Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. júl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717207286
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7717207286.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a
členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky
V. E. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v Michalovciach na Štefánikovej 29 zastúpenej advokátkou JUDr.
Ivetou Fejlekovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na Námestí osloboditeľov 25 proti
manželovi N. E. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v E. Y. W. XXX zastúpeného Advokátskou kanceláriou

GRABAN, TORMA&PARTNERS, s.r.o. Kováčska 53 Košice v konaní o rozvod manželstva o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletej J. E. nar. XX.X.XXXX a maloletému X. E. Y..
XX.X.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce,
Saleziánov 1 o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 27.9.2017
č.k. 15P 49/2017-104 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch o výchove mal. J. nar. XX.X.XXXX a mal. X. nar. XX.X.XXXX,

o výživnom a úprave styku otca s maloletou J. a maloletým X. na čas po rozvode a v rozsahu zrušenia
vracia vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 27.9.2017 č.k. 15P 49/2017-104 manželstvo navrhovateľky V. E.
rod. R.Č. nar. XX.XX.XXXX a manžela N. E. nar. XX.X.XXXX uzavreté dňa 25.10.2003 pred Matričným
úradom v N. zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Mesta N. vo zväzku XX ročník XXXX

na strane XX pod poradovým číslom XXX rozviedol. Na čas po rozvode zveril maloleté deti J. E.
nar. XX.X.XXXX a X. E. nar. XX.X.XXXX do osobnej starostlivosti navrhovateľky (matky), ktorá bude
maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Manžela navrhovateľky (otca) zavial prispievať na
výživu maloletej J. 120 Eur mesačne a maloletého X. 100 Eur mesačne vždy do 15-teho dňa toho
ktorého mesiaca dopredu navrhovateľke (matke) od právoplatnosti rozsudku. Upravil styk manžela
navrhovateľky (otca) s maloletými deťmi každý druhý víkend v mesiaci od piatku 13:30 hod. do nedele do

17:00 hod. s tým, že maloleté deti prevezme v stanovenom čase v škole, ktorú maloleté deti navštevujú
a navrhovateľke ich odovzdá pred vchodom bytového domu v Michalovciach, kde maloleté deti s matkou
bývajú. Manžel navrhovateľky (otec) je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi každý rok počas letných
prázdnin v mesiaci júl a v mesiaci august, a to druhý až štvrtý týždeň, každý rok počas jarných prázdnin
od pondelka do piatku, každý nepárny rok počas veľkonočných sviatkov od pondelka do utorka a každý
párny rok počas vianočných sviatkov od 24.12. do 26.12 s tým, že otec maloleté deti prevezme od 9:00

hod. prvého dňa styku pred bytovým domom, kde navrhovateľka (matka) s maloletými deťmi býva a
maloleté deti navrhovateľke (matke) odovzdá v posledný deň styku o 18:00 hod. na tom istom mieste.
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Rozhodnutie o zverení maloletých detí J. a X. do osobnej starostlivosti navrhovateľky (matky)
odôvodnil tým, že od marca 2017, odkedy rodičia detí nežijú v spoločnej domácnosti, starostlivosť o

maloleté deti zabezpečuje matka, ktorá nebola spochybnená ani kolíznym opatrovníkom a prejavom
vôle maloletých detí, ktoré si želali byť zverené do osobnej starostlivosti matky a striedavú osobnústarostlivosť rodičov odmietli. Navrhovateľka má vytvorené vhodné podmienky pre zdravý psychický a
fyzický vývin maloletých detí a je v jej možnostiach a schopnostiach zabezpečovať starostlivosť o nich
aj do budúcna. Manžel navrhovateľky (otec) v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ovplyvňovanie

maloletých detí matkou, naopak, obidve deti potvrdili svoj dobrý vzťah k otcovi a prejavili záujem sa s
ním stretávať. V konaní nepovažoval za potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, pretože maloleté deti
sú vo veku, v ktorom sú schopné vyjadriť svoj názor, preto s prihliadnutím na ich vôľu s poukazom na
§ 38 CMP pri rozhodovaní predovšetkým zohľadnil názor maloletých detí, ktoré majú právo slobodne
sa vyjadrovať a svoj názor prezentovali aj pred kolíznym opatrovníkom v rámci šetrenia rodinného a

výchovného prostredia rodičov.

3. Pri rozhodovaní o výživnom vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka pracuje ako živnostník s
mesačným príjmom 400 Eur. Z výpisu daňového priznania navrhovateľky zistil, že jej príjmy zo živnosti
boli 4.268,61 Eur, výdavky si uplatnila vo výške 1.897,63 Eur a základ dane bol 2.370,98 Eur. Rovnako
z daňového priznania spoločnosti E., s.r.o. zistil, že súčet výnosov z hospodárskej činnosti a finančnej

