Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. október 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/59/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810214666
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3810214666.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so
sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Údernícka 5 proti žalovaným 1/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., G. X/XXX a 2/ T. P., nar.
X.X.XXXX, bytom C. pod Z., Na O. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Milanom Josefom Bešťákom, bytom

Kamenec pod Vtáčnikom, Fialková 521/2, o zaplatenie 16.445,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/199/2010-350 zo dňa 10. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s
príslušenstvom, v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom
výroku o nároku štátu na náhradu trov konania z r u š u j e a v tejto častiv r a c i avec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V predmetnom spore súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 17C/199/2010-254 zo dňa 27.
marca 2013 žalobu proti žalovanému 2/ zamietol, žalobkyni proti žalovanému 2/ náhradu trov konania
nepriznal a nakoniec rozhodol, že o náhrade trov konania štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa
sa podanou žalobou proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne domáhala zaplatenia 16.445,33

eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia a s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne s 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia, pričom tvrdila, že žalovaný
2/ na motorovom vozidle žalovaného 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pričom nebolo uzavreté poistenie
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla,apretovdôsledkutejtoskutočnosti
musel za žalovaných zaplatiť poškodeným náhradu škody v návrhu uplatnenej výške. Súd vydal vo veci
dňa 11.11.2010 platobný rozkaz, ktorý bol žalovanému 1/ doručený dňa 1.12.2010, pričom žalovaný 1/
proti tomuto platobnému rozkazu odpor nepodal, a preto platobný rozkaz nadobudol dňa 17.12.2010

proti žalovanému 1/ právoplatnosť. Žalovaný 2/ podal proti platobnému rozkazu vecne odôvodnený
odpor. Uznesením zo dňa 13.12.2012 súd pripustil zmenu žaloby proti žalovanému 2/ tak, že tento je
povinný žalobkyni zaplatiť 16.496,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 15.446,19 eur
od 5.1.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne s 999,14 eur od 11.1.2010 do
zaplatenia a s úrokom z omeškania z 50,83 eur od 7.8.2012 do zaplatenia. Súd vykonal dokazovanie,
z ktorého zistil, že žalovaný 2/ dňa 14.2.2009 v čase o 15.05 hod. na motorovom vozidle na jednu

cestu požičanom od žalovaného 1/, pričom žalovaný 1/ ho nesprávne pred a po nehode uistil o tom,
že je poistená prípadná škoda spôsobená prevádzkou tohto motorového vozidla, o čom mu aj predložil
doklad, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a situácii cestnej premávky, narazil do predním idúceho motorového vozidla, ktoré sa posunulo do ďalšieho vozidla, čím mala byť spôsobená škoda,
ktorú zaplatila žalobkyňa poškodeným osobám v celkovej výške 16.496,16 eur. Medzi žalobkyňou a
žalovaným 2/ bolo sporné, aká škoda bola spôsobená na jednom z motorových vozidiel poškodených

v dôsledku dopravnej nehody. Súd na zistenie tejto spornej skutočnosti nariadil znalecké dokazovanie,
pričom zo znaleckého posudku vyplynulo, že škoda na tomto motorovom vozidle predstavovala čiastku
6.456,- eur, hoci žalobkyňa škodu na tomto motorovom vozidle poškodenému preplatila vo výške
7.576,67 eur. Voči námietkam žalobkyne sa znalec vyjadril vo svojom výsluchu, pričom jasne uviedol,
čo bolo základom jeho ohodnotenia, keď do ceny opravy motorového vozidla nezahrnul všetky položky,

ktoré boli vyúčtované vo faktúre, ktorú zaplatila tretia poisťovňa za opravu motorového vozidla a z ktorej
bez bližšieho preskúmania vychádzala aj žalobkyňa. Znalec uviedol, že vychádzal z objektivizovaného
poškodenia motorového vozidla, pričom program, ktorý pri ohodnotení použil, zohľadňuje to, že niektoré
práce potrebné na opravu nemožno započítať dvakrát, keďže tieto práce pri oprave rôznych dielov sú
totožné. Znalec vysvetlil aj ďalšie námietky žalobkyne, pričom zotrval na svojich záveroch v znaleckom
posudku. Vychádzajúc z toho, že znalec podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa odchýlil od výšky

škody na motorovom vozidle tvrdenej žalobkyňou, súd dospel k tomu, že nepovažoval za preukázané
tvrdenia žalobkyne o škode na poškodenom motorovom vozidle vo výške 7.576,67 eur, ale len vo výške
6.456,- eur, keďže takto určená výška škody zodpovedala výsledkom znaleckého dokazovania, ktoré
boli riadne zdôvodnené a vychádzali z poškodenia motorového vozidla tak, ako bolo objektivizované
v priebehu súdneho konania. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobkyňou bola v

priebehu konania preukázaná výška dôvodne zaplatených čiastok poškodeným osobám len vo výške
15.375,49 eur. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), ods. 7
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom poistení“) a podľa §
420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení

a ustanovení právnych predpisov súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne voči žalovanej 2/ nie
je dôvodná a preto ju zamietol. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom poistení žalobkyňa
poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti, teda ten, za ktorého plní žalobkyňa je
výlučne osoba, ktorá zodpovedá poškodeným osobám ako prevádzateľ podľa § 427 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, teda v tomto prípade žalovaného 1/ a nie osoba, ktorá prípadne zodpovedá poškodeným
osobám podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Inak povedané žalobkyňa pri poskytnutí plnenia
na náhradu škody tretím poškodeným osobám neplní za toho, kto škodu spôsobil, ale za toho, koho
prevádzkou motorového vozidla bola škoda spôsobená. Tento záver gramaticky výslovne vyplýva z
textu § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom poistení. Spôsobením škody prevádzkou nepoisteného

motorového vozidla nevzniká právny vzťah medzi navrhovateľom a osobou, ktorá protiprávne pri vedení
motorového vozidla konala, ale medzi žalobkyňou a prevádzateľom nepoisteného motorového vozidla.
Výklad opačného názoru v žalobkyňou podsúvanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/134/2009, podľa ktorého by mala mať žalobkyňa právo na náhradu poistných plnení aj
voči žalovanému 2/ ako osobe, ktorá protiprávne konala zvýrazňuje z § 24 ods. 2 písm. b) zákona o

povinnom poistení slovné spojenie „za ktorú zodpovedá osoba“, no celkom ignoruje slovné spojenie
„za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“ Ak by mal mať aj žalovaný 2/ povinnosť voči
žalobkyni na náhradu poskytnutých plnení, muselo by toto ustanovenie obsahovať aj slovné spojenie
„za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti“ alebo iný obdobný odkaz na zodpovednosť podľa §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právnym základom toho, že žalobkyňa plnila tretím osobám, nebolo

to, že žalovaný 2/ škodu spôsobil, ale to, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť mať poistenú
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedený záver o tom, že právo
žalobkyne podľa § 24 ods. 7 sa vzťahuje len na prevádzateľa motorového vozidla vyplýva aj z osobitých
okolností tohto prípadu, keď bol žalovaný 2/ žalovaným 1/ ubezpečený o poistení motorového vozidla,
pričom spolu s motorovým vozidlom predložil žalovanému 2/ aj doklady preukazujúce to, že motorové

vozidlo bolo poistené na škodu spôsobenú jeho prevádzkou. Ak by malo byť dané právo žalobkyne aj
proti žalovanému 2/, nemohla by sa žiadna osoba požičiavajúca si motorové vozidlo, či už komerčne
alebo v rámci bežných občianskych vzťahov, spoľahnúť na tvrdenia a listiny predložené prevádzateľom
motorového vozidla, ale musela by sa iným spôsobom uistiť a zabezpečiť si dôkaz o povinnom
zmluvnom poistení požičiavaného motorového vozidla. Iné ako ku dňu prenechania aktualizované

písomné potvrdenie od poisťovateľa si na tento účel možno len ťažko predstaviť, tak ako si možno ťažko
predstaviť to, že by si vôbec niekto vo vedomí takýchto povinností voči žalobkyni vôbec od niekoho
motorového vozidla požičal alebo na základe iného dôvodu užíval. Aplikácia takýchto pravidiel by zrejme
viedla k celkom nepraktickým postupom, ktoré by zaťažovali nie toho, kto je povinný mať povinnézmluvnépoistenie,aletoho,ktorýsamôžesámrozhodnúť,čisipoistíalebonepoistísvojuzodpovednosť
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1
O.s.p. Žalobkyňa v spore proti žalovanému 2/ úspešná nebola, preto jej súd právo na náhradu trov

konania nepriznal. Úspešný žalovaný 2/ si náhradu trov konania neuplatnil.

