Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 25C/47/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107211506
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Valocká

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2107211506.31

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Dagmar Valockou v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev,

Trnavská arcidiecéza, Jána Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702, zastúpený spoločnosťou: Advokátska
kancelária MAPLE & FISH, s.r.o., Dunajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovaným: 1.
Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 2. N. B., nar. XX.XX.XXXX, L. V.
XXXX/X, G., zastúpený spoločnosťou: Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Námestie
SNP 3, Trnava, IČO: 36 857 548, 3. V.. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, 8. mája XX, M., 4. W.. G. K., nar.
XX.XX.XXXX, L. V. XX, G., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, Paulínska 24, Trnava, 5. W. X.,
nar. XX.XX.XXXX, K. W. XXXX/X, G., 6. N. X., nar. XX.XX.XXXX, K. W. XXXX/X, G., 7. O. M., nar.

XX.XX.XXXX, V. H. XX, G., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, Paulínska 24, Trnava, 8. W. N.,
nar. XX.XX.XXXX, I. 7, G., zastúpený advokátom: JUDr. Róbert Spál, Paulínska 24, Trnava, 9. K. N., nar.
XX.XX.XXXX, I. 7, G., zastúpená advokátom: JUDr. Róbert Spál, Paulínska 24, Trnava, 10. R. M., nar.
XX.XX.XXXX, M. XXXX/X, G., zastúpený advokátom: JUDr. Alexander Floriš, Paulínska 24, Trnava, XX.
R.. X. L., nar. XX.XX.XXXX, G. X. XXXX/XX, G., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, Paulínska
24, Trnava,XX. W.. V. L., nar. XX.XX.XXXX, G. X. XXXX/XX, G., zastúpená advokátom: JUDr. Peter
Sopko, Paulínska 24, Trnava,XX. W.. W. J., nar. XX.XX.XXXX, A.K. XXX/XX, G., XX. R.. G. J., nar.

XX.XX.XXXX, A. K. XXX/XX, G., XX. R.. W. N., nar. XX.XX.XXXX, O. XX, G., zastúpený advokátom:
JUDr. Peter Sopko, Paulínska 24, Trnava,XX. W.. W. N., nar. XX.XX.XXXX, G. X/A, G., XX. W.. Y. N., nar.
XX.XX.XXXX, G. X/A, G., XX. W.. B. O., nar. XX.XX.XXXX, T. J. 2, G., XX. W.. I. O., nar. XX.XX.XXXX,
L. XX, Z. N., o vydanie nehnuteľných vecí, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zastavuje konanie voči žalovaným v 1. až 19. rade, v časti návrhu na vydanie a navrátenie
vlastníckeho práva k parcele registra „E“, s parcelným číslom XXXX/X, druh pozemku orná pôda o
výmere 30 384 m2, katastrálne územie G., pôvodne vedenej na LV č. XXXX.

II. Súd žalobu zamieta.

III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným v 1., 2., 5., 6., 7., 10., 11., 12. rade, náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

IV. Žalovaným v 3., 4., 8., 9., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 19. rade súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Dňa 20.04.2007 bola Okresnému súdu Trnava doručená žaloba žalobcu zo dňa 18.04.2007 o

vydanie nehnuteľných vecí. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 21.04.2006 vyzval žalovaného v zmysle
zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam a na ich vydanie (ďalej len „reštitučný zákon"), nachádzajúcich sa v katastrálnomúzemí G., vedených v pozemkovoknižnej vložke ( ďalej len PKV) č. XXXX a XXXX. Právo na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam žalobca uplatňoval v zmysle reštitučného zákona. Z ustanovení
zákona podľa názoru žalobcu vyplývajú štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené, aby

oprávnenej osobe mohlo byť navrátené vlastníctvo k nehnuteľným veciam, a to oprávnenosť osoby,
vlastníctvo nehnuteľnosti registrovanou cirkvou v Slovenskej republike, pričom nehnuteľnosťami sa
rozumejú poľnohospodárska pôda, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej
usadlosti, lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a podiely
spoločnej nehnuteľnosti. Poslednou podmienkou bolo, že nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu,

obce v období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spôsobom podľa § 3 reštitučného zákona. Žalobca v
žalobe uviedol, že Katolícka cirkev je registrovanou cirkvou. Vlastníctvo k nehnuteľnostiam podľa
§ 7 reštitučného zákona prechádza na Rímskokatolícku cirkev, Bratislavsko - trnavskú arcidiecézu.
Podľa pozemkovoknižných vložiek boli pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností rôzne útvary
Rímskokatolíckej cirkvi, ako napr. Kolegiálna kapitula sv. Martina, Spolok sv. Vincenta alebo Bratislavská
rímskokatolícka cirkev. Podľa žalobcu samotný zákon pripustil vydanie nehnuteľného majetku aj inému

útvaru katolíckej cirkvi, ako tomu, ktorý predmetný majetok vlastnil v čase odňatia. Rímskokatolícka
cirkev je z právneho hľadiska subjektom sui generis, pričom základnými črtami sú univerzálnosť a
jednotnosť. Z osobitného postavenia cirkvi vyplýva aj osobitné postavenie jej majetku. Tento majetok,
aj keď je zapísaný do vlastníctva jednotlivých útvarov cirkvi, sa vyznačuje určitým stupňom jednotnosti,
nakoľko ide vždy o majetok univerzálnej a jednotnej Rímskokatolíckej cirkvi. Žalobca sa pritom odvolal

na Základnú zmluvu so Svätou stolicou, uverejnenou v Zbierke zákonov pod č. 326/2001 Z. z., Rozsudok
NS SR sp. zn. 4 Cdo 100/99 zo dňa 24.11.2009, Rozsudok NSS č. 9720 zo dňa 25.06.1925, ÚS ČR č. I.
ÚS 38/02 zo dňa 24.03.2004, a č. IV ÚS 575/03 zo dňa 26.10.2004. Žalobca ohľadom typu nehnuteľnosti
uviedol, že vlastnícke právo sa vracia aj k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu.
Podľa zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy sa poľnohospodárskou

pôdou rozumie produkčne potencionálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda,
chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Podľa vyhlášky č. 79/1996 Z. z., ktorou
sa vykonáva katastrálny zákon, trvalým trávnatým porastom sa rozumie pozemok lúk a pasienkov trvalo
porastený trávami. V závere žalobca uvádzal, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo do
vlastníctva štátu podľa údajov uvedených v PKV č. XXX z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c

reštitučného zákona. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností evidovaných na PKV č. XXXX v katastrálnom
území G. bola Základina vdovy W. N., rod. W.. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na PKV
č. XXXX v katastrálnom území G. bola Základina F. E. pre chudobných. Na základe uvedeného žalobca
žiadal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam. Spolu so žalobou žalobca predložil súdu aj Výzvu na navrátenie vlastníctva k

nehnuteľným veciam zo dňa 12.04.2006, výzva podľa § 5 reštitučného zákona zo dňa 12.04.2006, PKV
č. XXXX, B. č. XXXX, Identifikáciu parciel, výpis z listu vlastníctva č. XXXX, výpis z listu vlastníctva č.
XXXX, Potvrdenie právnej subjektivity zo dňa 15.07.2005, Potvrdenie o pridelení identifikačného čísla,
Rozhodnutie ÚS ČR I. ÚS 38/02, Rozhodnutie ÚS ČR IV. ÚS 575/03, Rozsudok NS SR č. 4 Cdo 100/99,
Rozsudok NS SR č. 3 Cdo 119/02, Nález Najvyššieho správneho súdu č. 9720, výpis z obchodného

registra žalovaného, informácie o pôvodných vlastníkoch predmetných nehnuteľností.

