Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. júl 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžak/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201820
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): J. E. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérie,
doklad totožnosti K., t. č. Maďarská republika, právne zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske
združenie so sídlom Štúrova 3, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-
DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12. septembra 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa
12. januára 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12.
septembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania na krajskom a kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. ČAS: MU-DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12.09.2017 (ďalej len “preskúmavané
rozhodnutie”) žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c/ ods. 3, § 53b ods. 1, § 9, § 10 zákona č. 480/2002
Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť
sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko v jeho prípade je na konanie o udelenie azylu
príslušná Maďarská republika. Vo výrokovej časti rozhodnutia žalovaný poukázal na článok 29 ods. 1,2
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ustanovujúceho kritéria a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu

podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin
III“).

2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že po príchode sťažovateľa na územie
Slovenska v máji 2016, na základe povolenia na pobyt vydaného Maďarskom platného do 03.07.2016,
sťažovateľ dňa 08.10.2016 požiadal pred pracovníkmi oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život a tiež z dôvodu zlúčenia rodiny,

nakoľko na Slovensku má manželku a dcéru. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26.06.2013 bola zistená zhoda, nakoľko
sťažovateľ dňa 30.07.2012 požiadal o udelenie azylu na území Grécka a dňa 09.09.2013 na území
Maďarskej republiky. V pohovore zo dňa 25.10.2016 sťažovateľ uviedol, že na prelome rokov 2011 a2012 pricestoval z Nigérie do Turecka, odkiaľ pokračoval do Grécka, Macedónska, Srbska a Maďarska,
kde požiadal o azyl a kde sa spoznal so svojou manželkou, s ktorou sa v Maďarsku v januári 2016
zosobášili. Predtým, v roku 2014 sa im narodila dcéra. V Maďarsku mu jeho žiadosť o azyl bola

zamietnutá, bolo mu ale udelené povolenie na pobyt, platné do júla 2016. V máji 2016 pricestoval na
Slovensko, kde sa v obci Bátka zdržiaval u rodičov manželky. Žiadosť o prevzatie sťažovateľa bola
partnerskému úradu v Maďarsku zaslaná dňa 27.10.2016. Žalovaný poukázal na článok XII ods. 4
kapitoly1vykonávaciehoNariadeniaKomisie(EÚ)č.118/2014z30.01.2014,ktorýmsameníNariadenie
(ES) 1560/2013, podľa ktorého ak žiadateľ je držiteľom jedného, alebo niekoľkých povolení na pobyt,

ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného, alebo niekoľkých víz, ktorých
platnosť sa skončila pred menej ako 6 mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie
členského štátu, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý
vydal toto povolenie. Keďže platnosť povolenia na pobyt sa sťažovateľovi skončila v júli 2016, za
posúdenie jeho žiadosti je podľa Nariadenia Dublin III naďalej zodpovedné Maďarsko. Maďarsko dňa
27.12.2016 písomne akceptovalo prevzatie sťažovateľa a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie.

3. Žalovaný namietol tvrdenia sťažovateľa, že jeho rozhodnutie nie je realizovateľné, podstatným podľa
žalovaného je, že je v súlade s príslušnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na azylové konanie a
s Nariadením Dublin III a že zo strany Slovenskej republiky boli splnené všetky potrebné náležitosti a
povinnosti. Žalovaný teda nemôže prevziať zodpovednosť za posudzovanie žiadosti o udelenie azylu

len z dôvodu nízkeho počtu zrealizovaných transferov v prípadoch, ktoré nie sú totožné s prípadom
sťažovateľa. Ďalej zdôraznil, že manželka a dcéra sťažovateľa nespĺňajú kritériá definície rodinných
príslušníkov podľa článku 2 písm. g/ Nariadenia Dublin III, nakoľko nespĺňajú podmienku existencie
rodiny už v krajine pôvodu žiadateľa a nespadajú ani do definície príbuzných podľa písm. h/ uvedeného
článku. Poznamenal, že článok 7 ods. 3 sa aplikuje len v prípade posudzovania kritérií stanovených

v článku 8 - v prípadoch maloletých osôb, článku 10 - rodinných príslušníkov, ktorí sú žiadateľmi o
medzinárodnú ochranu a článku 16 - závislých osôb. Sťažovateľa sa ani jedna z týchto podmienok
netýka. Žalovaný poukázal na doplňujúci pohovor, v ktorom sťažovateľ uviedol, že z pobytu v Maďarsku
nemá negatívne skúsenosti a nevedel uviesť ani žiadne konkrétne materiálne nedostatky, naopak
uviedol, že žiadne nepociťoval a to aj z dôvodu pomoci od svojej sestry. Neuviedol ani, že by nejaké

