Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. máj 2013

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 15C/214/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505213798
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kleimanová

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2013:1505213798.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V samosudkyňou JUDr. Zdenkou Kleimanovou v právnej veci navrhovateľa G..

V. Z. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., M. J. E. X, zast. L.. F. L., advokátom so sídlom v V., M.roti odporcovi
Slovenská republika - O. V., V., V., o náhradu škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím podľa zákona
č. 58/1969 Zb. takto

r o z h o d o l :

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmy vo výške 8.298,48 EUR a trovy
konania vo výške 5.020,51 EUR na účet advokáta L.. F. L. vedený vo X. a.s., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na súd dňa 16.6.2005 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi náhrady škody
podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom.

Návrh odôvodnil tým, že v dôsledku rozhodnutia O. č. PB-XXX-XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX,
ktorým bola ukončená jeho bezpečnostná previerka C.. stupňa v zmysle § 26 ods. 3 zák. č. 241/2001
Z.z. bez vyjadrenia, bol dňom XX.XX.XXXX odvolaný z funkcie staršieho referenta špecialistu odboru
boja proti terorizmu úradu organizovanej trestnej činnosti správy kriminálnej a finančnej polície
P. P. zboru a preložený ku M. riaditeľstvu P. zboru v V.. O. bol dňa X.XX.XXXX ustanovený do

funkcie staršieho inšpektora - policajný orgán obvodného oddelenia PZ v V. F. U. - stred. Dôvodom
tohto preradenia bolo, ako to vyplýva zo služobného hodnotenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
XX.XX.XXXX, že pri doterajšom pracovnom zaradení prichádzal do styku s materiálmi, obsahom
ktorých sú alebo môžu byť utajované skutočnosti stupňa utajenia „Z.“ a podľa záverov O. nespĺňa
predpoklady ustanovené zákonom č. 241/2001 Z.z. na vznik oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami uvedeného stupňa utajenia, môže preto vykonávať iba inú menej zodpovednú funkciu.

Krajský súd v Bratislave v konaní č. XXS XXX/XX dňa XX.X.XXXX zrušil cit. rozhodnutie O. o ukončení
bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia a vec vrátil na ďalšie konanie. Y. XX.X.XXXX vydal O. podľa § 26
ods.lzák.č.XXX/XXXXZ.z.oochraneutajovanýchskutočnostíosvedčenieč.PB-XXXX/XXXX-Ž otom,
že navrhovateľ sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Z.. Y. X.X.XXXX bol
navrhovateľ ustanovený do funkcie starší referent špecialista oddelenia odhaľovania, úradu boja proti
organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru.

Navrhovateľ v návrhu dôvodil, že preradením na menej zodpovedné miesto, bol zároveň preradený z
8. do 5. platovej triedy, čím mu vznikla škoda na funkčnom plate, na osobnom príplatku, na osobitnom
príplatku, na výsluhe, príplatku mechanika a referenta, nevyplatením 14. platu v roku 2002 a rozdielom
na 13. a 14. plate v rokoch 2003 a 2004. Celkovú skutočnú škodu a ušlý zisk vyčíslil ako rozdiel vofinančnom ohodnotení pred preradením a počas 21 mesiacov preradenia, celkom vo výške 231.236,-
Sk.

Tým, že bol nezákonne preradený na menej zodpovednú prácu, vznikla mu aj iná - morálna ujma. Bolo
mu znemožnené, pokračovať v práci, na ktorú sa dlhodobo pripravoval štúdiom, nadobudol značné
skúsenosti a dosahoval v nej vynikajúce výsledky. Bol mu znemožnený ďalší kariérny postup, pretože
s hodnosťou kapitán bol preradený k poriadkovej polícii, kde je plánovanou hodnosťou nadporučík a aj
jeho priamy nadriadený mal nižšiu hodnosť. Veľmi sa zmenil po preradení prístup jeho okolia k nemu.

