Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. marec 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 2Er/334/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207202103
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8207202103.2

Uznesenie

Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti povinnému: F. W., I.: XX.XX.XXXX, G. Z. B. XX,
XXX XX Z., o vymoženie 2 000,- SK (66,39 EUR) s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekučné konanie z a s t a v u j e .

II. Povinnému u k l a d á nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Štefanovi Šviderskému trovy exekúcie
vo výške 7,06 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený podal dňa 30.04.2007 u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie
na podklade vykonateľného Rozhodnutia Obvodného úradu Bardejov č. B. X/XXXX/XXXXX-B. zo dňa
24.09.2004. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu tunajší súd udelil dňa 04.05.2007.
Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. f) zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo
právo ním priznané.
Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.08.2008 rozhodnutie o uložení pokuty
za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od

uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v
zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie
súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka
sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a
plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto
je s ním spojené bezdôvodné obohatenie.

Rozhodnutie o uložení sankcie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.12.2004 a vykonateľnosť dňa
01.01.2005. Z uvedeného vyplýva, že k uplynutiu prekluzívnej lehoty došlo dňa 01.01.2008 v zmysle §
88 ods. 1 zákona o priestupkoch.
Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. bolo novelou priestupkového zákona č.
298/2008 Z.z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 01.09.2008.
Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia,

ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli vydané do
dátumuúčinnostinovely,alebosamápodátumeúčinnostinovelypoužiťvždyužlennováprávnaúprava,
ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok. Vzhľadom na uvedené je
preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení
sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1
zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie.

Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať
právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plnérešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti
a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom
vznikli.

V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik,
zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva
platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady
platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone

jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného,
osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta
výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna
úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností
nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta
právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší.

Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta
nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne
platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že v danom
prípade je potrené aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej
normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v

zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemožno sa riadiť novším právnym predpisom, platným v čase
aktuálneho rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia.
Ak sa právna úprava preklúzie zmení v čase, kedy už prekluzívna lehota začala plynúť, môže sa
nový právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne
ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a

nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba
použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne
platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení.

Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka,
ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie
rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon
o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy
prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zák. o

priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy preto musí podľa
nej aj skončiť.
Vzhľadom na citovanú zákonnú úpravu a vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu zastavil.
V zmysle ust. § 200 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z.. ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie, rozhodne aj
o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu preklúzie,

teda uplynutím času, súd skúmal, koho je možné zaviazať na náhradu trov exekúcie. V § 197 ods.
1 Exekučného poriadku je zakotvená zásada, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný.
Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady. Všetky tri výnimky prichádzajú do úvahy v prípade
zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je
situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie

a treťou výnimkou je prípad, kedy sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený
konkurz (§ 203 ods. 1, 2 a 3 EP). Z týchto výnimiek by do úvahy v tomto prípade prichádzala prvá z
možností - zavinenie oprávneného, avšak súd po preskúmaní okolností prípadu dospel k záveru, že
oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie
včas, preto procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie z dôvodu uplynutia prekluzívnej

lehoty, určenej na jeho vykonanie neprichádza do úvahy. Oprávnený totiž postup súdu vo vykonávacom
konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda
aj prípadné vykonanie exekučného titulu do uplynutia prekluzívnej lehoty v priebehu konania, nemohol
ovplyvniť.
O trovách konania teda súd rozhodol v súlade s § 200 ods. 2 v spojení s § 197 ods. 1 zák. č. 233/1995Z.z.

a § 14, § 15 a § 22 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej
do 30.04.2008 tak, že súd priznal exekútorovi trovy exekúcie vo výške 7,06 EUR a zaviazal povinného,
aby ich uhradil exekútorovi v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a), b) Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov (ďalej len „Vyhl. č. 288/1995 Z.z.“), ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie
alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje

podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej
činnosti.
Podľaust.§15Vyhláškyč.288/1995Z.z.paušálnousumousaodmeňujútietoúkonyexekučnejčinnosti:
a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,

c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,
d) doručenie exekučného príkazu,
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,
g) každé zisťovanie bydliska povinného,
h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,

i) každé zisťovanie účtu povinného,
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Súdny exekútor si uplatnil odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) Vyhlášky vo výške 19,92 EUR za čas
vynaložený na vykonanie úkonov prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie a jeho prekontrolovanie,
zaevidovanie návrhu do protokolu, vyhotovenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

