Rozhodnutie ,
Potvrdené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2017

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 15C/287/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205993
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Zátopková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2017:1112205993.15

Rozhodnutie

ECLI:SK:OSMT:2017:1112205993.15
15C/287/2012-648
1112205993

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdMartinsudkyňouJUDr.NorouZátopkovouvprávnejvecižalobcu:K.G.T.,L..XX.X.XXXX,J.
Ľ.. M. XXXX/X, právne zastúpený JUDr. Jánom Repáňom, advokátom so sídlo v Martine, M.R.Štefánika

25, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 3, 813 13 Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o zaplatenie 303385,76 eura, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 13286,20 eura do tridsiatich dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu zamieta.

III. Žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou podanou dňa 25. 10. 2012 žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť sumu 311351,76 €.
V priebehu konania zo strany žalobcu došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby a to vo výške istiny 7
966 €, uznesením zo dňa 14. 11. 2013 súd v tejto časti konanie zastavil. Predmetom konania zostala

suma 303 385,76 €. Pri podaní žaloby žalobca žiadal priznať len istinu bez príslušenstva. Následne v
priebehu konania žiadal rozšíriť žalobu o úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 303 385,76
€ od 21. 12. 2010 do zaplatenia. V tejto časti súd nepripustil rozšírenie žaloby a to uznesením zo
dňa 14. 11. 2013. Proti uzneseniu nebol podaný opravný prostriedok, preto nadobudlo právoplatnosť.
Žalobca pri uplatnení žalovanej sumy vychádzal zo skutočnosti, že uznesením Krajského riaditeľstva
PZ SR v Žiline, ČVS: KÚJP-83/0VVK-2003 zo dňa 9. 2. 2009 bol obvinený zo spáchania trestného činu

nedovoleného prekročenia hranice podľa § 171a ods. 1,4 písm. b) Trestného zákona a zo spáchania
trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 1á5a ods. Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005.Sudca Okresného súdu v Žiline uznesením
sp. zn. 7Tp 37/2004 zo dňa 19. 2. 2004 vzal žalobca do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005, väzba začala plynúť dňom 17. 2. 2004 o 6,00 hod.
Prepustený z väzby bol žalobca na slobodu dňa 20. 5. 2004.Dňa 17. 2. 2004 o 7,45 hod. po vykonaní

domovej prehliadky na príkaz vyšetrovateľa žalobca vydal vyšetrovateľovi KR PZ v Žiline dve osobné
motorové vozidlá značky ŠKODA FELÍCIA COMBI EFF653, evidenčné číslo C., ŠKODA FAVORIT 136L,evidenčné číslo C., rok výroby 1989, mobilný telefón značky SONY striebornej farby. Po podaní obžaloby
proti žalobcovi a spol. vo veci rozhodoval Špeciálny súd (Špecializovaný trestný súd) v Pezinku a to
v konaní pod spisovou značkou PK 2T 28/2007. Po vykonaní hlavného pojednávania súd žalobcu

rozsudkom zo dňa 9. 3. 2009 oslobodil spod obžaloby a to z dôvodu podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku, teda preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Proti rozsudku
v časti týkajúcej sa oslobodenia žalobcu podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR odvolanie, Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Toš 7/2009 zo dňa 13. 5. 2010 odvolanie
prokurátora zamietol.Predsedníčka senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku uznesením zo

dňa 5. 2. 2011 rozhodla, že osobné motorové vozidlá značky ŠKODA FELÍCIA COMBI a ŠKODA
FAVORIT 136L, mobilné telefóny značky SONY 1 ks, NOKIA 2 ks s dvomi SIM kartami sa vydávajú
žalobcovi. Uvedené hnuteľné veci dňa 7. 2. 2011 boli žalobcovi vydané. Žalobca sa žalobou podanou
na okresnom súde dňa 11. 10. 2010 pod spisovou značkou 10C 242/2010 domáhal náhrady škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci. Okresný súd uznesením zo dňa 22. 11. 2010 konanie zastavil a
vec postúpil na prejednanie vzneseného nároku na náhradu škody.

2. Žalobca následne v konaní vedenom na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 21C 79/2011 žalobou
podanou dňa 12. 4. 2011 sa domáhal náhrady škody voči Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR,
konanie na základe jeho späťvzatia bolo zastavené.

3. Žalobca ešte raz osobitne vyzval žalovaného, aby sa vyjadril, či prejednal nárok žalobcu na náhradu
škody, žalovaný sa k žiadosti nevyjadril.

4. Žalobca si uplatnil vo vzťahu k žalovanému niekoľko nárokov, ktoré špecifikoval a to nárok na náhradu
škodytitulomušléhozisku,kedysivpodanejžalobeuplatnilčiastku94244,80€,vtejčastibolažalobcom

žaloba v časti vzatá späť, ďalej si uplatnil nárok na náhradu škody titulom straty hodnoty veci a to
konkrétne motorových vozidiel ŠKODA FELICIA COMBI a ŠKODA FAVORIT 136L. Uplatnený bol nárok
nanáhraduškodytitulomtrovprávnehozastúpeniavtrestnomkonaní,náhradaškodytitulomprieťahovv
trestnom konaní a zanedbaní základných povinností orgánov činných v trestnom konaní, náhrada škody
titulom poškodenia zdravia a zničenia rodinných vzťahov.

5. Žalovaný po doručení žaloby na začatie konania sa k nej písomne podrobne vyjadril a celý nárok
žalobcu ako nedôvodný a nepreukázaný žiadal zamietnuť.

6. Po vykonaní dokazovania výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov a listinnými dokladmi

- uznesením Krajského riaditeľstva PZ SR v Žiline, ČVS: KÚJP-83/OVVK-2003 zo dňa 9. 2. 2004,
uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 7Tp/37/2004, príkazom prokurátora Krajskej prokuratúry v
Žiline sp. zn. KV 14/04-702 zo dňa 20. 5. 2004, zápisnicou o vydaní veci zo dňa 17. 2. 2004, rozsudkom
Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2T/28/2009 zo dňa 9. 3. 2009, uznesením Špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK 2T/28/2007 zo dňa 5. 1. 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Toš/7/2009 zo dňa 13. 5. 2010, úradným záznamom Špecializovaného súdu v Pezinku zo dňa 7. 2.
2011, potvrdením o vydaní veci, znaleckým posudkom predloženým navrhovateľom vypracovaným C..
T., daňovým priznaním predloženým navrhovateľom, záznamami v zošitoch predloženými žalobcom,
zápisnicami z pojednávania pred Špeciálnym súdom v Pezinku predloženými žalobcom, pripojeným
spisom Okresného súdu v Martine 5C 23/2009 a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Nespornou skutočnosťou zistenou v konaní bolo, že uznesením Krajského riaditeľstva PZ SR v
Žiline ČVS: KÚJP-83/OVVK-2003 zo dňa 9. 2. 2004 bol žalobca obvinený zo spáchania trestného
činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1,4 písm. b) Trestného zákona a
zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej

skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného o 31. 12. 2005. Uznesením Okresného súdu
v Žiline sp. zn. 7Tp 37/2004 zo dňa 19. 2. 2004 bol žalobca vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005. Väzba začala plynúť dňom 17. 2. 2004 o 6,00
hod. Z väzby bol žalobca prepustený dňa 20. 5. 2004.

8. Dňa 17. 2. 2004 po vykonaní domovej prehliadky na príkaz vyšetrovateľa žalobca vydal
vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline dve osobné motorové vozidlá značky ŠKODA FELÍCIA
COMBI EFF 653 a ŠKODA FAVORIT 136L.9. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T 28/2007 zo dňa 9. 3. 2009 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby a to z dôvodu podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, teda preto, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Proti tomuto rozsudku prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry SR podal odvolanie, Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1Toš 7/2009
zo dňa 13. 5. 2010 odvolanie prokurátora zamietol.

10. Uznesením sp. zn. PK 2T 28/2007 zo dňa 5. 1. 2011 bolo rozhodnuté, že sa žalobcovi vydávajú
osobné motorové vozidlá ŠKODA FELÍCIA, ŠKODA FAVORIT, tieto mu boli vydané dňom 7. 2. 2011.

11. Z uvedených dôvodov si žalobca v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. uplatňoval nároky na náhradu
škody. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že nároky, ktoré boli uplatnené v podanej žalobe neboli
dostatočne špecifikované, podložené listinnými dokladmi a až v priebehu konania zo strany žalobcu
došlo k tomu, že sa vysporiadaval s dôkazným bremenom a až na výzvu súdu a na žiadosť žalovaného
svoj nárok riadne odôvodňoval.

12. Zásadným spôsobom zdôvodnil a doplnil svoju žalobu na začatie konania žalobca až 22. 4. 2013.
Okrem nesporných skutkových zistení žalobca uplatnil svoj nárok v súlade s § 2 zákona č. 58/1969 Zb.
s tým, že bol poškodený nezákonným rozhodnutím a teda má právo na náhradu spôsobenej škody a
to majetkovej i nemajetkovej. Pre časť nemajetkovej škody vzhľadom na právnu úpravu argumentoval

aj Dohovorom o ľudských právach, ktorý je normou, v znení ktorej si žalobca uplatňoval nemajetkovú
škodu. Žalobca vzhľadom k tomu, že bol spod obžaloby oslobodený žiadal priznať škodu v zmysle § 4
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 5
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvodzoval z ustanovenia článku
5 ods. 1 - 5 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

13. K právnemu základu uplatneného nároku žalobcu žalovaný uviedol, že voči žalobcovi bolo vznesené
obvinenie a následne bol aj vzatý do väzby, nakoľko na základe zistených skutočností existovala
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti. V predmetnej trestnej veci bolo na základe vtedy
dostupných informácií a dôkazov vznesené obvinenie 25 osobám a z toho 18 bolo stíhaných väzobne.

