Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. november 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/166/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308207115
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1308207115.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. Q. I., bývajúcej v D., zastúpenej JUDr.
Miroslavom Králikom, advokátom so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti žalovanému Domovu
seniorov ARCHA, so sídlom v Bratislave, Rozvodná č. 25, IČO: 30779278, zastúpenému JUDr. Jelou
Mikuškovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Račianska č. 66, o určenie neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 78/2008,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2016 sp. zn. 5 Co
477/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2016 sp. zn. 5 Co 477/2013 z r u š u j e a vec
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 2. júna 2008 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z 31. januára

2008, ktorou s ňou žalovaný skončil pracovný pomer (ďalej len „výpoveď), a tiež uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť jej náhradu mzdy od 31. marca 2008 do doby, kým jej umožní pokračovať v práci.
Žalobu odôvodnila tým, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce neboli splnené zákonné podmienky.

2. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. decembra 2008 č.k. 12 C

78/2008-98 žalobu zamietol; žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Dospel k záveru,
že boli splnené všetky zákonné podmienky pre skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a žalovaný preukázal príčinnú súvislosť medzi ním uskutočnenou
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že na
základe rozhodnutia žalovaného z 12. decembra 2007 bola u neho s účinnosťou k 1. januáru 2008
vykonaná organizačná zmena spočívajúca v zrušení aktivačného úseku, ktorého náplň sa včlenila do

opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Žalobkyni, pracujúcej dovtedy na aktivačnom úseku na pozícii
ergoterapeut, bola ponúknutá práca na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou pracovnou náplňou a
s väčším rozsahom pracovného úväzku, žalobkyňa ale túto ponuku odmietla. Žalovaný, ktorý nemal
možnosť naďalej ju zamestnávať pôvodnou prácou a inú vhodnú prácu pre ňu nemal, bol oprávnený
dať jej výpoveď z dôvodu nadbytočnosti.

3. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením zo 4. mája
2010 sp. zn. 5 Co 60/2009 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
s tým, že treba doplniť dokazovanie a zistiť, či primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
(ďalej len „primátor“) súhlasil so zmenou organizačného poriadku žalovaného a či k organizačnej zmene
došlo u žalovaného právne relevantným spôsobom.

4. Rozsudkom z 1. decembra 2010 č.k. 12 C 78/2008-164 súd prvej inštancie žalobu opätovne zamietol.
Po doplnení dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu dospel k záveru, že ani zo zriaďovacejlistiny, ani z organizačného poriadku žalovaného účinného od 1. októbra 2006 nevyplývala riaditeľke
žalovaného povinnosť žiadať primátora o predchádzajúci súhlas so zmenou organizačného poriadku;
túto povinnosť mala len pri vydávaní (nového) organizačného poriadku. Navyše, riaditeľka o zmene

informovala vopred primátora, ktorý súdu potvrdil, že so zmenou súhlasil. Vzhľadom na to nie je dôvod
pochybovaťorelevantnostiuskutočnenejorganizačnejzmeny,atedaanioplatnostivýpovede.Súdprvej
inštancie preto žalobu zamietol v určovacej časti; zamietol ju tiež v časti o zaplatenie náhrady mzdy,
lebo rozhodovanie súdu o peňažných nárokoch podľa § 78 Zákonníka práce prichádza do úvahy len v
prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. O náhrade trov konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

5. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 340/2011
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti určenia neplatnosti výpovede a rozhodol, že
výpoveď je neplatná. V časti týkajúcej sa náhrady mzdy napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
prvoinštančnémusúdunaďalšiekonanie.Vzmeňujúcejčastirozhodnutieodôvodniltým,žeorganizačná

zmena z 12. decembra 2007 je neplatná, lebo k nej nebol daný súhlas primátora. Poukázal na to, že
podľa čl. V ods. 2 zriaďovacej listiny žalovaného je súhlas primátora potrebný pri každej organizačnej
zmene, a to výlučne v písomnej forme, čo vyplýva jednak z § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom
meste Slovenskej republiky Bratislave (ďalej len „zákon č. 377/1990 Zb.), podľa ktorého je primátor
mesta v administratívnych vzťahoch správnym orgánom, ako aj z § 5 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o

správnom konaní (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“), podľa ktorého je vydávanie ústneho stanoviska
správneho orgánu vylúčené. Keďže nebola preukázaná existencia písomného súhlasu primátora s
predmetnou organizačnou zmenou, odvolací súd uzavrel, že k organizačnej zmene nedošlo a výpoveď
je preto neplatná.

6. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z
27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 335/2012 tento rozsudok odvolacieho súdu (viď 5.) zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Odvolaciemu súdu vytkol, že v rozsudku nevysvetlil, prečo vzťah žalovaného a jeho
zriaďovateľa považoval za administratívnoprávny a neodôvodnil, ktoré okolnosti ho viedli k záveru, že
ústne stanovisko zriaďovateľa je nepostačujúce.

7. Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 26. januára 2016
sp. zn. 5 Co 477/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru zmenil určiac, že výpoveď je neplatná. V napadnutej časti týkajúcej sa
náhrady mzdy a náhrady trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.
7.1. V odôvodnení citoval ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 Zákonníka práce a konštatoval,
že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je
existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou
zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide, ak zamestnávateľ nemá

možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Hmotnoprávnou
podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru je tiež splnenie povinnosti zamestnávateľa v
zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, teda preukázanie nemožnosti zamestnávať zamestnanca ďalej v
mieste dojednanom ako miesto výkonu práce.
7.2. Rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí

byť urobené písomne oprávneným orgánom zamestnávateľa. Z písomného rozhodnutia žalovaného o
organizačnej zmene z 12. decembra 2007 vyplýva, že s účinnosťou od 1. januára 2008 sa ruší aktivačný
úsek, náplň práce ktorého sa včlení do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. O tejto organizačnej
zmene bol informovaný aj zriaďovateľ žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva z textu rozhodnutia o
organizačnej zmene z 12. decembra 2007 a tiež z potvrdenia primátora z 3. decembra 2008. V konaní

bolo preukázané, že primátor ústne súhlasil s predmetnou organizačnou zmenou.
7.3. Podľa čl. V bod 2 zriaďovacej listiny z 1. januára 2000 vnútornú organizáciu žalovaného
upravuje organizačný poriadok vydaný ním po predchádzajúcom súhlase primátora. Podmienka
predchádzajúceho súhlasu primátora s úpravou či zmenou organizačného poriadku je podmienkou
účinnosti prijatej zmeny. Ak primátor súhlas neudelí, treba mať za to, že k organizačnej zmene nedošlo.

7.4. Odvolací súd zotrval na argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho skoršieho rozsudku a
opätovne poukázal na ustanovenia § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. a § 5 zákona č. 71/1967
Zb. Podľa jeho právneho názoru vyplýva administratívnoprávna povaha vzťahu žalovaného a jeho
zriaďovateľa zo zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, v súlade s ktorým bol žalovaný zriadenýako osobitné zariadenie poskytujúce sociálne služby pre seniorov. Toto zariadenie plní úlohy v oblasti
verejnej správy na úseku sociálnych vecí. Uvedený zákon spadá do oblasti verejného práva, konkrétne
správy sociálnych vecí. Právna povaha uvedeného vzťahu vyplýva tiež z ustanovení § 3 a § 21 zákona

č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z.z.“), z
ktorých nesporne vyplýva, že žalovaného i jeho zriaďovateľa treba považovať za subjekty verejnej
správy. Mylný a nepodložený zákonom a zriaďovacou listinou je názor žalovaného, podľa ktorého
sa písomný súhlas primátora vyžadoval len pre prípad prijatia nového organizačného poriadku, nie
však v prípade jeho čiastkovej zmeny. Situácia, za ktorej sa žalobkyňa mala stať pre žalovaného

nadbytočnou, si vyžadovala zmenu organizačného poriadku, a to preto, lebo došlo k zlúčeniu dvoch
úsekov. Žalovaný bol síce oprávnený vyhotoviť organizačný poriadok, jeho záväznosť však zriaďovateľ
podmienil svojim predchádzajúcim súhlasom. Nepochybne tak postupoval z dôvodu realizácie svojich
kontrolných oprávnení vyplývajúcich zo zákona a tiež so zreteľom na zverenie svojho majetku
žalovanému a napojenie žalovaného na rozpočet zriaďovateľa. V danom prípade išlo medzi žalovaným
a jeho zriaďovateľom o vzťah nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je typický pre verejnoprávny vzťah.