vypracovanie podnetu na zastavenie exekúcie + uplatnenie trov exekúcie, vypracovanie vrátenie
poverenia a vypracovanie vyúčtovania exekučného konania. Odmenu za čas strávený vykonávaním
prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie a jeho prekontrolovanie, zaevidovanie návrhu do protokolu
a vyhotovenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu duplicity nepriznal,
nakoľko v ust. § 15 Vyhlášky sú taxatívne vymenované úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú

paušálnou sumou. Úkony exekučnej činnosti vymenované v tomto ustanovení vyňal normotvorca z
časového spôsobu odmeňovania úkonov. Z toho vyplýva, že je vylúčená kumulácia odmeny za úkony
uvedené v § 15 ods. 1 Vyhlášky paušálnou sumou podľa § 14 ods. 3 Vyhlášky (znenie účinné do
30.4.2008) a odmenou podľa § 14 ods. 2 Vyhlášky. Tieto úkony exekučnej činnosti sú odmeňované
paušálnou sumou, a preto je neprípustné tento úkon exekučnej činnosti odmeňovať aj podľa časového

hľadiska tým spôsobom, že sa tieto úkony inak označia. Úkon získanie poverenia na vykonanie exekúcie
nesporne v sebe zahŕňa aj samotné prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie a jeho prekontrolovanie,
zaevidovanie návrhu do protokolu (za ktoré odmena súdnemu exekútorovi vôbec nepatrí nakoľko ide
o bežnú administratívnu prácu vykonanú v súvislosti s exekučnou činnosťou náhrada za ktorú je už
zahrnutá v odmene súdneho exekútora - § 25 Vyhlášky). Súd má za to, že paušálne odmeňovaný úkon

získanie poverenia na vykonanie exekúcie zahŕňa aj spracovanie návrhu na vykonanie exekúcie a je
neprípustné, aby jeden úkon bol odmeňovaný duplicitne tak, ako to súd konštatoval vyššie. Rovnako súd
nepriznal exekútorovi odmenu za čas strávený vykonávaním úkonu spracovanie návrhu na zastavenie
exekúcie, vypracovanie vrátenie poverenia a vypracovanie vyúčtovania exekučného konania, nakoľko
ide o jednoduchý administratívny úkon, ktorý nesmeruje priamo k vymoženiu pohľadávky oprávneného,

teda nejde o čas účelne vynaložený na exekúciu. Úkon vyčíslenie trov exekúcie súdny exekútor
nevykonáva v záujme dosiahnutia vymoženia pohľadávky oprávneného ale vo vlastnom záujme (ako
účastníka konania), preto tento čas nie je možné hodnotiť ako účelne vynaložený na exekúciu a za tento
mu priznať odmenu.
Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) a §15 ods. 1 vyhlášky č.

288/1995 Z. z. vo výške 3,32 EUR za úkon získanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd pri priznaní hotových výdavkov titulom poštovného vychádzal z predloženého exekútorského spisu
a v ňom založených doručeniek. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu poštovného v sume 2,56 EUR
(poštovné za zaslanie žiadosti o udelenie poverenia, poštovné za žiadosť o súčinnosť ODI a podnetu
na zastavenie exekúcie) v súlade s predloženým spisovým materiálom, podľa počtu doručeniek, resp.

vrátenýchnedoručenýchzásielok.Vprevyšujúcomrozsahusúdexekútorovináhraduhotovýchvýdavkov
titulom poštovného nepriznal, nakoľko v prípade vrátenia poverenia a vyúčtovania exekúcie ide o budúce
výdavky, ktorých vznik súdny exekútor nepreukázal.
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani požadovanú náhradu vo výške 3,32 EUR súdnym exekútorom
špecifikovanú ako „hotové výdavky /2x spisový obal, kancelársky papier, xeroxovanie, spony, poštové

obálky, náboje do zošívačky/“. Súd názor súdneho exekútora, že takéto výdavky sú hradené v rámci
náhrady hotových výdavkov nezdieľa a má za to, že požadovanú náhradu súdnemu exekútorovi priznať
nemožno, a to z nasledujúcich dôvodov.Vyhláška MS SR č.288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov náhradu hotových
výdavkov súdneho exekútora upravuje v § 22 ods. 1 tak, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene
aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti;

táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady
a poplatky. Následne táto vyhláška vo svojich spoločných a záverečných ustanoveniach v § 25
autoritatívnestanovuje,ževodmenesúdnehoexekútorajezahrnutáajnáhradazaadministratívnepráce
vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Niet pochýb o tom, že súdnemu exekútorovi vznikajú v širšom zmysle v súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti aj iné výdavky ako sú demonštratívne uvedené v § 22 vyhlášky, a to náklady na prevádzku
a chod exekútorského úradu, kde patria napr. náklady na mzdy zamestnancov, prípadne koncipientov
exekútorského úradu, ďalej výdavky na prípadný prenájom sídla exekútorského úradu, výdavky na
energie v súvislosti s prevádzkou úradu, náklady na údržbu sídla úradu (čistiace potreby a náklady
na opravy), ako aj materiálové náklady na samotný bežný chod úradu, t.j. výdavky na kancelárske
vybavenie a napokon náklady na kancelárske potreby (papier, farba, spinky, spisový obal atď.). Je

zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu svojho úradu,
teda nielen v súvislosti s potrebami a situáciou v tej - ktorej individuálnej exekučnej veci. Súd je však toho
názoru, že náhrada za tieto výdavky a náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria aj
náklady na spisové obaly, etikety, obálky, na ktoré poukazoval súdny exekútor vo vyčíslení trov exekúcie
súdnemu exekútorovi v zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky neprináleží, nakoľko ani pri akokoľvek extenzívnom

výklade § 22 vyhlášky ich nemožno priradiť k ostatným v tomto ustanovení demonštratívne uvedeným
výdavkom, za ktoré exekútorovi náhrada patrí. Na základe výkladu ustanovenia § 22 vyhlášky, § 25
vyhlášky a ustanovení upravujúcich odmenu exekútora je súd toho názoru, že normotvorca nezahrnul
vyššie spomínané náklady vrátane nákladov za kancelárske potreby do výpočtu nákladov, náhrada
ktorých patrí súdnemu exekútorovi úmyselne preto, lebo predpokladal, že tieto náklady si exekútor

bude uhrádzať z odmeny za svoju činnosť, nepochybne aj z dôvodu, že hodnoverné preukazovanie
takýchto výdavkov v ich konkrétnom číselnom vyjadrení v danom mieste a čase vo vzťahu ku konkrétnej
exekúcii by bolo značne obtiažne resp. v mnohých prípadoch nemožné. Za pravdu tomuto výkladu
dáva aj historický exkurz do vývinu predmetnej právnej úpravy, ktorý už podal Krajský súd v Banskej
Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 17CoE/199/2012, v zmysle ktorého Ministerstvo

spravodlivosti SR ako predkladateľ návrhu vyhlášky, ktorou sa mala meniť a dopĺňať vyhláška č.
288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z.z.
navrhovalo, aby § 22 vyhlášky znel:
„1/ Exekútorovi patrí popri odmene aj paušálna náhrada hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s
vykonávaním exekučnej činnosti; ak sú hotové výdavky vyššie ako paušálna náhrada, patrí exekútorovi

náhrada hotových výdavkov v preukázanej výške. Táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady,
poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a odborné vyjadrenia, preklady, opisy,
fotokópie, náhrady nákladov na vloženie alebo získanie dát z centrálnych informačných systémov a
kancelársky materiál, ktorý je súčasťou spisu.
2/ Paušálna náhrada hotových výdavkov je 82,98 EUR (2.500 Sk). Ak exekútor požaduje paušálnu

náhradu hotových výdavkov, nevyhotovuje ich špecifikáciu. Ak exekútor požaduje náhradu hotových
výdavkov vo vyššej sume, je povinný vyhotoviť ich špecifikáciu.
3/ Náhradu nákladov na znalecké posudky ustanovuje osobitný predpis.“
V navrhovanom znení § 22 bol osobitne vymenovaný aj kancelársky materiál ako súčasť hotových
výdavkov v paušálnej sume. Predkladatelia návrhu vyhlášky mienili k §-u 25 vyhlášky pripojiť vetu:

„Administratívnenákladyniesúsúčasťouadministratívnychprác“.Vdôvodovejspráveknávrhuvyhlášky
predkladateľ zdôvodnil svoj návrh tým, že určenie náhrady hotových výdavkov paušálnou sumou zrýchli
a zhospodárni exekučné konanie a zjednotí sa výklad § 22 a § 25 vyhlášky v tom zmysle, či je v
odmene exekútora zahrnutá len náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou
činnosťou (mzdové náklady) alebo aj náklady na administratívny, kancelársky materiál (papier, obaly,

obálky a pod.), pretože prax súdov pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora nie je jednotná a súdy
si tieto pojmy zamieňajú. V prípade kancelárskeho materiálu ide o kancelárske potreby, ktoré sú priamo
súčasťou spisu, ktoré súdny exekútor zaobstaráva zo svojho majetku, na svoje náklady, pri vykonávaní
exekúcie pre oprávneného. Navrhované zmeny schválené neboli.
Zo skutočnosti, že navrhované zmeny vyhlášky (v znení: „administratívne náklady nie sú súčasťou