Ľudia boli k nemu nedôverčiví a zdržanliví, hľadeli naňho ako na osobu, ktorá sa dopustila viacerých
porušení zákona a z toho dôvodu bol preradený. Keďže sa mu znížil príjem, bolo mu znemožnené získať
potrebný úver vo finančných inštitúciách. Na pôvodnom pracovisku by dosahoval aj vyššie odmeny,
min. 15.000,- Sk ročne, keďže však išlo o nenárokovateľnú položku, túto stratu nevyčíslil v skutočnej
škode, ale fakticky mu táto ujma vznikla, rovnako aj ujma pri výsluhovom dôchodku. Za túto morálnu
ujmu požadoval náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 250.000,- Sk.

Navrhovateľ dôvodil, že škoda (skutočná aj morálna) mu vznikla výlučne nezákonným rozhodnutím O.,
preto sa jej náhrady domáhal v zmysle § 1 zák. č. XX/XXXX Zb., ktorý hovorí, že štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré vydal štátny orgán. Pred podaním žaloby sa obrátil
na O. s návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. O. na tento návrh nereagoval.

Odporca návrh odmietal ako nedôvodný. Pokiaľ ide o rozhodnutie O. č. PB-XXX-XX/XXXX-XXX
o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia, toto bolo vydané po získaní a vyhodnotení
podkladových materiálov uvedených v § 17 ods. l zák. č. XXX/XXXX Z.z. o ochrane utajovaných

skutočností, získaných v rámci bezpečnostnej previerky žalobcu. Vyhodnotením podkladových
materiálovdospelO.kzáveru,žeosobu navrhovateľanemožnopovažovaťzabezpečnostnespoľahlivú,
pretožebolizistenéskutočnosti,ktorémajúvplyvnadôveryhodnosťaovplyvniteľnosťtejtoosobyamôžu
ovplyvniť schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach. Navrhovateľ teda nesplnil
predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami podľa § 11 ods. l písm. g) zák. č. 241/2001 Z.z. a preto O. ukončil bezpečnostnú previerku
bez vyjadrenia.

Po zrušení rozhodnutia O. rozsudkom M. súdu v V. sp. zn. XXS XXX/XX-XX zo dňa XX.X.XXXX
vykonal O. s navrhovateľom bezpečnostný pohovor a požiadal F. informačnú službu a Policajný

zbor o poskytnutie ďalších informácií o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovateľa. Na základe týchto
novopostúpených informácií a vykonaného bezpečnostného pohovoru rozhodol O. dňa XX.X.XXXX o
vydaní osvedčenia. D. zdôraznil, že O. pri novom rozhodovaní vychádzal už z nových informácií a tiež
na základe nového zákona č. XXX/XXXX Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, v ktorom boli nanovo
a exemplifikatívne ustanovené bezpečnostné riziká navrhovanej osoby.

Nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že NBÚ postupoval nezákonne pri vydaní rozhodnutia PB-XXX/
XX-XXX. K. však namietal, že by navrhovateľ na základe cit. rozhodnutia nebol spôsobilý vykonávať
doterajšiu funkciu a bol spôsobilý vykonávať inú, menej zodpovednú funkciu. Tvrdil, že navrhovateľ na
základe predmetného rozhodnutia O. nebol oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami,

čo však ešte neznamená, že bol následne spôsobilý vykonávať už len inú, menej zodpovednú funkciu.
Rozhodnutím O. nebola v žiadnom prípade dotknutá jeho odborná spôsobilosť, kvalifikačné predpoklady
a výslednosť kvality plnenia úloh. Neexistuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím O. a preradením
žalobcu na inú, menej zodpovednú funkciu a vznikom škody. Škoda, ktorej náhrady sa navrhovateľ
domáha, vznikla nie na základe rozhodnutia O., ale na základe rozhodnutia jeho zamestnávateľa. Z toho

dôvodu žiadal návrh zamietnuť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a dňa 12.12.2006 vyhlásil rozsudok, ktorým priznal navrhovateľovi

náhradu škody (ušlý zisk) vo výške 231.236,- Sk. Návrh navrhovateľa v časti náhrady nemateriálnej
ujmy v peniazoch zamietol (1. rozhodnutie). O trovách konania súd rozhodol osobitným uznesením zo
dňa 29.1.2007.Podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní vydal štátny orgán (§ l ods. l). Zodpovednosti
podľa odseku l sa nemožno zbaviť (§ 1 ods. 2).

