Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. august 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/139/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206039
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116206039.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu
JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej, v spore žalobkyne: V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. - W. U., U. XX, právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Svidník, ul.
Sovietskych hrdinov 163/66 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, o vydanie bezdôvodného obohatenia 680,- Eur a o určenie neprijateľnosti

zmluvnejpodmienky,oodvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešovč.k.15C/102/2016-63
zo dňa 09.05.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok vo výroku I. a III. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pani V. Q. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) podpísala v roku 2009 úverovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere

700 Eur od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to pri odplate za úver v sume 680 Eur, teda sadzbe
97,14 % ročne! Za úver vo výške 700 Eur sa zaviazala zaplatiť istinu 700 Eur a k tomu poplatok vo
výške 680 Eur, spolu 1380 Eur, pričom túto sumu aj zaplatila.

2. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha vrátenia odplaty - poplatku vo výške 680 Eur z dôvodu
bezúročnosti úveru pre neuvedenie všetkých náležitostí zmluvy.

3. Okresný súd Prešov (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) si osvojil názor, že zmluva neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru, poplatok predstavuje 97,14 % navýšenie, dojednanie o administratívnom poplatku predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol pre premlčanie
sodôvodnením,žesubjektívnapremlčaciadobazačalažalobkyniplynúť užvčase,keďzačalapreplácať

poskytnuté peňažné prostriedky. Uviedol, že: „aj žalobkyňa mala poznať zákony (zákonná fikcia -
neznalosť práva neospravedlňuje) a mohla vedieť, že úver nie je výhodný a neplatí splátky v správnej
výške(žalobkyňačerpalaužalovaného2úvery).Jenespornepravdivýmfakt,ženárokyzbezdôvodného
obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom, a preto sa nežiada prístup súdu zohľadňujúci záujem
slabšej strany, ale je potrebné zachovávať rovnosť strán. Súd preto neakceptoval tvrdenie žalobkyne,
že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedela až v júni 2015, pretože toto tvrdenie nemá

žiaden vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty nezávisí od správania
žalobkyne ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci advokáta, pre plynutie premlčacej doby sú
rozhodujúce skutočnosti nezávislé od vôle subjektov. O zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy
sa žalobkyňa mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva.“

4. Zdá sa, že súd prvej inštancie priznal na účely začiatku plynutia subjektívnej doby relevanciu pravidlu,

že každý má poznať právo a že aj žalobkyňa už v čase, keď plnila, mala poznať, že plniť nemá.5. Súd prvej inštancie považoval právo za premlčané aj vzhľadom na uplynutie objektívnej premlčacej
doby. Uviedol, že: „žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne zavinenia žalovaného vo forme
úmyselného bezdôvodného obohatenia. Všeobecný argument ohľadom uzatvárania spotrebiteľských

zmlúv i s inými spotrebiteľmi, ktoré neobsahovali obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho sa zmluvy
považujú za bezúročné a bez poplatkov je právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu
žalovaného obohatiť sa zo Zmluvy o úvere zo dňa XX.X.XXXX č. XXXXXXXXX“.

6. Žalobkyňa voči výroku o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia a voči súvisiacemu

výroku o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedla, že konanie subjektu,
ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery sa nedá onačiť inak, než úmyselné
konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so zákonom
o spotrebiteľských úveroch a požaduje plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pri posudzovaní
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné
vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie iba predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho

úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Navrhla rozsudok v napadnutej časti
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
9. Ak sa súd v spore so slabšou zmluvnou stranou nevyrovná s inými právoplatnými súdnymi
rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie vedie v

zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci, súd tým znemožní stranám sporu procesné
prostriedkyútokučiobrany.Otakýtoprípadidenepochybneajvtedy,aksakonajúcisúdvôbecnevenoval
možnému úžerníckemu charakteru skúmanej spotrebiteľskej zmluvy.
10. V predmetnej veci ide o nárok z porušenia práva z úverovej zmluvy a za obdobné spoločenské
vzťahy tak možno považovať úverové vzťahy a prirodzene aj odplatu - poplatok, o ktorej vrátenie ide

