Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžfk/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200771
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4015200771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Lanfer,
s.r.o., Hlavná 137/67, Veľké Ripňany, IČO: 36 772 283, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Slávik
a partneri, s.r.o., Nám. M. R. Štefánika 3, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
zo dňa 10.06.2015, č. 819389/2015, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/156/2015-82 zo dňa 25. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/156/2015-82 zo dňa 25.

mája 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

NapadnutýmrozsudkomKrajskýsúdvNitre (ďalejvtexterozsudkuaj„krajskýsúd“alebo„prvostupňový
súd“) postupom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 819389/2015

zo dňa 10.06.2015, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.
563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra č.
9414401/5/5270981/2014 zo dňa 02.12.2014, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z
pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 4.877,50 eur.

Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že jeho úlohou bolo posúdiť správnosť postupu a

právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o určení rozdielu DPH u žalobcu za zdaňovacie
obdobie január 2012 v sume 4.877,50 eur (ako rozdielu medzi daňou vyrubenou daňovým priznaním
t. j. - 18.146,57 eur a daňou zistenou správcom dane - 13.269,07 eur pri daňovej kontrole vykonanej
u žalobcu v roku 2013 a 2014 pri dodržaní jej časového rozsahu) a zistiť, či daňové orgány pri
rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že
žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie DPH a nepreukázal
uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa tovaru a služieb, t. j.

spoločnosti NAROKO s. r. o.

S poukazom na ust. § 249 ods. 2 O. s. p. bol súd pri preskúmavaní postupu a zákonnosti rozhodnutia
žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi uvedenými v podanej žalobe, v ktorej žalobca okrem inéhonamietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho a výlučne jednostranného hodnotenia
dôkazov, ak správca dane prijatie zdaniteľných plnení od spoločnosti NAROKO s. r. o. neuznal. Žalobca
pritom poukázal na to, že správcovi dane predložil všetky dôkazy o prijatých zdaniteľných obchodoch

od spoločnosti NAROKO s. r. o., a to faktúry, dodacie listy a výpisy z účtu o zaplatení faktúr. Súd k
tomu uviedol, že správca dane vykonal dokazovanie a snažil sa preveriť dodanie tovaru u žalobcom
deklarovaného dodávateľa, a to jednak dožiadaním na Daňový úrad Trenčín, ktorým bolo zistené, že
spoločnosťNAROKOs.r.o.niejevmiestesídlakontaktná.SúčasnákonateľkaD..F.,ktorúsprávcadane
vypočul ako svedka, uviedla a aj listinnými dôkazmi preukázala, že jej bol odcudzený občiansky preukaz,

čo oznámila na polícii (dňa 13.04.2012) a následne zistila, že je zapísaná ako konateľka spoločnosti
NAROKO s. r. o., a to v dôsledku zneužitia jej občianskeho preukazu. Bývalý konateľ K. A. síce potvrdil
dodanie tovaru a služieb žalobcovi, vystavenie faktúr a ich zaplatenie, ale bližšie sa k spolupráci vyjadriť
nevedel a nevedel predložiť žiadne dôkazy o obchodoch so žalobcom z dôvodu, že ich mal odovzdať
D.. F.. Žalobca bol o týchto zisteniach a výsledkoch dokazovania oboznámený (zápisnica o ústnom
pojednávaní zo dňa 16.07.2014). Vo svojom vyjadrení k protokolu zo dňa 16.10.2014 poukázal na

to, že správca dane mal pri výkone daňovej kontroly k dispozícii všetku dokumentáciu. Nesúhlasil s
konštatovaním správcu dane, že neboli splnené podmienky práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods.
1 v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zák. č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“),
nenavrhol však vykonať ďalšie dokazovanie.

Súd s poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane bol tiež toho názoru, že
žalobcom deklarovanému dodávateľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť na DPH, a preto nemohlo
ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011, ako i na ďalší jeho

rozsudok zo dňa 23.06.2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom

odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou
preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“.

