Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/238/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117208308
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4117208308.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: U. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. pri A., W. XX, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická
147, IČO: 36 234 176, zastúpenému Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom
Trenčín, 1. mája 173/11, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 9.298,05 eura, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Nitra zo 7. júna 2017, č. k. 10C/31/2017-93, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, vo výroku o trovách
konania a vo výroku o súdnom poplatku z r u š u j e a vec mu v týchto výrokoch vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.900 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./ a žalobu vo zvyšnej časti zamietol /výrok

II./. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo rozsahu
16,11 % /výrok III./ a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike cestou Okresného súdu
Nitra súdny poplatok zo žaloby v sume 234 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok IV./.
V predmetnej veci sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia,
pretože rozsudkom Okresného súdu Nitra z 13. 02. 2017, č. k. 10C/642/2015-69 bolo určené, že zmluva,
ktorú uzavrel so žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, a preto sa žalovaný obohatil o 9.298,05 eura,

ktorá suma pozostávala aj z kúpnej ceny získanej predajom vozidla. Žalobca mal za to, že žaloba bola
podaná v zákonnej premlčacej dobe, pretože k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo až 01. 05. 2014,
pričom subjektívna premlčacia doba začala plynúť až od doručenia predmetného rozsudku a objektívna
lehota je v tomto prípade 10 ročná, pričom bola dodržaná aj 3 ročná objektívna doba. Súd prvej inštancie
právne vec odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 3, 5, § 53 ods. 7 v
znení od 13. 06. 2014, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 123, § 420 ods. 1, § 451 ods.

1 a 2, § 456, § 553 ods. 1 až 3, § 553a ods. 2, § 553b ods. 1, § 553d ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 1 ods. 3 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili dňa 30.
11. 2010 zmluvu o úvere č. X ktorej dátum uzavretia žalobca v konaní namietal, pričom jej súčasťou
mali byť Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sa v spise nachádzajú podpísané žalobcom, ktorý v
konaní namietal pravosť jeho podpisu a aj to, že neboli dané k dispozícii. Žalobca však potvrdil, že

zmluvu so žalovaným uzavrel s náležitosťami ako v zmluve predloženej súdu. Žalovaný na základe toho
poskytol žalobcovi úver 8.792 eur na zakúpenie osobného motorového vozidla v hodnote 10.990 eur,
za ktoré žalobca predávajúcemu Peter - auto s.r.o. zaplatil v hotovosti 2.198 eur. Žalobca sa zaviazal
vrátiť žalovanému úver v splátkach vo výške 315,07 eura mesačne. Žalovaný si svoje povinnosti riadne
a včas neplnil, poslednú splátku zaplatil žalovanému 02. 12. 2013 a preto žalovaný úver 10. 04. 2014
zosplatnil a od žalobcu požadoval vrátenie celej dlžnej sumy vo výške 228,36 eura s príslušenstvom

v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/642/2015. V tomto konaní súd
rozsudkom z 13. 02. 2017 č. k. 10C/642/2015-69 vyhodnotil záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranamiako spotrebiteľský a predmetnú zmluvu o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov a pretože žalobca vrátil
žalovanému 14.190,05 eura žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozsudok nebol napadnutý odvolaním a
nadobudol právoplatnosť 21. 03. 2017. Zmluvné strany sa v čl. 5 predmetnej zmluvy o úvere dohodli, že

úver je zabezpečený zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu financovania.
Zmluvné strany žiadnu samostatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu
financovania neuzavreli, ale v hlave 6 § 1 úverových podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere sa
dohodli, že vlastnícke právo k predmetu financovania sa dočasne a bezúplatne prevádza zo žalobcu
na žalovaného a to s rozväzovacou podmienkou úplného splnenia všetkých záväzkov žalobcu na

základe alebo v súvislosti so zmluvou o úvere. Na základe toho bol žalovaný v osvedčení o evidencii
predmetného vozidla uvedený ako vlastník, ale v osvedčení nebola zaznamenaná dočasnosť prevodu
vlastníckeho práva. Žalovaný vozidlo predal kúpnou zmluvou z 10. 05. 2014 za cenu 3.900 eur bez
DPH, čo žalobcovi oznámil listom z 11. 06. 2014. Žalobca sa podľa jeho vyjadrenia o tom, že bolo
vozidlo predané a za akú sumu dozvedel už v máji 2014 z telefonického rozhovoru. Žalovaný podľa jeho
vyjadrenia uvedenú sumu započítal do celkovej žalobcom zaplatenej sumy vo výške 14.190,05 eura a