Relevantnáorganizačnázmenaprebehlaužalovanéhoaž1.júna2009,leboažodtohtodňasažalovaný
organizačne člení na ekonomicko-prevádzkový a opatrovateľsko-ošetrovateľský úsek. Vzhľadom na to,
že k žalovaným tvrdenej organizačnej zmene nedošlo 1. januára 2008, žalobkyňa sa k uvedenému
dňu nemohla stať nadbytočnou. V predmetnej veci tak absentuje minimálne príčinná súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Z toho odvolací súd vyvodil, že výpoveď je

neplatná.
7.5. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti
výpovedezmenilpodľa§220O.s.p.ažalobe,vtejtočastidôvodnej,vyhovel.Včastitýkajúcejsanáhrady
mzdynapadnutýrozsudokzrušilavecvrozsahuzrušeniavrátilprvoinštančnémusúdunaďalšiekonanie
(§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.); vysvetlil, že v tejto časti nebol zistený skutkový stav, lebo súd prvej

inštancie sa riadil nesprávnymi právnymi názormi. Naostatok dodal, že o náhrade trov celého konania
rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

8. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2016 sp. zn. 5 Co 477/2013 napadol žalovaný
dovolaním s tým, že v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytkol, že sa vôbec nezaoberal zriaďovacou
listinou žalovaného, ktorú pri rozhodovaní úplne odignoroval. Podľa tejto zriaďovacej listiny vnútornú
organizáciu žalovaného upravuje organizačný poriadok ním vydaný po predchádzajúcom súhlase
primátora zriaďovateľa; z ničoho ale nevyplýva, že by sa vyžadovala písomná forma tohto súhlasu. Zo

zriaďovacej listiny ani žiadneho ustanovenia zákonov č. 377/1990 Zb., č. 71/1967 a č. 523/2004 Z.z.
nemožno usudzovať, že by vzťah medzi žalovaným a jeho zriaďovateľom mal povahu administratívneho
vzťahu. Rozhodnutie o organizačnej zmene sa neprijíma v správnom konaní; nejde o právny úkon a
nemožno naň hľadieť z aspektov významných podľa zákona č. 71/1967 Zb. Sama skutočnosť, že k
zmene organizačného poriadku žalovaného došlo v roku 2006 po predchádzajúcom písomnom súhlase

primátora zriaďovateľa, nemôže predurčovať to, že každá organizačná zmena (teda aj zmena účinná
od 1. januára 2008) musela byť vopred odsúhlasená výlučne v písomnej forme. Udelenie ústneho
súhlasu, ktoré potvrdil primátor opakovane vo vyjadreniach založených v spise, bolo úplne postačujúce.
Následná zmena zriaďovacej listiny prijatá k 1. júnu 2009 bola len potvrdením skoršej vôle zriaďovateľa
neformalizovať zbytočne proces prijímania zmien vnútornej organizácie žalovaného. Z týchto dôvodov

žalovaný žiadal napadnutý rozsudok buď zrušiť (a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) alebo
zmeniť (tak, že bude potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie).

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali, že
by k 1. januáru 2008 došlo u žalovaného k takej organizačnej zmene, dôsledkom ktorej by bolo zrušenie

aktivačného úseku a včlenenie jeho náplne do iného úseku. Organizačný poriadok žalovaného z 1.
októbra 2006, ktorý bol v písomnej forme schválený primátorom zriaďovateľa, má prílohu č. 1., v zmysle
ktorej je u žalovaného zriadený zdravotný úsek, aktivačný úsek, prevádzkovo-ekonomicko personálny
úsek a zariadenie opatrovateľskej služby. Tento stav zostal zachovaný aj po uvedenom dni (až do 1.
júna 2009); organizačný poriadok nemal žiadny iný dodatok podpísaný primátorom. To znamená, že

1. januára 2008 k organizačnej zmene (podmieňujúcej nadbytočnosť žalobkyne a zároveň platnosť
výpovede) vôbec nedošlo. Žalovaný v dovolaní nedôvodne vytýka odvolaciemu súdu, že pri rozhodovaní
nevzal na zreteľ zriaďovaciu listinu žalovaného; odvolací súd totiž v súvislosti s tým poukázal na § 5
zákona č. 377/1990 Zb. a náležite vysvetlil svoje právne závery, podľa ktorých medzi zriaďovateľom ažalovaným je vzťah administratívny. V rámci ich vzťahu je právne relevantné iba také stanovisko, ktoré
primátorvydalvpísomnej(tedanieústnej)forme.Lenvpísomnejformevydanéstanoviskojedostatočne
transparentnéaumožňujúceajsčasovýmodstupomposúdiť,čiaakéhoobsahubolostanoviskovydané.