Podľa § 2 právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi

konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je
podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§

3) a zrušenie tohto rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. l). Predpokladom
uplatnenia nároku na náhradu škody na súde, je predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím s príslušným ústredným orgánom štátu a neuspokojenie tohto
nároku v 6-mesačnej lehote odo dňa podania žiadosti.

Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v
tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Súd konštatoval, že predpoklady vzniku zodpovednosti štátu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. sú dané: Je
tu existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným

rozhodnutím. Boli využité riadne zákonné prostriedky proti nezákonnému rozhodnutiu, nezákonné
rozhodnutie bolo zrušené. Štát je preto povinný škodu uhradiť.

Keďže zák. č. 58/1969 Zb. sám pojem škody nevymedzuje, ale odkazuje na subsidiárne použitie
občianskeho zákonníka, súd o rozsahu náhrady škody rozhodol podľa tohto všeobecného predpisu.

V zmysle § 420 občianskeho zákonníka (OZ) sa pod pojmom škoda rozumie ujma, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Súčasťou náhrady
škody sú aj nemajetkové ujmy výslovne uvedené v zákone ako je bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia a nemajetková ujma podľa § 13 OZ, ktorej priznanie je dôvodné, ak morálne zadosťučinenie

nie je postačujúce.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy požadovanej navrhovateľom, keďže zák. č. 58/1969 Zb.

nemá ustanovenie o jej náhrade, na posúdenie tohto nároku by bolo možné použiť len ustanovenia
občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. l OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. l najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odporca sa síce nedomáhal náhrady nemajetkovej ujmy výslovne podľa cit. ustanovení titulom práva

na ochranu osobnosti, ale z odôvodnenia svojho nároku je zrejmé, že odvolanie z vysokošpecializovanej
funkcie v policajnej hierarchii do menej kvalifikovanej práce považoval za svoju degradáciu, že táto
okolnosť znížila jeho vážnosť u blízkych a spolupracovníkov, uplatnenie v spoločnosti a mohla spôsobiť
aj ohrozenie jeho zdravia a života, konkrétny zásah do týchto práv potrebný na priznanie nemajetkovejujmy však nepreukázal. Súd zistil, že primerané zadosťučinenie sa mu dostalo, keď ho zamestnávateľ
dňom 1.1.2005 vymenoval opätovne do pôvodnej funkcie.

Podľa názoru súdu za neoprávnený zásah do osobnosti občana nemožno považovať vydanie
rozhodnutia podľa zák. č. 241/2001 Z.z.

Na základe odvolania navrhovateľa proti zamietajúcej časti rozsudku aj proti uzneseniu o trovách
konania Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd svojím uznesením č. 3Co 114/07-172 rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rovnako zrušil a vrátil na ďalšie konanie
uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku uviedol, že napriek tomu že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu výslovne neupravuje nárok na nemajetkovú ujmu (na rozdiel od § 17 ods. 2 zákona č. 514/2006
Z.z.), právo na jej priznanie vyplýva zo znenia čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa
priznávaosobeprávonanáhraduškody,pričomškodouvširšomvýzname možnorozumieťtakskutočnú
škodu, ušlý zisk ako aj nemajetkovú ujmu. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach
proti Slovenskej republike vyslovil, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu nie je účinným

prostriedkom nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V
rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora sa opakuje komunitárna zásada, že národné procesné
predpisy nesmú znemožňovať získanie náhrady škody, t.z. vnútroštátna práva úprava so silou zákona
nesmie odňať navrhovateľovi právo, ktoré mu priznávajú platné právne predpisy vyššej právnej sily. V
zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy,
ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia o.i. uviedol: Správny je názor súdu prvého stupňa

