Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/209/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617203756
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6617203756.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu WM
Consulting & Communication, s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798,
právne zastúpeného Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany,
proti žalovanému B. X., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX L. XXX, o zaplatenie
1 424,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k.
7Csp/78/2017-68 z 26. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 26. 03. 2018 žalobu o zaplatenie 1 424,92 Eur s
príslušenstvom zamietol (prvý výrok). O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol tak, že žalovaný
mánároknaplnúnáhradutrovkonania.Ovýšketrovkonaniabuderozhodnutésamostatnýmuznesením
prvostupňového súdu po právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok).
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 1

424,92 Eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu (T. T., a.s.) uzatvoril so žalovaným
dňa 10. 01. 2008 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“). Predmetom
zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 25 000,- Sk pri úrokovej sadzbe 18,40 % p.a. pri výške splátky
967,- Sk so splatnosťou prvej splátky istiny 20. 02. 2018 (správne má byť 20. 02. 2008 - poznámka
odvolacieho súdu) v počte splátok 36 a periodicite splátok istiny mesačne k 20. dňu v kalendárnom
mesiaci.Konečnásplatnosťúverubolak20.01.2011.Ročnápercentuálnamieranákladovbolavovýške

27,03 % pri celkových nákladoch spojených s úverom 10 368,50 Sk. Medzi základné podmienky patril aj
zaplatenie spracovateľského poplatku 250,- Sk a poplatok za správu úveru 60,- Sk. Právny predchodca
žalobcu oznámil postúpenie pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/A. zo dňa 25. 09. 2014 na žalobcu, pričom doručenie
oznámenia podanie na poštu nebolo žalobcom preukázané. Žalobca výzvou na zaplatenie pohľadávky
zo dňa 20. 02. 2015 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 1 502,83 Eur v lehote do 10 dní.
Z výpisu z obchodného registra vyplynulo, že žalobca je obchodná spoločnosť, ktorá nie je bankou.

Žalobca predložil všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu, ktoré nie sú
podpísané žalovaným.
Podľa názoru okresného súdu sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. OZ, na ktorú sa
aplikujú ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“). Zároveň ide o spotrebiteľský úverpodľa § 1 a § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy, teda k 10. 01. 2008 (ďalej aj ,,ZoSÚ“, resp. ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“)
Súd prvej inštancie zistil, že v Zmluve o úvere absentuje v zmysle § 4 ods. 2 písm. k) ZoSÚ priemerná

hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 4
ods. 3 ZoSÚ). Pretože žalovanému bol poskytnutý úver 25 000,- Sk, ktorý po prepočítaní na menu Euro
činí sumu 829,85 Eur a z vyjadrenia žalobcu zaplatil žalovaný žalobcovi sumu 856,71 Eur, nárok žalobcu
súd prvej inštancie považoval za nedôvodný, keďže bolo zaplatené zo strany žalobcu pri bezúročnom
a bez poplatkovom úvere viac než bol žalovaný povinný zaplatiť.

Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom postúpenia pohľadávky podľa § 524 ods.1 OZ je
skutočnosť, že postupca - banka - právny predchodca žalobcu písomne vyzve dlžníka, ktorý je v
omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 dní. Len takto môže banka bez súhlasu klienta postúpiť peňažný
záväzok na inú osobu, ktorý nie je bankou. Žalobca nepreukázal, že došlo k platnému doručeniu takejto
výzvy napriek výzve okresného súdu, preto postúpenie záväzku pôvodného veriteľa banky je neplatné
podľa § 39 OZ v nadväznosti na § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného k 25. 09. 2014

(ďalej aj ,,ZoB“, resp. Zákon o bankách“) a žalobca nie je aktívne legitimovaný voči žalovanému.
Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa (ďalej ,,ZOS“, resp. ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“), pretože rozhodnutie
Ústavného súdu SR nebolo v čase rozhodovania súdu zverejnené v zbierke zákonov podľa § 21 písm. h
a § 19 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a ustanovenie