Išlo teda zrejme o zložitú trestnú vec s veľkým počtom obvinených, kedy orgány činné v trestnom
konaní postupne zadovažovali ďalšie informácie a dôkazy, na základe ktorých postupovali v konaní.
Orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd v predmetnej trestnej veci postupovali v zmysle zákona,
pričom jednoznačne rešpektovali prezumpciu neviny obvineného. Žalovaný zdôraznil, že v predmetnom
trestnom konaní došlo k oslobodeniu žalobcu, ale aj niekoľkých spoluvinných spod obžaloby, na

druhej strane však súd niekoľkých obžalovaných uznal vinných, čo znamená, že akékoľvek tvrdenie o
nedôvodnosti, či nezákonnosti trestného konania ako takého sú nepoodstatnené. Otázka viny mohla
byť s konečnou platnosťou vyriešená až po ukončení dokazovania a po vyhodnotení všetkých dôkazov,
ktoré boli v konaní pred súdom vykonané. Na základe uvedeného mal žalovaný zato, že vo veci žalobcu
nie je možné konštatovať nezákonnosť trestného stíhania a nezákonnosť obmedzenia osobnej slobody,

nakoľko bol obvinený a následne vzatý do väzby legálnym spôsobom z dôvodov vymedzených v zákone,
pričom ako zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj na strane súdu nedošlo k porušeniu
práv a povinností stanovených príslušnými právnymi predpismi.

14. Súd pri posudzovaní právneho základu nároku žalobcu vychádzal aj z doposiaľ prijatej súdnej

judikatúry, konkrétne aj z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 4M - Cdo 15/2009, v zmysle ktorého
pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, o
vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa naplnili
predpoklady o spáchaní trestného činu obvinením má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o
začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z.). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú
účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Filozofia uvedeného rozhodnutia
vychádzala z toho, že doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátuzaškoduzodpovedá,abykaždámajetkováujmaspôsobenánesprávnym,činezákonnýmzásahom
štátu proti občanovi bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania,

alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatiatrestného stíhania (zákonnosti a jeho vedenia) je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery boli
prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. a aj napriek zmene právnej úpravy
boli ďalej použiteľné.

15. V zmysle vyššie citovaného bol súd toho názoru, že právny základ uplatneného nároku žalobcu bol
daný. Jednotlivé nároky uplatnené žalobcom súd posudzoval nasledovne:

16. Žalobca si uplatnil nárok na ušlý zisk, ktorý odôvodnil tým, že v čase jeho zadržania a trvania

väzbyanáslednéhočasovéhoobdobiabolživnostníkompodnikajúcimvpredmetepodnikaniataxislužba
a sprostredkovanie obchodu. Na svoju činnosť v oblasti taxislužby používal motorové vozidlá, ktoré
mu boli zadržané, pričom na sprostredkovateľskej činnosti sa podieľal osobne. Jeho vzatím do väzby
a odňatím vozidiel pre účely trestného konania bolo znemožnené jeho podnikanie, t.j. vykonanie
prepravy zákazníkov týmito vozidlami, čo malo za následok netvorenie zisku. Tvrdil, že vozidlá neboli
v starostlivosti, ktorú si vyžaduje starostlivosť riadneho hospodára, boli ponechané pod vplyvom

poveternostných podmienok bez ošetrenia. Konkrétne teda šlo o motorové vozidlá ŠKODA FELICIA
COMBI EFF 653, evidenčné číslo C. a ŠKODA FAVORIT 136L, evidenčné číslo C.. Tieto motorové
vozidlá boli zadržiavané v čase od 17. 2. 2004 do 21. 2. 2011, čo sa prejavilo na ich amortizácii a
technickom stave. V dôsledku zaistenia veci, teda motorových vozidiel a v dôsledku väzby došlo k vplyvu
na žalobcove podnikanie, vykonávaniu v podnikateľskej činnosti v oblasti taxislužby, teda konaním

orgánov činných v trestnom konaní mu bolo zabránené živiť sa spôsobom, ktorý mu bol vlastný, blízky
a ktorý mal prepracovaný. Žalobca tvrdil, že stratil dobrú povesť, klientelu a boli obavy zo spolupráce s
ním. V dôsledku nezákonnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní žalobca tvrdil, že utrpel škodu
titulom ušlého zisku, ktorú si vyčíslil nasledovne:

17.Zaobdobie7rokova4dnisiuplatnilza1deňušlýziskvsume18,40€najednovozidlo,za7rokova4
dni (z toho 2 roky boli prestupné 2004, 2008 -2 561 dní), počas ktorých bol vo väzbe, alebo bez možnosti
podnikať s týmito vozidlami, by celková suma ušlého zisku za dané obdobie predstavovala 94 244,80 €.
Popri tejto činnosti vykonával aj činnosť, na ktorú síce nepotreboval vozidlá, ale bola nevyhnutná jeho
osoba, vykonával sprostredkovanie predaja pre svojich obchodných partnerov, kedy za rok pred vzatím

do väzby bola táto sprostredkovateľská činnosť vykonávaná v objeme 207 224,30 €, čo za jeden mesiac
činí 17 268,69 €. V tejto súvislosti s pobytom vo väzbe a jeho zdravotným stavom po prepustení z väzby
a následne hospitalizácii, ako aj rozšírením vedomosti jeho obchodných partnerov o trestnom stíhaní v
roku 2004 nebol schopný si to sprostredkovane vykonať žiadne sprostredkovateľské činnosti. Vedel, že
postupom štátnych orgánov utrpel škodu a to ušlý zisk v objeme 94 244,80 € + 207 224,30 €, celkove

301 469,10 €. Z tejto čiastky si potom navrhovateľ uplatnil nárok 94 244,80 €, čo predstavovalo 1/3-
inu tohto príjmu.

18. Ku tomuto uplatnenému nároku žalovaný uviedol, že pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu
škody zo dňa 2. 9. 2010 z uvedeného titulu a to náhrady ušlého zisku si žalobca uplatnil sumu 78 000 €,

čo znamená, že v konaní uplatnený nárok 94 244,80 € prevyšuje sumu 78 000 € a teda nie je splnená
podmienka bežného prerokovania v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Z vyčíslením nároku
žalobcu však v tomto nesúhlasil žalovaný v celom rozsahu. Žalovaný tvrdil, že napriek produkovaniu
dôkazov zo strany žalobcu tieto trpeli vadami, boli nečitateľné, nezrozumiteľné, neúplné. Pokiaľ by
žalobca v tomto smere chcel preukázať výšku prípadného ušlého zisku, mohlo by to byť len znaleckým

dokazovaním, ktoré však žalobca nenavrhol, pričom žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno. Za
rok 2004 si žalobca uplatňoval ušlý zisk zo sprostredkovateľskej činnosti, pričom sprostredkovateľskú
činnosť nepodložil relevantnými zmluvami o sprostredkovateľskej činnosti, ale len faktúrami, ktoré
sami osebe nepreukázali žalobcom uplatnený nárok. Tu poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššie
súdu 4Cdo 319/2008 zo dňa 28. 4. 2010, podľa ktorého ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že

u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný chod veci dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia
majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu.

19. Žalobcovi podľa žalovaného v roku 2004 nič nebránilo v tom, aby pokračoval v sprostredkovateľskej
činnosti ďalej, pričom ako sám uviedol, na túto činnosť neboli potrebné v tom čase zhabané motorové
vozidlá. K ušlému zisku zo zmarenia prevádzkovania taxislužby boli podľa žalovaného predloženédôkazy a to zošity žalobcu, ktoré boli neúplné a nečitateľné, ani z predložených kópií daňových priznaní
žalobcu za roky 2003 a 2004 nebola dôvodnosť tohto nároku jednoznačne preukázaná, pričom žalobca
predložil zmluvy o sprostredkovaní služieb č. 4 zo dňa 1. 7. 2003, č. 2 zo dňa 3. 1. 2003, tieto zmluvy

boli podľa žalovaného po obsahovej stránke neurčité, pričom pochybnosť o ich obsahu vyjadril aj sám
žalobca. Zo zmlúv nie je zrejmé, ako a či vôbec súvisia s dvomi vozidlami, ktoré boli žalobcovi v
trestnom konaní zhabané. Tu tiež poukázal žalovaný na do spisu predloženú fotokópiu Úradu hraničnej a
cudzineckej polície Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Ministerstva vnútra SR zo dňa 22. 6.
2010 nazvaného ako odpoveď na písanú žiadosť o zaujatie stanoviska k technickému stavu motorových

vozidiel a ich vráteniu, ktorý bol adresovaný žalobcovi. Z listu sú zrejmé dôvody, prečo nemohli byť
vozidlá na požiadanie vrátené. Predmetný list sa nachádza na čl. 126 spisu a z jeho obsahu sa zisťuje,
že vrátenie dvoch zadržaných motorových vozidiel ani po ukončení prípravného konania predmetnej
trestnej veci nebolo možné. Obžaloba Úradom špeciálnej prokuratúry bola podaná na Špeciálny súd v
Pezinku, kde okrem iných bola podaná aj na žalobcu. Prokurátor navrhol uloženie trestu prepadnutia
veci, teda aj dvoch osobných motorových vozidiel. Ide o veci dôležité pre trestné konanie, lebo boli

použité pri spáchaní trestnej činnosti. V zmysle platného trestného poriadku § 80 Trestného poriadku ak
vec bola podľa § 78 Trestného poriadku vydaná, alebo podľa § 79 Trestného poriadku odňatá a na ďalšie
konanie nie je už potrebná a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie, alebo zhabanie, vráti sa tomu,
kto ju vydal, alebo komu bola odňatá. Podľa § 55 Trestného poriadku môže súd uložiť trest prepadnutia
veci, ak táto bola použitá na spáchanie trestného činu. Trest prepadnutia veci môže súd uložiť, len ak

ide o vec patriacu páchateľovi. Čiže v priebehu celého prípravného konania aj konania pred súdom až
do právoplatne oslobodzujúceho rozsudku, teda do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR bol navrhovateľ v
procese v postavení obvineným, alebo obžalovaný a teda stále prichádzala do úvahy možnosť uloženia
trestu prepadnutia veci a z toho dôvodu mu tieto nemohli byť vrátené. Zaistené motorové vozidlá boli
vyšetrovateľom 17. 2. 2004 a dané následne do úschovy automobilovým opravovniam Ministerstva

vnútra SR v Považskom Chlmci a za ich úschovu policajný zbor platil parkovné. Automobilové opravovne
Ministerstva vnútra prevzali zodpovednosť za úschovu a starostlivosť za technický stav. Dňa 4. 12. 2008
boli vozidlá premiestnené do ústredného skladu Ministerstva vnútra v Slovenskej Ľupči.

