Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. jún 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/19/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316212108
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316212108.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: F. R., nar. X.X.XXXX, bytom F. č. XXX, o
zaplatenie 1.897,89 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 17C/294/2016-60 zo dňa 12. októbra 2017- v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejzamietajúcejčasti avčastivýrokuonáhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.721,67
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.7.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti,vozvyšnejčastižalobuzamietol,žalobcovipriznalvočižalovanémunáhradutrovkonania
vo výške 75,02 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 262 ods. 6 Obchodného
zákonníka, § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. l), § 11 ods. 1 písm. b), zákona č. 129/2012 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch v znení k 27.4.2015 (ďalej len zákona o spotrebiteľských úveroch), § 52 ods.
1, 2, § 53b ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 27. 4. 2015 uzatvoril žalobca so
žalovanýmÚverovúzmluvuč.206360,vzmyslektorej,bolažalovanémuschválenápôžička-bezúčelový
úver vo výške 2.000,- Eur. Podľa úverovej zmluvy úver bol dohodnutý so splatnosťou 108 mesiacov,

vždy k 20. dňu v mesiaci po 29,94 Eur mesačne, konečná splatnosť úveru 22.4.2024, RPMN úveru 13,23
%, ročná úroková sadzba 11,5 %, celková čiastka, ktorú má žalovaný uhradiť žalobcovi je 3.293,52 Eur.
Ku dňu rozhodnutia žalovaný uhradil žalobcovi sumu 278,33 Eur.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba bola podaná čiastočne dôvodne, že
sa jedná o spotrebiteľský úver, preto je potrebné pri posudzovaní vzájomných práv a povinností použiť
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nie je možné ho posúdiť ako absolútny obchod podľa ustanovení

Obchodného zákonníka, nakoľko takýto výklad by bol v príkrom rozpore so záujmami spotrebiteľa a
v jeho neprospech a porušením § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K uvedenému smeruje aj
doterajšia súdna prax, ako aj zmena Občianskeho zákonníka, ktorá síce bola pôvodne účinná od 12.
6. 2014 (ďalšou novelou č. 151/2014 Z.z. je účinnosť odložená na 1. 4. 2015), avšak je len potvrdenímzámeru zákonodarcu pri ochrane práv spotrebiteľa. Navyše zákon o spotrebiteľských úveroch vo svojom
ustanovení §-u 1 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi, nie úveru podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Okresný súd považoval úverovú
zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko v nej absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písmeno l)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákon jednoznačne stanovuje povinnosť tieto údaje uvádzať.
Spotrebiteľ pri podpise zmluvy musí mať jednoznačne stanovené jeho povinnosti tak, aby tieto nemohli

byť ľubovoľne jednostranne menené či dopĺňané v neprospech spotrebiteľa, čo by bolo zneužívaním
postavenia silnejšieho subjektu v tomto záväzkovom vzťahu. Potom podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch. je úver nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Povinnosťou
žalovaného je potom vrátiť žalobcovi úver v takej výške, ako mu bol reálne vyplatený, t. j. v danom
prípade vo výške 2.000,- Eur po zohľadnení uhradených splátok. Žalovaný celkovo uhradil sumu 278,33
Euratedajepovinnýzaplatiťžalobcovisumu1.721,67Eur,vktorejžalobevyhovel.Vozvyšnejčastiistiny

okresný súd žalobu zamietol spolu s príslušenstvom (príslušenstvo nasleduje osud svojej pohľadávky)
z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Navyše, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia podľa
§ 150 Civilného sporového poriadku, keď v žalobe jasne neuviedol, ako vypočítal ďalšie žalované sumy
za úroky 73,67 Eur, úroky z omeškania 1,38 Eur, nezaplatené poplatky za poistenie 1,46 Eur (z akej
sumy, za koľko dní omeškania). Právo na úroky z omeškania vzniklo síce skôr, odo dňa nasledujúcom

po splatnosti jednotlivých splátok, avšak žalobca si uplatnil žalobou úrok z omeškania až od 27.5.2016,
t. j. deň po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru faktúry a to vo výške 5 % p.a. Ďalej okresný súd
konštatoval, že žalobca nepreukázal, že výzvu na predčasné splatenie úveru reálne aj odovzdal na
poštovú prepravu (opätovne formálne predložený dôkaz), preto vychádzal z toho, že preukázateľnou
výzvou na splatenie úveru v celosti je až podanie žaloby doručenej súdu dňa 29.6.2016. Žalovaný bol

povinný potom plniť dňa 30.6.2016, a keďže neplnil, dňom 1. 7. 2016 sa žalovaný dostal do omeškania
s plnením svojho dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola stanovená pre dané
obdobie (k 1.7.2016) vo výške 0 % p.a., potom úrok z omeškania je 5 % p.a.

5. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.

júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010. Žalobca sa svojou žalobou na žalovanom domáhal zaplatenia sumy
istiny 1.974,40 Eur (istina 1.897,89 Eua, nezaplatené poplatky poistenia 1,46 Eur, úroky 73,67 Eur, úroky
z omeškania 1,38 Eur). V časti o zaplatenie sumy 1.721,67 Eur bola žaloba žalobcu dôvodná a
v tejto časti okresný súd žalobe vyhovel. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Podľa § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku určil pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Žalobca bol teda úspešný v časti

87,20 % (1.721,67 Eur/1.974,40 Eur x 100) a žalovaný potom v časti 12,18 %. Žalobcovi prináleží po
pomernom rozdelení náhrada trov konania vo výške 75,02 % uplatnených a účelne vynaložených trov
konania.

6. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby a v časti trov konania podal odvolanie

žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na
oboch inštanciách. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku. Argumentoval tým, že v kontexte záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch poukázal na bod 1.1 zmluvy

podľa ktorého neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP a OP),
pričom zmluva o úvere obsahuje údaje: výška anuitnej splátky (29,94 Eur), - termín splatnosti 1. anuitnej
splátky (20.5.2015), - počet anuitných splátok (108), - periodicitu a termín splatnosti anuitnej splátky
(mesačne, v 20. deň kalendárneho mesiaca). Zároveň poukázal na bod 2.5.3 OP, ktorý popisuje anuitné
splácanie, ako aj na bod 2.5.5 OP, ktorý obsahuje poradie uspokojovania pohľadávky. Informáciu, že

splácaniespotrebiteľskéhoúveruprebiehaformoumesačnýchanuitnýchsplátok,ažerozdeleniesplátok
na istinu a úroky obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania
informácií pred uzavretím zmluvy. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká, skladá
sa zo splátky istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška pomeru istiny a úroku. Každou splátkou
sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Na podporu svojich argumentov poukázal na

rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová zo
dňa9.11.2016spoukazomnačlánok10ods.1a2smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení
s článkom 3 písm. m), ktorý sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovenáako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči. Má za to, že z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy podľa
§ 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte

úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach (VOP alebo OP)
alebo v sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i)
smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude zabezpečená na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22

ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Má za to, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky,
počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky. Článok 10 ods.
2 písm. h) sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnuté, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
splátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum.Poukázalnačl.5 zmluvy,ktorýobsahujepožadované
údaje podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Má za to, že zmluva v bode 1.2.

obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky. Poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Prešove č. k. 12Co/149/2016-60 zo dňa 15.2.2017 a na uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k.
6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017, Krajského súdu v Banskej č. k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.3.2017,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/454/2016-66 zo dňa 10.7.2017. Záver súdu,
že o bezúročnosti a bezpoplatkovosti a zároveň o absolútnej neplatnosti zmluvy si rozporuje a uvedené

spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Nesúhlasí so záverom o neunesení dôkazného bremena
ohľadne vyčíslených úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov za poistenie a poukázal na čl. III a čl. V.
žaloby, ako aj pripojený prehľad splácania formou tabuľky.

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez

potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 1.897,89
Eur, úroku 73,67 Eur, úroku z omeškania 1,38 Eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.897,89
Eur od 27.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 73,67 Eur od 27.5.2016 do

zaplatenia. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti 1.721,67 Eur, úroku z omeškania 5 %
ročne zo sumy 1.721,67 Eur od 1.7.2016 do zaplatenia nebol odvolaniami strán napadnutý a preto je
právoplatný.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol (suma 176,22
Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.897,89 Eur od 27.5.2016 do 30.6.2016, úrok z omeškania
5 % ročne zo sumy 176,22 Eur od 1.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy
73,67 Eur od 27.5.2016 do zaplatenia, úrok 73,76 Eur, úrok z omeškania 1,38 Eur, poplatok za poistenie1,46 Eur) a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že povinnou
náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počet a termíny každej z splátok na časť
pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, a že zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l)

zákona o spotrebiteľských úveroch, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, že uniesol dôkazné
bremeno ohľadne vyčísleného úroku, úroku z omeškania a poistenia.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver
vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

13. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné.

14. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 27.4.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
ktorou žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000,- Eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou
11,5 %, RPMN 20,14 %, celkovou čiastkou na zaplatenie 3.293,52 Eur, priemernou RPMN 13,23 %,
počtom mesačných splátok 108, splatnosťou splátok v 20. deň kalendárneho mesiaca, výškou splátky
29,94 Eur mesačne, poplatkom za poistenie 0,73 Eur mesačne. Žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 278,33

Eur.

15. Okresný súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou

o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva
o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného
zákona.Tým,žezákonnédodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy

postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj
v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí

vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný

súd správne priznal žalobcovi sumu 1.721,67 Eur s príslušenstvom (úrok z omeškania 5 % ročne zo
sumy 1.721,67 Eur od 1.7.2016 do zaplatenia) ako rozdiel poskytnutého úveru 2.000,- Eur a žalovaným
uhradenou sumou 278,33 Eur. Zároveň správne žalobu vo zvyšnej časti (suma 176,22 Eur, úrok z
omeškania, úrok 73,76 Eur, úrok z omeškania 1,38 Eur, poplatok za poistenie 1,46 Eur v časti 3.502,31
Eur, úrok 17,30 % ročne zo sumy 4.795,75 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75

% ročne zo sumy 2.864.98 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia) ako nedôvodnú zamietol. Pričom odvolací
súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že žalobca ani nenapadol osobitnou odvolacou argumentáciou
zamietnutiežalobyvčastiúrokzomeškania5%ročnezosumy1.897,89Eurod27.5.2016do30.6.2016,
úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 176,22 Eur od 1.7.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5
% ročne zo sumy 73,67 Eur od 27.5.2016 do zaplatenia, čím odvolaciemu súdu znemožnil prieskum

napadnutého rozsudku v tejto zamietnutej časti.

16. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádzaku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv, Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu

pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov

princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

17. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.)
a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského

úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca
v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí

uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. l/).

18. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto

smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že
niektoré náležitosti, ktoré má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy

o úvere a ďalšie sú vo VOP a to odkazom na anuitné splácanie bod 2.5.5 OP, ktoré podľa čl. 1.1
úverovej zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom však v spise sú založené iba Všeobecné
obchodné podmienky žalobcu s účinnosťou od 15.12.2014 a s účinnosťou od 1.3.2015, ktoré však
neobsahujú odvolateľom uvádzané body. V tomto kontexte teda neobstojí ani odkaz žalobcu na bod
2.5.5 OP (poradie uspokojovania pohľadávky). V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného

súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky
ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu,
aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru.
Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem
psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že

pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě).
Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze
přiznat právní ochranu.“

19. Podľa odvolacieho súdu, účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. l) zákona o

spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok
a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne
určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie
poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom
(napr. percentuálne). Keďže v zmluve nie je náležite určené, v akej časti má byť započítaná

splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti
má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky.
Práve i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy
o úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Preto poskytnutý úver
žalobcom žalovanému je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nepochybil preto súd prvej

inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).20. Odvolací súd sa s ohľadom na uvedené v odsekoch 17, 18, 19 s argumentáciou žalovaného, ktorý sa
nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.

21. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 poskytol

výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku
23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že
Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom
na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto
konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie

podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je
viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

22. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský

zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje
vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Zároveň zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom
jednoznačne požaduje uvedenie termínu konečnej splatnosti súčasne s dobou trvania zmluvy. K výkladu

oboch spomínaných ustanovení zákona (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/) o spotrebiteľských úveroch existuje
konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami
rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné
toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a
splátok poplatkov, ako aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o

spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10

ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012
Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj
pred 1.1.2013.

23. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských

úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom
Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy
účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku
smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako

také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

24. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici

priamy účinok.

25. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať

pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušenévšeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

26. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

27. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Uvedený názor je aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017).

28. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

30. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

31. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

32. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

33. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky

kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

34. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovoaj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

35. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí námietka žalobcu, že záver súdu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie náležitosti § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch a záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu si rozporuje, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku. Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu
a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods.

2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia žaloby z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti s
poukazom na obsah odseku 20 napadnutého rozsudku, ktorý v poslednej vete obsahuje jednoznačný
záver okresného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda
nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia
v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky
v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil, keď konkrétne zákonné ustanovenia aj súd

prvej inštancie riadne citoval v odsekoch 18 až 19 napadnutého rozsudku.

36.Navrhovaniedôkazovvcivilnomsporovomkonanímápriamuspojitosť spovinnosťoutvrdenia(§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP <., pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov
vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd

nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené
riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane,
potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom
procesnom postavení, čo je neprípustné.40. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca
predložil dôkazy, z ktorých bolo zistené, že medzi stranami sporu došlo k vzniku právneho vzťahu. Pokiaľ

však žalobca v niektorých častiach uplatneného nároku opomenul uviesť relevantné skutkové tvrdenia
(odsek 22 napadnutého rozsudku), nemal okresný súd inú možnosť, než žalobu v týchto častiach
(vyčíslený úrok z omeškania 1,38 Eur, poplatok zo poistenie 1,46 Eur) pre nedostatok skutkových tvrdení
majúce za následok neunesenie dôkazného bremena zamietnuť. Predloženie tabuliek prepočtu úrokov z
omeškaniaapoplatkuzapoisteniebezbližšejdefinície(vakejvýškeboliúrokyvypočítané,podľaktorého

ustanovenia Zmluvy boli účtované a za ktoré časové obdobie), bez poukazu na spôsob ich výpočtu,
na základe ktorých si žalobca uplatnil presne vyšpecifikované sumy uvedené v žalobnom petite, totiž
nemožno považovať za riadne preukázané, ktoré by súdu umožňovalo takto uplatnené nároky žalobcovi
priznať. Odvolací preto nepovažoval námietku o unesení dôkazného bremena ohľadom sumy 1,38 Eur
a sumy 1,46 Eur za dôvodnú. Odvolací súd nevidel nutnosť bližšie sa vyjadrovať k námietke unesenia
dôkazného bremena žalobcom ohľadom sumy 73,67 Eur (vyčísleného úroku), keďže zamietnutie žaloby

v tejto časti bolo súdom prvej inštancie správne uzavreté s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru.

41. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými

tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (II.
výrok),vrátanerovnakovecnesprávnehozávisléhovýrokuonáhradetrovkonania(III.výrok),odvolaním
napadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov), potvrdil.

42. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

43. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

45.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

46. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keďžalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

47. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).