Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. júl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316010651
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316010651.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.07.2018, v trestnej
veci obžalovaného H.. K. F. pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22.02.2018
sp. zn. 1T/118/2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovanému
H.. K. F. i, nar. XX.XX.XXXX v V., trvale bytom P., P. XXXX/XX, okres Y. nad V.

u k l a d á:

Podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j/, Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.,
podľa § 41 ods. 1 tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný
dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. ustanovuje skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr. zák. ukladá ako súčasť probačného dohľadu povinnosť spočívajúcu v
príkaze nepriblížiť sa k poškodenej X. M., nar. XX.XX.XXXX na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a
nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného H.. K. F. vinným zo zločinu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase od XX.XX hod. v byte na ulici R. 2B v P., v mieste prechodného bydliska
poškodenej X. M., túto na gauči nachádzajúcom sa v obývacej miestnosti, trikrát udrel otvorenými rukami
po oboch lícach, škrtil ju rukami a držal za sánku, kde po tom, ako sa jej podarilo vytrhnúť z jeho zovretia,
hovyzývala,abyzbytuodišielpreč,čonerešpektoval,načoX.M.zobývačkyutiekla,kdejuobvinenýH..K. F. dobehol a na chodbe bytu chytil a zvalil na zem, kde ju držal tak, že na nej sedel obkročmo, škrtil ju
a následne ju odtiahol do spálne na posteľ, ľahol si ku nej, pričom ju stále držal a v byte zotrval celú noc,
kde následne aj dňa 30.09.2015 v ranných hodinách po opakovaných výzvach poškodenej, aby odišiel

z bytu preč, túto nerešpektoval, zobral do rúk kuchynský nôž, otočil ho proti sebe a kričal, aby ho zabila.

Za to mu podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr.
zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov,
výkon ktorého mu podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., v spojení s ust. § 51 ods. 2 Tr. zák. podmienečne odložil

na skúšobnú dobu 3 rokov a zároveň určil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr. zák. uložil obžalovanému ako súčasť probačného dohľadu aj obmedzenie
spočívajúce v príkaze nepriblížiť sa k poškodenej X. M., nar. XX.XX.XXXX na vzdialenosť menšiu ako
5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste uložený trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp.

zn. 3T 190/2015 zo dňa 11.12.2015, právoplatným dňa 17.12.2015, ktorým bol obžalovanému uložený
trest odňatia slobody vo výmere ôsmich mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu 1 roka a 3 mesiacov a súčasne zrušil aj všetky obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný, prostredníctvom svojho
obhajcu, odvolanie. V písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal na príslušné ustanovenia
Trestného poriadku, Trestného zákona, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
Ústavy SR, na skutočnosť, že v súvislosti s poškodenou X. M. už raz trestne stíhaný za skutky, ktoré
sa mali stať 03. a 16.10.2015, bol, pričom Okresný súd Humenné ho trestným rozkazom zo dňa

11.12.2015 sp. zn. 3 T 190/2015 uznal vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania a prečinu ublíženia
na zdraví s tým, že skutku v prejednávanej veci sa mal dopustiť 29.09.2015. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na skutočnosť, že okolnosti, ktoré sa mali udiať 29.09.2015 poškodená uvádzala už v trestnom
oznámení v októbri 2015 a pri svojom výsluchu na Okresnom riaditeľstve PZ, odbore kriminálnej polície,
v Humennom a na skutočnosť, že od 01.10.2015 už nie je policajtom. Namietal, že ak vyšetrovateľ v

OR PZ Humenné mal vedomosť o tom, že sa stal trestný čin, bol povinný bez meškania začať trestné
stíhanie a vzniesť mu obvinenie aj pre skutok zo dňa 29.09.2015, pričom neexistoval žiaden zákonný
dôvod, aby prípad vyšetroval vyšetrovateľ Inšpekčnej služby MV SR, ktorý začal trestné stíhanie až dňa
04.12.2015, a to podľa názoru odvolateľa, z dôvodu, že sa úmyselne vyčkávalo za skončením trestného
stíhania na Okresnom súde Humenné, a preto jednoznačne išlo o účelový, neprípustný postup. Vyjadril

názor, že príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy SR
a Trestného poriadku mu ako obvinenému garantujú právo na spravodlivý proces, ktorý, okrem iného,
zahŕňa aj právo byť stíhaný za všetky známe trestné činy v jednom konaní. Preto predmetné trestné
stíhanie vedené Inšpekčnou službou MV SR nemožno v žiadnom prípade považovať za spravodlivé
a zákonné. Postup vyšetrovateľa Inšpekčnej služby MV SR považoval odvolateľ za rozporný aj s čl.

