Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 2Csp/466/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617218002
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Dubovinská

ECLI: ECLI:SK:OSSN:2018:7617218002.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves sudcom JUDr. Vierou Dubovinskou, v spore žalobkyne Q. E. A..

XX.XX.XXXX, S. W. F. XXXX/XX, XXX XX X. A. Q., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom,
so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47 233 516, o zaplatenie 715,84 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 715,84 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 715,84 eur odo dňa 23.3.2017 do zaplatenia, a to do troch

dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu
vo výške 42,50 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 3.10.2013 žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX .
(ďalej len „Zmluva“). Žalobkyňa v Zmluve vystupuje ako spotrebiteľ, keďže uzatvorila Zmluvu ako fyzická

osoba a pri uzatváraní a plnení Zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Predmetná Zmluva je tak spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka. Na žalobkyňu sa preto vzťahujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa. Žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

2. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru. V zmysle uvedenej

Zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou:
Celková výška úveru 840,00 eur
Výška úrokovej sadzby 70,02 % p.a.
RPMN 69,79 %
Výška mesačnej splátky 45,01 eur
Počet mesačných splátok 42
Celková čiastka splatná dlžníkom 1 890,42 eur.

3. Uvedená Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“)a s ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku. V súvislosti s uvedeným Zmluva obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi.

4. Výška RPMN v Zmluve je uvedená nejasným a nezrozumiteľným spôsobom, ktorý nekorešponduje so
zákonompožadovanouformouuvedeniaRPMNvspotrebiteľskejzmluve.PodľazákonamusíbyťRPMN
uvedená v zmluve jednoznačne a zrozumiteľne. V Zmluve je uvedená RPMN zmätočným spôsobom,
nakoľko je v bode 5. Zmluvy (Údaje o požadovanom revolvingovom úvere) uvedená iná RPMN ako v
bode 6. (Údaje o schválenom revolvingovom úvere). Uvedené rozdielne výšky RPMN boli pre žalobkyňu

ako spotrebiteľa nejasné a zmätočné, keďže neboli definitívne, žalobkyňa sa nemohla kvalifikovane
rozhodnúť,čidozmluvnéhovzťahuvstúpialebonie.ObdobnejudikovalajKrajskýsúdTrenčínvosvojom
rozhodnutí sp.zn. 4Co/685/2014 z 23.4.2015, kde potvrdil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ak je
v zmluve výška RPMN uvedená nezrozumiteľným a nejasným spôsobom.
Výška RPMN uvedená v Zmluve nezodpovedá (v neprospech klienta) skutočnej výške RPMN,
vypočítanej vzhľadom na výšku úveru, poplatok, počet a výšku splátok, celkové náklady spojené s

úverom (v tomto prípade aj Dohoda o poskytnutí služby). V zmluve uvedená RPMN tak žalobkyňu
(spotrebiteľa) uviedla do omylu a vyvolala u nej domnienku výhodnosti úveru, čím narušila ekonomické
správanie spotrebiteľa.

5. Pokiaľ ide o Dohodu o poskytnutí služby, táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, avšak

v skutočnosti ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže je dokonca súčasťou
zmluvy o úvere (bod 8.). Do RPMN mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy, ako to vyplýva
z § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Podľa tohto ustanovenia do celkových nákladov spotrebiteľského úveru patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Údaj o RPMN je najdôležitejším

údajom pre spotrebiteľa z hľadiska jeho rozhodovania o výhodnosti či nevýhodnosti príslušného úveru.
Pokiaľ takýto údaj je uvedený v nižšej hodnote ako v skutočnosti je, nepochybne tým dochádza ku
klamaniu spotrebiteľa. Zákaz klamania spotrebiteľa je upravený v § 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a tiež pri nekalých obchodných praktikách v
zmysle § 7, § 8 už citovaného zákona č. 250/2007 Z.z.

6. Dohoda o poskytnutí služby ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah
spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne dojednané. Odmena
za možnosť odloženia splátok podľa Dohody o poskytnutí služby predstavuje 120,58 eur, čo je ďalších
14 % navýšenia nákladov z poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok a poplatok

za garantovanú službu. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobkyne ako
spotrebiteľky, pretože takúto službu si nevymienila a nanútil ju jej žalovaný, pričom výška odmeny
je neprimeraná, nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Poukazuje to na snahu žalovaného skryť
skutočný účel tejto odmeny, ktorej výška sa tak isto odvíja od výšky úveru.

7. Odhliadnuc od uvedených skutočností to, že výška RPMN v Zmluve je uvedená nesprávne, podporuje
aj fakt, na ktorý poukázala vo svojom vyjadrení Európska komisia vo veci N. X. proti Provident financial
pod číslom C-372/14, kde zaujala jasné stanovisko ku skutočnosti, že rôzne doplnkové služby, týkajúce
sa spotrebiteľských úverov (v tomto prípade Dohoda o poskytnutí služby, bod 8. Zmluvy) majú byť
súčasťoucelkovýchnákladovatýmajzarátanédoRPMN.TaktovyrátanáRPMNbypredstavovala92,93

%, čo je v podstatnom rozpore s údajom 69,79 % uvádzaným v zmluve. Skutočná výška RPMN je tak
vyššia ako jej výška uvedená v Zmluve o viac ako 23 %.
ŽalobkyňaodžalovanéhozdôvoduzaúčtovaniapoplatkuzaDohoduoposkytnutíslužbyobdržalareálne
sumu vo výške 719,42 eur a nie žalovaným uvádzaných 840 eur. Istina tak predstavuje reálne sumu vo
výške 719,42 eur. Uvedená skutočnosť jednoznačne dokazuje nesprávne uvedenú (vyrátanú) RPMN,

nakoľko ak sú chybné vstupné údaje, nemôže byť správny ani výsledok.

8. Obdobným konaním veriteľov sa už zaoberal aj Súdny dvor vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena
Radlingerová proti FINWAY a.s., kedy predmetom otázky Súdnemu dvoru bolo započítanie poplatku
za poskytnutie úveru do výšky úveru na účely výpočtu RPMN, kedy peniaze reálne spotrebiteľovi

poskytnuté neboli, ale veriteľ ich zahrnul do istiny úveru. „Súdny dvor v danej veci ustálil výklad a to tak,
že do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno
zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako
sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť“.Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od
celkovej výšky úveru.

9. Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

Žalovaný aj napriek reálne poskytnutej istine úveru, ktorú predstavuje suma vo výške 719,42 eur,
žalobkyni ročne úročil sumu 840 eur a z tejto sumy aj vypočítaval RPMN.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa Zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle ustanovenia §
11 ods. 1 v spojení s ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov.

10. Predmetná Zmluva tiež nemá ďalšie náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľskýchúveroch.Vzmluveniejedojednanákonečnásplatnosťúveru.Tátopodstatnánáležitosť
musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom, pričom nestačí, že je uvedená v Oznámení veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi, nakoľko toto Oznámenie nemôže byť platnou súčasťou zmluvy, keďže nie
je dlžníkom (žalobkyňou) podpísané a je vystavené až niekoľko dní po podpise zmluvy spotrebiteľom,

čiže pri podpise nemohol mať spotrebiteľ dostatočné informácie na kvalifikované rozhodnutie. Absencia
termínu konečnej splatnosti spôsobuje, že úver zo Zmluvy je podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch bezúročný a bez poplatkov.

11. Žalovaný so žalobkyňou spoločne so Zmluvou uzavrel dňa 3.10.2013 aj Dohodu o poskytnutí služby,

závislú na Zmluve o úvere, ktorá je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, v rozpore so zákonom
o spotrebiteľských úveroch a Občianskym zákonníkom. Na základe tejto Dohody o poskytnutí služby
žalovanýakoveriteľposkytolžalobkynislužbuspočívajúcuvmožnostiodkladusplatnostisplátok.Zatúto
službu zinkasoval odplatu vo výške 120,58 eur, ktorá predstavovala ďalších 14 % navýšenie nákladov
spotrebiteľa. Uvedená suma nie je žiadnym spôsobom odôvodnená. V Dohode o poskytnutí služby nie je

odkaz na žiadny sadzobník poplatkov alebo rozpis jednotlivých poplatkov za poskytnutú službu. Dohoda
o poskytnutí služby má povahu formulárovú a je do nej vpísaná celková odmena za službu. Je preto
zrejmé, že Dohoda o poskytnutí služby súvisí so zabezpečením pohľadávky žalovaného vzniknutou
na základe Zmluvy. Toto fiktívne plnenie veriteľa (za ktoré musel klient uhradiť vysokú odplatu)
nie je plnením, ktoré slúži záujmom spotrebiteľa, ale naopak plnením slúžiacim záujmom veriteľa.

