Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. september 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/108/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213983
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116213983.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu : Štátny fond
rozvoja bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava 37, IČO: 31 749 542, zastúpený
poverenou pracovníčkou : JUDr. Silvia Marcinová, nar. XX.XX.XXXX, proti žalovanej : X. B., rod. Y., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. J. XXX, právne zastúpená : JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o., so
sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 36 416 525, o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 40C/143/2016-171 zo dňa 18.07.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil, že Darovacia zmluva a Zmluva o zriadení
vecného bremena zo dňa 02.05.2013 uzatvorená medzi darcom: V. B. a obdarovanou: X. B., predmetom
ktorej bol rodinný dom súp. č. XXX s drevárňou, postavený na parcele C KN č. 8176, zapísaný na LV č.
XXXX v k.ú. K. O., obec K. O., okres E., je voči žalobcovi právne neúčinná. Zároveň vyslovil, že žalobca
má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Ustálil, že žaloba žalobcom bola podaná v zákonom stanovenej trojročnej lehote, keď prevod práva
k nehnuteľnosti dlžníka, ktorý sa zapisuje do katastra nehnuteľností na osoby blízke dlžníkovi, možno
považovať za odporovateľný právny úkon len vtedy, ak na jeho základe došlo k vkladu práva do katastra
nehnuteľností. Aj keď dlžník uzavretím zmluvy prejavil vôľu previesť nehnuteľnosť na iného, právnej
sféry dlžníkovho veriteľa sa to ešte nedotýka. Tento prejav vôle musí vyvolať aj zamýšľané právne
následky - prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Až celkové dlžníkove konanie smerujúce k
prevodu nehnuteľností je významné z hľadiska § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

Pretotrojročnálehotapreuplatnenieprávaodporovaťprávnemuúkonudlžníkapriprávnychúkonoch,na
základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľností, začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni,kuktorémuvznikliúčinkyvkladudokatastranehnuteľností.Začiatokpočítaniatrojročnejprekluzívnej
lehoty stanovil nasledujúcim dňom po vykonaní vkladu vlastníckeho práva k označenej nehnuteľnosti,
keď vklad bol povolený 24.05.2013 a začiatok lehoty stanovil na 25.05.2013, pričom žaloba na súd bola
podaná dňa 25.05.2016, posledný deň lehoty. Podľa pravidiel počítania času v zmysle § 122 OZ aj pre
stanovenie začiatku plynutia lehôt určených podľa rokov je deň nasledujúci po dni, v ktorom vznikla

skutočnosť, ktorá je rozhodujúca pre plynutie lehoty a žalobca mal reálnu možnosť prvýkrát odporovať
takémuto úkonu až nasledujúci deň po rozhodnutí.3. Žalovaná zároveň nepreukázala, že v čase urobenia právneho úkonu úmysel dlžníka (svojho syna)
ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Naopak, sama uviedla, že vedela o dlhoch
svojho syna, konkrétne aj o dlhu voči žalobcovi, keď predložila aj potvrdenie o jeho zaplatení za svojho

syna. Námietka, že žalovaná je najväčším veriteľom svojho syna v súvislosti s tvrdeniami žalovanej,
vyznieva účelovo, keď čiastočne plnila jeho záväzky aj voči žalobcovi. Žalovaná nemala žiadnu
právnu povinnosť plniť záväzky svojho syna, tieto povinnosti plnila dobrovoľne. Navrhované dôkazy zo
strany žalovanej boli zamietnuté jednak z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady, ako aj z dôvodu
ich nadbytočnosti, k závažnému tvrdeniu žalovanej, že o záväzkoch svojho syna, konkrétne aj voči

žalobcovi,vedela.Tietodôkazynemalidoplniťaleboosvetliťnapríkladinýprávnyúkon,ktorýbyexistoval
medzi žalovanou a jej synom, z ktorého by mohol objektívne vyvodiť skutočnosť, že žalovaná bola
reálnou veriteľkou svojho syna. Nie je postačujúce pre rozhodnutie vo veci, aby skutočnosti, ktoré sú pre
blízke rodinné vzťahy dané a dajú sa predpokladať ako vzájomná pomoc v ťažkých životných situáciách,
boli zároveň rozhodujúcimi skutočnosťami. Len napríklad objektívnym preukázaním existencie zmluvy o
pôžičke, by uvažoval u žalovanej ako jednej z viacerých veriteľov. V takom prípade by bolo žiaduce, aby

došlo k pomernému uspokojeniu všetkých veriteľov, teda proti takémuto právnemu úkonu by mal právo
každý veriteľ namietať. Preto, ak si takýmto úkonom dlžník plní nejaký iný predtým vzniknutý záväzok,
nie je to rozhodujúcou skutočnosťou, rovnako, ak si plní svoj morálny alebo iný právny záväzok, môže
takýto právny úkon sledovať úmysel ukrátiť svojho veriteľa. Rozhodnutie orgánu činného v trestnom
konaní o zastavení trestného konania vo veci, nie je pre súd záväzným rozhodnutím, súd je viazaný len