Napokon, táto forma stanoviska bola v minulosti pravidelne zachovaná v iných prípadoch, nie však v
prípade organizačnej zmeny, o ktorej žalovaný tvrdí, že nastala k 1. januáru 2008. Žalobkyňa z týchto
dôvodov žiadala nedôvodné dovolanie žalovaného zamietnuť.

10. Dovolanie žalovaného bolo podané 3. mája 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods.

1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP).

12. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať

účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a uskutočnení meritórneho
dovolacieho prieskumu.
12.1. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy
nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky
dovolaciehokonania(§241ods.1vetadruháO.s.p.)]anipreodmietnutiedovolania[zniektoréhodôvodu

vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad
preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok
prípustný)] vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť
meritórny dovolací prieskum.
12.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy

daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok
nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).
12.3. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode

12.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že
ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade
týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými
dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach
podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní

strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k
nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie
bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti
uzneseniu § 239 O.s.p.
13.1. Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1

O.s.p.
13.2. Dovolanie žalovaného, ktoré v danom prípade smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, vyvolalo
účinok zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) spočívajúci v tom, že dovolateľom napadnuté
rozhodnutie bolo možné (a tiež potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

I.

14. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď
ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažnýchprocesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto
ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
14.1. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nenamietal a ich existencia ani

nevyšla v dovolacom konaní najavo.
14.2. Opodstatnenosť dovolania preto z § 237 ods. 1 O.s.p. nevyplýva.

II.

15. Dovolateľ tvrdí, že v konaní došlo k „inej vade“ majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
15.1. Za „inú vadu“ (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenú) sa v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu považovalo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní napríklad tým, že súd vôbec nezisťoval
skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie
boli navrhnuté dôkazy. Vadu tejto povahy zakladalo aj porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých

dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako
účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v
rozpore s § 129 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, že by došlo k vade takejto povahy.
15.2. Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu za „inú vadu“ považovala aj to, keď odvolací súd pri
svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor, ktorý bol vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí

dovolacieho súdu. Ak odvolací súd v ďalšom konaní nerešpektoval právny záver najvyššieho súdu, išlo
o relevantný dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 227/2011, 3 Cdo 26/2012, 3 Cdo 12/2016 a tiež rozhodnutie
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 2/2002).

16. Dôvodom, pre ktorý najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 335/2012 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 3. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 340/2011, bolo to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu bolo nedostatočné, vykazujúce znaky nepreskúmateľnosti. Najvyšší súd v zrušujúcom
uznesení odvolaciemu súdu vytkol, že neodôvodnil, na základe čoho treba vzťah medzi žalovaným
a zriaďovateľom považovať za vzťah administratívnoprávny, a nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k

právnemu názoru, že vydanie (len) ústneho stanoviska bolo vylúčené.
16.1. O „inú vadu“ by teda v danom prípade išlo vtedy, ak by odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na
ďalšie konanie, neodstránil nedostatok (nepreskúmateľnosť) vytýkaný dovolacím súdom v zrušujúcom
uznesení.
16.2. Zo spisu však vyplýva, že odvolací súd mal pri rozhodovaní na zreteli obsah rozhodnutia

najvyššieho súdu a dôvody, ktoré vysvetlil vo svojom skoršom rozsudku, doplnil spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Z neskoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu zreteľne
vyplýva, z ktorých skutkových okolností vychádzal, pod ktoré zákonné ustanovenia podriadil svoje
zistenia pri právnom posudzovaní veci a k akým právnym záverom následne dospel.
16.3. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nedôvodne vytýka odvolaciemu súdu, že sa odchýlil od

právneho záveru zaujatého najvyšším súdom. Dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.
b/ O.s.p. teda dovolateľ uplatnil neopodstatnene.

III.

17. Žalovaný v dovolaní vyslovil presvedčenie, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.18. Žalovaný je právnická osoba, ktorá vznikla na základe rozhodnutia zriaďovateľa, postavenie, úlohy,
povinnosti,právomociaspôsobrozhodovaniaktoréhourčilzákon.Ideorozpočtovúorganizáciuzriadenú
hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava.