36 ods. 2 písm. c/ Organizačného poriadku MV SR, podľa ktorého sekcia kontroly a Inšpekčnej služby
ministerstva na úseku inšpekčnej služby prijíma trestné oznámenia, ak je podozrivý policajt, vybavuje ich
podľa Trestného poriadku, odhaľuje a dokumentuje trestné činy spáchané policajtmi, ako aj trestné činy,
zo spáchania ktorých je podozrivý policajt aj v prípade, ak k spáchaniu trestného činu došlo pred vznikom
služobného pomeru, z čoho odvolateľ vyvodil záver, že inšpekcia mala oprávnenie stíhať len policajtov,

a to len počas ich služobného pomeru, alebo ak policajt spáchal trestný čin pred vznikom služobného
pomeru, a pretože obžalovaný už policajtom nie je, inšpekcia nebola príslušná na vyšetrovanie v
prejednávanej veci. Vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam odvolateľ namietal, že nemohol poškodenú
počas noci stále držať, pretože v tom čase minimálne raz tak on, ako aj poškodená boli na WC, okrem
toho v tom čase, keď mal poškodenú stále držať, používal internet, o čom svedčí podrobný výpis hovorov

z jeho telefónu, preukazujúci jeho pripojenie na internet dvakrát o 02.42 hod. a 03.52 hod. Poukázal na
to, že keď sa ráno zobudil v kritický deň t.j. 30.09.2015, poškodená bola v kuchyni, vrátila sa do bytu po
tom, čo bola vyvenčiť psa, odišla do práce, spoločne boli na obed, kúpil jej darček, odviezol poškodenú
na zumbu, čakal na ňu, kúpil jej cigarety, vrátil sa s ňou do bytu, varil jej večeru, za čo ho poškodená
chválila a potom mali na sedačke pohlavný styk, kamarát ho potom odviezol domov. V podstate z týchto

dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
prejednanie a rozhodnutie.Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ

podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom

rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.
Krajský súd však považoval ešte za potrebné prečítať podstatný obsah trestného rozkazu Okresného
súduVranovnadTopľousp.zn.2T/2/2014zodňa09.10.2014,podstatnýobsahstýmsúvisiacejpoštovej
doručenky poštového doručovateľa, z ktorej vyplýva dátum doručenia spomínaného trestného rozkazu
obžalovanému, podstatný obsah rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/2/2014 zo
dňa 23.01.2018, obsah odpovede na lustráciu v registri priestupkov, a preto dokazovanie v tomto smere

na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného doplnil.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov, bolo v posudzovanej veci
nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, sa stal, a že ho spáchal
práve obžalovaný.

Hoci obžalovaný spáchanie skutku kladeného mu za vinu poprel, popisujúc priebeh sporných udalostí
zo dňa 29.09.2015 a 30.09.2015 v podstate tak, ako je to uvedené v jeho odvolaní, je zo spáchania
stíhaného skutku usvedčovaný najmä výpoveďou poškodenej X.j, v spojení so závermi znaleckého
dokazovania z odboru psychológia, v rámci ktorého znalec - psychológ vyšetril tak obžalovaného, ako

aj poškodenú.

