Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/153/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225812
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3112225812.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu X., s.r.o., so sídlom X.
XX, B., D. XX XXX XXX, proti žalovanému Q. republika, zastúpenému F. spravodlivosti Q. republiky, so
sídlom I. námestie XX, B., o zaplatenie XXX,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
H. súdu Trenčín zo dňa 28. mája 2015, č.k. 15C/137/2012-78, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrhy na prerušenie konania,

výrokom II. žalobu zamietol, výrokom III. žalovanému nepriznal náhradu trov konania a výrokom IV.
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
§ 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, §
109 ods. 2 písm. c/, § 142 ods. 1, § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p.. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že súdny exekútor P.. Rudolf A. podal dňa 10.12.2008 súdu prvej inštancie žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej

F. B., bytom K. K., M. R. V. XXX/11. Exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa
22.05.2008,č.k.40Cb/176/2007-25prevymoženie510,85eurspríslušenstvom,trovpredchádzajúceho
konania vo výške 21,91 eur a trov exekúcie súdneho exekútora JUDr. J. A., so sídlom exekútorského
úradu Záhradnícka XX, B.. Súd prvej inštancie dňa 29.01.2009 poverením č. 5309 057878 poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Od podania predmetnej žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do vydania predmetného uznesenia exekučným súdom uplynulo 50
dní. Súd prvej inštancie viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou, žalobnými tvrdeniami, a inými

tvrdeniami o právne významných skutočnostiach, z ktorých žalobca vyvodzoval uplatnený nárok, dospel
po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované
peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na žalobcom tvrdenom skutkovom základe. Je
nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 60Er/2656/2008 bol povinný udeliť (vydať) poverenie
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, teda od 10.12.2008, a napriek tomu súd udelil (vydal) poverenie
dňa 29.01.2009. Bolo teda nesprávne tvrdenie žalobcu, že došlo k omeškaniu viac ako 6 mesiacov,
presnejšie 205 dní. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvej inštancie dospel k záveru, že postupom

exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak
tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo na
náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Žalobca tiež nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy),
keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané nacelkovúpodnikateľskúčinnosťžalobcu,ktorýjepodnikateľskýmsubjektom,apretonákladyvynakladané
v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jeho obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu.
Žalobca nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.

z. na náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom
na subjekt žalobcu, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je
tiež nepochybné, že žalobca naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Žalobca ako podnikateľský
subjektuzatváraobdobnézmluvysmnožstvomdlžníkov-spotrebiteľov.Zčinnostisúduprvejinštancieje

známe množstvo úverov, ktoré žalobca ako nebankový subjekt poskytol, ako i výška zmluvných úrokov,
pokút a pod. Príjmy žalobcu z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného
podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobcu a jeho ďalšiu existenciu. Súd
prvej inštancie taktiež nezistil, že by v danej exekučnej veci žalobca využil nejaké právne prostriedky do
udelenia (vydania) poverenia, a teda, že by chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval neistotu, frustráciu
a pod. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného

súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobca nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez
tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Vzhľadom k vyššie
uvedenému súd prvej inštancie považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé procesné
dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo
uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno),

preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.). Pokiaľ ide návrh žalobcu na
vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014
predložil súdu prvej inštancie prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014), súd prvej inštancie tento
dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne
rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným

dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté
dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k
takémuto rozhodnutiu vedú. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovaného, je potrebné
poznamenať, že súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobcu na

náhradu škody nebol preukázaný, preto súd na námietku premlčania neprihliadal. Súd prvej inštancie
úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi, pretože žiadnu
nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok III.). V odvolacom konaní
úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému,
pretože žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok IV.).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie vec prejednal v
neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
žalobcariadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania.Žalobcauskutočnilpodanie,ktorýmupovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených

veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho

súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcomnamietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto

dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek

dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový

základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady

na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí

vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a
tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy,
ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd

SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/174/2014.Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a
vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa
01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“, ktorý
okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /O.s.p./. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak

nie je ustanovené inak, platí tento CSP aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.6. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

7. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 29.01.2009 a k rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

8. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie žiadne z týchto tvrdení sa

nezakladá na pravde.

9. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
Okresný súd Trenčín dňa 10.12.2008 a k udeleniu poverenia č. 5309 XXXXXX súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie došlo dňa 29.01.2009. Od podania predmetnej žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania predmetného uznesenia exekučným súdom
uplynulo 50 dní.

10. Z dikcie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010) vyplýva,

že exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených, pričom oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný
súd povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Oprávnenie, ako
aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s §45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z

judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 "Asturcom"). Ako správne uviedol súd
prvej inštancie, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 50 dní,
nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom

dotknutéhosúdunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu.

11. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho

spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

12. Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.13. Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postuputak,akotopredpokladá§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú

pri výkone verejnej moci.

14. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, by v prvom rade muselo dôjsť

k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy, že k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci
zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona.

15. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal
vyhodnotením návrhu žalobcu na prerušenie konania a rozhodol tak, že tieto návrhy na prerušenie
konania zamietol, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov.

16. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces. Neobstojí ani
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 09.03.2015 č.k. 17NcC/11/2015-53, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného

súdu Trenčín JUDr. Viera Kumová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnejnámietkyohľadomrozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,žedôvodomna
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol
sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý
proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvej inštancie, pričom svoj nárok
odvodzuje od postupu tohto súdu prvej inštancie.

17. Tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu a
žalovaného a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie je pravdivé. Súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 28.05.2015, žalobca predvolanie
na pojednávanie prevzal dňa 18.05.2015, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie
možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné.

Na predmetnom pojednávaní sa žalobca zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia žalovaného k
návrhu na začatie konania. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu
nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola
súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Súd prvej inštancie
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016, sa riadne zaoberal z akého dôvodu

pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

18. Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil s tým,

že na pojednávaní sa súd prvej inštancie oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu
súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúťďalšiedôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,takýmtopostupomsúduprvejinštancienedošlok
porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva

na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti,
ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných
dôkazovvzmyslečl.48ods.1ÚstavySR,kporušeniuzásadpriamostiaústnostivykonávanýchdôkazov
a kontradiktórnosti sporového konania.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná

nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

21. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).