to v časti dlžných splátok 11.203,49 eura. Žalobca voči uvedenému nenamietal s odôvodnením, že bol
v domnení, že žalovaný započítal do zaplatenej sumy aj ním zaplatenú akontáciu. V zmluve bol žalobca
označený svojim identifikačným číslom a predmetné vozidlo využíval na podnikanie. Argumentoval, že
medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi existoval záväzkový vzťah na základe zmluvy o úvere a
hoci súd v konaní, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 10C/642/2015 a bolo právoplatne skončené už ustálil,

že tento vzťah bol spotrebiteľský, bola táto skutočnosť medzi stranami sporná, pretože žalovaný v
tomto konaní namietal, že žalobca pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo podnikateľskej činnosti, a preto nemôže byť spotrebiteľom. K námietkam žalovaného uviedol,
že skutočnosť, že žalobca bol v čase uzavretia zmluvy oprávnený na podnikanie a v zmluve bol
označený svojim identifikačným číslom ho nevylučuje z okruhu subjektov, ktorých zákon definuje ako

spotrebiteľov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.11.2011, sp. zn. 5Obo/7/2011).
Pretože nebolo sporné, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy konal v rámci svojej obchodnej činnosti
a bolo preukázané, že žalobca nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti dospel k záveru, že
daná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej argumentoval, že medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaný umožnil žalobcovi čerpať peňažné prostriedky vo výške 8.792 eur a ani to, že žalobca vrátil

reálne žalovanému 10.290,05 eura. Zmluvu o úvere považoval za bezúročnú a bez poplatkov, prijal
žalovaný plnenie vo výške 1.498,05 eura, t.j. rozdiel 10.290,05-8.792 = 1.498,05 eura, bez právneho
dôvodu a preto je povinný toto plnenie vydať žalobcovi, na ktorého úkor sa obohatil podľa § 451 odsek
1 Občianskeho zákonníka. Dodal ale, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí v
dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe odo dňa, keď sa oprávnený t.j. v danom prípade žalobca dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a v trojročnej, resp. desaťročnej
objektívnej premlčacej dobre odo dňa kedy k bezdôvodnému obohatenia došlo. Žalobca v konaní tvrdil,
že o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa dozvedel až z rozhodnutia súdu v konaní pod sp.
zn. 10C/642/2015, v ktorom mu bol rozsudok doručený dňa 27. 02. 2017, kedy mu aj začala plynúť
subjektívna premlčacia doba. S poukazom na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 a NS ČR

sp. zn. 26 Cdo/785/2011 bol toho názoru, že počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby
je potrebné počítať odo dňa poukázania jednotlivých plnení žalobcom žalovanému, bez ohľadu na to,
či mal žalobca právne znalosti na posúdenie, či ide o úver bezúročný a bez poplatkov. Pretože žalobca
vrátil žalovanému poslednú splátku nesporne dňa 02. 12. 2013, pričom žaloba bola podaná na súde
16. 03. 2017, bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej a pretože žalovaný vzniesol námietku

premlčania, nemohol súd žalobcovi požadované právo priznať a preto žalobu v tejto časti zamietol.
Ďalej zistil, že v danom prípade bola zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu
financovania uzavretá v úverových podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, ktoré žalovaný
predložil súdu podpísané žalobcom, tento však namietal pravosť svojho podpisu a aj to, že ich nemal k
dispozícii. Zo znenia zmluvy a aj úverových podmienok je však zrejmé, že zmluva aj úverové podmienky

boli vopred pripravené žalovaným a žalobca teda ich obsah nemal štandardne možnosť individuálne
ovplyvniť, mal iba možnosť zmluvu ako celok prijať a podrobiť sa aj jej nanútenému dojednaniu o
zmluve o zabezpečovacom prevode práva alebo ju ako celok odmietnuť, pričom žalovaný nepreukázal
opak, hoci bolo dôkazné bremeno na jeho strane. Takéto zmluvné dojednanie spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu, a pretože nebolo preukázané, že bolo