Poškodená opakovane v podstatných rysoch zhodne tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní,priebehspornýchudalostíz29.a30.09.2015,popísala,pretoanikrajskýsúdnemaldôvod
jej výpovedi neveriť. V tejto súvislosti obhajoba poukazovala na výpoveď poškodenej z 21.10.2015 v

konaní vedenom na Okresnom súde Humenné sp. zn. 3T/190/2015 namietajúc, že táto jej spomínaná
výpoveď je diametrálne odlišná v porovnaní s jej výpoveďou v prejednávanej veci a vyskytujú sa v nej
veľké rozdiely. Aj keď nepochybne ide o dôkaz vykonaný v inej trestnej veci, a to pred začatím trestného
stíhania v prejednávanej veci, vzhľadom na to, že by mal vyznieť v prospech obžalovaného považoval
krajský súd za potrebné sa aj s týmito námietkami obhajoby vysporiadať.

Podľa názoru krajského súdu ani výpoveď poškodenej zo dňa 21.10.2015 v žiadnom prípadne nie
je diametrálne odlišná od tvrdení poškodenej v prejednávanej veci a v žiadnom prípade rozdiely v
jej výpovediach nemožno hodnotiť ako veľké, teda podstatné, ktoré by spochybňovali pravdivosť jej
tvrdení v prejednávanej veci. Poškodená vo všetkých štyroch svojich výpovediach, ktoré učinila s určitým

časovým odstupom, tvrdila, že obžalovaný ju v kritický deň opakovane udrel otvorenou dlaňou, hrdúsil
ju (aj keď poškodená použila výraz škrtil, o škrtenie by išlo v prípade, ak by páchateľ pri tejto činnosti
použil nejaký predmet, k čomu v prejednávanej veci nedošlo, a keďže z jej výpovedí je zrejmé, že
obžalovaný ju držal pod krkom rukami, nepochybne mala na mysli hrdúsenie, túto výrazovú nepresnosť
však nepovažoval krajský súd za dôvod pre zmenu napadnutého rozhodnutia, keďže nemala podstatný

vplyv na v zásade správne skutkové zistenia), naháňal ju okolo stola, utekala pred ním, zvalil ju na zem,
odtiahol ju do spálne, kde ju držal a v byte zotrval aj napriek tomu, že ho vyzývala, aby jej byt opustil.
Poškodená teda priebeh skutku opakovane zhodne v tých podstatných rysoch, ktoré tvoria podstatu
skutku, popísala, a to aj napriek tomu, že medzi jednotlivými výpoveďami ubehlo určité časové obdobie.
Vo veci sp. zn. 3T/190/2015, na ktorú poukazovala obhajoba, vypovedala 21.10.2015, v prípravnom

konaní v prejednávanej veci dňa 20.01.2016 a 05.04.2016 a na hlavnom pojednávaní potom ešte
27.02.2017.

Je pochopiteľné a prirodzené, že svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si
nebude pamätať na všetky detaily prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od

svedka spravodlivo požadovať, aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom
popisoval absolútne zhodne so všetkými detailmi, vrátane detailov časovej postupnosti spáchaného
skutku. Naopak práve skutočnosť, pokiaľ by svedok opakovane aj s väčším časovým odstupom priebeh
sporných udalostí popisoval detailne zhodne, mohlo by to vzbudiť pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení,pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore s prirodzeným procesom zabúdania spojeným s plynutím
času. Odlišnosti vo výpovediach svedka predstavujú pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení za situácie,
že ide o odlišnosti, či rozpory podstatného významu tak, ako to napokon predpokladá aj ust. § 264 Tr. por.

Výpovede poškodenej sa líšia len v nepodstatných detailoch, napríklad koľkokrát presne mala byť udretá
(vždy ale tvrdila, že bola udretá opakovane) a v niektorých nepresnostiach ohľadom časovej postupnosti
útokov zo strany obžalovaného. Vzhľadom na to, že zo strany obžalovaného išlo o konanie „bohaté“
na rôznorodosť fyzických útokov z jeho strany na poškodenú, ktorá s ohľadom na túto skutočnosť bola

nepochybne v strese, trpela pocitom strachu, je pochopiteľné, že si presný počet útokov, či presné
časovésúvislosti,ktorúformufyzickéhoútokuvovzťahuknej,vktoromčasovomokamihupoužil,presne
nezapamätala.