2.K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý k meritu veci uviedol, že žalobca nie je osobou oprávnenou,
nakoľko nie je vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal reštitučný
titul, neuplatnil reštitučný nárok v súlade s § 5 reštitučného zákona, nakoľko nepreukázal, že

žalobcovi bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a nepreukázal, akým spôsobom
ustanoveným v § 3 ods. 1 reštitučného zákona mu bolo vlastnícke právo odňaté. Podľa žalovaného, z
kópií PKV nevyplýva, že nehnuteľnosti patrili žalobcovi - z časti „B" týchto vložiek vyplývalo vlastníctvo
v prospech základín a niet v nich zmienky o údajnom nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcom.
Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že základina je náboženskou základinou. Základina je tzv.

verejnou základinou spravovanou štátom (riaditeľstvom verejných fundácií v Budapešti za Rakúsko -
uhorskej monarchie, Ministerstvom školstva - za republiky Československej a Povereníctvom školstva
a osvety - odborom pre správu základín v Bratislave - po II. svetovej vojne). Žalobca nepreukázal a ani
netvrdil, že základina zanikla, resp. že došlo k prevodu alebo prechodu jej nehnuteľného majetku na iný
subjekt práva. Základina je podľa žalovaného samostatná právnická osoba, ktorá je podľa svetských,

ako aj cirkevných zákonov, združením majetku, kdežto rímskokatolícka cirkev, resp. jej organizačné
zložky, združuje fyzické osoby rovnakého vierovyznania. K rozsudkom predložených žalobcom žalovaný
uviedol, že sú pre použitie reštitučného zákona nepoužiteľné. Žalobca sa mohol procesne úspešne
domáhať svojich práv len voči vlastníkovi, nie však voči ich správcovi, pričom vlastníkom je Slovenskárepublika. Žalovaný spolu s vyjadrením k žalobe predložil aj Potvrdenie Štátneho sekretariátu zo dňa
11.03.1996, Nahlásenie údajov ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi, Rozsudok 3 Cdo 144/96, Rozsudok
najvyššieho správneho súdu ČR č. 5 A 35/2002.

3.Dňa 19.05.2008 sa konalo pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcu uviedol, že žaloba je
podaná v súlade s Katastrálnym bulletinom č. 2/96, podľa ktorého konštrukcia reivindikačnej žaloby
je na povinnosť vydať nehnuteľnosť alebo na povinnosť uzavrieť dohodu k vydaniu nehnuteľnosti. Na
otázku súdu ohľadom predstavy navrátenia vlastníctva žalobcovi zo strany žalovaného právny zástupca

uviedol, že na základe právoplatného rozhodnutia súdu bude vykonaná zmena vlastníka. Žalobca
upustil od vydania nehnuteľností, v tejto časti žalobca mal zobrať návrh späť. Pod dokumentáciou, ktorá
prislúcha k nehnuteľnostiam mal žalobca na mysli nájomné zmluvy, ak ich žalovaný má podpísané.
Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že nehnuteľnosti môže vydať len vlastník,
žalovaný je len správca. K prechodu vlastníctva u pozemkov vedených na liste vlastníctva č. XXXX
nedošlo na základe zákona č. 147/2007 Z. z., ale podľa PKV na základe zákona č. 46/1948 Zb. K

základine žalovaná strana uviedla, že sa jedná o združenie majetku, a preto má žalobca nedostatok
aktívnej legitimácie. W. N. zriadila základinu ako fyzická osoba a s majetkom cirkvi nemala nič spoločné.
Právny zástupca žalovaného sa odvolal na list konferencie biskupov Slovenska zo dňa 12.03.2002, z
ktorého vyplýva, že aktívne legitimovaná mala byť farnosť, kde sa majetok nachádza. Výzva na vydanie
nehnuteľnosti nemala podľa žalovanej strany náležitosti podľa reštitučného zákona a nie je zrejmé, čoho

sa žalobca domáha. Právny zástupca žalobcu k listu Konferencie biskupov Slovenska uviedol, že ide
o usmernenie konferencie, ktoré má vyššiu právnu silu ako uznesenie. Výzvu mali podávať farnosti len
ohľadne tých základín, ktoré mali za úlohu vydržiavanie škôl alebo omšové základiny. Základina V. O.
bola zriadená ostrihomským biskupom a W. N. zriadila základinu, ktorú darovala rímskokatolíckemu
sirotincu.

4.K podaniu žalovaného zo dňa 21.04.2008 sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že námietky žalovaného
sú neodôvodnené a vychádzajú z nesprávneho hodnotenia skutkových okolností a mylného právneho
výkladu reštitučného zákona. Žalobca trval na tom, že si svoj reštitučný nárok u povinnej osoby uplatnil
riadne (písomnou výzvou) a včas (v zákonom ustanovenej lehote do 30.04.2006). Náležitosti výzvy

reštitučný zákon stanovuje len po formálnej stránke a nie po obsahovej. Požiadavka písomnej výzvy
podľa § 5 reštitučného zákona je len podmienkou vzniku nároku na vydanie vecí, no neurčuje obsah
práva,resp.právnehonárokunavydanienehnuteľnýchvecí.Vprípade,žebyžalovanýnebolsobsahom
uzrozumený, mal žalobcu vyzvať na doplnenie dokladov. K nedostatku právneho nástupníctva po
základinách má žalobca za to, že na základe rovnakého právneho základu a obdobných skutkových

okolností uzavrel dňa 01.06.2006, 11.08.2006 a 19.02.2002 dohody o vydaní nehnuteľných vecí,
predmetom ktorých boli nehnuteľnosti pôvodne patriace Slovenskému univerzitnému fondu, alebo iným
cirkevným právnickým osobám, pričom žalovaný uznal aj formálnu aj materiálnu správnosť uplatneného
reštitučného nároku, ako aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako právneho nástupcu po zahraničných
cirkevných právnických osobách. Žalobca sa nestotožnil ani s tým názorom žalovaného, že nepreukázal

reštitučný titul podľa § 3 reštitučného zákona. Žalobca pri podávaní výzvy vychádzal najmä zo zápisov
v PKV č. XXX, č. XXXX a č. XXXX pre katastrálne územie G.. K aktívnej legitimácii žalobca uviedol,
že z rozhodnutí súdov vyplýva, že majetok základín bol vlastníctvom Rímskokatolíckej cirkvi. Žalobca
svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal odkazom na dobové zákony a Kódex kanonického práva.
Vychádzal aj z Nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 328/05-35 zo dňa 29.03.2006. Rímskokatolícka cirkev aj v

súčasnosti zakladá základiny (fundácie) a spravuje svoje nehnuteľnosti prostredníctvom základín, ktoré
právnu subjektivitu odvodzujú od noriem kanonického práva. Vzhľadom na skutočnosť, že základina V.
O.tohočasunepôsobí,právaapovinnostiprechádzajúnapríslušnéhobiskupa,resp.natenorganizačný
útvar Rímskokatolíckej cirkvi, ktorý ho zriadil. V tomto prípade si žalobca reštitučný nárok uplatnil ako
právny nástupca po ostrihomskej arcidiecéze, ktorá bola zriaďovateľom Rímskokatolíckeho sirotinca a

vyčlenila žalované nehnuteľnosti (finančné prostriedky) na zabezpečenie jej riadnej činnosti. Aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu možno vyvodiť použitím analógie ustanovenia § 75 ods. 1 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého ku dňu skončenia likvidácie zostaví likvidátor účtovnú závierku a predloží ju
spoločníkom (zakladateľom), spolu s konečnou správou o priebehu likvidácie a návrhom na rozdelenie
likvidačného zostatku. K pasívnej vecnej legitimácii žalobca uviedol, že reštitučný zákon, ako osobitný

predpis zakladá pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. V zmysle reštitučného zákona je povinnou
osobou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve
Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. K označeniu žalovaného konštatoval, že povinná
osoba je definovaná ako právnická osoba, ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskejrepubliky,obce alebonehnuteľnúvecdrží.Gramatickýmvýkladomžalobcadospelkzáveru,žepovinnou
osobou nie je Slovenská republika. Žalobca má za to, že žalobca a žalovaný sú v predmetnom sporu
vecne legitimovaní. Spolu s vyjadrením doručil žalobca aj historický vývoj Základiny Jána Šimora -

Rímskokatolíckeho sirotinca v Trnave.

