Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111230172
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7111230172.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudcov

JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobkyne: B. O., Z. O. B., M. XX, zastúpenej
JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie v Prešove, Svätoplukova
12, proti žalovanému: Global Admin Group s.r.o., so sídlom v Košiciach, Talinská 9, IČO: 44 165 731,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Haščáková s.r.o., so sídlom v Košiciach, Werferova 1, o určenie
vlastníckeho práva a o vzájomnom návrhu o uloženie povinnosti vysloviť súhlas s vydaním vozidla,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 17C/336/2011-455 z 18.10.2016 v
spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 17C/336/2011-481 z 18.11.2016, ako aj

o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k. 17C/336/2011-478 z 18.11.2016

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. P r i z n á v a žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

III. P o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 17C/336/2011-478 z 18.11.2016.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie „alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobkyňa je p o v i n n á súhlasiť s vydaním osobného motorového vozidla Ford Mondeo bez
evidenčného čísla šedej farby VIN: D..

III. Žalovaný má vo vzťahu ku žalobkyni právo na náhradu trov konania v pomere 100%.

2. Opravným uznesením označeným v záhlaví napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opravil druhý
výrokrozsudkuOkresnéhosúduKošiceIč.k.17C/336/2011-455zodňa18.10.2016tak,žesprávneznie:
"Žalobkyňa je povinná súhlasiť s vydaním osobného motorového vozidla Ford Mondeo bez evidenčného
čísla šedej farby VIN: D.."

3. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o žalobe žalobkyne doručenej súdu prvej

inštancie dňa 7.11.2011, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je vlastníčkou osobného
motorovéhovozidlaFordMondeobezevidenčnéhočíslašedejfarbyD.:J..Podanúžalobuodôvodňovala
tým, že zakúpila motorové vozidlo dňa X.X.XXXX s tým, že koncom apríla 2010 až X.X.XXXX bolo
odcudzené z areálu skladu na Z. U. Č.. XX O. B., a to bez jej vedomia. Ako vlastníčka predmetnéhomotorového vozidla ho nikdy tretej osobe nepredala a ani iným, žiadnym spôsobom neodovzdala a
preto ani žalovaný od nej ako od vlastníčky nikdy nemohol predmetné motorové vozidlo nadobudnúť
do svojho vlastníctva. Písomným podaním z 31.7.2011 jej OOPZ Prešov-Juh oznámilo, že predmetné

motorové vozidlo, ktoré bolo X.X.XXXX zaistené u žalovaného, bolo dňom XX.X.XXXX ponechané v
úschove a z toho dôvodu je potrebné, aby si svoj nárok uplatnila v občianskom súdnom konaní.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a namietal aktívnu ako aj pasívnu legitimáciu v spore, keďže
dobromyseľne nadobudol predmetné motorové vozidlo od predávajúceho p. W. H. na základe riadne

uzatvorenej kúpnej zmluvy z XX.X.XXXX v zmysle § 262 a § 409 a nasl. Obchodného zákonníka , spolu
s dispozíciou kompletného príslušenstva predmetného vozidla - originálu technického preukazu vozidla,
originálu odhlášky vozidla z Taliansky a dvoch kusov kľúčov patriacich k vozidlu, pričom motorové
vozidlo nadobudol za účelom predaja tretím osobám, keďže v tom čase prevádzkoval autobazár. Po
nadobudnutí začal vykonávať zákonom určené úkony a podal žiadosť na príslušnom Obvodnom úrade
odbor dopravy v Košiciach o vydanie slovenského technického preukazu k motorovému vozidlu s tým, že

konanie nebolo ukončené, keďže vozidlo sa stalo predmetom vyšetrovania. V konaní vzniesol vzájomný
návrh v znení, že žalobkyňa je povinná súhlasiť s vydaním predmetného motorového vozidla.

5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 27.6.2013 č.k. 17C/336/2011-276, ktorý
bol uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/832/2014-350 zo 16.1.2015 zrušený a vec bola

vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom odvolací súd konštatoval,
že k záverom pre posúdenie nedobromyseľnosti žalovaného nemal súd prvej inštancie dostatok
dôkazov, keďže relevantným spôsobom neprihliadol na námietky žalovaného. Vzhľadom k tomu uložil
súdu prvej inštancie vytknuté rozpory v skutočnostiach týkajúcich sa nadobudnutia vlastníckeho práva
žalobkyňou k predmetnému motorovému vozidlu odstrániť, ako aj ďalšie rozpory súvisiace s predajom

motorovéhovozidlaďalšímosobám,sdôslednýmsavysporiadanímsne/dobromyseľnosťoužalovaného
pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX M. B.. W. H. ako predávajúcim, s odkazom na
nedostatočné zistenie skutkového stavu v tomto smere v zmysle ust. § 262 ods. 1,2 a § 446 ObZ.