2. Na odvolanie žalobkyne tunajší odvolací súd uznesením č.k. 6Co/323/2013-279 zo dňa 08. júla
2015 uvedený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že z porovnania obsahu odôvodnenia v

časti týkajúcej sa odklonu od právneho názoru najvyššieho súdu a celého odôvodnenia rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/134/2009 zo dňa 31.08.2010 vyplynulo, že súd
prvej inštancie v prejednávanej veci uviedol tie isté právne argumenty, ako Krajský súd v Banskej
Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/321/2008 zo dňa 21.01.2009, ktorý právny názor krajského súdu
bol najvyšším súdom označený za nesprávny. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti neuviedol, žiadne
okolnosti alebo argumenty, pre ktoré by malo ísť o riešenie inej ako porovnateľnej veci. Podľa ustálenej

súdnej praxe (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/31/2009
zo dňa 24.03.2010) obsahom ústavne zakotveného princípu právneho štátu je vytvorenie právnej
istoty v tom, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,

je ústavne neudržateľná. Aj keď právne závery všeobecných súdov v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, protichodné právne závery vyslovené v
analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty a ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie. S poukazom na to, že súd prvej inštancie odôvodnil odklon od právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/134/2009 zo

dňa 31.8.2010 právnymi úvahami, ktoré najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí, týkajúcom sa obdobnej
veci, označil za nesprávne, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v rozpore s princípom
právnej istoty nesprávne aplikoval ustanovenie § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v znení
neskorších predpisov. To, že vyššie uvedený právny názor najvyššieho súdu na aplikáciu § 24 ods. 2
písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov ostáva doposiaľ nemenný, potvrdzuje

aktuálneajrozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/190/2014zodňa24.7.2015.
K tomu odvolací súd dodal, že vo svojej rozhodovacej činnosti sa už v minulosti priklonil k vyššie
uvedeným právnym záverom najvyššieho súdu k aplikácii § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z.
v znení neskorších predpisov, pričom doposiaľ nezistil dôvod odkloniť sa od uvedenej súdnej praxe.
Za dôvodné považoval odvolací súd aj námietky žalobkyne v odvolaní pokiaľ ide o skutkové zistenia

súdu prvej inštancie ohľadne škody spôsobenej na vozidle zn. Renault Clio. Podľa ustálenej súdnej
praxe pre rozsah náhrady škody je rozhodný rozsah nákladov nevyhnutných na uvedenie poškodenej
veci do pôvodného stavu. Je tiež nepochybné, že výšku škody určuje súd, pričom prípadný znalecký
posudok je len jedným z dôkazov, na základe ktorých má súd ustáliť správnu výšku škody. U motorových
vozidiel súdna prax ustálila, že ide o náklady nevyhnutné na opravu vozidla za účelom uvedenia do

pôvodného stavu, pričom ide o opravu vykonanú v značkovom servise postupom určeným výrobcom.
V danej veci sa v spise nachádza faktúra za opravu uvedeného vozidla (javí sa, že ide o faktúru
za opravu v značkovej opravovni) a závery znalca o určení výšky škody, ktoré závery sa navzájom
líšia. Z tohto dôvodu a s poukazom na vyššie uvedenú ustálenú súdnu prax sa javí ako nedostatočný
postup znalca pri určovaní škody na motorovom vozidle, výška ktorej je závislá od konkrétnej výšky

nákladov na opravu v značkovej opravovni. Pokiaľ znalec spochybňoval sumu za vykonanú opravu
v značkovej opravovni, jeho povinnosťou malo byť predovšetkým označenie konkrétnych jednotlivých
položiek, ktoré nepovažoval za opodstatnené s vysvetlením konkrétnych dôvodov takéhoto záveru.
Podľa názoru odvolacieho súdu akékoľvek systémy na určenie ceny opravy, teda aj znalcom uvedený
systém AUDATEX, sú len orientačnými pomôckami, ktoré bez ďalšieho nemôžu slúžiť k prevereniu

správnosti konkrétnej faktúry za opravu vozidla v značkovej opravovni. Ak znalec vychádzal z toho že
vozidlo nemohol skontrolovať a nemohol preto skontrolovať ani niektoré položky, ktoré si naúčtovala
opravovňa, mal požiadať súd o doplnenie dokazovania za účelom objasnenia, prečo boli z jeho hľadiska
nejasné úkony značkovou opravovňou vykonané a následne posúdiť ich účelnosť z hľadiska potreby
uvedenia vozidla do pôvodného stavu. Za dôvodnú námietku považoval odvolací súd aj námietku

žalobkyne, podľa ktorej znalec nepristúpil k zmene koeficientu predajnosti vozidla oproti jeho stavu
pred poškodením. Znalec to odôvodnil, že tak konal na základe zrážky 20 % z hodnoty karosérie.
Takýto postup znalca sa nejaví súladný s reálnymi skúsenosťami, podľa ktorých poškodenie vozidla
haváriou v zásade znižuje všeobecnú cenu konkrétneho vozidla ako celku oproti cene takéhoto vozidlabezprostredne pred poškodením, teda poškodenie vozidla haváriou neznižuje len hodnotu poškodenej
časti vozidla. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. V poradí druhým, v tomto odvolacom konaní preskúmavaným, rozsudkom č.k. 17C/199/2010-350 zo
dňa 10. októbra 2016 súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 15.533,49 eur
s úrokom s omeškania v sadzbe 9 % ročne z 14.483,52 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od
11.1.2010 do zaplatenia a v sadzbe 8,75 % ročne z 50,83 eur od 16.11.2012 do zaplatenia, a to do troch

dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že povinnosť žalovaného 2/ zaniká v rozsahu plnenia žalovaného
1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza č.k. 17Ro/209/2010-48 z 11.11.2010, v
prevyšujúcej časti o zaplatenie 962,67 eur s príslušenstvom žalobu zamietol, žalobcovi náhrada trov
konania proti žalovanému 2/ nepriznal a štátu náhradu trov konania proti žalobcovi a žalovanému 2/
nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom žalovaného

1/ vzniklo na základe zmluvy uzavretej 13.11.2006 žalovaným 1/ s poisťovňou, pričom žalovaný 1/
podľa tejto zmluvy zaplatil poistné za dve ročné obdobia a poistné za ročné obdobie od 31.12.2008
nezaplatil, hoci v poistnej zmluve bolo dohodnuté, že ročné poistné je splatné prvý deň príslušného
poistného obdobia. Preto poistenie zaniklo k 31.1.2009. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli tvrdenia
žalovaného 2/ o tom, že by žalovaný 1/ motorové vozidlo prenechal žalovanému 2/ za odplatu v

rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti autopožičovne. Takto tvrdená skutočnosť vyplynula len z
výsluchu žalovaného 2/ a žalovaný 1/ túto skutočnosť vo svojom výsluchu poprel, keď uviedol, že
motorové vozidlo žalovanému 2/ prenechal v rámci rodinných vzťahov bezodplatne. Tejto skutočnosti
nasvedčoval aj vykonaný listinný dôkaz - poistná zmluva, z ktorej bolo zrejmé, že motorové vozidlo,
ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda bolo poistené žalovaným 1/ ako fyzickou osobou bez

akéhokoľvek údaju o tom, že by bolo určené na podnikanie žalovaného 1/. Čo sa týka skutočností
potrebných na zistenie výšky nároku medzi žalobcom a žalovaným 2/ bolo sporné len to, aká škoda bola
spôsobená na jednom z motorových vozidiel poškodených v dôsledku dopravnej nehody. Z listinných
dôkazov predložených žalobkyňou vyplynulo, že táto škoda predstavoval čiastku 7.567,67 eur a bola
tvorenánákladminaopravu7.022,21eur,ktorévznikliopravoumotorovéhovozidlaznačkovýmservisom

