Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/345/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115217767
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5115217767.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,
členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcov: 1/ U. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., C., 2/ K. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., C., 3/ Z. C.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., C., 4/ Z. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX
M., C., 5/ U. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., C., 6/ Z. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom

Q. S. XX, XXXX M., C., 7/ Z. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., C., 8/ K. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., 9/ Q. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. S. XX, XXXX M., C., všetci
zastúpení JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, so sídlom E. XX, C., proti žalovaným: 1/ S. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom T., O. XX, t.č. XXX R. O. C. D., R. M. XX, E., zastúpenému JUDr. Štefanom Schnellym,
N. X. XXXX/XX, T., 2/ S. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. XXXX/XX, 3/ Z. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T. F. 1, t. č. W. P., o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov 1/ až 9/ a
žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 8C/278/2015-443 zo dňa 03. 04. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zaviazal žalovaných 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne
k povinnosti uhradiť žalobcom 1/ až 9/ každému nemajetkovú ujmu po 4 000,- eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .

Výrok o náhrade trov prvoinštančného konania m e n í tak, že žalobcom 1/ až 9/
p r i z n á v avoči žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Výrok, ktorým v ostatnej časti súd žalobný návrh ohľadne náhrady škody, bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia zamietol, z r u š u j e .

Žiadnej zo strán sporu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina opakovane rozhodol o žalobe na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Priznal žalobcom 1/ až 9/ každému nemajetkovú ujmu po 4 000,- eur, ktorú sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť žalovaní 1/, 2/ a 3/ v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej
časti súd žalobný návrh žalobcov 1/ až 9/ ohľadne náhrady škody, bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ až 9/ priznáva trovy konania a
právneho zastúpenia voči žalovaným v rozsahu 50 %. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust.
§ 11 Občianskeho zákonníka, ako aj § 13 Občianskeho zákonníka vychádzajúc z toho, že žalovaní
dňa 20. 08. 2000 spoločne vnikli do rodinného domu č. XX na ulici A., ktorého majiteľom bol U. C.

a fyzicky napadli žalobcov, pričom jednotlivé zranenia utrpela K. C., Z. C., K. C., Z. C. a neb. B. C.,
ktorá na následky zranení dňa XX. XX. XXXX zomrela. Žalovaní boli za uvedené konanie právoplatne
odsúdení rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici, resp. Okresného súdu Žilina.Uvedené konanie žalovaných zasiahlo do zákonom chránených zložiek osobnosti poškodených, pričom
morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade ako nedostačujúce a v značnej miere bola
znížená dôstojnosť fyzickej osoby, keď rodina C. bola napadnutá pre ich rasu, etnickú príslušnosť bez

akéhokoľvek dôvodu a predchádzajúceho verbálneho konfliktu. Súd prvej inštancie konštatoval, že išlo o
protiprávny zásah, ktorý súčasne objektívne bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia
žalobcov. Pri rozhodovaní tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR, ÚS SR II. ÚS 424/2012, resp.
zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorými boli predchádzajúce rozhodnutia vo veci, keď
návrh žalobcov bol zamietnutý, zrušené. Pri rozhodovaní bol tak viazaný právnym názorom Ústavného

súdu SR, resp. názorom Krajského súdu v Žiline. Výšku nemajetkovej ujmy súd určil s prihliadnutím
na konanie žalovaných, ale aj následky, ktoré útok na rodinu zanechal s prihliadnutím na dovtedajšie
konanie súdov, keď páchatelia trestného činu boli uznaní vinnými a odsúdení na trest odňatia slobody.
Vo zvyšnej časti, kde každý zo žalobcov žiadal priznať náhradu vo výške 9 958,18 eur, žalobu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 2 CSP, keď žalobcovia mali úspech vo veci len čiastočný, a preto im súd priznal trovy konania v

rozsahu 50 %.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalovaný 1/ a žalobcovia 1/
až 9/.