činnosti bol 12.270 Eur, náklady na hospodársku činnosť a finančnú činnosť boli 20.622,16 Eur a
výsledok hospodárenia bol -8.351,99 Eur. Navrhovateľka (matka) má povolenie na živnosť a pracuje ako
obchodná zástupkyňa v Prvej stavebnej sporiteľni s čistým priemerným mesačným zárobkom 400 Eur.
Z pracovnej zmluvy spoločnosti E., s.r.o. a manželom navrhovateľky z 25.5.2016 zistil, že od 1.6.2016
pracuje ako vedúci dopravy s mesačným príjmom 486 Eur a na základe dohody o zmene pracovnej

zmluvy zo 16.12.2016 (je jeho príjem 522 Eur) od 1.1.2017 je jeho príjem 522 Eur mesačne. Okrem
toho rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia má priznaný výsluhový príspevok 192,37
Eur na obdobie od 1.6.2016 do 31.5.2019. Pri rozhodovaní o výživnom rovnako zohľadnil odôvodnené
potreby maloletej J., ktorá je žiačkou šiesteho ročníka a maloletého X., ktorý navštevuje prvý ročník
základnej školy.

4. Úpravu styku odôvodnil záujmom maloletých detí na prehĺbení vzájomného vzťahu s otcom a tiež
právom otca podieľať sa na výchove maloletých detí.

5. Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom J. a X. na čas po

rozvode manželstva posúdil a rozhodol podľa § 24 ods. 1, 3, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona
o rodine.

6. Odvolanie podal v zákonnej lehote otec maloletých detí proti výrokom o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletej J. a k maloletému X. na čas po rozvode s odôvodnením, že konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd
prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 CMP) a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

7. Otec maloletých detí k vhodnosti podmienok pre výchovu a starostlivosť o maloleté deti účastníkov

konaniauviedol,žezfundamentálnychpodmienok,ktoréjekonajúcisúdpovinnýskúmaťprirozhodovaní
o starostlivosti o maloleté deti v konaní o starostlivosti súdu o maloleté, je vhodnosť prostredia na
výchovu a starostlivosť o nich. Jej splnenie je v konaniach, akým je aj predmetné konanie, potrebné
skúmať u oboch účastníkov konania, teda u oboch rodičov. Zdôraznil, že v odôvodnení rozsudku
absentuje akékoľvek zhodnotenie splnenia uvedenej podmienky v intenciách vzájomného porovnania

výchovného prostredia u rodičov a záver správy kolízneho opatrovníka o totožnosti výchovného
prostredia rodičov a následné favorizovanie výchovného prostredia u matky je doslova šokujúce, keď
maloletédetispolusmatkouobývajújednuizbuvbytesvojejstarejmatky,kýmvrodinnomdomeotcamá
každé dieťa predpripravenú samostatnú izbu. Konajúci súd nezohľadnil absolútne prevyšujúcu úroveň
bývania u otca, ani sa mu v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval, a to napriek tomu, že na túto,

z hľadiska najlepšieho záujmu maloletých detí, evidentnú neprimeranosť, ba až nevhodnosť výsledku v
správe kolízneho opatrovníka opakovane v priebehu konania namietal. V tomto smere rozhodnutie súdu
prvej inštancie trpí preukázateľnou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), nakoľko výrok súdu o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky nie je za daných podmienok možné vyhodnotiť inak, ako výrok v príkrom a zjavnom rozpore s

najlepšími záujmami maloletých detí.

8. Vo vzťahu k styku s maloletými deťmi počas trvania prvoinštančného konania zdôraznil, že
zhodnotenie súdu absolútne nevyplýva zo zisteného skutočného stavu veci a pretrvávajúci pozitívnyvzťah maloletých detí k nemu je dôkazom silného citového puta medzi nimi a nie absenciou negatívneho
pôsobenia matky na deti, ktoré údajne nepreukázal a prítomnosť pozitívneho pôsobenia matky na deti,
by malo byť namieste práve z toho dôvodu, že svojvoľne a sebecky rozhodla oddeliť maloleté deti od

ich otca len na základe svojich osobných pocitov. V danej súvislosti sa negatívne pôsobenie matky
zrkadlí a postupne prenáša na deti z jej vlastného negatívneho vzťahu k nemu, ktorý navonok prejavuje
absolútnym nezáujmom a akýkoľvek kontakt s ním, čo nepochybne vnímajú aj maloleté deti, a táto
skutočnosť ich vo vzťahu k otcovi bezpochyby ovplyvňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou
majúcou za následok nesprávnosť vyneseného rozhodnutia, konajúci súd zároveň nesprávne zistil

skutočný stav veci, keď na ním prezentované skutočnosti ohľadne styku s deťmi a nevhodné správanie
matky ovplyvňujúce maloleté deti a ich najlepší záujem nijakým spôsobom neprihliadol a za zistený
skutkový stav považoval neaktuálne vyjadrenie spred pol roka ohľadne údajného stretávania každý
druhý víkend, preto aj z uvedeného hľadiska je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne, nezákonné
a v rozpore so záujmami maloletých detí.