5.Dňa 26.05.2008 bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby v časti nehnuteľnosti: parcely č.
XXXX/X, druh pozemku roľa o výmere 60 384 m2, XXXX/X, druh pozemku roľa o výmere 54 485 m2,
XXXX, druh pozemku cesta o výmere 3 532 m2, XXXX/X, druh pozemku roľa o výmere 47 767 m2,

vedeným v PKV č. XXXX, v časti nehnuteľnosti: parcely č. XXXX/X, druh pozemku cesta o výmere 1
263 m2, XXXX/XX druh pozemku cesta o výmere 524 m2, XXXX/XX druh pozemku cesta o výmere 1
986 m2, XXXX/XX druh pozemku cesta o výmere 393 m2, vedeným v PKV č. XXXX, v katastrálnom
území G., v katastri nehnuteľností v registri „E" na mape určeného operátu, na liste vlastníctva č. XXXX,
spoluvlastnícky podiel vo výške 5/22 ako parcela č. XXXX/XX, druh pozemku cesta o výmere 393 m2,
nehnuteľnosti v obci G., v katastrálnom území G., v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej

mape, bez evidencie na liste vlastníctva ako parcely č. XXXXX/X, druh pozemku orná pôda, časť
výmery, XXXXX/X, druh pozemku orná pôda, časť výmery, XXXXX/XXX, druh pozemku orná pôda, časť
výmery, XXXXX/XX, druh pozemku orná pôda, časť výmery, XXXXX/X, druh pozemku zastavané plochy
a nádvoria, časť výmery. V rámci konštrukcie vindikačnej žaloby žalobca sa domáha nielen vrátenia
nehnuteľnosti do oprávnenej držby, ale aj obnovenia vlastníckeho práva.

6.Dňa03.03.2009sauskutočnilopojednávanie,naktoromprávnyzástupcažalobcuuviedol,žežalovaný
nespochybnil, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve štátu a v správe žalovaného. Podľa názoru právneho
zástupcu žalovaného došlo podaním zo dňa 23.05.2008 k úplnému späťvzatiu žaloby. Právny zástupca
žalobcu uviedol, že dňa 23.05.2008 vzali späť návrh v časti vydania nehnuteľností uvedených v stave v

PKV a ponechali iba stav, ktorý je uvedený na LV č. XXXX a parcelu č. XXXX/X bez evidencie na liste
vlastníctva, pôvodne v PKV č. XXXX. Základina W. N. bola založená pre chlapčenský sirotinec V. O.,
pričom podľa názoru právneho zástupcu žalobcu z PKV č. XXXX vyplýva, že ide o základinu darovanú v
prospech chlapčenského sirotinca v G., pričom nevedel o darovacej listine. Právny zástupca žalovaného
k základine uviedol, že išlo o základinu fyzickej osoby, ako vyplýva z PKV č. XXXX, ktorú je potrebné

chápať ako majetkový substrát, pričom sa výnos používal na chlapčenský sirotinec. Účel výnosu je iná
vec a nesúvisí s vlastníctvom, čo platí aj pre základinu V. M..

7.Dňa 25.06.2009 bolo súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu k súdnemu konaniu,
pričom týmto mienil doplniť žalobu. Právny zástupca žalobcu nárok na vydanie nehnuteľností uplatnil

žalobou podľa zápisov z PKV. Reštitučný zákon predpokladá, že sa právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam uplatní k nehnuteľnostiam pôvodne vedeným na PKV. V zmysle § 5 ods. 2
reštitučného zákona platí, že povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia
písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať
úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov. Spresnením

petitu sa nemení rozsah predmetného nároku, ktorý bol uplatnený v zmysle PKV, ale sa len zosúladí
pozemkovoknižný stav so zápisom v katastri nehnuteľností. Predmetom žaloby sú nehnuteľné veci,
ktoré sú podľa názoru právneho zástupcu žalobcu spôsobilé byt predmetom vydania podľa § 3
ods. 3 reštitučného zákona. S názorom žalovaného, že žalobca nepreukázal, že majetok v čase
jeho odňatia vlastnil subjekt, ktorého je žalobca právnym nástupcom, nesúhlasí, nakoľko predmetné

nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve útvaru Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá je v súčasnosti
registrovanou cirkvou so sídlom na území Slovenskej republiky. Podmienku podľa § 2 reštitučného
zákona tak považuje za splnenú a námietka právneho nástupníctva je neodôvodnená. Právny zástupca
žalobcu mal za to, že doposiaľ bolo v konaní riadne preukázané, že predmetný majetok bol majetkom
Rímskokatolíckej cirkvi. Účelom zákona bolo zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd,

pričom majetkovú krivdu právny zástupca žalobcu definoval podľa dovolacieho rozsudku NS SR 3Cdo
144/1996 zo dňa 25.03.1997, ako každé odňatie veci v niektorej z právnych skutočností uvedených v
§ 6 zákona č. 87/1991 Zb..

8.Súd uznesením č. k. 25C/47/2007-210 zo dňa 08.09.2009 zastavil v časti týkajúcej sa povinnosti

žalovaného vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam:
parcela č. XXXX/2, druh pozemku roľa o výmere 60384m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku roľa o
výmere 54485 m2, parcela č. XXXX, druh pozemku cesta o výmere 3532 m2, parcela č. XXXX/X, druh
pozemku roľa o výmere 47767 m2, vedeným v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, v katastrálnom územíG. a k nehnuteľnostiam: parcela č. XXXX/X, druh pozemku cesta o výmere 1263 m2, parcela č. XXXX/
XX, druh pozemku cesta o výmere 524 m2, parcela č. XXXX/XX, druh pozemku cesta o výmere 1986
m2, parcela č. XXXX/XX, druh pozemku cesta o výmere 393 m2, vedeným v pozemkovoknižnej vložke

č. XXXX, v katastrálnom území G., ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v G., Správou katastra G., v
obci G., v katastrálnom území G., v katastri nehnuteľností v registri E na mape určeného operátu, na liste
vlastníctva č. XXXX, spoluvlastnícky podiel vo výške 5/22, ako parcela č. XXXX/XX, druh pozemku cesta
ovýmere393m2aďalej,ktorésúvedenéKatastrálnymúradomvG.,SprávoukatastraTrnava,vobciG.,
v katastrálnom území G., v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape, bez evidencie na liste

vlastníctva, ako: parcela č. XXXXX/X, druh pozemku orná pôda, časť výmery, parcela č. XXXXX/X, druh
pozemku orná pôda, časť výmery, parcela č. P./P., druh pozemku orná pôda, časť výmery, parcela č. P./
XX, druh pozemku orná pôda, časti výmer, parcela č. P./X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
časť výmery. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.09.2009.

9.Na pojednávaní dňa 08.09.2009 právny zástupca žalobcu uviedol, že v PKV je uvedený prechod

na štát podľa zákona č. 46/48. Podľa Výmeru dočasnej okresnej správnej komisie v Trnave zo dňa
18.07.1949 a uznesenia Okresného súdu v Trnave č. d. 4271/49 zo dňa 29.12.1949 vyplývalo, že
predmetné nehnuteľnosti boli vykúpené ako vlastníctvo rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca J.
O.. Okresný súd v Trnave uznal vlastníctvo predmetných nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi. Súd
požiadal o vysvetlenie skutočnosti, že v PKV č. XXXX pod poradovým číslom 1 je zapísané, že na

základe zmlúv z roku 1930-31 sa vložilo vlastnícke právo k parcelám XXXX/X, XXXX/X pre základinu
vdovy M. N. vystaviť sa majúceho chlapčenského sirotinca, keď stanovy trnavského arcibiskupského
sirotinca aj súpis majetku doložený žalobcom je z roku 1887. Právny zástupca žalobcu uvedené vysvetlil,
že v roku 1931 boli nehnuteľnosti vložené už do existujúceho sirotinca. V PKV je uvedené, že pozemky
boli dané do vlastníctva základiny vystaviť sa majúceho sirotinca, čo znamenalo, že sa stali vlastníctvom

sirotinca. Uvedené potvrdzuje aj výmer z 18.07.1949. Vlastníctvo rímskokatolíckeho sirotinca J. Šimora
vyplývalo z PKV č. XXXX, nakoľko sa parcely vložili do základiny sirotinca.
Právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní namietol aktívnu legitimáciu žalobcu, nakoľko z
oboch PKV vyplývalo, že ide o majetok základiny a z ďalších zápisov vo vložke nevyplýval prechod
majetku ďalším zákonným postupom na inú osobu v pozemkovej knihe. Predložený výmer rovnako

nepreukázal, že majetok mal prejsť na cirkev, aj keď do roku 1951 platilo uhorské právo, podľa ktorého
prechádzalo vlastníctvo zápisom do pozemkovej knihy. Sirotinec bol sčasti financovaný z výnosov
základín, ale základiny zriadili fyzické osoby, jednalo sa o vklad fyzických osôb, nie o majetok sirotinca.
Zo žiadnej z vložiek nevyplývalo, že je to rímskokatolícky sirotinec.

