Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. august 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 25Ek/31/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117217768
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Segečová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117217768.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného Prima banka a.s., IČO: 31 575 951, so
sídlom: Hodžova 11, 010 11 Žilina, právne zast.: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, so
sídlom advokátskej kancelárie Štefánikova 8, 811 05 Bratislava - Staré mesto, proti povinnému X. Q.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. S. XXXX/XX, XXX XX X., o vymoženie 66.756,74,-EUR s prísl, rozhodujúc
o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Ek/31/2017 zo dňa

30. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Sudca z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Ek/31/2017 zo dňa 30.
novembra 2017 vydané vyšším súdnym úradníkom a v r a c i a vec vyššiemu súdnemu úradníkovi
na ďalšie konanie.

II. Súd oprávnenému n e p r i z n á v a náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Ek/31/2017 zo dňa 30. novembra 2017.

o d ô v o d n e n i e :

1. Na základe návrhu obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s., IČO: 17 321 123, so sídlom
810 00 Bratislava, Vysoká 9, ako oprávneného (ďalej len „pôvodný oprávnený“), na vykonanie
exekúcie,podanéhoprostredníctvomprávnehozástupcuoprávneného,doručenéhosúdudňa13.6.2017
sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej na základe

exekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúduSlovenskejbankovej
asociácie, zriadený Slovenskou bankovou asociáciou, so sídlom v Bratislave, držiteľ povolenia
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodovať spotrebiteľské spory číslo SRS 003,
komora pre rozhodovanie spotrebiteľských sporov v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred
senátom zloženým z rozhodcov JUDr. Ľubica Adamcová, predsedkyňa senátu, držiteľka povolenia
rozhodovať spotrebiteľské spory č.: R028, Mgr. Beáta Doláková, PhD., členka senátu, držiteľka

povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory č.: R26, a Mgr. Adrián Beskyd, člen senátu, držiteľ povolenia
rozhodovať spotrebiteľské spory č.: R 024, všetci zapísaní v zozname rozhodcov oprávnených
rozhodovať spotrebiteľské spory, vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v
zozname rozhodcov Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. 11/2015-41,
zo dňa 15.11.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok"), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.3.2017
a vykonateľnosť dňa 3.4.2017.

2. Vyšší súdny úradník po posúdení návrhu na vykonanie exekúcie, uznesením sp. zn. 25Ek/31/2017
zo dňa 30.11.2017, zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f)
bod. 1 Exekučného poriadku a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal.

3. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že s poukazom na ustálenú rozhodovaciu

činnosť Najvyššieho súdu a ustálenú rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie, mal po
preskúmaní exekučného titulu a predložených listín preukázané, že exekučný titul, ktorý tvorí podkladvedenej exekúcie, bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe neplatne uzavretých rozhodcovských
zmlúv resp. neplatných rozhodcovských doložiek. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora
Európskej únie, konkrétne na rozhodnutie z 26.októbra 2006 vo veci Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05,

bod 25; rozhodnutie zo 4. júna 2009 vo veci Pannon GSM, sp. zn. C-243/08, bod 22, a rozhodnutie
zo 6. októbra 2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 29, z ktorých vyplýva,
že systém ochrany zavedený Smernicou č.93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky

vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Práve
také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty (najmä čl. 6 ods. 1
Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné
pre spotrebiteľa. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým
od samotných zmluvných strán (rozsudky Océano Grúp o Editorial a Salvat Editores). V tejto súvislosti

možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto
smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predaj cov alebo dodávateľov

(rozsudky z 21. Novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. 1-10875, bod 32).

4. Vyšší súdny úradník posúdil oprávneným predloženú zmluvu o spotrebnom úvere ako aj zmluvu
o bežnom účte s prílohami, v ktorých bola poňatá rozhodcovská doložka, ako spotrebiteľskú zmluvu,
čo odôvodnil tým, že oprávnený ako poskytovateľ úverov, ktorý má poskytovanie úverov z vlastných

zdrojov podľa údajov zverejnených v Obchodnom registri v predmete činnosti podnikania, vystupoval v
zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ. Povinný vystupoval
pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a
teda bola v súlade s § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v postavení spotrebiteľa. Následne vyšší
súdny úradník pristúpil k skúmaniu otázky individuálneho dojednania ustanovení rozhodcovskej doložky,

ktorá by v zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mala byť predložená
spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z nej bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť
voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj
jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,

musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o
možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená,
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012). Rozhodcovské doložky
obsiahnuté v článku 3 bode 3.2 rámcovej zmluvy o bežnom účte č. 3470157604/3100 a v čl. X bode 3
zmluvy o spotrebnom úvere, ktoré mali v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, však

znemožňujú voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Vyšší súdny úradník
konštatoval, že po posúdení predložených listín zistil, že rozhodcovské doložky si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, či s
nimi súhlasí. Rozhodcovský súd je taktiež paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach
ešte pred vznikom samotnej zmluvy o spotrebnom úvere, aj v rámcovej zmluve o bežnom účte. Ak

je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmlúv, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha
rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Vyšší súdny úradník
nepovažoval za splnenú ani podmienku povinnosti oprávneného jasne a zrozumiteľne informovať
povinného, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, keďže znenie rozhodcovských

doložiek uvedených v predmetných zmluvách neinformuje ani o aspoň základných charakteristikách
rozhodcovského konania. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu
zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a
nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.
Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,

ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (či. 3
Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). V tomto smere vyšší
súdny úradník poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/66/2012.5. Vzhľadom na neplatne dojednanú rozhodcovskú doložku, vyšší súdny úradník poukázal na to, že
ani rozhodcovský súd nemal založenú právomc vo veci konať a rozhodnúť, pričom jeho rozhodnutie
ako nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (3 M Cdo 20/2008 zo dňa

22. 04. 2009). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6 Cdo 1/2012
zo dňa 21. 03. 2012). Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď je určený vykonateľným
exekučným titulom. Ak neexistuje potrebný titul, je výkon exekúcie neprípustný. Keďže právomoc

rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom
úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel vyšší súdny úradník k názoru, že je
vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 53 ods. 3 písm. f bodu 1 Exekučného poriadku návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol.

6. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného

dňa 1.12.2017, podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu dňa 18.12.2018, teda v zákonom
stanovenej lehote, sťažnosť v ktorej napadol predmetné uznesenie v celom rozsahu a žiadal ho zrušiť.

7. Podanú sťažnosť oprávnený odôvodnil skutočnosťou, že exekučný súd v rozhodnutí spochybnil
legitímne uplatnené právo oprávneného z dôvodov, ktoré nemajú zákonný obsah, keďže sa mylne

domnieva, že exekučný titul vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať. Rozhodcovský rozsudok
je podľa súdu založený na zmluvných dojednaniach, ktoré predstavujú neprijateľné podmienky v
zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ a sú preto neplatné. Podľa jeho názoru aj odôvodnenie napadnutého
uznesenia nasvedčuje záveru, že ide o schematicky a opakovane využívanú argumentáciu v prípadoch
exekúcií, ktoré sú vykonávané na podklade rozhodcovských rozsudkov. Toto považuje za nedôslednosť

a nesprávnosť postupu exekučného súdu pri skúmaní vykonateľnosti exekučného titulu, ktorá hraničí s
porušením základného práva oprávneného na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

8. Ďalej oprávnený uviedol, že dňa 8.10.2013 uzavrel s povinným zmluvu o spotrebnom úvere č. 711071
(ďalej len „zmluva o úvere") a rámcovú zmluvu č. 3470157604/3100 - OSOBNÝ ÚČET, ktorá bola

následne modifikovaná dodatkom zo dňa 8.10.2013. V súlade s § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení účinnom v čase podpisovania zmlúv, plniac si svoju zákonnú povinnosť, ponúkol
povinnému neodvolateľné návrhy na uzavretie rozhodcovských zmlúv vo forme doložiek. Povinný
bol v procese uzatvárania predmetných zmlúv uzrozumený s tým, že prípadné spory medzi ním a
bankou budú predložené na rozhodnutie rozhodcovskému súdu iba za predpokladu, že sám si túto

možnosť zvolí. To, či sa spory prejednajú v rozhodcovskom konaní, bolo v plnej dispozícii povinného,
ktorý mal možnosť slobodne sa rozhodnúť, či ponúknutú alternatívu rozhodcovského konania príjme.
Prejavom svojej slobodnej vôle mohol založiť právomoc rozhodcovského súdu alebo určiť, že všetky
spory zo zmluvy o úvere a rámcovej zmluvy medzi ním a bankou prejedná a rozhodne všeobecný
súd. Rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí rozhodcovských doložiek spočívalo výlučne na povinnom, ako

klientovi banky. Výsledok jeho rozhodovania bol následne premietnutý do či. 3.2 rámcovej zmluvy a do
čl. X ods. 3 zmluvy o úvere. Povinný tak bez ďalšieho vyslovil súhlas s prijatím návrhu oprávneného
na riešenie prípadných sporov, vyplývajúcich z rámcovej zmluvy a zmluvy o úvere, pred Stálym
rozhodcovským súdom. Rovnakým postupom následne platne uzavreli rozhodcovské zmluvy vo forme
doložiek (§ 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov).