pozitívnym rozhodnutím, ktorým súd rozhodne o vine a treste obžalovaného. Preto uvedený dôkazný
prostriedok nemal na rozhodnutie súdu žiaden dosah. O trovách konania rozhodol tak, že úspešnej
strane - žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, pričom namieta nesprávne

právne posúdenie v otázke momentu začiatku plynutia trojročnej prekluzívnej lehoty na odporovanie
právneho úkonu, ktorá sa mala správne počítať podľa § 122 ods. 2 OZ. Ďalej namieta, že nesprávnym
procesným postupom jej súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkazy na preukázanie rozhodujúcich
skutočností pre ich neuplatnenie v lehote súvisiace so sudcovskou koncentráciou a napokon nevykonal
navrhnuté dôkazy, a preto dospel i k nesprávnym skutkovým zisteniam. Je toho názoru, že nárok

na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu - Darovacej zmluvy zo dňa 02.05.2013 je prekludovaný.
Je pochybením súdu a spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci, ak súd dospel k opaku
na základe názoru, že trojročná prekluzívna lehota na odporovanie právneho úkonu nezačína plynúť
momentom urobenia úkonu (moment právnej udalosti), ale dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli
účinky právneho úkonu vkladom vlastníckeho práva. Súd nesprávne ustálil, že až vklad vlastníckeho

práva na základe zmluvy je momentom, kedy sa stal právny úkon, ktorý výklad vzhľadom na dikciu
právnych noriem § 42a ods. 2 a § 34 OZ je neprípustný. Práve darovacia zmluva ako úkon smerujúci ku
vzniku práva z nej vyplývajúceho je právnym úkonom a zároveň potom i dňom právnej udalosti, odo dňa
ktorej je potom pre lehoty určený ich začiatok. Už len z gramatického a jazykového výkladu je zrejmé, že
kogentná norma uvádza, že momentom začatia plynutia lehoty je deň, kedy dlžník urobil právny úkon.

Tento bol urobený 02.05.2013 a nie 24.05.2013. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/75/2011, s ktorým sa súd prvej inštancie nevysporiadal a tak porušil tak článok 2 ods. 3 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP). Okrem toho súd prvej inštancie poprel i právnu úpravu počítania
času v súkromnom práve. Podľa § 122 OZ, lehoty určené rokmi plynú odo dňa udalosti, od ktorej sa
lehota počíta. Ak deň povolenia vkladu bol uskutočnený 24.05.2013, tak potom posledným dňom lehoty

na uplatnenie nároku v prekluzívnej lehote bol deň 24.05.2016. Poukazovanie na judikát Rc 41/2001
je neakceptovateľné, pretože uvedené rozhodnutie nie je rozhodnutím slovenského súdu, ale českého
najvyššieho súdu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Obo/115/2009 vyslovil, že Slovenská republika
od 01.01.1993 je suverénnym, medzinárodne uznávaným štátom s vlastným právnym poriadkom,
štátnymi orgánmi, a teda aj súdnictvom. Na právne vzťahy aplikuje vlastné zákonodarstvo. Rovnako

sa odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/124/2003 vyslovil,
že účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy, pokiaľ zákon alebo dohoda strán
neustanovuje inak. Účinky vkladu vlastníckeho práva spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, ide teda o vecno-právne, nie obligačno-právne následky. Preto súd podľa jej názoru
nesprávne vypočítal hmotnoprávnu lehotu podľa OZ. Rovnako podľa jej názoru boli v konaní vyvrátené

ďalšie dve zákonné domnienky a to, že dlžník mal úmysel ukrátiť svojich veriteľov a že ona ani pri
vynaložení starostlivosti nemohla rozoznať úmysel dlžníka. Ako vyplýva i z trestného konania dlžník (syn
žalovanej) nechcel a nemal úmysel ukrátiť veriteľov napríklad žalobcu, ale naopak uspokojiť prioritne
žalovanú ako svoju matku, ktorá mu požičala vyše 200.000 Sk a pomohla mu vysporiadať viaceré dlhy.Na druhej strane vynaložila všetku starostlivosť, ktorú bolo možné od nej objektívne očakávať a nie je ani
v spoločenskej praxi bežné, aby ako 70-ročná žena od svojho 40-ročného syna zisťovala jeho veriteľov
a ich pohľadávky, ak s ním navyše ani nežila v spoločnej domácnosti. Treba vždy skúmať individuálne, či

mohla mať vedomosť o úmysle dlžníka (syna). V tomto ohľade navrhovala navyše vykonanie dôkazných
prostriedkov - výsluch detí, ktoré by potvrdili celé okolnosti prevodu a požičania peňazí. Vykonanie
týchto dôkazov bolo zo strany súdu odmietnuté s poukazom na sudcovskú koncentráciu, aj keď na
pojednávaní 27.06.2017 poukazovala na to, že predmetné konanie začalo 25.05.2016, teda ešte za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd nepostupoval správne s poukazom na § 470 ods. 2