6. Po doplnení dokazovania v zmysle uloženej povinnosti odvolacím súdom , súd prvej inštancie

vyhodnotil dokazovanie a vec právne posúdil v zmysle ust. § 80 ods. 1 písm. b/ a c/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), § 159 ods. 2 O.s.p., § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 39, § 262 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 409 ods. 1 ObZ, § 446 ObZ,
§ 97 ods. Trestného poriadku (ďalej len „TP“), § 21 ods. 1, § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 o policajnom
zbore v platnom znení.

7. Predmetom konania je žaloba žalobkyne na určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu Ford
Mondeo bez evidenčného čísla šedej farby D.. Žalovaný sa zase vzájomnou žalobou domáhal uloženia
povinnosti žalobkyni súhlasiť s vydaním predmetného motorového vozidla, nakoľko takéto uloženie
povinnosti implicitne nahradzuje súhlas povinnej osoby s vydaním požadovanej veci a osvedčuje

náhradným spôsobom jej vôľu aj takto konať.

8. Ako prvé súd prvej inštancie skúmal naliehavý právny záujem na podaní takejto určovacej žaloby
žalobkyňou a dospel k záveru, že danou žalobou bude odstránený stav právnej neistoty žalobkyne
ohľadne jej vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu a v prípade úspešnosti v spore jej policajné

orgány,budúpovinnévydaťvozidlo,ktoréjeth.č.vúschove,nakoľkonároknajehovydaniesiuplatňoval
aj žalovaný vzájomným návrhom, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že listom z
31.7.2011 OOPZ Prešov-Juh ČVS: ORP-1194/JU-PO-2010 právnej zástupkyni JUDr. Lýdii Farbakyovej
podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore oznámilo, že predmetné motorové vozidlo
bolo ponechané v úschove podľa § 94 ods. 1 TP.

9. Keďže žalovaný v konaní tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo k predmetnému vozidlu dobromyseľne
a to na základe písomnej kúpnej zmluvy uzatvorenej XX.X.XXXX podľa Obchodného zákonníka s p.
W. H. ako fyzickou osobou, t.j. nepodnikateľom, ktorý ho mal nadobudnúť asi X.X.XXXX T. B.. Z. na
základe ústnej kúpnej zmluvy, súd prvej inštancie sa v prvom rade po vrátení veci musel vysporiadať

s predbežnou otázkou týkajúcou sa dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní predmetného vozidla,
keďže odvolací súd nevzhliadol naplnenie predchádzajúcich odvolacích dôvodov týkajúcich sa aktívnej,
pasívnej vecnej legitimácie v spore a konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na podaní
žaloby. Preto sa súd prvej inštancie už v odôvodnení napadnutého rozsudku týmto skutočnostiamnevenoval a ďalej len konal v rámci pokynov Krajského súdu v Košiciach uložených v uznesení č.k.
11Co 832/2014-350 zo 16.1.2015, v rámci vytýkaných pochybení.

10.Podoplnenídokazovaniasúdprvejinštanciekonštatoval,žežalovanýsp.H.písomneuzavrelikúpnu
zmluvu podľa ust. § 409 a nasl. ObZ, pričom v čl. V bod 5.1 zmluvy si dohodli, že ich vzťah založený touto
zmluvou sa bude riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie citoval
ust. § 446 ObZ, uznesenie Ústavného súdu SR z 28.8.2001 sp. zn. IV. ÚS 112/01, ako aj rozhodnutie
NS SR z 18.1.2012 sp. zn. 28Cdo 278/2011 (viď č. 51 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

