Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/114/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3214204458
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3214204458.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne
JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: P., zastúpeného I. proti
žalovanému: S., o náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 30. decembra 2016, č.k. 6C/173/2014-190, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. ruší a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. a VI. p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VII. m e n í tak, že žalovaný m á voči
žalobcovi n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 50,24 %.

IV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VIII. m e n í tak, že štát m á voči žalobcovi

n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 75,12 % a voči žalovanému v rozsahu 24,88 %.

V. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 96 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o nároku na bolestné a náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia (SSU) ako škody vzniknutej pri dopravnej nehode dňa 23.05.2013. Okrem
iného rozhodol výrokom IV. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 824 eur s prísl. titulom SSU za

jazvy po úraze.

2. Výrokom V. priznal žalobcovi úrok z omeškania z istiny 14.091 eur, pretože so
zaplatením tejto sumy bol žalovaný v omeškaní. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že
žalovaný si nesplnil povinnosť uvedenú v § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
pričom neobstojí námietka žalovaného, že si túto povinnosť nemohol splniť, pretože mu neboli doručené

lekárske správy, na ktorých predloženie žalobcu vyzval. Náhrada SSU sa totiž preukazuje lekárskym
posudkom vypracovaným lekárom postupom podľa zákona č. 437/2004 Z. z., ktorý
žalobca žalovanému doručil. Ak aj napriek tomu mal žalovaný pochybnosti o výške náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia vyplývajúce z predloženého lekárskeho posudku vypracovaného
lekárom podľa zákona č. 437/2004 Z. z., mal možnosť využiť postup podľa ust. § 7 ods. 6 zákona č.
437/2004 Z. z.

3. Výrokom VI. zamietol žalobu v časti o zaplatenie SSU 44.743 eur s prísl. s odôvodnením, že v prípade
škody, spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia, vychádzal zo záverov znaleckého posudkusúdom ustanoveného znalca C.. G. C. a nie z lekárskeho posudku C.. Y., predloženého žalobcom.
Súd prvej inštancie zistil, že žalobca nevyžaduje osobnú asistenciu pri nevyhnutých životných úkonoch,
nemá obmedzené vykonávanie domácich prác (z výpovede žalobcu vyplýva, že ich aj vykonáva),

nemá sťažený kontakt so spoločenským prostredím (z výpovede žalobcu vyplýva, že trávi voľný čas s
priateľmi), poškodenie zdravia v súvislosti so škodovou udalosťou - dopravnou nehodou nespôsobilo,
že musel ukončiť, resp. prerušiť štúdium na vysokej škole, ktorú v tom čase študoval. Aj keď znalec
konštatuje, že žalobca má čiastočné obmedzenia ako ťažká fyzická práca, obmedzenia vo výbere
povolania (práca s elektrickým prúdom, pilot, rušňovodič, nočná práca), žalobca v konaní nepreukázal,

že by v čase dopravnej nehody takúto prácu vykonával, alebo mal v úmysle vykonávať. Všetky tieto
skutočnosti potvrdzujú správnosť postupu znalca, ktorý v prípade bodového ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia nepristúpil k postupu podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z.,
teda k primeranému zvýšeniu SSU do rozsahu dvojnásobku. Aj keď dôvodom pre zvýšenie bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia C.. I. Y. bol vek poškodeného - žalobcu, súd prvej
inštancie prijal z výpovede žalovaného záver, že aj keď mal žalobca preukázateľne v čase poškodenia

vek XX rokov, všetkým aktivitám, ktorým sa venoval pre dopravnou nehodou, sa venuje aj teraz.
Dokonca i vedeniu motorového vozidla, hoci mu takéto obmedzenie určila jeho ošetrujúca lekárka,
neurologička. Pričom však znalec takéto obmedzenie nestanovuje a sám žalobca vo výpovedi uviedol,
že má vodičské oprávnenie bez akýchkoľvek obmedzení. Súd prvej inštancie nepriznal SSU v súvislosti
so zranením disfónia po orotracheálnej intubácii a obmedzenie pohyb. lakťového kĺbu, pretože v čase

vypracovania posudku C.. I. Y. zdravotný stav poškodeného nebol ešte ustálený a znalec C.. C. uviedol,
že od vypracovania lekárskeho posudku došlo k zlepšeniu zdravotného stavu a pri osobnom klinickom
vyšetrení neregistroval u žalobcu ani obmedzenú hybnosť v lakťovom kĺbe a ani disfóniu.
Správnosť postupu znalca preukazuje i výpoveď žalobcu, ktorý neuviedol, že by dopravná nehoda v jeho
prípade zanechala trvalé následky v obmedzení lakťového kĺbu, uviedol len stehennú kosť a členok.

