Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. august 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/83/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516201709
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8516201709.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Q. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, V., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
IČO: 47234466, so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35807598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, v konaní o zaplatenie 3.636,- Eur s príslušenstvom, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.7C/50/2016-100zodňa23.02.2018
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu vo vzťahu k
žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3.636,- Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.452,- Eur od 07.05.2016 do
zaplatenia a s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.184,- Eur od 07.05.2016 do zaplatenia, v
lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. III. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
súdny poplatok vo výške 218,- Eur na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa, v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 137 Civilného sporového poriadku (ďalej
C.s.p.), ust.§ 261 ods.3 písm.d/ a § 497 Obchodného zákonníka, ust.§ 1 ods.2, § 2 písm.a/, b/, g/ a
h/, § 7 ods.1, § 9 ods.2 a § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných

úverochapôžičkáchprespotrebiteľov,§3ods.3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,ust.§52
ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,5 a 9, § 54 ods.1,2, § 17 ods.1,2 § 451 ods.1,2,3, § 517 ods.1,2 Občianskeho
zákonníka a ust.§ 3 ods.1 a § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, teda
ide o žalobu na splnenie si povinnosti v zmysle § 137 písm. a) C.s.p. Súd dané úverové zmluvy

posúdil ako zmluvy spotrebiteľské v zmysle citovaných ustanovení §52 a nasl. OZ, keď žalovaný
mal pri uzatváraní aj plnení zmluvy postavenie dodávateľa, pretože konal v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. OZ) a na strane dlžníka vystupoval spotrebiteľ
- fyzická osoba, ktorá neuzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inejpodnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 OZ). Zmluvy boli pripravené na formulároch, ktoré vopred zo strany
žalovaného boli pripravené bez možnosti žalobyne meniť obsah a text uvedených zmlúv, pričom do
textu zmlúv sa dopisovali iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobkyne. Súd preto posudzoval právny

vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský a aplikoval ustanovenia OZ upravujúce spotrebiteľské
zmluvy (§ 52 a násl. OZ) a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ako nesprávny
vyhodnotil súd záver žalovaného o tom, že predmetné zmluvy možno posudzovať výlučne podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko ide o zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a toto výhradné použitie Obchodného zákonníka bolo medzi zmluvnými stranami dojednané

(v rámci VPPÚ). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2OZ, v
zmysle ktorého sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Pokiaľ teda zmluvné strany dohodou vylúčili použitie
iných právnych predpisov ako Obchodného zákonníka, toto zmluvné dojednanie v zmysle uvedeného

ustanovenia súd prvej inštancie považoval za neplatné. Rovnako tak súd prvej inštancie vychádzajúc
z ust. § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. nezistil takú skutočnosť, ktorá by vo vzťahu k napadnutým
zmluvám vylučovala aplikovanie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., a teda že by v danom prípade
nešlo o spotrebiteľské úvery. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že
spotrebiteľovi musia byť už pri podpise zmluvy poskytnuté všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na

žiadaný a poskytovaný úver. Musí teda poznať všetky informácie uvedené v § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z.. Súd na základe vykonaného preskúmania predmetných zmlúv zistil, že tieto totožne
neobsahujú všetky obligatórne náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy: - zmluva č. 706100243 zo dňa 23.12.2011 neobsahuje údaje
stanovené v § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k), y) - zmluva č. 706100369 zo dňa 23.10.2012 neobsahuje údaje

stanovené v § 9 ods. písm. f), i), j), k), y) - zmluva č. 707300322 zo dňa 11.11.2013 neobsahuje údaj
stanovený v § 9 ods. 2 písm. k) - zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 27.10.2014 neobsahuje údaj stanovený
v § 9 ods. 2 písm. k). Z uvedeného je potom zrejmé, že v čase podpisu zmlúv žalobkyňa nebola ako
spotrebiteľ informovaná o všetkých skutočnostiach, ktoré by mohli ovplyvniť jej rozhodnutie o tom, či za
uvedených podmienok bude mať záujem o ten-ktorý úver. V dôsledku uvedeného je preto nutné všetky

štyri úvery poskytnuté žalobkyni zo strany žalovaného posúdiť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z. z. ako úvery poskytnuté bezúročne a bez poplatkov.