CSP, podľa ktorého sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii nepoužijú, ak by to bolo na neprospech
strany. Nemožno sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že sudcovská koncentrácia nebola na jej
neprospech, nakoľko zdanlivá a formálna rovnosť zbraní podľa nej nebola daná z materiálneho hľadiska.
Na jednej strane sporu ako žalobca stojí právnická osoba reprezentovaná a zastúpená právnicky
vzdelaným človekom a na druhej strane žalovaná dôchodkyňa bez právneho vzdelania. Akonáhle sa
dala právne zastupovať, právny zástupca navrhoval vykonanie dôkazov. Je potom nespravodlivé, ak

súd formalistickým výkladom ustanovenia CSP o sudcovskej koncentrácii, tieto návrhy na vykonanie
dokazovania zamietol. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, aj keď za najsprávnejší sa javí postup zmena napadnutého rozsudku a žalobu zamietnuť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalovanej v

otázke momentu začiatku plynutia trojročnej prekluzívnej lehoty. Jedným z významných predpokladov
úspešného odporovania právnemu úkonu je preukázanie skutočností, že konkrétny právny úkon
dlžníka ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Pri právnom úkone, predmetom ktorého je prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je potrebné rozlišovať dve fázy a právny úkon o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti je urobený až zápisom vkladu do katastra nehnuteľnosti, ktorý má konštitutívne

účinky, vtedy dochádza k zavŕšeniu prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. O zmenšení majetku
dlžníka prevodom vlastníckeho práva sa mohol dozvedieť len z výpisu listu vlastníctva, z ktorého je
zrejmé, že k zmenšeniu jeho majetku došlo dňa 24.5.2013 vkladom. Preto 3-ročná prekluzívna lehota
začala plynúť dňom 25.5.2013, kedy mal prvýkrát reálnu možnosť odporovať právnemu úkonu. Navrhuje
napadnutý rozsudok potvrdiť.

6. Žalovaná v replike uviedla, že žalobca sa vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom nevysporiadal ňou
uvádzanou podrobnou a hlavne právnou argumentáciou, vrátane judikatúry súdov a jej rozboru, pričom
podrobne poukazovala na jednotlivé odvolacie dôvody a ich naplnenie s poukazom na analýzu judikatúry
týkajúcej sa nielen určenia momentu počítania lehoty na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu,

ale i týkajúcej sa počítania času v súkromnom práve ako takého. Opätovne zdôrazňuje, že uplatňovaný
nárok je jednoznačne prekludovaný a súd na túto skutočnosť musí prihliadať z úradnej povinnosti a bez
ďalšieho nemôže potom poskytnúť ani ochranu uplatnenému právu. Žalobca bez akéhokoľvek rozboru
poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, správneho kolégia, ktoré ale nesúvisí s touto vecou a
preto relevantným je iba rozhodnutie občianskoprávneho kolégia, na ktoré poukázala ona. Naďalej trvá

na podanom odvolaní.

7. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozhodnutie v

intenciách ust. § 379 a § 380 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietol a žalovanej ako úspešnej strane priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, od ktorého sa odvolací súd neodkláňa, avšak vec
nesprávne právne posúdil pri aplikácii ust. § 122 ods. 1, 2 OZ, a to pri ustálení jednej zo zákonných
podmienok úspešne sa domôcť odporovateľnosti právneho úkonu o tom, či právny úkon dlžníka bol
uskutočnený v posledných troch rokoch a žaloba na súd bola podaná v tejto prekluzívnej lehote.10. Jedná sa o hmotnoprávnu lehotu prekluzívneho charakteru, čo znamená, že žaloba už musí byť
v tejto lehota podaná na súde. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pod

urobením právneho úkonu dlžníka pri prevode nehnuteľností, je nutné považovať za odporovateľný
právny úkon len vtedy, ak na jeho základe došlo k vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Až týmto vkladom nastali vecno-právne účinky právneho úkonu dlžníka a od tohto okamihu žalobca
už nemohol uspokojiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi z tohto majetku, nakoľko dlžník stratil vlastnícke
právo k nehnuteľnosti až povolením vkladu.