11. Na základe zistených skutočností vyplývajúcich z výsledkov doplneného dokazovania a ich
vyhodnotenia súd prvej inštancie vyhodnotil správanie žalovaného v čase nadobudnutia vlastníckeho
práva k predmetnému motorovému vozidlu a jeho konanie, ktoré predchádzalo nadobudnutiu
vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu, keď v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy s
predmetným motorovým vozidlom absolvoval kontrolu originality so záverom, že vozidlo je spôsobilé

na premávku na pozemných komunikáciách a taktiež, že zo štátom vedených evidencií vrátane
evidencie odcudzených vozidiel v ten deň nevyplývali akékoľvek skutočnosti, ktoré by vyvolávali čo i
len pochybnosť o oprávnenosti predávajúceho disponovať s vozidlom a ktoré by v konečnom dôsledku
spochybňovali dobromyseľnosť žalovaného v tom, že predávajúci nebol oprávnený s vozidlom nakladať
za účelom jeho predaja. Vzhľadom na uvedené, s odkazom na ust. § 446 ObZ, preto súd prvej

inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je prelomená zásada, že nikto nemôže previesť na iného
viac práv ako má sám a žalovaný ako dobromyseľný kupujúci nadobudol k predmetnému motorovému
vozidlu vlastnícke právo bez ohľadu na to, či predávajúci bol v čase predaja vozidla jeho vlastníkom.
Dodal, že je irelevantné v takomto prípade skúmať platnosť predchádzajúcich prevodov vlastníckeho
práva k predmetnému vozidlu vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa v konaní ani nepreukázala

kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudla vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu, a
to buď vo forme písomnej, prípadne ústnej, nakoľko len predložila rozporuplné nehodnoverné dôkazy
- fotokópiu faktúry o kúpe predmetného motorového vozidla zo dňa X.X.XXXX a doklad o zaplatení
kúpnej ceny zo XX.X.XXXX, ktorý potvrdzoval zaplatenie kúpnej ceny dňa XX.X.XXXX, so zreteľom
aj na skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu, že p. L. nahlásil na polícii odcudzenie predmetného

vozidla a v trestnom stíhaní vo veci prečinu krádeže zo začiatku vystupoval ako poškodený s tým, že po
rozhodnutí odvolacieho súdu žalobkyňa nepredložila nový dôkaz, ktorý by jej vlastníctvo k predmetnej
veci preukazoval ani dôkaz, ktorý by vyvracal dobromyseľnosť žalovaného v čase nadobudnutia
vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu, ktorý by pramenil z jeho konania, keďže v deň
uzatvorenia kúpnej zmluvy s predmetným motorovým vozidlom absolvoval kontrolu originality, ktorá mu

bola potvrdená na to zodpovedným subjektom.

12. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú
zamietol a rozhodol o vzájomnom návrhu žalovaného, aby zanikli pochybnosti o tom, komu zaistená
vec patrí a aby mohol útvar Policajného zboru vrátiť zaistenú vec žalovanému.

13. Keďže druhý výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (č. II) bol v nesprávnom znení
označenia žalovaného súd prvej inštancie tento výrok opravil v tom znení, že správne znie, že žalobkyňa
je povinná súhlasiť s vydaním predmetného motorového vozidla, nakoľko k tejto chybe v označení strán
sporu došlo zjavným a okamžitým zlyhaním sudcu pri vyhlásení rozhodnutia s odkazom na aplikované

ust. § 224 CSP.

14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a
priznal plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania v pomere 100% s tým, že po právoplatnosti
tohto rozhodnutia o výške priznaného nároku na náhradu trov konania rozhodne súdny úradník v zmysle

ust. § 262 ods. 2 CSP.

15. Proti rozsudku v zákonnej lehote (včas) podala odvolanie žalobkyňa a navrhovala, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp.,
aby napadnutý rozsudok odvolací súd zmenil tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovie.

16. Nesúhlasila s vyhodnotením dobromyseľnosti žalovaného pri nadobudnutí vlastníckeho práva k
predmetnému motorovému vozidlu dávajúc do pozornosti aj skutočnosť týkajúcu sa predchádzajúcich
prevodov vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu , so zreteľom na rozporuplnosť vovyjadreniach týkajúcich sa predaja predmetného motorového vozidla. Uviedla, že ak nie je možné
preukázať ako nadobudol predmetné motorové vozidlo p. H., ktorý ho následne odpredal už na základe
písomnej kúpnej zmluvy podľa ustanovení Obchodného zákonníka, tak treba vychádzať z výpovede