Preto aj krajský súd nepresnosti či odlišnosti vo výpovediach poškodenej hodnotil len ako dôsledok
plynutia času a zabúdania a prirodzenej neschopnosti človeka zapamätať si každý jeden okamih útoku

na jeho osobu a jeho časovú postupnosť v dôsledku strachu, rozrušenia, či stresu.

Navyše zo znaleckého dokazovania z odboru psychológie vyplýva, že znalec vierohodnosť poškodenej
nespochybnil, poukázal len na skutočnosť, že sa vyhýba niektorým odpovediam, ktoré sú pre ňu
príliš traumatizujúce s tým, že poškodená je schopná objektívne popísať okolností a udalostí, ktoré

prežila, naopak obžalovaný, ako to vyplýva zo záverov spomínaného znaleckého dokazovania z odboru
psychológie, je osobnosťou so zvýšenou tendenciou k skresľovaniu skutočností s tým, že v jeho prípade
ide o osobu nezrelú, priam až infantilnú, podozrievavú, so sklonmi k žiarlivosti, a to najmä pod vplyvom
alkoholu, ktorej tolerancia v interpersonálnych vzťahoch je limitovaná, čo pri veľkom emočnom vypätí
môže viesť k prejavom porúch adaptability, impulzivity.

To potom znamená, že zo záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológia relevantné
skutočnosti, ktoré by pravdivosť tvrdení poškodenej znižovali alebo spochybňovali, nevyplývajú, naopak
obžalovaný je podľa nich osobou, ktorý má tendenciu prežité skutočnosti skresľovať a spôsob spáchania
skutku zodpovedá vyššie rozvedeným osobnostným vlastnostiam obžalovaného za predpokladu, že

koná pri veľkom emočnom vypätí (zo znaleckého dokazovania nevyplynulo, že by v osobe obžalovaného
primárne malo ísť o agresívnu osobnosť).

Nie je možné taktiež prehliadnuť, že obžalovaný sa preukázateľne v inej veci voči poškodenej dopustil
trestného činu ublíženia na zdraví, teda aj keď ide o osobu primárne v bežnej situácii nie agresívnu, v

emočne vypätej situácii je schopný poškodenej ublížiť.

Pokiaľ obhajoba spochybňovala skutkový záver súdu prvého stupňa, že obžalovaný mal poškodenú
stále držať, keďže preukázateľne, ako to vyplýva z podrobného rozpisu hovorov, sa v noci okolo 03.00
či 04.00 hod. opakovane pripájal na internet, čo znamená, že poškodenú nemohol stále držať, a to

aj preto, že napríklad minimálne raz bol na toalete, k tomu krajský súd uvádza, že toto vyjadrenie
poškodenej je nutné chápať v kontexte s ďalšími jej tvrdeniami, keď na hlavnom pojednávaní uviedla, že
potom, čo ju obžalovaný odtiahol do spálne, prestala klásť aktívny odpor, aby sa obžalovaný upokojil a
následne zaspala. Je nepochybne zrejmé a pochopiteľné, že pokiaľ poškodená spala, nemohla vnímať,
či ju obžalovaný držal alebo nie a pokiaľ tvrdila, že ju držal stále mala tým na mysli určitý čas (podľa

jej ďalšieho vyjadrenia na hlavnom pojednávaní - dosť dlho) a v čase, keď bola v bdelom stave a
keď túto skutočnosť vnímať mohla. Preto skutočnosť že obžalovaný v čase, keď poškodená spala, sa
pripájal na internet, či išiel na toaletu a teda ju držať nemohol, nemá vplyv na pravdivosť jej tvrdení, že
v čase, keď realitu okolo seba vnímala, ju obžalovaný držal a to dosť dlho a stále až kým nezaspala.
(Skutočnosť, že na toalete bola aj poškodená z vykonaného dokazovania nijakým spôsobom nevyplýva,

tvrdí to len obžalovaný, poškodená túto skutočnosť neuvádzala, pritom ani krajský súd, ako to už bolo
vyššie uvedené, nemal dôvod jej neveriť a aj keby tomu tak bolo, nič to nemení na vyššie uvedenom,
že obžalovaný držal poškodenú stále až kým nezaspala.)

