Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/333/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6916212898
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6916212898.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a

členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne G. G., nar. XX. XX.
XXXX,strvalýmpobytomE.XXX,XXXXXU.R.,právnezastúpenejJUDr.AndrejomCifrom,advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47233516,ozaplatenie2.652,21Eurspríslušenstvom,nazákladeodvolaniažalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 12Csp/182/2016-90 zo dňa 24. 05. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 2.652,21 Eur s 5,05 úrokom z omeškania ročne za dobu omeškania od 29. 11. 2016 do
zaplatenia (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok), p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Rimavská Sobota ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 24. 05. 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 2.652,21 Eur s 5,05 % úrokmi z omeškania ročne od 29. 11. 2016 do zaplatenia, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a konanie ohľadom 3 % úrokov z omeškania ročne zo sumy

2.652,21Eurod 29.11.2016dozaplateniazastavil(druhývýrok).Žalobkynipriznalnáhradutrovkonania
v plnom rozsahu (tretí výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou
domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 2.652,21 Eur pôvodne s 8 % úrokmi z omeškania ročne
(neskôrvzalažalobuspäťvčasti3%zpôvodneuplatňovanýchúrokovzomeškania) zadobuomeškania
od 29. 11. 2016 do zaplatenia na tom základe, že dňa 06. 07. 2011 uzatvorili zmluvu o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej mal žalovaný poskytnúť 1.500,- Eur a ona sa zaviazala

tento úver splácať 42 mesačnými splátkami vo výške 80,37 Eur. Z úverovej zmluvy je zrejmé, že
mala vyplniť všetky body okrem bodu VI - údaje o schválenom revolvingovom úvere. Bod V - údaje o
požadovanomrevolvingovomúverepovažujepretozanávrhzmluvyaobsahujeajpredpokladanúRPMN
za úver 70,01 % a predpokladanú RPMN po poskytnutí revolvingu 63,32 %. V bode VI zmluvy však
žalovaný uviedol iné údaje, a to RPMN za úver 66,12 %, predpokladanú RPMN po poskytnutí revolvingu
60,49 % a ročnú úrokovú sadzbu úrokov z omeškania 9,25 %, pričom toto absentuje v bode V. Návrh
zmluvy a prijatie zo strany žalovaného teda nie sú zhodné, preto konanie žalovaného považuje za nový

návrh. Nakoľko k uzatvoreniu úverovej zmluvy je obligatórne stanovená písomná forma a z jej strany
nedošlo k písomnému prijatiu nového návrhu, má za to, že k platnému uzatvoreniu úverovej zmluvy
nedošlo. Úverovú zmluvu preto považuje za absolútne neplatný právny úkon pre nedodržanie písomnej
formy podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho ročná úroková sadzba úveru vo výške70,01 % a ročná úroková sadzba revolvingu vo výške 76,21 % zásadne presahujú obvyklú hodnotu
úrokových mier úverov poskytnutých bankami v rozhodnom období, pretože obvyklá úroková miera pre
obdobné typy úverov bola v auguste 2013 v priemere vo výške 15,17 %. Zmluva neobsahuje ani všetky

obligatórnenáležitostipodľazákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochasúvnejajneprijateľné
zmluvné podmienky. Keďže na základe zmluvy o úvere jej boli reálne poskytnuté peňažné prostriedky vo
výške 1.284,25 Eur a reálne už uhradila žalovanému sumu 4.822,20 Eur, potom sa žalovaný na jej úkor
bezdôvodne obohatil sumou 2.652,21 Eur (od 23. 12. 2013 do 22. 08. 2016). Prijímaním jednotlivých
úhrad z jej strany takto došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor, keďže

žalovaný nemal právny titul na jednotlivé úhrady. Na základe výzvy na dobrovoľné plnenie zo dňa 23. 11.
2016 bol žalovaný oboznámený s existenciou jej pohľadávky a súčasne bol vyzvaný na úhradu dlžnej
sumy do 28. 11. 2016. Od nasledujúceho dňa, teda od 29. 11. 2016 sa preto dostal do omeškania a
preto od tohto dňa žiadala priznať aj úroky z omeškania.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu,
vysporiadal sa s námietkou nepríslušnosti vznesenou žalovaným a poukázal na vykonané dokazovanie.