TT-CAR, s.r.o. a znehodnotením motorového vozidla v dôsledku poškodenia vo výške 514,46 eur. Súd
na zistenie tejto spornej skutočnosti nariadil znalecké dokazovanie, pričom zo znaleckého posudku
po jeho doplnku vyplynulo, že škoda na tomto motorovom vozidle predstavovala čiastku 6.605,- eur,
hoci žalobkyňa výšku škody na tomto motorovom vozidle poškodenému preplatil vo výške 7.576,67
eur. Žalobkyňa navrhla, aby súd vychádzal zo škody, ktorá bola určená havarijnou poisťovňou a ktorú

ona akceptovala pri náhrade tejto poisťovni. Voči námietkam žalobkyne sa znalec vyjadril vo svojom
výsluchu, pričom jasne uviedol, čo bolo základom jeho ohodnotenia, keď do ceny opravy motorového
vozidla nezahrnul všetky položky, ktoré boli vyúčtované vo faktúre, ktorú zaplatila tretia poisťovňa za
opravu motorového vozidla a z ktorej bez bližšieho preskúmania vychádzala aj žalobkyňa. Znalec
vychádzal z objektivizovaného poškodenia motorového vozidla, pričom program, ktorý pri ohodnotení

použil, zohľadňuje to, že niektoré práce potrebné na opravu nemožno započítať dvakrát, keďže tieto
práce pri oprave rôznych dielov sú totožné. Znalec vysvetlil aj ďalšie námietky žalobcu, pričom zotrval
na svojich záveroch v znaleckom posudku. Napriek tomu súd opätovne znalca vyslúchol, pričom
znalec vo svojom výsluchu uviedol, že pri ohodnocovaní znaleckým programom sa nevychádza z
faktúry za odstránenie poškodenia vozidla, teda predmetom jeho znaleckej činnosti nie je preskúmanie

správnosti faktúry, ale vychádza sa z poškodení, ktoré sú objektivizované ohliadnutím likvidátorom
poisťovne. Vzhľadom na to súd nariadil doplnenie znaleckého posudku tak, že úlohou znalca nebolo
určiť výšku škody, ale dôvodnosť vyúčtovania jednotlivých položiek vo faktúre za opravu poškodeného
motorového vozidla. Znalec v doplnení znaleckého posudku vychádzal z faktúry za opravu motorového
vozidla, pričom na rozdiel od žalobcu dospel k záveru, že ak by vychádzal z faktúry, tak by dôvodne

vyúčtovaná suma opravy predstavovala čiastku 6.323,- eur a vplyv na hodnotu motorového vozidla
čiastku 282,- eur, teda celkom by výška škody predstavovala čiastku 6.605,- eur. Vychádzajúc z toho,
že znalec podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa odchýlil od výšky škody na motorovom vozidle
tvrdenej žalobkyňou, súd dospel k tomu, že nepovažoval za preukázané tvrdenia žalobkyne o škode
na poškodenom motorovom vozidle vo výške 7.576,67 eur, ale len vo výške 6.605,- eur, keďže takto

určená výška škody zodpovedala výsledkom znaleckého dokazovania, ktoré boli riadne zdôvodnené a
vychádzali z poškodenia motorového vozidla tak, ako bolo objektivizované po poškodení motorového
vozidla. Žalobkyňou tvrdená hodnota poškodenia motorového vozidla vychádzala zo subjektívnej
hodnoty určenej ohodnotením opravy u tretieho subjektu. Znalec v znaleckom posudku a vo svojomvýsluchu vysvetlil, z akého dôvodu sa odchýlil od tvrdení žalobkyne. Dôvodom bolo to, že sa odchýlil
od všeobecnej ceny motorového vozidla, ktorá bola tvrdená žalobkyňou, pričom táto odchýlka vyplýva
z jeho ohodnotenia, keď dospel k záveru, že hodnota motorového vozidla v čase jeho poškodenia

predstavovala nie 7.690,- eur, ale 6.970,- eur. Okrem toho znalec vyjadril, z akého dôvodu sa odchýlil
od výšky škody tvrdenej žalobkyňou, ktorá spočívala v nákladoch na opravu motorového vozidla, keď
zo znaleckého posudku vyplynulo, že nedôvodne boli účtované dve položky, a to koberce kufra a
drobné diely zadnej časti. Ostatné rozdiely boli spôsobené tým, že znalec použil pri výpočte škody
autorizovaný program zohľadňujúci potrebu náhradných dielov a práce potrebnej na vykonanie opravy

poškodenia tak, ako bolo objektivizované obhliadkou likvidátora. Tieto závery znalca neboli konkrétnymi
námietkami žalobkyne spochybnené, pričom škoda, ktorú tvrdila žalobkyňa vyplývala zo subjektívneho
ohodnotenia ceny opravy faktúrou vystavenou autorizovaným servisom. Doplnok znaleckého posudku
bol advokátovi žalobcu doručený 15.6.2016 s výzvou na vyjadrenie k znaleckému posudku v lehote 10
dní od doručenia. Žalobca sa k takto doručenému doplnku znaleckého posudku vyjadril až podaním
doručeným súdu 21.9.2016, a to potom ako mu 23.8.2016 bolo doručené predvolanie na pojednávanie

s tým, že navrhol vypracovanie ďalšieho doplnku k znaleckému posudku. Na tento návrh na vykonanie
dokazovania súd podľa § 153 ods. 2 CSP neprihliadol, keďže žalobkyňa mala dostatok času na to, aby
návrh na doplnenie znaleckého posudku podal v lehote stanovenej súdom, a nie až potom, ako mu
bolo doručené predvolanie na pojednávanie. Nariadenie doplnenie znaleckého posudku by si vyžiadalo
nariadenie ďalšieho pojednávania, a preto súd na tento návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania

neprihliadol. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobkyňou bola v priebehu konania
preukázaná výška dôvodne zaplatených čiastok poškodeným osobám 15.533,49 eur a nie v žalobe po
jej zmene tvrdených 16.496,16 eur, pričom rozdiel vyplynul z toho, že nebolo dôvodné vyčíslenie škody
na poškodenom motorovom vozidle vo výške 7.597,67 eur, ale len vo výške 6.605,- eur. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa výzvami z 4.12.2009 a z 10.12.2009 žalovaného 2/ vyzvala k

tomu, aby jej zaplatil škodu vo výške 15.447,- eur do 4.1.2010 a škodu vo výške 999,- eur do 10.1.2010,
pričom žalovaný zásielku s týmito výzvami dňa 15.12.2009 odoprel prijať. Žalobkyňa si zmenou žaloby,
ktorá bola advokátovi žalovaného doručená 15.11.2012 proti žalovanému 2/ uplatnila náhradu škody
spôsobnej na zdraví 50,83 eur, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa na
náhradu tejto škody žalovaného vyzvala tak, aby táto výzva bola doručená žalovanému 2/. Uvedené

skutočnosti a skutočnosti, ktoré vyplynuli z predtým vykonaného dokazovania súd opätovne posúdil
podľa § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlavzneníneskoršíchpredpisov(ďalej
len „zákon o povinnom poistení“) a podľa § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 2/ 14.2.2009 o 15.05 hod. na motorovom vozidle,

ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho prevádzkou nebola poistená, neprispôsobil rýchlosť
jazdy svojim schopnostiam a situácii cestnej premávky, narazil do pred ním idúceho motorového vozidla,
ktoré sa posunulo do ďalšieho vozidla. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa za škodu
spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného 2/ zaplatila poškodeným osobám dôvodne 15.533,49 eur
a nie v žalobe tvrdených 16.496,16 eur. Preto súd žalobe sčasti o zaplatenie istiny 15.533,49 eur vyhovel

a v prevyšujúcej časti o zaplatenie istiny 942,67 eur žalobu zamietol. Súd žalobkyni proti žalovanému
2/ podľa § 517 ods. 2 v spojení s § 563 Občianskeho zákonníka priznal v sadzbách podľa § 3 ods.
1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka aj
úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 14.483,52 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od
11.1.2010 do zaplatenia a v sadzbe 8,75 % ročne z 50,83 eur od 16.11.2012 do zaplatenia. Žalobkyňa si

zmenou žaloby, ktorá bola advokátovi žalovaného 2/ doručená 15.11.2012, proti žalovanému 2/ uplatnila
náhradu škody spôsobnej na zdraví 50,83 eur, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by
žalobkyňa na náhradu tejto škody žalovaného vyzvala tak, aby táto výzva bola doručená žalovanému
2/. Preto súd žalobkyni úrok z omeškania z tejto čiastky priznal len od 16.11.2012, a nie od 7.8.2012,
keďže žalovaný 2/ sa do omeškania dostal až potom, ako mu bola doručená žalobkyňou zmenená