§ 5b ZOS bolo platné a účinné v čase rozhodovania okresného súdu. Konečná splatnosť úveru nastala
dňa 20. 01. 2011 a k uplynutiu premlčacej lehoty došlo dňa 21. 01. 2014 v zmysle ustanovenia § 101,
§ 122 ods. 2 OZ, keďže premlčacia lehota začala plynúť dňa 21.01.2011 a žaloba bola podaná až 13.
03. 2017.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej aj ,,CSP“). Žalovaný bol úspešný v konaní, preto mu vznikol nárok na plnú náhradu trov
konania. O výške trov konania bude v súlade s § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté samostatným uznesením
prvoinštančného súdu po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby uplatnil náhradu trov

konania vrátane odvolacieho konania.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Uviedol, že podľa § 8aa ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
a formulár musel obsahovať prvýkrát priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 4
ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) do dvoch mesiacov po jej zverejnení podľa § 7a ods. 2 ZoSÚ. Ustanovenie

§ 7a Zákona o spotrebiteľských úveroch nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2008. Až následne veritelia
začali Ministerstvu financií Slovenskej republiky poskytovať údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch, na základe ktorých dochádza k výpočtu priemernej hodnoty RPMN. Ministerstvo financií
Slovenskej republiky prvýkrát zverejnilo údaje o priemernej hodnote RPMN dňa 29. 04. 2008. Podľa
názoru žalobcu Zmluva o úvere nemusela obsahovať údaj o priemernej hodnote RPMN, pretože bola

uzatvorená dňa 10. 01. 2008 a objektívne tento údaj ani nemohla obsahovať, pretože v čase uzatvorenia
ešte neexistoval. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že posudzovaná
zmluva je bez úrokov a poplatkov.
Ďalej poukázal na nesprávnu aplikácii ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách z dôvodu odchylnej
zmluvnej úpravy.

Vzmyslebodu19.16obchodnýchpodmienokkZmluveoúvere:,,Klientvýslovnesúhlasístým,žeBanka
je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce
alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú,
ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku,
alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je

oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu
výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.
Ako vyplynulo z ustanovenia § 89 ods. 1 Zákona o bankách, ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
má dispozitívny charakter. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28. 01.2 009 sp.zn. 1Cdo/76/2007, podľa ktorého: ,,Na dohodu (jej záväznosť), ktorou

veriteľ s dlžníkom ako neprípustnú (§ 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka) bez súhlasu dlžníka vylúčili
inú možnosť postúpenia pohľadávky ako banke, nemá vplyv, že zákon /ide o zákon č. 483/2001 Z.z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 92 ods. 8), do 31. decembra 2001 o zákon č.
21/1992 Zb. - jeho § 38 ods. 9/ poskytuje možnosť postúpenia pohľadávky aj inej osobe ako banke.Takáto možnosť postúpenia by totiž prichádzala do úvahy len vtedy, ak by neplatila spomenutá reštrikcia
v dohode (dohodou veriteľ v rámci svojej zmluvnej voľnosti obmedzil si dovtedy nepochybne širší rámec
dispozície s pohľadávkou). Keďže odporca 2/ ako veriteľ túto dohodu s navrhovateľom (dlžníkom)

nerešpektoval a zmluvne postúpil predmetnú pohľadávku, je zmluva o postúpení pohľadávky neplatným
právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu so
zákonom - ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“
Z uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona
o bankách ako dispozitívne; ako ustanovenie, ktoré sa aplikuje pri neexistencii inej dohody zmluvných