4. Ďalším dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie považoval poskytnuté úvery za bezúročné a bez
poplatkov, je tá skutočnosť, že žalovaný hrubo porušil povinnosti stanovené v § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010

Z.z. Žalovaný nepredložil súdu, žiadne dôkazy preukazujúce riadne splnenie tejto povinnosti. Osobitne
nijako nepreukázal, že by v rámci posudzovania schopnosti splácať úveru žalobkyňou mal k dispozícii
údaje o jej príjmoch, výdavkov, rodinnom stave, ako ani do akej databázy o spotrebiteľoch na účely
posudzovania schopnosti splácania úveru, kedy a s akým výsledkom v rámci uvedeného nahliadol.
Keďže súd prvej inštancie zmluvy o úvere posúdil ako bezúročné a bez poplatkov, ďalej sa vo väčšom

rozsahu nezaoberal žalobcom namietanou neplatnosťou dojednania o výške odplaty za poskytnutie
úverov, aj keď sa stotožnil zo záverom žalobcu o neprimeranosti výšky tejto dojednanej odplaty. Naviac
v tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu prax, kde súdy uzavreli neprimeranosť
výšky dojednanej odplaty, čo musí byť žalovanému známe. Napr. rozhodnutie Okresného súdu Svidník
sp. zn. 6C/42/2016, rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/112/2017, rozhodnutie Krajského

súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/499/2016, Okresného súdu Brezno sp. zn. 1C/34/2016.

5. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že túto
považuje na nedôvodnú. Podľa názoru súdu, poukazujúc i na skutočnosti známe súdu z jeho činnosti
v obdobných veciach, k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a na úkor žalobkyne

došlo úmyselným konaním proti dobrým pravom. Žalovaný má podľa výpisu z obchodného registra
okrem iného aj predmet činnosti „poskytovanie úverov z vlastných zdrojov“ a teda jeho povinnosťou
bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný dlhodobo
požaduje plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok, čo je známe súdu prvej inštancie z jeho
vlastnej činnosti, a preto je toho názoru, že z jeho strany ide o konanie úmyselné a nepoctivé vo vzťahu

k spotrebiteľom. Úverové zmluvy boli medzi stranami sporu uzatvorené v roku 2011,2012,2013,2014
a samotná žaloba bola podaná na súd dňa 09.05.2016, teda pred uplynutím desaťročnej premlčacej
doby. Pokiaľ ide subjektívnu premlčaciu dobu, žalobkyňa uvádzala (čo žalovaný nijako nerozporoval a
nepreukázal opak), že sa dozvedela o tom, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil na prvejporade u právneho zástupcu, po predložení a preštudovaní zmlúv, a to dňa 20.04.2016, kedy zároveň
udelila právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie. Žaloba bola podaná na súd dňa 09.05.2016,
teda včas. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa

má nárok na vrátenie sumy, ktorú žalobcovi plnila nad rámec a súd tak v nadväznosti na vyššie uvedené
vyhovel žalobe v plnom rozsahu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.636,- Eur
titulom bezdôvodného obohatenia.

6. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni i požadované úroky z omeškania vo výške 8,05 % ročne, a to zo

sumy 1.452,- Eur (484,- Eur + 968,- Eur) a úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.184,-
Eur (968,- Eur+ 1.216,- Eur), od 07.05.2016 nasledujúci deň po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods.1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške tejto náhrady
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa § 262

ods. 2 C.s.p. Výrok o súdnom poplatku odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalobca bol v konaní
oslobodený od súdneho poplatku s poukazom na § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Nakoľko súd jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel, s
poukazom na § 2 ods. 2 zákona č.71/1992 Zb. zaviazal žalovaného vzhľadom na jej neúspech
v konaní zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 218,- Eur podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka

súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.

8.Protitomutorozsudkuvčaspodalodvolaniežalovaný.Právnetotoodvolanieodôvodnilust.§365ods.1
písm.f/ a h/ C.s.p. Namietal, že v zmluve o úvere I. je výslovne určený účel uzavretia zmluvy - povolanie.
V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné

žalobcovi, priznať status spotrebiteľa. Žalovaný zároveň poukázal na Dodatok k zmluve o úvere I., v
ktorom je uvedené nasledovné: „Dole podpísaný Q. V. vyhlasujem, že veriteľom poskytnuté finančné
prostriedky vo výške 500,- Eur použijem na kúpu pracovných odevov, pracovných pomôcok, pracovnej
obuvi“ Žalobca k uvedenému vyhláseniu následne pripojil svoj vlastnoručný podpis. Skutočnosť na
čo konkrétne bol žalobcom následne poskytnutý úver aj využitý žalovaný neskúma, nakoľko je to pre

neho už nepodstatná informácia. Žalobca ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú
povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Taktiež Zákon o
spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie,
zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu
povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve o úvere. Poukázal

na rovnaký právny názor, ktorý zaujal Okresný súd v Trebišove v uznesení zo dňa 25.11.2010 č.k.
6Er/699/2009-113. V prípade postavenia žalovaného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do
právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Zároveň má žalovaný za to, ž argumentácia žalovaného je
napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora. Argumentáciu žalovaného potvrdil
prostredníctvom svojho rozhodnutia aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.03.2017 č.k.