Žalovaný 1/ žiadal, aby odvolací súd zmenil uloženú povinnosť každému zo žalovaných osobitne uhradiť
časť nemajetkovej ujmy, a teda vypustiť z rozhodnutia povinnosť hradiť túto spoločne a nerozdielne.
Dôvodil tým, že sa vždy riadne zúčastňoval na pojednávaniach, nerozvážnosť dávno oľutoval, vykonal
trest, ktorý mu bol uložený rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici, pričom v
súčasnej dobe vedie riadny život a nie je ochotný tak vysokú čiastku hradiť aj za žalovaných 2/ a 3/, ktorí

naďalej páchajú trestnú činnosť, často sú vo výkone trestu, resp. vedú záhalčivý život a nepracujú. Celá
ťarcha zaplatenia nemajetkovej ujmy by tak ostala na ňom, dostal by sa tak do neriešiteľnej životnej
situácie a existenčných problémov.

Žalobcovia 1/ až 9/ odvolanie zdôvodnili s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, v

zmysle ktorého konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp.
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ich názoru
súd nepresvedčivo zdôvodnil, prečo nemajetková ujma v sume po 4 000,- eur pre žalobcov bude plne
postačovaťakodostatočnézadosťučineniezato,čoprežilipribrutálnomútoku.Hocivýškunemajetkovej

náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. svojvoľnú. Určenie
výšky má byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. V ďalšom poukázali na skutočnosť, že aj po
brutálnomútokunaďalejbolivystavovaníútokomvspoločnosti,kdežili,štátnechránilriadnymspôsobom
ich zdravie a osobnú integritu, keď po nahlásení na polícii o incidentoch, neboli tieto riadne vyšetrené.
Aj v prípade Kontrová proti Slovenskej republike rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva o sťažnosti

matky, ktorej boli jej manželom zavraždené deti a bola jej priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch, jednak náhrada utrpenej jej deťmi v dôsledku ich smrti, ako aj náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobenej sťažovateľke zásahom do jej súkromného a rodinného života. Aj v tomto prípade ide o
tak závažnú ujmu s nenávratnými dôsledkami, ako je zásah do zdravia, osobného rodinného života
žalobcov, čo je v podstate nereparovateľné. V tomto prípade ako satisfakcia nepostačuje odsudzujúci

rozsudok odsúdených v trestnom konaní. Navrhovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
bola odôvodnená závažnosťou ujmy, ktorá vznikla žalobcom v dôsledku vykonania bezdôvodného
násilia na nich. Navrhovaná výška ujmy bola určená spravodlivým odhadom a mala predstavovať
spravodlivé zadosťučinenie za smrť blízkej osoby, ako aj útrapy, frustrácie, psychické poškodenie a
úzkosť, ktorú prežili žalobcovia v súvislosti s daným trestným činom. Za obzvlášť neetické považovali

posudzovanie nárokov žalobcov cez optiku ich tzv. etnika, tak ako to urobil súd prvej inštancie v
odôvodnenom rozsudku. Podľa názoru žalobcov súd v tomto prípade nesprávne rozhodoval aj o
uplatnenom nároku na náhradu škody, bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, keď súd prvej
inštancie o tomto návrhu už v predchádzajúcom rozhodnutí rozhodol a v tejto časti v potvrdzujúcom
výroku odvolacieho súdu sa stal výrok právoplatný. Vyplynulo to aj z rozhodnutia ústavného súdu, resp.

zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline, keď pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
zrušené len v rozsahu nárokov vyplývajúcich z náhrady nemajetkovej ujmy. Takýto postup mal potom
podľa odvolateľov vplyv aj na rozhodnutie o trovách konania, keď súd prvej inštancie konštatoval len
čiastočný úspech práve aj z dôvodu, že bol zamietnutý nárok na náhradu škody, bolestného a sťaženiaspoločenského uplatnenia. V tomto prípade mal súd aplikovať princíp plného úspechu v konaní, nakoľko
súd konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol oprávnený, nárok priznal, avšak nie v
požadovanej výške. Súd v tomto prípade môže priznať náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko ide

o prípad, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. V tejto súvislosti poukázali aj na nález ústavného
súdu IV. ÚS 599/2013-60. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolatelia žiadali, aby odvolací
súd sám vo veci rozhodol a zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcom 1/
až 9/ každému nemajetkovú ujmu vo výške 9 958,18 eur a priznal im trovy konania v celom rozsahu. V
prípade, že by boli splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia, žiadali rozsudok zrušiť a

vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Žalobcovia 1/ až 9/ sa vyjadrili k odvolaniu žalovaného 1/, pričom s jeho odvolaním a argumentáciou
sa nestotožnili a žiadali, aby k úhrade nemajetkovej ujmy boli žalovaní zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Z rozhodnutí trestných rozsudkov je nepochybné, že k útoku na rodinu došlo spoločným konaním
žalovaných, resp. žalovaný 1/ sa aktívne podieľal na fyzickom násilí, a preto nie je možné nijako

spravodlivo rozdeliť zodpovednosť žalovaných za svoje konanie a následne ich deliteľne zaviazať na
úhradu nemajetkovej ujmy. Z týchto dôvodov žiadali, aby v tejto časti bol rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdený.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP a

postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Časť výroku, ktorým súd prvej inštancie
opakovane rozhodol o zamietnutí nároku na náhradu škody, bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia v zmysle § 389 ods. 1 písm. a/, d/ CSP zrušil, nakoľko o tejto časti nároku už bolo právoplatne
rozhodnuté.

5. Ako vyplynulo z obsahu spisu, podanej žaloby a priebehu konania pred súdom, žalobcovia
prostredníctvom zástupcu podali žalobu o náhradu škody (§ 444 a § 449 OZ) a náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13, § 15 OZ a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach). Žalobcovia svoje
nároky odvíjali od skutku zo dňa 20. 08. 2000, kedy žalovaní 1/, 2/ a 3/ (a tiež neb. S.) po vzájomnej

dohode vnikli do rodinného domu č. XX, ktorého majiteľom bol U. C., vytrhli uzamknuté vchodové dvere
a napadli spiacich žalobcov bejzbalovou palicou, pričom S. C. spôsobil K. C. tržnú ranu v čelospánkovej
oblasti s PN v trvaní 8 dní, Z. C. úderom palice do čelovej časti hlavy spôsobil otras mozgu a vpáčenie
čelovej kosti vľavo s PN v trvaní 4 týždne, K. C. spôsobil dvoma údermi palice do hlavy v oblasti čela
dve rovnobežné prebiehajúce tržnozhmoždené rany nerovných okrajov v trvaní PN 8 dní, Z. C. spôsobil

na čele pomliaždenie mäkkých tkanív a pomliaždenie v oblasti základného článku tretieho prsta ľavej
ruky, čo si vyžiadalo PN 10 dní. Žalovaný D. kopol nohou do niektorej z poškodených a neb. S. E. pri
uvedenom útoku stál na chodbe rodinného domu. S. C. pri odchode udrel do hlavy B. C., ktorú zasiahol
do pravej čelovej oblasti a spôsobil jej praskliny spodiny lebečnej, pohmoždenie mozgu, krvácanie
do podlebnicového priestoru a ťažký poúrazový opuch mozgu s prekrvácaním mozgového mostu na

následky čoho B. C. dňa XX. XX. XXXX zomrela. Žalovaní 1/ a 2/ spolu s neb. S. E. po útoku ušli v
motorovom vozidle, kde ich čakal žalovaný 3/ Z. K.. Za uvedené konanie boli žalovaní trestnoprávne
postihnutí, a to S. C. rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici a uznaný vinným
zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví, uložený mu bol trest odňatia slobody vo výmere 7
rokov, zároveň mu bola uložená povinnosť nahradiť škodu spôsobenú U. C. vo výške 18 558,- Sk,

poškodenej K. C. vo výške 600,- Sk a ostatných poškodených so zvyškom svojich nárokov odkázal
súd na občianskoprávne konanie. S. D. a S. E. spáchali trestné činy porušovania domovej slobody a
trestný čin ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve. Z. K. sa dopustil trestného činu porušovania domovej
slobody formou pomoci, za čo boli S. D. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, S. E. na
trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a Z. K. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. S. E. dňa XX.