20. V tejto časti uplatneného nároku súd posudzoval predložené listinné doklady a to zošity, ktoré

žalobca predložil na preukázanie jázd taxíkmi v rámci taxislužby, ktorú vykonával s tým, že väčšinu jázd
vykonávali iní, nie on sám. Taxikárov nemal zamestnaných, ale mal s nimi zmluvu, na základe ktorej
vykonávali oni túto činnosť. Podľa názoru súdu z predložených zošitov nebolo možné relevantným a
právne nespochybniteľným spôsobom preukázať príjem z tejto činnosti, tu však súd poukazuje aj na
to, že pokiaľ by tieto činnosti aj boli nejakým spôsobom hodnoverne dokladované, potrebné je tu vidieť,

že v tomto príjme by boli aj príjmy získané na základe trestnej činnosti jednotlivých taxikárov, pretože
všetci okrem žalobcu, ktorí vykonávali taxislužbu na jeho dvoch motorových vozidlách, boli odsúdení
vrátane brata žalobcu, teda je tu na úvahu, či žalobca vedel, alebo nevedel o tom, že na jeho motorových
vozidlách dochádza k páchaniu trestnej činnosti. Táto skutočnosť však preukázaná nebola, preto sa
ňou súd ďalej nezaoberal.

21. Žalobcom boli predložené na preukázanie ušlého zisku daňové priznania za rok 2002 a 2003. Z
daňového priznania za rok 2002 u žalobcu súd zistil, že zo živnosti mal príjem 694.054,-Sk a výdavky
649.834,-Sk, pričom základ dane bol 44.217,-Sk, zaplatená daň 540,-Sk. Z daňového priznania za rok
2003 zistený príjem zo živnosti 904.379,-Sk, výdavky 901.637,-Sk, základ dane 2.742,-Sk, zaplatená

daň 0,-Sk. Z uvedeného je zrejmé, že príjem z podnikateľskej činnosti tak ako bol vykázaný v daňových
priznaniach za roky 2002 a 2003, teda roky predchádzajúce vzatiu žalobcu do väzby. Neodôvodňujú
tvrdenie o tom, že žalobca prišiel o ušlý zisk v rozsahu, ako to vypočítal pre potreby tohto konania. Na
upresnenie situácie, čo sa týkalo jeho príjmov, súd vypočul ako svedkyňu v konaní bývalú manželku
žalobcu, ktorá sa vyjadrila, že v rodine nebola žiadna nadštandardná životná úroveň.

22. Nárok žalobcu na uplatnenie ušlého zisku vzhľadom na vykonané dokazovanie s prihliadnutím na
dôkazy, ktoré žalobca predložil a skutočnosti zistené súdom bol súdom v celom rozsahu zamietnutý ako
nedôvodný a nepreukázaný.

23. Žalobca si uplatnil titulom náhrady škody stratu hodnoty vecí na motorových vozidlách zadržaných
v trestnom konaní a to hodnota ŠKODY FELICIA COMBI EFF 653 a ŠKODA FAVORIT 136L s tým,
že tieto motorové vozidlá mu boli odňaté v roku 2004 a vrátené až 5. 1. 2011. Zo strany žalobcu bol
predložený znalecký posudok týkajúci sa hodnoty veci v čase ich vydania a z tohto vyvodený nárok, ktorýmal zodpovedať strate hodnoty vecí za uvedené obdobie. Za motorové vozidlá si uplatnil čiastku 3820 €
a 1350 €, okrem toho žiadal priznať úhradu znalcovi, ktorý vypracoval znalecké posudky vo výške 200 €.

24. K uplatnenému nároku žalobcu po strate hodnoty vecí žalovaný uviedol, súbežne uplatňované
nároky za ušlý zisk za stratu hodnoty vecí nie je možné, tieto nároky sa vzájomne vylučujú, pretože
ak by motorové vozidlá neboli zadržiavané, nedošlo by k ušlému zisku, ale došlo by k opotrebeniu
veci. V tomto prípade nemožno vychádzať z doložených znaleckých posudkov, ktoré boli zamerané
na stanovenie hodnoty vozidiel v čase, keď došlo k ich zabaveniu pre účely trestného konania v roku

2004 a v čase, keď boli vozidlá vrátené v roku 2011. Sám žalobca v priebehu konania uviedol, že v
rámci podnikania s taxislužbou sa jednotlivé automobily po určitom čase predali a nakúpili nové, pričom
za týchto okolností nemožno vychádzať z ceny vozidla v roku 2011, keďže je zrejmé, že v tom čase
by vozidlo žalobca už nijakým spôsobom nevyužíval. Žalobca odôvodňuje svoj nárok aj nesprávnym
úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mu vozidlá bezdôvodne zadržiavali. Podľa
žalovaného ide o nesprávny záver, pretože táto nesprávnosť nikdy nebola konštatovaná, naopak bolo

preukázané jednoznačne, že postupovali orgány činné v trestnom konaní v súlade so zákonom. Suma
200 € uplatnená za znalecký posudok nie je sumou, ktorá vyplýva z titulu straty hodnoty veci, preto v
tejto časti žiadal žalovaný žalobu zamietnuť.

25. Súd nepriznal žalobcovi nárok uplatnený ako strata hodnoty vecí a to predovšetkým z toho dôvodu,

že v predmetnej trestnej veci motorové vozidlá žalobcu boli zadržané z dôvodov, ktoré boli zákonné
a orgány činné v trestnom konaní tak ako už bolo konštatované v odpovedi Ministerstva vnútra SR
- Úradom hraničnej a cudzineckej polície nárok na jednotky boja proti nelegálnej migrácii (čl. 126)
vzhľadom na priebeh trestného konania, kedy bolo navrhnuté, aby došlo k trestu prepadnutia veci, teda
v danom prípade motorových vozidiel. Motorové vozidlá vydané žalobcovi až do skončenia trestného

konania vedeného proti nemu vydané byť ani nemohli. Nesporne bolo preukázané, že trestná činnosť,
ktorá bola páchaná taxikármi pracujúcimi na dohodu pre žalobcu, bola predmetom rozsiahleho trestného
konania a vo vzťahu k žalobcovi skončená oslobodením, vo vzťahu k taxikárom, ktorí vykonávali činnosť
na jeho autách, odsúdením tak, ako je konštatované v rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu sp.
zn. PK 2T 28/2007. V tejto časti teda súd žalobcu žalobcu zamietol.

26. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na trovy, ktoré mu vznikli v trestnom konaní. Tento nárok žalobca
odôvodnil tým, že vydaním oslobodzujúceho rozsudku došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia
a splnenia podmienky ustálený v zmysle ustanovenia § 4 Zákona č. 58/1965 Zb. a vznikol mu nárok
podľa § 1 - 4 Zákona č. 58/1969 Zb. na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom

do tohto nároku možno prijať aj trovy nevyhnutnej obhajoby v trestnom konaní, keď si žalobca zvolil
obhajcu. V prípravnom konaní žalobca tvrdil, že mal dvoch obhajcov a to I.. G. T., ktorému zaplatil
čiastku 651,76 € (19 635,-Sk) a I.. C. J., ktorému zaplatil 3286,20 € (99.000,-Sk). K uplatnenému
nároku pripojil príjmové pokladničné doklady a výpis účtu vo vzťahu k úhrade pre I.. C.Á. J.. Na výzvu
súdu predložil navrhovateľ zmluvu o právnej pomoci uzavretú len s I.. C.Á. J., vo vzťahu k prvému

advokátovi to doložiť nevedel, tu v tejto časti si uplatnil nárok na trovy, ktorých zaplatenie preukazoval
príjmovým pokladničným dokladom (čl. 285), pričom z tohto príjmového pokladničného dokladu nie je
možné hodnoverným spôsobom zistiť, z akého titulu bola finančná čiastka uhradená. Tento doklad súd
nepovažoval za dostatočný a hodnoverný.