Taktiež pokiaľ obhajoba vyjadrovala pochybnosti ohľadom pravdivosti tvrdení poškodenej, z dôvodu,

že táto po tom, čo bola obžalovaným obmedzovaná na osobnej slobode, ráno po prebudení odišla
vyvenčiť psa, následne sa vrátila do bytu v podstate k agresorovi, ktorý ju mal predtým napádať, k
tomu krajský súd uvádza, že vysvetlenie aj tejto situácie z výpovedí poškodenej vyplýva. Poškodená
totižto uvádzala, že sa v určitom štádiu útokov zo strany obžalovaného prestala aktívne brániť, chcela,aby sa upokojiť, mala strach, bála sa, ich vzťah chcela ukončiť postupným obmedzovaním kontaktov,
keďže sa bála agresivity zo strany obžalovaného. Skutočnosť, že poškodená sa bála agresívnych
reakcií obžalovaného, rezignovala na útoky z jeho strany, aby sa ukľudnil a viacej ju nenapádal, nijakým

spôsobom nevyvoláva pochybnosti o jej tvrdení. Napokon aj psychológ sa v tomto smere vyjadril,
že poškodená je neistá, nerozhodná, zápasí s pocitom viny, je ovplyvniteľná, ľahko sa stotožňuje s
osobou, ktorá ju napáda, má tendenciu naviazania sa na niekoho, čo by mohlo odôvodniť jej zotrvanie
v konfliktnom vzťahu. Preto skutočnosť, ako to už bolo vyššie naznačené, že poškodená hneď ráno po
tom, čo už nebola obžalovaným obmedzená, nešla podať naňho trestné oznámenie a ďalej v konfliktnom

vzťahu pokračovala, pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení nevyvoláva.

Súd prvého stupňa teda, ako to už bolo vyššie uvedené, skutok správne ustálil a správne ho aj právne
kvalifikoval. Obžalovaný tým, že poškodenej bránil užívať osobnú slobodu a pri spáchaní tohto činu
použil násilie a zároveň neoprávnene zotrval v obydlí poškodenej sa dopustil zločinu obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v súbehu s prečinom porušovania domovej

slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.

Pri posudzovaní výroku o treste prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov
vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho

nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie
morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou.

Obžalovaný ju v mieste trvalého bydliska hodnotený len všeobecne s tým ale, že obec neeviduje
žiadne prejednávanie priestupkov, ktorých by sa mal obžalovaný dopustiť, komisiou verejného poriadku.
Zamestnávateľ obžalovaného, a to Okresné riaditeľstvo PZ Vranov nad Topľou, pri charakteristike
obžalovanéhokonštatoval,žeobžalovanýdodržiavalslužobnúdisciplínuapravidláslužobnejzdvorilosti,
počas pôsobenia v policajnom zbore bol viackrát disciplinárne odmenený i opakovane disciplinárne

potrestaný, a to aj za fyzické napadnutie inej osoby, pretože sa nezúčastnil previerok, vulgárne nadával,
nedodržal postup policajta pri realizácii dopravnej nehody, včas sa nedostavil na miesto pracoviska z
dôvodu, že predtým v čase svojho osobného voľna požil nadmerné množstvo alkoholických nápojov.
Z lustrácie v evidencii priestupkov vyplýva, že obžalovaný sa doposiaľ žiadneho priestupku nedopustil.
V odpise registra trestov má obžalovaný dva záznamy, oba sú však z času po spáchaní skutku v

prejednávanej veci, preto zhrnúc vyššie uvedené obžalovanému poľahčovalo, že viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.) ale keďže sa v prejednávanej veci dopustil dvoch
trestných činov je nutné v jeho prípade konštatovať priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 37 písm.
h/ Tr. zák.

U obžalovaného bola teda zistená rovnováha poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods.
2 Tr. zák.

Keďže obžalovaný sa v prejednávanej veci dopustil dvoch trestných činov, bolo potrebné ukladať mu
úhrnný trest podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 41 ods. 1 Tr. zák., teda podľa prísnejšie trestného

trestného činu, ktorým v prejednávanej veci je zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods.
2 Tr. zák., podľa ktorého je možné páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest odňatia slobody
v rozmedzí od 3 do 8 rokov a keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, bola u obžalovaného zistená
rovnováha priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, nebolo potrebné už potom dolnú ani hornú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby postupom podľa § 38 Tr. zák. ďalej upravovať.