21CoE/378/2016-53. Žalovaný má preto za to, že v danej veci nemožno aplikovať ustanovenia Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere I. nie je zmluvou spotrebiteľskou a z toho dôvodu sa na ňu
nemožno aplikovať ustanovenia zákona týkajúce sa obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom
úvere a tým ju posúdiť ako bezúročnú a bez poplatkov. Jedná sa o zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX.

9. Čo do zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, túto označil žalovaný ako zmluvu II. Poukázal na to, že
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere II sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V zmysle
odseku 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Žalobca bol oboznámený s predmetnými ustanoveniami a súhlasil s aplikáciou Obchodného zákonníka

na záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere, na znak čoho ju aj podpísal.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je možné na zmluvu o úvere II. aplikovať ustanovenia
Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zmluva o úvere II. bola uzatvorená v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka.

10. Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX označil žalovaný ako zmluvu o úvere III. Poukázal na to, že
spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 1.968,- Eur, ak nie je dohodnuté inak do 15.11.2014 na
účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v
hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy ospotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastane dňa 15.11.2014. Z
vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o úvere III. zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.968,- Eur

s termínom splatnosti dňa 15.11.2014. Ako je v texte zmluvy o úvere III. špecifikované, splátka vo výške
1.968,-Eurpozostávazosumyistinyvovýške1.000,-Eur,zadministratívnychnákladovnavypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške
576,50 Eur a úroku vo výške 391,50 Eur, t.j. úrok vo výške 39,15 % ročne zo sumy istiny, čím je zároveň
zachovaná zákonom ustanovená povinnosť uvádzať obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom

úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Predmetnú zmluvu o úvere III.
nemožno preto považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný sa preto nestotožňuje s bodom 39.
odôvodnenia rozsudku.

11. Zmluvu č. XXXXXXXXXX označil žalovaný ako zmluvu IV. Tiež konštatoval, že strany dohodli,
že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru

nastane dňa 27.10.2015. Preto nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o úvere IV. zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 2.616,-
Eur s termínom splatnosti dňa 27.10.2015. Ako je v texte zmluvy o úvere IV. špecifikované, splátka vo
výške 2.616,- Eur pozostáva zo sumy istiny vo výške 1.400,- Eur, z odplaty pri poskytnutí peňažných
prostriedkov vo výške 448,- Eur a úroku vo výške 768,- Eur, t.j. úrok vo výške 54,86 % ročne zo sumy

istiny, čím je zároveň zachovaná zákonom ustanovená povinnosť uvádzať obligatórnu náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalovaný preto
má za to, že ani zmluvu o úvere IV. nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov a nestotožňuje s
bodom 39. odôvodnenia rozsudku. Zároveň žalovaný má za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo
a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehote.

Žalovaný tvrdenie žalobcu ohľadne nadobudnutia vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorú
si žalobca odvodzuje odo dňa udelenia plnej moci právnemu zástupcovi spochybňuje a považuje za
účelové. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty totiž nezávisí od udelenia plnej moci advokáta, ale pre
plynutie premlčacej doby sú rozhodujúce skutočnosti nezávislé od vôle subjektov. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016. Žalovaný

poukázal na to, že požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere I. sa stal premlčaný v subjektívnej
premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 24.10.2014, t.j. po uplynutí subjektívnej lehoty, ktorá začala
plynúť dňa 24.10.2012, kedy žalobca poukázal na účet žalovaného poslednú splátku nad rámec sumy
istiny a v objektívnej premlčacej lehote dňa 24.10.2015. Požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere
II. sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 12.11.2015, t.j. po uplynutí

subjektívnej lehoty, ktorá začala plynúť dňa 12.11.2013, kedy žalobca poukázal na účet žalovaného
poslednú splátku nad rámec sumy istiny. Žalobca svoju žalobu uplatnil na súde až dňa 09.05.2016.
Žalovaný má za to, že subjektívna premlčacia lehota začala v prípade zmluvy o úvere I. plynúť najneskôr
nasledujúcim dňom odo dňa 24.10.2012 a v prípade zmluvy o úvere II. dňa 12.11.2013. Žalovaný
zároveň poukázal na to, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná

(preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť. Zároveň, že nároky z titulu bezdôvodného obohatenia
niesúspotrebiteľskýmvzťahomaztohodôvodujeprístupzohľadňujúcizáujemslabšejstranynežiadúci,
alepotrebnéjezachovávaťrovnosťstrán.Žalovanýzároveňmázato,žedoúvahyneprichádzaaplikácia
10 - ročnej premlčacej lehoty tak, ako to uvádza súd prvej inštancie v bode 42. odôvodnenia rozsudku.
Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje a z toho dôvodu sa pri skúmaní úmyslu

konania osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Na preukázanie úmyslu konajúcej
osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri
uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti
uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na
základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje.

Preto žalovaný má za to, že nebol preukázaný úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Preto
navrhol,abyodvolacísúdpodľaust.§391ods.1C.s.p.rozsudokzrušilavecvrátilsúdunaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že každý odsek zmlúv je nápadne až krajne

nevyvážený, postavený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, tak ako je to v stovkách ďalších
úverových vzťahoch žalovaného. Úverovú zmluvu a jej znenie nemohol žalobca ovplyvniť, nijako zmeniť
ani upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomenkovania
mu bola predložená na podpis. Každú zmluvu je potrebné posúdiť v závislosti od jej samotnéhoobsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Tvrdenie žalovaného
o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účely výkonu žalobcovho zamestnania
je zavádzajúce a účelové. Je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv

snaha označiť spotrebiteľa ako podnikateľský subjekt, ak to nie je možné účelové zaškrtnúť políčko
určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, respektíve povolania, aby
došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Žalobca poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica vo veci sp.zn. 4CoE/100/2013, z ktorého citoval.
Zároveň na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora, i na ust.§ 54

ods.2 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným
nepovažuje preto žalobca vzhľadom na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných veciach
za sporný. Zároveň poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, i rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.06.2013 sp.zn. II. ÚS 329/2013-15. Nutnosť aplikácií ustanovení
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľských práv na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s
dodávateľomatoajvprípade,akbymaloísťozmluvuuzatvorenúpodľaObchodnéhozákonníkavyslovil

taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3Ncdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015. Preto žalobca
považuje zmluvu č. XXXXXXXXX za zmluvu spotrebiteľskú.

13. Čo sa týka posúdenia zmluvy II. č. XXXXXXXXX, podľa názoru žalobcu čo sa týka tejto zmluvy,
nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho

zákonníka. Teda aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného
zákonníka, je nevyhnutné tento vzťah posúdiť bez ohľadu na označenie zmluvy podľa jej obsahu
a jej formy, resp. nesprávne pomenované úkonu. Tento zmluvný vzťah tak v každom prípade treba
subsumovať pod normy Občianskeho práva, pretože ide o reálnu zmluvu, keď veriteľ prenecháva
dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej

doby veci rovnakého druhu podľa ust.§ 657 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovaného ide len o
obchádzanie zákona, pokiaľ tvrdí, že zmluva bola uzavretá podľa § 262 a nasl. Obchodného zákonníka,
aby sa vyhol posudzovaniu absencie obligatórnych náležitosti zmluvy.

14. Čo sa týka posúdenia zmluvy III. č. XXXXXXXXX a zmluvy č. XXXXXXXXX, k údajom o výške, počte

a termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu. Žalobca
však poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 9Co/401/2012, Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 9Co/83/2014 zo dňa 30.03.2016, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/249/2014 zo
dňa 22.10.2014, Krajského súdu Žilina sp.zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015, z ktorých citoval. Čo
sa týka termínu konečnej splatnosti, žalobca uviedol, že ide o esenciálnu náležitosť samotnej úverovej

zmluvy tak ako to predpokladá aj samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch. Zároveň tiež poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/151/2012 zo dňa 09.09.2012, Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 11Co/124/2012 zo dňa 17.04.2013 i rozsudok Okresného súdu Michalovce
sp.zn. 8C/246/2016 zo dňa 17.02.2017. Zároveň žalobca poukázal na ďalšie rozsudky krajských
súdov vydaných v Slovenskej republike i v Českej republike, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky i Českej republiky i rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej i Českej republiky. Navrhol
rozsudok potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

15. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu zaslal vyjadrenie žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že
sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich doterajších

písomných podaní, na ktorých trvá v celom rozsahu a z hľadiska obsahu ich považuje za dostačujúce
i vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného. Preto navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu sa znova vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že trvá na

predchádzajúcich podaniach. Navrhuje potvrdenie rozsudku a žiada priznať trovy odvolacieho konania.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 03.08.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.18. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p.,
poukazuje na toto odôvodnenie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k

odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

19. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný so žalobcom dňa 23.12.2011 uzatvorili
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX predmetom, ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 500,- Eur bez
uvedenia RPNM, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo

výške 485,- Eur, t.j. celkovo čiastku 984,- Eur v 12 mesačných splátkach po 82,- Eur počnúc dňom
15.01.2012, pričom dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania.

20. Dňa 23.10.2012 uzatvorili zmluvné strany zmluvu o úvere č. XXXXXXXX predmetom, ktorej je
poskytnutie úveru v sume 1.000,- Eur bez uvedenia RPNM, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi
sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 968,- Eur, t.j. celkovo čiastku 1.968,- Eur v 12 mesačných

splátkachpo164,-Eurpočnúcdňom15.11.2012adlžníkprehlásil,žefinančnéprostriedkysúposkytnuté
na výkon - iný účel.

21. Dňa 11.11.2013 zmluvné strany uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX v zmysle,
ktorého veriteľ poskytol spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti k rukám spotrebiteľa

v sume 1.000,- Eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 968,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 1.968,- Eur.
Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške
39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 391,50 Eur a administratívnych nákladov
za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým

spojenou, vo výške 576,50 Eur. Teda spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 1.965,- Eur do
15.11.2014. Výška ročnej percentuálnej miery nákladov bola stanovená vo výške 96,80 % a výška
priemernej hodnoty ročnej RPNM bola stanovená vo výške 49,13 %.

22. Dňa 27.10.2014 uzatvorili sporové strany zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX

predmetom, ktorej je poskytnutie úveru vo výške 1.400,- Eur, pričom spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu za poskytnuté finančné prostriedky a úrok spojený so
spotrebiteľským úverom vo výške 1.216,- Eur, teda celkovo zaplatiť čiastku 2.616,- Eur. Odplata
pri poskytnutí peňažných prostriedkov bola stanovená vo výške 448,- Eur, čo predstavuje ročnú
percentuálnu mieru nákladov RPNM vo výške 32 %, úrok bol stanovený vo výške 54,86 %, čo

predstavuje sumu 768,- Eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 2.616,- Eur do 27.10.2015
ak nie je dohodnuté inak. Výška priemernej hodnoty RPNM bola stanovená na 16,49 %.

23. Žalovaný označil zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 23.12.2011 za zmluvu o úvere I. a namietal, že
zmluva bola uzavretá so žalobcom v rámci predmetu jeho povolania a peňažné prostriedky mu zo strany

veriteľa boli poskytnuté na výkon povolania. Žalobca toto svoje vyhlásenie potvrdil osobitným podpisom
v zmluve o úvere. Zároveň poukázal na dodatok II., v ktorom je uvedené, že dole podpísaná Q. V.
vyhlasuje, že veriteľom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 500,- Eur použije na kúpu pracovných
odevov, pracovných pomôcok, pracovnej obuvy.

24. Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením, podľa ktorého uzatvorená zmluva o úvere
nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval
Občiansky zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Obdobným spôsobom bola osoba
spotrebiteľa definovaná v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.25. Dôkazom, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu nemôže byť ani žalovaným vopred predtlačené
prehlásenie dlžníka, že prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté pre výkon povolania, pričom
žalobca iba zaškrtol jednu z možností.

26. Čo sa týka zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorú žalovaný označil ako II. a kde tvrdí, že je potrebné
ju posudzovať podľa Obchodného zákonníka, pretože strany dohodli aplikáciu ust.§ 262 ods.1,2
Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bode
38. v rozsudku súdu prvej inštancie. I odvolací súd má za to, že pokiaľ zmluvné strany dohodou vylúčili

použitie iných právnych predpisov ako Obchodného zákonníka, toto zmluvné dojednanie v zmysle ust.
§ 52 ods.2 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za neplatné. Ani odvolací súd vychádzajúc z
ust.§ 1 ods.3 zákona č. 129/2010 Z.z. nezistil takú skutočnosť, ktorá by vo vzťahu k napadnutej zmluve
vylučovala aplikovanie zákona č. 129/2010 Z.z. a teda že by v danom prípade nešlo o spotrebiteľský
úver.