9. Uviedol, že v prípade, ak odvolací súd v danej veci nezasiahne, pevný pozitívny citový vzťah
maloletých detí k nemu bude ďalej pretrhaný dôsledkami rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nijakým
spôsobomnereflektovalvyššieuvedenéskutočnostiaprávnuúpravuanepokúsilsavzáujmemaloletých
detí negatívne dopady pôsobenia matky eliminovať práve najvhodnejším modelom zachovania vzťahu
detí k obom rodičom, a to striedavou osobnou starostlivosťou, pre nariadenie ktorej v konaní neboli

žiadne prekážky, ba práve naopak, bolo preukázané splnenie všetkých predpokladov.

10. Vo vzťahu k údajnému názoru maloletých detí vytkol nesprávnosť vedenia výsluchu najmä, že hneď
prvá otázka položená maloletým deťom bola otázka "komu chcú byť zverené do osobnej starostlivosti"
napriek tomu, že zo strany psychológov zaoberajúcich sa rodinnoprávnou problematikou je veľmi

dôležité vystríhať sa pri realizovaní výsluchu maloletých detí položenia takto formulovanej priamej
otázky. Zdôraznil, že na žiadnom mieste, ani v priebehu konania, ako ani v odôvodnení rozhodnutia,
nebolokonajúcimsúdomodôvodnené,nazákladečohodospelkzáveruoschopnostimaloletýchvyjadriť
svoj názor vo veci, z čoho pritom vychádzal, z akých skutočností a čím sa pri uvedenom zhodnotení
riadil. V prvom rade je nutné rešpektovať, že skôr, ako dôjde k zisťovaniu názoru maloletého, orgán

tieto skutočnosti zisťujúci je povinný poskytnúť dieťaťu všetky relevantné informácie. S ohľadom na
uvedené je zrejmé, že maloleté deti neboli pred realizovaným výsluchom riadne poučené tak, aby
bolo možné uplatniť ich právo poskytnúť svoj názor. Výsluch maloletých detí v predmetnom konaní
bol vykonaný v rozpore so základnými zásadami vedenia výsluchov maloletých detí, v dôsledku čoho
nebolo rešpektované ani ustanovenie § 38 CMP a ani čl. 5 písm. g/ Zákona o rodine, v dôsledku

čoho je rozhodnutie konajúceho súdu vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a naviac
bol zo strany konajúceho súdu nesprávne zistený skutočný stav veci. Trval na tom, že vyjadrenie
maloletých detí tak pred kolíznym opatrovníkom (27.6.2017), ako ani pred súdom (24.8.2017) nie je v
žiadnom prípade možné považovať za názor maloletých detí tak, ako to upravuje § 38 CMP. V konaní
bolo dostatočným spôsobom preukázané, že maloleté deti vypovedajú v prospech matky doslovne

naučeným spôsobom, len pre ich negatívne ovplyvnenie matkou, ktoré je preukázané aj doslova
šokujúcim výbuchom hnevu maloletej J., ktorý sa odohral vo vzťahu k nemu počas trvania konania,
a to za použitia slovných spojení a fráz, ktoré neboli vytvorené mysľou dvanásťročného dieťaťa, ale
prevzatýmioddospeléhočloveka,logickynavrhovateľkyatiež,žemaloletémajúpozitívnyvzťahkotcovi,
otec im poskytoval pravidelnú denno-dennú starostlivosť pred odchodom zo spoločnej domácnosti

a jeho spôsobilosť poskytovať im starostlivosť bola pozitívne preverená aj v priebehu konania na
niekoľkodňovom výlete na Sninských rybníkoch, ktorého bezproblémovú realizáciu potvrdili aj maloleté
deti pri výsluchu 24.8.2007.

11. K osobnej starostlivosti uviedol, že nezhody rodičov súvisiace s ich citovým odcudzením a

neschopnosťou ďalšieho spolužitia nemajú súvis so schopnosťou, či neschopnosťou ktoréhokoľvek z
rodičov vychovávať svoje deti, poskytovať im láskyplnú a zodpovednú starostlivosť a výchovu. Práve
s ohľadom na uvedené navrhoval zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičom
v týždennom intervale. Vytkol konajúcemu súdu, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutie absolútne
žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho návrhom na zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti

a ich zverenie do výlučnej osobnej starostlivosti matky odôvodnil troma strohými dôvodmi. Konajúci súd
sa absolútne nevysporiadal s jednotlivými aspektmi striedavej osobnej starostlivosti, a to z právneho,
z psychologického ani z lekárskeho hľadiska. Zdôraznil, že konajúci súd nevychádzal dôsledne z
existencie jeho rodičovskej spôsobilosti vzniknutej od narodenia detí, z predpokladu striedavej osobnejstarostlivosti ako štandardu, ktorý nemá byť v konaní skúmaný, ale prezumovaný, neskúmal dôsledne
dôvody nesúhlasu matky so striedavou osobnou starostlivosťou, ktoré neboli dôležité, neboli podporené
žiadnym dôkazom a teda nie sú dané a neprihliadol na evidentne z dokazovania vyplývajúci fakt, že

nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou je účelový, podporený jedine deťmi naučenými
výpoveďami,ktorýchabsurdnosťbolavkonanípreukázaná.Vtejtosúvislostizdôraznilčl.10ods.2listiny
a čl. 8 Európskej dohody v spojení s čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa. Konajúci súd sa nevysporiadal s uvedeným prameňom práva stanovujúcim základné skutkové
a právne vodítka pre posudzovanie striedavej starostlivosti napriek tomu, že bol povinný pri rozhodovaní

zohľadniť uvedené skutočnosti a prijať záver o striedavej osobnej starostlivosti ako preukázateľne
najvhodnejšom modely starostlivosti o maloleté deti, nakoľko navrhovateľka nepreukázala žiadne
dôvody nesúhlasu so striedavou osobnou starostlivosťou, v dôsledku čoho jej nesúhlas bolo nutné
posúdiť ako účelový a on ako otec spĺňal všetky predpoklady pre striedavú osobnú starostlivosť.
Zdôraznil, že jediný spôsob ako zvrátiť nezvratný proces citového ochladenia maloletých detí od otca je
zmena rozhodnutia odvolacím súdom tak, že tento modelom striedavej osobnej starostlivosti skutočne

posilní citové puto detí k otcovi, ktoré napriek, či už priamej alebo nepriamej snahe matky o jeho
elimináciu, stále existuje.

12. V odvolaní vo vzťahu k vyživovacej povinnosti uviedol, že hypotéka je záväzkom, ktorého dlžníkmi
sú obaja účastníci tohto konania, zmluva o úvere bola uzatvorená za trvania manželstva a jej účelom

bola údržba rodinného domu, v ktorom viedli spoločnú domácnosť a vychovávali obe svoje deti,
pričom navrhovateľka odchodom zo spoločnej domácnosti túto hypotéku ponechala uhrádzať výlučne
na neho, preto úhrada splátok tejto hypotéky je nutnosťou k zabezpečeniu bytových potrieb, a teda
ide o výdavok, ktorý je z jeho strany nutné vynaložiť, preto konajúci súd bol povinný ho zohľadniť,
obzvlášť s prihliadnutím na to, že rodinný dom, pre zachovanie ktorého tieto splátky hradí, je miestom,

s ktorým sa deti počas ostatných rokov svojho života identifikovali ako s domovom. Pokiaľ konajúci
súd neuznal splátky hypotéky ako odôvodnený výdavok, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ak konajúci súd
zohľadnil jeho príjem 580,82 Eur, tak po odpočítaní základných výdavkov len na bývanie, ktoré pri
mesačnej splátke hypotéky vo výške 148 Eur a mesačnej splátke na inkaso 130 Eur je spolu 278

Eur, tak mu zostáva niečo vyše 300 Eur, z ktorých by podľa rozhodnutia súdu mal 220 Eur mesačne
uhradiť ako priame výživné pre maloleté deti. Po odpočítaní uvedeného by mu na stravu, ošatenie,
hygienické potreby, nerátajúc pritom ešte nevyhnutné náklady na pohonné hmoty, ostalo mu len 80 Eur.
Výživné vo výške, ktoré platí, t.j. vo výške 80 Eur sa javí viac ako primerané z hľadiska jeho príjmových
a majetkových pomerov, ako aj výdavkov na maloleté deti, na ktorých úhrade sa z časti v smere

vyššie uvedeného naturálneho plnenia sám preukázateľne a nespochybniteľne podieľa. Po odchode
navrhovateľky zo spoločnej domácnosti sa zodpovedne a dôsledne v súlade so svojimi zákonnými
povinnosťami postavil k plateniu výživného na maloleté deti a po ignorácii navrhovateľky sa rozhodol
prispievať na ich výživu vo výške 80 Eur mesačne, ktoré hradí pravidelne počas celého prvoinštančného
konania, ako to bolo potvrdené aj samotnou matkou maloletých detí.

13. V závere svojho odvolania zhrnul, že konajúci súd sa absolútne nevysporiadal s najzásadnejšími
skutočnosťami vyplývajúcimi z priebehu konania, nezohľadnil žiadne zo skutočností, ktoré v konaní
vyšli najavo v jeho prospech a na ktoré poukazoval, napriek správne preukázanému skutočnému
stavu veci na tento neprihliadol a tento nezistil, v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov prihliadol

podľa svojho odôvodnenia len na tvrdenia detí, ktoré nie je možné považovať za ich názor a ak by
aj tieto boli ich názorom, čo v celom rozsahu popiera, nie je ho ani podľa ust. § 38 CMP a § 191
CSP možné vnímať izolovane od ostatných preukázaných skutočností, nezohľadnil ani platnú právnu
úpravu, ustálenú judikatúru a názory právnej vedy, či psychológov, na ktoré v konaní poukázal a ktoré
sú konajúcemu súdu z jeho činnosti nepochybne známe, ani sa s týmito nijako nevysporiadal, svoje

rozhodnutie v žiadnom smere neodôvodnil tak, aby bolo zrejmé, z čoho pri vynášaní rozhodnutia
vychádzal a čím sa pri rozhodovaní riadil, čím jeho rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle, a preto
rozhodnutie považuje v celom rozsahu za arbitrárne, porušujúce jeho právo ako účastníka konania na
spravodlivé prejednanie veci a spravodlivý proces. Rovnako zdôraznil, že z vykonaného dokazovania,
ako aj ustálenej judikatúry a názorov právnej vedy a psychológov jednoznačne vyplýva, že citové