1. 4. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, prvoinštančný súd primárne skúmal, či uplatňovaná
pohľadávka nie je premlčaná. V tejto súvislosti v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Žaloba bola podaná
na súd 30. 11. 2016, pričom žalobkyňa žiada vydať ako bezdôvodné obohatenie splátky zaplatené v
období od 23. 12. 2013 do 22. 08. 2016. Žaloba teda bola podaná v objektívnej trojročnej premlčacej
lehote a nie je potrebné sa zaoberať prípadnou desaťročnou lehotou pri úmyselnom bezdôvodnom

obohatení, čo namietal žalovaný vo vyjadrení (že u neho nemohlo ísť o úmyselné bezdôvodné
obohatenie). Pokiaľ ide o subjektívnu dvojročnú lehotu, keď žalobkyňa plnila až do 22. 08. 2016,
nemožno hovoriť o jej vedomosti o tom, že plní bez právneho dôvodu, a preto súd uveril jej výpovedi v
tom smere, že kým jej chodili šeky tak platila, a potom keď sa dozvedela, že aj iní boli oklamaní, zašla
za zástupcom. Takto podľa názoru súdu najskôr po poslednej splátke, čo bolo 22. 08. 2016, začala u

žalobkyne plynúť subjektívna dvojročná premlčania lehota. Žalobu teda podala v objektívnej trojročnej
aj subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, preto námietka premlčania nie je dôvodná.“
1. 5. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd v súvislosti s rozhodnutím o
uplatňovanom nároku žalobkyne uviedol:
„Pokiaľ ide o zmluvu, od ktorej žalobkyňa odvíja svoj nárok, tak žalobkyňa ako dlžník dňa 24. 06.

2011 vyplnila v časti 1 až 5 Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru. Žalovaný dňa 06. 07.
2011 doplnil dátum, pečiatku a podpis na predloženej žiadosti a doplnil časť 6 - údaje o schválenom
revolvingovom úvere a napísal Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvigovom
úvere číslo XXXXXXXXXX (ďalej len "zmluva"). Žalovaný má v predmete svojej činnosti okrem iných
činností tiež poskytovanie úverov nebankovým spôsobom. Z uvedeného je potom nutné vyvodiť záver,

že bol dodávateľom a zároveň veriteľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 06. 07. 2011 (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch")
a tiež podľa § 52 ods. 3 Obč. zák., pretože túto činnosť vykonával v rámci svojho podnikania. Žalobkyňa
v zmluvnom vzťahu vystupovala ako fyzická osoba - občan, ide teda o spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4
Obč. zák. a § 2 ods. 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože nekonala v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Zmluva je formulárové tlačivo (žalobkyni vydaný exemplár ja práve priamo v častiach o poskytnutom
úvere dosť poškrtané a mätúce) s predtlačeným označením veriteľa - žalovaného, s názvom "Žiadosť o
poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere", do ktorého záujemca o poskytnutie
úveru vypĺňa svoje osobné údaje a údaje o požadovanom revolvingovom úvere. V danom prípade

žiadala žalobkyňa podľa bodu 5 zmluvného formulára revolvingový úver vo výške 1.500,- Eur s
tým, že úver bude splácať v 42 mesačných splátkach splatných vždy k 26. dňu mesiaca po 80,37
Eur, pričom poskytnutá čiastka peňažných prostriedkov - revolvingu mala predstavovať sumu 790,84
Eur. Predpokladaná RPMN za úver mala byť vo výške 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru mala
byť vo výške 70,01 %, priemerná RPMN za úver mala byť vo výške 46,56 %, predpokladaná RPMN

po poskytnutí revolvingu mala byť vo výške 63,32 % a ročná úroková sadzba revolvingu mala byť vo
výške 76,21 %. Formulár žalobkyňa podpísala dňa 24. 06. 2011. Na formulári sa v bode 6 zapisujú
údaje o schválenom revolvingovom úvere s výslovným označením "nevypĺňať. Tento bod vypĺňa veriteľ.
Obsahomtohtobodujeschválenávýškaúverovéholimituvovýške1.500,-Eurspodmienkamisplácania
po dobu 42 mesiacov, v splátkach vo výške po 80,37 Eur, splatných v 26. deň mesiaca s tým, že sú

uvedené rozdielne údaje oproti bodu 5/ a to pokiaľ ide o RPMN za úver, ktorá bola určená vo výške 66,12
% a predpokladaná RPMN za úver po poskytnutí revolvingu bola určená vo výške 60,49 %. Žalovaný
formulár podpísal dňa 06. 07. 2011 a preukázateľne do formulára v bode 6. doplnil zmenené údaje
oproti bodu 5. týkajúce sa predpokladanej RPMN za úver a predpokladanej RPMN úveru po poskytnutírevolvingu a tiež bola dopísaná ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 9,25 % a to až po podpísaní
formulára žalobkyňou (keďže táto bod 6 nemala vyplniť).“
1. 6. Po uvedení zákonných znení ustanovení § 39, § 43a ods. 1, § 43c ods. 2, § 44 ods. 2 a § 46 ods.