10.Na pojednávaní dňa 18.01.2012 bolo konštatované, že k mimosúdnej dohode nedošlo. Právny
zástupca žalobcu predložil súdu ďalšie dôkazy preukazujúce jeho právny nárok. Právny zástupca
žalovaného na pojednávaní naďalej trval na pôvodných vyjadreniach, nakoľko žalobca relevantnými
dôkazmi nepreukázal, že žiadané nehnuteľnosti boli vlastníctvom predchodcu žalobcu. Nesúhlasil, že
základina W. N. bola byť vložená do cirkevného majetku ako zbožný dar, nakoľko aj rozhodnutie ONV

v Trnave z 01.08.1960 v odôvodnení rozlišuje dvoch predchádzajúcich vlastníkov, a to rímskokatolícky
chlapčenský sirotinec a základinu vdovy N.. Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola právnym zástupcom
žalovaného namietaná aj s poukazom na Uznesenie Konferencie Biskupov Slovenska zo dňa
14.09.1995, kde nie je uvádzaná základina a nie je iná cirkevná organizácia, preto by sa na ňu uznesenie
nemalo vzťahovať.

11.Dňa 08.03.2012 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu. Spolu s vyjadrením žalobca predložil
zoznam cirkevných základín na území mesta Trnava z roku 1940, ktorý bol predkladaný Trnavskej
apoštolskej administratúre, a z ktorého malo byť zrejmé, že základina chlapčenského sirotinca V.
O., ostrihomského arcibiskupa a prímasa, bola cirkevnou základinou, nakoľko ju cirkev evidovala

medzi cirkevnými základinami. V jej mene konali aj cirkevní hodnostári a slúžila na cirkevné účely.
K svojej aktívnej vecnej legitimácii žalobca uviedol, že v otázke preukázania vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam sa opieral o publikáciu z celoštátneho semináru k výkladu zákona o
zmiernení majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam ktorého gestormi
bolo Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo pôdohospodárstva SR a Úrad geodézie, kartografie a katastra

SR, kde bolo uvedené, že majetky fondov a základín patrili Rímskokatolíckej cirkvi, pričom Náboženský
fond zriadený Štátnym úradom pre veci cirkevné nebol oprávnený s majetkom disponovať a ani nebol
na takéto úkony splnomocnený. Následne v pokračovaní vyjadrenia žalobca vysvetľoval z historickéhohľadiska právny rámec nakladania s cirkevnými majetkami počnúc Konkordátom vyhláseného dňa
05.11.1855 až po vydanie Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977.

12.Dňa 03.04.2012 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k podaniu žalobcu. Žalovaná strana
naďalej namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v predmetnom spore. Podľa žalovaného žalobca
nie je oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona, nakoľko dotknuté nehnuteľnosti, ktoré boli
pôvodne evidované v PKV č. XXX a č. XXXX, boli vo vlastníctve základín, ktorých zriaďovateľom boli
fyzické osoby, a ktorých majetok nemá pôvod v majetku patriacom cirkvi. Ďalej poukázal na ustanovenia

kanónov Kódexu kanonického práva týkajúce sa majetku súkromnej právnickej osoby. Na uvedené
podanie žalobca reagoval vyjadrením, ktoré bolo súdu doručené dňa 14.09.2012, v ktorom opätovne
vysvetľoval pôvod svojej aktívnej vecnej legitimácie.

13.Na pojednávaní dňa 04.04.2012 súd oznámil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a to
skutočnosť, že výzva na vydanie nehnuteľnosti bola žalovanému doručená včas a v dostatočnom

rozsahu. Súd mal za preukázané, že žalobca je právnym nástupcom ostrihomskej arcidiecézy, a že k
odňatiu nehnuteľnosti na PKV 474, katastrálne územie Trnava došlo výkupom podľa § 10 zákona č.
46/198 Zb. a taktiež k odňatiu nehnuteľnosti na PKV č. XXXX došlo výkupom podľa § 10 zákona č. 46/48
Zb.. Súd skonštatoval, že žalovanému sa nepodarilo preukázať, že by bol výkup vykonaný v súlade
s obvyklou cenou nehnuteľnosti a že táto cena bola zaplatená pôvodným vlastníkom. Z vykonaného

dokazovania súdu vyplynulo, že V. O., ostrihomský arcibiskup, založil základinu, ktorej venoval 250
000 zlatých, z ktorých časť mala byť použitá na zakúpenie nehnuteľnosti pre trnavský chlapčenský
rímskokatolíckysirotinecazvyšokmalslúžiťktomu,abyzúrokovtejtozákladinybolivychovávanésiroty.
Za nepreukázané súd považoval právne nástupníctvo žalobcu k základine vdovy W. N..
Právny zástupca žalobcu sa naďalej pridržiaval svojich prednesov, pričom mienil zabezpečiť dôkazy

na preukázanie, že základina W. N. bola cirkevnou základinou. Ďalej upozornil, že strana žalobcu má
vedomosť o tom, že parcela z PKV č. XXXX je v súčasnosti rozparcelovaná a prevedená na viacerých
vlastníkov, na ktorých sa robia inžinierske siete. Právny zástupca žalovaného opätovne namietal aktívnu
legitimáciu žalobcu, nakoľko mal za to, že základiny boli majetkom fyzických osôb. Judikáty doložené
žalobcom,ktorépojednávajúoverejnýchzákladinách,poukazujúnato,žeparcelač.XXXX/Xjevkatastri

nehnuteľností stále podľa listu vlastníctva č. XXXX a podľa identifikácie E operátu C stavom ide o
prístupovú cestu k priľahlým pozemkom v C stave ide o ostatnú plochu, ktorá sa v zmysle reštitučného
zákona nevydáva.

14.Dňa 19.09.2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcu odkázal na svoje

podaniezodňa13.09.2012.Uviedol,žežalovanýpouplatneníreštitučnéhonárokužalobcomdisponoval
s parcelou č. XXXX/X. Disponovanie bolo absolútne neplatné. Právny zástupca žalovaného nesúhlasil
s vyjadreniami žalobcu ohľadom základiny, konkrétne parcely na PKV č. XXXX. Nesúhlasil, že žalobca
bol právnym nástupcom vlastníka týchto nehnuteľností v čase odňatia. Nehnuteľnosti boli v čase odňatia
majetkom W. N., ktorú považoval za súkromnú osobu, ktorá nemala nič spoločné s cirkvou, resp. jej

útvarmi. Základina bola založená fyzickou osobou k dobročinným účelom. V časti A majetková podstata
je uvedené, že pozemok s parcelami č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X sú občianskym majetkom. Základina
W. W. nebola založená cirkevnou vrchnosťou, a táto skutočnosť je považovaná za odlišujúce kritérium
pre cirkevnú základinu v zmysle kanónu 116 § 1 Kódexu kanonického práva. Súd sa opýtal právneho
zástupcu žalovaného na názor v súvislosti s právnym názorom NS SR a ostatných súdov, podľa ktorých

pre posudzovanie v obdobných veciach je podstatné to, na aký účel základina slúžila, právny zástupca
žalovaného odpovedal, že účel môže byť totožný, ako majú cirkevné základiny, avšak dôležité je aj
osoba, ktorou bola základina založená.