ochladnutie medzi účastníkmi konania, ktoré zapríčinilo rozpad manželstva, nemá vplyv na spôsobilosť
otca vychovávať deti, maloleté deti opustili sféru výchovy otca, čo nebolo v súlade s ich vôľou, ale bolo
svojvôľou navrhovateľky, má spôsobilosť vychovávať svoje deti, ktorá mu vznikla dňom ich narodenia,
od odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti zodpovedne poskytoval starostlivosť a vychovávalmaloletédeti,dôsledneazodpovedneimposkytovalopateruajvpriebehuniekoľkýchdní,navrhovateľka
má absolútne nevhodné podmienky pre poskytovanie osobnej starostlivosti, bol preukázaný priamy
a nepriamy vplyv matky na vzťah otca a maloletých, nebol preukázaný a dokonca ani len tvrdený

akýkoľvek relevantný a závažný dôvod pre vylúčenie striedavej osobnej starostlivosti, naopak, bolo
preukázané splnenie všetkých subjektívnych, ako aj objektívnych kritérií na jeho strane pre zavedenie
striedavej osobnej starostlivosti, vrátane prijatia maloletých detí, z ktorých výpovedí napriek viacerým
procesným a obsahovým pochybeniam pri vedení výsluchu, na ktoré poukazoval, je možné vyvodiť, že
nepochybne pozitívny vzťah detí k nemu, ako aj jednoznačnú vôľu byť aj v jeho opatere a starostlivosti,

nebola preukázaná ani len tvrdená žiadna nevhodná pohnútka na jeho strane pre navrhovanie striedavej
osobnej starostlivosti, práve naopak, štandardne skúmaná pohnútka vo vylúčení povinnosti hradiť na
maloleté deti výživné bola vyvrátená jeho zodpovedným prístupom k hradeniu výživného v priebehu
konania. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v konaní boli bezpochyby splnené všetky podmienky
pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zveril maloleté deti účastníkov konania do striedavej osobnej

starostlivosti tak, ako to navrhoval v priebehu konania, výživné neupraviť s ohľadom na zásadne rovnaké
príjmové pomery oboch rodičov a rovnaký čas poskytovania osobnej starostlivosti v striedavom modely
a styk s maloletými deťmi s ohľadom na striedavú osobnú starostlivosť neupravil.

14. Otec maloletých detí písomným podaním z 29.11.2017, ktoré označil ako doplnenie odvolania

uviedol, že napriek tomu, že trvá na skutočnosti, že v rodine účastníkov konania sú splnené všetky
podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti, ale pre prípad, keby sa odvolací súd s
podaným odvolaním nestotožnil, z dôvodu právnej istoty doplňuje podané odvolanie o výhradu voči
frekvenciistykusmaloletýmiatrvalnatom,žeakmábyťstykupravenývofrekvenciidvakrátdomesiaca,
mal byť pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností použitý termín „každý párny“, prípadne „každý nepárny“

víkend.

15. Matka maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje vo všetkých výrokoch za vecne správny a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 386 CSP ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia, súd prvej inštancie správne a úplne zistil
skutočný stav veci a konanie nemalo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Otec maloletých detí s návrhom na rozvod manželstva súhlasil, nesúhlasil však so zverením
maloletých detí do jej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie prihliadal na zákonné ustanovenie §
38 CMP, podľa ktorého, ak je účastníkom konania maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj

názor, súd na jeho názor prihliadne. Argumentácia otca v odôvodnení odvolania je účelová, pretože z
textu zápisníc uvádza argumentáciu svedčiacu výlučne v jeho prospech. K vhodnosti podmienok pre
výchovu používa termín „predpripravené izby“ pre maloleté deti. Tento termín je pre odvolací súd zjavne
zavádzajúci, pretože dlhodobo bývali len na prízemí rodinného domu z dôvodu, že poschodie nikdy
dokončené nebolo, nevedú tam ani schody. Táto skutočnosť bola prezentovaná v správe kolízneho

opatrovníka na pojednávaní dňa 4.7.2017, hneď v úvode prejednania veci, preto tu niet priestoru pre
konštatáciu šokujúceho favorizovania výchovného prostredia u nej. Expresívne vyjadrenie v tom smere,
že úroveň bývania u otca je absolútne prevyšujúca, nebola v konaní nijakým spôsobom preukázaná.
Nie je predmetom rozvodového konania zisťovať či a akým spôsobom plánuje do budúcna upraviť svoje
bytové pomery, pretože v zmysle zákonného ustanovenia § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci

stav v čase jeho vyhlásenia. Otcovi nič nebránilo túto otázku jej v konaní položiť. Bytovú otázku
mieni riešiť ihneď po právoplatnosti rozvodového konania, pretože je bezpodielovou spoluvlastníčkou
rodinného domu, v ktorom otec výlučne sám býva. To isté zákonné ustanovenie je aktuálne použiteľné
aj k ďalším pripomienkam na strane 5 odvolania otca. Dôvody, ktoré ju viedli k podaniu návrhu na
rozvod sú podrobne uvedené v samotnom návrhu. Čo sa týka jej kontaktu s bývalým manželom je