aj v predmetnej veci (97,14 %, t.j. 680 Eur).
11. V zmysle zmluvy sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť poplatok v celkovej výške 680 Eur. Predmetný
poplatok je v zmysle bodu 12 VPPÚ tvorený z 1/3 úrokom a z 2/3 administratívnym poplatkom. Odvolací
súd konštatuje, že je za hranicou rozumného úsudku, aby administratívny poplatok vo výške 453,33
Eur, teda presahujúci 64 % sumy poskytnutého úveru (700 Eur) sledoval reálne výdavky spojené s

poskytnutím úveru. Za stavu, kedy bol spotrebiteľ v zmysle zmluvy povinný zaplatiť veriteľovi okrem
úroku aj administratívny poplatok vo 453,33 Eur, je dôvodné dospieť k záveru, že tento administratívny
poplatok v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, a teda jeho podstata a účel je rovnaký
ako je to pri úroku.
12. Súdy vrátane najvyšších súdnych inštancií všeobecného a ústavného súdnictva sa otázkou úžernej

ceny úverového právneho úkonu už v minulosti zaoberali. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že
v demokratickej spoločnosti je úžernícka odplata v úverových vzťahoch absolútne netolerovateľná a že
odporuje dobrým mravom (porov. „Nemohou byt žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky
sjednané při peněžité půjčce jsou považovaný za odporující obecně uznávaným pravidlům chování“ NS
ČR 21Cdo1484/04)“. Za určitých okolností dokonca problém nadobúda trestnoprávny rozmer (porov.

NS ČR sp. zn. 3 Tdo 225/2012).
13. Rovnako by nemali existovať pochybnosti o tom, že na absolútnu neplatnosť úžerného právneho
úkonu alebo v časti úžerného plnenia sa pre rozpor s dobrými mravmi prihliada aj bez návrhu (porov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/09 pri úrokoch 60% ,,Dohoda o výške úrokov musí
byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.

Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný“.)
14. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 5Cdo26/11 pri úrokoch 48 % uviedol,
že ,,Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný.“
15. Pre zmenu z českého právneho prostredia Ústavný súd Českej republiky vo veci US ČR I.ÚS

3308/16 uviedol ,, Při posuzování, zda v tom kterém případě došlo k nepřípustné lichvě, musí civilní
soudy do svého rozhodování promítnout ústavní principy spravedlnosti, přiměřenosti a ochrany slabší
smluvní strany. V projednávané věci však Ústavní soud konstatuje, že závěry, k nimž okresní a krajskýsoud v napadených rozhodnutích dospěly, navíc bez náležitého vysvětlení, tyto principy neodrážejí a
neposkytují stěžovatelce ochranu před společensky nebezpečnou lichvou.
16. Žalovaným požadovaná odplata za úver takmer 97,14 % ročne je úplne drastická a v demokratickej

spoločnosti neakceptovateľná. Takéto úroky mali viesť súd k správnemu vedeniu procesu a
adekvátnemu právnemu posúdeniu skutku.

17. Samotný súd prvej inštancie v rozhodnutí konštatoval, že dojednanie o poplatku vo výške 680 Eur
odporuje princípu dobrých mravov, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. S uvedeným záverom sa

odvolací v plnom rozsahu stotožňuje. Dôležité však bude opätovné posúdenie premlčania.

K premlčaniu

18. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho ustanovenia § 107 OZ, na ktoré odvolací súd odkazuje
a pri objektívnej dobe aj správne stanovil jej začiatok od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany

žalobkyne.