27. Žalovaný k tomuto uplatnenému nároku na priznanie vynaložených trov v trestnom konaní uviedol,
že podľa neho štát v obdobných prípadoch priznáva iba trovy nutnej obhajoby, minimálne prvú časť
nároku považuje za zjavne neopodstatnenú, keďže žalobca úkony, právnej služby, ktoré mal uskutočniť
I.. T. nijako nepreukázal. Čo sa týka druhej časti nároku, v priebehu konania bola namietaná rozpornosť
nároku v časti zmluvnej odmeny, kedy I.. J. mala byť uhradená čiastka 30.000,-Sk, pričom úkon právnej

služby mal patriť v rozsahu 1.000,-Sk, avšak z predložených dokladov nebolo zrejmé, ktoré úkony boli
vykonané. Záverom ostáva nepreukázaná tá skutočnosť, že nebolo presne špecifikované upresnenie
jednotlivých úkonov právnej služby tak, aby mohol súd posúdiť dôvodnosť uplatňovaných trov zo strany
žalobcu.

28. Súd v tejto časti žalobcovi priznal vynaložené trovy konania v trestnom konaní, ktoré žalobca zaplatil
svojmu advokátovi I.. C. J. vo výške 99.000,-Sk, t.j. 3286,20 €. Tieto trovy boli preukázané ako uhradené
a okrem toho žalobca predložil kópie zápisníc z pojednávaní pred Špeciálnym súdom (zápisnice sú
pripojené do spisu ako listinné doklady), kde z jednotlivých zápisníc bolo možné konkrétne zistiť, či sajehoadvokátzúčastnilpojednávaniavkonkrétnychdňoch.Súdporovnalzápisnicesuplatnenýmitrovami
a dospel k záveru, že boli uplatnené dôvodne a preto ich aj žalobcovi priznal. Nesporne dokladovaná
bola skutočnosť, že žalobca zaplatil svojmu advokátovi v trestnom konaní aj trovy súvisiace s prípravným

konaním, aj keď neboli konkrétne špecifikované úkony, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní. Je
zrejmé, že vzhľadom na rozsiahlosť trestnej činnosti, ktorá bola predmetom šetrenia aj v prípravnom
konaní, zodpovedala čiastka, ktorá bola zaplatená žalobcom svojmu advokátovi. V tejto časti teda
vyhovel súd žalobe žalobcu, jeho nárok považoval za preukázaný a dôvodný.

29. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na náhradu škody titulom prieťahov v trestnom konaní a zanedbanie
základnýchpovinnostíorgánovčinnýchvtrestnomkonaní.Tentonárokodôvodniltým,žesasnažilpočas
vyšetrovania riadnymi dôkaznými prostriedkami dokázať svoju nevinu, ktorá nakoniec vyšla najavo.
Medzitým boli žiadosti o konfrontácie, prepustenie z väzby, vrátenie vozidiel a podobné. Išlo o úkony,
ktoré mali znížiť škodu a v prípravnom konaní mohli viesť k záveru o jeho nevine. Keďže prieťahy trvali
viac ako 6 rokov, tak primeraným zadosťučinením za znemožnenie podnikania počas prebiehajúceho

konania mu zobralo ilúziu o ďalšom rozvoji tohto podnikania a o možnom výkone trestu v prípade, že
sa nepreukáže jeho nevina. Primeranou nemajetkovou ujmou bola čiastka 33333 €. Podľa žalobcu
Európsky súd pre ľudské práva vydal rozhodnutie v trestnej veci, v ktorom sa hovorí, že ak zložky polícia,
súdy nie sú schopné pri svojich právomociach zabezpečiť dostatočne rýchle prejednanie trestnej veci,
tak je potrebné pri výkone trestu túto skutočnosť zohľadniť. Podľa žalobcu orgány činné v trestnom

konaní počas celého prípravného konania postupovali v príkrom rozpore s ich povinnosťou, rovnakou
starostlivosťou a dôslednosťou zisťovať a vykonávať dôkazy nielen v neprospech obvineného, ale aj
svedčiace v prospech obvineného.

30. Žalovaný k tejto časti uplatneného nároku uviedol, že žalobca namieta samotnú dĺžku trestného

konania,akoajúčelnosťpostupuorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,ktorýmalspočívaťvbezdôvodnom
a nezákonnom trestnom stíhaní žalobcu. Tento nárok považoval žalovaný za neopodstatnený. Podľa
neho z ustanovenia § 7 O.s.p., v zmysle ktorého súdy konajú v občianskoprávnych veciach, nemajú
však právomoc preskúmavať trestné konania, hodnotiť účelnosť vykonávaných dôkazných prostriedkov,
či samotnú dĺžku konania. Žalovaný považoval za dôležité, že žalobca ani len nešpecifikoval, aké

úseky trestného konania považuje za tie, v ktorých boli orgány činné v trestnom konaní a súdy nečinné
a dochádzalo tak k zbytočným prieťahom, pričom je celkom jednoducho možné vylúčiť prípadnú
domnienku žalobcu, že prieťahmi je poznačené celé trestné konanie od začiatku trestného stíhania po
moment, kedy bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Presvedčenie o existencii prieťahov
v trestnom konaní je založené len na subjektívnom tvrdení žalobcu. Žalobcovi musí byť dobre známe, že

v danom trestnom konaní bolo trestne stíhaných až 25 osôb, pričom viaceré osoby boli stíhané väzobne
a čo žalovaný považoval za obzvlášť dôležité v konečnom dôsledku boli niektorí obžalovaní právoplatne
odsúdení za spáchanie trestné činy, ktoré im kládla za vinu obžaloba. Žalobca si musel byť vedomý, že
vzhľadomnato,zaakýchokolnostíbolotrestnékonanievedené,boloprávoplatneskončenévpriebehu6
rokov.Nepredložilžalobcažiadnyrelevantnýdôkazoexistenciiprieťahov.Tentonárokžalovanýneuznal.

31. Tento nárok žalobcu súd zamietol v celom rozsahu a to z toho dôvodu, že podľa názoru súdu
súdy v občianskoprávnom konaní nemajú právomoc preskúmavať trestné konanie a hodnotiť účelnosť
vykonaných dôkazov, či dĺžku trestného konania. Žalobca ani konkrétne nepreukázal, v čom videl
prieťahy v trestnom konaní, prípadne zanedbanie povinností orgánov činných v trestnom konaní.

Celkove poukázal na dĺžku trvania 6 rokov, žiadnym spôsobom nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy,
ktorú si v tomto smere uplatnil. Z uvedeného dôvodu, ale predovšetkým z toho, že o prieťahoch konaní
v občianskoprávnej veci nie je možné rozhodnúť a žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, žeby sa
obrátil s takýmto svojim nárokom na Ústavný súd, prípadne žeby v priebehu trestného konania bola
riešená otázka prieťahov v konaní podnetovaná ním.

32. Žalobca si uplatnil ďalej nárok náhradu škody titulom poškodenia zdravia a zničenia rodinných
vzťahov a to vo výške 166500 €. Tento nárok uplatnil titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ
žalovaný namietal skutočnosť, že nemôže nárok uplatniť žalobou podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepriznáva, považuje za potrebné uviesť okolnosti, z ktorých je

zrejmé, že tento nárok nemožno považovať za nedôvodný.

33. Žalobca tvrdil, že na základe informácií, ktoré poskytla médiám polícia, médiami bol označovaný
za člena medzinárodného zločineckého gangu páchajúceho obzvlášť závažnú trestnú činnosť.Táto negatívna prezentácia zasiahla a poškodila jeho právo na rešpektovanie občianskej cti,
ľudskej dôstojnosti a súkromia a mala dôsledky aj na jeho doterajší osobný a profesionálny život.
Najzávažnejším následkom takejto prezentácie boli psychická ujma v podobe zdravotných problémov

žalobcu, rozpad jeho manželstva, ktorý vyvrcholil rozvodom. Bezprostredne po prepustení z väzby
sa nedokázal vyrovnať s pocitom krivdy, strachu, fyzickým a duševným utrpením, ktoré ako osoba
strácajúca nádej v spravodlivosť utrpela. V dôsledku väzby bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike
v Martine v dňoch od 27. 5. 2004 do 16. 6. 2004 s diagnózou G. K. G. ako reakcia na závažný stres.
Tieto následky ujmy, ktoré utrpel a ktorých dôsledkom bolo duševné utrpenie a choroba a následný

rozpad manželstva považoval za najzávažnejší, kedy v zmysle § 5 ods. 1 Zákona č. 58/1969, podľa
ktorého mal právo na náhradu škody ten, ktorému rozhodnutím štátneho orgánu bolo zasiahnuté do
jeho slobôd a toto právo má voči štátu a proti nemu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod
obžaloby oslobodený, sa tohto nároku domáha. Podľa žalobcu bola ustálená judikatúra, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5

ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. (RČ. 13/2009). Pri aplikácii článku 5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť
osobitosťspočívajúcuvtom,žeipôvodnezákonnáväzbanepredstavujúcaporušeniečlánku 5ods.1a4
Dohovorusavdôsledkuoslobodeniaobžalovanéhospodobžalobystávazhľadiskavnútroštátnejúpravy
nezákonnou a tým zakladá zodpovednosť štátu na škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému
vykonanou väzbou (rozsudok sp. zn. 30Cdo 2357/2010 z 11. 1. 2012).