„Spotrebiteľovi sú na základe Dohody o poskytnutí služby vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadal a
ide o záväzok spotrebiteľa zaplatiť za niečo čo mu ani nebolo dodané... Dohoda o poskytnutí služby
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, je neplatná.“ rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo
dňa 24.02.2016 sp.zn. 15Co/39/2016. Obdobné poplatky, ktoré súvisia so Zmluvou, sú považované za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože neslúžia po materiálnej stránke spotrebiteľovi a jeho záujmom.

Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej praxe slovenských súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 21.11.2012, sp.zn. 18Co/109/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 9.8.2011
sp.zn. 10CoE/313/2013), ale rovnako aj zo samotného zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, kde
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

12. Úverová zmluva ako ktorákoľvek iná zmluva je dvojstranný právny úkon, na základe ktorého
dochádza k vzniku, k zmene alebo k zániku súkromnoprávnych vzťahov. Zmluva vzniká na základe
zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb. Dvojstranná zmluva vzniká na základe návrhu na uzavretie

zmluvy a prijatia návrhu na uzavretie zmluvy. Pokiaľ návrh na uzavretie zmluvy a jej prijatie zodpovedajú
náležitostiam vyžadovaným zákonom a zodpovedajú skutočnej vôli konajúcich osôb, dochádza k
platnému vzniku zmluvy. Zmluvný konsenzus účastníkov zmluvy má právotvorné účinky. Pokiaľ ide o
návrh a jeho prijatie, musí ísť o vzájomné a obsahovo zhodné prejavy vôle dvoch zmluvných strán, inak
platná zmluva nevznikne.

13. V danom prípade ide o spotrebiteľský úver, ktorého podstatnou náležitosťou je dohoda o výške
RPMN. Z predmetnej zmluvy vyplýva, že výška RPMN je iná v návrhu na uzavretie zmluvy (bod 5.
Zmluvy) ako v jej akceptácii (bod 6. Zmluvy). Z hľadiska zmluvného práva je irelevantné, či takátozmena je pre spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná. Podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý
bezvýhradne.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, prijatie návrhu, ktoré obsahuje

dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh.
Výška RPMN bola nepochybne uvedená v akceptácii odchylne ako v návrhu na uzavretie zmluvy.
Odpoveď žalovaného na návrh podaný žalobkyňou tak bol novým návrhom, ktorý nebol prijatý.
Z uvedených dôvodov dojednanie o ročnej percentuálnej miere nákladov nemožno považovať za platné
zmluvné dojednanie, keďže v danom prípade chýba bezvýhradná akceptácia návrhu a k zmluvnému

konsenzumedzizmluvnýmistranaminedošlo.NeplatnédojednanieRPMNspôsobujeabsenciupovinnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver tak treba považovať za úver poskytnutý
bez úrokov a poplatkov.
Pre podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutia súdov v rovnakých veciach:
rozsudok Okresného súdu Prešov z 26.10.2015 sp.zn. 9C/160/2013, rozsudok Okresného súdu
LiptovskýMikulášz17.12.2013sp.zn.4C/244/2013,rozsudokKrajskéhosúduvŽilinez24.3.2014sp.zn.

11Co/103/2014.

14. Výška úrokovej sadzby uvedená v predmetnej Zmluve nezodpovedá (v neprospech spotrebiteľa)
výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavoch v čase uzavretia predmetnej zmluvy.
Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej

stránke Národnej banky Slovenska (http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/
urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) bola priemerná hodnota ročnej
úrokovej sadzby 11,45 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v
mesiaci október 2013. Dohoda o výške úrokov musí byť (v zmysle judikatúry slovenských súdov
napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.11.2014 sp.zn. 3Co/114/2014, či rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.6.2013 sp.zn. 4Cdo/51/2012) v súlade s ustanovením
§ 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Dohodnutá výška úrokovej sadzby viac ako
šesťnásobne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda
ide o neplatný právny úkon. Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu judikoval aj

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009.
Na základe vyššie uvedeného je potrebné vnímať dohodu o výške úrokovej sadzby v zmysle § 39
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ako priečiacu sa dobrým mravom, a tým pádom ako
absolútne neplatnú. Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie, treba naň prihliadať akoby vôbec
nebolo obsahom Zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby. Úrok z úveru je jedným

zo znakov, ktoré zmluvu o úvere definujú. Túto časť zmluvy od jej zvyšnej časti nie je možné oddeliť, čo
znamená, že zmluva o úvere, ktorú žalobkyňa so žalovaným uzavrela, je celá neplatná. Jej podstatnou
náležitosťoujetotižúrokvovýške70,02%ročnezrevolvingovéhoúveruatakýtoúrokjezjavnevrozpore
s dobrými mravmi. Zmluva o úvere je teda neplatná pre absenciu jej podstatnej náležitosti (dojednanie o
úroku) a žalobkyňa je povinná podľa zásad o bezdôvodnom obohatení vrátiť žalovanému len poskytnutú

sumu úveru (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2014 sp.zn. 8Co/112/2014).

15. Žalobkyňa sa zrejmý nesúlad Zmluvy so zákonom pokúsila so žalovaným riešiť mimosúdnou cestou.
Žalovaný bol predsporovou výzvou zo dňa 13.3.2017 upozornený na nedostatky a zrejmé rozpory
Zmluvy so zákonom. Svojou odpoveďou zo dňa 23.3.2017 vyjadril svoj negatívny postoj k doriešeniu

danej veci k spokojnosti oboch strán mimosúdnou cestou. Preto žalobkyňa v záujme ochrany svojich
práv bola nútená pristúpiť k tejto žalobe.
Na základe vyššie uvedeného je Zmluva o úvere neplatná, eventuálne poskytnutý úver zo Zmluvy
bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa mala tak povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá
sa rovná výške požičanej sumy úveru vo výške 719,42 eur (nakoľko žalovaný poskytol žalobkyni úver

len v tejto výške v zmysle bodu 8.4 Zmluvy). Žalobkyňa do dnešného dňa zaplatila na účet žalovaného
1 435,26 eur, teda o 715,84 eur viac ako jej bolo poskytnuté.
Preplatok vo výške 715,84 eur tak zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne.
Podľa ustanovenia § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, bezdôvodným obohatením
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech z nepoctivých zdrojov.
Žalobkyňa požaduje vrátiť preplatok späť z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so
zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 715,84 eur od 23.3.2017, kedy žalovanývyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný vedel o bezdôvodnom
obohatení a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne), až do zaplatenia.

16. Uvedená obchodná praktika žalovaného (neposkytovanie informácií o splátkach úveru), má jediný
účel, a to zabránenie alebo aspoň čo najväčšie sťaženie možnosti spotrebiteľa uplatniť si svoje nároky
voči žalovanému prostredníctvom súdu - t.j. žalovaný ovplyvňuje správanie spotrebiteľa tak, aby si voči
podnikateľovi neuplatnil svoje právne nároky prostredníctvom súdneho konania, a to aj napriek tomu,
že nárok reálne existuje.

Takéto konanie žalovaného ako podnikateľa (spĺňajúce navyše špecifikáciu agresívnej a nekalej
obchodnej praktiky) v rámci spotrebiteľského vzťahu je v rozpore hneď s niekoľkými ustanoveniami
právnej úpravy, napr.:
- v zmysle ustanovenia § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka má veriteľ povinnosť vydať dlžníkovi na
jeho požiadanie písomné potvrdenie, že došlo k úplnému alebo čiastočnému splneniu dlhu,
- podľa ustanovenia § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými

mravmi; konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je
v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody,

- podľa ustanovenia § 7 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nekalé obchodné praktiky sú zakázané
a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. Používanie nekalých obchodných praktík sa
zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo
spotrebiteľskej zmluvy,
- a tiež v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

17. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že už len samotná nemožnosť zistenia skutočnej výšky dlhu
v ktoromkoľvek štádiu splácania spôsobuje hrubú nerovnováhu medzi veriteľom a dlžníkom. Táto
neprehľadnosť splátok a ich započítavanie slúži výhradne záujmom veriteľa (ktorý toto neoprávnené
konanie ešte podstatne zhoršuje tým, že odmieta dlžníkom vydať akékoľvek potvrdenie o splátkach) a

spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana je nútený takéto svojvoľné a nezákonné konanie znášať.

18. Súd vo veci vydal platobný rozkaz sp.zn. 2Csp/466/2017-18 zo dňa 29.1.2018, proti ktorému
v zákonnej lehote podal žalovaný kvalifikovaný odpor s odôvodnením a poukázal na to, že nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia je osobitným nárokom, ktorý nie je upravený spotrebiteľským

právnym režimom, teda aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné posudzovať
podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podporne poukazuje na to, že aj podľa uznesenia
Krajského súdu v Žiline, č. k. 9Co/516/2015 zo dňa 29.10.2015 „Vzťah bezdôvodného obohatenia
medzi účastníkmi je osobitným, nie spotrebiteľským vzťahom.“ Z uvedeného dôvodu vzniesol námietku
miestnej nepríslušnosti súdu a žiadal, aby Okresný súd Spišská Nová Ves postúpil vec vecne a miestne

príslušnému súdu, ktorým je všeobecný súd žalovaného, t. j. v tomto prípade Okresný súd Bratislava
I. Bezdôvodné obohatenie ani nie je osobitne regulované pre oblasť spotrebiteľských vzťahov. Jeho
právna úprava je spoločná pre všetky súkromnoprávne vzťahy. Ak je v zákone určitý inštitút upravený
nielen všeobecne, ale aj s určitým špecifikami (napríklad pre oblasť spotrebiteľských vzťahov), potom
práve len v rozsahu tejto špecifickej úpravy je možné hovoriť o „spotrebiteľskej“ povahe tej časti vzťahu,

ktorý je takouto špecifickou úpravou regulovaný.

