Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. jún 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/96/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244808
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244808.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a

členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: I.
L., D.. XX. X. XXXX, N. N., O. XXXX/X, zastúpená Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners,
s.r.o., Bratislava, Radlinského 2, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, Bratislava, ul. Imricha Karvaša 1, o zaplatenie 9.309,31 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIzodňa21.10.2014č.k.15C/208/2011-219,takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovaná m á právo na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanému
domáhala zaplatenia sumy 9.309,31 € s príslušenstvom, predstavujúcej náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvoinštančný súd zamietol
návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie; napokon rozhodol, že

žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.
2/ Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvoinštančný súd odôvodnil ustanoveniami § 1, § 9 ods.1,
ods. 2, § 15 ods.1, § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ďalej ust. § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Po
vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI (ďalej iba "Družstvo"), do ktorého
vložila peňažné prostriedky za účelom ich zhodnotenia. Jej členstvo v Družstve zaniklo rozhodnutím
predstavenstva družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov družstva k 20. 1. 2011, čím mu vznikol nárok na

vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 819,22 €. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok Družstva
ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U. a veritelia Družstva boli
vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobkyňa si prihlásila
voči Družstvu pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom
rozsahu popretá. V súčasnosti je na rovnakom súde vedené incidenčné konanie, ktoré doposiaľ nie je
právoplatne skončené.

3/ Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005,
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, podľa ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č.
58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnenývoči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom,
napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho
vydať. Preto, ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť

tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb.
alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. S poukazom na tieto skutočnosti
vyhodnotil žalobu žalobkyne ako uplatnenú predčasne.
4/ Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne ako predčasnú aj z dôvodu, že ako bývalý člen

družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov veriteľom družstva, si
svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť aj v zmysle ust. § 243a ods. 4 Obch.zák., za splnenia
podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa
ust. § 244 Obch. zák. Obchodný zákonník v ust. § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne
zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody
proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že

každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu
škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže
uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju
pohľadávku z majetku družstva a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky
veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže

uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili
svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú
tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobkyne na náhradu škody voči vyššie uvedeným
subjektom Družstva vylučuje podľa názoru prvoinštančného súdu možnosť, aby sa žalobkyňa domáhala
náhrad škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by sa bez

svojej viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva. Skutočnou škodou je aj ujma
spočívajúcavneuspokojenejpohľadávkežalobkyneakoveriteľavočisubjektomDružstva,ktorúnáhradu
požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci. Táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.

5/ Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že v danom prípade je právne relevantným prípadný
nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k
dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by
prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni
vznikla škoda. Žalobkyňa poukazovala na to, že jej škoda vznikla aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním

dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom uviedla, že Družstvo poskytovalo
finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobkyne Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o
riadeníportfólia.MedziDružstvomaObchodníkomsCPtakvznikolzáväzkovývzťah,nazákladektorého
boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si
svojezmluvnépovinnostineplní,bolojehopovinnosťoudomáhaťsasúdnoucestoupohľadávok,naktoré

malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo
voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné ( teoreticky ) dospieť
k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS
spočívajúcim v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným
preukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadanýmsubjektom-ObchodníkomsCP-mohla

vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne. Na strane žalobkyne
tak nedošlo ku vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, z ktorého dôvodu sa prvostupňový súd
takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.
6/ Naopak, podľa názoru súdu prvej inštancie, žalovaná v konaní preukázala, že NBS dohľad nad

dohliadaným subjektom - Družstvom - nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo
bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu ( dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt ) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných papieroch.
V súlade s uvedenými ustanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície,
pričom posudzoval len jeho úplnosť ( § 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných

papieroch ), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť.
Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež
podľa názoru prvoinštančného súdu preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o
riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktorézabezpečujúodbytvýrobkovnavrhovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôtalebo realizáciuslužieb,
ktoré poskytuje ( podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm.a/ bodu 10 zákona o cenných papieroch ).
NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by

prekročila svoje kompetencie. NBS až od 1. 6. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či
vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Štát nemôže zasahovať
do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne
postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným
zákonníkom. Žalobkyňa ako členka družstva ( podnikateľského subjektu ) neinvestovala predmetné

finančné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého by nemala žiaden vplyv; práve naopak, členská
schôdza ako najvyšší orgán družstva umožňovala členom uplatňovať svoje právo riadiť záležitosti
družstva,kontrolovaťjehočinnosťačinnosťjehoorgánovvzmysleust.ObchodnéhozákonníkaaStanov
PDSI.
7/ Pokiaľ ide o návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p., prvoinštančný
súd mal za to, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES -

smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na
obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa žalobkyňa odvoláva
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych

investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES)
č. 1060/2009, (EU) č. 1095/2010. Súd mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu vyššie
uvedeného, ako i na základe zhodnotenia vykonaného dokazovania vo veci samej. Návrh zamietol
aj z dôvodu, že prvoinštančný súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva a preto mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie
nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu, voči ktorého
rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.
8/ O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ( účinného do 30. 6. 2016 ) a
vkonaníúspešnejžalovanejnáhradutrovkonanianepriznal,keďžežalovanásináhradutrovneuplatnila,

nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.
9/ Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd žalobu vo veci samej zamietol, podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú k náhrade trov konania, alternatívne žiadala
rozsudokvnapadnutejčastizrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Vosvojomodvolaní

namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to,
že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom

právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany
subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože
vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že

dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva
posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver súdu

prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko
ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľaduanievdôsledkutoho,ženebola"bdelá"stým,žejejnepatrilianizákonomstanovenéprávomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiťdodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa

týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch
( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť

vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými
papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,

teda aj žalobcu. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.. preukázané, že Národná banka Slovenska už
v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné

prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami

CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Žalobkyňa poukázala tiež na
to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s

cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil
zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem
udelenej pokuty vo výške 10.000 € nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť

sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.
10/ Žalobkyňa ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.

ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva

Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo

ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).11/ Žalobkyňa mala tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu
a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,

či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako
veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna

norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľ
doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je ( podľa názoru odporcu a
prvostupňového súdu ) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizáciifaktickysuspendovalObčianskyzákonník,zákono

zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť
štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Uviedla, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo
dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je

tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným subjektom a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní
žalobkyňa poukázala na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo
11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy

vyžiadané súdom, resp. predložené stranami sporu neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods.
1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného
nároku.
12/ Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní v prejednávanej veci

postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné

dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobkyňa v konaní nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku voči
družstvu PDSI čo znamená, že nepreukázala vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných

dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil
(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne
špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah. Žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa nevyužila
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PDSI, ktorí boli zodpovední - v zmysle Obchodného

zákonníka aj Stanov družstva PDSI - za riadenie družstva a tiež za hospodárenie a nakladanie s
majetkom družstva. Trvala na tom, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona
o cenných papieroch, t.j. až od 1. 6. 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo
zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až odvtedy mohla NBS

dohliadať či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície. Zároveň doplnila, že pri prospekte
investície nešlo o také rozhodnutie žalovanej / udelenie povolenia ), ktorým by žalovaná určila alebo
stanovila vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nejaké podmienky, ktoré by vyhlasovateľ
mal dodržiavať. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôtažod 1.1.2009nazákladenovelizovanéhoust.§127ods.4zákonaocennýchpapieroch.Avšak
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť
a úplnosť údajov v prospekte investície v zmysle § 128 ods. 1 písm.h/ zákona o cenných papieroch.Žalovaná poukazovala na to, že nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI, ktoré malo
širokýpredmetčinnosti,žalovanámohlakontrolovaťlento,čisidružstvoPDSIplníinformačnépovinnosti
podľa bývalých ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch o verejných ponukách

majetkových hodnôt, a to či informácie zverejňované družstvom PDSI obsahujú náležitosti predpísané
bývalým ust. § 129 zákona o cenných papieroch a či družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných
papieroch. Na posudzovanie správnosti finančných ukazovateľov PDSI sú oprávnené iné subjekty, a
to audítori. Je zavádzaním, ak žalobkyňa tvrdí, že žalovaná má údajne kompetencie vykonávať dohľad

nad správnosťou finančných ukazovateľov PDSI, pričom žalobkyňa nevedela uviesť, na základe akého
údajného ustanovenia právneho predpisu.
13/ Neobstojí ani argumentácia žalobkyne vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo
4968/2009, ktorý primárne rieši problematiku zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci. Najvyšší súd ČR pritom výslovne judikoval - čo ale žalobkyňa tendenčne zamlčala - že akokoľvek
inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods.
2 českého zákona o konkurze a vyrovnaní. Žalovaná trvala na tom, že žalobkyni doposiaľ nevznikla
žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške jej škoda a kedy v budúcnosti eventuálne vznikne,
pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania družstva PDSI.
Až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči družstvu PDSI nebude uspokojená v rámci konkurzného