žaloba. Vzhľadom na to, že na rovnaké plnenie bol vo vzťahu k žalobkyni právoplatným platobným
rozkazom zaviazaný i žalovaný 1/ súd povinnosť žalovaného 2/ vyjadril tak, že jeho povinnosť zaniká v
rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k.
17Ro/209/2010-48. O náhrade trov konania žalobkyne a štátu proti žalovanému 2/ súd rozhodol podľa
§ 257 CSP tak, že náhradu trov konania im nepriznal, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že v prípade žalovaného 2/ ide o osobu s príjmom na hranici minimálnej mzdy, ktorá v čase začatia
konania mala vyživovaciu povinnosť k štyrom deťom a ktorá za protiprávne konanie, ktoré zakladá jej
zodpovednosť vo vzťahu k žalobcovi bola postihnutá v trestnom konaní. Osobitne súd prihliadol na to, že
z vykonaného dokazovania vyplynulo, to že žalovaný 2/ bol dobromyseľný v tom, že zodpovednosť zaškodu spôsobenú jeho protiprávnym konaním bola poistená žalovaným 1/ a primárnym dôvodom toho,
že žalobkyni vznikol nárok proti žalovanému 2/ bolo to, že žalovaný 1/ zabudol zaplatiť poistné, čo malo
za následok zánik poistenia. Žalobkyňa mala v prevažnej časti svojho návrhu procesný úspech. Preto

súd štátu proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný 2/. Opätovne zdôraznil, že
si automobil požičal v požičovni žalovaného 1/, kde aj žiadal o vyhotovenie zmluvy o pôžičke, čo mu bolo
prisľúbenépriodovzdanívozidla.Tiežbolzostranyžalovanéhoupovedomený,žepožičiavanýautomobil

je riadne poistený a to aj havarijnou poistkou. Žalovaný 2/ nemal žiadne tušenie, že požičiavané vozidlo
nebolo vozidlom požičovne ale osobným vozidlo žalovaného 1/. Bol teda žalovaným 1/ oklamaný a je
potom absurdné, aby, ak sa žalovanému 1/ podarí vyhnúť úspešne exekúcii, on sám znášal celú škodu.
Preto navrhol, aby odvolací súd voči nemu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobu žalobkyne proti
nemu zamietol.

5. Žalobkyňa na toto odvolanie žalovaného 2/ uviedla, že skutočnosti tvrdené žalovaným 2/ v jeho
odvolaní nie sú vo vzťahu k jej nároku relevantné a mohli by byť relevantné len vo vnútornom vzťahu
medzi žalovanými. Pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ v spore už potvrdil aj odvolací súd v rozhodnutí,
ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie.
6. Žalovaný 2/ k tomu uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nemôže stotožniť z dôvodov,

ktoré v odvolaní uviedol, a preto proti nemu odvolanie podal.

7. Proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie aj žalobkyňa a to
do výroku, ktorým súd prvej inštancie jej žalobu voči žalovanému 2/, konkrétne v sume 631,46 eur
s príslušenstvom, ako aj do výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni náhradu trov

konania voči žalovanému 2/. Uviedol, že v týchto častiach rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zároveň žalobkyňa namietla procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s ponechaním platobného

rozkazu č.k. 17Ro/209/2010-48 zo dňa 11.11.2010 v platnosti voči žalovanému 1/. Žalobkyňa konkrétne
uviedla, že v konaní bola sporná výška požadovanej sumy vyplatenej žalobkyňou v súvislosti s
poškodením motorového vozidla Renault Clio, EČV: G Uplatňovaná suma sa skladá z nákladov na
opravu vozidla a vplyvu opravy poškodenia na technickú hodnotu vozidla vyjadreného v peniazoch, tzv.
znehodnotenia. V spore vyhotovil znalec vo vzťahu k spornej škode na vozidle znalecký posudok č.

28/2012, v zmysle ktorého mala celková škoda na vozidle predstavovať sumu 6.456,00 eur. Závery tohto
znaleckého posudku namietala žalobkyňa a k jej námietkam zaujal stanovisko odvolací súd v uznesení
sp.zn. 6Co/323/2013 zo dňa 8.7.2015. V zmysle tohto rozhodnutia sa odvolaciemu súdu javil byť postup
znalca pri určovaní škody na motorovom vozidle, ktorá je závislá od konkrétnej výšky nákladov na
opravu v značkovej opravovni, ako nedostatočný. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ znalec spochybňoval

sumu za vykonanú opravu v značkovej opravovni, jeho povinnosťou malo byť predovšetkým označenie
konkrétnych jednotlivých položiek, ktoré nepovažoval za opodstatnené s vysvetlením konkrétnych
dôvodov takéhoto záveru. Odvolací súd považoval za dôvodnú aj námietku žalobkyne, podľa ktorej
znalec nepristúpil k zmene koeficientu predajnosti vozidla oproti jeho stavu pred poškodením. Po
zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie v predmetnom spore súd prvej inštancie uložil

znalcovi preskúmať dôvodnosť účtovania jednotlivých položiek vo faktúre, ktoré boli účtované za účelom
odstránenia škody na motorovom vozidle tak, aby bolo zrejmé, ktoré položky boli účtované dôvodne,
teda boli nevyhnutné na odstránenie poškodenia motorového vozidla. Iné povinnosti mu v rozpore so
závermi odvolacieho súdu neuložil. V následne podanom znaleckom posudku - doplnení pôvodného
znaleckého posudku znalec uviedol, že 2 položky z faktúry boli fakturované nedôvodné a to položka

korb. kufra o sume 175,40 eur bez DPH a položka drob. diely zad. časti o sume 102,93 eur, spolu 278,33
eur bez DPH, t.j. 331,21 eur s DPH. Ďalšie nezrovnalosti vo faktúre nenašiel, preto logicky by mali
náklady na opravu vozidla, pri akceptovaní faktu, že bola oprava vykonaná v značkovom autoservise,
predstavovať sumu 6.731,- eur (7.062,21 eur - 331,21 eur). Znalec však opätovne pri výpočte ceny
opravy vychádzal zo systému AUDATEX, pričom výšku nákladov na opravu vozidla ustálil na sume

6.323,- eur. Nie je pritom zrejmé, v čom spočíva rozdiel 408,- eur (6.731 eur - 6.323 eur), keď znalec
v doplnení k znaleckému posudku iné položky faktúry nerozporoval a prečo súd prvej inštancie tento
rozdiel akceptoval. Podľa žalobkyne skutočnú výšku nákladov na opravu vozidla nie je možné určiť
základe nejakého počítačového programu, nakoľko v reálnom živote sa v trhovej ekonomike autoservisynespravujú jednotnými tabuľkami, ale nimi fakturované náklady závisia od rôznych faktorov a výška ceny
opravy v jednotlivých autoservisoch líši. Odlišnosti spočívajú tiež v tom, či opravu vykonáva autorizovaný
servis alebo neautorizovaný servis, pričom rozhodnutie dať si opraviť vozidlo v autorizovanom servise

nemožno dávať poškodenému za vinu a rovnako nie je možné z uvedeného dôvodu ukrátiť žalobkyňu. Z
uvedeného dôvodu má žalobkyňa za to, že náklady na opravu poškodeného vozidla Renault Clio, EČV:
G (po odpočítaní neoprávnene fakturovaných položiek) predstavujú 6.731,- eur a nie v napadnutom
rozsudku uvedenú sumu 6.323,- eur. Keďže žalobkyňa preplácala skutočnú škodu (vynaložené náklady
na opravu vozidla), je nevyhnutné, aby súd pri posudzovaní nároku na regres plnenia, bral túto skutočnú

škodu do úvahy. Žalobkyňa ďalej namietala aj vyhodnotenie ďalšej časti ňou uplatňovanej sumy regresu
súdom prvej inštancie, tzv. znehodnotenia. V znaleckom posudku znalec znehodnotenie určil na sumu
282,- eur pri koeficiente predajnosti vozidla 1,0000. Vo vzťahu k znehodnoteniu sa znalec nepristúpil k
zmene koeficientu predajnosti vozidla (ktoré mohol a mal podľa názoru žalobkyne v zmysle vyhlášky
č. 492/2001 Z.z. upraviť na hodnotu 0,9500 - vozidlo s prevádzkou kratšou ako 2 roky a oprava na
vyrovnávacom zariadení), ktoré odôvodnil tak, že konal na základe zrážky 20% z hodnoty karosérie.