Tiež žalobca uviedol, že foniatrickú ambulanciu od 13.09.2013 už nenavštevuje.

4. Za primerané považoval súd prvej inštancie znalcom C.. C. určené bodové hodnotenie 695 b. za
vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy, a to napriek tomu, že
žalobca v súvislosti s týmto poškodením zdravia aj naďalej navštevuje neurologickú ambulancia, užíva

lieky, vzhľadom na hrozbu opakovaného epileptického záchvatu a s tým súvisiacimi obmedzenia v jeho
živote. Znalec C.. C. v tejto súvislosti uviedol, že pacienti s takýmto vážnym poškodením mozgu môžu
mať po rekonvalescencii rôzne poškodenia, môže dôjsť k smrti pacienta, môže dôjsť
k takému stavu, kde nefunguje vyššia mozgová činnosť, môžu to byť stavy s malým obmedzením a sú
príklady, kedy pacienti sú aj bez nejakých následkov, a preto je v zákone interval od 260 do 1.560

bodov. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že na všetky skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca, znalec pri
bodovom ohodnotení prihliadal (bod 15 záverov znaleckého posudku), či už ide o skutočnosť, že
žalobca je dispenzarizovaný v neurologiskej ambulaciia, alebo že bude dlhodobo na medikamentóznej
liečbe. I z písomnej výpovede lekárky - neurologičky C.. C. K. zo dňa 16.11.2016, ktorej ambulanciu
poškodený navštevuje, je zrejmé, že periodicita a potreba návštev žalobcu tejto ambulancie

má od roku 2014 klesajúcu tendenciu.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa 255 ods. 1 a 2 CSP, zohľadňujúc pomer úspechu
strán sporu, ktorý bol aj východiskom rozhodnutia o trovách štátu.

6. Proti rozsudku, a to do vyhovujúceho výroku IV. a V., ako aj do trov konania, podal odvolanie žalovaný.
Napadnuté výroky o veci samej žiadal zmeniť a žalobu v danom rozsahu zamietnuť. Ohľadom výroku
IV. o priznaní SSU za jazvy po úraze namietal rozhodnutie nad rámec návrhu, pretože žalobca
tento nárok v konaní neuplatnil. Priznanie úroku z omeškania podľa výroku V. považoval žalobca za
nesprávne, pretože predloženie lekárskeho posudku neznamená automaticky povinnosť poisťovne plniť

na jeho základe a v celom rozsahu. Bez ďalších dokladov, preukazujúcich opodstatnenosť
hodnotenia v lekárskom posudku, nie je podľa žalovaného možné ukončiť šetrenia
poisťovne. Žalovaný v tejto súvislosti citoval ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa
ktorého je poškodený povinný preukázať nárok na náhradu škody uplatnený priamo proti poisťovateľovi.
Súčasne je daná povinnosť podľa § 799 ods. 2 OZ predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada.

Žalovaný ďalej s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. uviedol, že poisťovateľ
má povinnosť v lehote troch mesiacov od oznámenia poškodeného buď skončiť prešetrovanie
škodovej udalosti a oznámiť výšku poistného plnenia, alebo oznámiť písomne zdôvodnenie zamietnutia,
respektíve zníženia poistného plnenia. Žalovaný mal za to, že ak poisťovňa uvedenú povinnosť splní,nevzniká poškodenému v zmysle § 11 ods. 8 zákona 381/2001 Z. z. právo uplatňovať úrok z
omeškania. V konaní bolo pritom preukázané, že žalovaný si povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona č.
381/2001Z.z.splnil,čovyplývazpísomnéhovyjadreniaadresovanéhoprávnemuzástupcovižalobcuzo