15.Dňa 30.10.2012 bol súdu doručený návrh žalobcu na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do

konania a návrh na zmenu petitu žaloby. Súd uznesením č. k. 25C/47/2007-681 zo dňa 13.11.2012
pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpil ako: žalovaný v 2. rade: N. B., nar. XX.XX.XXXX,
L. V. XXXX/X, G., žalovaný v 3. rade: V.. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, 8. W. XX, M., žalovaný v 4. rade:
W.. G. K., nar. XX.XX.XXXX, L. V. XX, G., žalovaný v 5. rade: W. X., nar. XX.XX.XXXX, K. W. XXXX/
X, G., žalovaný v 6. rade: N. X., nar. XX.XX.XXXX, K. W. XXXX/X, G., žalovaný v 7. rade: O. M., nar.

XX.XX.XXXX, V. H. XX, G.,
žalovaný v 8. rade: W. N., nar. XX.XX.XXXX, I. 7, G., žalovaný v 9. rade: K. N., nar. XX.XX.XXXX, I. 7,
G., žalovaný v XX.rade: R. M., nar. XX.XX.XXXX, M. XXXX/X, G., žalovaný v XX rade: R.. X. L., nar.
XX.XX.XXXX, G. X. XXXX/XX, G., žalovaný v 12.rade: W.. V. L., nar. XX.XX.XXXX, G. X. XXXX/XX, G.,žalovaný v 13.rade: W.. W. J., nar. XX.XX.XXXX, A. K. XXX/XX, G., žalovaný v 14. rade: R.. G. J., nar.
XX.XX.XXXX, A. K. XXX/XX, G., žalovaný v 15. rade: R.n N., nar. XX.XX.XXXX, O. XX, G., žalovaný v
16. rade: W.. W. N., nar. XX.XX.XXXX, G. X/A, G., žalovaný v 17. rade: W.. Y. N., nar. XX.XX.XXXX, G.

X/A, G., žalovaný v 18.rade: W.. B. O., nar. XX.XX.XXXX, Na K. XX, G., žalovaný v 19.rade: W.. I. K.,
nar. XX.XX.XXXX, L. XX, Z. N.. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2013.

16.Dňa 05.03.2014 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného v10. rade k žalobe, v ktorom žalovaný
v 10. rade namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko žalobca okrem citovania

rozsudkov opomína poznamenať, že tak, ako sa uvádza aj v citovaných rozsudkoch, základným
predpokladom je, že musela byť zriadená cirkevná základina, pričom však v predmetnom prípade ide o
necirkevnú základinu v správe cirkevnej osoby. Podľa žalovaného v 10. rade žalobca nepreukázal, že
základina chlapčenského sirotinca založeného v Ostrihome bola cirkevnou základinou a táto skutočnosť
nevyplývala ani z názvu základiny, ani z prekladu PKV č. XX. Konanie kapitulného prepošta arcikapituly
v mene základiny N. Q. rod. W. W. chlapčenského sirotinca založeného v Ostrihome mohlo nabádať

k záveru, že išlo o cirkevnú základinu, avšak išlo len o nepreukázanú domnienku. Z poverenia cirkvi
správou súkromnej základiny nemožno vyvodzovať aj cirkevný charakter základiny, nakoľko súdne
rozhodnutia uvádzajú cirkev ako nástupcu výlučne základín cirkevného charakteru. Ak by základiny aj
boli cirkevnými, tak žalobca by nemal aktívnu vecnú legitimáciu s ohľadom na listinu označenú ako
„nahlásenie údajov", na základe ktorej boli právnymi nástupcami rímskokatolíckych základín farnosti,

t.j. nie arcidiecézy, a preto aktívne legitimovanou osobou by mohla byť hypoteticky Rímskokatolícka
cirkev, farnosť Trnava - sv. Mikuláša. Žalovaný v 10. rade namietal aj pasívnu vecnú legitimáciu,
nakoľko podľa reštitučného zákona je povinnou osobou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
reštitučného zákona spravuje nehnuteľné veci. Žalovaný v 10. rade nespravoval, nedržal a nebol
vlastníkom nehnuteľností, ktoré súd predmetom žaloby. V čase účinnosti zákona bol fyzickou osobou a

nie právnickou osobou a ani neskôr nebol povinnou osobou. Žalovaný v 10. rade nikdy nebol žalobcom
vyzvaný na navrátenie vlastníctva, pričom písomná výzva na navrátenie vlastníctva je nevyhnutným
predpokladom pre uplatnenie nárokov žalobcu súdnou cestou. Žalovaný v 10. rade ďalej poukázal na to,
že pozemky, ktoré sú predmetom konania stratili charakter poľnohospodárskej pôdy. Do spisu bolo na
pojednávaní dňa 05.03.2014 doručené vyjadrenie žalovaných v 4., 7., 8., 9., 11., a 12. rade, ktorí rovnako

ako žalovaný v 10. rade namietajú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaných.

17.Dňa 21.09.2016 bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom a žiadosť žalobcu o
zastavenie konania časti. Žalobca žiadal, aby súd konanie voči žalovaným 1 až 19 v časti návrhu

na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k parcele registra „E" s parcelným číslom XXXX/X, druh
pozemku orná pôda o výmere 30 384 m2, katastrálne územie G., pôvodne vedenej na LV č. XXXX,
zastavil.

18.Dňa 22.09.2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom žalovaní v 1., 2., 4., 5., 6., 7., 8., 9., 10., 11.,

12., 15., 16., 18. rade súhlasili so späťvzatím žaloby. Právny zástupca žalobcu späťvzatie žaloby voči
žalovaným v časti týkajúcej sa jeho nároku na vydanie na navrátenie vlastníckeho práva k parcelám
registra E s parcelným číslom XXXX/X odôvodnil ochranou dobrej viery a dobromyseľnosti fyzických
osôb, ktoré nadobudli predmetné pozemky. Napriek späťvzatiu žaloby v časti žalobca trval na tom,
že jeho nárok uplatnený v tomto konaní je dôvodný vo vzťahu k všetkým trom parcelám, avšak

žiadal už len vydanie parcely registra E s parcelným číslom XXXX/X a parcelným číslom XXXX/X od
žalovaného v 1. rade, pričom žalobca ďalej netrval na zmene žaloby zo dňa 29. 10.2012, doručenej dňa
30.10.2012. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že žalobca preukázal splnenie všetkých podmienok,
ktoré reštitučný zákon vyžaduje a to uplatnil si svoj nárok riadne a včas reštitučnou výzvou, ktorá
bola žalovanému 1, doručená dňa 21. 04. 2006, v tejto výzve označil nehnuteľnosti podľa PKV a

katastrálne územie a rovnako označil aj reštitučný dôvod, ktorý vyplýva aj zo samotných PKV. V zmysle
konštantnej judikatúry NS SR a Ústavného súdu SR, takáto výzva je považovaná za určitú, vykonateľnú
a postačujúcu. Nárok si žalobca uplatnil v prekluzívnej lehote. Predmetné pozemky boli zapísané v PKV
č. XXX v prospech Rímskokatolíckeho sirotinca v Trnave, založené arcibiskupom V. O. a v PKV č. XX
v prospech základiny vdovy W. N., rod. W., v Ostrihome vystaviť sa majúceho chlapčenského sirotinca.