nedostatkyvnímal odďalšíchžiadateľovoazylvosvojomokolí.Napriektomu,akojednuznámietokproti
napadnutému rozhodnutiu uviedol práve absolútny nedostatok materiálnych podmienok pre žiadateľov
v Maďarsku, pričom túto námietku nedokázal obhájiť a ani neskôr pri doplňujúcom pohovore vysvetliť.
Podotkol, že správy, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, pochádzajú prevažne z rokov 2015 a 2016 za
diametrálne odlišnej situácie v Maďarsku a už nezodpovedajú realite. Aj námietku neuplatnenia zlúčenia

rodiny považoval žalovaný za neopodstatnenú, pretože za účelom zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o
azyle možno postupovať len v prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 zákona o azyle už
s osobou, ktorej bol azyl udelený. Tento možno v zmysle § 10 ods. 3 zákona o azyle udeliť len osobe, ak
ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený výlučne z dôvodov podľa § 8 zákona o azyle.

II.
Konanie na krajskom súde

4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu spolu s návrhom na priznanie
odkladného účinku tejto žalobe. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14.11.2017 č. k.

6Saz/6/2017-51 nepriznal správnej žalobe odkladný účinok. O správnej žalobe Krajský súd v Bratislave
v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri jej neformálnom posudzovaní (§ 206 ods. 3 S.s.p.) rozhodol
tak, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:

- zariadenie, do ktorého sú žiadatelia o azyl v Maďarsku umiestňovaní spĺňajú kritériá tzv. prepracovanej

prijímacej smernice,

- nakoľko kritériá kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti
o udelenie azylu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, sú dané
Nariadením Dublin III, nemá žiadateľ právo určovať si krajinu, ktorá bude o jeho žiadosti rozhodovať,

- zohľadniť nemožno ani argumenty sťažovateľa, podľa článku 7 ods. 3 Nariadenia Dublin III,
zohľadňujúce právo na rodinný a súkromný život, berúc do úvahy, že sťažovateľ má na území Slovenskejrepubliky manželku a dcéru. V ich prípade nie je splnená podmienka daná čl. 2 pís. g/ Nariadenia Dublin
III, definujúcim rodinných príslušníkov, nakoľko rodina musí existovať už v krajine pôvodu,

- možnosť dosiahnuť udelenie azylu subjektívnym výkladom ust. § 9 zákona o azyle ako neprípustnú
odôvodnil vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.04.2017, sp. zn. 5Saz/5/2017 už Krajský súd v Košiciach,
pričom poukázal na § 10 zákona o azyle upravujúce účel zlúčenia rodiny s manželom azylanta podľa
ods. 1, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a len ak ide zlúčenie
rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. Pre nesplnenie týchto zákonných podmienok,

citované ustanovenia na udelenie azylu pre účely zlúčenia rodiny využiť nemožno,

- k žalobnej námietke o neudelení azylu z humanitných dôvodov súd uviedol, že sťažovateľ vo svojom
odôvodnení nezabudol ani na túto alternatívu a v súlade s hypotézou § 9 zákona o azyle ju danému
prípadu zodpovedajúcim spôsobom aj odôvodnil,

- prvé rozhodnutie žalovaného z 28.12.2016, ktorým bola sťažovateľova žiadosť o azyl zamietnutá
ako neprípustná a ktorým bolo rozhodnuté, že na jej posúdenie je zodpovedná Maďarská republika
bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/5/2017 a vec bola vrátená na
ďalšie konanie. Následne vydal žalovaný preskúmavané rozhodnutie. Podanej žalobe voči nemu nebol
uznesením priznaný odkladný účinok. Ako už bolo uvedené, príslušný maďarský úrad akceptoval

prevzatie späť sťažovateľa dňa 27.12.2016 a s poukazom na uvedené, šesťmesačná lehota na
prijatie späť sťažovateľa uplynie v zmysle článku 29 ods. 1 prvý pododsek Nariadenia Dublin III až
právoplatnosťou rozsudku tunajšieho súdu v tomto konaní o žalobe podanej voči preskúmavanému
rozhodnutiu,

- námietka o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci tým, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa
k podkladom rozhodnutia a navrhovať doplnenie dokazovania opäť neobstojí. V zistení skutkového
stavu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti a správny súd konštatuje, že uvedený žalobný dôvod nie je naplnený,

- žalovaný riadne zistil skutočnosti potrebné na vyvodenie záverov k akým dospel a z obsahu
administratívnehospisujednoznačnevyplýva,žesťažovateľbolsovšetkýmiúkonmiriadneoboznámený
s možnosťou sa k nim aj prostredníctvom ustanoveného tlmočníka vyjadriť.

III.
Obsah kasačnej sťažnosti/stanoviská

A)
5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu

uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci.