dňa 22.07.2014, v ktorom žalovaný uviedol dôvody, pre ktoré nemohol v tom čase vysporiadať uplatnené
nároky na náhradu škody. Z uvedeného vyjadrenia citoval svoje požiadavky na zaslanie špecifikovaných
lekárskych správ. Samotná skutočnosť, že žalovaný žalobcovi neplnil automaticky celý uplatnený nárok
podľa žalovaného neznamená, že sa s plnením dostal do omeškania. Písomne totiž oznámil skutočnosti
a dôvody, pre ktoré poistné plnenie nemohol vyplatiť a aj zo samotného súdneho konania a rozsudku

súdu prvej inštancie napokon vyplýva, že nie celý žalobcom uplatnený nárok na SSU bol dôvodný. Podľa
žalovaného nemá oporu v zákone žiadosť o vypracovanie znaleckého posudku podľa § 7 ods.
6 zákona číslo 437/2004 Z. z., na využitie ktorého postupu odkazoval v rozhodnutí súd prvej inštancie.

7.Protirozsudkupodalodvolanieajžalobca,atoprotivýrokuVI.ozamietnutíSSU vovýške44.743
eur s prísl. a výrokom o trovách konania. V napadnutom výroku VI. žiadal rozhodnutie zmeniť a žalobe

aj v tejto časti vyhovieť a súčasne priznať plnú náhradu trov konania. Namietal, že rozdiel medzi SSU,
určenýmriadnymlekárskymposudkom C..Y.(3.620bodov)aSSUurčenýmznaleckýmposudkom
C.. C. (905 bodov) je natoľko zásadný, že bolo namieste kontrolné znalecké dokazovanie.
K rozdielom bodového hodnotenia poukázal žalobca najmä na rozdiel v prístupe k zvýšeniu SSU až na
dvojnásobok podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. a na diametrálne odlišné hodnotenie vážnych

mozgových a duševných porúch po ťažkom poškodení mozgu (položka 253). Odôvodnenie
správnosti znaleckého posudku zo strany súdu prvej inštancie tým, že jeho závery mali oporu v ďalšom
vykonanom dokazovaní, neobstojí, pretože to isté možno konštatovať vo vzťahu k lekárskemu posudku.
Za opodstatnené považoval žalobca aj zvýšenie SSU do dvojnásobku podľa § 10 ods. 4
zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré považoval za prípustné aj zo strany súdu. Ten mal zohľadniť najmä mladý

vek žalobcu, v ktorom sa sťaženie spoločenského uplatnenia vníma intenzívnejšie než v neskoršom
veku. Napokon žalobca namietal rozhodnutie o trovách konania, a to nielen vo vzťahu k nesprávnemu
rozhodnutiu vo veci. Za nesprávne považoval mechanické hodnotenie pomeru úspechu vo veci
porovnaním požadovanej a priznanej sumy. Považoval za potrebné zohľadniť aj špecifikum konania,
úvahu súdu a závislosť rozhodnutia od odborných otázok, resp. jeho základ v znaleckom posudku. Pre

dodržanie princípov civilného sporu považoval za nevyhnutné prihliadať k individuálnym
okolnostiam sporu a v tomto smere poukázal aj na literatúru zaoberajúcu
sa po rekodifikácii procesných predpisov problematikou nepatrného úspechu v spore alebo závislosti
rozhodnutia od úvahy súdu, či znaleckého posudku. Žalobca poukázal na to, že východiskom jeho
žaloby bol lekársky posudok, ktorého správnosť nie je ako laik schopný posúdiť, a preto prípadné nižšie

bodové hodnotenie považované za správne východisko súdneho rozhodnutia nemôže byť na ťarchu
žalobcu pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobca pre nedostatok odborných vedomostí nemá
objektívne schopnosti na to, aby výšku svojho nároku presne určil.

8. Vo svojich ďalších vyjadreniach, ktoré boli protistrane oboznámené doručením, zotrvali strany sporu

na svojich principiálnych stanoviskách a s názormi uvedenými v odvolaniach nesúhlasili.