Prvostupňový súd uviedol, že daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie DPH má v daňovom
konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky
nepredpokladá. Z uvedeného potom vyplýva, že cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné
plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdenej obchodnej

transakcie v mesiaci január 2012 na základe ním predložených dokladov správca dane zistil a
konštatoval, že deklarovaná obchodná transakcia sa neuskutočnila tak, ako je to uvedené na faktúrach
č. 2012/1/001 zo dňa 04.01.2012, č. 2011/1/002 zo dňa 04.01.2012, č. 2011/1/012 zo dňa 09.01.2012,
č. 2011/1/003 zo dňa 26.01.2012 a č. 2011/1/004 zo dňa 26.01.2012, dodacích listoch k faktúram,
nakoľko v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žalobca okrem vyššie uvedených

dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného
dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány si
urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH použiteľný vtedy, ak
je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný od
dodávateľauvedenéhonafaktúre(napr.rozsudokč.2Afs177/2006-61).Obchodnýprípad,ktorýžalobca

považoval za uskutočnené zdaniteľné plnenie a ku ktorému predložil doklady (faktúry, dodacie listy,
doklady o zaplatení vystavených faktúr), nespĺňa atribúty daňovej transakcie podľa zák. č. 222/2004
Z. z. a žalobca nepreukázal kauzu právneho úkonu podľa prezentovaného zámeru. Uvedené znamená,
že v daňovom, ani v súdnom konaní žalobca nepreukázal, že ním predložené doklady zodpovedajú
reálnemu plneniu. Súd považoval za potrebné uviesť, že ak má ísť o daňový doklad spôsobilý na

odpočítanie DPH, musí ho vyhotoviť platiteľ tejto dane, t. j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto dane
spĺňa (vznikla jej povinnosť zaplatiť DPH a súčasne táto reálne uskutočnila zdaniteľné plnenie). Súd
zdôraznil, že sám žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania neuvádzal
bližšie okolnosti dodania tovaru, čo jednoznačne spochybnilo žalobcom deklarované dodanie tovaru odspoločnosti NAROKO s. r. o. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil pri tovare, ktorý mu
mal dodať deklarovaný dodávateľ, t. j. spoločnosť NAROKO s. r. o., aby preukázal skutočnú existenciu
zdaniteľného plnenia, vrátane prepravy tohto plnenia. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa

pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto
zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej
alebo právnickej), ktorá prepravu tovaru vykoná. Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne,
a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu fakturovaný tovar dodal ním tvrdený dodávateľ a platiteľ
DPH a či faktúry, pri ktorých si uplatnil odpočítanie DPH boli vôbec vystavené platiteľom tejto dane.

Nestačí, ak bývalý konateľ spoločnosti NAROKO s. r. o. potvrdil vystavenie a podpis faktúr a potvrdil,
že deklarovaný tovar bol žalobcovi dodaný. Na podrobnosti nakládky a vykládky si nepamätal. Súd
poukázal na tú skutočnosť, že bývalý konateľ deklarovaného dodávateľa K. A. nevedel správcovi dane
predložiť žiadny dôkaz z účtovníctva spoločnosti NAROKO s. r. o., ktoré si mal podľa jeho tvrdenia
viesť sám (pričom nevedel uviesť, v akom programe ho viedol), a to z dôvodu, že všetky doklady
odovzdal konateľke D.. P. F.. V rámci dokazovania však toto jeho tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou

údajnej súčasnej konateľky spoločnosti NAROKO s. r. o. (D.. F.), ktorá uviedla, že nie je konateľkou tejto
spoločnosti, pričom bol zneužitý jej odcudzený občiansky preukaz, čo doložila dôkazmi preukazujúcimi
jej tvrdenie. Za tejto situácie bolo jednoznačne spochybnené tvrdenie bývalého konateľa spoločnosti
NAROKO s. r. o. K. A. o tom, že odovzdal novej konateľke všetku dokumentáciu spoločnosti. Okrem
toho K. A. sa vo svojej výpovedi nevedel vyjadriť, kedy a kde sa kontaktovali s F. E., s ktorým mal

jednať, nevedel uviesť miesto nakladania a vykladania tovaru, názov prepravcov, nevedel uviesť presne
miesto, kde bol tovar odovzdaný. Odvolával sa na to, že všetko je v papieroch, ktoré tvrdil, že odovzdal
D.. F. a na podrobnosti obchodov si nepamätal. S poukazom na uvedené, bolo potom podľa názoru
súdudôvodnékonštatovaniežalovaného,ženebolopreukázané,žedošlokzdaniteľnémuplneniumedzi
dvoma deklarovanými platiteľmi DPH a žalobca si v daňovom priznaní k DPH nedôvodne uplatnil

odpočítanie tejto dane.