19. Pokiaľ však ide o otázku úmyslu obohatiť sa na neprimeranom poplatku, odôvodnenie aplikácie
trojročnej objektívnej premlčacej doby zo strany súdu prvej inštancie je na úkor preskúmateľnosti. Ani
táto časť rozsudku neprispela k posilneniu spravodlivého procesu (nepreskúmateľnosť). Rozsudok by

mal dať presvedčivú odpoveď na otázku, ako je možné ,,len z nedbanlivosti" požadovať úžernú odplatu
vo výške viac ako 97 % ročne (úžerníčime, ale len z nedbanlivosti). Rozsudok nesmie postrádať
zdravý logicky úsudok a v tomto smere sa súd musí vyrovnať s požiadavkou podnikania s odbornou
starostlivosťou vo finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú
veľmi časté. Je dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k takejto výške úrokov

z hľadiska dobrých mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere
uznávané a sú súčasťou fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS
v Ostrave vo veci Profi Credit 16Cm944/2010,cit.,, Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o
revolvingovém úvěru č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2
jakožto dlužníkem je absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku.

Soud ze zákona a z úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou
rozporu s dobrými mravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy
o úvěru činí 96,31%, jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti
známo, že nejvyšší bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v
projednávané věci je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek

maximálního bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které
je v rozporu s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např.
rozsudek nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho
súdu , napr. vo veci 6Co 150/2015 a iné.

20. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia poplatku zo
strany žalobkyne) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej
dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvie o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne
obohatil a v akej výške.

21. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z neprijateľnej zmluvnej podmienky (poplatok)
ako aj z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí
zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho
dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ
nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady

C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku
zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej
podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia
z nevedomosti správne aplikovať právo.

22. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť
nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia
doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa
na ich úkor obohatil.23. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase,
kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba (arg.

slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe ;§ 107 ods.2 OZ). Názor, že žalobkyni
začala plynúť subjektívna doba dňom, keď zaplatená čiastka presiahla čiastku poskytnutú žalobkyni,
je problematický aj z dôvodu, že subjektívna doba by tak začala plynúť skôr, ako vôbec k obohateniu o
odplatu došlo. Žalobkyňa platila v splátkach istinu a poplatok (nie najprv istinu a po jej splatení poplatok).

24. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy
spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá
o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať
právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

25. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba

dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

26. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie" sa, potiera rozdiel

medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).
27. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“,

aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.
28. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz
zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa mala viacero úverov, a že s odstupom času po
tom, ako zaplatila spornú odplatu, kedy jej však neustále chodili upomienky od žalovaného, sa obrátila

na p. Y., Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. V spise sa nachádza aj listina s hlavičkou
združenia obsahujúca všeobecné upozornenie na rôzne vady zmluvy vrátane neprimeraných úrokov.
O tejto listine sa dá usudzovať, že združenie ju používa vo viacerých prípadoch aj u iných spotrebiteľov.
29. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale

okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia.
30. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plniť

nemala až s odstupom času a do úvahy prichádza združenie.
31. V doterajšom konaní sa súd nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných
spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho
právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol
aj dôvod pre zrušenie rozsudku v napadnutom rozsahu a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm. b) CSP).
32. Úlohou súdu prvej inštancie bude:
• priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní
soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem
ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit.

Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou
spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov.
např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS
3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS
562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je

nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské
unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím
evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie
a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.• zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobkyne predmetné úžerné plnenie
(vedel, že dojednáva spoločensky neprijateľnú odplatu a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým
uzrozumený) aj vo svetle rozhodnutí súdov k neprimeranosti úrokov, a teda vytvoriť najmä pre

žalovaného priestor na procesnú obranu,
• umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo
posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných
skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia
práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (neprijateľnosť klauzuly o

poplatku, bezúročnosti a bezpoplatkovosti, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia
a príčinnú súvislosť) tak, aby mohla podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979,
NSČRsp.zn.33Odo306/2005,NSČRsp.zn.25Cdo3306/2007,mutatismutandisNSČRsp.zn.33Cdo
83/2004). Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobkyňa tušila, ale o skutočnej, nie predpokladanej
vedomosti o skutku z porušenia práva. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa
upozornenie združenia antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobkyňa

dozvedela o bezdôvodnom obohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú
obranu žalovaného k tvrdeniu žalobkyne a predloženým dôkazom.
• súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP).
33. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).