19. K tvrdeniu žalobkyne, že ustanovenie o výške RPMN je uvedené nejasným a nezrozumiteľným
spôsobom, nakoľko bod 5 a bod 6 Zmluvy obsahujú rozdielny údaj o RPMN, žalovaný poukázal na
to, že podstatné pre konanie je v prvom rade ustanovenie článku 2., ods. 2.1 zmluvných dojednaní

zmluvy o revolvingovom úvere, v zmysle ktorých: „Vyplnená Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru
podpísaná Dlžníkom, Spoludlžníkom 1 a Spoludlžníkom 2 je návrhom na uzatvorenie Zmluvy o RU.
Zmluva o RU je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu Dlžníka, Spoludlžníka 1,
Spoludlžníka2aVeriteľa.DlžníkvyplnídoformuláraŽiadostioposkytnutierevolvingovéhoúveru/Zmluvy
orevolvingovomúverenimpožadovanúvýškuúveruasúhlasístým,žeVeriteľjeoprávnenýpoposúdení

schopnosti Dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako
Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere,
pričom výška úrokovej sadzby a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného Dlžníkomv bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to
znamenalo porušenie povinnosti zo strany Veriteľa.

20. Podľa článku 3., ods. 3.1 zmluvných dojednaní : Pri stanovení RPMN v bode 5. Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere zmluvné strany vychádzajú z predpokladu, že
medzi vyplatením úveru a splatnosťou prvej splátky uplynie práve rovnaký mesiac, a že splatnosť
každej nasledujúcej splátky bude nasledovať vždy po uplynutí ďalšieho rovnakého mesiaca od splatnosti
predchádzajúcej splátky. Za rovnaký mesiac sa podľa tejto Zmluvy o RÚ a podľa prílohy č. 2

zákona č. 129/2010 Z.z. považuje 30,41666 dňa, t.j. 365/12. Z uvedeného vyplýva, čo znamená údaj
„predpokladaná RPMN“ v bode 5 a čo hodnota RPMN v bode 6. Žalobkyňa v podanej žalobe uvádza
paušálne tvrdenia bez toho, aby uviedla všetky relevantné skutočnosti. Uvedený spôsob stanovenia
hodnoty RPMN a predpokladanej RPMN nebol nikdy posúdený ako protiprávny ani v rámci kontrolných
činností (vykonávaných napríklad Slovenskou obchodnou inšpekciou).

21. Údaj o RPMN nie je ani zmluvná podmienka, ani sa v zmysle žiadneho zákona dohodnúť nedá. Ani
zákon č. 129/2010 Z.z. neurčuje, že pôjde o dohodnutý údaj, ale o vypočítaný ukazovateľ. Tento zákon
určuje aj to, kedy sa tento údaj má vypočítať - v čase uzavretia zmluvy o úvere (a nie napríklad v čase
podania žiadosti o úver, čo sa žalobkyňa mylne domnievala ak vychádzala z toho, že medzi stranami
sporu nedošlo k dohode o RPMN. V súvislosti s údajom o RPMN žalovaný poukázal aj na ustanovenia

smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú.v. EÚ L 133, 22.05. 2008). Povinnosť prihliadať na
nepriamy účinok uvedenej smernice je výslovne formulovaná v jej článku 22 odstavec 1. Keďže táto
smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom
vnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejtosmernice.Predmetnásmernica

má v rámci únijného práva povahu plnej harmonizácie. Jej cieľom je, aby sa v každom členskom štáte
konkrétne ustanovenie rovnako používalo a vykladalo. Členské štáty preto nie sú oprávnené či už
legislatívne (v podobe prijímania právnych noriem) alebo aplikačne (v podobe rozhodovania svojich
orgánov) prijímať odchylné ustanovenia. Z jej ustanovení vyplýva, že zmluva o úvere má obsahovať
údaj o RPMN vypočítaný v čase uzavretia (článok 10 ods. 1 písm. g) smernice). Náležitosť zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, pokiaľ ide o údaj RPMN a o to, na základe čoho a kedy má byť určený,
je formulovaný v predmetnej smernici nasledovne (článok 10, odstavec 2 písmeno g), podľa ktorého
zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto miery.

Na základe uvedeného žalovaný tvrdí, že aj únijné právo jednoznačne určuje okamih, kedy a ako sa má
určiť hodnota RPMN. Smernica výslovne uvádza, že údaj bude vypočítaný a v čase uzavretia zmluvy
(teda nie že tento údaj bude dohadovaný stranami. Záver žalobkyne o tom, že by sa údaj RPMN ako údaj
uvádzaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere mal dohodnúť odporuje únijnému právu a ide o porušenie
článku 22 odstavec 1 smernice. V bode 5 formuláru žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru sa

uvádza údaj o hodnote RPMN, ktorý je s ohľadom na údaje uvedené v žiadosti predpokladaná RPMN
za úver, presný údaj o RPMN je uvedený v bode 6 ako RPMN za úver. Rozdiel medzi predpokladanou
hodnotou RPMN a RPMN schváleného úveru vyplýva výhradne z toho, že RPMN schváleného úveru je
možné určiť až po jeho schválení. Táto hodnota je v bode 6 uvedená presne. Pre výpočet RPMN majú
totiž význam tieto údaje: suma úveru, celkové náklady, dátum splatnosti prvej splátky, dátum vyplatenia

úveru a dátum splatnosti každej splátky. Pri podaní žiadosti o úver údaj o dátume vyplatenia úveru
známym nie je. Ten sa stane známym až pri schválení úveru. Z toho dôvodu sa údaj RPMN môže
odchyľovať. To však nie je zmenou návrhu; napokon žiadateľ o úver nenavrhuje žiadny konkrétny dátum,
kedy má byť úver vyplatený.

22. Podporne žalovaný poukázal napríklad na rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k.
8C/38/2016-92, zo dňa 15.12.2017, ktorý na str. 10 až 11 rozoberá uvedenú náležitosti a dospel k
právnemu záveru o neporušení zákona žalovaným.
Z tvrdenia žalobkyne zároveň nevyplýva zdôvodnenie tvrdenia, v čom má údaj o výške RPMN pre ňu
pôsobiť zmätočne a nezrozumiteľne. Žalobkyňa tvrdí, že do výpočtu RPMN mala byť zahrnutá aj odplata

za možnosť odkladu splátok, ktorá bola obsiahnutá v dojednaní Dohody o poskytnutí služby; zároveň
však svoje vyjadrenia popiera, nakoľko nepriamo uvádza, že žalovaný pri výpočte vychádzal zo sumy
840,00 eur, ktorá nezohľadňuje zápočet odplaty za možnosť odkladu splátok. Žalovaný tvrdí, že keďže
Dohoda bola dobrovoľná a nebola podmienkou na získanie úveru, tak sa ani odplata za poskytnutiebalíka služieb nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver, nakoľko v zmysle § 2 písmeno g) zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia príslušných je uvedené: Celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a

poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo
aby ho získal za ponúkaných podmienok.

23. Podľa ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z., ročnou percentuálnou mierou nákladov
sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z
celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Z ustanovenia písmena g) vyplýva, že do výpočtu
celkových nákladov sa nezapočítajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku
pre získanie úveru. Aj poskytnutá služba v zmysle Dohody o jej poskytnutí je voliteľná. Ak by žalobkyňa

dohodu vôbec nepodpísala, táto by nikdy nevznikla. Pokiaľ by odplata za poskytnuté služby bola
zahrnutá do celkových nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so zákonom. Vzhľadom k tomu,
že Dohoda predstavovala fakultatívne dojednanie, je vylúčené, aby nezapočítanie poplatku do RPMN
malo spôsobiť nesprávnosť tohto údaja, nakoľko ani nemohol byť zahrnutý do vzorca výpočtu. Žalovaný
pri výpočte RPMN dôvodne a v súlade so zákonom vychádzal zo sumy 719,42 eur.