Prvostupňový súd zdôraznil, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod
kontrolou daňového subjektu a odpočítanie DPH nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č.
222/2004Z.z., alejeibaprávomplatiteľatejtodane,ktoréjespojenésdôkaznoupovinnosťoudaňového

subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri
svojompodnikanímusíbyťdostatočnepredvídavýaobozretný,abyreálnyobsahfaktúrmoholpreukázať
aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane
sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Faktúry a dodacie listy, ktoré
predložil žalobca obsahovali popis zdaniteľného plnenia (náhradné diely na auto a stroj DESTA), ktoré

je však nepreskúmateľné bez predloženia napríklad dokladov o ich preprave k žalobcovi, skladových
listov, dokladov preukazujúcich, do ktorých motorových vozidiel a kedy žalobca tieto náhradné diely
namontoval, resp. ako s nimi naložil a pod. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu žalobcu tú
skutočnosť, že žiadnym spôsobom si neoveroval svojho dodávateľa. Súd konštatoval, že overovanie
si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt

uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie DPH,
musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného
partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať
reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom.

Súd bol toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou
správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

V tejto súvislosti súd dal do pozornosti žalobcu, že z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa
19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo
veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby
bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci

reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní
svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza
dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlilpodstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie DPH podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z.
z., pričom postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona,
keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 02.12.2014 určil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2012 v
sume 4.877,50 eur. Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 02.10.2014
potvrdil podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. Z obsahu preloženého administratívneho spisu
vyplynulo, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné

na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili
vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v
čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Z uvedených dôvodov súd žalobu podanú žalobcom ako
nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O. s. p.

Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť
bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k O. s. p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

II.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/156/2015-82 zo dňa 25. mája 2016 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobca uviedol, že pokiaľ ide o označenie jeho podania, vychádzal z poučenia, ktoré mu bolo dané
krajským súdom v napádanom rozsudku, vykladajúc ho aj v spojení s ust. § 491 ods. 2 Správneho

súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Bol toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t. j. sú tu odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods.
2 písm. d) a f) O. s. p.

Vzhľadom na prechodné ustanovenia SSP (§ 491 a § 492 SSP), pokiaľ by súd došiel k záveru, že
postup žalobcu pri podávaní tohto opravného prostriedku proti napádanému rozsudku treba v plnom
rozsahu podriadiť SSP, bol názoru, že jeho podanie spĺňa aj všetky náležitosti kasačnej sťažnosti v
zmysle ust. § 438 a nasl. SSP. V takom prípade potom treba v tomto podaní používaný pojem „odvolanie“
nahradiť pojmom „kasačná sťažnosť“ a pojem „odvolací súd“ nahradiť pojmom „kasačný súd“. Uviedol,

že sú tu dôvody kasačnej sťažnosti podľa ust. § 440 ods. 1 písm. g), písm. h), teda krajský súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej
praxe kasačného súdu.

Žalobca uviedol, že úlohou krajského súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov

daňových orgánov pri rozhodovaní o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie
obdobie január 2012 sume 4.877,50 eur a zistiť, či daňové orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené
podmienky pre vznik nároku na odpočítanie DPH a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo
strany dodávateľa - spoločnosti NAROKO s. r. o.