6.Sťažovateľvnasledujúcichsťažnostnýchbodochvsúlades§445ods.1písm.c)S.s.p.najmäuviedol,
že:

- nesprávne právne posúdenie ako zo strany žalovaného, tak aj správneho súdu, bolo posúdenie
namietanéhouplynutialehotynaodovzdaniesťažovateľadoMaďarskapodľačl.29NariadeniaDublinIII,

- v dôsledku márneho uplynutia šesť mesačnej lehoty na uskutočnenie odovzdania podľa čl. 29

Nariadenia Dublin III, zanikla povinnosť Maďarskej republiky prevziať sťažovateľa a zodpovednosť za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu prešla na Slovenskú republiku. K prechodu zodpovednosti
došlo dňa 12.11.2017 - t. j. uplynutím 6 mesiacov od konečného rozhodnutia o odvolaní, t. j. od
právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn 5Saz/5/2017 zo dňa 26.04.2017, ktorý
právoplatnosť nadobudol, a teda konečným sa stal doručením dňa 12.05.2017,

- výklad pravidiel upravujúcich právo žiadateľa na účinný opravný prostriedok podľa článku 27 ods. 1
nariadenia Dublin III v spojení s článkom 29, ktorý sa týka opatrení a lehôt na vykonanie rozhodnutí oodovzdaní bol nedávno predmetom rozsudku Veľkej komory Súdneho Dvora EÚ vo veci C-201/16 z 25.
októbra 2017 Majid Shiri verzus nemecký Bundesamt fur Fremdenwesen und Asyl,

- o správnej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/5/2017,
ktorý sa stal právoplatným doručením dňa 12.05.2017. Lehota 6 mesiacov na uskutočnenie odovzdania
sťažovateľa do Maďarska preto uplynula 12.11.2017. Povinnosť Maďarska prevziať sťažovateľa
preto zanikla ex lege týmto dňom. Týmto dňom tiež prešla zodpovednosť za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu na Slovenskú republiku. Právna formulácia lehoty podľa čl. 29 Nariadenia Dublin

III zodpovedá prekluzívnej lehote, a teda jej márne uplynutie ex lege spôsobuje zánik oprávnenia
odovzdať sťažovateľa do Maďarska, ale tiež prechod zodpovednosti za jeho žiadosť o azyl na Slovenskú
republiku,

- skutočnosť, že výsledkom konečného rozhodnutia o odvolaní (správnej žalobe) bolo zrušenie
rozhodnutia podľa čl.26 Nariadenia Dublin III (rozhodnutia ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž), nemá žiaden

vplyv na začatie plynutia lehoty na odovzdanie podľa čl. 29 predmetného nariadenia, a ani na jej plynutie.
Opačný názor, o ktorý sa opiera právne posúdenie žalovaného, nemá oporu v Nariadení Dublin III,

- dôvodmi, pre ktoré namietal nesprávne právne posúdenie čl. 3 ods. 2 Nariadenia boli práve v konaní
zistené systémové chyby v maďarskom azylovom systéme, ktoré sa prejavujú (a.) v konaní a (b.) v

materiálnych podmienkach pre žiadateľov o azyl v Maďarsku v dôsledku nepriaznivej situácii, ale aj
nepriaznivým zmenám právneho prostredia v Maďarsku po masovom prílive migrantov a žiadateľov o
azyl v roku 2015,

- v opakovanom konaní predložil množstvo informácií, ktoré preukazujú, že situácia v maďarskom

azylovom konaní sa od apríla 2017 nezlepšila, ale skôr zhoršila, čo namietala aj Európska komisia, ktorá
proti Maďarskej republike začala konanie pre porušovanie povinností členského štátu vvplývajúcich z
práva EÚ v oblasti azylového acquis - tzv. infringement procedure,

- žalovaný odmietol zohľadniť právo sťažovateľa podľa čl. 8 s odvolaním sa na ustanovenia Nariadenia

Dublin III, ktoré ho nezaväzujú konať tak, aby porušil čl. 8 Dohovoru, naopak, ustanovenia predmetného
nariadenia mu nebránia konať tak, aby čl. 8 rešpektoval, aj keď nejde o rodinných príslušníkov, ktorých
nariadenia výslovne pomenúva vo svojich ustanoveniach o špecifických situáciách,

- rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti ako neprípustnej jednoznačne je priamo v rozpore s najlepším

záujmom maloletej dcéry sťažovateľa, ale aj jeho manželky vzhľadom na ich silné citové a rodinné väzby,

7. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie
žalovaného zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

B)

8. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti konštatoval, že odovzdaním sťažovateľa do Maďarskej
republiky dňa 06.12.2017 nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na rodinný život tak, ako mu ho
garantuje čl. 8 Dohovoru, ani k ohrozeniu či poručeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa

a taktiež nevytvára ani prekážku na spoločný rodinný život s manželkou a dcérou. Navrhol, aby kasačný
súd kasačnú sťažnosť zamietol.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu SR

9. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej

sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave je potrebné zmeniť tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (§ 462 ods. 2 S.s.p.)10. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455
S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. júla 2018 (§
137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa ust. § 11 pís. c/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú,
ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

Podľa ust. § 53b ods.1 zákona o azyle, pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného
za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských
štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej
únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje

územie.