predávajúcich, resp. predávajúceho (p. K.Š. F. Z.), z ktorých jeden uviedol, že motorové vozidlo kúpil
p. K., so zreteľom aj na neexistenciu kúpnej zmluvy na čo poukazoval konateľ žalovaného R.. K.
v zázname zo dňa X.X.XXXX, keďže vystupuje ako predajca motorových vozidiel, čo je jedným z
dôkazov spochybňujúcim dobromyseľnosť žalovaného pri nadobudnutí motorového vozidla, a keď
zistil jej potrebnosť a nevyhnutnosť z dôvodu, že zistil odcudzenie predmetného motorového vozidla,

následne s konateľom spoločnosti W. H. uzavrel kúpnu zmluvu k predmetnému motorovému vozidlu
podľa § 446 ObZ. Čo sa týka spochybnenia dobromyseľnosti žalovaného žalobkyňa poukazovala na
prevody vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu a apelovala na to, že v priebehu
konania nebolo preukázané, že vlastníkmi sporného motorového vozidla boli p. Z. F. B.. K., resp. niektorí
z nich, a to z dôvodu nepredloženia žiadneho listinného dôkazu zo strany žalovaného, z ktorého by bolo
zrejmé na akom základe a od koho nadobudol predmetné motorové vozidlo p. H., B.. K.Á. F. B.. Z..

Keďže nie je jednoznačne preukázané komu títo svedkovia predmetného motorové vozidlo odpredali,
tak nemohol toto motorové vozidlo nadobudnúť do svojho vlastníctva ani p. H. a toto následne na
základe platnej kúpnej zmluvy odpredať spoločnosti žalovaného, pretože podľa § 123 OZ vlastník je
v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody, úžitky a
nakladať s ním. Vzhľadom k tomu žalobkyňa mala za to, že p. H. nemohol nadobudnúť vlastnícke

právo k predmetnému vozidlu od p. Z. F. K. na základe platnej zmluvy a to z dôvodu, že títo neboli
vlastníkmi predmetného motorového vozidla a ako vlastníci ho ani nemohli odpredať, čo súd vzhľadom
na rozporuplnosť zistených skutočností v konaní ani jednoznačne preukázané nemal. Žalovaný práve z
dôvodu vykonávania podnikateľskej činnosti v oblasti podnikania s motorovými vozidlami a dlhoročnými
skúsenosťami v tejto oblasti mal a bol povinný v prvom ráde skúmať na základe akého právneho

titulu nadobudli predmetné motorové vozidlo p. K. F. Z., ak nepredložili žiadne doklady osvedčujúce
ich vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu, pričom táto skutočnosť musela vyvolať u
žalovanéhoavtomčaseuobochjehokonateľovpochybnostiočestnostinadobudnutiaspornéhovozidla
p. K. F. Z. (viď Zápisnicu zo dňa 4.6.2010 spísanú Krajským riaditeľstvom PZ v Prešove č. KRP-
JKP-661-002/2010 týkajúcu sa výpovede W. K. F. V. Z.), ktorí uviedli, že predmetné motorové vozidlo

odpredali do N. B.. K.. Žalobkyňa je presvedčená, že kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa XX.X.XXXX, na
ktorú žalovaný poukazuje a tvrdí, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva bol ako kupujúci v dobrej viere,
že predávajúci, jeho spoločník v obchodnej spoločnosti p. W. H. bol oprávnený s motorovým vozidlom
nakladaťakovlastník,sasvojímspôsobom takistil,keďžekúpnuzmluvuuzatvorilspresnouformuláciou
ust. § 446 ObZ pre prípad, že by sa zistilo že predmetné motorové vozidlo pochádza z prípadnej trestnej

činnosti, dávajúc do pozornosti aj ďalšie rozporuplné skutočnosti. Zdôraznila, že p. W. H. nedisponoval
žiadnou kúpnou zmluvou, ktorou by mohol preukázať nadobudnutie predmetného motorového vozidla
od jeho predchádzajúceho vlastníka a ako spoločník spoločnosti AUTODOM Slovensko s.r.o., majúci
skúsenosti s kupovaním motorových vozidiel mal zisťovať, kto je vlastníkom predmetného motorového
vozidla. Preto bola podľa žalobkyne aj spísaná kúpna zmluva v zmysle ust. § 262 a § 446 ObZ.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam mala za to, že v predmetnej veci nie je možná aplikácia ust. § 446
ObZ a to aj s poukazom na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 112/01, rozhodnutie Ústavného
súdu ČR sp. zn. I. ÚS 437/02, z ktorých vyplýva obzvlášť nutnosť veľmi prísne posudzovať otázku
dobrej viery nadobúdateľa v prípadoch, keď dochádza k aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka na
základe dohody zmluvných strán podľa § 262, pričom takáto dohoda nikdy nesmie slúžiť akémusi isteniu