24. Oprávnenosť postupu žalovaného v prípade uzatvorenia Dohody o poskytnutí služby a nezahrnutia
odplaty za ňu do vzorca výpočtu RPMN podporil okrem jeho doterajších tvrdení napríklad aj rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoR/5/2016-14, ktorý ohľadne Dohody o poskytnutí služby
(bod 45 odôvodnenia) uvádza: „... odvolací súd po zhodnotení skutočnosti zistených zo Zmluvy o

revolvingovom úvere konštatuje, že v bode 8 Zmluvy o poskytnutí služby je dohodnutá odplata za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 168,17 eur, pričom v bode
8.6 Veriteľ vyhlásil, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o
revolvingovomúvere,adlžníkvyhlásil,žetútodohoduoposkytnutíslužbyuzatváranazákladeslobodnej
vôle, porozumel jej obsahu a vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami. Keďže ide o odplatu za

dohodnutúslužbu,neboldôvod,abytátobolatiežzahrnutádoročnejpriemernejmierynákladov(RPMN)
úveru. Postup žalovaného, ktorý si dohodnutú odmenu vo výške 168,17 eur odrátal od poskytnuté
úveru, vyplýva zo samotnej dohody v bode 8.1 Dohody o poskytnutí služby, žalobca teda s takýmto
postupom súhlasil.“ Ustanovenia o Dohode o poskytnutí služby sú obsiahnuté v bode 8 listiny Žiadosť
o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere. Dohoda o poskytnutí služby je

individuálne uzavretá, nejde o predpoklad a ani podmienku pre vznik zmluvy o úvere. Z bodu 8., ods.
8.6 Dohody o poskytnutí služby: „Veriteľ vyhlasuje, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je
podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník vyhlasuje, že túto Dohodu o poskytnutí
služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a svojím podpisom vyjadruje súhlas
so všetkými jej ustanoveniami.“ Dohoda o poskytnutí služby je zároveň osobitne podpisovaná. Tento

fakt nielen zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. To, že
uzavretie Dohody o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj grafické rozlíšenie Dohody
o poskytnutí služby od ostatného obsahu Zmluvy o RÚ.

25. Žalobkyňa uvádza, že v Zmluve o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX absentujú viaceré

náležitostiZákonaospotrebiteľskýchúveroch,následkomktorýchjenutnéúverpovažovaťzabezúročný
a bez poplatkov.
a) Doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru.
Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o
poskytnutiespotrebiteľskéhoúverurevolvingovéhotypu/zmluvaospotrebiteľskomúvererevolvingového

typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku
13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1
písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň
splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom
konečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva Zmluva o

RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto
Zmluvou o RÚ. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia.Na podporu uvádzaného žalovaný poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove, č.
k. 13Co/111/2014 - 166, ktorý ohľadne významu oznámenia veriteľa ako súčasti zmluvy súd uviedol.
V zmysle čl.7 zmluvných dojednaní predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy.

Podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi.
Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru
je zhodný s dátumom splatnosti poslednej splátky. Tvrdil, že doba trvania zmluvy a tiež termín
konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené a je splnená zákonná požiadavka. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi.

Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky.
b) Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania
splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ
úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Pokiaľ ide o členenie splátky,
ani tento výklad podávaný žalobkyňou neobstojí. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS

341/07 uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci
ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy
by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu.“ Existujú 4 základné výkladné metódy: jazyková, logická, systematická, teleologická.
Výklad právnej normy nemôžu byť založený len na jednom spôsobe výkladu, a už vôbec nie iba na
jazykovom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 6MCdo 22/2010 „Na tomto mieste
považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva
taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení.

Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom
pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov,
ako je výklad logický, systematický, výklad eratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba
doslovnýmznenímzákonnýchustanovení,alemôže(avniektorýchprípadochmusí),aktovyžadujeúčel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v

ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu
boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k
výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu.“
Jazykový doslovný výklad právnej normy podávaný žalobkyňou odporuje v prvom rade systematickému
výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia

či pri zohľadnení iných zákonných ustanovení (prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s
výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť § 9
ods. 5. Podľa jeho znenia spotrebiteľ má právo požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu rozpis
splátok, a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom žalovaný nevidí
žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané

údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovom
výklade popiera význam § 9 ods. 5. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej
zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva
má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať
termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú

tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov
medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená,
že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá
už musela byť uvedená v zmluve (pri výklade § 9 ods. 2 písm. k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri
zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad

tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo
sledované právo spotrebiteľa podľa článku 10 odstavec 2 písmeno i) smernice. Z uvedeného vyplýva,
že pri už konflikte dvoch výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve
metódy rešpektovať. Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie
splátky nepožaduje. Uvádzanie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. platí pre

všetky úvery bez ohľadu na to, či je splácanie anuitné (t.j. pomer časti určenej na istinu a časti na
úroky sa v každej splátke mení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania)
alebo lineárne (pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke nemení, výška splátky
ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania). Je však sotva predstaviteľné ako užitočné a vzáujme spotrebiteľa by bolo, aby sa v zmluve pri úvere s tzv. anuitnou splátkou uvádzalo x počet splátok
s rozdelením na časť istina a úrok, ak toto rozdelenie bude pre každú splátku iné. Čiže prakticky pri
úvere s maximálne povolenou dobou splácania 8 rokov (96 splátok) by išlo o 192 číselných údajov,

ktorých výpovedná hodnota pre spotrebiteľa by bola nulová. Alebo pri úvere, pri ktorom spotrebiteľ
spláca v splátkach len úrok a istinu uhrádza napríklad ku konkrétnemu dátumu. Takýto úver predpokladá
výslovne § 9 ods. 2 písm. n) zákona č. 129/2010 Z.z. Je pomerne obtiažne zistiť, aký význam by malo
uvádzanie rozpisu splátky pri takomto type úveru, ak je zo zmluvy jasné, že splátkou sa spláca len
úrok (istina sa neamortizuje) a aká je výška splátky. Napriek tomu by pri jazykovom výklade právnej

normy muselo byť uvádzané, že istina v splátke je 0 eur. Poukázal týmto na nesprávnosť jazykového
výkladu, ktorý bol v napádanom rozsudku uvádzaný ako jediný. Uplatnenie jazykového výkladu právnej
normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa
potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie
javia ako zbytočné či bezvýznamné. Na strane druhej, rozhodnutia iných súdov SR súd používa v
tejto veci bez opory v zákone na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Tzv. rozčleňovanie splátky je teda

výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010 Z.z. síce je nepresným
prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy
prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej
vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný pri rozhodovaní zabezpečiť
aj súd členského štátu. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01)

body 115 a 116 požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo
systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil
plnú účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája
2003, Mau, C 160/01, Zb. s. I-4791, bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s
právom Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych

ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale
vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery
ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle
rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50).

26.ŽalovanýpopieratvrdeniažalobkynetýkajúcesaDohodyoposkytnutíslužby.Zjejtvrdení nevyplýva,
v čom má spočívať dôvod neplatnosti, v čom má spočívať neprijateľnosť poplatkov. Žalobkyňa v podanej
žalobe nespochybňuje, že sa s dohodou oboznámila a uzavrela ju dobrovoľne - pričom dohodnutý
poplatok bol výrazom jej slobodnej vôle. Tvrdenie, že platba je podľa danej dohody považovaná za
neprijateľnú podmienku, je nepreskúmateľné, pretože okrem paušálneho tvrdenia o neprijateľnosti

žaloba neobsahuje žiadne skutočnosti (a ani dôkazy na ich preukázanie) o tom, v čom sú dôvody
nerovnováhy v postavení strán. K dohode o poskytnutí služby žalovaný uvádza, že uzatvorenie tejto
Dohody nebolo podmienkou na poskytnutie úveru; uvedená informácia sa nachádza v jej obsahu.
Na základe uvedeného žalovaný tvrdí, že dohoda o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním v
zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nadväzne na to je po právnej stránke vylúčený záver o

neprijateľnosti.

27. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To

neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Predmetná odplata je cenou plnenia, čiže z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia
úvaha o neprijateľnosti dojednania o tejto odplate je vylúčená. Ani cena plnenia, a to aj v zmysle
výslovného znenia smernice Rady 93/13/EHS v článku 4 odstavec 2, a ani dojednanie o nej nie sú
neprijateľnou podmienkou.

Žalovaný opätovne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoR/5/2016-14,
ktorý potvrdil prípustnosť Dohody o poskytnutí služby.
V zmluve uvedená výška odplaty je v súlade s právnou úpravou zohľadňujúcou priemernú odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu. Žalobkyňa namiesto právnej úpravy účinnej v čase uzavretia
zmluvy nedôvodne porovnáva štatistické údaje iného poskytovateľa úverov (za diametrálne odlišných

podmienok schválenia, bonity, zabezpečenia atď.), navyše za stavu, kedy zákonodarca výšku odplaty
reguloval explicitne. Žalobkyňa absolútne nerešpektuje rozdielnu právnu úpravu v období uzatvorenia
zmluvy. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy s poradovými číslami bola
upravená v zmysle ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetomspotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.
Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a

mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
Finančným trhom sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií (finančných
investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pri tom ide o nepriame sprostredkované
financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov“ resp. „je hmotne motivované,
inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí.“(Sidak, M., Ďuračinská, M. a kol.