so žalobcom individuálne dojednané, považoval ho za neprijateľné podľa § 53 odsek 5 OZ. Zmluva o
zabezpečovacom prevode obsiahnutá v úverových podmienkach okrem toho nemá obligatórne zákonné
náležitosti, čo do identifikácie ocenenia jej predmetu v peniazoch a preto je neplatná podľa § 39 ods.
1 OZ. V konaní bolo navyše sporné aj to, či bola vôbec so žalobcom uzavretá v písomnej forme,ktorú vyžaduje zákon (§ 553 odsek 1 OZ), pretože žalobca spochybnil pravosť svojho podpisu na
úverových podmienkach, v ktorom smere však z dôvodu hospodárnosti dokazovanie nevykonával. Z
uvedených dôvodov dospel k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode nebola platne uzavretá,

preto žalobca svoje vlastnícke právo k vozidlu dočasne nestratil. Zvýraznil navyše, že s účinnosťou od
13. 06. 2014 je zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom akéhokoľvek
zabezpečovacieho prevodu práva neprípustné. V konaní bolo preukázané, že žalovaný vlastnícke právo
k vozidlu previedol následne na tretiu osobu. A hoci žalovaný predal vozidlo tretej osobe na základe
neplatného zmluvného dojednania nespôsobuje absolútna neplatnosť tohto dojednania aj absolútnu

neplatnosť ďalšieho právneho úkonu, a to kúpnej zmluvy, v súlade so starorímskou zásadou Nemo
plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet (každý môže na druhého preniesť iba toľko práva
koľko má), pretože v súlade s ďalšou starorímskou zásadou bona fides bol kupujúci dobromyseľný v
tom, že žalovanému vlastnícke právo k predmetu kúpy, pretože v osvedčení o evidencii k vozidlu nebolo
poznačené, že vlastnícke právo žalovaného je iba dočasné. Z uvedeného dôvodu mal žalobca právo
požadovať od žalovaného bezdôvodne prijatej kúpnej ceny podľa § 458 ods. 1 OZ alebo nahradenia

škody podľa § 420 ods. 1 OZ, pretože žalovaný svojim konaním porušil viaceré zákonné povinnosti
a to podľa § 553b ods. 1 veta prvá OZ a aj podľa § 553d OZ, pretože vlastnícke právo protiprávne
previedol na tretiu osobu a napriek splneniu záväzku žalobcom mu vozidlo nevydal, pretože ho nemá
vo svojej dispozícii. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ale aj na náhradu škody sa však
premlčí v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe odo dňa, keď sa oprávnený, t. j. v danom prípade

žalobca, dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. ku škode a o tom, kto sa na jeho úkor
obohatil, resp. kto za škodu zodpovedá a v trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej premlčacej dobre
odo dňa kedy k došlo k bezdôvodnému obohatenia, resp. k vzniku škody. Žalobca v konaní potvrdil,
že o tom, že žalovaný vozidlo predal a bola mu vyplatená kúpna cena sa dozvedel v máji 2014, kedy
mu aj začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doby a pretože žaloba bola podaná na súde 16.

03. 2017, bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. S poukazom na ust. § 3
odsek 1 OZ k žalovaným vznesenej námietke premlčania aj na nárok žalobcu na zaplatenie 3.900 eur
uzavrel, že výkon práva žalovaného týkajúceho sa vznesenej námietky bol v rozpore s dobrými mravmi,
preto mu podľa § 3 odsek 1 OZ neposkytol súdnu ochranu. Zvýraznil, že žalovaný, hoci nikdy nebol
vlastníkom vozidla, toto vozidlo fakticky "predal" dvakrát, prvýkrát žalobcovi a druhýkrát kupujúcemu, za