34. Podľa žalobcu bolo nepochybné, že vydaním nezákonného uznesenia o vzatí do väzby došlo na
jeho strane do zásahu do tzv. sféry osobnostných práv. Takéto nezákonné rozhodnutia zasiahli do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti a boli spôsobilé okrem porušenia práva na
osobnú slobodu garantovanú ústavou obmedziť a porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu

súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19
ods. 1 a 2 Ústavy SR a preto bolo potrebné poskytnúť mu ochranu, i keď len spôsobom zadosťučinenia
vo forme finančného plnenia, pričom sa jedná o nárok nemajetkový. Pri odôvodnení výšky nemajetkovej
ujmy žalobca poukázal na to, že určité hranice, v ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe, vyplynuli
aj z právnej úpravy a to zákona č. 514 /2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci s účinnosťou od 1. 1. 2009 (Novela zákona č. 517/2008 Zb.). Novela upravila nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch pri určení kritérií, ktoré súd v rozhodovacej činnosti
zohľadňuje a to aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v Národnom
hospodárstve SR ako vyplýva z ustanovenia § 17 ods. 3 Zákona po novele výška v nemajetkových

peniazoch sa určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, doterajší život, prostredie, v ktorom žije a
pracuje,závažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchknejdošlo.Závažnosťnásledkov,ktorévznikli
poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení. Za §
17 ods. 4 zákona platí, že výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní, alebo
zbaveníosobnejslobody,čirozhodnutíotrestnealeboväzbejenajmenej1/30-inapriemernejnominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý aj
začatý deň pozbavenia a slobody. Uvedený platný zákon neupravil v celom rozsahu priznanie náhrady
za nemajetkovú ujmu, ale len mechanizmus určenia jej minimálnej výšky. Žalobca si náhradu uplatnil vo
výške 166500 € s prihliadnutím na jeho dosah v súkromnom, pracovnom živote, osobnom zdraví.

35. Žalovaný k predmetnému nároku uplatnenej náhrady škody z titulu poškodenia zdravia a zničenia
rodinných vzťahov uviedol, že tento nárok neuznal, pretože nie je zrejmé, aké kritéria si žalobca zvolil na
zdôvodnenie takejto vysokej sumy. Uplatnená suma vyznieva ako premrštená a to obzvlášť v prípadoch
§ 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. V novele stanovil maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy
tak, aby táto nepresahovala výšku náhrady poskytovanej osobám poškodenými násilnými trestnými

činmi podľa osobitného predpisu (Zákon č. 217/2006 Z.z.). Maximálna výška náhrady nemajetkovej
ujmy tak v súčasnosti predstavuje sumu 17600 €, pričom táto suma by pripadla do úvahy iba v tých
najzávažnejších prípadoch, napr. ak bola násilným trestným činom spôsobená smrť. Uvedené podporuje
argumentáciu žalovaného o zjavnej neprimeranosti výšky priznaného nároku. Poukázal na tvrdenie
žalobcu v priebehu konania, že aj takáto výška sa žalobcovi zdá nízka. Žalobca odôvodňoval svoj nárok

na jednej strane z dôvodov poškodenia zdravia a na druhej strane z dôvodu zničenia rodinných vzťahov.
V oboch prípadoch podľa žalovaného možno mať o tvrdeniach žalobcu vážne pochybnosti, ktoré neboli
vyvrátené ani vykonaným dokazovaním. Čo sa týka poškodenia zdravia žalobcu, žalovaný poukázal na
skutočnosť, že žalobca si v tejto časti uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričomdôvodnosť tohto nároku sa snažil preukázať znaleckým posudkom C.. D. T., č. znaleckého posudku
48/2013 zo dňa 17. 5. 2013. V danom prípade ale ide o rozpor medzi tým, aký nárok si žalobca v konaní
uplatňuje (nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu poškodenia zdravia) a tým, aký

dôkaznapodporusvojichtvrdenípredložil(znaleckýposudokvovecihodnoteniabolestného).Jezrejmé,
že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu
škody na zdraví, ktorá sa preukazuje znaleckým dokazovaním potrebným pre vypočítanie presnej sumy
bolestného. Zákon č. 58/1969 Zb. žalobcovi neumožnil uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
(žalobca si tento nárok uplatňuje s poukazom na Ústavu SR a Dohovor), nárok na náhradu škody na

zdraví uvedený zákon predpokladá, možno ho vyvodiť z ustanovení § 20, 21 a 22. Z obsahu návrhu
je však zrejmé, že nárok na náhradu škody na zdraví vo forme bolestného si žalobca v tomto konaní
neuplatňuje a preto znalecký posudok, ktorý predložil na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmyvpeniazochnemožnopoužiť,keďžejezrejmé,žebolvypracovanýpreúčelystanoveniabolestného
a nie iného nároku. O znalecký posudok žalobca požiadal vypracovať až v roku 2013, pričom žiadosť
o predbežné prerokovanie návrhu podával v roku 2010. Tento postup považoval žalovaný za účelový.

Žalovaný v znaleckom posudku poukázal na tú skutočnosť, že psychické problémy, ako aj rozvod
manželstva žalobcu bolo možné datovať do obdobia, ktoré predchádzalo trestnému stíhaniu žalobcu a
teda nemohlo mať vplyv na vznik uplatňovanej škody. Narušenie vzťahov v rodine bolo teda preukázané
zo skutočností vyplývajúcich zo znaleckého posudku aj výpoveďou bývalej manželky žalobcu. Jediné
narušenie vzťahov, ktoré bolo relevantné, bol vzťah žalobcu s bratom, ktorý bol v uvedenej trestnej

veci právoplatne odsúdený, avšak toto nemohlo byť v súvislosti s konaním žalovaného. Informácie, o
ktorých žalobca tvrdil, že boli poskytnuté médiám v súvislosti s trestným konaním, podľa žalovaného
tento ovplyvniť nemohol a takýmito informáciami ani nedisponoval, teda nemôže niesť zodpovednosť
za negatívne prezentovanie osoby žalobcu v médiách.

36. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z nasledujúcich skutočností:

37. Zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého by žalobcovi prináležal
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc však z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu
žalobcom, ako aj posúdenia predmetného nároku bola nemajetková ujma žalobcovi priznaná v súlade

s ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dohovor bol posúdený ako
právna norma, ktorej postavenie prináleží v našom právnom poriadku, čo sa týka jej viazanosťou a
aplikáciou.

38. Vychádzajúc z ustanovenia v hlave 1 článku 5 Dohovoru - právo na slobodu a bezpečnosť je

upravené: 1. Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom a)
zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom, b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, že sa zaručila
splnenie povinnosti ustanovenej súdom, c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za

účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu,
aleboaksúoprávnenédôvodydomnievaťsa,žejepotrebnézabrániťjejvspáchanítrestnéhočinu,alebo
v úteku po jeho spáchaní. 5. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami
tohto článku, má nárok na odškodnenie.

39. Pokiaľ judikatúra ustálila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti
s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď
nárok na odškodnenie väzby nevznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. (R
13/2009) pri aplikácii článku 5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitosť spočívajúcu v tom, že
i pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca porušenie článku 5 ods. 1 a 4 Dohovoru sa v dôsledku

oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnom a tým
zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou
(rozsudok sp. zn. 30Cdo 2357/2010 zo dňa 11. 1. 2012).

40. Z takto ustáleného záveru súd dospel k presvedčeniu, že žalobcovi prináleží nemajetková ujma,

ktorú stanovil vo výške 6000 €. Pri stanovení tejto výšky sa súd riadil nasledovnými úvahami:

41. Žalobca bol oslobodený v trestnom konaní preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, ktorý mu
bol kladený za vinu. Teda tým, že bol zadržaný, daný do väzby, následne bolo vo či nemu vedené trestnékonanie, vznikol na strane žalobcu nárok na majetkovú ujmu, pretože nesporne došlo k zásahu do práv
na ochranu jeho osobnosti, k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.

42. Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosť v spoločnosti do značnej miery je, pokiaľ ujmou
vzniknutou v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu a trvaniu a šírke
okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje, prežíva ako závažnú. Pri určení výšky ujmy súd ju
voľnou úvahou stanoví, musí však v každom jednotlivom prípade vychádzať zo zisteného skutkového
stavu a v rámci tohto sa opierať o konkrétne a preukázateľné hľadiská.

43. Zo strany žalobcu rozsah ujmy vo vzťahu k jeho osobe bol preukazovaný v podstate len jeho
vyjadreniami a v určitej miere vyjadrením jeho bývalej manželky. Vo vzťahu k okoliu, vo vzťahu k
spoločnosti, vo vzťahu k obchodným partnerom žalobca žiadne dôkazy nepreukazoval. Navrhovateľom
navrhnutí a súdom vypočutí svedkovia I.Á. J., G. Y. (čl. 406) sa zhodne vyjadrili, že pred vzatím do väzby
mal žalobca dobre rozbehnutú taxislužbu, sám pritom s autami nechodil, po prepustení z väzby už v

tejto činnosti nepokračoval (svedkovia boli tiež taxikári). Obidvaja potvrdili zlý psychický stav žalobcu po
prepustení z väzby, osobne to s ním neriešili.

44. Svedkyňa B. G., bývalá manželka (čl. 405) žalobcu vo svojej výpovedi potvrdila existenciu zlého
psychického stavu žalobcu po prepustení z väzby. Snažila sa mu pomôcť, hľadala lekárov, predávala

potraviny, ktoré mal u jej matky v pivnici (určené na podnikanie), kontaktovala obchodných partnerov.
Mala vedomosť o trestnom stíhaní brata žalobcu (súdený v rovnakej trestnej veci). Podľa svedkyne
žalobca v tej dobe nebol schopný pokračovať v podnikaní. Manželstvo v období pred vzatím do väzby
žalobcu hodnotila tak, že nebolo ideálne. Vychádzajúc z jeho vlastného tvrdenia, preukázania dosahu
aj na psychiku po vzatí do väzby, prepustení z väzby je nesporné, že väzba bola zásahom značne

nepriaznivým vo vzťahu k jeho osobe, pričom treba prihliadnuť na záver trestného konania, kedy bolo
konštatované, že žalobca bol oslobodený, lebo sa nedokázalo, že sa stal skutok.