Podľa čl. 3 odsek 2 Nariadenia Dublin III, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na
základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom
bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,
členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní

kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe
kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane
sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného
členského štátu.

Podľa ods. 3 tohto článku, každý členský štát si ponechá právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej
krajiny pri dodržaní pravidiel a záruk stanovených v smernici 2013/32/EÚ.

Podľa č. 29 Nariadenia Dublin III,
1. odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho

členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom
žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky
možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie
alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú
v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

Ak sa odovzdania do zodpovedného členského štátu vykonávajú odchodom s dozorom alebo
eskortovaním, členské štáty zabezpečia, aby sa vykonávali ľudským spôsobom a aby sa pritom v plnej
miere dodržiavali základné práva a ľudská dôstojnosť.
Ak to je potrebné, žiadajúci členský štát vydá žiadateľovi laissez passer (priepustku). Komisia
prostredníctvom vykonávacích aktov stanoví vzor laissez passer (priepustky). Uvedené vykonávacie

akty sa prijmú v súlade s postupom preskúmania uvedeným v článku 44 ods. 2.
Zodpovedný členský štát podľa potreby informuje žiadajúci členský štát o bezpečnom príchode dotknutej
osoby alebo o skutočnosti, že sa nedostavila v stanovenej lehote.
2. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený
svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci

členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť
kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
3. Ak bola osoba odovzdaná chybne, alebo ak bolo rozhodnutie o odovzdaní na základe odvolania alebo
preskúmania zrušené po tom, ako sa uskutočnilo odovzdanie, členský štát, ktorý uskutočnil odovzdanie,
bezodkladne prijme túto osobu späť.

Podľa čl. 26 odsek 1 Nariadenia Dublin III, keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať
alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci
členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a vpríslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú
osobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie
oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí

upovedomí.

Podľa čl. 27 odsek 3 Nariadenia Dublin III, na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho
preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:
a) na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného

členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo
b) odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas
ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo
preskúmanie odkladný účinok, alebo
c) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní
do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k

dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti
o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej
lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že
výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.

Podľa § 213 ods. 1,2 S.s.p., podanie správnej žaloby má odkladný účinok, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok,
správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať.
Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie
správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd

rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.

Podľa § 21 ods. ods. 2 zákona o azyle, proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie
azylu ako neprípustnej alebo ako zjavne neopodstatnenej nemožno podať rozklad. Podanie správnej
žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11

ods. 1 písm. a), c) až f) a o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12
ods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) nemá odkladný účinok.

11. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec, t. j. meritum
sporu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na

to, že s týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne
a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho
rozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory
v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu.

12. Nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom
normy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady,
aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom
konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu
právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na

zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze
skutkového zistenia.

13. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri
rozhodovaní o merite sporu zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia v merite veci odôvodňujúce

potrebu zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ na prvom mieste
namietal, že zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl prešla na Slovenskú republiku a to z
dôvoduuplynutialehotyzakotvenejvčl.29odsek1NariadeniaDublinIII.Tentodôvodkasačnejsťažnosti
kasačný súd považoval za dôvodný.

14. Predmetom konania pred kasačným súdom je napadnutý rozsudok ktorým bola zamietnutá žaloba
proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ
požiadalo udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 08.10.2016. Dňa 27.10.2016 Slovenská
republika podala žiadosť o prevzatie sťažovateľa Maďarskou republikou. Dňa 27.12.2016 Maďarskopísomne akceptovalo prevzatie sťažovateľa a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Nasledujúci
deň, 28.10.2016, vydal žalovaný rozhodnutie ČAS: MU-DS-17- 11/2016-Ž, ktorým zamietol žiadosť
o azyl sťažovateľa ako neprípustnú podľa §11 ods. l písm. c) zákona o azyle, nakoľko zodpovedná

za posúdenie jeho žiadosti o azyl je Maďarská republika (ďalej len „predchádzajúce rozhodnutie“)
Sťažovateľ nesúhlasil, a preto podal dňa 26.01.2017 správnu žalobu a žiadal Krajský súd v Košiciach
o priznanie odkladného účinku tejto správnej žalobe. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa
13.02.2017 sp. zn 5Saz/5/2017-22 priznal správnej žalobe odkladný účinok („uznesenie o priznaní
odkladného účinku“). Dňa 26.04.2015 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5Saz/5/2017 zrušil

predchádzajúce rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej len „zrušujúci
rozsudok“). Tento rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 12.05.2017 do rúk splnomocneného
právneho zástupcu a 15.05.2017 žalovanému. Dňa 12.09.2017 žalovaný vydal preskúmavané
rozhodnutie proti ktorému podal sťažovateľ dňa 12.10.2017 správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave
spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku tejto žalobe. Krajský súd v Bratislave uznesením zo
dňa 14.11.2017 sp. zn. 6Saz/6/2017-51 nepriznal správnej žalobe odkladný účinok (ďalej len „uznesenie

o nepriznaní odkladného účinku“) Následne, dňa 12.01.2018 vydal krajský súd napadnutý rozsudok.
Sťažovateľ bol na územie Maďarskej republiky odovzdaný 06.12.2017.