Žalobca mal v konaní za to, že subjekty boli subjektmi cirkevnými, pričom ich majetok bol cirkevným
majetkom. Ohľadom sirotinca žalobca predložil dôkazy, že išlo o cirkevný sirotinec, účelom ktorého
bolo slúžiť potrebám cirkvi, doslovne starať sa o siroty veriacich rímskokatolíckej cirkvi. Prostriedky
na jeho založenie boli použité z cirkevných prostriedkov, a ako taký bol podriadený Ostrihomskémuarcibiskupstvu. Žalobca pritom odkázal na zakladaciu listinu sirotinca, jeho stanovy a základinovú listinu.
Odkázal na rozhodnutie NS SR a ÚS SR, na ktoré žalobca poukázal v podaní zo dňa 13. 09. 2012.
Z uvedeného rozhodnutia podľa žalobcu vyplývalo, že pre určenie, či konkrétny subjekt je subjektom

cirkevným a jeho majetok cirkevným majetkom, je rozhodujúce, aký bol jeho pôvodný majetkový základ,
účel a ciele a to bez ohľadu na to, či bol súčasťou hierarchie zriadenia Rímskokatolíckej cirkvi. Žalobca v
danom prípade videl pôvod, ciele ako aj účel sirotinca v prospech Rímskokatolíckej cirkvi a jej veriacich,
a teda nemohla vzniknúť žiadna pochybnosť o tom, že to bol subjekt cirkevný a jeho majetok majetkom
cirkevným. Rovnako žalobca tvrdil, že súdu doložil dôkazy, z ktorých vyplýva, že oprávneným subjektom

po Ostrihomskom arcibiskupstve vo vzťahu k majetku na území Slovenskej republike je osem súčasných
diecéz, v tomto prípade je oprávneným subjektom práve žalobca, ktorý bol jednou z týchto riadne
zriadených diecéz. K základine W. N. žalobca tvrdil, že išlo o subjekt cirkevný a jeho majetok bol majetok
cirkevným, nakoľko základina slúžila práve pre potreby spomínaného sirotinca. Z predložených dôkazov
podľa žalobcu vyplývalo, že práve táto základina bola daná zo strany cirkvi a poskytnutá dotácia na
nákup domu a záhrady pre potreby sirotinca v Trnave, rovnako tak z deľbovej zmluvy vyplývalo, že

ide o základinu pod opaterou Ostrihomskej stolnej kapituly a v mene základiny konal a podpisoval Dr.
Gyula, ako biskup a kapitulný prepošt. Zo súpisu majetku vyplývalo, že uvedený majetok vrátane parciel
č. XXXX/X a č. XXXX/X, slúžil výlučne pre potreby všeobecne prospešné a výlučne na vydržiavanie
sirotinca. V neposlednom rade žalobca odkázal na poštátňovacie rozhodnutia, v ktorých bol ako vlastník
parciel č. XXXX/X a č. XXXX/X uvedený Rímskokatolícky sirotinec v Trnave založený arcibiskupom

V. O.. V tejto rozhodnej dobe bolo podľa žalobcu zrejmé a ustálené, že išlo o majetok spomínaného
Rímskokatolíckeho sirotinca, pričom išlo o cirkevný majetok a ako cirkevný majetok bol poštátňovaný.

19.Právny zástupca žalovaného v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie vo vzťahu k parcele EKN 1846/2 a z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie vo vzťahu k

parcele EKN 1362/1. Aktívnu vecnú legitimáciu namietal z dôvodu, že pôvodným vlastníkom parcely č.
XXXX/X bol súkromnoprávny subjekt, ktorým bola základina vdovy W. N., rod. W., ktorá bola založená
za účelom založenia sirotinca v Ostrihome. Nesúhlasil so žalobcom, ktorý tvrdil, že základina a jej
majetok prislúchali cirkvi. Právny zástupca poukázal na judikatúru NS SR a ÚS SR, v zmysle ktorej
hlavným kritériom pre ustálenie príslušnosti základiny cirkvi je jej podstata, teda majetkový základ, účel

a cieľ. Majetkový základ tvoril majetok súkromnej osoby, W. N., čo vyplývalo už zo samotného názvu.
Zápisy v deľbovej zmluve, kde za základinu konal a podpisoval Dr. Valter Gyula, sídelný biskup, potvrdili
závery, ktoré boli uvádzané počas celého konania, že cirkev základiny len spravovala. Právny zástupca
sa odvolal na publikáciu Zbožné fundácie a ich význam pre rozvoj uhorskej spoločnosti v rannom
novoveku od Mgr. Ingrid Kušnirákovej, PhD.. Právny zástupca poukázal na deľbovú zmluvu, konkrétne

na 10 - ty riadok, z ktorého vyplývalo, že základina je pod opaterou Ostrihomskej stolnej kapituly.
Argument žalobcu o zápise v dokumentoch o vykúpení o vlastníctve pozemkov Rímskokatolíckym
chlapčenským sirotincom Jána Šimoru, právny zástupca neprijal, nakoľko zápis nemožno považovať
za dôkaz o vlastníctve jednotlivých nehnuteľností, tento zápis bol vykonaný len na účel výkupu pôdy
a, navyše, bol uskutočnený na základe vyhlásenia príslušníka cirkvi, ktorému by uvedená skutočnosť

bola na prospech, a teda možno ho považovať za neobjektívny a účelový. Relevantným dôkazom o
vlastníctve nehnuteľností s parcelným č. XXXX/X je zápis v PKV č. XXXX. Na to, aby sa nehnuteľnosti
stali vlastníctvom iného subjektu, by bolo potrebné ich prevod, o ktorej skutočnosti nie je v súdnom
spise založený jediný dôkaz. Takisto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu v tom, že pokiaľ išlo o
Rímskokatolícky sirotinec V. O. a sirotinec, ktorý sa mal založiť v Ostrihome, malo by ísť o ten istý

subjekt. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie vo vzťahu k parcele reg. „E", k nehnuteľnosti na
parcele č. XXXX/X, tak žalovaný v 1. rade uviedol, že žalovaný v 1. rade nie je vlastníkom ani nikdy
nebol vlastníkom tejto nehnuteľnosti, pričom zároveň nie je ani jej držiteľom a užívateľom.

20.Dňa 25.10.2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom predstúpil právny zástupca žalobcu a vyjadril

sa, že trvá na všetkých doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a mal za to, že v konaní
sú splnené všetky podmienky, ktoré vyžaduje reštitučný zákon. K namietanej aktívnej legitimácie
zo strany žalovaného v 1. rade k parcele č. XXXX/X a jeho pasívnej legitimácii k parcele XXXX/X
uviedol, že námietky považuje za nedôvodné a neopodstatnené, nakoľko z dôkazov vyplývalo splnenie
podmienok. Pôvodným vlastníkom zapísaným v PKV bola Základina vdovy W. N. - W., vystaviť sa

majúceho chlapčenského sirotinca. Právny zástupca žalobcu mal za to, že v konaní preukázal zriadenie
základiny pre účely rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave a pre potreby diecézneho
sirotinca. Odkázal na dobové dokumenty založené v spise, a to poštátňovacie rozhodnutia, súpis
majetku, súpis základín fondov a majetku účelového, v ktorom ako vlastník aj parcely XXXX/X vystupujerímskokatolícky sirotinec v Trnave, a teda je zrejmé, že v danej dobe nebola pochybnosť o tom, že
ide o majetok cirkevný. Rovnako odkázal aj na deľbovú zmluvu, z ktorej vyplývalo, že základina W.
N. je pod opaterou Ostrihomskej stolnej kapituly a v jej mene konal Dr. Guyla, ako biskup a kapitulný

prepošt, čo rovnako svedčalo tvrdeniu o cirkevnom charaktere tejto základiny. V minulosti územie
Slovenskej republiky spadalo pod správu Ostrihomskej arcidiecézy, pričom počnúc modus vivendy a
následnými pápežskými konštitúciami bolo ustálené, že žiadna časť, ktorá sa nachádza na území
Slovenskej republiky, nesmie byť vo vlastníctve alebo správe zahraničného subjektu. Z uvedeného
dôvodu preto vlastníkom cirkevného majetku nachádzajúceho sa na území Slovenskej republiky je

Rímskokatolícka cirkev a jednotlivé právnické osoby, predovšetkým diecézy a farnosti. S poukazom na
uvedené skutočnosti, ako aj už skôr uvedené skutočnosti a dôkazy, je podľa právneho zástupcu žalobcu
nepochybné, že aj majetok pôvodne zapísaný v prospech základiny W. N., bol majetkom cirkevným
a slúžil pre cirkevné účely a ciele. Rovnako tak na zriadenie tejto základiny sa použili aj cirkevné
prostriedky. Žalobca tak je aktívne legitimovaný k parcele č. XXXX/X a parcele č. XXXX/X. K nedostatku
pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade vo vzťahu k parcele č XXXX/X a teda k ustanoveniu § 4 ods.