Žalobca predložil daňovému úradu na dôkaz prijatých zdaniteľných plnení od dodávateľa NAROKO s. r.
o. listiny, konštatované v bode 2.1. protokolu z daňovej kontroly číslo 9414401/5/4209204/2014 zo dňa
12.09.2014, v mesiaci január 2012. Išlo o nasledovné doklady:
- došlá faktúra č. 2012/1/001 zo dňa 04.01.2012 v sume 837,00 eur vrátane DPH,

dodávka náhradných dielov na motorové vozidlá
- dodací list k faktúre zo dňa 04.01.2012
- výpis z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX por. č. 12005 s úhradou faktúry- došlá faktúra č. 2011/1/002 zo dňa 04.01.2012 v sume 16.560,00 eur vrátane DPH, dodávka
náhradného dielu - prevodovka TGA po GO
- dodací list k faktúre zo dňa 04.01.2012

- výpis z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX por. č. 12005 s úhradou faktúry

- došlá faktúra č. 2012/1/012 zo dňa 09.01.2012 v sume 10.560,00 eur vrátane DPH, dodávka
stavebného stroja DESTA OHVM 3522, VIN 103356
- dodací list k faktúre zo dňa 09.01.2012

- výpis z účtu č. XXXXXXXXXXX/XXX por. č. 12007 s úhradou faktúry

- došlá faktúra č. 2011/1/003 zo dňa 26.01.2012 v sume 829,08 eura vrátane DPH, dodávka náhradných
dielov
- dodací list k faktúre zo dňa 26.01.2012
- výpis z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX por. č. 12005 s úhradou faktúry

- došlá faktúra č. 2011/1/004 zo dňa 26.01.2012 v sume 478,60 eura vrátane DPH, dodávka náhradných
dielov
- dodací list k faktúre zo dňa 26.01.2012
- výpis z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX por. č. 12005 s úhradou faktúry.

Ďalej na preukázanie, že stavebný stroj DESTA OHVM 3522, VIN 103356 žalobca použil na zdaniteľné
plnenie, predložil faktúru č. 12001 zo dňa 16.01.2012 v celkovej sume vrátane DPH 10.800,- eur, ktorou
preukázal dodanie (predaj) stroja spoločnosti Luboš Buch s.r.o. Úhradu tejto faktúry žalobca obdržal
dňa 05.03.2012 na bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Daňový úrad dodanie stavebného stroja

nespochybnil a napriek tomu spochybnil nadobudnutie stroja od spoločnosti NAROKO s. r. o.

Žalobca uviedol, že ako svedok bol vypočutý K. A. - bývalý konateľ spoločnosti NAROKO s. r. o. (bol
konateľom v čase uskutočňovania obchodov) Daňovým úradom Nitra dňa 25.02.2014, ktorý potvrdil,
že vystavil predložené faktúry, podpísal a opečiatkoval a že sa nachádzajú v účtovníctve spoločnosti

NAROKO s. r. o. Všetky obchody za spoločnosť NAROKO s. r. o. zabezpečoval on sám a na druhej
strane vystupoval p. F. E., resp. jeho zamestnanci. Svedok K. A. potvrdil obchody so žalobcom, hoci sa
už po odstupe dvoch rokov na presné podrobnosti nepamätal.

Žalobca namietal nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, pretože z horeuvedených

dôkazov nepochybne vyplýva uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa tovaru a
služieb, t. j. spoločnosti NAROKO s. r. o., ktoré potvrdil aj vtedajší konateľ dodávateľa K. A.. Na druhej
strane žalovaný a následne aj krajský súd priznali závažnosť v ustálení skutkového stavu takým
okolnostiam, ktoré nastali najmenej polroka potom, ako sa uskutočnili zdaniteľné obchodné prípady, v
tomto daňovom konaní skúmané.

Daňový úrad Nitra a taktiež žalovaný sa v konaní vôbec nezaoberali otázkou platieb za dodané náhradné
diely a tovar. Všetky úhrady za tovar žalobca vykonával bezhotovostne, a to na účet spoločnosti
NAROKO s. r. o., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v R. B. Q., a.s. Doklady o úhradách boli
predložené spolu s jednotlivými faktúrami. Aj napriek tomu, že bývalý konateľ spoločnosti NAROKO s.

r. o. nedisponuje dokladmi, Daňový úrad Nitra si v konaní na preukázanie tvrdení žalobcu mal vyžiadať
od R. B. Q., a.s. pohyby na účte spoločnosti NAROKO s. r. o., čím by sa dalo objasniť fungovanie
spoločnosti NAROKO s. r. o.