15. Kasačný súd sa v tejto súvislosti poukazuje na priamy účinok Nariadenia Dublin III. Priamy účinok
tohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého

Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých
členských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to
vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym
orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené,
je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie

obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo
uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd
už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14. decembra 1971 (Politi,
43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať
individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

16. Odôvodnenie 5 Nariadenia Dublin III okrem iného uvádza, že by sa malo umožniť najmä rýchle
určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie
medzinárodnejochranyaabyneboloohrozenérýchlevybavovaniežiadostí.Odôvodnenie19vysvetľuje,
že „s cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o

odovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť právne záruky a právo na účinný prostriedok
nápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 [Charty]. S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného
práva by mal účinný prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania
tohto nariadenia, ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva“.
Odôvodnenie 32 pripomína, že vo vzťahu k žiadateľom o medzinárodnú ochranu „sú členské štáty

viazané svojimi povinnosťami vyplývajúcimi z nástrojov medzinárodného práva, ako aj z príslušnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva“. Odôvodnenie 39 uvádza, že nariadenie Dublin III
rešpektuje základné práva a dodržiava zásady chránené Chartou.

17. Zo znenia článku 29 ods. 1 vyplýva, že odovzdanie žiadateľa zo žiadajúceho členského štátu (v

tomto prípade z územia Slovenskej republiky) do zodpovedného členského štátu (v tomto prípade do
Maďarskej republiky) sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, hneď
ako to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským
štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby (ďalej aj „prvá podmienka“), alebo konečného
rozhodnutiaoodvolaníalebopreskúmaní,akmajúvsúladesčlánkom27ods.3odkladnýúčinok(ďalejaj

„druhá podmienka“). Prvá podmienka vychádza z predpokladu, že zostáva iba upraviť spôsob vykonania
a najmä stanoviť jeho dátum. Druhá podmienka vychádza z predpokladu, že dotknutý členský štát
preberie konanie o odklade výkonu rozhodnutí o odovzdaní podľa článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III.

18. V ďalšom považuje kasačný súd za nevyhnutné uviesť, že článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III

stanovuje, že ak žiadajúci členský štát nedodrží šesťmesačnú lehotu na odovzdanie, tento členský štát
sa stane zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Dotknutá osoba by preto ostala
na území žiadajúceho členského štátu. Takýto dôsledok vyplýva z uplatňovania pravidiel samotného
nariadenia Dublin III. Súd dáva do pozornosti, že účelom článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin IIIje poskytnúť žiadajúcemu členskému štátu motiváciu na plnenie spoločného cieľa, ktorý spočíva v
dodržiavaní stanovených lehôt, aby sa zabezpečilo rýchle vybavovanie žiadostí a aby sa zabránilo
vzniku situácie, keď sa žiadateľ o medzinárodnú ochranu ponechá bez toho, aby bol určený členský

štát, ktorý je zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Ak žiadajúci členský štát
nesplní tento kľúčový cieľ, dôsledkom je, že žiadateľ zostáva v tomto žiadajúcom členskom štáte.

19. Kasačný súd poznamenáva, že v článku 27 ods. 3 je zakotvené, že členské štáty musia prijať
ustanovenia týkajúce sa odkladu výkonu rozhodnutí o odovzdaní. Členské štáty môžu: a) priznať

dotknutej osobe právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci jej
odvolania alebo návrhu na preskúmanie; b) stanoviť, že odovzdanie sa automaticky odkladá alebo c)
zabezpečiť, aby dotknutá osoba mala možnosť požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní,
kým sa nerozhodne vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Cieľom normotvorcu, ktorý umožnil
príslušným orgánom členských štátov rozhodnúť sa, či odložia výkon rozhodnutia o odovzdaní, bolo
posilniť právne záruky poskytované žiadateľom o medzinárodnú ochranu a umožniť im lepšie brániť

svoje práva. Slovenská republika v súlade so znením písm. c), vo vyššie citovanom § 22 ods. 2
zákona o azyle zakotvila, že podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí
žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) nemá odkladný účinok a preto v
predmetnej veci o priznanie odkladného účinku požiadal sťažovateľ súčasne s podaním správnej žaloby.
Prvej správnej žalobe podanej proti predchádzajúcemu rozhodnutiu žalovaného bol odkladný účinok