9. K otázke namietaného rozhodnutia nad rámec žaloby žalobca uviedol, že
pre uplatnenie SSU nie sú rozhodujúce jednotlivé položky, ale celková suma (celkový počet bodov)
uplatnená z konkrétneho poškodenia zdravia. Žalobca rozsah žaloby nevymedzil ako náhradu za

jednotlivé položky SSU, ale ako SSU vzniknuté v dôsledku konkrétnej dopravnej nehody. Pokiaľ teda súd
prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu v sume, ktorá doposiaľ vyplatená nebola, ale ktorá žalobcovi
patrí v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, nerozhodol nad rámec žaloby. K otázke rozsahu SSU
považoval žalobca za významné posudzovanie zdravotného stavu v čase jeho
ustálenia, bez ohľadu na to, že niektoré zdravotné komplikácie sa môžu po ustálení

zmierniť alebo vymiznúť. Rozhodujúce je, že v čase ustálenia zdravotného stavu existovalo obdobie,
v ktorom bolo spoločenské uplatnenie poškodeného sťažené. Za podstatné považoval žalobca riziko
epileptického záchvatu, ku ktorému sa nevedel vyjadriť ani znalec.

10. Žalovaný na podporu svojho názoru o nedôvodnosti úroku z omeškania podľa výroku V.

predložil rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 8Co/151/2016.

11. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vnapadnutej časti potvrdiť podľa § 387 CSP s výnimkou výroku IV., ktorým bolo rozhodnuté nad rámec
žaloby, a preto bolo dôvodné jeho zrušenie podľa § 389 CSP a zastavenie konania.

12. Nie je medzi stranami sporu sporné a zodpovedá obsahu spisu, že žalobca pri uplatnení
svojho nároku na SSU nezmieňuje jazvy po úraze. Nie je pritom správny názor žalobcu, že nárok na
SSU je vymedzený jeho označením (SSU) spolu s uvedením pôvodu poškodenia zdravia a výškou
požadovanej náhrady, resp. počtom bodov. Takto vymedzenému žalobnému tvrdeniu by absentoval
dôvod, pre ktorý je spoločenské uplatnenie poškodeného sťažené. Ono totiž nie je bez ďalšieho sťažené

pre dopravnú nehodu, úraz a pod., ale až pre konkrétne poškodenie zdravia,
ktoré musí žalobca v žalobe vymedziť, aby bola žaloba perfektná. Pri uplatnení nároku na SSU nie je
dostatočné,žesažalobcovi„niečostalo“,alemusíbyťzrejmé,čosťažujejehospoločenskéuplatnenie.A
spoločenské uplatnenie nesťaží bez ďalšieho nehoda alebo úraz, ale až konkrétne poškodenie zdravia,
ku ktorému pri nich dôjde. Preto musí žaloba, ktorou sa uplatňuje nárok na SSU, obsahovať
konkrétne poškodenie zdravia, v dôsledku ktorého má byť spoločenské uplatnenie žalobcu sťažené.

To samozrejme nemusí zodpovedať dikcii položiek zákona č. 437/2004 Z. z. a nemusí byť špecifikované
počtom bodov, ale vždy musí byť určité a konkrétne. Vzhľadom na to, že žalobca SSU, majúce pôvod
v jazvách po úraze, nevymedzil v žalobe uvedeným spôsobom, nebola žaloba o zaplatenie náhrady
SSU z tohto poškodenia zdravia podaná, a pokiaľ súd prvej inštancie o tejto náhrade rozhodol, prekročil
tak žalobu, ako správne v odvolaní uviedol žalovaný. Odvolací súd preto napadnutý výrok IV. zrušil a

konanie v tejto časti zastavil.