1 reštitučného zákona, povinná osoba je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti reštitučného zákona
spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, povinnou osobou teda nie je štát ako vlastník, ale správca
tohto majetku a teda v tomto prípade žalovaný v 1. rade. Zákon používa jednotný pojem povinnej osoby
v súlade s touto definíciu a nemôže preto obstáť ani prípadná námietka, že žalovaný v1. rade bol
oprávnený iba na uzavretie dohody o vydaní. Napokon právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobný petit

znejúci na povinnosť vydať a navrátiť vlastnícke právo je určitý a vykonateľný a v súlade s reštitučným
zákonom, pričom odkázal aj na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v obdobných prípadoch.

21.Právny zástupca žalovaného v 1. rade uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu o splnení
podmienok aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k parcele č. XXXX/X reg. E, Katastra nehnuteľnosti,

PKV č. XXXX, katastrálne územie G.. Vlastníkom uvedenej parcely je základina vdovy W. N., rod. W.,
rovnako z uvedenej PKV vyplýva, že účel uvedenej základiny bol založenie chlapčenského sirotinca
v Ostrihome. Z uvedeného zápisu vyplýva, že sú splnené všetky kritéria pre skutočnosť, že uvedené
pozemky, resp. uvedená základina nemala cirkevnoprávny charakter, pričom podľa judikatúry NS SS
aj ÚS SR, kritériami pre odlíšenie cirkevnoprávnej a súkromnoprávnej povahy základín je jej podstata,

teda majetkový základ, účel a cieľ. Je evidentné, že majetkový základ tvorí výnos súkromnej osoby W.
N. rod. W., a že cieľom a účelom tejto základiny je dobročinná aktivita, ktorej je založenie chlapčenského
sirotinca. K dokumentácii ohľadom vykúpu pôdy z roku 1949 uviedol, že tieto dokumenty nemožno
považovať za dôkazy preukazujúce vlastnícke právo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Zápisy na
uvedených listinách boli vyhotovené len na účely výkupu pôdy, nesúviseli so založením, existenciu, ani

správou predmetnej základiny a boli vyhotovené len na základe vyhlásenia osôb, ktoré ju spravovali.
Naproti uvedenému zápis vlastníckeho práva v PKV je relevantným dôkazom o vlastníckom práve a
jeho danosti, toto vlastnícke právo nikdy nebolo zmenené, ani prevedené na inú osobu, ani neprešlo
na inú osobu. Zápisy v PKV požívali tzv. materiálnu publicitu - údaja uvedené v PKV do r. 1950 sa
považovali za hodnoverné a záväzné, pokiaľ súdom nebol preukázané niečo iné. Judikatúra, na ktorú

odkazuježalobcaohľadomnáboženskejzákladinysuvedenýmprípadomnesúvisí,nakoľkoideoverejnú
základinu, ktorá mala iný režim ako súkromnoprávne základiny v uvedenom období. Ohľadom pasívnej
legitimácie žalovaného, právny zástupca žalovaného v 1. rade trval na skutočnostiach uvedených na
pojednávaní dňa 25.10.2016, pričom dodal, že povinná osoba v zmysle § 4 reštitučného zákona je
povinnou len na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností, pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na vydanie

nehnuteľností a navrátenie vlastníckeho práva k nim, musia byť splnené základné zásady občianskeho
súdneho konania, medzi ktoré patrí aktívna a pasívna legitimácia.

22.Právni zástupcovia žalovaných v 2., 4., 7., 8., 9., 10., 11., 12., 15. rade sa pridržiavali svojich
písomných a ústnych vyjadrení vo veci.

23.Podľa § 2 ods. 1 písm. a) - d) reštitučného zákona vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným
veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej
hospodárskej usadlosti, lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, podiely
spoločnej nehnuteľnosti.

24.Podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa
odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť
so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorýchnehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským
obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

25.Podľa § 4 ods. 1 - 3 reštitučného zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec
drží. Povinná osoba je povinná s nehnuteľnými vecami až do navrátenia vlastníctva k nehnuteľným
veciam oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže nehnuteľnú vec
previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného; takýto právny úkon je neplatný. Právo na

náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva
nedotknuté. Oprávnená osoba, ktorej bolo navrátené vlastníctvo k nehnuteľnej veci, nemôže proti
povinnej osobe uplatňovať iné nároky súvisiace s navrátením vlastníctva k nehnuteľnej veci, než sú
uvedené v tomto zákone.

26.Podľa § 5 ods. 1 - 3 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto
lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Povinná osoba
uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci.
Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto
lehota po vykonaní týchto úkonov. Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo

ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov
od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

27.Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") žalobca môže vziať
žalobu späť.

28.Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí
vo veci samej.
29.Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu

žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

30.Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
31.Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

32.Podľa § 263 ods. 1 CSP ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v
uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
33.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a ostatným spisovým

materiálo m a v zmysle § 181 ods. 2 CSP za nesporné určil, že v súlade so súdnou praxou bola výzva na
vydanie nehnuteľnosti žalovanému doručená včas a v dostatočnom rozsahu. Súd mal za preukázané, že
žalobca je právnym nástupcom ostrihomskej arcidiecézy, a že k odňatiu nehnuteľnosti na PKV č. XXX,
katastrálne územie G. došlo výkupom podľa § 10 zákona č. 46/1948 Zb. a taktiež k odňatiu nehnuteľnosti
na PKV č. XXXX došlo výkupom podľa § 10 zákona č. 46/48 Zb..

34.Súd k odôvodneniu vo veci samej uvádza, že žalobca v konaní nepreukázal dostatok aktívnej
legitimácie, a má za to, že žalobca nie je právnym nástupcom vlastníkov nehnuteľností, ktoré sú
predmetom žaloby. Predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve fyzických osôb. Fyzické osoby W. N.
a V. M. založili základiny podľa svetského práva, ktorých výnos mal slúžiť predmetu, pre ktorý boli

zriadené. Podľa Nástinu súkromného práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej rusi autorov Doc.
Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Adolfa Zátureckého (1924):" Aby základina (č. nadace) vznikla, potrebné je
vinkulovanie určitého majetku niekým na nejaký dovolený trvalý cieľ tým spôsobom, že by používanie
majetku na tento cieľ zaistené bolo stálou úpravou. Zakladacím úkonom musí byť označený cieľ
základiny a ustanovenie majetku, určeného na základinu. K činnosti základiny potrebné je určiť aj to,

kto má spravovať majetok základiny. Zakladateľ môže sveriť základinu buďto spravovaniu niektorej
už jestvujúcej právnej osoby, buďto ustanoviť môže zvláštny orgán na spravovanie základiny. Pod
dobročinnými základinami rozumieť treba nie len cirkevné základiny, ale každú školskú, nemocenskú,
sirotíneckú, chudinskú základinu sledujúcu dobročinný cieľ." Žalobca nepreukázal, že by zakladateliazákladín založili základiny podľa kanonické práva a že by majetok previedli na iného vlastníka, teda na
niektorú cirkevnú inštitúciu. Zápisy v PKV nasvedčujú tomu, že išlo o základiny fyzických osôb s určeným
dobročinným cieľom a bol určený správca základiny a to boli cirkevné osoby. Žalobca nepreukázal, že

predmetné základiny sú súčasťou Študijnej základiny na území Slovenska, nepostačuje len tvrdenie
tejto skutočnosti, ale je potrebné ju aj preukázať dôkazmi.