Finančné právo. 1 vydanie. Bratislava. C. H. Beck. 2012). Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy
reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú
sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov
- bankových a nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná,
avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu,
rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude

právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza
oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov.

28. V zákone bolo teda výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej
odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota

splatnosti. Žalobkyňa toto vôbec nerešpektuje, rovnako ako fakt, kedy aplikáciu ňou označeného
ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenia podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne - banka si svoj „zisk“ účtovala v danom
období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie platieb a pod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos
za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského

vzťahu platiť. Odplata, ktorá je regulovaná v zmysle ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa (teda okrem úroku aj prípadne ďalšie poplatky,
ktoré v súvislosti s úverom má zaplatiť s výnimkou tých, ktoré nie sú povinné a teda predpokladom
pre získanie úveru). Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotu priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery
je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená. Obvyklou odplatou, vzhľadom na spôsob jej

určovania v korelácii s tým, že ide o odplatu na finančnom trhu (nie na bankovom trhu) je práve hodnota
priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR. Dohodnutá odplata v zmluve priemernú odplatu
na finančnom trhu podstatným spôsobom neprevyšovala, za podstatné prevýšenie by bolo možné
považovať odklon od priemernej sadzby o 25 - 27 %.

29. Žalovaný popiera tvrdenia žalobkyne o tom, že by malo dôjsť k nejakému zamlčaniu skutočností
týkajúcich sa rozsahu splatenia a prehľadu úhrad z predmetného zmluvného vzťahu. Žalobkyňa
žalovaného dňa 11.09.2015 požiadala o predčasné splatenie úveru, v zmysle ktorého jej bola vyčíslená
zákonne znížená zostávajúca časť úveru, následkom čoho došlo k predčasnému splateniu úveru, o
čom žalovaný žalobkyňu rovnako preukázateľne informoval. Vzhľadom k tomu, že došlo k ukončeniu

zmluvných vzťahov medzi stranami sporu, nevznikla veriteľovi ďalšia povinnosť poskytovať informácie
o zostatku úveru.

30. Z obsahu tvrdení žalobkyne nevyplýva žiadna konkrétna skutková okolnosť, ktorá by ju oprávňovala
požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný namieta zjavnú neodôvodnenosť nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, ktorej charakteristickými
znakmi sú poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom, stanovenie sumy týchto prostriedkov a odplata
za ich poskytnutie. Tejto skutočnosti si bola žalobkyňa pri podpise zmluvy plne vedomá. Zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva právo spotrebiteľa domáhať sa dojednaného, dobrovoľne uhradeného a
zákonnou hranicou zníženého plnenia.

31. Zároveň žalovaný uplatňuje námietku premlčania voči uplatnenému nároku; posledná splátka úveru
bola žalobkyňou uhradená dňa 16.9.2015, t.j. žaloba bola podaná (15.12.2017) po uplynutí premlčacej
lehoty.

32. Žalobkyňa vyslovila nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v odpore žalovaného,
čo je obsahom bodu 8 až 31 odôvodnenia rozhodnutia. Namietanie miestnej nepríslušnosti súdu podľa
§ 19 písm. d) CSP nemá oporu v právnom poriadku a je len pokusom žalovaného spôsobiť prieťahy v
konaní.Podľaustanovenia§19písm.d)CSP,poprivšeobecnomsúdežalovanéhojenakonaniemiestnepríslušný súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o
spotrebiteľský spor. Pojem spotrebiteľ je definovaný v § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Obdobne je
spotrebiteľ definovaný aj v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. Spotrebiteľský charakter

tohto sporu zostáva zachovaný v celom rozsahu, keďže bezdôvodné obohatenie je posudzované len
ako dôsledok porušenia povinností žalovaného vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy a je dôvodom
spotrebiteľského charakteru vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. Práve pre postavenie žalobkyne
ako spotrebiteľa je možné tvrdiť vznik bezdôvodného obohatenia, keďže toto je dôsledkom porušenia
zákona o spotrebiteľských úveroch a súd je povinný posúdiť nárok žalobkyne práve s ohľadom na

postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa.

33. Žalobkyňa napriek argumentácii žalovaného v podanom odpore zotrvala na svojom tvrdení ohľadom
nesprávneuvedenejRPMNvneprospechspotrebiteľa,čojeobsahombodu7,8,9,12a13odôvodnenia.
Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na
uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto

prejav vôle je aj odmietnutím návrhu. Uvedené nebráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe
konsenzu zmluvných strán. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na ustanovenie § 43, § 43a, §43c a §
44 Občianskeho zákonníka, žalovaným bol predostretý nový návrh na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí
úveru ale to bez toho, aby žalobkyňou došlo k prijatiu tohto nového návrhu. Ak žalovaný mal v
úmysle poskytnúť žalobkyni úver na základe podmienok iných ako boli uvedené v žiadosti žalobkyne o

poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli jeho nové podmienky.
Nemohlosatoudiaťibaformouúdajovčl.6zmluvyoznačeného ako„údajeoschválenomrevolvingovom
úvere, resp. formou „oznámenia veriteľa o schválení úveru“. Je zrejmé, že žalobkyňa v čase podpisu
žiadosti o poskytnutie úveru (13.10.2013) nemala vedomosť o výške RPMN, ktorú žalovaný uviedol v
čl. 6 zmluvy a v „oznámení veriteľa o schválení úveru“, ku ktorému došlo až následne.

Proces uzatvárania zmlúv možno rozdeliť na fázu návrhu a fázu jeho akceptácie, ale stále musí ísť o
prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový
návrh,ktorýmusíbyťprijatýdruhoustranou.Aniprípadnázmluvnávoľnosťamechanizmusvznikuzmlúv,
ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za
následok vznik platnej zmluvy. Žalovaný nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný

údaj. V danom prípade nejde o neuvedenie údaja o RPMN v zmluve, keďže prejav vôle žalobkyne aj
prejav vôle žalovaného majú písomnú formu a obsahujú údaj o RPMN. Nový návrh žalovaného však
nebol žalobkyňou prijatý, čo znamená, že k uzatvoreniu zmluvy nedošlo (Krajský súd Prešov sp. zn.
17Co/73/2016). Je teda zrejmé, že v prípade, ak zo strany adresáta návrhu na uzavretie zmluvy dôjde
k zmene RPMN, dochádza tým k zmene podstatnej náležitosti zmluvy a takúto odpoveď je potrebné

považovať za nový návrh, ktorý musí byť opätovne prijatý dlžníkom. V uvedenom prípade k tomu
nedošlo.

34. K rozpisu zákonom určeného vzorca pre výpočet RPMN, ktorý spracoval žalovaný a dosiahol údaj
RPMN vo výške 69,79 %, žalobkyňa označila za zavádzajúci údaj. Vyrátaná RPMN na základe údajov

doplnených žalovaným do vzorca by predstavoval 93,48 %, čo je v podstatnom rozpore s údajom 69,79
%uvádzanýmvzmluve.SkutočnávýškaRPMNjetakvyššiaakojejvýškauvedenávpredmetnejZmluve
ako i vo vyjadrení žalovaného o viac ako 23 %. Vzhľadom na vyššie uvedené sa Zmluva a úver z nej
vyplývajúci považuje v zmysle § 11 ods. 1, v spojení s ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
za bezúročný a bez poplatkov.

35.Kneuvedeniuúdajaodobetrvaniazmluvyatermínekonečnejsplatnostižalobkyňazotrvalanasvojej
argumentácii, ktorá je obsahom bodu 10 odôvodnenia a poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 4S/48/2014: „Je neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa

na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované
poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný
písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Takýto postup je aj v rozpore s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka“.

36. Žalobkyňa opätovne zdôraznila, že v Zmluve nie je uvedený spôsob započítania splátky úveru
na istinu, úroky a poplatky. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 24Co/510/2015. „Priemerný spotrebiteľ pri uvedení rozpisu v percentách nemusí byť schopný si
uvedené údaje prepočítať, ale uvedenie konkétneho rozpisu splátky na splátku istiny, splátku úrokova splátku iných poplatkov v eurách je povinnosťou veriteľa. Ak teda navrhovateľ ako veriteľ v zmluve
neuviedol, aká je výška splátky istiny, úrokov a servisného poplatku v eurách, ale len percentuálne, súd
má za to, že nie je možné to považovať za uvedenie podstatnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods.