KonateľžalobcuF.E.nemaldôvodpochybovaťododávateľovitovaru,nakoľkotentomutovar-náhradné

diely dodal (o čom svedčí aj dodací list) a po dodaní tovaru, tento zaplatil na účet spoločnosti NAROKO s.
r. o., uvedený na faktúrach. V čase dodania tovaru bola spoločnosť NAROKO s. r. o. riadne registrovaná
naDPH.Nakoľkotovaranáhradnédielybolidodané,žalobcanemaldôvodaanimožnosťsiinakpreveriť
svojho dodávateľa spoločnosť NAROKO s. r. o.

Žalobca poukázal na to, že v rámci obchodného styku, každý podnikateľ sa snaží pre svoje podnikanie
zabezpečiť dodávateľov, ktorí mu dodajú tovar, resp. služby za najlepších podmienok (cena, kvalita,
rýchlosť) a možnosti podrobnejšieho preverenia, okrem verejne dostupných informácii na obchodnom
registri, neplatičov poisťovní, registrácie na DPH v roku 2012 neboli.Skutočnosť, že neskôr tento dodávateľ zmenil konateľa, resp. je nekontaktný, a už nevykonáva činnosť,
nemal žalobca možnosť a schopnosť predvídať. Obchody žalobcu boli realizované v čase, kedy nebol

problém sa s dodávateľmi spojiť, títo, ako konštatoval aj Daňový úrad Nitra, podávali daňové priznania
k DPH a reálne fungovali, vrátane dodávateľa NAROKO s. r. o.

Žalobca uviedol, že Daňový úrad Nitra a následne ani žalovaný a v konečnom dôsledku ani krajský súd,
žiadnym spôsobom v rozhodnutí neuviedli, ako si má žalobca preverovať dodávateľov, okrem verejne

dostupných zdrojov, tak aby jeho obchody nemohli byť po dvoch, troch rokoch opätovne spochybnené
(napr. ak niektorý z dodávateľov sa stane nekontaktným, resp. zmení konateľa, nebude spolupracovať
pri kontrole s daňovým úradom).

Žalobca bol toho názoru, že skutkovo sa v konaní preukázalo, že okrem iných dodávateľov prijal
zdaniteľné plnenia aj od dodávateľa - spoločnosti NAROKO s. r. o. a boli splnené všetky zákonné

predpokladyktomu,abysimoholodpočítaťdaňutýchtozdaniteľnýchplnení.Pokiaľžalovanýanakoniec
v konečnom dôsledku aj krajský súd skutkovo a právne vec posúdili inak, t. j. tak, že podmienky
pre odpočítanie dane žalobca nesplnil, porušili tým hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňového
poriadku a zákona o DPH.

Pokiaľ krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku v bode 37. odôvodnenia poukázal na rozsudok
NajvyššiehosúduSRzodňa28.06.2012vkonanípodsp.zn.5Sžf/63/2011,rozsudokzodňa23.06.2010
v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2006 a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 23.02.2011 v konaní pod
sp. zn. III. ÚS 78/2011 v súvislosti s argumentáciou rozloženia dôkazného bremena medzi správcu
dane a daňový subjekt, žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.06.2014 v

konaní sp. zn. 6Sžf/81/2013, zo dňa 28.11.2012 v konaní sp. zn. 6Sžf/10/2012, zo dňa 15.03.2011
v konaní sp. zn. 3Sžf/1/2011 a zo dňa 19.08.2010 v konaní sp. zn. 3Sžf/1/2010, z ktorých možno
vyvodiť odchylný záver, pokiaľ ide o vyhodnotenie rozloženia dôkazného bremena, než ku ktorému
sa dopracoval Krajský súd v Nitre. Vyslovený názor je taký, že žalobca ako daňový subjekt nemôže
predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom

plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená (3Sžf/1/2011) a nie je možné
od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou
satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol
dôkazné bremeno“ (6Sžf/10/2012).