35.Výnos zo základiny W. N. mal slúžiť na podporu ostrihomského sirotinca, ktorý sa mal ešte len
postaviť podľa zápisu v PKV č. XXXX z roku 1910 a tiež podľa zmluvy o deľbe z roku 1931, kde je

opätovne uvedené, že je v prospech „vystaviť sa majúceho chlapčenského sirotinca". V samotnej PKV
a ani v deľbovej zmluve nie je uvedené, že by malo ísť o rímsko - katolický sirotinec v Trnave, ako
bol označovaný sirotinec v Trnave. Ostrihomský sirotinec podľa predložených dôkazov nevznikol, čo
uviedol i žalobca. Pritom nemohlo ísť o sirotinec v Trnave, ako tvrdil žalobca, nakoľko sirotinec v Trnave
existoval od roku 1887 a podľa zápisu v PKV č. XXXX sa sirotinec, na prospech ktorého bola základina
zriadená sa ešte len mal postaviť. Nakoľko nevznikol sirotinec, ktorému základina mala slúžiť, základina

tak nikdy nebola využitá a neslúžila pre svoj určený účel. Z tejto skutočnosti vyplýva, že nikdy nemohla
vzniknúť krivda cirkvi, ktorá by sa mala naprávať, tak ako to mal v úmysle reštitučný zákon. Cirkev podľa
toho, že majetok bol vykupovaný ako majetok sirotinca v Trnave, zrejme využívala nehnuteľnosti pre
účely iného sirotinca ako mala pôvodne slúžiť, čo však nemohlo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva.
Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo po vzniku základín prevádzané na iné osoby, zakladatelia

základín naďalej ostávali majiteľmi nehnuteľností, teda vlastníkom zostala W. N.. Na podporu určených
ustanovizní mal slúžiť len výnos zo základín. O tejto skutočnosti svedčí zápis z PKV týkajúci sa majetku
W. N., v ktorom je uvedené, že sa jej majetok uvedený v PKV dáva do árendu - doživotného nájmu
Kappist Ágostonovi zo dňa 14.2.1910. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že základina vdovy W. N.
bola vložená z titulu donácie (zbožného daru) pre chlapčenský sirotinec, o čom by mal svedčiť zápis v

PKV č. XXXX, nakoľko súd takýto zápis v PKV nenašiel a nie je vedená ani v Súpise základín, fondov
a majetku účelového k čl. 249. Trianonskej smluvy, ktorý predložil žalobca.

36.Súd sa stotožnil s názorom žalovaného uvedenom v podaní zo dňa 29.3.2012, že žalobca
nepreukázal skutočnosť, že predmetné základiny boli zriadené príslušným aktom cirkevného subjektu

a že by malo ísť o subjekty verejné náboženské alebo študijné v zmysle Kódexu kanonického práva.

37.Základina V. O., uvedená v PKV XXX bola zriadená v roku 1892 za účelom udržiavania
Rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave. Teda výnos z tejto základiny - z využívania
pozemkov v nej uvedených, sa mal využívať pre účely sirotinca v Trnave. Táto základina bola vytvorená

s osobného majetku V. M. a nie z cirkevného majetku. V tomto prípade sa jedná o inú základinu, ako
tú, ktorá je uvedená Súpise základín, fondov a majetku účelového k čl. 249. Trianonskej smluvy, kde
je presne uvedené, že ide o základinu peňažnú, ktorá pozostávala z 250 000 zlatých, ktoré mali byť
použité na kúpu domu vo výške 50 000 zlatých a výnos z ostatných peňazí na udržiavanie sirotinca. Ani
v zakladateľskej listine a stanovách sirotinca nie je spomenutá iná základina (cirkevná), ktorej obsahom

mal byť nehnuteľný majetok, ktorý mal byť predmetom tohto konania a mal slúžiť v prospech sirotinca.
Pochybnosti o tom, či i základina vedená v zozname základín pozostávajúca z dotácie 250 000 zlatých
je cirkevnou základinou, vzbudzuje sám obsah Základinovej listiny Sirotinca V. O. v Trnave, keď je tam
uvedené, že z týchto peňazí má byť kúpený dom pre sirotinec a to bývalý dom a záhrada kňazského
seminára sv. Štefana, teda od cirkvi a základina bola zverená Vysokodôstojnej Kapitule a starosť a

spravovanie zverili milosrdným sestrám sv. Vincenta.

38.Ak by mali zriaďovatelia základín v úmysle previesť nehnuteľnosti na cirkevné inštitúcie, nič im v
tom nebránilo a mohli platnými právnymi úkonmi vlastníctvo previesť, ale žiadne takéto právne úkony
žalobca nepreukázal a ani ich existenciu netvrdil.

39.Výkup od Rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave, ktorý je poznamenaný vo výmere
Dočasnej okresnej správnej komisie v Trnave zo dňa 18.07.1949, nie je dôkazom o vlastníctve cirkvi,
teda o zmene vlastníctva fyzických osôb na cirkev. Súdu je z jeho činnosti známe, že v roku 1949
boli vydávané výmery, ktorá nekorešpondovali so skutočným stavom, neboli vydávané v súlade s

vlastníckym právom a v súlade so zápismi v PKV. Tieto výmery boli často vydávané duplicitne na
jednu nehnuteľnosť, na základe neoverených skutočností nekorešpondujúcich s PKV, preto nemôžu
byť dôkazom o vlastníckom práve Rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave, keď tomutovlastníckemu právu nesvedčia žiadne iné skutočnosti a právne úkony a časť pozemkov bola i tu
označená ako základina W. N..

40. V prejednávanej veci neboli splnené kumulatívne podmienky zákona č. 161/2005 Z.z. na vydanie
nehnuteľností žalobcovi, preto súd žalobe nemohol vyhovieť a žalobu zamietol.
Žalovaný nie je oprávnenou osobou v zmysle tohto zákona, keď nie je právnym nástupcom pôvodných
vlastníkov W. N. a V. M..
Predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne označené ako druh pozemku roľa, uvedené v § 1 ods. 1

citovaného zákona.
Žalovaný v 1. rade je právnickou osobou, ktorá bola zriadená v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 330/1991
Zb., preto môže byť povinnou osobou podľa § 4 zákona č. 161/2005 Z.z., žalovaní v 2. až 19. rade
nemôžu byť povinnou osobou.
Predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, obce od 8.5.1945 do 1.1.1990, k odňatiu
nehnuteľností došlo výkupom podľa § 10 zákona č. 46/48 Zb..

Žaloba bola podaná v lehote podľa § 5 zákona č. 161/2005 Z.z..

41.Súd ďalej konštatuje nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných v 2. až 19. rade. Tieto osoby
neboli nikdy povinnými osobami v zmysle ustanovení reštitučného zákona, nakoľko nie sú právnickými
osobami, ktoré majú nehnuteľnosť vo vlastníctve Slovenskej republiky, obcí. Žalovaní v 2. až 19. rade

neboli písomne vyzvaní na vydanie nehnuteľností, nakoľko žaloba im bola doručená po zákonnej lehote
uvedenej v reštitučnom zákone. Žalovaní v 2. až 19. rade vlastnia pozemky, ktoré nemajú charakter
poľnohospodárskejpôdy.Súdkonštatuje,žežalobcanemoholbyťodpočiatkuúspešnývočižalovanýmv
2. až 19. rade aj pre nedostatky žaloby (žalobca sa domáhal vydania všetkých nehnuteľností od všetkých
žalovaných, hoci všetci žalovaní nie sú vlastníkmi všetkých nehnuteľností, ale každý len určitej parcely)

a postupu voči týmto osobám od počiatku, teda od podania návrhu na pripustenie ich vstupu do konania
na strane žalovaných. Z týchto dôvodov súd má za to, že žalobca zavinil, že žaloba bola voči týmto
stranám konania späťvzatá a tým žalovaným, ktorí žiadali súd o priznanie náhrady trov konania vyhovel
a určil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným v 1., 2., 5., 6., 7., 10., 11., 12. rade náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Žalovaný v 1. rade bol plne úspešný aj v rozhodnutí o zamietnutí žaloby, preto mu

prináleží náhrada trov konania aj v tejto časti, teda aj v časti, v ktorej bola žaloba voči nemu späťvzatá, aj
v časti, v ktorej žalobca zobral návrh späť skôr a aj v tej časti, v ktorej bolo konanie zastavené v rozsudku.

42.Súd na základe účinného späťvzatia žaloby (keď so späťvzatím súhlasili žalovaní), ktoré bolo súdu
doručené dňa 21.09.2016, voči žalovaným 1 až 19 v časti návrhu na vydanie a navrátenie vlastníckeho

práva k parcele registra „E" s parcelným číslom XXXX/X, druh pozemku orná pôda o výmere 30 384 m2,
katastrálne územie Trnava, pôvodne vedenej na LV č. XXXX, zastavil v zmysle § 144 a nasl. Civilného
sporového poriadku.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.

233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).