18.1. V zmysle § 11 ods. 5 písm. i/ zákona č. 377/1990 Zb. rozpočtové organizácie zriaďuje, zrušuje a
kontroluje mestské zastupiteľstvo, ktoré na návrh primátora vymenúva a odvoláva ich riaditeľov.
18.2.Príjmamiavýdavkamiježalovanýzapojenýnarozpočetzriaďovateľa;hospodárisamostatnepodľa
schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré mu určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu (viď § 21 ods.
1 veta prvá a druhá zákona č. 583/2004 Z.z.).

18.3. Žalovaný je subjekt verejnej správy v zmysle § 3 zákona č. 523/2004 Z.z.
18.4. Primátor je výkonným orgánom Bratislavy a zastupuje ju navonok; v majetkovoprávnych vzťahoch
Bratislavy a v pracovnoprávnych vzťahoch jej zamestnancov je štatutárnym orgánom Bratislavy; v
administratívnoprávnych vzťahoch Bratislavy je správnym orgánom [viď čl. 9 ods. 1 Štatútu hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „Štatút“)].

19. Z vyššie označených ustanovení je zrejmé, že vzájomný vzťah medzi žalovaným a jeho
zriaďovateľom nie je založený na ich rovnom postavení, sú v ňom zreteľné prvky nadriadenosti a
podriadenosti. Ich vzťah, bezpochyby verejnoprávnej povahy, má medziiným stránku riadiacu, kontrolnú,
organizačnú, finančnú a personálnu. V takto široko rozvetvenom rámci ich základného vzťahu sa v
praxi (na oboch stranách) neraz vyskytuje množstvo úkonov (rozhodnutí), ktoré boli vyvolané odlišnými

dôvodmi, a je preto logické, že právna povaha týchto úkonov nemusí byť rovnaká. Ani vo verejnoprávnej
sfére (podobne ako v súkromnoprávnej sfére) nie je v praxi vylúčené, že subjekt, ktorý zriadil nejakú
právnickú osobu, si napríklad v zriaďovacej listine vymieni, že ním zriadená právnická osoba môže svoj
vnútroorganizačný predpis zmeniť len po predchádzajúcom súhlase zriaďovateľa. Jednostranný a pre
zriadenú právnickú osobu záväzný akt jej zriaďovateľa, ktorým vyjadruje svoj súhlas alebo nesúhlas s

návrhom zmeny organizačného poriadku zriadenej organizácie nie je administratívnym úkonom. Takýto
(ne)súhlas treba chápať ako organizačné opatrenie (akt riadenia), ktorý zriaďovateľ prijíma v priestore
vytvorenom mu zriaďovacou listinou na to, aby mohol ovplyvňovať vnútornú organizáciu ním zriadenej
právnickej osoby a prípadne korigovať ňou zamýšľané kroky, ktoré nezodpovedajú jeho zámerom a s
ktorými sa nestotožňuje.

20. Žiadosť riaditeľky žalovaného z konca roka 2007, aby primátor odsúhlasil pripravovanú
vnútroorganizačnú zmenu účinnú od 1. januára 2008, nemožno považovať za návrh na začatie
správneho konania v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Na riadiacu činnosť primátora, v
rámci ktorej posudzuje opodstatnenosť dôvodov takejto žiadosti a v jej záverečnej fáze vyjadruje svoje

súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko, sa nevzťahujú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. Nejde tu
o „rozhodovací proces“, ktorý by mal obsahovú (upravenú normami hmotného práva) a procedurálnu
(upravenú normami procesného práva) stránku. Primátor v rámci tejto činnosti nerozhoduje o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach žiadateľa (žalovaného) a žiadajúci nemá právo domáhať
sa opravným prostriedkom zmeny (zrušenia) výsledku tejto činnosti v prípade, že s ním nesúhlasí.

Pri riešení otázky formy (ne)súhlasu primátora s organizačnou zmenou žalovaného nemožno preto
postupovať podľa ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. Na tomto konštatovaní nič nemení čl. 9 ods.
1 Štatútu, ktorý obsahovo vyjadruje iba zásadu, podľa ktorej tam, kde ide o „administratívny vzťah
Bratislavy“, má primátor postavenie správneho orgánu.