1 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd konštatoval:
„Predmetný zmluvný vzťah je vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ide teda o vzťah
spotrebiteľský, zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a to bez ohľadu na jeho právnu
formu. Preto sa musí riadiť zákonnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. K tomuto záveru súd
dospel vyhodnotením obsahu zmluvy a obsahu zmluvných (všeobecných) dojednaní, z ktorých vyplýva,

že žalovaný ako veriteľ mal požičať žalobkyni finančné prostriedky a táto sa mala zaviazať tieto
vrátiť v splátkach. Malo ísť teda o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov. Z uvedeného, spolu s
okolnosťou, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a občana - spotrebiteľa, je nutné vyvodiť záver, že ide
o vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úpravy podľa Obč. zák., ale tiež zákonnej úpravy zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z.. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Podľa § 9 ods. 1
vety prvej zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o úvere musí mať písomnú formu.

Z predloženej listiny (zmluvného formulára) možno bez pochýb ustáliť iba to, že žalobkyňa podľa bodu
5. zmluvy požiadala dňa 24. 06. 2011 o úver vo výške 1.500,- Eur (podľa jej výpovede vôbec nehovorili
o tom, že by žiadala revolvingový úver a jednoznačne chcela len 1.500,- Eur) a súčasne o poskytnutie
revolvingu vo výške 790,84 Eur. Žalobca v bode 6. zmluvy uviedol zmenené údaje oproti bodu 5. zmluvy
a to ohľadne predpokladanej RPMN za úver a ohľadne predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí

revolvingu a dopísal do zmluvy ročnú úrokovú sadzbu úrokov z omeškania. Je nepochybné, že v prípade
doplňovania - zmenených údajov do znenia zmluvy sa jedná o zmenu návrhu (§ 44 ods. 2 Obč. zák.),
ktorý mala žalobkyňa následne prijať, keďže zákon vyžaduje pod sankciou neplatnosti v prípade zmluvy
o spotrebiteľskom úvere písomnú formu zmluvy, žalobkyňa mala formulár opäť opatriť svojím podpisom
a následne rovnopis doručiť do dispozičnej sféry žalovaného. V danom prípade však tento postup pri

uzavretí zmluvy nebol súdu preukázaný a tým, že nebol dodržaný zákonom predpísaný postup (návrh
zmluvy - akceptácia návrhu zmluvy bez výhrad, zmien či doplnkov), nedošlo v danom prípade k uzavretiu
spornej zmluvy o revolvingovom úvere. (...)
K uzavretiu úverovej zmluvy preto nedošlo. Zo strany žalovaného však bolo poskytnuté plnenie vo výške
1.284,25 Eur, a preto žalovaný mal nárok voči žalobkyni na zaplatenie tejto sumy iba z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia, čo však žalobkyňa už uhradila. Žalobkyňa pritom uhradila celkovo 4.822,20
Eur, teda naviac o 3.537,95 Eur, pričom v tomto konaní si uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia
len vo výške 2.652,21 Eur (nežiada premlčanú pohľadávku).“
1. 7. Po uvedení zákonných znení ustanovení § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka
konštatoval, že „žalobkyňa zaplatila žalobcovi v období od 23. 12. 2013 do 22. 08. 2016 sumu 2.652,21

Eur (33 splátok po 80,37 Eur), platila tak bez právneho dôvodu, a preto súd podľa § 456 vety prvej Obč.
zák. zaviazal žalovaného na vydanie tejto sumy žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia.“
1. 8. V odôvodnení rozhodnutia o priznaní úroku z omeškania k priznanej istine prvoinštančný súd
uviedol, že „žalovaný je so zaplatením v omeškaní, keď nezaplatil do 28. 11. 2016 podľa predžalobnej
výzvy zo dňa 23. 11. 2016, a preto súd vyhovel žalobe aj v časti ohľadom úrokov z omeškania a zaviazal

žalovaného podľa § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. v. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov
na zaplatenie 5 % úrokov z omeškania ročne zo sumy 2.652,21 Eur od 29. 11. 2016 do zaplatenia.“
1. 9. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciu ustanovenia § 255 ods. 1
zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

2.1.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalovaný(prostredníctvomprávnehozástupcu)vzákonnej
lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobkyne
zamietol, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.
2. 2. Odvolanie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP.