XX. XXXX zomrel. Poškodenie zdravia žalobcov v súvislosti s konaním žalovaných ohodnotil v posudku
MUDr. Trgiňa a nároky z bolestného v celej výške obodovania boli žalobcom priznané Vojenským
obvodovým súdom v Banskej Bystrici v adhéznom konaní, taktiež aj uplatnené pohrebné náklady vo
výške 504,35 eur. V žalobe žiadali žalobcovia zvýšiť bolestné, resp. sťaženie spoločenského uplatnenia
na 10-násobok základného bodového hodnotenia, taktiež žiadali za fyzickú ujmu, duševnú ujmu, bolesť,

útrapy, emocionálnu úzkosť a utrpený šok z nočného prepadu, fyzického napadnutia a usmrtenia
manželky a matky B. C. priznať nemajetkovú ujmu každému vo výške 500 000,- Sk a 2 000 000,- Sk
za ujmu, ktorú pred smrťou utrpela B. C.. V priebehu konania čiastočne svoje nároky zobrali späť, resp.
upravili žiadanú výšku odškodnenia. Ako vyplynulo zo žaloby a z výpovedí pred súdom o odškodneniežalobcovia žiadali najmä pre výnimočnosť prípadu, keď motívom konania u žalovaných bola rasová
nenávisť, predmetná udalosť zanechala na žalobcoch okrem fyzických zranení aj psychické následky.
Útokom došlo k vážnemu zásahu do osobného a rodinného života poškodených, do značnej miery

bola znížená dôstojnosť žalobcov, nakoľko zo všetkých prejavov žalovaných je evidentné, že žalobcov
napadli práve pre ich rasu, etnickú príslušnosť, a to bez akéhokoľvek dôvodu a bez akéhokoľvek
predchádzajúceho verbálneho konfliktu. Z výpovedí žalobcov vyplynulo, že rodina v roku 2004 odišla
do Belgicka, keď aj po skutku z roku 2000 rodina bola stále naďalej napádaná, v roku 2002 bol U. C.
prepadnutý na Štefánikovom námestí v Žiline. Minimálne 5x do okien rodinného domu boli hádzané

kamene a porozbíjané sklá. Tieto incidenty oznámil aj polícii. Žiadne konkrétne závery však urobené
neboli. Vo svojich výpovediach žalobcovia uviedli, že po útoku v roku 2000 okrem základného ošetrenia
nenavštevovali lekárov, žiadnych psychológov a psychiatrov. Žalobkyňa Z. C. pred súdom uviedla, že
nemá žiadne zdravotné problémy, ani problémy psychického rázu. U lekára nebola na Slovensku, ani
neskôr v Belgicku. K. C. pred súdom uviedla, že sa viackrát stalo, keď išla do školy spolu so sestrami
obkľúčila ich partia chlapcov a začala sa vyhrážať, že ich vypália a že sa to ešte neskončilo. Neskôr ju

obkľúčili, keď už bola tehotná, tiež sa jej vyhrážali. Svedkyňa Z.. D. vo svojej výpovedi uviedla, že deti C.
patrili do jej obvodu. O útoku na rodinu počula, avšak bola prekvapená, že deti do ambulancie neprišli
na žiadne vyšetrenie. Až neskôr sa dozvedela, že v roku 2004 emigrovali. Od roku 2000 po útoku, ktorý
sa odohral, u nej ako obvodnej lekárky so žiadnymi ťažkosťami neboli. Po útoku boli deti C. ošetrené na
úrazovej ambulancii, odoslané boli k detskej lekárke, t. j. ku svedkyni, kde sa však nedostavili. U. ďalej

pred súdom uviedol, že po odchode do Belgicka boli v záchytnom tábore viac ako 4 mesiace, deti sa
museli učiť cudzí jazyk, psychickú traumu prežívajú dodnes. Zo Slovenska sa neplánoval odsťahovať,
mal byt so záhradkou, prácu, opustiť Slovensko ho prinútil útok na jeho rodinu a potom ďalšie ataky,
ktoré celá rodina musela prežívať.