Navyše, povinný v oboch zmluvách vyhlásil, že si ich riadne prečítal a porozumel ich obsahu, s ktorým
súhlasil, a na dôkaz tohto vyhlásenia listiny vlastnoručne podpísal (č. 5.3 rámcovej zmluvy a čl. XII
ods. 8 zmluvy o úvere). Povinný svojím rozhodnutím - súhlasom s uzavretím rozhodcovských doložiek
- účinne ovplyvnil budúce riešenie eventuálnych sporov vzniknutých medzi kontrahentmi v súvislosti
s rámcovou zmluvou a zmluvou o úvere. Na preukázanie uvedených tvrdení, oprávnený predložil

súdu anonymizované zmluvy s inými jeho klientami, v ktorých sa spotrebitelia rozhodli nesúhlasiť s
rozhodcovskou doložkou.

9. Oprávnený ďalej poukázal aj na to, že povinný vyčerpal poskytnutý úver v celom rozsahu, pričom
do dnešného dňa ho nevrátil. Považuje preto absurdné, aby takéto konanie zo strany dlžníka bolo v

právnom štáte chránené súdnom mocou. Exekučný súd, poskytnutím takejto neadekvátnej ochrany,
umožnil povinnému bez akéhokoľvek postihu zbaviť sa zodpovednosti za deliktuálne konanie. Absolútne
a nekritické favorizovanie spotrebiteľa sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne, nelegitímne
a posúva justíciu mimo ústavnej roviny jej úloh. Tendenčný postoj súdneho orgánu v prospechspotrebiteľa, prejavom ktorého je zámerná snaha deštruovať zmluvné a zákonné práva veriteľa,
evidentne porušuje základný princíp rovnosti strán, ako aj princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva.
V tejto súvislosti poukázal aj na odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a

bývalého predsedu občianskoprávneho kolégia NS SR JUDr. Milana Ľalíka v náleze zo dňa 24.10.2013
sp. zn. I.ÚS 547/2012, v ktorom poukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť
ochrany spotrebiteľa a „démonizovanie" veriteľskej pozície - v neprospech právnej istoty a celkového
doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry, z ktorého
citoval: „Všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo

nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca
čokoľvek čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale „peniaze
mohol zobrať"), a to sa už dotýka samotnej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho
spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti, (ods. 2) Taký postup orgánov ochrany
práva je nielenže absolútne „nevýchovný", paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou
rovnosti,vigilantibusiura,neminemlaedereapod.,ktorébymalivpodstateplatiťajpre„privilegovaného"

spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne
hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi,
ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. (ods. 3) Preto ak nedôjde k
racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné
spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich

spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods.
1 Ústavy SR)." Rovnako poukázal aj na aktuálne odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky JUDr. Rudolfa Tkáčika v uznesení zo dňa 20.9.2017 sp. zn. III.ÚS 572/2017 (pripojené k
sťažnosti), z ktoré taktiež citoval: „Tento spôsob a miera ochrany spotrebiteľov, či už v právnej úprave
alebo pri rozhodovaní súdov (ochrana tzv. „až za hrob") ako sme v súčasnosti svedkami, môže (aj

pri rešpektovaní potrebnosti plnenia si úloh štátu v tomto smere) v dlhodobejšom časovom horizonte
priniesť až zhubné následky pre zdravý vývoj spoločnosti. Súčasný model (okrem rizika porušovania
ústavy a ústavných princípov) totiž v praxi často vedie k tomu, že občania (spotrebitelia) nebudú povinní
ani zaviazaní splácať svoje peňažné dlhy vrátane istiny, ku ktorým sa dobrovoľne zaviazali, čo (na
základe uplatnenia štátnej moci) v konečnom dôsledku zbavuje paušálne nie zanedbateľný počet ľudí

zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy (parafráza známeho pravidla „dlhy sa nemusia platiť").
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, je potrebné zdôrazniť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze
a v žiadnom prípade ju nemožno pojať ako obranu pred ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou, preto
žiadal, aby sudca podanej sťažnosti vyhovel a napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušil.

10. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o
rozhodnutie,protiktorémujeprípustnéodvolanie,aosťažnostiachprotirozhodnutiamvyššiehosúdneho
úradníka.

11. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

12. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti
dôvodom uznesenia nie je prípustná.

13. V zmysle § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení,

v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.

14. V zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je
aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

15. Po preskúmaní veci sudca dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je podaná dôvodne a že
sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka je potrebné zrušiť a vec vrátiť vyššiemu
súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie.16. V prejednávanej veci, súd z návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že oprávnený žiadal
vykonať exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný
Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, zriadený Slovenskou bankovou

asociáciou, so sídlom v Bratislave, držiteľ povolenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
rozhodovať spotrebiteľské spory číslo SRS 003, komora pre rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred senátom zloženým z rozhodcov JUDr. Ľubica Adamcová,
predsedkyňa senátu, držiteľka povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory č.: R028, Mgr. Beáta
Doláková, PhD., členka senátu, držiteľka povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory č.: R26, a Mgr.

Adrián Beskyd, člen senátu, držiteľ povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory č.: R 024, všetci
zapísaní v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, vedenom Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky a v zozname rozhodcov Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie, sp. zn. 11/2015-41, zo dňa 15.11.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
31.3.2017 a vykonateľnosť dňa 3.4.2017.

17. Sudca pri preskúmaní veci ďalej zistil, že medzi oprávneným a povinným bola dňa dňa 8.10.2013
uzatvorená zmluva o spotrebnom úvere č. 711071 a rámcová zmluvu č. 3470157604/3100 - OSOBNÝ
ÚČET, ktorá bola následne modifikovaná dodatkom zo dňa 8.10.2013. Z obsahu predmetných zmlúv
súd zistil, že v čl. 3.2 rámcovej zmluvy mal možnosť povinný vybrať si či súhlasí alebo nesúhlasí s
rozhodcovskou doložkou a to slovným vyjadrením „súhlasím“, alebo „nesúhlasím“. Povinný si vybral

„súhlasím“. Rovnako v čl. X ods. 3 zmluvy o úvere, mal možnosť povinný vybrať si či príjme alebo
nepríjme rozhodcovskú doložku a to slovným vyjadrením „prijímam“, alebo „neprijímam“, zvýrazneným
hrubým písmom. Povinný si vybral „prijímam“.

18. Na základe uvedených skutočností, sudca konštatuje, že z dokumentov nachádzajúcich sa

v súdnom spise a z dokumentov priložených k podanej sťažnosti, nie sú pochybnosti o tom, že
obidve rozhodcovské doložky boli medzi oprávneným a povinným (v postavení spotrebiteľa) dojednané
individuálne a povinným individuálne vymienené. Rozhodcovské doložky preto platne založili právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol z medzi
nimi uzatvorených zmlúv. Preto aj rozhodcovský rozsudok, ktorý bol súdu predložený oprávneným v

exekučnomkonaníakoexekučnýtituljevzmysleustanovenia§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku,
riadnym exekučným titulom, na základe ktorého možno viesť exekúciu. Vzhľadom na uvedené, bolo
potrebné sťažnosti oprávneného vyhovieť a rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

19. V zmysle § 57 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, doručením poverenia na vykonanie exekúcie
exekútorovi sa začína exekúcia.

20.Vzmysleust.§199aods.1Exekučnéhoporiadku,trovamioprávnenéhosúvýdavkynazastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom

povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s
podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

21. V zmysle § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré
im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.

22. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu
účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení
na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

23. V zmysle § 199e vety prvej a druhej po bodkočiarku Exekučného poriadku ak je zástupcom
oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o
tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac
vo výške odmeny za dva úkony právnej služby a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné

plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa
stavu ku dňu poverenia na vykonanie exekúcie.24. Napriek tomu, že oprávnený sťažnosť podal dôvodne, súd vychádzajúc z vyššie citovaných
ustanovení, náhradu trov právneho zastúpenia oprávnenému s poukazom na ustanovenie § 199e
druhá veta, nepriznal. Exekučné konanie sa nachádza v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, t.j. pred začatím exekúcie, kedy patrí oprávnenému náhrada trov právneho zastúpenia najviac
vo výške odmeny za dva úkony právnej služby. Túto si oprávnený uplatnil v podanom návrhu na
vykonanie exekúcie.

25. Úlohou vyššieho súdneho úradníka bude v ďalšom konaní opätovne rozhodnúť o podanom návrhu

na vykonanie exekúcie v súlade s vyššie uvedenou právnou argumentáciou.

26. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.