Krajský súd sa ale ďalej musel vysporiadať s otázkou, či obžalovanému nie je potrebné ukladať aj
súhrnný trest odňatia slobody tak, ako to urobil súd prvého stupňa, vo vzťahu k predchádzajúcemu
odsúdeniu obžalovaného trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/190/2015 zo dňa
11.12.2015. Vzhľadom na to, že skutku v prejednávanej veci sa obžalovaný dopustil dňa 30.09.2015 a

vo veci 3T/190/2015 v dňoch 03.10.2015 a 16.10.2015, pričom v naposledy uvedenej veci bol trestný
rozkaz obžalovanému doručený 17.12.2015 je zrejmé, že ide o zbiehajúce sa trestné činy a v zásade
by bolo potrebné za ne obžalovanému ukladať súhrnný trest.Avšak podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. ustanovenie o súhrnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je
takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený, alebo ak skorší rozsudok bol vydaný
súdom iného členského štátu Európskej únie.

Z trestného rozkazu Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/190/2015 zo dňa 11.12.2015 plynie,
že týmto rozhodnutím bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 15 mesiacov. Spomínané rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.12.2015, čo znamená, že skúšobná doba v rozsahu 15 mesiacov

obžalovanému začala plynúť dňa 18.12.2015 a uplynula 18.03.2017. Keďže Okresný súd Humenné po
skončení skúšobnej doby nerozhodol, či odsúdený sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
osvedčil alebo nie, bolo úlohou súdu prvého stupňa s ohľadom na znenie ust. § 42 ods. 3 Tr.
por. posúdiť ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr. zák. (primerane R 8/1975), keďže nejde o
posudzovanie otázky viny, či toto odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby
nebol odsúdený. Vzhľadom na to, že ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, sa obžalovaný v

skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia trestným rozkazom sp. zn. 3T/190/2015 neopustil žiadneho
trestného činu ani priestupku a z obsahu spisov nevyplývajú ani žiadne negatívne poznatky o inom
správaní obžalovaného, ktoré by malo zakladať premenu podmienečného trestu odňatia slobody na trest
nepodmienečný, bola na mieste úvaha, že toto skoršie odsúdenie obžalovaného je takej povahy, že sa
naňho hľadí, ako keby nebol odsúdený, čo by znemožňovalo ukladať obžalovanému súhrnný trest vo

vzťahu k tomuto odsúdeniu.

Súd prvého stupňa ďalej prehliadol, aj keď táto skutočnosť minimálne z lustrácií či už Ministerstva
spravodlivostiSRaleboGenerálnejprokuratúrySRplynie,ževočiobžalovanémusaviedlonaOkresnom
súde Vranov nad Topľou ďalšie konanie pod sp. zn. 2T/2/2014. Z rozsudku už spomínaného Okresného

súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/2/2014 zo dňa 23.01.2018, ktorý je napokon založený aj v
spise Okresného súdu Humenné sp zn. 3T/190/2015 plynie, že obžalovaný bol uznaný vinným aj z
prečinu zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa
dopustil dňa 09.12.2012, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 15 mesiacov, zároveň mu bol uložený trest

zákazu činnosti vykonávať štátnu službu príslušníka policajného zboru a vykonávať funkciu verejného
činiteľa v orgánoch verejnej správy na dobu 3 rokov a taktiež podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zrušený výrok
o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/190/2015 zo dňa 11.12.2015. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2018.

Aj Okresný súd Vranov nad Topľou pri ukladaní tohto trestu, keď už teda dospel k záveru, že sú
tu podmienky pre ukladanie súhrnného trestu, mal sa ako s predbežnou otázkou vysporiadať s už
vyššie naznačeným charakterom predchádzajúceho odsúdenia a rovnako tak s ohľadom na vyššie
uvedené mal dospieť k záveru, že na ukladanie súhrnného trestu nie sú splnené podmienky, pretože
predchádzajúce odsúdenie je takej povahy, že sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Okresný súd Vranov nad Topľou teda aj z tohto dôvodu nepostupoval správne, keď obžalovanému
ukladal súhrnný trest vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu odsúdeniu trestným rozkazom Okresného
súdu Humenné sp. zn. 3T/190/2015.