2. 3. V rámci konkretizovania dôvodov odvolania namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie,
že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere. Tento záver
považuje za nesprávny a v rozpore s právnym poriadkom. V tejto súvislosti uviedol, že prvoinštančný
súd „pri svojom závere vôbec neprihliadal na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. a s ním súvisiacej
právnej úpravy ... (...) Údaj o RPMN sa podľa uvedeného zákona dohodnúť nedá. Ani zákon č. 258/2001

Z. z. a ani iný právny predpis neurčujú, že pôjde o dohodnutý údaj, ale bol vypočítaný ukazovateľ. (...)
Závery súdu prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberajú tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo
nie. Z rozsudku tak nevyplývajú žiadne dôvody, podľa ktorých mal za preukázané, že ide o dohodnuteľnýúdaj, pričom až na základe takéhoto konštatovania (podporeného nejakou právnou normou) by mohol
pristúpiť k aplikácii § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“

3. 1. Žalobkyňa (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu súd prvej inštancie potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu jej trov
odvolacieho konania.
3. 2. V súvislosti s reakciou na argumentáciu žalovaného uvedenú v odvolaní žalobkyňa uviedla, že
žalovaný zjavne nepochopil podstatu jej argumentácie, s ktorou sa stotožnil aj prvoinštančný súd.

Žalovaný sa mylne domnievať, že ona (žalobkyňa), resp. prvoinštančný súd považujú údaj o RPMN
za „dohodnuteľný“ a odvolanie preto považuje v tomto smere za zavádzajúce. V tejto súvislosti ďalej
uviedla, že jej je zrejmé, že údaj RPMN je stanovený na základe výpočtu v zmysle prílohy č. 2 zákona o
spotrebiteľskýchúveroch.Jevšakzásadnýrozdielvtom,keďdodávateľvnávrhuzmluvyuvediehodnotu
RPMN „X“ a v prijatí návrhu túto hodnotu RPMN zmení na „Y“ bez vedomosti spotrebiteľa o tejto zmene.
V prípade, ak by žalovaný (dodávateľ) prijal návrh s dohodnutým obsahom podmienok uvedených v

žiadosti (návrhu), došlo by k platnému uzatvoreniu zmluvy, avšak v dôsledku zmeny podmienok návrhu
k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo. K platnému uzatvoreniu zmluvy teda môže logicky dôjsť až po
prijatí nového návrhu spotrebiteľom.
3. 3. V závere vyjadrenia žalobkyňa uviedla, že s argumentáciou žalovaného obsiahnutou v odvolaní
a prezentovanou v doterajšom konaní jednoznačne nesúhlasili a má za to, že jej cieľom je odviesť

pozornosť mimo skutočnej podstaty prejednávanej veci. Toto konanie žalovaného navodzuje dojem,
že jeho odvolanie je iba účelovou a nehospodárnou snahou predĺžiť súdne konanie a nie účelovým
nástrojom pre dosiahnutie reálnej zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 2.652,21 Eur s príslušenstvom (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok),

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného

súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

8. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného
uvedené v odvolaní.

9. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe vzájomných
a obsahovo zhodných prejavov vôle (spravidla) dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv v zásade platí
zmluvná voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby
obsahu. To znamená, že účastníci potenciálneho zmluvného vzťahu si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah
zmluvy však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pretože takéto

dojednania by boli neplatné. Spravidla stačí k uzavretiu zmluvy konsenzus oboch účastníkov zmluvy.
Tak je to u tzv. konsenzuálnych zmlúv (u vôľových úkonov). Niektoré zmluvy sú však v Občianskom
zákonníku konštruované tak, že k platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý reálny úkon.
Ide o tzv. reálne zmluvy. Návrhom na uzavretie zmluvy (oferta) sa v zmysle § 43a OZ rozumieme prejavvôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je adresovaný jednej alebo viacerým určitým (individuálne
určeným) subjektom, ktorý je dostatočne určitý a z ktorého vyplýva vôľa navrhovateľa právneho úkonu
byť ním viazaný v prípade jeho prijatia druhou zmluvnou stranou. Pre posúdenia okamihu vzniku zmluvy,

resp. pre samotné jej uzavretie je veľmi dôležitý právny úkon prijatia návrhu zmluvy (akceptácia).
Prijatím návrhu je včas urobený prejav vôle subjektu (akceptanta), ktorému bol návrh (oferta) určený, že
súhlasí s návrhom zmluvy bez výhrad dodatkov obmedzení alebo iných zmien. Takýto úkon je účinný a
vyvoláva právne následky okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s návrhom (teda i s jeho obsahom) dôjde
navrhovateľovi (oferentovi). To je zároveň okamih, kedy možno hovoriť o tom, že zmluva bola uzavretá.