13. Odvolanie žalovaného však nebolo dôvodné čo do výroku V., ktorým súd prvej inštancie priznal
žalobcovi nárok na úrok z omeškania. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovaným,
že predloženie lekárskeho posudku neznamená automaticky povinnosť poisťovne plniť na jeho základe

a v celom rozsahu. Nemožno uprieť možnosť pochybností o správnosti lekárskeho posudku. Je však
potrebné vnímať, že medzi dokladmi, spôsobilými preukázať vzniknutú škodu, má relatívne striktne
upravený proces spracovania vrátane požiadaviek na posudzovateľa (§ 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.
z.),čozvyšujepredpokladjehosprávnosti.Asúčasnemázákonomupravenúajmožnosťkvalifikovaného
preverenia správnosti. Ak poškodený predloží takto formalizovaný doklad o škode, ktorý je možné

zo strany osoby povinnej plniť nechať preveriť znaleckým posudkom, nenachádza odvolací súd dôvod,
aby v prípade, že povinná osoba nevyužije možnosť kontroly znaleckým posudkom, nebola povinná plniť
podľa predloženého lekárskeho posudku. Ak tak neurobí, je namieste, že podstupuje riziko omeškania.
Bremeno overovania správnosti lekárskeho posudku nemožno prenášať na poškodeného, zvlášť pokiaľ
zákon predpokladá možnosť kontroly lekárskeho posudku aj zo strany osoby povinnej plniť. Uvedený

osobitný charakter lekárskeho posudku medzi dokladmi preukazujúcimi škodu tak umožňuje záver, že
tento doklad je dostatočným pre splnenie povinností podľa ustanovení § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z. a § 799 ods. 2 OZ, na ktoré odkazuje žalovaný. Napokon sa odvolací súd nestotožňuje s
názorom žalovaného, že ak poisťovňa splní povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z., teda,
že v lehote troch mesiacov od oznámenia poškodeného buď skončí prešetrovanie škodovej udalosti a

oznámi výšku poistného plnenia, alebo oznámi písomne zdôvodnenie zamietnutia, respektíve zníženia
poistného plnenia, nevzniká poškodenému v zmysle § 11 ods. 8 zákona 381/2001 Z. z. právo uplatňovať
úrok z omeškania. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona 381/2001 Z. z. totiž zakladá právo
na úrok z omeškania pre omeškanie so splnením povinnosti podľa § 11 ods. 6 zákona 381/2001 Z. z.,
čo nevylučuje právo na úrok z omeškania z peňažného poistného plnenia, ktoré je poisťovňa ako svoju

ďalšiu povinnosť (po povinnosti podľa § 11 ods. 6 zákona 381/2001 Z. z.) povinná splniť do 15 dní od
skončeniaprešetrovania(§11ods.7zákona 381/2001Z.z.).Zdôvodov,prektoréodvolacísúdpovažuje
nárok na úrok z omeškania za opodstatnený, sa nestotožňuje s opačným rozhodnutím Krajského súdu
Bratislava, na ktoré v odvolaní poukazuje žalovaný. Poistné (peňažné) plnenie je primárnym cieľom
poistenia, preto nemožno uvažovať, že povinnosť poisťovne platiť úrok z omeškania sa

vzťahuje len na nepeňažnú povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona 381/2001 Z. z. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd považoval za vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. o uložení
povinnosti zaplatiť úrok z omeškania, a preto rozsudok v tejto napadnutej časti potvrdil.

14. Rovnako potvrdil rozsudok v napadnutom výroku VI. o zamietnutí nároku na SSU nad rámec

znaleckého posudku. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie
(§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v tomto smere vyčerpávajúco a logicky zdôvodnil, prečo prijal
ako skutkové zistenia závery znaleckého posudku C.. C. a nie lekárskeho posudku C..
Y.. Odvolací dôvod, spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach, nebol preto naplnený. Rovnakoako odvolací dôvod spočívajúci v nevykonaní navrhovaných dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo
veci, a to konkrétne kontrolné znalecké dokazovanie. Samotný významný rozdiel medzi
závermi lekárskeho posudku a znaleckého posudku nie je dôvodom pre kontrolný znalecký posudok,

keď správnosť znaleckého posudku skutočne vyplýva aj z ďalších vykonaných dôkazov, ako
to podrobne uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení. Čo sa týka možnosti zvýšenia SSU až na
dvojnásobok, táto je podľa výslovného znenia § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. daná do kompetencie
lekára a nepatrí do kompetencie súdu, ako sa nesprávne domnieva žalobca.

15. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné ani čo do výrokov o trovách konania. Od účinnosti CSP nie
je možné pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku, či úvahy súdu, tak ako to upravovalo predtým platné ust. § 142 ods. 3 O.s.p..
Právna úprava náhrady trov konania podľa CSP je striktne založená na miere úspechu strany v konaní.
S výnimkou ust. § 257 CSP, umožňujúcom zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa a na ich
základe nepriznať náhradu trov konania. Nie je možné vylúčiť, že okolnosti ako úvaha súdu, či závislosť

výšky plnenia od znaleckého posudku by mohli prichádzať do úvahy ako dôvody hodné osobitného
zreteľa, no v spore o zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v bolestnom a SSU odvolací súd takýto
priestor nenachádza. Ako bolo uvedené vyššie, je základom pre uplatnenie uvedených nárokov lekársky
posudok. Na ten sa odvoláva aj žalobca, keď namieta, že ako laik nemal možnosť jeho správnosť
žiadnym spôsobom preveriť a nárok uplatnil vychádzajúc z daného lekárskeho posudku. Táto obrana

žalobcu však neobstojí, pretože žalobca aj po oboznámení sa so znaleckým posudkom
a aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie naďalej zotrvával na pôvodne uplatnenom nároku.
Za správnosťou podkladov svojho nároku si tak žalobca stál aj v situácii, kedy tu boli aj iné pre laika
pochopiteľné podklady, na základe ktorých mohol oprávnenosť svojho nároku hodnotiť komplexnejšie.
Pokiaľ teda žalobca napriek možnosti prehodnotiť lekársky posudok vo svetle iných podkladov, v tomto

prípade znaleckého posudku hodnoteného v rámci rozhodnutia súdu prvej inštancie, zotrváva na svojom
pôvodnom nároku založenom na bodovom hodnotení podľa lekárskeho posudku, je zrejmé, že v spore
o uplatnený nárok mieni zotrvávať. Pokiaľ spor takto naďalej „živí“, je namieste, aby plne zodpovedal
za jeho výsledok, prejavujúci sa v rozhodnutí o trovách konania. Nie je možné akceptovať, aby žalobca
neprijímal žiaden nový argument o nedôvodnosti jeho nároku, trval na ňom v nezmenenej podobe od

podania žaloby a pri konečnom rozhodnutí v jeho neprospech žiadal zohľadniť, že nemal ako rozpoznať
neopodstatnenosť svojej žaloby. Žalobcovi samozrejme nemožno uprieť právo na prejednanie jeho veci,
nosovšetkýmisúvislosťamivrátanenáhradytrovkonaniapodľavýsledkusporu.Napadnutérozhodnutie
súdu prvej inštancie o trovách konania tak bolo principiálne správne založené na pomere úspechu strán
sporu vo veci.

16. Vzhľadom na zrušenie výroku IV. napadnutého rozsudku a zastavenie tejto časti konania však došlo
k nepatrnej zmene pomeru úspechu strán sporu. Hodnotu nároku 824 eur nebolo možné pričítať ako
úspech v konaní žiadnej strane sporu, a ani zohľadniť pri výpočte celkovej hodnoty sporu, pretože
v tejto časti bolo konané a rozhodnuté nad rámec návrhu. Bez sumy 824 eur potom predstavuje

úspech žalobcu 15.453 eur (24,88 %) a úspech žalovaného 46.651 eur (75,12 %) z celkového predmetu
konania 62.104 eur. Úspešnejšiemu žalovanému preto patrí podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 50,24 %. V pomere 24,88 % a 75,12 % sa strany sporu
podieľajú aj na náhrade trov konania štátu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP. Pri celkovej hodnote predmetu odvolacieho konania 46.495,48 eur
bol žalobca úspešný v časti 928,48 eur (vyčíslený úrok z om. priznaný výrokom V.), t. j. 2% a
žalovaný úspešný v časti 45.567 eur (výrok IV. a VI.), t. j. 98 %. Po vzájomnom zohľadnení

uvedeného úspechu vo veci patrí žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 96
%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).