čo si ponechal neoprávnene hodnotu toho motorového vozidla. Preto zohľadnil skoršie konanie žalobcu
a jeho celkového správanie sa v tomto právnom vzťahu a aj skutkové okolnosti a uvedených dôvodov
dospel k záveru, že nie je možné právu žalovaného namietať premlčanie nároku poskytnúť právnu
ochranu, a preto žalobcovi požadované právo na zaplatenie kúpnej ceny 3.900 eur priznal aj napriek
vznesenej námietke premlčania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil s poukazom

na ust. § 255 ods. 2 CSP a v konaní úspešnejšiemu žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu
16,11 %, pretože žalobca bol úspešný v rozsahu 41,94 % (3.900 eur z 9.298,05 eura) a žalovaný bol
úspešný v rozsahu 58,05 % (5.398,05 eura z 9. 298,05 eura), pričom 58,05-41,94 = 16,11. Rozhodnutie
o uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok právne oprel o ust. § 2 ods. 2 zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky 3c Sadzobníka súdnych poplatkov, pretože žalobca bol v

tomto konaní oslobodený od súdnych poplatkov a bol v časti konania o zaplatenie 3.900 eur úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa ním zamietnutia
žaloby v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Namietal právne posúdenie právneho vzťahu
medzi stranami sporu ako vzťahu spotrebiteľského. Namietal, tiež, že súd neuviedol spornosť platnosti
zabezpečovacieho prevodu práva vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu. Vyzdvihol, že dňa 01. 05.
2014 vlastnícke právo žalobcu zaniklo, teda zaniklo aj jeho právo vyplývajúce mu z ust. § 100 OZ.

3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

4. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 16. 03. 2017, ktorou
sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 9.298,05 eura z titulu bezdôvodného
obohatenia. Uvedené oprel o skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10C/642/2015-69

zo dňa 13. 02. 2017 bolo určené, že zmluva, ktorú uzavrel so žalovaným je bezúročná a bez poplatkov,
a preto sa žalovaný obohatil o 9.298,05 eura. Súd prvej inštancie vo veci samej žalobe žalobcu čo do
sumy 3.900 eur vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Predmetom odvolacieho konania je výrok, ktorým
žalobe žalobcu vyhovel. Zamietajúca časť rozsudku nadobudla pre absenciu odvolania právoplatnosť.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu dňa 30. 11. 2010 zmluvu o úvere

č. X., na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 8.792 eur na zakúpenie osobného
motorového vozidla v hodnote 10.990 eur, za ktoré žalobca predávajúcemu Peter - auto s.r.o. zaplatil
v hotovosti 2.198 eur. Žalobca sa zaviazal vrátiť žalovanému úver v splátkach vo výške 315,07 eura
mesačne. Keďže si žalovaný svoje povinnosti zo zmluvy riadne a včas neplnil, poslednú splátku zaplatil
žalovanému 02. 12. 2013, žalovaný úver dňa 10. 04. 2014 zosplatnil a od žalobcu požadoval vrátenie

celej dlžnej sumy vo výške 228,36 eura s príslušenstvom v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 10C/642/2015. V uvedenom konaní Okresný súd Nitra rozsudkom z 13. 02.
2017 č. k. 10C/642/2015-69 vyhodnotil záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami ako spotrebiteľský
a predmetnú zmluvu o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov a pretože žalobca vrátil žalovanému
14.190,05 eura žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozsudok nebol napadnutý odvolaním a nadobudol

právoplatnosť dňa 21. 03. 2017. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že úver bol v zmysle čl. 5 predmetnej
zmluvy o úvere zabezpečený zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu
financovania. Zmluvné strany žiadnu samostatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva k predmetu financovania neuzavreli, ale v hlave 6 § 1 úverových podmienok, ktoré sú súčasťou
zmluvy o úvere sa dohodli, že vlastnícke právo k predmetu financovania sa dočasne a bezúplatne

prevádza zo žalobcu na žalovaného a to s rozväzovacou podmienkou úplného splnenia všetkých
záväzkov žalobcu na základe alebo v súvislosti so zmluvou o úvere. Na základe toho bol žalovaný v
osvedčení o evidencii predmetného vozidla uvedený ako vlastník. V osvedčení nebola zaznamenaná
dočasnosťprevoduvlastníckehopráva.ŽalovanývosvojomodvolanídoplnilZmluvuozabezpečovacom
prevode práva zo dňa 30. 11. 2010. Žalovaný vozidlo predal kúpnou zmluvou z 10. 05. 2014 za cenu