kupujúceho v prípade, že by predávajúci nebol oprávnený vlastnícke právo k predmetnej veci previesť,
pretože už táto skutočnosť sama o sebe , by vylúčila existenciu dobrej viery na strane kupujúceho a
tým aj aplikáciu § 446 ObZ. Preto ak existujú o dobrej viere kupujúceho, čo i len malé pochybnosti,
kupujúci musí preukázať, že využil všetky dostupné prostriedky na to, aby sa presvedčil, že predávajúci
je skutočne oprávnený previesť vlastníctvo k predmetnej veci a že teda bol v tejto súvislosti skutočne

v dobrej viere. To platí obzvlášť v prípadoch predchádzajúceho použitia dohody podľa § 262 ObZ,
pričom dôkazné bremeno týkajúce sa dobrej viery kupujúceho nesie v týchto prípadoch vždy on
sám. Nerešpektovanie týchto zásad všeobecnými súdmi pri aplikácii ust. § 446 ObZ, by v konkrétnych
prípadoch mohlo viesť k ochrane jeho zneužívania na iné účely, než pre ktoré bolo vytvorené a teda k
neústavnosti takto vzniknutého rozhodnutia. V tomto smere poukazovala aj na rozsudok Najvyššieho

súdu SR č.k. 2Obdo 30/2009 zo dňa 9.12.2009, rozsudok Krajského súdu Bratislava č.k. 4Co 388/2012
zo dňa 19.6.2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č.k. 28C 2788/2011 z 18.1.2012, v zmysle ich
konkrétnej citácie v napadnutom rozsudku na str. 16, druhý odsek, ako aj prvé rozhodnutie súdu prvej
inštancie, v zmysle skutočnosti, na ktoré súd prvej inštancie poukazoval v tomto rozhodnutí.17. V podanom odvolaní žalobkyňa zároveň poukazovala na nedoručenie písomného podania
žalovaného zo dňa 26.11.2014 na vyjadrenie a zaujatie stanoviska, pričom žalovaný v tomto vyjadrení

poukazoval aj na rôzne súdne rozhodnutia. Týmto postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť
konaťpredsúdomapredložiťsúdureakciuapísomnévyjadrenienapísomnépodaniedruhéhoúčastníka
konania.

18. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalobkyňa uplatnila

odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

20. Okresný súd Košice I uznesením č.k. 17C/336/2011-478 z 18.11.2016 rozhodol tak, že žalobkyňa

je povinná plne nahradiť na účet Okresného súdu Košice I trovy štátu vo výške, ktorá bude vyčíslená
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku a tohto uznesenia.

21. Uznesenie odôvodnil tým, že rozsudkom z 18.10.2016 č.k. 17C/336/2011-455 súd prvej inštancie
žalobu zamietol, vzájomnému návrhu žalovaného vyhovel a zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania,

pričom opomenul rozhodnúť o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 OSP, o ktorých preto rozhodol
napadnutým uznesením. Aplikoval čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, § 255 ods. 1, § 259, § 262 ods. 2 CSP a
neúspešnú žalobkyňu zaviazal na náhradu trov štátu, ktoré v konaní vznikli v plnom rozsahu, keďže
vychádzal z princípu analógie iuris a spravodlivosti, podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti
stranám právo na náhradu trov konania.

22. Proti hore uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobkyňa, ktoré
odôvodnila tým, že súd opomenul rozhodnúť o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. v napadnutom
rozsudkuakeďžepodalaodvolanievočinapadnutémurozsudku,podávaodvolanieajvočinapadnutému
uzneseniu, bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia.

23. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

24. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, účinného od
1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolania žalobkyne ako podané včas, oprávnenou osobou, proti

rozhodnutiam, proti ktorým odvolanie je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov podľa obsahu odvolania žalobkyne v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP a
dospel k záveru, že odvolaniam žalobkyne proti napadnutým rozhodnutiam nie je možné vyhovieť.