toho názoru, že je obojstranný, o čom svedčí jeho stanovisko k samotnému návrhu. Nemôže však
súhlasiť s tvrdením, že jej prístup k otcovým rodičovským právam je laxný a že úmyselne koná proti
záujmom maloletých. Tieto formulácie považuje za teoretické vyjadrenia, ktoré nemajú žiadnu oporu vo
vykonanom dokazovaní a otec ich nikdy nevyslovil. Tiež nebolo preukázané, že maloleté deti voči otcovi
negatívne ovplyvňuje. Z výpovede otca tieto skutočnosti nevyplynuli. Otec najprv navrhoval vykonať

znalecké dokazovanie, neskôr bezdôvodne od tohto úmyslu ustúpil. Komunikácia SMS medzi rodičmi
nepotvrdzuje ani laxný prístup, ani úmyselné konanie proti záujmom maloletých a ani ďalšie dôvody
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, preto navrhla, aby odvolací súd rozhodol hore naznačeným
spôsobom.16. Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu otca zdôraznil, že záujem maloletého
dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri výkone kolízneho opatrovníka. Podľa základných zásad Zákona o

rodine je nevyhnutné mať pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka záujem dieťaťa na zreteli, starostlivo
ho posudzovať a zodpovedne ho určovať podľa konkrétnej situácie dieťaťa, čo bolo zo strany úradu
dodržané. Vzhľadom na vyjadrenie maloletých detí, ktoré jednoznačne prejavili túžbu žiť s matkou,
považuje za prioritné ich názor rešpektovať. Rozsudok prvostupňového súdu navrhol potvrdiť ako vecne
správny a dôvodný.

17. Otec maloletých detí vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka zdôraznil, že prešetrenie
pomerov u oboch rodičov vo vzťahu k záveru prijatému kolíznym opatrovníkom bolo doslova zarážajúce,
favorizujúc bytové pomery matky, bývajúcej s maloletými v jednej izbe v byte spolu so starou
mamou oproti jeho bytovým pomerov, bývajúceho v rodinnom dome, zaručujúcom súkromie rodičov aj
maloletých, možnosti voľnočasových aktivít a ďalšie. Výsluch maloletých detí kolíznym opatrovníkom

aj súdom bol vykonávaný v rozpore so štandardmi kladenými na výsluch maloletých detí psychológmi,
lekármi a právnou vedou. V zmysle § 38 ods. 1 CMP je súd povinný na názor maloletých detí prihliadnuť
ako na akýkoľvek iný, v konaní uvádzaný dôkaz a nie sa ním bez ďalšieho nekriticky riadiť. Opakovane
poukázal na to, že tvrdenia maloletých v priebehu konania neboli a nie sú názorom maloletých a jediným
z výpovede maloletých vyčítateľným faktom je ten, že maloleté deti majú absolútne pozitívny vzťah k

nemu a tento fakt mal byť zohľadňovaný zo záveru ich výsluchu zo strany súdu.

18. Otec maloletých detí vo vyjadrení k vyjadreniu matky zdôraznil, že pokiaľ v konaní absentuje
prezentácia názoru maloletých detí v súlade s ustanovením § 38 ods. 1 CMP nebolo na aký názor
prihliadnuť. K bytovým pomerom účastníkov konania okrem toho, čo podrobne uviedol vo svojom

odvolaní, vyjadril názor, že bytové pomery matky objektívne nie sú z dlhodobého hľadiska pre výchovu
maloletých vhodné, a to bez ohľadu na to, či u neho je dostavané prvé poschodie alebo nie, deti majú
v rodinnom dome, kde býva, svoju vlastnú izbu oddelenú od izby rodičov.

19. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

21. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

22. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 220 ods.
2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

23. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi
konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania,

ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi
konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv,
ktoré mu zákon priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v konaní.
Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia akodôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť
dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti v prípade
chýbajúceho skutkového stavu právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou

výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho
písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného
rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnutné takéto
rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v

tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí
vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné
súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu

jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

24. Podľa § 220 ods. 2 CSP odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie
má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Z formulácie § 191 ods. 1 CSP vyplýva, že súd je povinný hodnotiť vykonané dôkazy
jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, teda navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť,
napríklad, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní
rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkazmi a návrhmi dôkazov odmietol zaoberať.
Súd je povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k

prejednávanej veci, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci,
najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutočného stavu veci, množstvu návrhov účastníkov
na vykonanie dôkazov a pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach neboli
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti
je potrebné premietnuť do záverov o skutočnosť stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutočný

stav veci (§ 35 CMP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke
treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd
vychádzal a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutočného
stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola vec preto
rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré je

vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okrem porušenia uvedeného
práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa
mu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných opravných prostriedkov, táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci.
Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do
úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné
skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.

25. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom J. a X. na čas po rozvode manželstva rodičov v rozpore s §
220 ods. 2 CSP dôsledne nerešpektoval právo účastníkov konania na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru, čím odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom,
a teda znemožnil im realizáciu tých procesných práv, ktoré im zákon priznáva na účelné uplatnenie či
bránenie práva v konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a výstižne
nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, ak zveril maloleté deti J. a X. do osobnej starostlivosti matky a v
tejto súvislosti sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že matka zabezpečuje riadnu starostlivosť

o maloleté deti, ktorá nebola spochybnená kolíznym opatrovníkom a má vytvorené vhodné podmienky
pre zabezpečenie zdravého psychického a fyzického vývinu maloletých detí aj do budúcna. Súd prvej
inštancie skutočný stav vôbec neposúdil podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, pretože, ak by tak spravil,
zistil by, že jeho zákonnou povinnosťou bolo vysporiadať sa nielen s tým, či zverením maloletýchdetí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov budú lepšie zabezpečené ich potreby, ale aj s tým, či
sú obidvaja rodičia spôsobilí vychovávať maloleté deti v ich najlepšom záujme. Súd prvej inštancie
sa však uvedenými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie o výkone rodičovských

práv a povinností dostatočným spôsobom nezaoberal ani v rámci dokazovania a ani v rámci úvah o
vhodnosti konkrétneho spôsobu zabezpečenia starostlivosti o maloleté deti pri rešpektovaní najlepšieho
záujmu maloletých detí, ktoré posúdenie nie je otázkou skutkovou, ale právnym posúdením a ktorým
nemôže byť subjektívna predstava toho ktorého rodiča o realizácii jeho výchovného pôsobenia na
dieťa. V tomto smere je potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 5 základných zásad Zákona o rodine,

ktorý demonštratívnym spôsobom určuje kritéria pre posudzovanie záujmu maloletého dieťaťa. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri
rozhodnutí o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, avšak dôsledne neuviedol, akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti riadil, keď len opísal
výpovede rodičov na pojednávaní, ktoré sú protichodné, odlišne hodnotiace tie isté situácie bez toho,
aby jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré tvrdenia rodičov považoval za preukázané a nezdôvodnil, ktoré

z nich pokladá za nevierohodné a odmietal ich vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, nota bene
nevysporiadalsasdiametrálneodlišnýmitvrdeniamirodičov,ktoréuviedlivpriebehukonania,vdôsledku
čohootecmaloletýchdetívodvolacomkonanírozsiahlymodvolanímargumentujetýmitoskutočnosťami,
pretože v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie na nich nedostal odpoveď.

26. Odvolací súd dodáva, že pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloletých súd vždy prihliadne
na vôľu dieťaťa, ak dokáže chápať účel konania a zaujať k nemu stanovisko a vyhodnotí ju z hľadiska
jeho veku, citovej a rozumovej vyspelosti. Musí byť ale jednoznačne preukázané, že ide o skutočnú
vôľu dieťaťa, ktorá je podložená konkrétnymi skutočnosťami a že dieťa neprezentuje navonok vôľu
druhého rodiča, ktorý v práve dieťaťa vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam vidí príležitosť vyhrať nad

druhým rodičom súboj o dieťa. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor je veľmi úzko prepojené s ochranou
jeho najlepšieho záujmu, ktorý je možné vyhodnotiť práve prostredníctvom toho, čo dieťa vyjadrí. Treba
uviesť aj to, že vyjadrený názor nemusí byť vždy v záujme dieťaťa a dieťa nemusí vedieť vyhodnotiť,
čo je v jeho najlepšom záujme, preto tieto dve zložky musia byť navzájom konfrontované. Východiskom
pre posúdenie schopnosti dieťaťa vyjadriť svoj názor by mala byť prezumpcia, že dieťa je schopné

svoj názor vyjadriť, a to bez toho, aby to bolo potrebné preukazovať. Právo dieťaťa vyjadriť svoj
názor nie je obmedzené vekovou hranicou. Ponechanie procesného priestoru pre sudcu, resp. ďalšie
subjekty, ktoré môže súd pri zisťovaní a vyhodnotení názoru maloletého využiť, zabezpečí väčšiu
objektivituaindividuálnyprístuppriposúdeníosobnostimaloletéhoatiežzrejmeviaceliminujenegatívne
faktory, ktoré sa vyskytujú a môžu byť zneužité na manipuláciu dieťaťa v tom najširšom kontexte. Z

