sp.zn. 4 Cdo 177/2005 uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. R 13/2009. Vec prejednávajúci senát sa nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu
uvedenými v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 177/2005,
podľa ktorých zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím.Keďže zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem „škoda“, je potrebné
podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. subsidiárne vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa §

442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk.
Vo všeobecnosti sa v rovine právnej teórie a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového
stavu poškodeného, oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Za
ušlý zisk sa považuje ušlý majetkový prospech spočívajúci v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré

by bolo možné (nebyť škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemajetková ujma neodškodňuje,
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie (§ 442 ods. 2 Občiansky zákonník)
a pri odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví (§ 444
Občianskeho zákonníka). Nárok na náhradu škody zaručuje nielen vnútroštátna právna úprava - zákon
č. 58/1969 Zb., vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods. 5 Dohovoru. V zmysle tohto článku
Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý kto bol obeťou zatknutia alebo
zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na
odškodnenie je porušenie práva niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie

osobnej slobody bolo v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom tohto nároku je vznik škody v
príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru.
Právna úprava premlčania, podľa ktorej sa právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím premlčí za
rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie na miernejší
trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zák.

č. 58/1969 Zb.) právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba je trojročná a plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do práv žalobcu, po nadobudnutí právoplatnosti uznesení.

21. Odvolací súd k jednotlivým námietkam strán sporu v odvolaní poukazuje predovšetkým na primeranú
dobu, v ktorej rozhodoval súd prvej inštancie, pretože napr. uznesením zo dňa 28.7.2015 bol činný v
tak problematickej veci (sp.zn. 24C/20/2006) a týmto uznesením bolo prerušené konanie o zaplatenie 4
544 313,50 Sk z dôvodu neskončeného dedičského konania po nebohom odporcovi v 2.rade U.. U. W.

vedeného na OS Košice I pod sp.zn. 24C/300/2011. Námietky v odvolaní žalobcu sú neopodstatnené a
sú nepodstatné ani v časti, v ktorej namietal, že v tak problematickej veci náhrady škody proti Slovenskej
republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, bola časť nároku vylúčená na samostatné
konanie. Civilný sporový poriadok, ktorého účinnosť nadobudla po 1.júli 2016 (nový Civilný procesný
kódex)vymedzujeprecíznepreskúmanierozsudkuodvolacímsúdomajspôsobomverejnéhovyhlásenia

rozsudku,keďžerozsahodvolaníobochstránsporubolnesporný,odvolacísúdsazameralnanesprávny
úradný postup, pretože podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu,
ktorejsanemožnozbaviťaktorápredpokladásúčasnésplneniezákladnýchpodmienokjetátoobjektívna
zodpovednosťbezohľadunazavinenie.Súdprvejinštanciesprávneodôvodnilrozsudok,leboporušenie
právnej povinnosti, existenciu škody a zároveň aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a existencie škody žalobca preukázal sčasti. Je len samozrejmé, že pri rozhodovacej činnosti štátneho
orgánu, ako aj pri činnosti, pri ktorej nerozhoduje, môže dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to
z hľadiska oneskoreného vydania rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt
alebo jeho vydania, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v určenej lehote.

22. Je precízne argumentačné vysvetlenie súdom prvej inštancie, ktoré odôvodňovali výroky, ktorými
bola žaloba zamietnutá. Bolo správne uzavreté, že exekučný súd sa v exekučnej veci proti povinnému
F. X. dopustil nesprávneho úradného postupu a keďže žalobca sa o zastavení exekúcie nedozvedel,
bolo potrebné sa stotožniť s návrhom žalobcu, keď výška škody sa určovala úvahou súdu na úrovni 80%

pohľadávky, ktorá bola predmetom vymoženia v exekučnom konaní, t.j. v 10.705,80 € (322.523,- Sk).

23. Aj ďalší nárok proti povinnému G. L. zakladá zodpovednosť štátu za náhradu škody, lebo zákon
neurčoval konkrétnu lehotu na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcii, avšak rozhodovanieexekučného súdu o námietkach proti exekúcii trvalo viac ako 5 rokov (§ 50 ods. 4 Ex por.) a išlo o spis
exekučný spisovej značky Er/486/97.

24. Ďalším predmetom vymoženia v exekučnom konaní bola pohľadávka žalobcu vo výške 452 619,50
Sk, nehnuteľnosť vo vlastníctve povinného podľa znaleckého posudku K. vo výške 627 878,- Sk,
exekučné konanie začalo v roku 1996 a trvalo viac ako 20 rokov, ani čiastočne nebol uspokojený
oprávnený, preto boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie žalovaného na zaplatenie 15 024,21
€ a námietka žalovaného s poukazom na § 33 ods.1 Ex.por., že za to zodpovedá exekútor nie je

opodstatnená, lebo škoda nebola spôsobená súdnym exekútorom, ale nesprávnym úradným postupom.