25.RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa7.12.2017,o9,15hod.,č.dv.230/
II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 28.11.2017
na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

26. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) je naplnený vtedy,

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j., že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami

konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. (th.č. § 389
CSP), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného O.s.p.), pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), vchybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania
alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o
sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva,

ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku
ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o
pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník
vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti

tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie
vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania
(dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami O.s.p., (th.č. CSP), napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol
o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, stranám
sporu v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.d) ( CSP 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z

03.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).

29. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP (205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)]
je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý

preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak
iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým
odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod,
musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné
skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za

právnevýznamnéaďalej,ževždymusíísťlenoskutočnostiadôkazyuplatnenéužvkonanípredsúdom.

30. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa
týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové

zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie,
na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia
je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení
môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným

skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

31. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

32. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu, vykonanie ďalších dôkazov už nebolo potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom
stranysporuanivykonanieďalšíchdôkazovnenavrhovali,vykonanédôkazyvyhodnotilpodľaust.§191a
nasl.CSPúčinnéhovčasejehorozhodovania,ztýchtodôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniam
a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnils tým, že súd svojím procesným postupom neodňal možnosť žalobkyne konať pred súdom, čím jej
neznemožnil realizáciu jej procesných práv priznaných jej v civilnom procese za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov ( § 365 ods.1 písm.a) CSP) a to z dôvodu, že až od účinnosti

Civilného sporového poriadku, t.j. od 1.7.2016 je súd prvej inštancie povinný postupovať v zmysle ust.
§ 373 ods. 3 a § 374 CSP, pričom skutočnosť týkajúca sa nedoručenia ďalšieho vyjadrenia žalovaného
žalobkyni bola ešte pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia (viď uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č.k. 1Co/832/2014-350 zo 16.1.2015), a to ešte v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“), pričom z obsahu spisu je zrejmé, že proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie podal

odvolanie žalovaný, ku ktorému sa podaním na č.l. 311 vyjadrila žalobkyňa s tým, že už v podanom
odvolaní žalovaný poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.2.2008 č.k. 1Obdo/21/2006 a
zo dňa 7.4.2009 sp.zn. 4Obo/57/2008, ku ktorým sa tak mohla žalobkyňa v podanom vyjadrení vyjadriť,
pričom jej vyjadrenie bolo následne doručované súdom žalovanému na vyjadrenie a on vo vyjadrení
na č.l. 336 spisu len opätovne poukazoval na skutočnosti uvádzané už v ním podanom odvolaní,
dávajúc do pozornosti totožné rozhodnutia, ktoré boli obsiahnuté v spisovom materiáli, a s ktorými mala

žalobkyňa sa možnosť oboznámiť aj v priebehu konania na súde prvej inštancie, pred vyhlásením
napadnutého rozsudku.

33. Odvolací súd z obsahu spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku taktiež nezistil naplnenie
odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, e/ CSP, nakoľko napadnutý rozsudok je

preskúmateľný, má náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP a nebola odvolacím súdom zistená iná
vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom žalobkyňa ani nenavrhovala
vykonanie ďalších dôkazov. S odkazom na bod 29 odôvodnia tohto rozsudku, tak vo veci nie sú dané
žalobkyňou napádané odvolacie dôvody.

34. Odvolací súd konštatuje, že správne, podrobné a presvedčivé sú dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, nakoľko ani
počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo
veci a preto sú odvolacie námietky žalobkyne právne irelevantné, ničím neodôvodnené, poukazujúce
len opätovne na rovnaké skutočnosti týkajúce sa spornosti preukázania nadobudnutia vlastníckeho

práva predávajúcimi, od ktorých p. H. nadobudol predmetné motorové vozidlo, ktoré následne kúpnou
zmluvou z 18.5.2010 predal žalovanému, pričom zmluvu uzatvoril podľa ust. § 262 a § 446 Obchodného
zákonníka so zreteľom na dobromyseľnosť žalovaného pri kúpe sporného motorového vozidla.

35. Odvolací súd uvádza, že dobromyseľnosť žalovaného, ako aj to, že konal v dobrej miere

jednoznačne vyplýva zo skutočnosti, že v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy predmetného motorového
vozidla s vozidlom absolvoval kontrolu originality so záverom, že vozidlo je spôsobilé na premávku na
pozemných komunikáciách a taktiež, že zo štátom vedených evidencií vrátane evidencie odcudzených
vozidiel v ten deň nevyplývajú akékoľvek skutočnosti, ktoré by vyvolávali čo i len pochybnosti o
oprávnenosti predávajúceho disponovať s vozidlom, a ktoré by v konečnom dôsledku spochybňovali

jeho dobromyseľnosť v tom, že predávajúci p. H. nebol oprávnený s vozidlom nakladať za účelom jeho
predaja. Vzhľadom k tomu, žalovaný ako dobromyseľný kupujúci nadobudol k predmetnému vozidlu
vlastnícke právo bez ohľadu na to, či predávajúci bol v čase predaja vozidla jeho vlastníkom.