priznaný. Zrušujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.05.2017, a teda doručením poslednému
z účastníkov- žalovanému, pretože sťažovateľovi bolo doručené skôr, už 12.05.2017. Až nadobudnutím
právoplatnosti sa stalo rozhodnutie o preskúmaní, ktoré malo odkladný účinok, konečným v zmysle
čl. 29 odsek 1 Nariadenia Dublin III. Správnej žalobe proti preskúmavanému rozhodnutiu odkladný
účinok nebol priznaný, preto neprichádza do úvahy počítanie 6 mesačnej lehoty od vydania rozhodnutia

o nepriznaní odkladného účinku, ako tvrdí žalovaný, či od právoplatnosti napadnutého rozsudku, ako
konštatoval krajský súd.

20. Vzhľadom na uvedené kasačný súd považuje za správne tvrdenie sťažovateľa, že lehota 6
mesiacov začína plynúť odo dňa právoplatnosti zrušujúceho rozsudku krajského súdu, ktorý rozhodol o

správnej žalobe, ktorej zároveň bol priznaný odkladný účinok. Sťažovateľ však uviedol nesprávny dátum
právoplatnosti- 12.05.2017, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené právoplatným sa zrušujúci rozsudok
stal až doručením poslednému z účastníkov, teda 15.05.2017. Vo svetle uvedeného šesťmesačná lehota
na odovzdanie sťažovateľa do Maďarskej republiky uplynula 15.11.2017, pričom nakoľko k odovzdaniu
došlo až po tomto dátume, príslušné orgány žiadajúceho členského štátu nemali v takejto situácii

vykonať odovzdanie dotknutej osoby do iného členského štátu, ale naopak, boli povinné prijať ex
offo potrebné opatrenia na uznanie zodpovednosti prvého členského štátu a na bezodkladné začatie
preskúmania žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podal sťažovateľ. Pokiaľ ide o počítanie týchto
lehôt, je nutné uviesť, že tieto lehoty majú za cieľ vymedziť konanie o prijatie späť a rozhodujúcim
spôsobom prispievajú k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v rýchlom vybavovaní žiadostí o medzinárodnú

ochranu, aby sa zaručilo, že konanie o prijatie späť sa uplatní bez akéhokoľvek neodôvodneného
meškania, čo v prípade sťažovateľa nebolo splnené. Ani zrušenie predchádzajúceho rozhodnutie
žalovaného nemá vplyv na začatie plynutia lehoty na odovzdanie podľa čl. 29 predmetného nariadenia,
a ani na jej plynutie. Opačný názor, o ktorý sa opiera právne posúdenie žalovaného, nemá oporu v
Nariadení Dublin III.

21. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti nasledujúce rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
a ich podstatné body:
- Rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C-201/16, EU:C:2017:805, body 29-34 a 39-40:
„Článok 29 ods. 2 uvedeného nariadenia spresňuje, že ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich

mesiacov, zodpovedný členský štát je zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú
osobu a táto zodpovednosť prejde na žiadajúci členský štát.
Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ním stanovuje automatický prechod
zodpovednosti na žiadajúci členský štát, a to bez toho, aby bol tento prechod podmienený akoukoľvek
reakciou zo strany zodpovedného členského štátu (pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017,

Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, bod 61).
Tento výklad je tiež v súlade s cieľom rýchleho vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu uvedeným
vodôvodnení5nariadeniaDublinIII,keďžezaručuje,ževprípadezdržaniavpriebehupostupuprevzatia
alebo prijatia späť sa posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu vykoná v členskom štáte, v ktorom sanachádza žiadateľ o medzinárodnú ochranu, aby už nedošlo k ďalšiemu odkladaniu tohto posudzovania
(pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, bod 54).
Uvedený výklad podporujú aj pravidlá týkajúce sa vykonávania prevozov uvedené v kapitole III

nariadenia č. 1560/2003.
Aj keď totiž článok 8 tohto nariadenia ukladá zodpovednému členskému štátu umožniť uskutočnenie
prevozu žiadateľa čo najskôr, žiadne ustanovenie uvedeného nariadenia tomuto členskému štátu
nedáva po výslovnom alebo implicitnom akceptovaní dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť podľa
článkov 22 alebo 25 nariadenia Dublin III možnosť, aby opätovne vyjadril svoju vôľu, pokiaľ ide o

prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby.
Vzhľadomnauvedenéjenadruhúotázkupotrebnéodpovedaťtak,žečlánok29ods.2nariadeniaDublin
III sa má vykladať v tom zmysle, že ak nedôjde k odovzdaniu v lehote šiestich mesiacov stanovenej v
článku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, zodpovednosť automaticky prejde na žiadajúci členský štát, a to
bez toho, aby bolo potrebné, aby zodpovedný členský štát odmietol prevziať alebo prijať späť dotknutú
osobu.