Dohovoru ako aj z dikcie § 38 CMP vyplývajú dve základné kritéria pre vyhodnotenie spôsobu zisťovania
názoru maloletého, a to: vek dieťaťa a vyspelosť dieťaťa, ktoré kritéria by mali byť vyhodnotené
vo vzájomnej súvislosti a je potrebné ich posudzovať individuálne v každom jednom prípade. Z
hľadiska aplikačnej praxe súdy sú povinné vyhodnotiť rôzne ďalšie kritéria pre posúdenie schopnosti
dieťaťa prezentovať svoj názor okrem veku, napríklad stanovisko kolízneho opatrovníka, vyjadrenie

zákonného zástupcu, návšteva školy, predškolského zariadenia, zdravotný stav dieťaťa, povahové
vlastnosti dieťaťa, rozumová a vôľová vyspelosť, predmet konania, vyjadrenie psychológa, aktivity
dieťaťa, pozitívne a negatívne hodnotenia dieťaťa (pochvaly, pokarhania) rešpektujúc participačné právo
dieťaťaazáväzkyvyplývajúcezDohovoru,premietnutédo§38ods.2CMP,zktorýchvyplýva,žeprávna
úprava uprednostňuje priame zisťovanie názoru maloletého, aby bol naplnený účel zachovania ochrany

a presadzovania najlepšieho záujmu dieťaťa v konfrontácii s jeho autonómiou vôle - bez prítomnosti
iných osôb. Postup pri zisťovaní názoru maloletého by mal reflektovať vek a vyspelosť dieťaťa a veľmi
úzkosúvisísinformovanímdieťaťavovzťahukdieťaťuopodstatnýchotázkachapriebehu,akobudesúd
pre eliminovanie negatívnych okolností, stresových alebo iných faktorov, ktoré by dieťa mohli neúmerne
zaťažovať, treba pri spôsobe zisťovania názoru maloletého zvoliť osobitný postup, pokiaľ je to s ohľadom

na vek dieťaťa opodstatnené. Jedným z nosných princípov by mal byť princíp neformálnosti vo vzťahu
k spôsobu komunikácie - mal by byť prispôsobený veku a vyspelosti dieťaťa tak, aby dieťa čo najviac
porozumelo priebehu a okolnostiam, ktoré sa analyzujú. Názor maloletého dieťaťa sa v aplikačnej
praxi súdov zisťuje aj sprostredkovane, na základe interpretácie treťou osobou. V týchto prípadoch
má zásadný význam kvalitatívna stránka oboznámenia súdu s informáciami získanými od dieťaťa,

resp. týkajúcich sa dieťaťa (výklad k § 38 CMP). Odvolací súd pripomína, že aj keď právo maloletého
dieťaťa slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, je jeho nepopierateľným
právom umožňujúcim mu do určitej miery vyrovnať nerovné postavenie, napríklad vo vzťahu k jeho
rodičom, prípadne kolíznemu opatrovníkovi, konečné hodnotenie, resp. posúdenie najlepšieho záujmumaloletého dieťaťa patrí súdu, ktorý musí korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo
je pre neho v konkrétnej veci vhodné a čo nie, pričom pri zisťovaní vôle maloletého dieťaťa tiež musí
prihliadať na jeho vek a schopnosť vyjadriť svoj názor samostatne bez vplyvu iných osôb na jeho

prejavenú vôľu, a to aj v tom smere, či názor dieťaťa nie je podmienený psychickou manipuláciou dieťaťa
zo strany rodičov alebo iných osôb.

27. Súd prvej inštancie navyše nesprávne obmedzil výkon rodičovských práv a povinností otca,
keď právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok ponechal len matke maloletých detí.

Zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva
rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne
a v iných než bežných veciach (ktoré zákon v § 35 Zákona o rodine nazýva podstatné veci), sú rodičia
povinní sa dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku
dieťaťa predstavuje právo rodiča obhospodárovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto
právopatrírodičom,pokiaľsúznámi,žijúaneboloimsúdomzasiahnutédospôsobilostinaprávneúkony,

ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností
môžesúdrodičovivýlučne zdôvodovuvedenýchv§38Zákonaorodine,atobuďpozastavenímvýkonu,
obmedzením výkonu alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských práv a povinností. Preto možno v
konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť výlučne tak, že súd ponechá právo
zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom, ak neboli preukázané okolnosti uvedené v

§ 38 Zákona o rodine. Uvedené právo zastupovať a spravovať majetok dieťaťa budú rodičia realizovať
v bežných veciach každý samostatne na základe svojho rozhodnutia, v podstatných veciach musia
rodičia rozhodovať spoločne. Zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov
teda neoprávňuje tohto rodiča rozhodovať samostatne v podstatných veciach týkajúcich sa maloletého
dieťaťa, pričom podstatnou vecou súvisiacou s výkonom rodičovských práv a povinností je najmä

vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny, správa majetku maloletého dieťaťa, štátne občianstvo
maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ako aj príprava na
budúce povolanie.

28. Vo vzťahu k výrokom o úprave styku otca s maloletými deťmi odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné.

29. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom J. a X. Y.a čas po rozvode zrušil podľa §
389 ods. 1 písm. b/ a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

30. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť dôvody nepreskúmateľnosti
rozsudku v napadnutej časti, vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi otca, dôsledne zistiť
skutočný stav veci, posúdiť ho podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s úvahou

odvolacieho súdu vyhodnotiť dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a následne svoje
rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutia a úvahy, ktorými sa riadil pri
rozhodovaní, boli spätne preskúmateľné, logicky správne a presvedčivé.

31. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).