2 písm. k) ZoS. Neuvedenie údajov o výške úroku, poplatku a istiny v jednotlivej splátke, spôsobuje
klientovi, že nie je schopný posúdiť akým spôsobom vlastne úver spláca, ako sa započítavajú splátky
na istinu a úroky a následne veriteľ zneužíva túto nejasnosť zmlúv tak, že po odstúpení od úverových
zmlúv tvrdí, že spotrebiteľ vlastne od odstúpenia uhradil len úroky úveru a naďalej je povinný ešte
uhradiť celú istinu alebo jej podstatnú časť, z ktorej odpočíta ďalej úroky z omeškania. Takáto nejasnosť

splácania úveru vyhovuje výlučne veriteľom, čo je dôvod prečo na takéto konanie reagoval zákonodarca
a následne aj súdy tým, že toto konanie označujú za nezákonné. Toto zákonné ustanovenie má pritom
svoj zmysel a smeruje k znemožneniu aj následného neoprávneného konania veriteľov v obdobných
veciach. Snaha žalovaného o zdôvodnenie neuvedenia zákonom vyžadovaných náležitostí v zmluve
cez rozhodnutie Súdneho dvora z 9.11.2016 č. C-42/15 a tým smernicu Rady 2008/48, je pokusom
žalovaného o vnesenie zmätočnosti do konania.

K vyvráteniu argumentácie žalovaného, v čom je jeho tvrdenie zmätočné, žalobkyňa uviedla. V
prvom rade je potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej
únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie
uvedeným Súdny dvor vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa
nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z., pretože výklad vnútroštátneho práva

poskytujú vnútroštátne súdy. Nakoľko priamy účinok Smernice do úvahy neprichádza z dôvodu, že podľa
ustálenej judikatúry súdneho dvora nemožno v sporoch medzi jednotlivcami aplikovať smernicu priamo,
vnútroštátne súdy musia skúmať, či Smernici môžu priznať nepriamy účinok a teda či môžu vykladať
zákon eurokonformne. V tejto súvislosti nemožno opomenúť jednu z hlavných zásad výkladu práva EÚ
vo vzťahu k vnútroštátnemu právnemu poriadku, že sa nesmie jednať o výklad contra legem a nesmú

byť porušené právne zásady.
Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinnosti súladného
výkladu. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol
dosiahnutý cieľ Smernice. Súdny dvor sa spôsobom výkladu práva zo strany súdov v obdobných
prípadoch vyjadroval (napríklad vo veci Adeneler, C-212/04, rozsudok Súdneho dvora EÚ z 4. júla

2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva (analogicky tiež rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285,
body 44 a 47“. Pretože sa jedná o spor medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený a

výklad formou nepriameho účinku nie je možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ „Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi
povinnosťaustanovenísmerniceniejemožnésavočitakejtoosobedovolávať“.(bod13voveci Marshall
C-152/84). Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je
vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 5.10.2014, v zmysle ktorého „Z toho vyplýva, že

sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci“. (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01.
Obchodnú praktiku používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských úveroch spočívajúcu v nečlenení
splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné hodnotiť tiež ako neprijateľnú podmienku

v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Nakoľko veriteľ musí mať vedomosť o tom,
ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od počiatku, vo svojich zmluvách
musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, inak sa bude jednať o nekalú obchodnú praktiku v
zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

v zmysle ktorého „obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne narušuje alebo môže
podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná“. Takouto nekalou obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná
značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v

spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa
nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. V ďalšom podľa § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho
zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia,ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré
priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi.

37. K dohode o poskytnutí služby žalobkyňa uviedla, že za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná
podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke
nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa.
Pokiaľ ide o formu dojednania dohody o poskytnutí služby, samotný podpis dohody nemožno považovať
za splnenie podmienky preukázania individuálne dojednanej zmluvnej podmienky tak, ako to tvrdí

žalovaný. Dohoda je nepochybne súčasťou formulárovej zmluvy, žalobkyňa ako spotrebiteľ a ako
slabšia strana sporu, nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície je slabšou stranou. V súvislosti s uvedeným odkázala na body
25-29 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-168/05 Mostaza Claro: „Systém ochrany zavedený smernicou
vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom ako dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia

ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,
C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
alebododávateľommôžebyťkompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotným
účastníkom zmluvy (rozsudok Oceáno Group Editorial a Salvat Editores).

Dohoda o poskytnutí služby uzatvorenej spolu so zmluvou o revolvingovom úvere bola už súdom v
obdobných prípadoch vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku (Okresný súd Stará Ľubovňa sp.
zn. 1C/125/2013 zo dňa 9.1.2014. Na základe rozhodnutia súdu sa má žalovaný zdržať používania
Dohody o poskytnutí služby ako bola uzatvorená v tomto prípade.

38. Žalobkyňa zdôraznila, že výška úrokovej sadzby úveru uvedená v Zmluve, je 70,02 %. Záväzok
žalobkyne zaplatiť žalovanému poskytnutú istinu úveru vo výške sumy 719,42 eur sa pri riadnom
splácaní úveru zvýšil za 42 mesiacov na sumu vo výške 1 890,42 eur, teda o sumu 1 171 eur, čo
predstavuje 162 % navýšenie istiny.

39. Žalovaný k tvrdeniu žalobkyne, že zo strany veriteľa došlo k zmene v oblasti náležitosti o výške
RPMN, následkom čoho má ísť o predloženie nového návrhu na uzatvorenie zmluvy zo strany veriteľa,
označil za nedôvodné.
Je logické, že údaj o výslednej RPMN bude miernym spôsobom odlišný od údaja o priemernej RPMN,
nakoľko RPMN úveru v zmysle zákonnej konštrukcie možno určiť až po jeho schválení a vychádza zo

zákonného vzorca, do ktorého sú vložené údaje dojednané stranami (napríklad výška úveru), ale aj
údaje, ktoré v čase podania žiadosti o úver známe nie sú (napr. dátum vyplatenia úveru). Výpočet RPMN
teda nezávisí len od vôle zmluvných strán, ale aj od údajov, ktoré sa stanú známymi neskôr, bez vplyvu
vôle zmluvných strán.
Podstatné pre konanie je aj ustanovenie článku 2., ods. 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o

revolvingovom úvere, v zmysle ktorých: „Vyplnená Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru
podpísaná Dlžníkom, Spoludlžníkom 1 a Spoludlžníkom 2 je návrhom na uzatvorenie Zmluvy o RU.
Zmluva o RU je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu Dlžníka, Spoludlžníka 1,
Spoludlžníka2aVeriteľa.DlžníkvyplnídoformuláraŽiadostioposkytnutierevolvingovéhoúveru/Zmluvy
orevolvingovomúverenimpožadovanúvýškuúveruasúhlasístým,žeVeriteľjeoprávnenýpoposúdení

schopnosti Dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako
Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere,
pričom výška úrokovej sadzby a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného Dlžníkom
v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to
znamenalo porušenie povinnosti zo strany Veriteľa.

Podľa článku 3., ods. 3.1 zmluvných dojednaní: Pri stanovení RPMN v bode 5. Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere zmluvné strany vychádzajú z predpokladu, že
medzi vyplatením úveru a splatnosťou prvej splátky uplynie práve rovnaký mesiac, a že splatnosť
každej nasledujúcej splátky bude nasledovať vždy po uplynutí ďalšieho rovnakého mesiaca od splatnosti
predchádzajúcej splátky. Za rovnaký mesiac sa podľa tejto Zmluvy o RÚ a podľa prílohy č. 2 zákona č.

129/2010 Z.z. považuje 30,41666 dňa, t.j. 365/12.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ako aj Zákon o spotrebiteľských
úveroch jednoznačne určujú okamih, v ktorom možno určiť výšku RPMN - v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.Uvedené závery prezentoval pri svojej rozhodovacej činnosti napríklad aj Krajský súd v Trenčíne v
uznesení, č. k. 5Co/839/2015, v ktorom sa výslovne uvádza, cit.: „Za právne irelevantnú pre otázku
riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania považuje odvolací

súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, skutočnosť, že navrhovateľ pri prijatí návrhu odporcu na
uzatvorenie zmluvy napísal do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaje o RPMN úveru
a predpokladanej RPMN revolvingového úveru líšiace sa od týchto údajov, ktoré uviedol odporca vo
svojomnávrhunauzatvoreniezmluvy.Podľanázoruodvolaciehosúduuvedenáskutočnosťneznamená,
že navrhovateľ prijal návrh odporcu na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle § 44 ods. 2

Občianskeho zákonníka znamenalo, že navrhovateľ odmietol návrh odporcu na uzatvorenie zmluvy,
adresoval mu nový návrh, ktorý však potom nebol odporcom prijatý a preto medzi účastníkmi nedošlo
k uzatvoreniu zmluvy. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci
zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná
výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dojednali na výške úveru, termíne jeho splatnosti,

výške,počteasplatnostisplátokúveru,úrokochzúveruaostatnýchnákladochúveru,vykonásavýpočet
RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom
do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či
samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie. Je teda zrejmé, že
súd prvého stupňa výsledky vykonaného dokazovania nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru,

že medzi účastníkmi konania nedošlo k uzatvoreniu riadnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“

40. Žalobkyňou uvádzané skutočnosti o úmyselnom zavádzaní súdu a nesprávnosti výpočtu RPMN
považuje žalovaný za účelové. Žalovaný predložil zákonný matematický vzorec výpočtu, tvoriaci prílohu
č. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, naproti tomu žalobkyňa sa obmedzila na informatívny údaj

zverejnenýnaportáliwww.fininfo.sk.Užtátosamotnáokolnosťpodľajehonázorudostatočnepreukazuje
väčšie unesenie dôkazného bremena na strane žalovaného.