Takýto postup sa však v zmysle vyššie uvedeného zrušujúceho rozhodnutia odvolaciemu súdu nejaví
byť súladný s reálnymi skúsenosťami, podľa ktorých poškodenie vozidla haváriou v zásade znižuje
všeobecnú hodnotu konkrétneho vozidla ako celku oproti cene takéhoto vozidla bezprostredne pred
poškodením, teda poškodenie vozidla neznižuje len hodnotu poškodenej časti vozidla. Napriek tejto
skutočnosti však súd prvej inštancie neuložil znalcovi povinnosť prehodnotiť koeficient predajnosti

vozidla a bez toho, aby naplnil závery a názory odvolacieho súdu uvedené v zrušujúcom rozhodnutí,
rozhodol a prijal odvolacím súdom spochybnený záver znalca. Podľa žalobkyne uvedeným konaním súd
prvej inštancie porušil právo strán konania na spravodlivý súdny proces. Žalobkyňa je aj naďalej toho
názoru, že znalec mal použiť koeficient K22 v hodnote 0,9500. V takom prípade by v jeho výpočtoch
koeficient predajnosti vozidla po oprave KP2 predstavoval 1,0400 a výška vypočítaného znehodnotenia

by tak predstavovala sumu 646,80 eur (poisťovňa Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s. ju vypočítala na
sumu 514,46 eur, ako je uvedené vo výpočte hodnoty vozidla a výšky škody, ktorý tvorí súčasť súdneho
spisu; rozdiel medzi sumami 646,80 eur a 514,46 eur vznikol rozdielnou metodikou výpočtu). Výška
plnenia, ktoré mal podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie žalobkyni v súvislosti so škodou na
motorovom vozidle Renault Clio, EČV: G priznať predstavuje sumu 7.245,- eur (náklady na opravu

6.731,- eur + vplyv opravy na TH vozidla 514,- eur). Nakoniec žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí ani
s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým jej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Podľa nej je aj
toto rozhodnutie nesprávne. Nie je zrejmé, akým dôkazom mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalovaný 2/ je osobou s príjmom na hranici hmotnej núdzi (hoci uvádza, že to vyplynulo z vykonaného
dokazovania). Z rozhodnutia nevyplýva, že by sa súd oboznamoval s akýmkoľvek potvrdením o prijme

žalovaného 2/ a ani žalobkyni nebol žiaden takýto dôkaz doručený. Neobstojí ani odôvodnenie súdu,
podľa ktorého mal žalovaný 2/ v čase začatia konania (teda pred 6 rokmi) vyživovaciu povinnosť k
4 deťom. Podľa žalobkyne skutočnosť, že žalovaný 2/ mal vyživovaciu povinnosť k 4 deťom pred
6 rokmi je irelevantná. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by táto vyživovacia povinnosť trvala
aj naďalej. Navyše, ak by aj trvala, samotná vyživovacia povinnosť hoc aj k 4 deťom sama osebe

nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov. Takýmto dôvodom tiež
podľa žalobkyne nie je a ani nemôže byť skutočnosť, že žalovaný 2/ bol v súvislosti s protiprávnym
konaním, ktoré zakladá jeho zodpovednosť vo vzťahu k žalobkyni, postihnutý v trestnom konaní.
Každý je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky a konať tak, aby druhým nevznikla škoda. Ak
tieto pravidlá nedodrží, je prirodzené, že musí byť potrestaný v zmysle právnych predpisov a musí

za svoje konanie niesť následky. Žalovaný 2/ porušil pravidlá cestnej premávky v takej intenzite, že
spôsobil nielen materiálnu škodu, ale aj škodu na zdraví a dopustil sa trestného činu ublíženia na
zdraví. Toto jeho konanie je potrebné odsúdiť a nie mu titulom spáchania trestného činu poskytovať
úľavy. Rovnako irelevantným je dôvodenie, že bol žalovaný 2/ dobromyseľný v tom, že mal za to, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho protiprávnym konaním bola poistená žalovaným 1/. Žalovaný

2/ si bol vedomý toho, že nepoužíva svoje motorové vozidlo a preto si mal existenciu poistenia vozidla
riadne preveriť, napr. u príslušnej poisťovne. Bez ohľadu na uvedené však má žalobkyňa za to, že
otázka dobromyseľnosti a spoľahnutia sa na tvrdenie žalovaného 1/ a ním predložené listiny, je otázkou
vnútorného vzťahu žalovaných 1/ a 2/ a nie vzťahu žalobkyne a žalovaného 2/. Záverom žalobkyňa
poukázala na, podľa nej, nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý zrušil platobný rozkaz

č.k. 17Ro/209/2010-48 zo dňa 11.11.2010 len vo vzťahu k žalovanému 2/. V danom prípade majú byť na
plnenie zaviazaní obaja žalovaní spoločne a nerozdielne a preto má za to, že mal súd v prípade odporu
podaného žalovaným 2/ zrušiť platobný rozkaz ako taký. Zo všetkých uvedených dôvodov žalobkyňa
navrhla, aby odvolací súd zrušil platobný rozkaz tiež vo vzťahu k žalovanému 1/ a zaviazal žalovaného 1/na zaplatenie požadovaného plnenia a náhrady trov konania v zmysle jej žaloby a rozsudok v napadnutej
časti zmenil tak, že prizná žalobcovi vo vzťahu k žalovanému 2/ nárok na zaplatenie sumy 631,46 eur s
príslušenstvom a prizná mu tiež voči žalovanému 2/ právo na náhradu trov konania.

8. K odvolaniu žalobkyne žalovaný 2/ písomne uviedol, že sa nestotožňuje so závermi žalobkyne,
že výška škody na vozidle Renault Clio bola servisom správne vyúčtovaná. Výpočet bol vyhotovený
lajdácky a nezodpovedne a znalec poukázal na nezrovnalosti v ňom. Podľa žalovaného 2/ bola vyčíslená
aj výmena ľavého koncového svetla, ktoré však podľa dokumentácie tiež nebolo poškodené. Znalec

podľa žalovaného 2/ pri vyčíslení škody postupoval správne a ďalšie návrhy žalobkyne na doplnenie
dokazovania sú len umelým naťahovaním sporu. Nakoniec poukázal žalovaný 2/ aj na to, že ak sa
argumentuje rozhodnutím najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnom prípade, tak tieto prípady
sú si len vzdialene podobné a z nedávnej doby sú mu známe minimálne dve rozdielne a odporujúce
rozhodnutia tejto súdnej inštancie v úplne rovnakých veciach.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 CSP v rozsahu a z
dôvodov odvolania žalobkyne a žalovaného 2/, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť a v napadnutej zamietavej časti čo do sumy
631,46 eur s príslušenstvom a v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj

v súvisiacom výroku o nároku štátu na náhradu trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a
vec v tejto časti vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. V predmetnom spore si žalobkyňa svojou žalobou uplatnila nárok na náhradu poistného plnenia,
ktoré poskytla poškodeným z poistného garančného fondu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená pri
prevádzke motorového vozidla, ku ktorému nebolo v čase dopravnej nehody, pri ktorej škoda vznikla,

uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Svoj nárok si žalobkyňa uplatnila proti žalovaným 1/ a 2/ a to proti žalovanému 1/ ako držiteľovi
vozidla, ktorý nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a proti žalovanému 2/ ako osobe, ktorá za škodu zodpovedá podľa §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. V spore súd prvej inštancie vydal dňa 11. novembra 2010 platobný rozkaz č.k. 17Ro/209/2010-48,
ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/, aby spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatili 16.445,33 eur spolu s 9 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 15.446,19 eur od 05.01.2010 do zaplatenia a zo sumy 999,14 eur
od 11.1.2010 do zaplatenia. Platobný rozkaz bol doručený žalovaným 1/ a 2/ do vlastných rúk. Odpor

proti platobnému rozkazu podal len žalovaný 2/, v dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval platobný
rozkaz voči žalovanému 1/ za právoplatný a vykonateľný a vo vzťahu k žalovanému 1/ vyznačil na
predmetnom platobnom rozkaze právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 17.12.2010.

12. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namieta, že podaním odporu zo strany žalovaného 2/ došlo k zrušeniu

platobného rozkazu aj vo vzťahu k žalovanému 1/ a súd prvej inštancie mal tak jej žalobu prejednať a
rozhodnúť o nej rozsudkom nielen voči žalovanému 2/ ale aj voči žalovanému 1/. Odvolací súd s tým
nesúhlasí a uvedený procesný postup súdu prvej inštancie považuje po preskúmaní veci za správny.