OkresnýsúdVranovnadTopľounepostupovalsprávneajzdôvodu,žetrestnýčin,ktoréhosaobžalovaný

dopustil vo veci sp. zn. 2T/2/2014, nie je vo vzťahu k trestným činom spáchaným vo veci 3T/190/2015
zbiehajúcim, a to z dôvodu, že aj keď ho obžalovaný spáchal 09.12.2012, teda pred doručením trestného
rozkazu vo veci sp. zn. 3T/190/2015, zbiehanie týchto trestných činov prerušuje doručenie trestného
rozkazu sp. zn. 2T/2/2014 zo dňa 09.10.2014 obžalovanému dňa 28.10.2014. Tento trestný potom
rozkaz prerušuje zbiehanie trestného činu spáchaného v už spomínanej veci sp. zn. 2T/2/2014, ako aj

trestných činov či už vo veci 3T/190/2015, alebo aj vo veci 1T/118/2016, teda v prejednávanej trestnej
veci.

Krajský súd rozhodujúc v prejednávanej veci však nie je oprávnený naprávať chyby, ktorých sa dopustil
Okresný súd Vranov nad Topľou vo veci sp. zn. 2T/2/2014 a musí vychádzať z právneho stavu, ktorý

bol týmto, aj keď nesprávnym, rozsudkom založený. Vzhľadom ale na to, že trestný čin, ktorého sa
obžalovaný dopustil v prejednávanej veci nie je zbiehajúcim sa trestným činom vo vzťahu k trestnému
činu, ktorého sa dopustil vo veci 2T/2/2014, pretože ich zbiehanie prerušuje doručenie trestného rozkazuv naposledy spomínanej trestnej veci dňa 28.10.2014, nebolo možné obžalovanému ukladať súhrnný
trest k rozsudku sp. zn. 2T/2/2014, ale bolo potrebné ukladať mu trest samostatný (primerane B 1/1985).

Preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému uložil trest samostatný
len za skutok, ktorého sa dopustil v prejednávanej veci.

Hodnotiac jednotlivé vyššie naznačené hľadiská ukladania trestov, majúc na zreteli aj spomínaný účel
trestu, dospel krajský súd k záveru, že trest na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby

vo výmere 3 rokov je trestom tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, teda tak na
nápravu obžalovaného, ako aj ochranu spoločnosti, vrátane poškodenej, primeraný.

Vzhľadom na to, že pred spáchaním trestných činov v prejednávanej veci obžalovaný nebol právoplatne
odsúdený, po dobu takmer troch rokov od spáchania trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený,
sa po tomto odsúdení nedopustil žiadneho ďalšieho trestného činu a ani priestupku, dospel krajský súd k

záveru, že nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody nebude na mieste a na nápravu obžalovaného,
ale aj ochranu spoločnosti bude postačovať hrozba výkonom trestu odňatia slobody, preto výkon
uloženého trestu obžalovanému podmienečne odložil, ale vzhľadom na to, že ide o trest trojročný
zároveň v súlade s ust. § 51 ods. 1 Tr. zák. uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej
dobe. Napokon výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložil už súd prvého stupňa,

a keďže odvolanie v prejednávanej veci podal len obžalovaný, v jeho neprospech odvolanie podané
nebolo, nebolo ani možné rozhodnutie v jeho neprospech zmeniť.

Pri stanovovaní dĺžky skúšobnej doby krajský súd zobral na zreteľ tú skutočnosť, že oproti súdu prvého
stupňa ukladal obžalovanému trest úhrnný nie súhrnný, teda trest nie za tri trestné činy, ale len za dva

spáchané v prejednávanej veci, a preto uložil obžalovanému trest miernejší, s kratšou skúšobnou dobou
na dva roky.