Túto argumentáciu uviedol žalobca k dôvodu kasačnej sťažnosti, že ide o odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, ak môžeme podľa SSP považovať doterajšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR za rozhodnutia súdu kasačného.

Záverom žalobca uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly na DPH preveroval aj daňový

subjekt F. E., B., IČO: XX XXX XXX za rok 2012. Po jej ukončení vydal na jednotlivé kalendárne
mesiace samostatné rozhodnutia, v niektorých taktiež neuznal odpočítanie dane a F. E. ho následne,
po odvolacom konaní, žaloval správnou žalobou na Krajský súd v Nitre. Takto napadol jeho rozhodnutia
za zdaňovacie obdobia marec 2012 a jún 2012. Skutkovo pritom šlo o úplne zhodné veci. Konania boli
vedené na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15S/30/2015 a sp. zn. 15S/39/2015 a boli v nich vynesené

samostatné rozsudky dňa 17.05.2016, ktorými krajský súd rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomného

vyjadrenia k žalobe a trvá na dôvodoch svojho rozhodnutia č. 819389/2015 zo dňa 10.06.2015. Poukázal
zároveň na skutočnosť, že odvolanie podané žalobcom neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie,
ku ktorým sa už vyjadril.IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.);
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.), keď

deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s.
p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O. s. p.).

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či

rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).

Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 819389/2015

zo dňa 10.06.2015, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Daňového úradu Nitra č. 9414401/5/5270981/2014 zo dňa 02.12.2014, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 4.877,50 eur.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu žalobcu

zamietol.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého

stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre po preskúmaní rozsudku a po oboznámení sa s
obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré závery
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku tohto rozsudku, s ktorým sa najvyšší
súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne.

Úlohou súdu bolo posúdiť, či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky, za existencie ktorých
možno vyrubiť žalobcovi rozdiel DPH za posudzované zdaňovacie obdobie.

Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav, z ktorého
vyplýva,žedňa10.10.2013začalsprávcadaneužalobcusvýkonomdaňovejkontroly,predmetomktorej
bola kontrola dane z pridanej hodnoty podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku. Kontrolovaným zdaňovacím

obdobím bol január - december 2012. V priebehu daňovej kontroly bolo vykonané dokazovanie týkajúce
sa i zdaňovacieho obdobia január 2012, v ktorom žalobca od dodávateľa NAROKO s. r. o. deklaroval
dodanie služieb a tovarov, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie DPH v kontrolovanom zdaňovacom
období, a to dožiadaním na Daňový úrad Trenčín. Tento v odpovedi správcovi dane uviedol, že daňový
subjekt NAROKO s. r. o., Gen. M. R. Štefánika 373/11, Trenčín na uvedenej adrese reálne nesídli,

pretože zmluva, na základe ktorej tu mala poskytované registračné sídlo a korešpondenčnú adresu,
uplynula v auguste 2012. Ďalej uviedol, že D.. P. F. (zapísaná ako konateľka spoločnosti NAROKO s. r. o.
od 25.07.2012) nie je konateľkou NAROKO s. r. o., pretože na zmenu konateľa bol použitý jej občiansky
preukaz,ktorýjejbolodcudzenývapríli2012,očomsvedčialistinypreukazujúcenahlásenieodcudzenia
dokladov, ako aj podanie trestného oznámenia na neznámeho páchateľa vo veci prepisu spoločnosti

NAROKO s. r. o. Daňový úrad Trenčín preto nevedel zabezpečiť doklady spoločnosti NAROKO s. r. o.
a preveriť požadované skutočnosti na základe dožiadania správcu dane.