13. V tomto spore na strane žalovaného vystupujú dva subjekty, dve fyzické osoby. Za účelom posúdenia

účinkov odporu žalovaného 2/ proti platobnému rozkazu, ktorý bol v spore vydaný, je potom potrebné si
ujasniť,čisanastranežalovanejjednáosamostatnéprocesnéspoločenstvožalovaných1/a2/aleboide
o nerozlučné procesné spoločenstvo žalovaných 1/ a 2/ a to za podmienok stanovených v Občianskom
súdnom poriadku /od 01.07.2016 nahradený Civilným sporovým poriadkom/ ako procesnom predpise,
ktorý bol platný a účinný v čase začatia konania v tomto spore i v čase podaniu odporu žalovaného 2/

proti platobnému rozkazu.
14. V občianskom súdnom konaní v prípade plurality subjektov na jednej procesnej strane vzniká
tzv. procesné spoločenstvo /91 O.s.p./. Zákon rozlišuje v zásade dva druhy takéhoto procesného
spoločenstva-samostatnéanerozlučné.Vprípadesamostatnéhoprocesnéhospoločenstva/§91ods.1
O.s.p./ koná každý z nich sám za seba /samostatne/, jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva

a povinnosti ostatných účastníkov na tej istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé
od práv a povinností ostatných spoločníkov a preto aj odpor jedného z účastníkov takéhoto procesného
spoločenstvaprotiplatobnémurozkazunemávplyvnaplatobnýrozkazvovzťahukostatnýmúčastníkom
takéhoto procesného spoločenstva. V prípade tzv. nerozlučného procesného spoločenstva /§ 91 ods.2 O.s.p./, keď z hľadiska hmotno-právneho je predmetom konania právo alebo povinnosť nedielnej
povahy a je potrebné, aby sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých účastníkov, platia
úkony jedného zo spoločníkov aj za ostatných spoločníkov. V takýchto prípadoch ak čo i len jeden z

nerozlučných procesných spoločníkov podal včas vecne odôvodnený odpor proti platobnému rozkazu,
bude mať jeho odpor za následok zrušenie platobného rozkazu v celom rozsahu, teda aj vo vzťahu
k ostatným účastníkom takéhoto procesného spoločenstva, a to aj keby títo odpor proti platobnému
rozkazu nepodali.

15. Na rozlíšenie, či ide o procesné spoločenstvo samostatné alebo o procesné spoločenstvo
nerozlučné, je určujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. V tomto konaní si
žalobkyňa svojou žalobou uplatnila právo na náhradu poistného plnenia, ktoré poskytla poškodeným z
poistného garančného fondu na náhradu škody, pričom žalovaný 1/ je povinný k takejto náhrade ako
držiteľ vozidla, ktorý nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a žalovaný 2/ ako osoba, ktorá za škodu zodpovedá podľa § 420

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hmotnoprávnym základom vzťahu žalobkyne a žalovaných je zákon
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalobkyňa aj môže žalovať o plnenie
každého zo žalovaných 1/ a 2/ samostatne, prípadne len jedného z nich alebo spoločne oboch v jednom
spore.Konajúcisúdmusískúmaťdôvodnosťjejžalobysamostatnevovzťahukukaždémuzožalovaných

samostatne z hľadiska právneho dôvodu ich povinnosti /dôvod u žalovaný 1/ je, že nemal uzatvorené
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a dôvod
u žalovaného 2/ je ten, že za škodu zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka/, pričom
rozhodnutie súdu o predmete sporu potom nemusí vyznieť voči obom žalovaným rovnako, teda že by
boli obaja zaviazaní na plnenie požadované žalobkyňou /napríklad ak by sa v spore preukázalo, že

žalovaný 2/ nezodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka/. Možno preto uzavrieť,
že v tomto prípade ide na strane žalovaných 1/ a 2/ o samostatné procesné spoločenstvo v zmysle §
91 ods. 1 O.s.p..

16. V zmysle uvedeného záveru bol preto žalobkyňou namietaný procesný postup súdu prvej inštancie,

ktorý správoplatnil platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému 1/ a pre odpor žalovaného 2/ proti
platobnému rozkazu vec prejednal a napadnutým rozsudkom rozhodol len vo vzťahu k žalovanému 2/,
správny.

17. Pokiaľ ide o samotný rozsudok súdu prvej inštancie, tento nebol odvolaniami strán sporu napadnutý

vovýrokuozamietnutízvyšnejčastižalobyžalobkynečododumy331,21eurspríslušenstvom/žalovaný
2/ sa odvolal do vyhovujúcej časti rozsudku a žalobkyňa v zamietavej časti čo do sumy 331,21 eur
s príslušenstvom uznala, že uvedená suma bola fakturovaná za opravu vozidla Renault Clio, EČV:
G neoprávnene a proti zamietnutiu svojej žaloby v tejto časti nenamietala/, preto odvolací súd túto
časť rozsudku súdu prvej inštancie nepreskúmaval a v tejto časti sa rozsudok súdu prvej inštancie stal

právoplatným, a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu je nedotknutý /§ 367 ods. 3 CSP/.

18. Odvolací súd tak na odvolanie žalovaného 2/ preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti a na odvolanie žalobkyne v napadnutej zamietavej časti do sumy 631,46 eur /celkovo
zamietnutá suma 962,67 eur - odvolaniami nenapadnutá zamietnutá suma 331,21 eur/ a v napadnutom

výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania.

19. Čo sa týka rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, súd prvej inštancie vzal
pri svojom rozhodnutí do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis,
správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so
skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

20. K odvolacím námietkam žalovaného 2/ možno uviesť len toľko, že v zmysle § 24 ods. 7 zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kancelária má právo proti tomu, kto
zodpovedá za škodu podľa odseku 2 písm. b) /škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla, zaktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti/ na náhradu toho, čo za neho plnila. Zákon č.
381/2001 Z.z. ustanovil povinnosť každého vlastníka a prevádzkovateľa motorového a nemotorového
vozidla uzavrieť zmluvu na poistenie svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla

a zároveň zriadil Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, ktorá na základe § 20 ods. 2 písm. a/ spravuje
poistný garančný fond, z ktorého sa poskytuje poistné plnenie v prípadoch uvedených v § 24, § 24a
a § 24b. za škody spôsobené prevádzkou motorového a nemotorového vozidla. V tomto prípade bola
pri dopravnej nehode, ktorú preukázane zavinil žalovaný 2/ a ktorá bola spôsobená pri prevádzke
motorového vozidla, ktorého držiteľom bol žalovaný 1/, spôsobená škoda. Pôvodný žalovaný 1/

ako držiteľ motorového vozidla nesplnil svoju povinnosť mať uzatvorené povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a preto nebolo na náhradu škody
spôsobenej poškodenému plnené poistným plnením z povinného zmluvného poistenia ale bolo plnené
Slovenskou kanceláriou poisťovateľov - žalobkyňou poistným plnením z poistného garančného fondu
podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z.. Vyplatením poistného plnenia žalobcom došlo
podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. k tzv. zákonnej cesii, ktorou žalobkyňa, Slovenská kancelária

poisťovateľov,vstúpiladoprávpoškodenéhonanáhraduškodyamátakprávonanáhradutoho,čoplnila
na škodu z poistného garančného fondu na škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú
zodpovedala osoba bez poistenia zodpovednosti. Toto právo má však žalobkyňa nielen proti osobe,
ktorá nemala uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla /držiteľ vozidla - žalovaný 1// ale aj voči osobe, ktorá za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, teda aj proti vodičovi, ktorý pri vedení
motorového vozidla bez uzatvoreného povinného zmluvného poistenia zavinením porušením právnej
povinnosti spôsobil škodu. Takouto osobou je žalovaný 2/. Uvedený záver v plnej miere zodpovedá
právnemu názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý tento zaujal pri aplikácii dotknutých
právnychnoriemvuznesenísp.zn.4Cdo/134/2009zodňa31.8.2010,ktorýsapremietolajdoskoršieho,

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015 v tomto spore a odvolací súd nevidí
najmenší dôvod na odchýlenie od tohto právneho názoru. Skutočnosti tvrdené žalovaným 2/ o omyle,
do ktorého ho uviedol žalovaný 1/ pri vypožičaní motorového vozidla, môžu byť podstatné len vo vzťahu
medzi žalovanými 1/ a 2/, nič však nemenia na povinnosti žalovaného 2/ vo vzťahu k žalobkyni.