Postupy prevzatia a prijatia späť zavedené nariadením Dublin III sa pritom musia uplatňovať
predovšetkým pri dodržaní súboru pevne stanovených lehôt, medzi ktoré patrí aj lehota šiestich
mesiacov uvedená v článku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia. Aj keď sa tieto ustanovenia týkajú úpravy
už spomenutých postupov, súčasne rovnako ako kritériá stanovené v kapitole III uvedeného nariadenia
prispievajú aj k určeniu zodpovedného členského štátu. Ako totiž vyplýva z bodov 30 až 34 tohto

rozsudku, v dôsledku uplynutia tejto lehoty bez toho, aby došlo k výkonu odovzdania žiadateľa zo
žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu, zodpovednosť automaticky prejde
z druhého na prvý uvedený členský štát (pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab,
C-670/16, EU:C:2017:587, body 50 až 53).
Za týchto podmienok s cieľom zaručiť, že napadnuté rozhodnutie o odovzdaní bolo prijaté pri správnom

uplatnení spomenutých postupov, musí byť súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o
odovzdaní, oprávnený preskúmať tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu, podľa ktorých bolo toto
rozhodnutie prijaté v rozpore s ustanoveniami článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, keďže žiadajúci
členský štát sa v dôsledku uplynutia lehoty šiestich mesiacov stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2
tohto nariadenia ku dňu prijatia uvedeného rozhodnutia už stal zodpovedným členským štátom (pozri

analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, bod 55).“

- Rozsudok z 25. januára 2018, Hasan, C 360/16, EU:C:2018:35, body 31-38 a bod 60:

„Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 29 nariadenia Dublin III vyplýva, že jednak

vzhľadomnacieľuvedenývodôvodnení19tohtorozhodnutiaspočívajúcivzabezpečeníúčinnejochrany
práv dotknutých osôb v súlade s článkom 47 Charty základných práv a jednak vzhľadom na cieľ uvedený
v odôvodnení 5 uvedeného nariadenia, ktorý spočíva v zabezpečení rýchleho určenia členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, musí mať žiadateľ k dispozícii účinný
a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo bolo

voči nemu prijaté rozhodnutie o odovzdaní, ak je zohľadnenie týchto okolností rozhodujúce pre správne
uplatnenie tohto istého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C-201/16,
EU:C:2017:805, bod 44).

Právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá umožňuje žiadateľovi o medzinárodnú ochranu odvolať sa

v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo
boloprijatétotorozhodnutie,spĺňatútopovinnosťstanoveniaúčinnéhoarýchlehoopravnéhoprostriedku
(pozri analogicky rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C-201/16, EU:C:2017:805, bod 45).

V tomto kontexte článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni

takejto právnej úprave len preto, že táto právna úprava môže viesť súd rozhodujúci o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní k tomu, aby v situácii, o akú ide vo veci samej,
zohľadnil okolnosti, ktoré nastali nielen po prijatí tohto rozhodnutia, ale aj po odovzdaní dotknutej osoby
vykonanom v súlade s uvedeným rozhodnutím.

Je zrejmé, že takéto okolnosti nemožno považovať za relevantné na účely uplatnenia pravidiel
nachádzajúcich sa v tomto nariadení, ktoré podobne ako pravidlá stanovené v článku 29 ods. 1 a 2 tohto
nariadenia upravujú postup konania o prijatie späť po odovzdaní.Napriek tomu vykonanie odovzdania, ktoré je jednoduchým a skutočným výkonom rozhodnutia o
odovzdaní, nemôže svojou povahou ako také s konečnou platnosťou zakladať zodpovednosť členského
štátu, do ktorého bola dotknutá osoba odovzdaná.

Je totiž nutné po prvé konštatovať, že nijaké ustanovenie nariadenia Dublin III nepriznáva vykonaniu
odovzdania takýto účinok, ani nestanovuje, že toto vykonanie je relevantné na určenie zodpovedného
členského štátu.

Po druhé z článku 29 ods. 3 tohto nariadenia naopak vyplýva, že dotknutá osoba musí byť prijatá
späť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo o chybné vykonanie odovzdania
alebo zrušenie rozhodnutia o odovzdaní už po vykonaní odovzdania, čo nevyhnutne znamená, že
zodpovednosť členského štátu, do ktorého bolo odovzdanie vykonané, možno v niektorých prípadoch
napadnúť po uskutočnení odovzdania.