strán.
V posudzovanej veci je aplikácia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vylúčená dohodou
zmluvných strán, a to ustanovením 19.16 obchodných podmienok, ktoré umožňuje postúpiť akúkoľvek
pohľadávku banky.
Možnosť postúpenia akejkoľvek pohľadávky banky voči klientovi nie je zmluvnou podmienkou
neprijateľnou, pretože nespôsobuje žiadnu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Jej dôsledkom je len to, že banka má vopred udelený súhlas na postúpenie pohľadávky a zakotvuje
obdobný právny režim, ako vyplýva z ustanovenia § 524 ods. 1 OZ. Banka tak môže svoju pohľadávku
postúpiť za rovnakých podmienok, ako vyplývajú z úpravy Občianskeho zákonníka.
V prípade druhej vety bodu 19.16 obchodných podmienok možno konštatovať, že táto časť zmluvy je
oddeliteľná od zvyšku zmluvy. Ak by aj bola neplatnou, išlo by len o neplatnosť tejto konkrétnej časti

zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), ktorou by neboli dotknuté ostatné časti zmluvy.
Účelom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je len úprava výnimiek z bankového tajomstva. Toto
zákonné ustanovenie neupravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba podmienky, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Účel tohto ustanovenia je vyjadrený aj
v dôvodovej správe k § 92 vládneho návrhu zákona o bankách, podľa ktorej: „V ustanoveniach odsekov

1 až 7 (teraz už 8) sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.“
Hlavný účel § 92 vrátane ods. 8 Zákona o bankách bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomenie
bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. O tom, že by tieto podmienky
podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v zákone ani v dôvodovej správe žiadna zmienka. Ak by
teda došlo k porušeniu bankového tajomstva, toto by neviedlo k súkromnoprávnej sankcii v podobe

neplatnosti postúpenia, ale iba k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách, prípadne právu na
náhradu škody.
Pri posudzovaní právnych predpisov a pri posudzovaní ich výkladu z pohľadu nárokov na platnosť
právneho úkonu treba, okrem textuálneho výkladu, mať na zreteli ústavný príkaz preferencie výkladu v
prospech platnosti právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008, sp.zn.

I. ÚS 242/07) a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov, respektíve
pri neplatnosti posudzovať účel pravidla, ustanovujúceho neplatnosť právneho úkonu (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2014, sp.zn. IV. ÚS 15/2014).
Záver súdu prvej inštancie, že banka môže pohľadávku platne postúpiť len za podmienok § 92 ods.
8 Zákona o bankách z tohto ustanovenia nevyplýva. Úpravu bankového tajomstva totiž nemožno

považovaťzadôvodobmedzujúcipostúpeniepohľadávky,pretožeúčelominštitútubankovéhotajomstva
je ochrana klienta banky pred zverejnením či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Nie
je však vyložiteľný ako dohoda veriteľa s dlžníkom zakazujúca postúpenie pohľadávky.
Konštatoval, že žalovaný počas konania nepoprel žiadne z jeho skutkových tvrdení. Všetky jeho
skutkové tvrdenia mal teda súd prvej inštancie považovať za nesporné (zhodné) a z týchto tvrdení,

pretože neexistujú žiadne pochybnosti o ich pravdivosti, mal súd prvej inštancie vychádzať pri
rozhodovaní. Žalovaný v konaní nespochybnil jeho skutkové tvrdenie o splnení všetkých zákonom
stanovených podmienok na postúpenie pohľadávky. Civilný sporový poriadok predpokladá, že nesporné
skutkové tvrdenia si súd osvojí bez ďalšieho dokazovania a bude z nich vychádzať pri rozhodovaní vo
veci samej.

Ďalej poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PL. ÚS 11/2016
na verejnom zasadnutí pléna dňa 07. 02. 2018 rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Z tohto dôvodu toto zákonné ustanovenie nemalo byť aplikované súdom prvej inštancie a

nemôže byť aplikované odvolacím súdom pri rozhodovaní o podanom odvolaní.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366
CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

6. Odvolací súd z množstva argumentov, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol, sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal splnenie vyžadovaných zákonných
podmienok postúpenia pohľadávky.

7. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať

procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou
v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je
nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná,
buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom
súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o

ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok
vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.