Z uvedeného vyplýva, že na to, aby právny úkon prijatia návrhu sa stal perfektným: a/ musí byť urobený
osobou, ktorej bol určený, b/ musí byť urobený včas, c/ nesmie obsahovať žiadne doplnky, obmedzenia,
resp. výhrady či iné zmeny, d/ musí byť účinný a musí dôjsť navrhovateľovi. Zákon požaduje aktívne
konanie subjektu. Mlčanie alebo nečinnosť sami osebe neznamenajú prijatie návrhu. Pokiaľ by jedna z
uvedených podmienok ( a/ - d/) nebola splnená, nemohlo by dôjsť k uzavretiu zmluvy. Je veľmi dôležité,
aby akceptant, ktorý prijíma návrh neurobil vo svojom prejave zmeny, doplnky, dodatky, obmedzenia

alebo výhrady, pretože takýto prejav by sa považoval za odmietnutie návrhu, a zároveň by to bol nový
návrh, resp. protinávrh (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K uzavretiu zmluvy by v takom prípade
mohlo dôjsť iba vtedy, ak by pôvodný navrhovateľ (pôvodne oferent, teraz akceptant) prijal nový návrh,
ktorý mu zaslal pôvodný akceptant (teraz navrhovateľ právneho úkonu, teda oferent) podľa presne
určených pravidiel na prijatie návrhu. Aby bola zmluva uzavretá, musí byť úplná zhoda oboch strán v

otázke obsahu zmluvy.

10. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že údaje o požadovanom
revolvingovom úvere (bod 5 žiadosti) sú odlišné od údajov o schválenom revolvingovom úvere (bod 6
žiadosti) v určení odlišnej RPMN za úver a predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu. Síce

v bode 2.1 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o. je uvedené, že „...Veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať požadovanú
výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti
o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom výška úrokovej sadzby a
RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného Dlžníkom v bode 5 Žiadosti o poskytnutie

revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie povinnosti
na strane veriteľa“, no i podľa názoru odvolacieho súdu zmeniť výšku RPMN úveru bez toho, aby to
neznamenalo odmietnutie návrhu akceptantom (žalovaným) a zároveň aby to nebol nový návrh zmluvy,
nie je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 OZ možné. Údaje o schválenom úvere žalovaným v čase, kedy
zmluvu o revolvingovom úvere podpisovala žalobkyňa totiž neboli obsahom zmluvy, preto ich žalobkyňa

nemohla písomne akceptovať.

11. Ako bolo uvedené, zmenené údaje, ktoré boli obsahom bodu 6 Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/ Zmluvy o revolvingovom úvere adresované žalovaným žalobkyni predstavovali nový návrh na
uzatvorenie zmluvy a v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa takýto návrh akceptovala.

12. Z uvedeného je zrejmé, že záver prvoinštančného súdu, že medzi stranami sporu nedošlo k
platnému uzavretiu úverovej zmluvy je vecne správny a preto plnenie žalobkyne vo vzťahu k žalovanému
nad rozsah ním žalobkyni poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 1.284,25 Eur predstavuje
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobkyne. Rozsah tohto bezdôvodného

obohatenia žalovaného ustálil prvoinštančný súd správne a ani žalovaný ho nespochybnil. Odvolací
súd preto v tomto smere, t.j. v otázke priznania uplatňovaného nároku žalobkyne voči žalovanému z
titulu bezdôvodného obohatenia poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu, s ktorým sa v plnom
rozsahu stotožňuje.

13. Z vyššie uvedeného odôvodnenia je zrejmé, že argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní,
týkajúca sa jeho úvah o „dohodnuteľnosti RPMN“ je absolútne irelevantná a svojim spôsobom
zavádzajúca, pretože v prejednanom prípade nebolo dôvodom konštatovania neplatnosti predmetnej
zmluvy nesprávne uvedenie RPMN, ale rozdielnosť údajov RPMN v návrhu zmluvy podpísanom
žalobkyňou (ako dlžníčkou) a žalovaným v „schválenej“ zmluve.

14. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný v odôvodnení odvolania argumentoval
ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. a to i napriek skutočnosti, že k uzatvoreniu predmetnej úverovej
zmluvy malo dôjsť už za účinnosti zák. č. 129/2010 Z.z.15. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo Rozsudok Okresného
súdu Rimavská Sobota vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.652,21

Eur s príslušenstvom (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok), podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

16. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).