Po tretie opačné riešenie by mohlo úplne zbaviť odvolanie alebo preskúmanie, ktoré sú stanovené
v článku 27 ods. 1 uvedeného nariadenia, potrebného účinku a narušiť súdnu ochranu zaručenú
dotknutým osobám vzhľadom na to, že z článku 27 ods. 3 tohto istého nariadenia vyplýva, že podanie
odvolania alebo návrhu na preskúmanie nevyhnutne nevedie k odkladu výkonu rozhodnutia o odovzdaní
a že toto rozhodnutie automaticky nebráni vykonaniu odovzdania ešte predtým, než by mohla byť

posúdená zákonnosť tohto rozhodnutia súdom.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri konaniach o prijatie späť sa musí povinne postupovať v súlade
s pravidlami uvedenými najmä v kapitole VI nariadenia Dublin III a že musia byť vedené pri dodržiavaní
súboru pevne stanovených lehôt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16,

EU:C:2017:587, body 49 a 50).“

- Rozsudok SD EÚ z 26. júla 2017, A.S., C-490/16, EU:C:2017:585, body 56-58 a bod 60:

„Pokiaľ ide po druhé o lehotu stanovenú v článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, na jednej strane zo

spojenia medzi rôznymi odsekmi tohto článku a na druhej strane pri absencii akéhokoľvek spresnenia
v tomto ustanovení, pokiaľ ide o začiatok plynutia tejto lehoty, vyplýva, že sa spresňujú len dôsledky
uplynutia lehoty na uskutočnenie odovzdania, ktoré je uvedené v článku 29 ods. 1 tohto nariadenia (pozri
analogicky rozsudok z 29. januára 2009, Petrosian, C-19/08, EU:C:2009:41, bod 50).

Článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III teda zohľadňuje dôsledky prípadného podania žaloby, keď
stanovuje, že lehota šiestich mesiacov na uskutočnenie odovzdania plynie od konečného rozhodnutia
o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 tohto nariadenia odkladný účinok.

V dôsledku toho podanie žaloby, ktorej ako žalobe v konaní vo veci samej sa priznal odkladný účinok,

predpokladá, že lehota na uskutočnenie odovzdania v zásade uplynie až šesť mesiacov po vydaní
konečného rozhodnutia o tejto žalobe.

Článok 29 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že podanie takej žaloby so
sebou prináša, že lehota zakotvená v týchto ustanoveniach začína plynúť až od konečného rozhodnutia

otejtožalobe,vrátanesituácie,aksasúd,ktorémubolavecpredložená,rozhodolzaslaťnávrhnazačatie
prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, pokiaľ má uvedená žaloba v súlade s článkom 27 ods. 3 toho
istého nariadenia odkladný účinok.“

22. Vo svetle uvedeného a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie má kasačný súd za

to, že nakoľko v predmetnej veci nedošlo k odovzdaniu v lehote šiestich mesiacov stanovenej v článku
29 ods. 1 a 2 Nariadenia Dublin III, zodpovednosť automaticky prešla na žiadajúci členský štát, a to
bez toho, aby bolo potrebné, aby zodpovedný členský štát odmietol prevziať alebo prijať späť dotknutú
osobu. Ani vykonanie odovzdania, svojou povahou ako také s konečnou platnosťou nemôže zakladať
zodpovednosť Maďarskej republiky, do ktorej bol sťažovateľ odovzdaný po lehote šiestich mesiacov od

právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu.

23. Záverom kasačný súd poukazuje na znenie čl. 29 ods. 3 Nariadenia Dublin III, z ktorého vyplýva,
že dotknutá osoba musí byť prijatá späť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išloo chybné vykonanie odovzdania alebo zrušenie rozhodnutia o odovzdaní už po vykonaní odovzdania.
Z uvedeného možno vyvodiť, že zodpovednosť členského štátu, do ktorého bolo odovzdanie vykonané,
možno v niektorých prípadoch napadnúť po uskutočnení odovzdania. Samotné nariadenie ráta s

chybným odovzdaním či zrušením rozhodnutia o odovzdaní, nakoľko absencia tohto ustanovenia by
mohlo úplne zbaviť odvolanie alebo preskúmanie, ktoré sú stanovené v článku 27 ods. 1 Nariadenia
Dublin III, potrebného účinku a narušiť súdnu ochranu zaručenú dotknutým osobám.

V.

24. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu
záveru,keďpreskúmavanérozhodnutiežalovanéhopovažovalzasúladnésozákonomasprávnužalobu
zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo,
trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za
potrebnérozhodnúťvzmysle§462ods.2vspojenís§457ods.1S.s.p.tak,akojeuvedenévovýrokovej

časti tohto rozsudku. Ostatnými námietkami sa súd nezaoberal, nakoľko zistil závažný dôvod na zmenu
napadnutého rozsudku a zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.

25. V ďalšom konaní žalovaný viazaný právnym názorom kasačného súdu po postupe v zmysle čl.
29 odsek 3 Nariadenia Dublin III opätovne vo veci rozhodne a na základe zistených skutočností vec

správne právne posúdi.

Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu
zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,
nárok na náhradu trov konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k §
467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením

krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.