6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom dňa 06. 05. 2010 a žalobu zamietol. Rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 06. 2011 bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené. Nálezom
Ústavného súdu SR II. ÚS 424/2012-69 zo dňa 06. 11. 2014 bol rozsudok Krajského súdu v Žiline vo
výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 9 958,18 eur (nemajetkovej ujmy) zrušený a vec vrátená na
ďalšie konanie. Žalobcom bolo priznané finančné zadosťučinenie každému po 1 000,- eur, k povinnosti

zaplatiť túto sumu bol zaviazaný Krajský súd v Žiline a tiež Krajským súdom v Žiline im boli uhradené
trovy konania v sume 2 063,82 eur. Následne bol rozsudok Okresného súdu Žilina vo výroku, ktorým
žalobcom 1/ až 9/ zamietol nárok o zaplatenie 9 958,18 eur a vo výroku o trovách konania zrušený a v
tejto časti vec vrátená na ďalšie konanie. Z uvedeného vyplynulo, že v ďalšom konaní sa mal súd prvej
inštancie zaoberať nárokom, ktorým sa domáhali žalobcovia priznať nemajetkovú ujmu každému vo

výške 9 958,18 eur. V pôvodnej žalobe žiadali žalobcovia za fyzickú ujmu, duševnú ujmu, bolesť, útrapy,
emocionálnu úzkosť a utrpený šok z nočného prepadu, fyzického napadnutia a usmrtenia manželky a
matky B. sumu 500 000,- Sk pre každého zo sťažovateľov, čo v prepočte predstavovalo sumu 16 577,15
eur. V priebehu konania bola žaloba viackrát menená, napokon bol upravený žalobný návrh tak, že
žiadali každému zo sťažovateľov priznať nemajetkovú ujmu v sume 300 000,- Sk, čo v prepočte je 9

958,18 eur. Žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy za smrť B. C. vzali späť. Vzhľadom na závery
nálezu Ústavného súdu SR sa prvoinštančný, aj odvolací súd zaoberal otázkou ako neoprávnený zásah
žalovaných zasiahol do súkromia a rodinného života žalobcov v súvislosti so smrťou ich manželky a
matky, resp. skutočnosť, že samotný diskriminačný (rasový) motív konania žalovaných voči žalobcom
bol hlboko ponižujúci a spôsobilý v značnej miere znížiť dôstojnosť žalovateľov ako poškodených. Z

uvedeného vyplynulo, že je daný nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko
útok žalovaných na rodinu žalobcov je závažným zásahom do ich súkromného a rodinného života. V
tomto prípade potom súd prvej inštancie vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj na závažnosť
vzniknutej ujmy dospel k záveru, že primeraná je výška nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov
v sume 4 000,- eur. S takýmito závermi sa odvolací súd plne stotožnil a na tieto v zmysle ust. § 387

ods. 2 CSP poukazuje.

7. Na doplnenie uvádza, že samotní žalobcovia po viacerých úpravách požadovaných nárokov v žalobe
dospeli k záveru, že za „fyzickú ujmu, duševnú ujmu, bolesť, útrapy, emocionálnu úzkosť a utrpený šok
z nočného prepadu, fyzického napadnutia a usmrtenia manželky a matky požadujú nemajetkovú ujmu

pre každého vo výške 9 958,18 eur.“ Tak ako na to poukázal už v predchádzajúcom, hoci zrušenom
rozhodnutí, odvolací súd, nárok žalobcov smeroval voči konkrétnym fyzickým osobám, ktoré sa dopustili
skutku dňa 20. 08. 2000, keď v rodinnom dome fyzicky napadli rodinu C.. Zo žaloby vo viacerých
prípadoch vyplynulo, že žalobcovia poukazujú na neplnenie si povinnosti štátu, ktorý nedokázal vytvoriťtaké podmienky, aby žalobcovia mohli vzhľadom na všetky ostatné okolnosti (pracovné možnosti,
sociálne postavenie) viesť kvalitný život v zmysle ich predstáv na Slovensku. Z takejto situácie vinia
„celú spoločnosť a štát“ z dôvodu, že nezabezpečili podmienky na realizáciu sa žalobcov a ochranu ich

základných práv. Je zrejmé, že opísali pocity a konania, ktoré nastali po 20. 08. 2000 (vyhrážanie sa
rodine, zbitie U. C. a neriešenie veci políciou, ničenie majetku hádzaním kameňov do okien domu). Toto
konanievšakužbezprostrednenevykonávalioznačenížalovaní.Tiežvtejtosúvislostijepotrebnéuviesť,
že žalobcovia vzali žalobu späť v tej časti, ktorú zakladali na zodpovednosti žalovaných páchateľov za
smrť manželky, resp. matky. Súd sa tak mal najmä zamerať ako skutkom žalovaných zo dňa 20. 08.