konania, až vtedy môže žalobkyni vzniknúť škoda. Svoj názor žalovaná podoprela poukazom na
judikatúru Ústavného súdu SR, napr. v jeho náleze sp. zn. II.ÚS 165/2012 - 45 z 13. 2. 2013.
14/ Odvolací súd v poradí prvýkrát preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený dňa 23.
4. 2015 podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je

dôvodné. svojím rozsudkom zo dňa 23. 4. 2015 č.k. 9Co/20/2015 - 265, 9Co/33/2015, potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( vo veci samej a vo výroku o trovách konania ) ako aj napadnuté
uznesenie č.k. 15C/208/2011 - 242 zo dňa 8. 12. 2014 ( ktorým súd prvej inštancie uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ňou podané odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v sume
20 € ) ako vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko absentoval návrh na ich priznanie.
15/ Uvedený ( v poradí prvý ) rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/20/2015, 9Co/33/2015 zo
dňa 23. 4. 2015 napadla dovolaním žalobkyňa, a to vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti a tiež uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 15C/208/2011 - 242.

Na dovolanie žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná tak, že zotrvala na svojich predchádzajúcich
tvrdeniach a dovolanie žalobkyne žiadala v celom rozsahu buď odmietnuť alebo zamietnuť.
16/ O dovolaní žalobkyne rozhodol Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 30. 6. 2016 č.k.
2Cdo/464/2015 - 291 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. 4. 2015 sp. zn. 9Co/20/2015,
9Co/33/2015 vo výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil

a v nadväzujúcom výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a vec mu v zrušených častiach vrátil
na ďalšie konanie. V prevyšujúcej časti dovolanie žalobkyne odmietol. Svoje rozhodnutie v zrušujúcom
výroku založil Najvyšší súd SR na zistení, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p., spočívajúcej v tom, že k odvolaniu žalobkyne ( č.l. 234 spisu ) sa písomne vyjadrila žalovaná
( č.l. 244 spisu ), ktoré vyjadrenie ale žalobkyni nebolo doručené, takže žalobkyňa nemala možnosť

dozvedieťsaotomtovyjadreníaprípadnesaknemuajvyjadriť.Opomenutímdoručeniatohtovyjadrenia
žalobkyni došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým aj k odňatiu im možnosti konať pred súdom v zmysle ust. §
237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
17/ Po vrátení veci odvolaciemu súdu odvolací súd zistil z obsahu spisového materiálu, že vyjadrenie

žalovanej k odvolaniu žalobkyne bolo žalobkyni doručené dňa 6. 8. 2015 ( doručenka pripojená na
č.l. 290 spisu ), t.j. až po tom, ako vo veci rozhodol svojím v poradí prvým rozsudkom odvolací súd.
Následne odvolací súd pristúpil k opätovnému preskúmaniu veci v napadnutej časti ( t.j. vo veci samej a
vo výroku o trovách konania ), podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k

záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

18/ Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci jeobjektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

19/ Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta
tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti

môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
20/ Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať

schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia

verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.
h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).

Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák.
č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až
130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným
dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

21/ Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.
22/ Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo

portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
( čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).
Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV

- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva

voči žalobkyni.
23/ Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.

OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní

domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten

účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
24/ Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomštátuvzmysle§9zák. č.514/2003
Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
25/ Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní

poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa

posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale
súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia
pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V

tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť
objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy,
ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na
plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej
triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,

že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z
tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v
konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než
pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy.

V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu
majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o
speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto
stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámcikonkurznéhokonanianedostanenič)avzhľadomnatonemožnoustáliťanivýškuškody.Pretojesprávny
záver súdu prvého stupňa i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.
26/ K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené

účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že
návrh na začatie konania, následné podania žalobkyne a vyjadrenie sa žalovaného boli vzájomne

účastníkom súdom prvej inštancie doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci
samej.Zozápisnicez pojednávaniasúdujednoznačnevyplýva,želistinnédôkazy doloženéžalobkyňou
a žalovaným v priebehu konania, boli súdom prvej inštancie riadne oboznámené. Uvedené znamená,
že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní dokazovania
nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p.
nebolo odvolacím súdom zistené.

27/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o
ktorých prvoinštančný súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
( účinného do 30. 6. 2016 ).
28/ O nároku na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396

ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný
úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).