o nemožnosti priznania uplatneného nároku podľa ustanovení občianskeho zákonníka o ochrane
osobnostných práv, keď navrhovateľ konkrétny zásah do svojej cti potrebný na priznanie nemajetkovej
ujmy nepreukázal a tiež pre neexistenciu neoprávneného zásahu ako základného predpokladu pre
poskytnutie tejto ochrany. Napriek tomu však právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nebolo
správne, keď sa nezaoberal možnosťou posúdenia uplatneného nároku aj podľa príslušných článkov

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. l Ústavy
Slovenskej republiky súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom,
ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Súd prvého stupňa vo svetle chápania náhrady
škody v zmysle Dohovoru v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. neskúmal, či navrhovateľ má právo na
odškodnenie svojich práv zaručených mu Dohovorom, a v tejto súvislosti aj právo požadovať náhradu

nemajetkovej ujmy. Nezaoberal sa teda, či v danej veci neprichádza do úvahy aplikácia konkrétneho
článku Dohovoru a v tejto súvislosti, či pri utrpení osoby v dôsledku porušenia konkrétneho článku
Dohovoru budú zohľadnené kritériá stanovené judikatúrou Európskeho súdu pri ľudské práva pokiaľ ide
ootázkuspravodlivéhozadosťučineniavčastinemajetkovejujmy.Aksúdprvéhostupňapriposudzovaní
nevzaldoúvahy,čibolidodržanézákladnéľudsképrávaaslobodyzaručenéústavou,čimedzinárodnými

zmluvami, jeho postup nemožno považovať za správny. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude
skúmať, či v danom prípade bolo možné domáhať sa náhrady s odvolaním sa na zákon č. 58/1969 Zb.
s odvolaním sa na články Dohovoru, ako základu pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.

Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prerokoval v prikázanom smere.

Je nesporné, že súd je pri svojom rozhodovaní viazaný okrem vnútroštátnych zákonov aj
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika v zmysle Ústavy SR viazaná a ktoré majú
prednosť pred zákonmi, ak priznávajú viac práv.

Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor
nadväzujúcich,uverejnenývzbierkezákonovpodč.209/1992Zb.,každý,kohoprávaaslobodypriznané
týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.Podľa čl. 1 Dohovoru Slovenská republika priznáva každému, kto podlieha jej jurisdikcii, práva a slobody
uvedené v Hlave I tohto Dohovoru v článkoch 2 až 12.

V prejednávanej veci nebolo zistené porušenie ľudského práva a základných slobôd navrhovateľa ani
podľa jedného z článkov 2 až 12. Pokiaľ sa navrhovateľ dovolával svojho práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch s poukazom na ustanovenie článku 5 Dohovoru ods. l a 5, tak súd sa s týmto
nestotožnil, pretože tento článok sa navrhovateľa netýka.

Podľačl.5ods.lDohovoru každýmáprávonasloboduaosobnúbezpečnosť.Nikohonemožnopozbaviť
slobody okrem prípadov uvedených v ods. a) až f), pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami

tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Na preradenie navrhovateľa v dôsledku nezákonného rozhodnutia odporcu v žiadnom prípade nemožno
ani len vzdialene analogicky aplikovať ustanovenie o porušení jeho práva na osobnú slobodu v zmysle
cit. článku Dohovoru. Navrhovateľ na porušenie iného práva v Zmysle dohovoru nepoukazoval. Súdu

nie je známe žiadne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorého by vyplývalo priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu utrpenú v dôsledku preradenia občana na inú prácu. Judikáty,
na ktoré navrhovateľ poukazoval sa týkali nezákonnej väzby a iných, nie však obdobného prípadu, preto
ich pre vec navrhovateľa súd nemohol aplikovať.