2000 došlo k zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, jej súkromia a ako bolo narušené právo na
ochranu dôstojnosti a rodinného života. Tak ako na to poukázal aj nález Ústavného súdu SR žalobcovia
viaceré nároky zmiešavali a požadované zadosťučinenie vo forme materiálnej náhrady malo čiastočne
zmierniť následky vzniknutej ujmy. Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia bola potom
najmä situácia, keď súd vyhodnocoval povahu, intenzitu a trvanie zásahu do ochrany osobnosti a
v jeho dôsledku došlému zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby. V zmysle § 13 ods. 2, 3 Občianskeho

zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 (fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie) najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. S
prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (porušovanie domovej slobody, fyzické násilie, ublíženie na
zdraví, rasový motív konania páchateľov, smrť manželky a matky) sa aj odvolací súd stotožnil s tým,
že z požadovanej sumy 9 958,18 eur (za všetky neoprávnené zásahy, ako aj za fyzickú, psychickú
ujmu, bolesť, útrapy, emocionálnu úzkosť a utrpený šok z nočného prepadu fyzického napadnutia

a usmrtenia manželky a matky), teda z celkovej sumy za všetky požadované nároky je primeraná
satisfakcia nemajetkovej ujmy vo výške 4 000,- eur pre každého zo žalobcov. Odvolací súd má za to, že
takto stanovená výška nemajetkovej ujmy, na ktorú boli spoločne a nerozdielne zaviazaní žalovaní 1/ až
3/, súvisí s ich priamou činnosťou voči poškodeným a jej následkami. Za ostatné popisované konanie
voči žalobcom „zo strany celej spoločnosti“ nenesú osobnú zodpovednosť žalovaní.

8. Pretože v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé
vyhodnotiť skutkový alebo právny stav zistený súdom prvej inštancie, rozsudok súdu potvrdil.

9. Pokiaľ sa súd zaoberal odvolaním žalovaného 1/, ktorý nespochybňoval výšku priznaného nároku,

žiadal len, aby na plnenie nebol zaviazaný spoločne a nerozdielne so žalovanými 2/ a 3/, takémuto
návrhu odvolací súd vyhovieť nemohol. Je nepochybné, ako to vyplynulo najmä z trestných rozsudkov,
že spoločným konaním s ďalšími osobami (žalovaný 2/ a neb. E. skutok vykonali ako spolupáchatelia,
resp. žalovaný 3/ účastníctvom formou pomoci. Nie je možné potom stanoviť zodpovednosť jednotlivca
zajehočiastkovékonanieanásledneanivýškuzodpovednostiskonkrétnymvyčlenenímvýškypriznanej

nemajetkovej ujmy, ktorú by mal zaplatiť len on nezávisle od ostatných spolupáchateľov. Odvolanie tak
nepovažoval za dôvodné.

10. Výrok o trovách konania prvoinštančného súdu odvolací súd s poukazom na ust. § 396 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP zmenil tak, že priznal žalobcom 1/ až 9/ nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania v rozsahu 100 %. Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v
návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že
presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Podľa dôvodovej správy v sporovom
konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu
zodpovedá aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu

trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej
výške (nárok bol priznaný, výška závisela od úvahy súdu). Aj v tomto prípade žalobcovia sa domohli
priznania nároku (nemajetkovej ujmy), pričom výška bola stanovená podľa úvahy súdu (základom pre
určenie základnej sadzby tarifnej odmeny bude až súdom prisúdená výška plnenia).

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov
nepriznal, pretože v odvolacom konaní neboli úspešní ani žalobcovia, ani žalovaný 1/. Žalovaní 2/ a 3/
si nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, ani im žiadne nevyplynuli zo spisu.12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).