11.Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/124/2003, v ktorom bolo vyslovené, že účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej
zmluvy, pokiaľ zákon alebo dohoda strán neustanovujú inak, je nutné poukázať, že uvedené nie je
možné aplikovať na daný prípad. V danom rozhodnutí sa jednalo o to, že darca po uzavretí zmluvy o
prevode vlastníctva pred povolaním vkladu uzatvoril ďalšiu zmluvu na prevod tej istej nehnuteľnosti,

ktorá aj bola zavkladovaná a uvedené nemalo vplyv na platnosť zmluvy. V rozhodnutí sa rozlišovali
vecno-právne a obligačnoprávne účinky zmluvy a neplatnosť zmluvy. Teda riešili sa vzťahy medzi
účastníkmi zmlúv o prevode vlastníckeho práva, keď bolo vyslovené, že v prípade porušenia zmluvnej
povinnosti prevodcom nehnuteľnosti môže zakladať jeho prípadnú zodpovednosť za škodu spôsobenú
nadobúdateľovi nehnuteľnosti zo zmluvy podľa ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o odporovateľnosť právneho úkonu, jeho účinky pri prevode nehnuteľností voči tretej osobe
(v tomto prípade voči veriteľovi) je nutné považovať až v prípade, že zmluva nadobudne vecno-právne
účinky povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

12. Žalovaná tiež poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 75/2011, v ktorom

malo byť vyslovené, že prekluzívnu lehotu pri odporovateľnosti právneho úkonu je nutné počítať od
uskutočnenia právneho úkonu. Odvolací súd poukazuje, že predmetné rozhodnutie sa predovšetkým
zaoberalo, či lehota určená v § 42a ods. 2 OZ je hmotnoprávna prekluzívna lehota, v rámci ktorej musí
byť návrh uplatnený na súde. Bližšie sa nezaoberal otázkou, od kedy je nutné túto lehotu počítať v
prípade právneho úkonu, ktorým dochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, použil iba

citáciu ustanovenia § 42a ods. 2 OZ bez jeho bližšieho výkladu. Z týchto dôvodov nevypovedá žiadnu
hodnotu o tom, že odporovateľnosti právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti sa má začiatok 3-ročnej
lehoty počítať odo dňa podpísania zmluvy alebo odo dňa povolenia vkladu v katastri nehnuteľností.

13. Na druhej strane odvolací súd sa však stotožňuje s odvolacou námietkou žalovanej ohľadne

počítania času týkajúceho sa hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty, ktorá je určená podľa rokov.
Prekluzívna lehota stanovená v § 42a ods. 2 OZ je určená podľa rokov, na ktorú sa nepochybne použijú
pravidlá počítania času pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov alebo rokov, stanovené v § 122
ods. 2 OZ, ktorý jasne a jednoznačne uvádza, že koniec lehoty určenej podľa rokov pripadá na deň,
ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota

začína. Vklad v danom prípade bol povolený 24.05.2013, preto posledný deň trojročnej prekluzívnej
lehoty pripadne na deň 24.05.2016 (utorok), ktorý sa číselne zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť
(vklad), od ktorej sa lehota začína. Žaloba žalobcu bola podaná na súde 25.05.2016, teda po uplynutí
prekluzívnej lehoty.

14. Súd prvej inštancie nesprávne na danú vec aplikoval § 122 ods. 1 OZ, keď predmetné ustanovenie
upravuje počítanie času pri lehotách určených podľa dní, čo sa nejedná o daný prípad. Lehota určená
rokmi sa nepočíta odo dňa nasledujúceho po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok.

15. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nesprávne poukazoval na judikát Rc 41/2001, nakoľko sa

jedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 31Cdo/619/2000 zo dňa 18.07.2000. Ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali. V rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 79/2017 najvyšší súd uviedol, že
„vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP možno pod pojmom dovolací súd rozumieť len Najvyšší súdSlovenskej republiky, a nie aj Najvyšší súd Českej republiky“. V rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 129/2017 k tomu
dodal, že rozhodnutia súdov iných štátov, a teda aj Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu
Českej republiky, nespadajú pod pojem rozhodovacia prax dovolacieho súdu. (rozhodnutie NS SR sp.zn.

3 Cdo 197/2017). S poukazom na uvedené nie je možné poukazovať na závery prijaté v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Českej republiky.

16. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol v celom rozsahu,
keď nebola splnená jedna zo zákonných kumulatívnych podmienok odporovacej žaloby - a to nebola

žaloba podaná na súde v stanovenej prekluzívnej lehote.

17. Z týchto dôvodov sa odvolací súd už potom ďalšími odvolacími dôvodmi žalovanej nezaoberal,
nakoľko tieto pre nesplnenie podmienky podať žalobu včas, sú irelevantné.

18. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 2 CSP pri aplikácii

§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná mala vo veci plný úspech. O výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)