Súd prvého stupňa pri posudzovaní veci navrhovateľa teda vzal do úvahy, či boli dodržané základné
ľudsképrávaaslobodyzaručenéústavou,čimedzinárodnýmizmluvamiadospelkzáveru,žetietopráva
navrhovateľa neboli porušené a že vnútroštátne predpisy, podľa ktorých bola vec posúdená (zák. č.
58/1969 Zb. aj občiansky zákonník) poskytujú navrhovateľovi dostatočný prostriedok na účinnú ochranu
jeho práv.

Súd pri opätovnom prejednaní veci nezistil žiadne nové okolnosti, ktoré by neskúmal pred rozhodnutím
o zamietnutí nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy.

Záverom súd zdôrazňuje, že aj keby vec bola posudzovaná podľa zák. č. 514/2003 Z.z. účinnom od

1.7.2004, ktorý už obsahuje ustanovenie o úhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (na rozdiel od zák.
č. 58/1969 Zb.), aj rozhodnutie o nej je podmienené tým, že iné zadosťučinenie nie je dostačujúce.

V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že aj priznaná náhrada škody za ušlý zisk (zistený ako rozdiel
v plate, ktorý navrhovateľ dosahoval pred preradením a po preradení, keď mu bol vyplácaný podľa

skutočne vykonávanej práce), je určitou formou odškodnenia aj za nemateriálnu ujmu. Je nesporné, že
preradenie navrhovateľovi spôsobilo psychickú traumu. Podľa názoru súdu však nezákonné rozhodnutie
odporcu nespôsobilo na strane navrhovateľa nenapraviteľné a neodstrániteľné následky, napr. trvalým
vylúčením z policajného zboru. Opätovné preradenie navrhovateľa na pôvodné zaradenie napravilo
pochybnosti o jeho osobe, ktorými sa navrhovateľ cítil dotknutý, preto je súd toho názoru, že

navrhovateľovi bolo poskytnuté riadne zadosťučinenie.

Zuvedenýchdôvodovsúdnároknavrhovateľanaúhradunemajetkovejujmyvpeniazochakonedôvodný
rozsudkom zo dňa 23.3.2010 zamietol (2. rozhodnutie) a rozhodol o trovách celého konania podľa §
142 ods. 3 O.s.p. tak, že navrhovateľovi ich priznal v platnej mene vo výške 3.906,27 EUR.

Voči zamietavému výroku tohto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, odporca odvolanie nepodal.

Krajský súd Bratislava uznesením č. 3Co 94/2010-212 zo dňa 26.9.2011 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil, že súd prvého stupňa vo

svetle chápania náhrady škody v zmysle Dohovoru v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. neskúmal,
či navrhovateľ má právo na odškodnenie za porušenie svojich práv zaručených mu Dohovorom a
v tejto súvislosti aj právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa posúdil nárok
navrhovateľa len s prihliadnutím na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, neposúdil však vec s prihliadnutím ajna ďalšie články Dohovoru, ... neodôvodnil prečo neskúmal nárok navrhovateľa podľa všetkých článkov
Dohovoru.

Súd prvého stupňa bude teda povinný preskúmať nárok navrhovateľa s prihliadnutím na všetky články
Dohovoru.

Konajúci súd vec opätovne prejednal v prikázanom smere, pričom ďalšie dokazovanie v zmysle § 118a
O.s.p. už nepripustil.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 sa stal súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky uverejnením v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. Podľa Čl.
1 vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii práva a slobody uvádzané v
Hlave I tohto Dohovoru nasledovne:
Čl. 2 Právo na život

Čl. 3 Zákaz mučenia
Čl. 4 Zákaz otroctva a nútenej práce
Čl. 5 Právo na slobodu a bezpečnosť
Čl. 6 Právo na spravodlivé súdne konanie
Čl. 7 Uloženie trestu výlučne na základe zákona

Čl. 8 Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
Čl. 9 Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva
Čl. 10 Sloboda prejavu
Čl. 11 Sloboda zhromažďovania
Čl. 12 Právo uzavrieť manželstvo

Čl. 13 Právo na účinný prostriedok nápravy
Čl. 14 Zákaz diskriminácie
Čl. 15 Odstúpenie vo výnimočných situáciách
Čl. 16 Obmedzenie politickej činnosti cudzincov
Čl. 17 Zákaz zneužitia práv a

Čl. 18 Hranice použitia obmedzení výkonu práv.