administratívnych prác“) prijaté neboli a že platná vyhláška v § 22 osobitne náklady na kancelársky
papier, tlač, kopírovanie, obálky, viazanie dokumentov, archiváciu nevymenúva dospel aj tento súd
k záveru, že úmyslom normotvorcu pri určení spôsobu výpočtu odmeny súdneho exekútora podľa
vyhlášky č. 288/1995 Z.z. bolo upraviť len výšku odmeny za výkon exekučnej činnosti (v ktorej jezahrnutá aj odmena za administratívne práce obslužného personálu súdneho exekútora) a zakotviť
právo exekútora na náhradu hotových výdavkov v preukázateľnej (kontrolovateľnej) výške s tým, že
v odmene sú zahrnuté nielen náklady na „administratívne práce“, ale aj náklady vzniknuté pri výkone

administratívnych prác (administratívne náklady). Kancelárske potreby pritom možno považovať za
nevyhnutné a bez vynaloženia prostriedkov na ich zabezpečenie by ani nebolo možné exekúciu
uskutočniť. Vzhľadom na ich význam pre možnosť vedenia exekúcie, je súd toho názoru, že zo strany
zákonodarcu nemohlo dôjsť k ich opomenutiu pri uvedení príkladného výpočtu jednotlivých položiek
hotových výdavkov.

Súd pre úplnosť podotýka, že v minulosti bol na Ústavnom súde SR, a to v konaní I.ÚS 157/08
posudzovaný prípad, keď zo strany súdneho exekútora bola spochybňovaná ústavná udržateľnosť
právneho názoru súdu totožného s právnym názorom vysloveným v tejto veci (jednalo sa o právny
názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení č.k. 3 CoE 4/2006-28 z 25. júna 2007 že
„bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene potrebné pri vedení exekučnej
administratívy, napr. perá, ceruzky, sponky, obalové prostriedky atď., sú síce výdavkami, avšak sa

predpokladá, že náklady na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti
najmä v paušálnej sume náhrad pri výkone jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Bežné náklady
kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov. Takými by
sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie nezanedbateľných,
jasne identifikovateľných výdavkov nevyhnutných a teda aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej

činnosti alebo jej úkonov“). Ústavný súd tento právny názor vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2008 č.k.
I. ÚS 157/08-16 vyhodnotil tak, že predmetné úvahy odvolacieho súdu sú logické a preto aj celkom
legitímne s tým, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené,
keď odvolací súd zdôvodnil, prečo nebola sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za
bežný režijný kancelársky materiál. Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného

súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu keďže
krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení a
preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo
možnékvalifikovaťakozjavneneodôvodnenéaleboarbitrárne,ataknezlučiteľnésobsahomzákladného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V tomto uznesení vyslovený právny názor súdu o tom, že náhradu nákladov za spotrebný kancelársky
materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu nie je možné
súdnemu exekútorovi priznať a že tieto sú súčasťou odmeny súdneho exekútora teda nie je nijako

nový, či prevratný a tento právny názor už bol vyslovený aj v rozhodnutiach iných súdov, ktoré takisto
náhradu týchto nákladov nepriznali. V tomto zmysle sa teda závery súdu, ktorý je navyše povinný
rešpektovať princíp právnej istoty v právnom štáte, nijako neodlišujú od záverov, ku ktorým v tejto
súvislosti dospeli aj iné súdy (viď. napr. aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
14.11.2013 sp.zn.15CoE/97/2013; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.4.2013 sp.zn.

15CoE/222/2012; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.2.2013 sp.zn. 9CoE/32/2012;
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.2.2013 sp.zn. 13CoE/7/2013 či Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.12.2012 sp.zn. 20CoE/30/2012).
Z uvedeného je zrejmé, že nielen súd v prejednávanej veci, ale hneď niekoľko súdov naprieč republikou
po samostatnej, na sebe nezávislej úvahe, či je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu nákladov

za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného
spisu dospelo k záveru o nemožnosti takéhoto priznania s tým, že táto náhrada je zahrnutá v odmene
súdneho exekútora.
Celková suma priznanej náhrady trov je zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže súdny exekútor
je registrovaným platcom DPH, t. j. zvýšenie o sumu 1,18 EUR. Spolu priznané trovy exekúcie súdneho

exekútora vrátane DPH predstavujú teda sumu 7,06 EUR.

Poučenie:

Proti výroku I. tohto uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresný súd Bardejov.

Proti výroku II. tohto uznesenia nemožno podať odvolanie.Odvolanie podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.