Dňa 25.02.2014 správca dane vypočul svedka K. A., bývalého konateľa spoločnosti NAROKO s. r.
o. za účelom preverenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov daňového subjektu NAROKO s. r. o.

a daňového subjektu Lanfer, s. r. o., na základe vystavených faktúr v kontrolovanom zdaňovacom
období. Svedok uviedol, že predložené faktúry vystavil, opečiatkoval a podpísal. Účtovníctvo viedol sám,
spoločnosť bola platcom DPH, a všetky doklady aj s účtovníctvom odovzdal novej konateľke pri predaji
spoločnosti. Obchody uskutočňoval osobne sám, spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov. Aká
bola prevažujúca činnosť spoločnosti v roku 2012 ani aké nákupy realizovala v najväčších obratoch si

nepamätal. Svedok sa nevedel vyjadriť k podrobnostiam obchodov so žalobcom, odkiaľ tovar objedávali,
nevedel doložiť žiadne doklady. Uviedol, že spoločnosť predal D.. P. F..

Dňa 28.05.2014 správca dane na ústnom pojednávaní vypočul konateľa žalobcu F. E. za prítomnosti
splnomocnenej zástupkyne spoločnosti D.. F. B., za účelom vyjadrenia sa k predloženým daňovým

dokladom a uskutočneným zdaniteľným obchodom pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty i za
zdaňovacieobdobiejanuár2012sospoločnosťouNAROKOs.r.o.Konateľžalobcuokreminéhouviedol,
že pri uzatváraní predmetných obchodov bol pravdepodobne v kontakte s p. A.. Nevedel sa vyjadriť,
či objednávky prebiehali písomnou formou, tovar uhrádzal asi cez účet. Nevedel, kto dodaný tovar
odovzdával, preberal ho sám, alebo iný zamestnanec firmy Lanfer s. r. o.

S výsledkami daňovej kontroly bol žalobca opätovne oboznámený dňa 16.07.2014, o čom bola spísaná
zápisnica o ústnom pojednávaní za účasti splnomocneného zástupcu žalobcu D.. F. B., ktorá bola
oboznámená so zisteniami správcu dane zistenými počas výkonu daňovej kontroly. Správca dane vyzval
zástupcu žalobcu, aby sa vyjadril k tomu, akou formou dokáže preukázať doterajšie tvrdenia vo veci

prijatiaauskutočneniazdaniteľnýchplnenízdeklarovanýchfaktúrvkontrolovanomzdaňovacomobdobí.
Žalobca sa až po nahliadnutí do spisu písomne vyjadril v podaní zo dňa 11.08.2014.

Dňa 12.09.2014 bol spísaný protokol z daňovej kontroly, v ktorom je okrem iného popísané vykonané
dokazovanie správcu dane vo vzťahu k dodávateľom žalobcu (okrem iných aj spoločnosti NAROKO s.

r. o.). K zdaňovaciemu obdobiu január 2012 správca dane uviedol, že žalobca nepreukázal, či tovar a
služby skutočne dodala spoločnosť, ktorá je uvedená na faktúrach ako dodávateľ, a teda či tovar dodal
platiteľ DPH, čiže nebola splnená podmienka práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 nadväzne
na § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, kedy platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň uplatnená inýmplatiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Rozdiel základu
dane za zdaňovacie obdobie január 2012 správca dane určil v sume 4.877,50 eur.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie
služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom

ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a
nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince,
ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu,
ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným
Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja
bankoviek a mincí.

Podľa§19ods.1,2zákonaoDPHdaňovápovinnosťvznikádňomdodaniatovaru.Dňomdodaniatovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe

zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie

alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznať práva podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia rozhodnutie musí vychádzať zo stavu
veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť

vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ods. 5
cit. ustanovenia rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení
sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhom a námietkami
daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo.

Podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní
vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-

právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca

dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,

žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať.

Zároveň najvyšší súd poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Najvyšší súd mal za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo
vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane
viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a
presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady

a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na
vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

Vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu, spoločnosti NAROKO s. r. o. najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že
predmetná spoločnosť si písomnosti na adrese svojho sídla nepreberá, zásielky doručované daňovému

subjektu sa vrátili správcovi dane s poznámkou doručovacej pošty „adresát neznámy“. Konateľkou, v
čase výkonu kontroly, podľa výpisu z obchodného registra, bola D.. P. F., ktorá uviedla, že konateľkou
spoločnosti nie je, na zmenu konateľa bol zneužitý jej občiansky preukaz, ktorý jej bol odcudzený v
apríli 2012. Bývalý konateľ spoločnosti NAROKO s. r. o. K. A. ako svedok vypovedal, že vystavenéfaktúry pre žalobcu sám opečiatkoval i podpísal. Na podrobnosti o obchodoch so žalobcom odpovedať
nevedel. K účtovným dokladom spoločnosti uviedol, že doklady spoločnosti nemá k dispozícii, pretože
ich odovzdal novej konateľke spoločnosti pri jej predaji. Svojou výpoveďou teda nedokázal relevantne

potvrdiť uskutočnenie zdaniteľných obchodov so žalobcom.