36. Z tohto konania žalovaného, jednoznačne podľa odvolacieho súdu vyplýva jeho dobromyseľnosť

pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu a nakoľko nikto nespochybnil
v konaní záver o originalite predmetného motorového vozidla a jeho spôsobilosti na premávku na
pozemných komunikáciách, ako aj to, že zo štátom vedených evidencií vrátane evidencie odcudzených
vozidiel v ten deň nevyplývali akékoľvek skutočnosti, ktoré by vyvolávali čo i len pochybnosti o
oprávnenosti predávajúceho disponovať s vozidlom a preto su súdy povinné vychádzať z tohto

potvrdenia t.j. listiny vystavenej na to oprávneným subjektom, keďže jeho pravdivosť v konaní nebola
žalobkyňou spochybnená (§ 205 CSP).

37. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam sa odvolací súd stotožňuje s konštatovaním súdu prvej
inštancie o dobromyseľnosti žalovaného pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu

a keďže dobromyseľnosť žalovaného v konaní bola daná, ako aj danosť aplikácie ust. § 262 a § 446
Obchodného zákonníka, nemožno brať zreteľ na skutočnosť, či predávajúci bol v čase predaja vozidla
jeho vlastníkom, čo práve nedôvodne namietala žalobkyňa v tomto konaní, ako aj opätovne v podanom
odvolaní.38. Odvolací súd v tomto smere taktiež poukazuje na citované rozhodnutie Ústavného súdu ČR z
28.8.2011 sp.zn. IV. ÚS 112/01, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 18.1.2012 sp.zn. 28Cdo/278/2011,

v zmysle ktorých aj postupoval kupujúci, t.j. žalovaný a v konaní preukázal, že využil všetky dostupné
prostriedky k tomu, aby sa presvedčil, že predávajúci je skutočne oprávnený previesť vlastníctvo k
predmetnej veci a že koná v dobrej viere o vlastníctve predmetného motorového vozidla predávajúceho,
keďže sa podrobil v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy s predmetným motorovým vozidlom kontroly
originality. Skutočnosť, že vlastníctvo predávajúceho neskôr bolo spochybnené, nemôže mať vplyv na

skutočnosť, že th. č. je vlastníkom tohto vozidla žalovaný s odkazom aj na ust. § 262 a § 446 ObZ.

39. Nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na spochybnenie žalovaným uvádzaných
skutočností týkajúcich sa jeho dobromyseľnosti, vychádzajúc od 1.7.2016 zo zásad sporového konania,
v zmysle ktorých sú strany sporu pánmi sporu a sú povinní na preukázanie nimi tvrdených skutočností,
vychádzajúc aj zo zákonnej koncentrácie sporu, nimi tvrdené skutočnosti preukázať a to nimi

navrhovanými dôkazmi, keďže ide o sporové konanie, v ktorom súd nemá povinnosť vykonávať aj ďalšie
dôkazy, ktoré neboli stranami sporu navrhnuté, pričom z tohto svojho konania tak nesú aj dôsledky
majúce za následok to, že v prípade neunesenia dôkazného bremena bude žaloba súdom zamietnutá,
čo sa stalo aj v tomto prípade. Treba dodať, že od 1.7.2016 ide konkrétne o prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, ako aj hmotnoprávne podmienky v zmysle ust. § 149 CSP.

40. Preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 potvrdil rozsudok v spojení s opravným uznesením ako
vecne správny, ako aj napadnuté uzneseniu o trovách štátu, keďže ním bolo rozhodnuté o nároku na
náhradu trov konania, ktorý je v spojení s rozhodnutím vo veci samej.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1
CSP a § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, keďže neúspešná žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Nakoľko odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%, do úvahy prichádza ďalší procesný postup súdu prvej inštancie, a to jeho rozhodnutie

o výške priznaného nároku na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP, o čom
rozhodne súdny úradník a to aj v zmysle ust. § 251 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).