Po preskúmaní všetkých článkov Dohovoru v súvislosti s vecou navrhovateľa súd konštatoval, že
rozhodnutím odporcu o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia, (ktoré bolo rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.6.2003 zrušené), nedošlo k porušeniu jeho práv a slobôd

priznávaných Dohovorom ani podľa jedného článku ako sú citované vyššie. Ujma, ktorá vznikne tým,
že niekto nemôže vykonávať svoje doterajšie povolanie v žiadnom prípade nie je totožná s ujmou, ktorá
vznikne porušením práva na slobodu a bezpečnosť, priznané v článku 5 Dohovoru.

Z toho súd vyvodil, že ani jeden z článkov Dohovoru nepriznáva navrhovateľovi väčšiu ochranu práv

ako mu zabezpečujú vnútroštátne zákony - Ústava SR, zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s ust. § 11 - 13
a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že aj v zmysle čl. 13 Dohovoru má navrhovateľ
účinné prostriedky nápravy podľa týchto zákonov.

Súd už skôr rozhodol, že navrhovateľ má v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody, ktorá

mu vnikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, túto škodu mu priznal ako ušlý zisk a to v požadovanej
výške.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, túto možno priznať podľa § 13 v dôsledku porušenia práva na
ochranu osobnosti v zmysle § 11 občianskeho zákonníka.

Právo na peňažnú satisfakciu podľa § 13 ods. 2 OZ má fyzická osoba, ktorej dôstojnosť a vážnosť v
spoločnosti bola znížená nielen v bežnej, ale v značnej miere, pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je
postačujúce. Zákon ustanovuje súdu prihliadnuť na dve hľadiská a to na závažnosť vzniknutej ujmy ako
aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Bolo preukázané, že zamestnávateľ preradil navrhovateľa na inú prácu, pričom dôvodom preradenia
bolo, že na doterajšom mieste nemá naďalej oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami.
Je nesporné, že navrhovateľ psychicky ťažko znášal takúto zmenu vo svojom profesijnom živote, keďz doterajšieho vysokého kariérneho postu sa dostal na najnižšie zložky policajnej hierarchie, kde aj
jeho nadriadený mal nižšiu hodnosť, bol mu znížený plat, musel pracovať v uniforme a tomu formálne
prispôsobiť svoj vzhľad. Takáto psychická ujma však v žiadnom prípade nedosahuje intenzity ujmy

osoby, ktorá bola nezákonne držaná vo väzbe, alebo nezákonne obvinená zo závažného trestného činu
v súvislosti s výkonom povolania, pričom obvinenie takejto osoby bolo medializované, a zasluhovala by
sitakochranupodľačl.5Dohovoru.Odôvodochpreradeniavedelilennajbližšínadriadenínavrhovateľa,
avšak aj po jeho preradení sa nikto nemohol domnievať, že sa dopustil niečoho nekalého, že nie je
bezúhonný, pretože v takomto prípade by musel byť z policajného zboru prepustený, čo sa nestalo.

Okrem tejto psychickej ujmy navrhovateľ nepreukázal nič konkrétne, čo by preukazovalo zníženie jeho
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ohrozenie jeho života a zdravia alebo cti. Treba tiež povedať,
že samotné rozhodnutie odporcu, ktoré sa posudzuje ako nezákonné, (pretože súd ho zrušil v
dôsledku nesprávne vykonaného bezpečnostného pohovoru a ako také je predčasné), samo osebe nie
je spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby.