Najvyššísúdpoukazujenaokolnosť,ženapriektvrdeniubývaléhokonateľaspoločnostiNAROKOs.r.o.,
K. A. o vystavení faktúr žiadnym iným spôsobom nedokázal preukázať reálny základ pre ich vystavenie,
a preto nemožno jeho vyjadrenie považovať za dôkaz preukazujúci uskutočnenie zdaniteľných plnení

v prospech žalobcu. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných
plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a
to preverovaním vykonávaným v dodávateľských spoločnostiach.

Odvolací súd v danom prípade v plnom rozsahu odkazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, v
ktorom sa uvádza: „...zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane

vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j.
vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada
za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje
pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho

obsahu.“

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos
plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia a v tom
ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie,

aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.

Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky prác, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ
kontrolovaného zdaniteľného kontraktu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa

nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov. Najvyšší súd na tomto mieste poukazuje
nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť,
že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj

o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
vzmysle§264Obchodnéhozákonníkaprávnuochranuapochybnostisprávcudaneopravdivostiúdajov
uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené.

V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový
subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na
strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu aani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu
zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na

odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, plnenie bolo reálne dodané osobou uvedenou v na účtovnom doklade (§ 9 zákona
o DPH).

Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní opätovne pripomína, že dôkazné

bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte,
pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej
únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a
C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom
subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť
odpočtuDPHidostatočnýmavierohodnýmspôsobompreukázal,(nielenformálnymidokladmi). Žalobca
nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou
z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby

dodávateľa, nebude spochybnené.

Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ
musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na
uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. V danom prípade na základe uvedených

dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil DPH z reálne prijatého plnenia od platiteľa
DPH, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.

Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá
zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami

zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci konkrétneho obchodného kontraktu, absentuje
bez pochybností preukázané dodanie, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o
uskutočnenídeklarovanýchzdaniteľnýchplnení,nazákladektorýchsižalobcauplatnilprávonaodpočet,
ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Skutočnosť, ktorú sťažovateľ namietal v odvolaní, že krajský súd sa napadnutým rozhodnutím
odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nie
je v rozpore s rozhodnutiami uvedenými sťažovateľom v odvolaní. Závery vyjadrené v uvedených

rozhodnutiach vychádzali z iných skutkových zistení, týkali sa iných subjektov, jednalo sa o dodávky
tovarupreukázateľnedodanéhoplatiteľomDPHaniejemožnéichaplikovaťnadanýprípad.Skutočnosť,
že sťažovateľ sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu nemožno považovať za nesprávne
právne posúdenie veci.

Ďalšie skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňoval predmetné rozhodnutie krajského súdu
boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a
dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, z akých dôvodov dospel krajský súd k záveru
o nedôvodnosti podanej žaloby a k potrebe jej zamietnutia. Skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o
podanej žalobe v súlade s predstavami žalobcu, nemožno považovať za porušenie práva na súdnu
ochranu.

Zároveň senát najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010, v ktorom konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí,
teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré

právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS
362/04),akoajzabezpečiťkonkrétneprocesnégarancievsúdnomkonaní.Doobsahuzákladnéhopráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy,
ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/156/2015-82 zo dňa 25. mája 2016 ako vecne správny podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá O. s .p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.

s. p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O. s. p a s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v súlade s ust. § 142 ods. 1
O. s. p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. postupoval podľa
ustanoveníObčianskehosúdnehoporiadku,ktorýbolzrušenýzákonomč.160/2015Z.z.Civilnýsporový

poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.