45. Súd dospel k presvedčeniu, že tak vysoká výška nemajetkovej ujmy, ako si navrhovateľ uplatnil,
je absolútne neprijateľná s prihliadnutím na nemajetkové ujmy, ktorých výška je upravovaná právnymi

predpismi tak, ako aj na to poukázal žalovaný. Celkove výška nemajetkovej ujmy nie je jednoznačne
upravená právnymi predpismi (právna úprava platná k obdobiu zakladajúcemu nárok). Vzhľadom na
prostredie, okolnosti a porovnateľné pomery súd poukazuje na právnu úpravu v Českej republike, kde
Český občiansky zákonník obsahoval ustanovenie týkajúce sa takej náhrady pri priznaní nemajetkovej
ujmy a stanovil cenu života od 85.000 - 240.000,- Kč, pričom záležalo na vzťahu k osobe, ktorá zomrie

cudzím zavinením. Navyšovať jednorazovú čiastku podľa súdnej praxe bolo možné len v prípade
mimoriadnych prípadov, t.j. v prípade mimoriadnej závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, prípadne
mimoriadnych okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva. Uvedené súd vychádza len príkladmo, aby
bolo zrejmé, akými úvahami sa spravoval pri stanovení výšky majetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcovi.
Žalobca, ktorý vykonával ako podnikateľskú činnosť taxislužbu, v podstate na taxíkoch sám chodil

minimálne, túto činnosť vykonávali na základe dohody s ním C. G. (brat), Ľ. Š., C. Š.. Všetci boli
rozsudkom Špeciálneho súdu odsúdení na nepodmienečný trestný čin za závažnú trestnú činnosť tak,
ako to je konštatované v rozsudku Špeciálneho súdu sp. zn. PK 2T 28/2007. Súd priznal žalobcovi
nemajetkovú ujmu 6000 €. Takto stanovená výška nemajetkovej ujmy podľa názoru súdu, zodpovedá
zisteným skutkovým okolnostiam, preukázaným skutočnostiam. Nemôže nahrádzať výška nemajetkovej

ujmy žalobcom uplatnené nároky na bolestné, ktoré mali vyplynúť zo znaleckého posudku, ktorý si
žalobca následne dal vypracovať v roku 2013 a to aj z toho dôvodu, že nemajetková ujma nie je
adekvátna konkrétnej sume v danom prípade bolestného, ale podlieha úvahe súdu po zhodnotení
všetkých rozhodujúcich skutočností.

46. Proti rozsudku zo dňa 17.4.2014 žalobca aj žalovaná podali odvolanie, na základe ktorého odvolací
súd rozsudok súdu I.stupňa v časti 38703 eura (suma 5370 euro titulom náhrady škody z dôvodu úbytku
na hodnote zadržaných vecí a sumu 33333 euro titulom náhrady škody spôsobenej prieťahmi v trestnom
konaní a zanedbaním základných povinností orgánov, činných v trestnom konaní) potvrdil. Vo zvyšnej
časti (vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9286,0 eura a vo zvyšnej

časti výroku, ktorým súd návrh žalobcu titulom náhrady škody predstavujúcej ušlý zisk, trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní a nemajetkovej ujmy za poškodenie zdravia a zistenie rodinných vzťahov,
vo výroku o trovách konania) rozsudok okresného súdu zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.Odvolací súd sa stotožnil s právnym základom uplatneného nároku žalobcu tak, ako bolo v odôvodnení
rozsudku súdu I.stupňa.
Pokiaľ išlo o rozhodovanie o nárokoch, ktoré súd I.stupňa nepriznal, resp. nepriznal v uplatnenej výške,

z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo nasledovné: o zamietnutie návrhu na náhradu ušlého zisku vo
výške 94244,80 eura, podľa názoru odvolacieho súdu nie je zrejmé, či sa súd zaoberal tým, či žalobcovi
nejaký ušlý zisk vôbec vznikol, ak nie v takom rozsahu, ako vypočítal, tak potom v akom a pokiaľ áno,
ale v menšom rozsahu, z akého dôvodu nevyhovel návrhu žalobcu aspoň čiastočne.

47. Pri nároku na trovy obhajoby v trestnom konaní, okresný súd dospel k záveru, že nárok je dôvodný,
avšak pokiaľ išlo o výšku, rozhodnutie okresného súdu bolo nepreskúmateľné. Úkony, uskutočnené v
priebehu prípravného konania konkretizované neboli, napriek tomu súd žalobcovi priznal náhradu trov
obhajoby v prípravnom konaní, ktorú žalobca preukázal len príjmovým pokladničným dokladom bez
toho, aby bolo konkretizované a preukázané či vôbec a za aké úkony obhajca žalobcu v trestnom konaní
vykonal. Súd sa nevysporiadal s námietkou žalovanej o potrebe úkony právnej služby konkretizovať a

ich vykonanie i preukázať. Okresný súd sa v novom rozhodnutí musí vysporiadať s tým, v akej výške
patrí odmena za jednotlivé úkony právnej služby, poskytnuté pri obhajobe v trestnom konaní vo vzťahu
k zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci.

48. Ďalší nárok a to na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s poškodením zdravia a rodinného života,

tento nárok odvolací súd čo sa týka právneho zdôvodnenia považoval za preukázaný, avšak bol toho
názoru, že výška priznaného nároku nebola dostatočne odôvodnená.

49. Následne súd vo veci vytýčil pojednávania, na ktorých vykonal dokazovanie opakovaným výsluchom
strán sporu, listinnými dokladmi, ktoré boli podkladom už pre rozhodnutie súdu v roku 2014 a ďalšími

listinnými dokladmi, doplnenými v rámci dokazovania pred súdom I.stupňa, t.j. oznámenie Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 29.12.2010, týkajúce sa uplatnenia náhrady škody žalobcom, rozpisom trov
právneho zastúpenia (čl.591-592), žiadosťou o predbežné prerokovanie škody čl. 593 a nasledujúce,
oznámenie I.. J. zo dňa 27.12.2012, žiadosťou o vyjadrenie k uplatnenému nároku na náhradu škody
zo dňa 29.9.2011 s podacím lístkom, časové rady vybraných ukazovateľov v národnom hospodárstve,

rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 26.8.2016 a odborným lekárskym posudkom zo dňa 17.10.2016.

50. Z nárokov uplatnených žalobcom vo vzťahu k žalovanej bolo potrebné sa vysporiadať s nárokom na
náhradu ušlého zisku, úhradu trov trestného konania a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti
so spôsobením poškodenia zdravia, straty rodinného života.

51. Nesporné bolo, že žalobca si voči žalovanej už pri predbežnom prejednaní nároku uplatnil ušlý
zisk, ktorý vo finančnom vyjadrení uviedol v sume 78000 euro bez akýchkoľvek dokladov, podkladov,
resp. výpočtu. V žalobe v prejednávanej veci uplatnil ušlý zisk vo výške 94244,80 eura. V priebehu
konania sa stotožnil žalobca s tým, že uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku by bolo možné priznať

len do sumy, ktorú si uplatnil pri predbežnom prejednaní žaloby, t.j. vo výške 78000 euro. Žiadne nové
listinné doklady resp. akékoľvek návrhy na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu predložené neboli.
Žalobca zotrval na tom, že si uplatňuje ušlý zisk za obdobie od februára 2004 do septembra 2011,
t.j. za sedem rokov a štyri dni, pričom jeden deň uplatňoval ušlý zisk vo výške 18,40 eura, pri období
sedem rokov a štyroch dní by ušlý zisk predstavoval pri výpočte stanovenom žalobcom sumu 301469,10

eura a z tohto uplatňoval 1/3-inu, t.j. 94244,80 eura pri zohľadnení výšky, ktorá však bola uplatnená
v predbežnom prejednaní nároku, teda 78000 euro. Sumu 78000 euro žiadal žalobca priznať titulom
náhrady za ušlý zisk. K svojmu výpočtu ešte doplnil to, že ušlý zisk stanovil s prihliadnutím na jeden
deň 18,40 eura zisk vo výške 94244,80 eura a za inú činnosť, ktorá nesúvisela s taxislužbou vo výške
207224,30 eura, vychádzajúc z tejto činnosti, ktorú vykonával v roku 2003. Mesačne by teda celkove

jeho príjem mal byť 17268,69 eura. Išlo v podstate o teoretický výpočet, kde tvrdil žalobca, že zohľadnil
to, že boli namontované krátko pred vzatím do väzby do motorových vozidiel zariadenia na plynové
palivo, čo sa zaznamenalo aj v technických preukazoch týchto vozidiel. K tomuto súd konštatuje, že v
znaleckých posudkoch W.. C. č.16/2011 a č.17/2011, kde sú pripojené technické preukazy motorových
vozidiel na vozidle Škoda Favorit 136L je zaznamenaná prestavba montáže plynu 24.3.2003 a pri

vozidle Škoda Felícia combi 9.10.2002. Tu súd poukazuje na to, že nebolo toto technické zariadenie
montované krátko pred vzatím žalobcu do väzby (v roku 2014), teda uvedené prestavby motorových
vozidiel montážou plynu boli už v roku 2002, resp. 2003. Pri priznávaní nároku na náhradu ušlého zisku
súd konštatuje, že tento nie je možné priznať voľnou úvahou, alebo porovnávaním nejakých skutočností,ale bolo by to možné len na základe konkrétnych listinných dokladov. Podľa názoru súdu v tomto
smere by rozhodujúcim dôkazom bol znalecký posudok, ktorý však žalobca nepredložil ani pokiaľ súd
vyslovil takýto názor, že priznanie by odôvodňovalo najhodnovernejšie na základe znaleckého posudku.