41. Tvrdí, že doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené.
Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobkyne o tom, že tento údaj musí byť v zmluve obsiahnutý

výslovne, nakoľko uvedený záver vylučujú hneď viaceré okolnosti.
Požiadavka na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru nie je požiadavkou na presnú dátumovú
špecifikáciu. V takom prípade by zákonodarca logicky použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza
pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“ alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy
čerpania“ a pod.).

Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný
súdnydvoruvádza,žeohľadnesplatnostisplátokniejepotrebné,abyzmluvauvádzalasplatnosťsplátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým
dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje

také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve
uvedených údajov, čo bolo zo strany žalovaného splnené.
Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to
- určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok,
- spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti

poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti.
Žalovaný poukázal tiež na to, že záver žalobkyne spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu
konečnej splatnosti odporuje tiež Smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že
Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti

uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o
bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedené spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil
rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy.

42. Žalovaný sa pridržiaval v celom rozsahu svojich vyjadrení v oblasti námietky žalobkyne o povinnosti
členenia splátok na istinu, úrok a iné poplatky a za účelom podpory svojich tvrdení poukázal napríklad
na rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/38/2016-92 zo dňa 17.12.2017, v ktoromsúd prvej inštancie uviedol: „Takýto výklad súd nepovažuje za výklad „contra legem“, pretože ak
splátka úveru obsahuje v sebe časť istiny, časť úroku a prípadne časť poplatku, je splnená zákonná
požiadavka na náležitosti, ktoré má splátka obsahovať. Súd preto uzavrel, že uvedená náležitosť

zmluvy o spotrebiteľskom úvere je splnená aj uvedením celkovej výšky splátok, ktorá zahŕňa jednotlivé
položky.“ Smernica predstavuje sekundárny akt únijného práva, ktorý je typický tým, že vo svojej
podstate zaväzuje len členský štát povinnosťou prijať právnu úpravu. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ sa
vyvodzuje a všeobecne uznáva princíp nepriameho účinku smernice spočívajúci v tom, že pochybenie
štátu pri implementácii smernice sa rieši tzv. súladným (eurokonformným) výkladom - práve uvedené

bolo zohľadnené pri iniciovaní novelizácie Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je
konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č.
129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresnýrozpisplánovanejamortizácie
dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že
toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.
„Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy
jeho eurokonformným výkladom.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Cdo

146/2017, zo dňa 22.02.2018)
Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva.
V kontexte napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie javia ako zbytočné či bezvýznamné.

43. Žalobkyňa a právny zástupca žalovaného sa pojednávania nezúčastnili, z neúčasti sa ospravedlnili,
doručenie predvolania bolo riadne vykázané, preto súd konal v ich neprítomnosti v súlade s ustanovením
§ 180 CSP.

44. Súd vykonal dokazovanie, oboznámil sa listinnými dôkazmi, a to zmluvou o revolvingovom úvere

č. XXXXXXXXXX zo dňa 3.10.2013, splátkovým kalendárom, stanoviskom žalovaného k žiadosti o
predčasné splatenie úveru zo dňa 11.9.2015, oznámením žalovaného zo dňa 18.9.2015, predsporovou
výzvou zo dňa 13.3.2017, stanoviskom žalovaného k predsporovej výzve zo dňa 23.3.2017 a zistil
skutkový stav ako bol deklarovaný žalobkyňou. Strany sporu v celom rozsahu zotrvali na svojich
písomných podaniach.

45. Žalobkyňa vyslovila nesúhlas so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, a to s
vysloveným právnym názorom, že premlčacia lehota mala začať plynúť zaplatením poslednej splátky
úveru uhradenej žalobkyňou dňa 16.9.2015 a žaloba bola podaná 15.12.2017, teda po uplynutí
premlčacej lehoty. Právna zástupkyňa žalobkyne prezentovala názor, že plynutie subjektívnej lehoty je

viazané na vznik vedomosti, v tomto prípade žalobkyne, že sa na jej úkor niekto bezdôvodne obohatil a
tento moment bol vtedy, keď právny zástupca žalobkyne posúdil podklady týkajúce sa žalobkyne, keď
prevzal jej právne zastúpenie, čo bolo 27.11.2017 pred podaním žaloby a až vtedy bola informovaná,
že sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil. Premlčacia lehota začala plynúť prevzatím právneho
zastúpenia dňa 27.11.2017 a teda žaloba podaná dňa 15.12.2017, bola podaná včas. Toto tvrdenie bolo

zo strany žalobkyne podporené rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/462/2015.

46. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy t.j.
k 3.10.2013, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

47. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu 3.10.2013, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiachzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide
o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť

oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

48. Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu 3.10.2013, zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší.

49. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 3.10.2013,

tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

50. Podľa § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k
3.10.2013, na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,
b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti,
d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové

náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

51. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 3.10.2013,
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo

referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

52. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 3.10.2013,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

53. Podľa článku 3 ods. 1, 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou.

54. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

55.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

56.Podľa§107ods.1,2Občianskehozákonníka,právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

57. Zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi stranami sporu dňa 3.10.2013 je spotrebiteľskou
zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj osobitných ustanovení zákona
č.129/2010Z.z..Zpredloženejzmluvyjezrejme,žežalovanýpriuzavretízmluvykonalvrámcipredmetu
svojejčinnostipodľavýpisuzObchodnéhoregistra.Žalobkyňajespotrebiteľom,keďžeuzatvorilazmluvu

ako fyzická osoba. Z predloženej zmluvy nie je zrejmé, aby žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere
konalavrámcisvojejobchodnejalebopodnikateľskejčinnosti.Vzmluvenebolaoznačenáidentifikačným
číslom podnikateľského subjektu, ani inak, tak aby na ňu bolo možné v rámci danej zmluvy nazerať
ako na podnikateľa. Taktiež zo zmluvy nie je zrejme, aby finančné prostriedky poskytnuté jej na základe
tejto zmluvy žalobkyňa použila na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Pre spotrebiteľské

zmluvy je charakteristické, že sa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom
zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ
nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv. Týka sa to aj predmetnej veci, pretože zmluva
o úvere bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive, do ktorého boli len vpísané údaje
týkajúce sa žalobkyne.

58. S poukazom na vyššie uvedené ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj ustanovenia osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch.
Prihliadnuc na charakter účastníkov zmluvy, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah

aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákona o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd
poukazuje na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj na § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v platnom znení, v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
Obchodného práva.

59. Súd mal za preukázané, že zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu nie je v súlade
s úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľská zmluva obsahovať predpísané povinné náležitosti
lebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V súvislosti s

uvedeným zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi,
bližšie špecifikované vyššie a to ohľadom neprimeranej výšky úrokovej sadzby, nesprávne uvedenej
výšky RPMN. Zmluva nemá náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotousplatnosti, spôsobu započítania splátky na istinu a úroky, spôsoby zániku záväzku, práva na odstúpenie
od zmluvy a iné sú súčasťou zmluvných dojednaní spoločnosti Profi Credit Slovakia, s.r.o., no nie
integrálnou súčasťou zmluvy. V zmysle judikatúry slovenských súdov sa na ustanovenia upravené v

zmluvných podmienkach, vo všeobecných zmluvných podmienkach má prihliadať iba za podmienky, že
sú podpísané, inak nenapĺňajú podmienku predpísanej písomnej formy.
Z uvedeného vyplýva, že zmluvné podmienky sa mnohokrát iba formálne prikladajú k zmluve bez toho,
aby sa s nimi spotrebiteľ aj reálne oboznámil a v konečnom dôsledku zneužívajú spotrebiteľa ako
slabšiu stranu zmluvného vzťahu. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľská zmluva

v rámci ochrany a informovanosti spotrebiteľa obsahovať predpísané povinné náležitosti. Ich absencia
alebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V
súvislosti s uvedeným zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi
predpismi.