21. Ohľadne rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s
príslušenstvom dospel odvolací súd po preskúmaní veci k záveru, že v tejto časti je rozhodnutie súdu
prvej inštancie nesprávne a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a
nové rozhodnutie.

22. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia vychádzal pri zamietnutí zvyšnej časti
žaloby žalobkyne z toho, že bola sporná výška škody na vozidle Renault Clio, EČV: G v sume 7.576,67
eur /7.062,21 eur servisom fakturované náklady na opravu vozidla a 514,46 eur znehodnotenie vozidla /,
pričom súdom ustanovený znalec túto škodu vyčíslil na 6.605,- eur /6.323,- eur ako náklady na opravu
vozidla a 282,- eur ako znehodnotenie vozidla/. Súd prvej inštancie potom vychádzal pri zamietnutí

zvyšnej časti žaloby žalobkyne práve s vyčíslenia škody súdom ustanoveným znalcom.

23. S uvedeným postupom súdu prvej inštancie odvolací súd nemôže súhlasiť. Ako už bolo uvedené
v skoršom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015 podľa ustálenej súdnej praxe
pre rozsah náhrady škody je rozhodný rozsah nákladov nevyhnutných na uvedenie poškodenej veci

do pôvodného stavu. U motorových vozidiel súdna prax ustálila, že ide o náklady nevyhnutné na
opravu vozidla za účelom uvedenia do pôvodného stavu, pričom ide o opravu vykonanú v značkovom
servise postupom určeným výrobcom. V danom spore bol zo strany žalobkyne predložený dôkaz -
faktúra za opravu vozidla Renault Clio, EČV: G a fakturovaná suma za opravu predstavuje v zásade
skutočnú škodu, ktorá mala byť, resp. zo strany žalobkyne aj bola, poškodenému nahradená. Ak súdom

ustanovený znalec takto zistenú výšku škody spochybňuje, musí označiť konkrétne jednotlivé položky
faktúry za opravu vozidla, ktoré nepovažuje za opodstatnené s vysvetlením konkrétnych dôvodov
takéhoto záveru.

24. Súd prvej inštancie v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu nariadil ustanovenému

znalcovi doplniť v spore podaný znalecký posudok tak, že preskúma dôvodnosť účtovania jednotlivých
položiek vo faktúre tak, aby bolo zrejmé, ktoré položky boli účtované dôvodne, teda boli nevyhnutné na
odstránenie poškodenia motorového vozidla Renault Clio, EČV: G Znalec následne podal súdu prvej
inštancie znalecký posudok - doplnok 28/2012 č. 05/2016, v závere ktorého uviedol, že vo faktúre zaopravu predmetného vozidla sa nachádzali dve položky, ktoré určite nesúviseli s opravou uvedeného
vozidla v celkovej sume 278,33 eur bez DPH /331,21 eur s DPH/. Z obsahu tohto doplnenia znaleckého
posudku tiež vyplynulo, že znalec, v rozpore s úlohou, ktorú mu určil súd prvej inštancie, vypočítaval

opätovne škodu na predmetnom motorovom vozidle, ktorú tentokrát určil na 6.323,- eur sumy nákladov
na opravu vozidla a 282,- eur sumy znehodnotenia vozidla, pričom spolu tieto sumy zaokrúhlil na 6.700,-
eur /bez zaokrúhlenia 6.605,- eur, z ktorej sumy aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal/
a takouto sumou určil v závere znaleckého posudku aj výšku škody na motorovom vozidle Renault Clio,
EČV: G V znaleckom posudku č. 28/2012 zo dňa 09.10.2012 pritom rovnaký znalec určil výšku škody

na predmetnom vozidle sumou 6.456,- eur, z toho 6.174,- eur náklady na opravu vozidla a 282,- eur
znehodnotenie vozidla.

25. Z uvedeného je tak zrejmé, že aj keď súdom ustanovený znalec v relevantnej časti záverov doplnenia
svojho znaleckého posudku uviedol, že z faktúry za opravu motorového vozidla Renault Clio, EČV: G
sú len dve položky, ktoré určite nesúviseli s opravou uvedeného vozidla v celkovej sume 278,33 eur

bez DPH /331,21 eur s DPH/, tak súd prvej inštancie napriek tejto skutočnosti a v rozpore s pre neho
záväzným právnym názorom, ktorý odvolací súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 08.
júla 2015 dospel k názoru, že škoda na predmetnom vozidle Renault Clio, EČV: G nie je 6.731,- eur
s DPH /fakturovaná cena za opravu 7.062,21 eur s DPH - neoprávnene fakturované položky 331,21
eur s DPH / ale len 6.323,- eur a len v takejto sume patrí žalobkyni náhrada za ňou poskytnuté poistné

plnenie na náhradu škody za opravu poškodenia predmetného motorového vozidla. Vychádzal pritom
len z tých záverov doplnenia znaleckého posudku, ktoré boli vyslovené mimo súdom zadanej znaleckej
úlohy a ktoré závery sú okrem toho v rozpore so závermi predtým podaného znaleckého posudku č.
28/2012, pričom ich rozpor nebol v konaní nijako odstránený. Svoj postup, prečo pri vyčíslení škody
nevychádzal s vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu a relevantnej časti záverov doplnenia

znaleckého posudku, odôvodnil súd prvej inštancie odôvodnil tým /bod 8. odôvodnenia rozsudku/,
že žalobkyňou tvrdená hodnota poškodenia motorového vozidla vychádzala zo subjektívnej hodnoty
určenej ohodnotením opravy u tretieho subjektu a zo znaleckého posudku vyplynulo, že nedôvodne boli
účtované dve položky, a to koberce kufra a drobné diely zadnej časti, a ostatné rozdiely boli spôsobené
tým, že znalec použil pri výpočte škody autorizovaný program zohľadňujúci potrebu náhradných dielov

a práce potrebnej na vykonanie opravy poškodenia tak, ako bolo objektivizované obhliadkou likvidátora.
Ak pominieme dôvody, pre ktoré bola suma nákladov na opravu vozidla ponížená o 331,21 eur /tieto
sú správne a vyplývajú z doplnenia znaleckého posudku podľa ktorého položky v takejto celkovej sume
boli fakturované neoprávnene/, tak uvedené dôvody súdu prvej inštancie, pre ďalšie zníženie sumy
nákladov na opravu vozidla, je podľa celkom nenáležité. Suma náhrady poistného plnenia na náhradu

škody za opravu poškodenia na vozidle Renault Clio, EČV: G ktorú si žalobkyňa uplatňovala v spore,
nevychádzala zo „subjektívnej hodnoty určenej ohodnotením opravy u tretieho subjektu“ ale z riadnej
faktúry za vykonanú opravu predmetného vozidla. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci, náhrada škody na motorovom vozidle má zahŕňať náklady
nevyhnutné na opravu vozidla za účelom uvedenia do pôvodného stavu, pričom ide o opravu vykonanú

v značkovom servise postupom určeným výrobcom. V tomto prípade bola oprava poškodenia vozidla
Renault Clio, EČV: G vykonaná v autorizovanom servise, ktorý náklady na túto opravu vyčíslil vo faktúre
na7.062,21eursDPH.Podoplneníznaleckéhoposudkuvyplýva,ževrámcitejtofaktúrybolinedôvodne
fakturované v nákladoch na opravu vozidla dve položky v celkovej sume 331,21 eur s DPH. Možno
preto uzavrieť, že suma nákladov oprávnene vynaložených na opravu poškodenia vozidla Renault Clio,

EČV: G bola 6.731,- eur s DPH. Pre osvetlenie dôvodnosti ďalšieho zníženia tejto sumy mal súd prvej
inštancie konkrétne uviesť, ktoré ďalšie položky boli vo faktúre za opravu vozidla Renault Clio, EČV: G
fakturované neoprávnene a z akého dôvodu a na základe akých dôkazov k takémuto záveru dospel.
Toto však súd prvej inštancie neurobil.
26. Rovnako tak súd prvej inštancie nesprávne postupoval pri zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobkyne,