Keďže ušlý zisk tak, ako už bolo konštatované v odôvodnení rozsudku súdu I.stupňa sa neprejavuje
zmenšením majetku poškodeného alebo stratou očakávaného prínosu, nemôže postačovať nejaká
pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musia byť nesporne preukázané skutočnosti, na základe
ktorých by bolo dôvodné očakávať zväčšenie tohto majetku, ku ktorému nedošlo v dôsledku konania
škodcu. Motorové vozidlá, na ktorých žalobca vykonával taxislužbu boli zadržané orgánmi činnými v

trestnom konaní. Išlo o zákonné zadržanie motorových vozidiel, čo v konaní už aj bolo preukázané.
Na základe tejto skutočnosti nemohol žalobcovi priznaný nárok na náhradu škody za tieto vozidlá (v
tejto časti rozsudok právoplatný). Za takéhoto skutkového a právneho stavu predpokladať vykonávať
podnikateľskú činnosť na vozidlách, ktoré boli zákonným spôsobom zadržané, alebo boli používané pri
výkone, ktoré boli používané v súvislosti s trestnou činnosťou podľa názoru súdu nie je možné a ani
pravdepodobným výpočtom, vykonaným žalobcom priznať ušlý zisk. V tomto smere žiadnym spôsobom

nezákonnosť zadržania motorových vozidiel nebola dokladovaná, preukazovaná. Sprostredkovateľskú
činnosť, na ktorú sa žalobca odvolával a ktorú vykonával aj pred jeho vzatí do väzby, teda aj v roku 2003
s poukazom na daňové priznania za rok 2002 nepreukázal žalobca, že by v roku 2004 niečo bránilo jemu
vykonávať sprostredkovateľskú činnosť. Netvrdil, že na túto činnosť by potreboval zadržané motorové
vozidlá. Žalobca predložil zmluvy o sprostredkovaní služieb č.4 zo dňa 1.7.2003 a č.2 zo dňa 3.1.2003.

Tieto zmluvy boli po obsahovej stránke neurčité a pre toto konanie nehodnoverným dôkazom. Nie je
zo zmlúv zrejmé, ako a či vôbec súvisia s motorovými vozidlami, ktoré boli žalobcovi zadržané. Iným
spôsobom uplatnený nárok na ušlý zisk zo sprostredkovateľskej činnosti žalobca nedokladoval, návrhy
na vykonanie dokazovania nemal. Predložil súdu ako listinné doklady zošity so záznamom jázd taxikárov
v rámci taxislužby, ktorú vykonával spôsobom, že na jeho motorových vozidlách väčšinu jázd vykonávali

iní, ktorí to realizovali na základe zmluvy so žalobcom. Z týchto zošitov nebolo možné hodnoverne a
právne nespochybniteľne preukázať príjem z tejto činnosti tak, aby bolo možné z neho ustáliť ušlý zisk.
Tu súd len okrajove opakovane poukazuje na to, že taxikári, ktorí vykonávali túto činnosť boli odsúdení
v trestnom konaní, kedy žalobca bol oslobodený vrátane brata žalobcu a teda k páchaniu trestnej
činnosti došlo na motorových vozidlách žalobcu. Žalobca predložil daňové priznanie na rok 2002, kde

príjem zo živnosti bol 694.054,-Sk, výdavky 649.834,-Sk, základ dane 44.217,-Sk a zaplatená daň 540,-
Sk. Z daňového priznania za rok 2003 bol zistený príjem zo živnosti 904.379,-Sk, výdavky 901.637,-
Sk, základ dane 2.742,-Sk a zaplatená daň 0 euro. Roky 2002 a 2003 boli rokmi, ktoré predchádzali
vzatiu žalobcu do väzby. Samotné daňové priznanie tak, ako bolo predložené ničím neodôvodňovalo
tvrdenie žalobcu, že prišiel o ušlý zisk v rozsahu 78000 euro. Pokiaľ by žalobca žiadal priznať uplatnený

nárok na ušlý zisk, bolo jeho povinnosťou, aby v tomto smere uniesol dôkazné bremeno preukázania
sumy 78000 euro hodnovernými listinnými dokladmi, ktoré by súd mohol posúdiť a ku ktorým by sa
jednoznačne mohla vyjadriť žalovaná. Pretože takéto dôkazné bremeno žalobca neuniesol, súd jeho
nárok nepriznal. Z predložených listinných dokladov nebolo možné ustáliť ani čiastočný finančný nárok
žalobcu. Sprostredkovateľskú činnosť, ktorú vykonával pred vzatím do väzby žalobca hodnoverným

spôsobom nepreukázal a pokiaľ poukázal na neúplné zmluvy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo
na základe takýchto zmlúv mohol vykonávať činnosť pred vzatím do väzby a potom po prepustení z
väzby v roku 2004 žiadny spôsobom túto činnosť nevykonával, resp. nemohol vykonávať. Tak isto čo
sa týkalo teoretického výpočtu ušlého zisku žalobcu pri činnosti, ktorá súvisela s taxislužbou, žalobca
kvalifikovaný výpočet nepredložil (odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok), vozidlá, na ktorých

vykonával taxislužbu pred vzatím do väzby boli v nasledujúcom období zákonným spôsobom zadržané,
čo muselo byť zohľadnené aj pri uplatnení tohto nároku.

52. Nárok žalobcu na uplatnenie ušlého zisku vzhľadom na uvedené súd nepriznal.

53. Zo strany žalobcu bol uplatnený nárok na náhradu trov konania, ktoré mal v trestnom konaní a
ktorýchúhradužiadalpriznať.Pripredbežnomprejednanínárokužalobcauplatnilnáhradutrovprávneho
zastúpenia, ktoré zaplatil advokátom I.. G. T. vo výške 19.635,-Sk, t.j. 651,76 eura a I.. C. J. 99.000,-Sk,
t.j. 3286,20 eura. Listinné doklady, ktorými by preukázal úhrady I.. G. T. predložené neboli v priebehu
celého konania a preto v tejto časti mu nárok priznaný nebol. Dňa 23.5.2016 žalobca predložil súdu

špecifikáciu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v trestnom konaní s tým, že táto špecifikácia
bola predložená žalovanej, ktorá ju žiadnym spôsobom nespochybnila. Žalobca zaplatil I.. C. J. trovy
právnehozastúpenia,ktorébolivyčíslenévsúladesVyhláškouč.655/2004Z.z.,základnásadzbatarifnej
odmeny v roku 2008 podľa § 11 ods.2, § 12 ods.3 písm.c/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SRč.655/2004 Z.z. predstavovala sumu 3.176,-Sk, t.j. 105,42 eura, režijný paušál pre rok 2008 bol 190,-
Sk, t.j. 6,31 eura. Právny zástupca špecifikoval úkony, ktoré vyplynuli zo zastupovania na hlavných
pojednávaniach s rozpisom počtu úkonov, rozsah režijných paušálov, hotové výdavky, t.j. cestovné

náklady a strata času. Zastupovanie sa týkalo pojednávaní dňa 1.4.2008, 7.4.2008, 8.4.2008, 9.4.2008,
10.4.2008, 14.4.2008, 15.4.2008, 13.5.2008, 17.9.2008. Celková náhrada trov konania pred súdom bola
vyčíslená na sumu 4386,85 eura. K týmto úkonom boli pripojené zápisnice z jednotlivých pojednávacích
dní na Špeciálnom súde, s ktorými bola žalovaná oboznámená. K tomuto nároku, ktorý bol takto
špecifikovaný, čo sa týkalo konkrétnych dní, uplatnenej odmeny znalca, režijného paušálu a ďalších

porád klientov, cestovných nákladov a straty času žalovaná nevzniesla žiadne námietky, preto v tomto
smere nebolo potrebné vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie a pre nárok žalobcu bola ustálená suma,
ktorá vyplynula z predbežného prejednania nároku žalobcu pri úhrade trov právneho zastúpenia I.. C.
J. a to výške 3286,20 eura.

54. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody titulom poškodenia zdravia, zničených rodinných vzťahov

vo výške 166500 euro. Tento nárok označil ako nárok, uplatnený titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Tak, ako vyplynulo z doterajšieho dokazovania a rozhodovania, priznanie tohto nároku bolo dôvodné.
Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní strán sporu sa stotožnil s tým, že tento nárok je potrebné
posudzovať v súlade so Zák.č.58/1969 ako aj v súvislosti s článkom 5.ods.1 a ods.5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právna stránka nároku žalobcu v tomto smere bola daná. V ďalšom

bolo potrebné posúdiť výšku uplatneného nároku žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy.

55. Žalobca pri uplatňovaní tohto nároku argumentoval tým, že podľa informácií polícií bol prezentovaný
ako člen medzinárodného zločineckého gangu, páchajúceho obzvlášť závažnú trestnú činnosť.
Negatívna prezentácia zasiahla do jeho občianskej cti, dôstojnosti, súkromia a mala dôsledky v

jeho osobnom a profesionálnom živote. Najzávažnejším následkom bola psychická ujma v podobe
zdravotných problémov, rozpad manželstva a jeho rozvod. Po prepustení z väzby sa nedokázal vyrovnať
s pocitom krivdy, strachu, fyzickým a duševným utrpením. Bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike
v mesiacoch máj a jún 2014 s diagnózou G. K. G. ako reakciou na závažný stres, ktorý prežil. Tento
zásah do osobnostných práv sa prejavil v jeho profesionálnom i súkromnom živote. Žiadal o priznanie

nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil vo výške 166500 euro.

