Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/118/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215542
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6612215542.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/103/2012-139 zo dňa 28. 10. 2014,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s tým, že
uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/103/2012-27 zo dňa 11. 03. 2013 spojil konania vedené
pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 9C/103/2012, 9C/104/2012, 9C/105/2012, 9C/109/2012,
na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. 9 C 103/2012, ktorými žalobami sa žalobca
domáhal zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, všetko titulom zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú orgánmi pri verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Lučenec.

2.Vodôvodnenírozhodnutiaokresnýsúduviedol,ževšetkyžaloby,ktoréboliOkresnýmsúdomLučenec
spojené na spoločné konanie, boli uplatňované pokiaľ ide o náhradu škody v sume rovnajúcej sa výške
vymáhanej istiny s príslušenstvom v jednotlivých exekučných konaniach, vedených pred Okresným
súdom Lučenec (22Er/14/2007, 17Er/158/2007, 14Er/24/2007, 6Er/81/2006). Vo všetkých prípadoch z

obsahu žaloby okresný súd ustálil, že žalobca sa náhrady škody ako aj náhrady nemajetkovej ujmy
domáhal v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Lučenec (zbytočné prieťahy,
nerozhodnutie o žiadosti v zákonom stanovenej lehote) ako exekučného súdu v jednotlivých exekučných
konaniach, kde žalobca vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky voči svojim dlžníkom z
uzavretých úverových zmlúv. Nepovažoval za nesprávny úradný postup okresného, ktorý bol povinný
ex offo podrobiť rozhodcovský rozsudok skúmaniu z hľadiska ochrany spotrebiteľa, pričom prioritná
je dôslednosť takéhoto skúmania nie je zákonom daná poriadková 15-dňová lehota stanovená na

udeleniepoverenia.NaviaczpripojenýchexekučnýchspisovokresnéhosúduLučenecbolopreukázané,
že poverenia v jednotlivých exekučných konaniach boli vydané, a to v zákonnej lehote. Následne
boli všetky exekúcie vykonávané súdnym exekútorom vyhlásené za neprípustné a boli zastavané,
teda žalobca vôbec nepreukázal splnenie podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pretožečinnosťou súdu v namietaných konaniach vôbec nedošlo k nesprávnosti úradnému postupu a tvrdenia
žalobcu boli zavádzajúce a vôbec nezodpovedali skutočnému obsahu exekučných spisov a priebehu
exekučných konaní v jednotlivých preskúmavaných veciach. Len na dôvažok okresný súd doplnil,

že žalobca nepreukázal ani vznik skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, preto z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmocia
o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „zákon č. 514/2003 Z. z.“) žalobu ako právne neopodstatnenú
v celom rozsahu zamietol. Na záver poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 10.

2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. 09. 2011 sp.
zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2011 sp. zn. 5Cdo
291/2010, v zmysle ktorých vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmavať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Pokiaľ okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym
exekútorom v jednotlivých prípadoch, na ktoré poukazuje vyššie, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju, postupoval tak exekučný súd správne.

3. Len pre úplnosť okresný súd doplnil, že v dôsledku vyššie uvedeného právneho záveru o tom, že

v právnej veci nie je daná zodpovednosť štátu za škodu, ktorá podľa tvrdenia žalobcu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, listinný dôkaz, v ktorom ústav hodnotil otázku, či
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, či už nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, môže vyriešiť len súd, a nie iná inštitúcia.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného do 30. 06. 2016.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že v konaní došlo k
vadám, keď sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súčasne vo veci rozhodoval

vylúčený sudca. Vytýkal, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak
tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Naviac, sám urobil podanie (obsiahnuté

v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že ani objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Keďže
podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nie je prípustné, aby konanie

pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto konaní už bolo možné uskutočniť len také úkony,
ktorénepripúšťajúodkladaústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonom
za danej procesnej situácie.

6. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie

(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že trvá
na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Nemal z tohto dôvodu možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím bola porušená
kontradiktórnosť súdneho procesu.7. Naviac žalobca vytýkal, že sa súd nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu s
tým, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde. Nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojhorozhodnutia.Nemalmožnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu ako aj
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

8. Za podstatné žalobca považoval aj to, že súd mal v konaní skúmať nielen samotný moment, kedy
exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy bolo poverenie doručené súdnemu exekútorovi.

9. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto
okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah

a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.

10. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len

škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil

ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

11. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej
a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

12. Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred

samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

13. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané

14.Okresnýsúdvovecisamejrozhodoldňa28.10.2014.Odvolanievočijehorozhodnutiupodalžalobca
dňa 12. 12. 2014. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok(ďalejvtexteaj„CSP“),ktorývzmysle§470ods.1stanovuje,žeakniejeustanovenéinak,platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 §
470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a
§ 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej
aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané
do 30.06.2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku
toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní

sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a
so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán,
lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PLÚS 36/1995).15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie

aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
na strane druhej. Okresný súd neporušil právo strany sporu na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

17. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových
podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

18. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uzneseniami č. k.
41NcC/284/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012, 43NcC/256/2012- 9 zo dňa 10. 10. 2012, 43NcC/259/2012-9

zo dňa 10. 10. 2012, 15NcC/460/2012-7 zo dňa 16. 10. 2012, že zákonná sudkyňa JUDr. Eva Triznová
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
9C/109/2012, 9C/105/2012, 9C/104/2012 a 9C/103/2012, ktoré konania vedené pred Okresným súdom
Lučenec boli spojené na spoločné konanie uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/103/2012-27
zo dňa 11. 03. 2013 s tým, že spoločné konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 9C/103/2012. Od

vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym
novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd
touto námietkou zaoberal, ak z Civilného sporového poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo
vecivylúčenýsudca,ideoodvolacídôvodažalobcatentodôvodvodvolaníuplatnilvzmysleustanovenia

§ 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 ( ďalej v
texte aj „OSP“ ). Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

19. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,

ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom

priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle

spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,

len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Evy Triznovej z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí. Už uzneseniami Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici č. k. 41NcC/284/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012, 43NcC/256/2012- 9 zo dňa 10.
10. 2012, 43NcC/259/2012-9 zo dňa 10. 10. 2012, 15NcC/460/2012-7 zo dňa 16. 10. 2012, nebola
zákonná sudkyňa JUDr. Eva Triznová vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na

Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9C/109/2012, 9C/105/2012, 9C/104/2012 a 9C/103/2012, pretože
nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu, z ktorého postupu mala
žalobcovi vzniknúť škoda (22Er/14/2007, 17Er/158/2007, 14Er/24/2007, 6Er/81/2006). V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v
ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a

rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi
spôsobená škoda (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca
podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať vyššie
uvedených uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval

vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu.
Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I.
ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a

ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej
republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci
rozhodol,vylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniaveci,akosúužposúdenéKrajskýmsúdomvBanskej
Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval
zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného súdu nedošlo.

20. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu. O návrhu žalobcu, aby súd konanie vedené pod sp. zn. 9C/103/2012 prerušil do

právoplatného rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, rozhodol Okresný súd Lučenec
uznesením č. k. 9C/103/2012-218 zo dňa 23. 02. 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Lučenec č. k. 9C/103/2012-223 zo dňa 14. 03. 2018 tak, že tento návrhu žalobcu zamietol. Taktiež
navrhol žalobca prerušiť predmetné konanie, však o jeho námietke bolo rozhodnuté vyššie uvedenými

uzneseniami Krajského súdu Banská Bystrica ako súdom nadriadeným podľa § 16 ods. 1 OSP. Vo
veciach, ktoré sa pôvodne viedli na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9C/103/2012, 9C/104/2012,
9C/105/2012 a 9C/109/2012 nebol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto
vecí, keďže nebol zákonným sudcom v exekučných veciach, v ktorých podľa tvrdenia žalobcu nebolo
rozhodnuté o žiadosti o vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote. Vzhľadom na uvedené,

keďže žalobca si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo
už aj zákonným postupom rozhodnuté, okresný súd dôvodne nevidel dôvody pre prerušenie konania.
Uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý, je t. č. teda v čase,
kedy rozhodoval v konaní odvolací súd, už právoplatné.

21. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné
práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť

ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. V
prípade pojednávania bez prítomnosti strany za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť
k odňatiu jej práva konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

22. Podľa § 101 ods. 1, 2 OSP platného a účinného do 30.06.2016 boli strany sporu povinné prispieť k
tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,
označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračoval v konaní, aj keď boli strany
nečinné. Ak sa riadne predvolaná strana nedostavila na pojednávanie ani nepožiadala z dôležitéhodôvodu o odročenie, mohol súd vec prejednať v jej neprítomnosti; prihliadal pritom na obsah spisu a
dosiaľ vykonané dôkazy.

23. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 28. 10. 2014
v neprítomnosti žalobcu, považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 OSP majúci za
následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní
tak, že znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré jej poskytoval Občiansky súdny poriadok
platný a účinný do 30. 06. 2016. Takým procesným právom strany sporu bolo aj právo majúce pôvod v

samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jej prítomnosti. To ale
neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti strany. Súd je ale vždy povinný takúto
možnosťstraneposkytnúť.Dôležitýdôvod,prektorýsastrananemohlazúčastniťpojednávaniaažiadaz
tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti
o odročenie pojednávania zisťuje, či stranou tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania
je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne

odvrátená.ŽalobcavšakOkresnémusúduLučenecdoručilnávrhnazrušenienariadenéhopojednávania
len z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu
Lučenecvylúčenízprejednávaniaarozhodovaniaveci.Netvrdilžiadnydôležitýdôvod,ktorýbymubránil
zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 28. 10. 2014, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa
13. 10. 2014 (viď doručenka na č. l. 100 spisu). Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný

súd pojednávať, správne okresný súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o
námietke zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Lučenec už v tom čase nadriadený súd právoplatne
rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý
prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 OSP platného a účinného
do 30. 06. 2016 a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala

možnosť konať pred súdom.

24. Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená

existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v návrhu.

25.Žalobcamalmožnosťoboznámiťsasovšetkýmipredloženýmidôkazmialebostanoviskamiavyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa 28. 10.
2014, ak bolo predvolanie tak žalobcovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 13. 10. 2014,

teda s dostatočným predstihom. Žalobca, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu
pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v
spise, vrátane podaní žalovaného.

26. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas
predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa
verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
žalovaného a podobne (viď aj ustanovenie § 44 ods. 1 OSP platné a účinné do 30.06.2016).

27. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučnými spismi Okresného súdu Lučenec, a to spismi. 22Er/14/2007,
17Er/158/2007, 14Er/24/2007 a 6Er/81/2006, ktoré ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj žalobca, a
ktoré spisy boli aj v rámci exekučného konania k dispozícii žalobcu ako oprávnenému. Žalobca práve

vychádzajúc z obsahu týchto exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by žalobca využil
svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedenými exekučnými spismi, ako
aj s písomným podaním žalovaného, adekvátne na ne včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej.
Okresný súd neporušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces.

28. Ak naviac žalobca v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného,
čím došlo k porušeniu § 114 ods. 2 OSP, pokiaľ práve v tomto vyjadrení k návrhu žalovaný
vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť žalobca reagovať, odvolací súdpoznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k zamietnutiu návrhu
nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak, okresný súd nepovažoval
uplatňovaný nárok za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho zrejmú nedôvodnosť. Pokiaľ ide

o vyjadrenie žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že uvedené vyjadrenie bolo obsahovo zhodné
s jeho vyjadrením v nespočetnom množstve prebiehajúcich konaní, v ktorých boli žalobcovi doručené
vyjadrenia žalovaného, vrátane vyjadrenia zo dňa 02. 04. 2013, ktoré bolo v predmetnej veci žalobcovi
doručené dňa 25. 04. 2013 (viď doručenka č. l. 46 spisu) a s argumentáciou žalovaného v čase
rozhodovania ako už aj v čase, kedy mu bolo doručené predvolanie na verejné pojednávanie, bol

nepochybne oboznámený. Argumentácia žalovaného vo všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených
konaniach vo veci nároku žalobcu proti žalovanému na plnenie o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek
spôsobom porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

29. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

30. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016 ukladal stranám povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o
tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP),
a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

31. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

32. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia
v exekučnom konaní a súčasne vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.

Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomaakékoľvekďalšiedokazovanievovecipovažovalza
nadbytočné. Nemožno totiž opomenúť, že vo všetkých exekučných konaniach vedených pred okresným
súdom Lučenec (22Er/14/2007, 17Er/158/2007, 14Er/24/2007, 6Er/81/2006 ) bolo preukázané, že

poverenia v jednotlivých exekučných konaniach boli vydané v zákonnej lehote, a to najneskôr do ôsmich
dní od podania žiadosti o vydanie poverenia.

33. Právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu
v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku

skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a teda ani existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou s tým,
že dĺžka exekučných konaní bola primeraná náročnosti veci, považuje odvolací súd za vecne správny.34. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej

rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva z
nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo

105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.

35. Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod

termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na

zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho

úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by

prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

36. Žalobca však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd

vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom
plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak ich procesnú aktivitu, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 OSP platného a

účinného do 30. 06. 2016 aj správne a presvedčivo odôvodnil.

37. Ak žalobca v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd
zamietol návrh žalobcu, nakoľko nemal za preukázaný jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupným
postupom.Pretovdôsledku,žesaotázkouvznikuškodyokresnýsúddôvodnenezaoberal,byvykonanie
dokazovania ohľadne výšky tejto škody znaleckým posudkom bolo nadbytočné, nehospodárne a
neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku žalobcu za dôvodnú.

38. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne
a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok

žalobcu nie je dôvodný.

39. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súdpodľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane
súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal správne z ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, teda podľa úspechu v konaní v zmysle

platnej a účinnej právnej úpravy do 30. 06. 2016.

40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 296 ods. 2 CSP v
spojenís§255ods.1CSP,tedapodľapomeruúspechuvodvolacomkonaní.Žalobcanebolvodvolacom
konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný

v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by
predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného
odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

41. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).