60.Neprimeraná resp.nesprávnejeuvedenávpredmetnejzmluve RPMN,atovovýške70,02%.Podľa
výšky úrokovej miery úverov - nové obchody - EUR v % p.a. u spotrebiteľských úverov podľa začiatočnej
doby fixácie od 1 roka do 5 rokov, ročná percentuálna miera nákladov v mesiaci október 2013, v čase
uzavretiakonkrétnejzmluvybola11,45%,čojezrejmezinternetovejstránkyNárodnejbankySlovenska.
Uvedený údaj v zmluve nezodpovedá (v neprospech žalobcu) výške priemernej úrokovej miery z úverov

v peňažných ústavoch v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Dohoda o výške úrokov musí byť (v zmysle
judikatúry slovenských súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.11.2014 sp.zn. 3Co
114/2014, či rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2013 sp.zn. 4 Cdo 51/2012) v súlade s ust.
§ 39 zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Dohodnutá výška úrokovej sadzby podstatne

prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda ide o neplatný
právny úkon. Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu judikoval aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009.
V súvislosti s vyššie uvedeným žalobkyňa uvádza, že žalovaný so svojimi klientmi uzatváral zmluvy o
spotrebiteľských úveroch s obdobne vysokými úrokovými sadzbami.

Slovenské súdy v sporoch, kde vystupoval žalovaný, viackrát označili obdobne vysokú úrokovú sadzbu
za neprijateľnú a v rozpore s dobrými mravmi (napr. rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 24.5.2016
sp.zn. 7C/126/2014: „Súd považoval ustanovenie o ročnej úrokovej sadzbe pri úvere so splatnosťou
42 mesiacov vo výške 70,01 % za neprimeranú zmluvnú podmienku a nekalú obchodnú praktiku
navrhovateľavrátanepraktikyspoužívanímtakmernečitateľnéhotextuvčastivšeobecnýchobchodných

podmienok. Úver je síce odplatný právny úkon, ale výška úrokovej sadzby nie je ponechaná na ľubovôli
veriteľa. Je nesporné, že odplata za úver, ktorá predstavuje 70,01 % ročný úrok zjavne vybočuje z
rámcaakéhokoľvekúverovania,ktorébyboloakceptovateľnézhľadiskadobrýchmravov.Hmotnoprávny
základ pre takýto záver dáva ustanovenie § 39 OZ, podľa ktorého „Neplatný je právny úkon, ktorý
svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“,

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.4.2016 sp.zn. 17Co/296/2015 „Dôvodom, aby súd
nepriznal žalobcovi aj dohodnutý úrok z úveru je aj rozpor výšky úrokovej sadzby s dobrými mravmi.
Vzhľadom na súdom zistenú priemernú úrokovú sadzbu porovnateľných úverov v obchodných bankách
v čase poskytnutia zmluvy (1 % ročne), je možné žalobcom poskytnutú ročnú úrokovú sadzbu vo výške
34,42 % považovať za úžernícku a ako taká nemôže požívať súdnu ochranu a je nutné ju hodnotiť ako

neprijateľnú, odporujúcu dobrým mravom. Takéto navýšenie úrokovej sadzby, v danom prípade takmer
3-násobné, je netolerovateľné zvlášť v spotrebiteľských zmluvách.“
Na základe vyššie uvedeného je potrebné vnímať výšku úrokovej sadzby ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je neplatná. Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie, treba naň prihliadať akoby
vôbec nebolo obsahom zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby ako povinnú

náležitosť spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené sa zmluva
a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských
úveroch za bezúročný a bez poplatkov.
Na základe vyššie uvedeného podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa tak poskytnutý

úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.
pretoplatí,žepredmetnýspotrebiteľskýúverjebezúročnýabezpoplatkov.Nazákladetohomážalovaný
nárok len na vrátenie skutočne ním poskytnutého úveru t.j. úveru vo výške 719,42 eur (nie 840 eur). Vkonaní bolo preukázané, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkom 1 435,26 eur, teda o 715,84 viac
ako bolo jej poskytnuté.

61. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného súd aplikoval ustanovenie
§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,

keď k nemu došlo.

62. Žalovaný ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra v rámci povoleného predmetu činnosti
poskytuje pôžičky a úvery nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je
žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri
dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené

sa vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalovaného posudzovalo za úmyselné, pri ktorom platila 10 ročná
premlčacia doba.

63. Zmluva bola uzatvorená 3.10.2013, žaloba bola podaná na súd 15.12.2017, pričom žalobkyňa
zaplatila žalovanému na úver sumu 1 435,26 eur ešte pred podaním žaloby, poslednou splátkou

16.9.2015. Žalobkyňa považovala výšku odmeny za úver za rozpornú s dobrými mravmi, plnenie, ktoré
poskytla žalovanému vo výške 715,84 eur bolo bez právneho dôvodu a v rozpore s dobrými mravmi.
Keďže tak subjektívna dvojročná doba, ako aj objektívna desaťročná premlčacia doba boli zachované,
žaloba sa považovala za včas podanú, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Súd dodáva, že žalobkyňa si podmienky zmluvy individuálne nedojednala, službu spočívajúcu v

možnosti odkladu splátok úveru vo výške 120,58 eur si nevymienila, ale bola jej nanútená žalovaným,
pričom výška odmeny za ňu je neprimeraná a nepochybne odporujúca dobrým mravom.

64. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 z.z., ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu
vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od

poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti
manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu
trov konania poplatníkovi.

65. Podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení je spotrebiteľ domáhajúci sa

ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. 4aa) od poplatku oslobodený.

66.Podľa§215ods.1,2CSP, súdrozhodnenazákladezistenéhoskutkovéhostavu. Skutkový
stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

67. Podľa § 232 ods. 2, 3, 4 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.
Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch
určiť dlhšiu lehotu.
Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto

dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že
omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

68. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho
zákonníka).

69. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri
plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ).

70. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka).71. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania
je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

72. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť
dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol
určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že
splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi

stranami dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zákonné
ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal.
Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu
sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane
splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol
na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní

s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, ak nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania.

73. Keďže v Občianskom zákonníku pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
ustanovený čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho,

že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň
potom,čohoveriteľpožiadalosplnenie,resp.dokoncalehoty,ktorámubolavovýzvenaplnenieurčená.
Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú
formu. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu.
Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale

deň po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1977).

74. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné
obohatenie vtedy, keď túto povinnosť nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho žalobca požiadal o
vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie.

Od tohto dňa je možné od neho požadovať úroky z omeškania.

75. V prejednávanom spore žalobkyňa v konaní preukázala doručenie predsporovej výzvy na plnenie zo
dňa 13.3.2017 žalovanému pred podaním žaloby, na ktorú žalovaný reagoval odmietavým stanoviskom
listom zo dňa 23.3.2017, ktorým dňom sa dostal do omeškania.

76. Základná sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, t.j. k 23.3.2017
predstavovala 0,00 % a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov predstavuje výška úrokov z omeškania
k tomuto dňu 5,00 % ročne.

77. Povinnosť platiť súdne poplatky sa riadi zákonom č. 71/1992 Zb. a výška súdneho poplatku je týmto
zákonom presne určená. Povinnosťou súdu je určiť v rozhodnutí, ktorým ukladá povinnosť zaplatiť súdny
poplatok, jeho presnú výšku spôsobom vyplývajúcim zo zákona č. 71/1992 Zb. a analogické použitie
ustanovenia § 262 CSP je vylúčené.

78. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov (ďalej len zák. č. 71/1992 Zb.), ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe
alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo
odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v
konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak

rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.

79. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. u) zák. č. 71/1992 Zb., od poplatku je oslobodený spotrebiteľ
domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

80. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., pri percentnej sadzbe je základom poplatku
cena predmetu poplatkového úkonu. Ak nie je možné základ poplatku takto zistiť, je základom poplatku
cena obvyklá v mieste a v čase podania návrhu na vykonanie poplatkového úkonu. Ak je základom
poplatku cena nehnuteľností, touto cenou sa rozumie cena zistená podľa osobitných predpisov.Podľa Položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, zákon č. 71/1992 Zb., je súdny poplatok zo žaloby
alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzby, z ceny (z úhrady) predmetu
konania 6%, najmenej 16,50 eur, najviac 16 596,50 eur alebo z hodnoty v obchodných veciach najviac

33193,50 eur.

81. Žalobkyňa bola v konaní oslobodená od platenia súdneho poplatku, a v konaní bola úspešná v
rozsahu 100 %. Z uvedeného dôvodu súd uložil neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby vo výške 42,50 eur (6% zo sumy 715,84 eur) na účet Okresného súdu v Spišskej

Novej Vsi.

82. Predpokladom vzniku nároku advokáta na odmenu je úspech strany v spore, ktorú zastupoval,
rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania oprávnenej strane, ako aj skutočnosť, že si advokát
právo na náhradu trov konania uplatnil riadne a včas v konaní pred súdom.

83. V prejednávanom spore si právny zástupca žalobcu uplatnil nárok na náhradu trov konania už v
samotnej žalobe a následne na pojednávaní dňa 20.8.2018. Žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej
inštancie úspešná v rozsahu 100 %, z uvedeného dôvodu tak boli splnené predpoklady na priznanie
nároku na náhradu trov konania žalobkyni.

84. O nároku na náhradu trov celého konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní v 3 vyhotoveniach od doručenia

rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.