27. Čo sa týka zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 11.11.2013, ktorú označil žalovaný ako zmluvu č. III.
sa žalovaný nestotožnil s odôvodnením uvedeným v bode 39.odôvodnenia rozsudku s tým, že zmluvu
nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov s tým, že výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov sú jasne uvedené priamo na prednej strane zmluvy o úvere III. Čo do zmluvy o
úvere č. XXXXXXXX zo dňa 27.10.2014 žalovaný namietal, že tu tiež nemožno hovoriť o absencií výšky,

termínu a počtu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, lebo dlžník sa zmluvou o úvere IV. zaviazal k
úhrade jednej splátky vo výške 2.616,- Eur s termínom splatnosti dňa 27.10.2015. Splátka pozostáva
zo sumy istiny vo výške 1.400,- Eur, z odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 448,-
Eur a úroku vo výške 768,- Eur. Preto ani túto zmluvu podľa názoru žalovaného nemožno považovať
za bezúročnú a bez poplatkov. Ani odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k tejto zmluve, i zmluve

predchádzajúcej nepovažuje odvolací súd za dôvodné. Odvolací súd má za to, že zmluvy neobsahujú
všetky obligatórne náležitosti zmluvy podľa § 9 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia uvedených zmlúv.

28. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

29. Podľa ustanovenia §11 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.
1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) c)
zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d)v zmluve o spotrebiteľskom

úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ
spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

30. Dôvodom vedúcim k uloženiu povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie teda
bolo nedodržanie obligatórnych náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ust.§ 9 ods.2

písm.f/, i/, j/, y/, k/ v dvoch zmluvách podľa zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
týchto zmlúv a nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúci z
ust.§ 9 ods.2 písm.k/ vo všetkých zmluvách podľa zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia týchto zmlúv. I odvolací súd má za to, že v čase podpisu zmlúv žalobkyňa nebola ako
spotrebiteľ informovaná o všetkých skutočnostiach, ktoré by mohli ovplyvniť jej rozhodnutie o tom, či za

uvedených podmienok bude mať záujem o ten, ktorý úver. V dôsledku uvedeného preto všetky 4 úvery
poskytnuté žalobkyni zo strany žalovaného bolo potrebné posúdiť zhodne so súdom prvej inštancie (bod
39.odôvodnenia) v zmysle § 11 ods.1 písm.a/ zákona č. 129/2010 Z.z. ako úvery poskytnuté bezúročne
a bez poplatkov. Žalobkyňa zaplatila na účet žalovaného zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX sumu 954,-
Eur, teda o 484,- Eur viac ako mala, zo zmluvy č. XXXXXXXXX uhradila sumu 1.968,- Eur, teda o 968,-

Eur viac ako mala a zo zmluvy č. XXXXXXXXX uhradila sumu 2.616,- Eur, teda o 1.216,- Eur viac ako
mala. Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu je vznik povinnosti žalovaného vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenia v zmysle zásad uvedených v ust.§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spolu
suma 3.636,- Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré musí žalobkyni vydať.31. Súd prvej inštancie odôvodnil to, že vyhovel žalobe ešte aj ďalšou skutočnosťou (bod
40.odôvodnenia rozsudku) a to tým, že žalovaný hrubo porušil povinnosti stanovené v § 7 ods. 1 zák. č.

129/2010 Z.z. Žalovaný nepredložil súdu, žiadne dôkazy preukazujúce riadne splnenie tejto povinnosti.
Osobitne nijako nepreukázal, že by v rámci posudzovania schopnosti splácať úveru žalobkyňou mal k
dispozícii údaje o jej príjmoch, výdavkov, rodinnom stave, ako ani do akej databázy o spotrebiteľoch na
účely posudzovania schopnosti splácania úveru, kedy a s akým výsledkom v rámci uvedeného nahliadol.
S uvedeným názorom odvolací súd plne súhlasí. Uvedené konštatovanie ani nebolo predmetom

námietok uvedených v odvolaní žalovaného.

32. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č.
279/2017 Z.z. dňa 12.10.2017, ktorým s účinnosťou od 01.05.2018 upustila od požiadavky členenia
splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď sa termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov nahrádzajú slovami frekvenciu splátok. Túto zmenu zákonodarca odôvodnil

tým, že bez nej by bol zákon naďalej v rozpore so Smernicou a tiež dôvodom, že týmto krokom
zákonodarca napráva skutočnosť, že Slovenská republika pri implementácií Smernice išla napriek
požiadavke tzv. úplnej harmonizácie nad rámec podmienok stanovených Smernicou, teda z uvedeného
vyplýva, že zákonodarca priamo potvrdil, že zákon je v rozpore so Smernicou a že eurokomformný
výklad zákona skrze zákazu výkladu zákona contra legem nie je možný. Od 01.05.2018 v zmysle novely

zákona zmluva nemusí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny a úrokov a iných poplatkov,
ale iba frekvenciu splátok. Teda slovenský Zákon o spotrebiteľských úveroch išiel do 30.04.2018 nad
rámec Smernice a v zmysle konštantnej judikatúry sa ust.§ 9 ods.2 pím.k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
vykladalo tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov,
inaksazmluvaospotrebiteľskomúverepovažujevzmysle§11ods.1Zákonaospotrebiteľskýchúveroch

č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžadovala v spotrebiteľskej zmluve iba
uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa, teda bol zrejmý konflikt medzi Smernicou a
Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30.03.2017, s ktorým sa plnenie stotožňuje,
že vnútroštátny súd v takom prípade musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.

nepriamy účinok. V prípadoch kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi
a spotrebiteľmi ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp.
Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z toho dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy
poskytli Smernici priamy účinok. Vzhľadom na explicitné znenie Zákona o spotrebiteľských úveroch v
časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov nemožno priznať Smernici ani

nepriamy účinok. Jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Teda napriek rozhodnutiu
Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bíroóva je potrebné postupovať podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. v prípade zmlúv, ktoré boli uzavreté do 30.04.2018, tak ako je to v danom
prípade.

33. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie (bod 42. odôvodnenia rozsudku),
že námietka premlčania zo strany žalovaného nie je dôvodná. Žalovaný má skutočne podľa výpisu z
obchodnéhoregistraokreminéhoajpredmetčinnosti-poskytovanieúverovzvlastnýchzdrojovateda je
jeho povinnosťou poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Odvolací
súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný dlhodobo požaduje plnenia z neprijateľných

zmluvných podmienok, čo je známe tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu z jeho vlastnej
činnosti. Ide teda o konanie úmyselné a nepoctivé vo vzťahu k spotrebiteľovi. Zmluvy boli uzavreté v roku
2011, 2012, 2013 a 2014. Žaloba bola podaná na súd dňa 09.05.2016, teda pred uplynutím 10-ročnej
premlčacej lehoty. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, žalobkyňa uvádzala, že sa dozvedela o tom,
že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil na prvej porade u právneho zástupcu po predložení

a preštudovaní zmlúv a to dňa 20.04.2016, kedy zároveň udelila právnemu zástupcovi plnú moc na
zastupovanie. Žaloba bola podaná na súde dňa 09.05.2016. teda súd prvej inštancie správne vyvodil,
že žaloba bola podaná včas, teda v 2-ročnej subjektívnej lehote, ktorá plynula počas objektívnej 10-
ročnej lehoty. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,
napríklad na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 413/2013 a čo sa týka

otázkydôkaznéhobremena,rozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS38/2015.Čosatýka10-ročnej
objektívnej premlčacej lehoty, odvolací súd poukazuje na svoje rozhodnutie č. k. 5Co/134/2012-137 zo
dňa 26.11.2013, i na rozhodnutia iných senátov a to 7Co/235/2015 zo dňa 25.01.2016, 7Co/84/2011 zodňa 12.12.2011, 17Co/50/2015 zo dňa 06.08.2015, 18Co/47/2016 zo dňa 18.01.2017, 20Co/295/2014
zo dňa 21.04.2016, 21Co/72/2014 zo dňa 17.03.2015 a ďalšie.

34. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, a tým bolo aj naplnené právo žalobcu
na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá základnej štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých časti odôvodnenia, ich obsahové náplne zakladajú
súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Pri výklade ust.§ 9 ods.2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami

Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR.

35. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s osvojením si
odôvodnenia podľa ust. § 387 ods.1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. Úspešnej žalobkyni priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu vo vzťahu k neúspešnému žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 C.s.p.).

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.