21. V tých otázkach vzťahu medzi zriaďovateľom a ním zriadenou rozpočtovou organizáciou, ktoré nie
sú upravené právnym poriadkom, je spravidla na zriaďovateľovi, ako formálne a obsahovo vymedzí
činnosť zriadenej organizácie, aké oprávnenia, úlohy a sféry činnosti prenechá zriadenej organizácii a či
a akými predpokladmi podmieni niektoré jej úkony (rozhodnutia). Ak je zriaďovateľ oprávnený vymedziť
úkony, ktoré môže urobiť organizácia celkom bez jeho súhlasu (vo vlastnej kompetencii) alebo len

s jeho súhlasom, bezpochyby môže stanoviť aj formu svojho súhlasu podmieňujúceho uskutočnenie
niektorého z rozhodnutí zriadenej organizácie. Môže teda stanoviť, že v tom alebo onom prípade sa
vyžaduje (až) písomný súhlas zriaďovateľa. Pokiaľ ale zriaďovateľ v zriaďovacej listine nešpecifikuje
formu svojho súhlasu, ktorým podmieňuje niektoré úkony (rozhodnutia) zriadenej organizácie, treba za
právne relevantnú považovať tak písomnú, ako aj ústnu formu udelenia predchádzajúceho súhlasu.

21.1. V zriaďovacej listine z 1. januára 2000 si zriaďovateľ vyhradil, že organizačný poriadok žalovaného
môže byť vydaný iba „po predchádzajúcom súhlase primátora hlavného mesta“ (viď čl. V. zriaďovacej
listiny založenej v spise na čl. 45 a 46 spisu).21.2. Primátor v danom prípade písomne potvrdil, že riaditeľkou žalovaného bol informovaný „o
včlenení aktivačného úseku do úseku opatrovateľského, a to od januára 2008“ (viď č.l. 78 spisu). Vo
vyjadrení z 18. októbra 2010 (č.l. 147 spisu) primátor zopakoval, že „udelil predchádzajúci súhlas so

zmenami organizačného poriadku, ktoré nastali s účinnosťou od 1. januára 2008“; dodal tiež, že tento
predchádzajúci súhlas považoval za dostatočný vzhľadom na to, že sa nevyžadovalo, aby bol udelený
písomne.

22. Rozhodnutím riaditeľky žalovaného z 12. decembra 2007 (č.l. 25 spisu) bol s účinnosťou od

1. januára 2008 aktivačný úsek, na ktorom pracovala aj žalovaná, zrušený a jeho činnosť bola
včlenená do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku; na tento úsek prešiel aj výkon funkcie žalobkyne
(ergoterapeutky). O tejto organizačnej zmene bola žalovaná informovaná (č.l. 28 spisu).
22.1. Sama skutková stránka (existencia uvedeného rozhodnutia a jeho faktická realizácia začiatkom
roka 2008) nebola v konaní sporná; sporným zostalo iba to, či a aké následky malo toto rozhodnutie
riaditeľky z hľadiska možnosti žalovaného skončiť so žalobkyňou pracovný pomer podľa § 63 ods. 1

písm. b/ Zákonníka práce.
22.2. Odvolací súd zastával názor, že k relevantnej organizačnej zmene u žalovaného došlo až od 1.
júna 2009. Podľa odvolacieho súdu k tejto zmene - z dôvodu absencie písomného súhlasu primátora -
nedošlo v rozhodnom čase (teda 1. januára 2008), a tak výpovedi nepredchádzala organizačná zmena
opodstatňujúca v okolnostiach preskúmavanej veci postup zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/

Zákonníka práce.
22.3. Dovolací súd sa s týmto právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje. Pri akceptovaní
významu faktického (reálneho) stavu nedáva totiž obsah spisu žiadny dôvod pre pochybnosti o tom, že
k tejto organizačnej zmene u žalovaného v skutočnosti došlo (už) 1. januára 2008.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného (viď 21.) nemožno mať pochybnosti o tom, že bol daný
predchádzajúci súhlas primátora s organizačnou zmenou účinnou od 1. januára 2008. Bolo pri tom iba
na primátorovi, či predchádzajúci súhlas udelí v písomnej alebo ústnej forme. Z materiálneho hľadiska
nie je významné, že organizačná zmena, ktorá sa reálne uskutočnila na základe rozhodnutia riaditeľky
s účinnosťou od 1. januára 2008, sa formálne premietla do vnútroorganizačného predpisu žalovaného

až neskôr.

24. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolateľ v danom prípade opodstatnene uplatnil
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. argumentujúc tým, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.

24.1. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého
právomoci patrí (§ 449 ods. 2 CSP).
24.2. Najvyšší súd v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

25. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

26. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.