56. Žalovaná poukázala na to, že uplatnená výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná, pretože ani v
prípade náhrady, ktorá sa poskytovala poškodeným násilnými trestnými činmi, takáto výška nebola
priznaná, je tu suma maximálne 17600 euro len pre závažné prípady. Pokiaľ žalobca argumentoval

poškodením zdravia a zničením rodinných vzťahov, v oboch prípadoch mal o tvrdeniach žalobcu vážne
pochybnosti, ktoré nevyvrátil ani vykonaným dokazovaním. Predložený znalecký posudok C.. D. T.
bol posudkom o ohodnotení bolestného, čo nebolo možné zohľadniť pri nároku nemajetkovej ujmy v
peniazoch, nakoľko išlo o nárok na náhradu škody na zdraví. Tento dôkaz žalobca dal vypracovať v roku
2013, pričom predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody bolo v roku 2010, takže v čase

podania žaloby tento nárok takýmto spôsobom dokazovaný nebol. Rozpad rodinného života a narušenie
vzťahov v rodine z pohľadu výpovede bývalej manželky žalobcu sa javil nepravdepodobný, pretože
k narušeniu vzťahov a rozvod manželstva boli datované do obdobia, ktoré predchádzalo trestnému
stíhaniu žalobcu.

57. Pri priznávaní nároku, ktorý si v tejto časti žalobou žalobca uplatnil je možné ustáliť výšku súdom
len voľnou úvahou s prihliadnutím na rozhodné skutočnosti, ktoré možno zohľadniť pri stanovení výšky
nemajetkovej ujmy. Okrem predloženého znaleckého posudku zo strany žalobcu k rozsahu ujmy bolo
preukazované jeho vlastným vyjadrením, v určitom rozsahu vyjadrením jeho bývalej manželky. Okolie,
ktorého malo takým spôsobom vnímať ako žalobca popisoval vo vzťahu k obchodným partnerom,

preukazované nebolo. Navrhol vypočuť svedkov a to I. J. S. G. Y., ktorí sa zhodne vyjadrovali v tom,
že pred vzatím do väzby mal žalobca dobre rozbehnutú taxislužbu, pričom sám s autami nechodil, po
prepustení z väzby už v tejto činnosti nepokračoval. Obidvaja zhodne potvrdili zlý psychický stav žalobcu
po prepustení z väzby, ale osobne to s ním neriešili. Bývalá manželka žalobcu B. G. ako svedkyňa
v konaní vo svojej výpovedi potvrdila existenciu zlého psychického stavu žalobcu po prepustení z

väzby. Mala záujem mu pomôcť, hľadala lekárov, kontaktovala obchodných partnerov. Mala vedomosť
o trestnom stíhaní brata žalobcu v rovnakej súdenej trestnej veci. Podľa svedkyne žalobca v dobe
po prepustení z väzby nebol schopný pokračovať v podnikaní. Väzbu hodnotila ako zásah značne
nepriaznivý vo vzťahu k žalobcovi. Samotné trestné stíhanie skončilo tak, že bol oslobodený, lebo sanedokázalo, že sa skutok stal. Po zrušení rozhodnutia I.stupňového súdu žalobca predložil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 26.8.2016. Z uvedeného listinného dokladu
vyplynulo, že za invalidného bol uznaný z dôvodu, že má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť o 45% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Rozhodnutie vychádzalo z lekárskeho posudku
zo dňa 15.8.2016, ktorý bol taktiež pripojený do spisu, vychádzajúc z odborného lekárskeho posudku
tento bol so záverom S.E. K. G. - ťažká epizóda aktuálne mierna až Ú.-K. symptomatika. Lekár pri tom
vychádzal z psychiatrických vyšetrení, ktoré boli od 13.8.2013 až do 18.5.2016. Ide o obdobie, kedy boli
riešené ambulantne K. R. žalobcu bez udržiavacej liečby s tým, že pacient dvanásť rokov rieši vzatie

do väzby a súdnu obžalobu pre trestný čin, pre ktorý bol v roku 2009 v plnom rozsahu oslobodený.
Na listinný dôkaz a to rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a to aj o priznaní invalidity ako aj
odborný lekársky posudok žalobca poukazoval s tým, že ide o dôsledok jeho vzatia do väzby a jeho
následného nevysporiadania sa žalobcu s daným skutkom a stavom, v ktorom sa ocitol.

58. Čo sa týka výšky priznania nemajetkovej ujmy súdna prax aj teória považujú za náležité sankcie za

zásah do osobnosti fyzickej osoby priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, zatiaľ neboli dostatočne
jasneustálenézákladnémedze,vrámciktorýchbysamalapohybovaťvýškatejtonemajetkovejnáhrady.
Východiskom k priznaniu takejto ujmy je posúdenie kategórie v rodinných, emocionálnych vzťahoch,
ktoré bližšie nikde vymedzené všeobecnejšími kritériami nie je. Pritom každá racionálna a logická
úvaha môže byť interpretovaná rozlišne, možno aj až protichodne, konštatovanie hodnoty usporiadania

rodinného života, stresové situácie narušenia súkromia je hodnota, ktorá nie je jednoznačne vyčísliteľná
v peniazoch. Konštatovať však automaticky nemožno, že súvisiaca výška náhrady nemajetkovej ujmy
je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená, ale rovnako možno z daného konštatovania
dedukovať, že nevyčísliteľnosť nevedie k záveru o nulovom základnom východisku. Pre porovnanie a
interpretovanieúvahysúdu,ktorýstanovilvýškunemajetkovejujmyužalobcu10000europoukazujesúd

na rozhodnutie Európskeho súdu ES ĽP vo veci T. c/a Slovenská republika a Európsky súd pre ľudské
práva priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25000 euro, pričom neoprávneným zásahom
(nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku vedie k nezabráneniu trestného činu) do
osobnostných práv p. T. bolo zasiahnuté usmrtením jej dvoch maloletých detí vo veku päť a jeden
rok. Náhrada nemajetkovej ujmy bola priznaná za zásah do práva na súkromie zahŕňajúce právo na

rodinný život, pričom zásah spočíval v absolútnom rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej,
nakoľko došlo k usmrteniu dvoch jej detí (jediných), ktoré boli zastrelené ich otcom, ktorý následne
spáchal samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému
dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12500 euro. V prejednávanej veci došlo na strane žalobcu k tomu,
že po prepustení z väzby podľa lekárskych posudkov, potvrdení o liečení, podľa odborných vyjadrení

lekárov, potvrdením o hospitalizácií, znemožnením vykonávania podnikateľskej činnosti v rovnakom
rozsahu ako to bolo pred vzatím do väzby, došlo k zásahu do jeho osobnej sféry, pričom tento zásah v
čase predbežného prejednania nároku žalobcom nebol podložený rozhodnutiam o priznaní invalidného
dôchodku z dôvodov, ktoré boli konštatované v pripojenom odbornom posudku, ale možno z nich vyvodiť
tú skutočnosť, že dopad na žalobcu bol týmto spôsobom preukázaný už v čase prejednania jeho nároku.

Súd sa domnieva, že žalobca určite utrpel nemajetkovú ujmu, uskutočniac odhad na spravodlivom
základe, priznal mu z tohto titulu sumu 10000 euro. Voľná úvaha ohľadne výšky nemajetkovej ujmy
v prípade zásahu do práva na osobný rodinný život a profesionálny výkon je ťažko odôvodniteľná
konkrétnejšími východiskami a závermi než odhadom na spravodlivom základe. Pri priznávaní výšky
nemajetkovej ujmy okrem uvedeného súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že trestná činnosť, ktorá už bola

v rozhodnutí konštatovaná, bola vykonávaná na vozidlách žalobcu, ktoré boli zákonným spôsobom
zadržané. Trestnej činnosti sa dopúšťali tí, ktorí používali na základe dohody so žalobcom jeho motorové
vozidlá a preto určite v prípravnom konaní bolo ťažké orgánom činným v trestnom konaní na začiatku
hneď ustáliť rozsah trestnej činnosti a vzhľadom k tomu, že sa to týkalo počtu 25.obvinených, resp.
obžalovaných a prvotné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní bolo pochopiteľné, bolo v

štádiu dôvodné. Následné zistenia, stav a rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní bolo vo
vzťahu k žalobcovi rozhodované tak, že bol oslobodený spod obžaloby. Po prepustení z väzby žalobca
ťažko niesol situáciu, v ktorej sa ocitol a predložil dôkazy, svedčiace o tom, že sa nevedel dostatočne
vysporiadať so skutočnosťou.
Hodnotiac všetky skutkové a právne okolnosti súd vo zvyšnej časti uplatnený nárok žalobcu na

nemajetkovú ujmu zamietol.
Žalovaná pre prípade úspechu žalobcu vo veci, aby jej bola poskytnutá lehota na plnenie v rozsahu
30 dní s odôvodnením, že sa jedná o špecifický proces, ktorý je zaťažený určitou administratívnou
náročnosťou, keď je požadovaná úhrada na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Súdvyhovel tomuto návrhu a zaviazal žalovaná zaplatiť sumu 13286,20 eura do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

59. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca si
uplatnil žalobou sumu 311351,76 eura, úspešný v konaní bol vo výške 13286,33 eura. Úspech vo veci
mal v percentuálnom vyjadrení 4,3% a neúspech 95,73%. Pomer úspechu a neúspechu bol 91,4%.
Pri takomto pomere úspechu a neúspechu žalovaná bola úspešná 91,4% a preto pri zohľadnení tohto

úspechu jej súd priznal úplnú náhradu trov konania, pretože neúspech bol zanedbateľný.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.