čo do náhrady za poistné plnenie na náhradu škody za znehodnotenie vozidla Renault Clio, EČV: G
Na náhradu poistného plnenia na túto časť náhrady škody súd prvej inštancie priznal žalobkyni /v rámci
vyhovujúcej časti rozsudku/ len sumu 282,- eur, ktorá má predstavovať znehodnotenie predmetného
vozidla podľa znaleckého posudku č. 28/2012 a jeho doplnenia /znalecký posudok - doplnok 28/2012
č. 05/2016/. Ako však uviedol odvolací súd v skoršom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo

dňa 08. júla 2015, podľa jeho názoru súdom ustanovený znalec sumu znehodnotenia vozidla Renault
Clio, EČV: G v znaleckom posudku č. 28/2012 vypočítal chybne, keď nepristúpil k zmene koeficientu
predajnosti vozidla oproti jeho stavu pred poškodením a vykonal len zrážku 20 % z hodnoty karosérie.
Takýto postup znalca sa podľa odvolacieho súdu nejaví súladný s reálnymi skúsenosťami, podľa ktorýchpoškodenie vozidla haváriou v zásade znižuje všeobecnú cenu konkrétneho vozidla ako celku oproti
cene takéhoto vozidla bezprostredne pred poškodením, teda poškodenie vozidla haváriou neznižuje
len hodnotu poškodenej časti vozidla. Napriek tomuto právnemu názoru odvolacieho súdu súd prvej

inštancie po zrušení svojho rozsudku v ďalšom konaní pri zadávaní znaleckej úlohy na doplnenie
podanéhoznaleckéhoposudkuustanovenémuznalcovineuložilurčiťsumuznehodnoteniavozidlapodľa
uvedeného záveru odvolacieho súdu a za účelom zistenia skutočnej škody spočívajúcej v znehodnotení
vozidla Renault Clio, EČV: G nevykonal ani iný dôkaz. V svojom novom /tu preskúmavanom/ rozhodnutí
potom súd prvej inštancie opätovne vychádzal zo sumy znehodnotenia predmetného vozidla, ktorú

ustanovený znalec určil v znaleckom posudku č. 28/2012 a neskôr zopakoval /bez ďalších dôvodov a
mimo zadanej znaleckej úlohy/ v jeho doplnení. Sám súd prvej inštancie svoj opätovne vyslovený záver,
že znehodnotenie predmetného vozidla predstavuje len sumu 282,- eur, ničím ďalším neodôvodnil.
27. V tomto smere je aj nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal ani žalobkyňou
navrhnutý dôkaz, uložiť podanie znaleckého posudku v zmysle záverom predchádzajúceho zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015. Nevykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie

odôvodnil tým, že na tento návrh neprihliadol podľa § 153 ods. 2 CSP, keďže žalobca mal dostatok
času na to, aby návrh na doplnenie znaleckého posudku podal v lehote stanovenej súdom, a nie až
potom, ako mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie. S takýmto zdôvodnením nevykonania
dôkazu navrhovaného žalobkyňou sa odvolací súd nemôže stotožniť. Sudcovská koncentrácia konania
upravená v § 153 ods. 2 CSP znamená, že na prostriedky procesného útoku či obrany /medzi nimi patrí

aj návrh na vykonanie dôkazu/, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to
vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Uvedený procesný
inštitút bol do civilného sporového konania zavedený s účinnosťou od 01.07.2016 novým procesným
kódexom Civilným sporovým poriadkom. Tento zákon sa v zmysle § 470 ods. 1 CSP aplikuje aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, teda pred 01.07.2016, avšak s výnimkami,

ktoré stanovuje § 470 ods. 2 CSP. V zmysle § 470 ods. 2 CSP potom platí, že pre konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona /01.07.2016/, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto
zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii
konania, ak by boli v neprospech strany. Konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby žalobkyne
na súd prvej inštancie dňa 08.10.2010, teda za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu -

Občianskeho súdneho poriadku /O.s.p./ a použitie ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania by
bolo v neprospech strany žalobkyne, ktorá vykonanie nového dôkazu v spore navrhla. Nevykonanie
žalobkyňou navrhnutého dôkazu - doplnenia znaleckého posudku, preto nemôže byť zo strany súdu
prvej inštancie odôvodnené sudcovskou koncentráciou konania.
28. Na základe uvedených záverov odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, a bolo preto
potrebné ho v tejto časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1
CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie
opätovneposúdiodôvodnenosťpoistnéhoplneniažalobkynenanáhraduškodyspočívajúcuvnákladoch

na opravu motorového vozidla Renault Clio, EČV: G ako aj v jeho znehodnotení, vychádzajúc pritom z
vyššie prezentovaných právnych názorov odvolacieho súdu, ktorými je viazaný /§ 391 ods. 2 CSP/. Toto
posúdenie vykoná súd prvej inštancie na podklade už vykonaného dokazovania, prípadne ak by toto
nepredstavovalo v časti znehodnotenia uvedeného vozidla dostatočný podklad pre rozhodnutie, vykoná
podľa návrhu žalobkyne aj ďalšie dokazovanie.

29. Čo sa týka odvolaním žalobkyne napadnutej ďalšej časti rozsudku súdu prvej inštancie - výroku o
nároku žalobkyne na náhradu trov konania.

30. Ustanovenie 220 ods. 2 CSP určuje náležitosti odôvodnenia rozsudku. V zmysle uvedeného

ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.31. V zmysle uvedeného je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný
a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod
tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

32. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania

takéto kritériá nenaplnil. Súd prvej inštancie podľa § 257 CSP v spore prevažne úspešnej žalobkyni
nárok na náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré
majú spočívať jednak v pomeroch samotného žalovaného 2/ /príjem na hranici minimálnej mzdy,
vyživovacia povinnosť k štyrom deťom/ a potom aj v okolnostiach danej veci /žalovaný 2/ už bol za
svoje protiprávne konanie postihnutý v trestnom konaní a bol dobromyseľný v tom, že zodpovednosť
za škodu spôsobenú jeho protiprávnym konaním bola poistená žalovaným 1/ a primárnym dôvodom

toho, že žalobkyni vznikol nárok proti žalovanému 2/ bolo to, že žalovaný 1/ zabudol zaplatiť poistné,
čo malo za následok zánik poistenia/. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nie je
zrejmé, na akých dôkazoch založil svoje skutkové závery o uvedených pomeroch žalovaného 2/. Z
odôvodneniarozhodnutianevyplýva,žebyvtejtootázkesúdprvejinštancievykonalnejakédokazovanie
a aké skutočnosti z neho vyvodil. Nie je teda možné preskúmať správnosť skutkových záverov súdu

prvej inštancie o pomeroch žalovaného 2/ a tým ani odôvodnenosť ich posúdenia ako dôvodov hodných
osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyne.

33. Keďže prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania žalobkyne
riadnym spôsobom neodôvodnil, porušil týmto nesprávnym procesným postupom právo žalobkyne na

spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože vo
veci samej bolo potrebné čiastočne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

34. Na tomto mieste musí odvolací súd pre úplnosť uviesť, že okolnosti danej veci, ktoré súd prvej

inštancie považoval tiež za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov
konania žalobkyni, by sám odvolací súd za takéto nepovažoval. Skutočnosť, že žalovaný 2/ bol za
svoje protiprávne konanie /zavinenie dopravnej nehody/ postihnutý v trestnom konaní neznamená, že
v prípade neúspechu v tomto civilnom sporovom konaní nemá zaplatiť náhradu trov konania úspešnej
strane sporu. Niet logického a rozumného dôvodu pre to, aby postih žalovaného 2/ v oblasti verejného

práva /odsúdenie v trestnom konaní/ sa prejavil v súkromnoprávnom vzťahu medzi ním a žalobkyňou a
viedol k nepriznaniu nároku na náhradu trov konania žalobkyni, za situácie, že žalovaný 2/ nesplnil svoju
povinnosť nahradiť žalobkyni, čo za neho na ním spôsobenú škodu plnila a žalobkyňa sa tak svojich
práv musela domáhať cestou súdu a v súvislosti s tým vynaložila na spor určité trovy. Rovnako tak nevidí
odvolací súd logický a rozumný dôvod k tomu, aby nárok žalobkyne na náhradu trov konania v tomto

spore ovplyvnila skutočnosť, že žalovaný 2/ bol zo strany žalovaného 1/ uvedený do omylu ohľadne
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Toto môže mať dôsledky
len vo vzťahu medzi žalovanými a niet dôvodu dôsledky konania žalovaného 1/ prenášať na žalobkyňu,
osobu nezúčastnenú na vzťahu medzi žalovanými.

35. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov
konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom výroku o nároku štátu na náhradu trov konania, podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie riadne, v súlade s ustanoveniami § 220 ods.
2 CSP, rozhodnutie o nároku žalobkyne na náhradu trov konania riadne odôvodní. V novom rozhodnutí

o náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa §
396 ods. 3 CSP.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).