3.900 eur bez DPH, čo žalobcovi oznámil listom z 11. 06. 2014, pričom žalobca tvrdil, že o predaji
vozidla a predajnú cenu sa dozvedel už v máji 2014 telefonicky od žalovaného. Žalobca sa domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 16. 03. 2017. Žalovaný
v konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Súd prvej inštancie vyhovel
žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 3.900 eur s odôvodnením, že napriek vznesenej námietke

premlčania žalovaným, s odôvodnením, že výkon práva žalovaného týkajúceho sa vznesenej námietky
je v rozpore s dobrými mravmi, a preto mu nie je možné podľa § 3 odsek 1 OZ poskytnúť súdnu ochranu.

9. Podľa § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

10. Dobré mravy, hoci ako právny inštitút nie sú v zákone výslovne definované (tzn. pojem, čo
zákonodarca považuje za dobré mravy) - v danom prípade prostredníctvom cit. ustanovenia § 3 ods.1
OZ - sú však zákonným pojmom pozitívneho práva. Odborná literatúra a judikatúra všeobecných súdov

v Slovenskej republike i v zahraničí priniesla viacero takýchto definícií, z ktorých súd na ilustráciu
zvoleného prístupu a prijatých záverov pri aplikácii ust. § 3 ods.1 OZ na skutkový stav v tejto veci uvádza
definíciu považujúcu dobré mravy vo všeobecnosti ako „súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, rešpektovaných rozhodujúcou časťou spoločnosti a majúcich povahu základných noriem. Je tosúhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad. Dobré mravy sú meradlom hodnotenia
konkrétnejsituáciezodpovedajúcejvšeobecneuznávanýmpravidlámslušnostivsúladesovšeobecnými
zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Posúdenie, či v konkrétnej situácii dané subjektívne

konanie (chovanie) je v súlade s dobrými mravmi, je na úvahe súdu, ktorá musí byť podložená
konkrétnymi zisteniami, dovoľujúcimi takýto záver, a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany a
so zreteľom na všetky významné konkrétne okolnosti prípadu“(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 53/2006).

11. Dobré mravy (boni mores) sú starým, už od čias klasického rímskeho práva známym a v právnej
praxi aplikovaným právnym inštitútom a i naše súčasné platné právo nielen v cit. ust. § 3 ods.1 OZ
(ale napr. i vo všeobecnej úprave o právnych úkonoch, v ust. 39 OZ) výslovne predpokladá, že súd
bude sporný právny vzťah účastníkov a ich hmotnoprávne úkony (hoci inak, formálne sa nepriečiace
hmotnému právu, ani ho neobchádzajúce) posudzovať nielen z hľadiska hmotnoprávnych ustanovení
pozitívneho platného práva, ale práve i z hľadiska všeobecne uznávaných a rešpektovaných pravidiel

morálky - tzv. dobrých mravov a súladu obsahu a účelu posudzovaných hmotnoprávnych úkonov
s nimi, ako prostriedku zohľadnenia princípu spravodlivosti pri aplikácii platného práva v každom
konkrétnom prípade. Nepochybne hmotnoprávnym úkonom a výkonom práva vyplývajúceho z právnej
úpravy občianskeho práva hmotného je i dovolanie sa premlčania práva patriaceho druhému účastníkovi
občianskoprávneho vzťahu postupom podľa ust. § 100 ods.1 a nasl. OZ.

12. Podľa § 100 odsek 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

13. Podľa § 107 odsek 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

14. Podľa § 107 odsek 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

15. Odvolací súd zvýrazňuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne posúdil právny
vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský, ako aj v rozsudku Okresného súdu Nitra sp.

zn. 10C/642/2015, ktoré konštatovania považuje odvolací súd za správne a plnom rozsahu na tieto
poukazuje ako na svoje vlastné.

16. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho,
že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva

námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k
tomu, aby v prípade nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho
práva, na druhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil
v ustanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byt' vykonané právo, aby
nedošlo k jeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva;

dlžníkom účinne vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva.