Na posilnenie účinku podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody uložil zároveň
obžalovanému aj povinnosť ako súčasť probačného dohľadu spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa k

poškodenej X. M. na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej.

Obžalovaný si ale musí uvedomiť, že akékoľvek vybočenie z riadneho spôsobu života, či už spáchaním
iného trestného činu alebo priestupku, nedodržanie uložených povinností alebo porušenie povinností
vyplývajúcich z probačného dohľadu, môže odôvodňovať rozhodnutie o tom, že podmienečne odložený

trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov vykoná.

K odvolacím námietkam obžalovaného je nutné ešte uviesť, že vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho
súdu SR č. 95 zverejneného v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 9/2015
je vyšetrovateľ Inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR zákonným subjektom vo vyšetrovaní alebo v

skrátenom vyšetrovaní podľa Trestného poriadku a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a to aj s ohľadom na znenie organizačného poriadku Ministerstva vnútra
SR, na ktoré sa odvolával v podanom odvolaní, z ktorého taktiež vyplýva, že vyšetrovateľ Inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra SR je príslušný stíhať páchateľa trestného činu, ktorým je policajt. Pritom
podľa názoru krajského súdu postačuje, ak páchateľ trestného činu je policajtom v momente spáchania

trestného činu, aj keď neskôr policajtom prestal byť. Opak by totižto viedol k absurdným situáciám,
keď vyšetrovateľ Inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR po zrealizovaní najdôležitejších ťažiskových
dôkazov by musel vyšetrovanie v prejednávanej veci odstúpiť inému vyšetrovateľovi príslušného
obvodného či okresného riaditeľstva PZ len z dôvodu, že medzičasom sa obvinená osoba rozhodla
ukončiťsvojslužobnýpomervpolicajnomzbore,čobymohloviesťkzbytočnémupredlžovaniutrestného

stíhania a možným obštrukciám. Keďže takýto výklad spomínaného organizačného poriadku by podľa
názoru krajského súdu viedol k absurdným situáciách, ide o výklad nesprávny, ktorý ani jeho tvorca
nemohol mať na mysli.

Je treba obhajobe prisvedčiť, že trestné stíhanie je potrebné začať bez meškania. V prejednávanej veci

policajné orgány najneskôr 21.10.2015, ako to vyplýva z predloženého spisového materiálu, vedeli o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že obžalovaný sa dopustil trestného činu aj 29.09.2015 napriek
tomu vyšetrovateľ Inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR začal trestné stíhanie v prejednávanej veci
až04.12.2015aobvinenieobžalovanémuvzniesol12.02.2016.Nastranedruhejpodľanázorukrajskéhosúdu nejde o časový odstup nejako zvlášť zásadný, ktorý by mal mať vplyv na zákonnosť vyšetrovateľom
Inšpekcie Ministerstva vnútra vykonaných dôkazov.

Napokon záverom je potrebné ešte súdu prvého stupňa vytknúť, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nezodpovedá náležitostiam, ktoré požaduje ust. § 168 ods. 1 Tr. por., keďže prvostupňový
súd sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil len na vyhodnotenie dokazovania, ktoré zrealizoval po
zrušení jeho prvého rozhodnutia zo dňa 27.02.2017 krajským súdom odvolávajúc sa práve na
odôvodnenie naposledy spomínaného zrušeného rozhodnutia.

Súd prvého stupňa však opomenul tú skutočnosť, že rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 27.02.2017
bol uznesením krajského súdu sp. zn. 4To/20/2017 zo dňa 08.11.2017 zrušený v celom rozsahu. Po
jeho zrušení krajským súdom toto rozhodnutie už neexistuje, preto sa naň nebolo možné odvolať a bolo
úlohou súdu prvého stupňa odôvodniť svoje nové rozhodnutie zo dňa 22.02.2018 tak, aby zodpovedalo
už spomínanému zneniu ust. § 168 ods. 1 Tr. por., prípadne aj zopakovaním dôkazov a úvah, ktoré ho

viedli k rozhodnutiu, a ktoré už uvádzal v prvom svojom ale zrušenom rozhodnutí zo dňa 27.02.2017.

Krajský súd však toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil svojim rozsudkom.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.