8. Prioritným dôvodom zamietnutia žaloby okresným súdom bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu s odkazom na Zmluvu o postúpení pohľadávok, a to konkrétne pre rozpor s § 92 ods. 8

Zákona o bankách, ktoré ako lex specialis požíva prednosť pred všeobecnou právnou úpravou §
524 OZ. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal
splnenie vyžadovaných zákonných podmienok postúpenia pohľadávky. Predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky podľa tohto ustanovenia zákona na inú osobu je splatnosť dlhu, omeškanie klienta trvajúce
aspoň 90 dní a písomná výzva banky na splnenie povinnosti. Ak niektorý z týchto predpokladov nie je

splnený,pohľadávkabankyniejepostupiteľná.Aknapriektomukjejpostúpeniudošlo,ideoprávnyúkon
odporujúci zákonu, preto je neplatný (§ 39 OZ). Na tejto skutočnosti nemení ani zmluvné dojednanie v čl.
19.16 Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní, ktoré podľa názoru
odvolacieho súdu je v rozpore s § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

9. Odvolací súd právnu argumentáciu okresného súdu dopĺňa tak, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona
o bankách je potrebné vykladať aj v spojení s § 525 ods. 1 OZ, podľa ktorého „Postúpiť nemožno
pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil.
Postúpiťnemožnoanipohľadávku,pokiaľnemôžebyťpostihnutávýkonomrozhodnutia“.Zapohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, treba považovať aj pohľadávky banky voči klientom.

Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá nepodlieha špecifickým požiadavkám, vrátane
prísneho bankového tajomstva, určeným v § 27 a nasl. ZoB na podnikanie bánk, sa podstatným
spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, postupníkom a dlžníkom v porovnaní so
vzťahom medzi veriteľom - bankou a dlžníkom. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ preto bráni aj postúpeniu
pohľadávok z právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o

záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na takúto zákonnú výluku § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje
banke postúpiť pohľadávku voči klientovi, ale len za splnenia tam uvedených podmienok. Ak určitá
pohľadávka nie je postupiteľná, jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore
so zákonom a neplatné v zmysle § 39 OZ nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj voči
dlžníkovi navonok. V prípadoch uvedených v § 525 OZ ani prípadné oznámenie postúpenia pohľadávky

postupcom v zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
dáva možnosť postúpenia pohľadávky aj bez súhlasu klienta tak, ako uvádza žalobca, musia však
byť naplnené vyššie uvedené podmienky. Práve v nevyžadovaní súhlasu klienta je potrebné vidieť
prelomenie bankového tajomstva, na ktoré poukazuje žalobca. Jednou z podmienok prípustnosti jeho
porušenia(okremnepretržitéhoomeškaniaklientaviacako90kalendárnychdníasplatnostipohľadávky)

je písomná výzva klientovi.

10. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, z ktorého vyplýva: ,,Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákonao bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) .Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§

39 Občianskeho zákonníka).“

11. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie
písomnej výzvy banky žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nepreukázaním tejto
rozhodujúcej skutočnosti teda nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky a ani nemohlo dôjsť k naplneniu

ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

12. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút,
ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov ako Občianskeho zákonníka možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že
ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.

13. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj
iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať
a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany -

spotrebiteľa.

14. Pretože žalobca v konaní nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky klientovi - žalovanému na
splnenie peňažného záväzku, s ktorou bol žalovaný v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní, dôvodom na zamietnutie žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd

zdôrazňuje, že ak žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby.

15. Keďže dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu,
neboldanýdôvodnapreskúmaniežalobcomuplatnenéhonárokuzhľadiskahmotnoprávnychpredpisov,

preto sa odvolací súd s ďalšími odvolacími argumentmi žalobcu nezaoberal.

16. Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdrozsudokokresnéhosúduakovecnesprávnypodľaustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania, pretože okresný súd náležite
aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

17. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V konaní bola úspešný žalovaný, ktorí si však žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol, že mu ich náhradu nepriznáva.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).