17. V prípade práva na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú
subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ
skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno

oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému
obohateniu skutočne (fakticky) došlo a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený
sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba

nemôže začať plynúť skôr, ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o sebaobohatenom a to bez ohľadu na to, že sa otých skutočnostiach mohol dozvedieť skôr. V podstate to znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 OZ), keď získa znalosť tých
skutkových okolností, z ktorých je možné zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť.

18. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať
k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Ak
nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba,

a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil; zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou.

19. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s

dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa
tým niečo zmenilo na existencii tohto práva.

20. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného
práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie

obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu
normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky,
pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť
(stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda

o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie
bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti,
čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty).

21. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená

konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z
komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a
časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.
Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo

strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. Za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie
určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva
sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie.

22. Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním teda rozumie márne uplynutie doby
ustanovenej zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva
účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný
pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj
naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľným.

23. Odvolací súd pripomína funkciu (účel) inštitútu premlčania. Premlčanie má motivovať osoby, aby
sa včas domáhali svojich práv. Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch
je teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas,
t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby reprezentoval stav neistoty neurčitú

dobu a neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna
úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často
sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku
má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po
časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.2.2006, sp. zn. 33Odo 1174/2005).

24. Inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych
subjektívnych práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie pouplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je
poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi
dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania

uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. (nález
Ústavného súdu Českej republiky z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99).

25. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak
právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „Základným účelom inštitútu
premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili
svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej
dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a
im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená

osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods.
1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne

posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.5.2005, sp. zn.

1 Cdo 148/2004, publikovaný v ZSP 30/2005)

26. Z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 23. 09. 2013 sp. zn. IV. ÚS
542/2013 vyplýva - „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon
práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce

vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť
a tento rozpor aj náležite preukázať.“

27. Rovnako tak právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci dobrým
mravom a konštatuje, že premlčanie ako klasický hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej istote a je

inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo osebe nemôže byť
v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3
ods. 1 OZ, pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania. Ak však k vznesenej námietke premlčania
pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú veriteľ nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania spôsobiť,
že takýto výkon práva bude v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie námietky

premlčania ako výkon práva dlžníka má povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia alebo
iného rozporu s dobrými mravmi. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť
skôr výnimkou ako pravidlom, čo potvrdzujú aj rozhodnutia súdov Českej republiky, keďže ich právna
úprava v tomto smere je v podstate totožná a nevylúčila námietku premlčania ako možný výkon práva

odporujúci dobrým mravom /rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. 02. 2006, sp. zn. 33Odo/1174/2005,
rozhodnutie Ústavného súdu ČR z 11. 05. 2000, sp. zn. III. ÚS 158/99, rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 28. 06. 2000, sp. zn. 21Cdo 992/99, rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 28. 11. 2001, sp. zn. 25Cdo 2905/99, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 22. 08. 2002, sp. zn. 25Cdo 1839/2000 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 05.

12. 2002, sp. zn.21Cdo 486/2002/.

28. V predmetnej právnej veci prvostupňový súd žalobe vyhovel z dôvodu, že nárok žalobcu je
premlčaný, ale z dôvodu rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi na túto námietku
vznesenú žalovaným neprihliadol. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedený právny výklad a bohatú

judikatúru týkajúcu sa predmetnej problematiky konštatuje, že prvoinštančný súd nereflektoval na vyššie
uvedenú judikatúru a nezohľadnil skutkový stav vyplývajúci z obsahu spisu. V dôsledku vznesenej
námietky premlčania žalovaným, sa prvoinštančný súd pred hmotnoprávnym posúdením merita veci mal
prednostne zaoberať otázkou možného premlčania žalobcovho nároku (§ 100 ods. 1 OZ).29. Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a SR a Ústavného
súdu ČR k otázke premlčania, ako aj k rozporu práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi,

odvolací súd uvádza, že napadnutému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je nutné vytknúť, že
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania a povinnosti

zaplatiť súdny poplatok, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), po náležitom posúdení
zhora naznačených zásadných otázok vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i zákonu
zodpovedajúcim spôsobom odôvodní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania
odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).