25. Odvolací súd len pripomína, že podľa ustálenej súdnej praxe vzťah exekútora ku účastníkom
exekučného konania so zreteľom na náhradu škody je z hľadiska právneho postavenia súdneho
exekútora riešený uznesením Najvyššieho súdu SR 4Cdo/41/2009 z 25.3.2010, keďže exekútor v
exekučnom konaní plní úlohy štátneho orgánu, právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v

rámci deľby verejnej moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, preto na súdneho exekútora, ktorý vykonáva exekučnú
činnosť (alebo zlyháva v nej) treba hľadieť, že exekučným poriadkom a subsidiárne Civilným sporovým
poriadkom jemu zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom. Z hľadiska § 33 ods.1
Exekučného poriadku v riešenom spore zaujal súd prvej inštancie správny záver, lebo súdny exekútor

v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo
jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, zodpovednosť exekútora za škodu ním
spôsobenúalebojehozamestnancamivsúvislostisvykonávanímexekučnejčinnostipodľaEx.por. jev§
33 ods. 1 tohto poriadku upravená ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie, exekútor
sa môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého

úsilia, ktoré od neho možno požadovať (pojem vynaloženie všetkého úsilia je možné podoprieť každou
možnou starostlivosťou, ktorá by bola za daných podmienok sa vyvinula, aby sa zabránilo vzniku škody,
protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca súvisiace s činnosťou
podľa Ex.por. príčinná súvislosť medzi týmto konaním alebo opomenutím a vznikom škody, v riešenom
sporenebolapreukázaná,pričompredpokladyvznikuzodpovednostimápreukazovaťpoškodený,súdny

exekútor sa nemôže zodpovednosti zbaviť, t.j. neexistuje žiadny deliberačný dôvod, ktorý by vylúčil
zodpovednosť, ak sú splnené predpoklady jej vzniku (porovnaj rozhodnutie NS SR zo 14.1.2010 sp.zn.
3Cdo/58/2009, ako aj 4Cdo/138/2008.

26. Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax aj ohľadne premlčania a odvolanie žalovaného je

absolútne neopodstatnené. Nie je možné akceptovať ani odvolaciu námietku, že je daný dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP a ani, že nárok žalobcu je premlčaný. Náhrada škody nebola uplatnená
predčasne a aj keď konanie sp.zn. Er/486/97 dosiaľ nie je ukončené ako tvrdí v odvolaní žalovaný
to neznamená, že žalobca nemá právo na náhradu škody. Podľa § 442 ods. 1 Obč.zák. sa uhrádza
skutočná škoda a to poškodenému, čo ušlo, avšak ušlý zisk žalobca nepreukázal v tomto konaní.

27.Odvolacísúdzmenilrozsudokvčastiatoprisplnenípovinnostižalovaného,pretožepožadovaldlhšiu
lehotu na plnenie žalovaný z hľadiska akceptácie služobného postupu na ministerstve pri zabezpečení
finančných prostriedkov. Podľa § 232 ods.2,3,4 CSP, zákon č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty

na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

28. Lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch
určiť dlhšiu lehotu.

29. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto
dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že
omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods.3
CSP).

30. Odvolací súd podľa § 388 CSP neakceptoval lehotu na plnenie vyhovujúcich častí rozsudku v
prvom a treťom výroku rozsudku súdu prvej inštancie 3 dni, ale predĺžil túto lehotu, ktorá je zákonná
a účel povinnosti splniť svoju platobnú povinnosť voči žalobcovi bude splnená a ani žalobca neutrpí
žiadnu ujmu predlžením lehoty. Je treba si uvedomiť, že v tak závažnom spore, bolo preskúmanýchniekoľko nesprávnych úradných postupov, exekúcií, súd prvej inštancie nemohol postupovať inak aj
so zreteľom na sťažnosti podávané žalobcom, ale rozsudkom o celom predmete konania z väčšej
časti rozhodol, pričom o náhrade trov celého konania rozhodne vo vylúčenej časti konania, čo je

správne rozhodnutie. Podľa rozsudku súdu prvej inštancie 3-dňová lehota by bola likvidačná z hľadiska
zabezpečenia finančných prostriedkov pre žalovaného, avšak administratívno-časová náročnosť úhrady
pri vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí a pre prípad potreby schvaľovacieho procesu úhrady
u žalovanej, podľa názoru odvolacieho súdu postačí 30-dňová lehota, ktorá je paričnou lehotou na
splnenie povinností v rozsudku.

31. Odvolací súd preto čiastočne zmenil rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch I. a III. Napokon odvolací
súd k žalobcovej strane sporu dopĺňa, že na obchodnom úseku je evidovaných viacero jeho sporov,
pričom sa žalobca dlhodobo pohybuje na hrane zákona.

32. Podľa § 396 CSP nerozhodovalo sa o trovách odvolacích, keďže o týchto rozhodne súd prvej

inštancie.

33. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.