Súd aj po opakovanom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu na priznanie
nemajetkovej ujmy nie je možné vyhovieť. O preradení navrhovateľa rozhodol jeho zamestnávateľ, ktorý
okamžite, ako navrhovateľ získal bezpečnostnú previerku, tohto preradil na pôvodné pracovisko, čím
dal všetkým jasne najavo, že o profesionálnych a osobnostných kvalitách navrhovateľa nie sú žiadne
pochybnosti. Tým došlo k náprave predchádzajúceho stavu, teda k stavu pred vydaním nezákonného

rozhodnutia, čo súd považuje za primerané zadosťučinenie, ktorého súčasťou je aj priznanie ušlého
zisku.

Vzhľadom na to, že nebolo preukázané, že rozhodnutím odporcu v značnej miere bola znížená
dôstojnosť vážnosť a občianska česť navrhovateľa v spoločnosti, a vzhľadom na to, že vážnosť

navrhovateľa bola obnovená zaradením na pôvodné pracovisko, súd navrhovateľovi nárok na náhradu
nemajetkovejujmyvzmysle§13ods.2OZanivzmysleDohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd nepriznal a jeho návrh v tejto časti zamietol rozsudkom zo dňa 22.3.2012 (3. rozhodnutie).

Na základe odvolania podaného navrhovateľom voči tomuto rozsudku Krajský súd v Bratislave

uznesením č. 3Co 193/2012-254 zo dňa 28.9.2012 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

Odvolací súd v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry
objektívne spôsobilým vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana môže byť aj zásah spočívajúci

v nesprávnom úradnom postupe. Je teda zrejmé, že náhrady nemajetkovej ujmy sa možno
domáhať jednak podľa ustanovení zákona č. 58/1969 v spojení s použitím príslušných ustanovení
medzinárodných zmlúv ako aj postupom podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko ESĽP
opakovane konštatoval nedostatočnosť zákona č. 58/1969 Zb. pri odškodňovaní subjektov poškodených
konaním štátu.... V predmetnom konaní malo dôjsť k nemajetkovej ujme u navrhovateľa v dôsledku

nezákonného rozhodnutia vydaného odporcom. Odvolací súd v predmetnej súvislosti poukazuje na
relevantné rozhodnutia ÚS SR upravujúce právo na inú súdnu ochranu. Podľa judikatúry východiskom
konania orgánov štátnej moci je postulát vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom stanoveným zákonom.
Uvedené právo je chránené tiež Listinou základných práv a slobôd. Základné právo na inú právnu

ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny zaručuje každému právo na prístup
k takejto ochrane a právo na jej určitú kvalitu. ... Podľa judikatúry ÚS SR neoddeliteľnou súčasťou
princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy je aj princíp právnej istoty. Ten spočíva okrem
iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné orgány verejnej moci
budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
keďže predovšetkým na ňom sa zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k
orgánom verejnej moci. ....

Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. Zn. 19S 261/02-25 zo dňa 23.6.2003 má odvolací súd za

preukázané, že O. v konaní, v ktorom rozhodoval o vykonaní bezpečnostnej previerky C.. navrhovateľa
nedostatočne zistil skutkový stav potrebný pre správne posúdenie veci a jeho záver o ukončení previerky
bez vyjadrenia bol predčasný... Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že odporca svojím
konaním porušil právo navrhovateľa na inú právnu ochranu garantované predovšetkým čl. 36 Listinyzákladných práv a slobôd, nakoľko svojím konaním a postupom pri vykonávaní bezpečnostnej previerky
postupoval v zásadnom rozpore s vyššie kladenými požiadavkami na postup, konanie a rozhodovanie
štátnych orgánov pri výkone verejnej moci. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje požiadavku zákonnosti

postupu orgánov v prípade, kedy tieto rozhodujú utajene a subjekty, ktorých práva a povinnosti súd
rozhodnutím týchto orgánov dotknuté, nie sú oboznámené s dôvodmi vydania rozhodnutia, ako tomu
bolo v prípade navrhovateľa....

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nemôže posudzovať vzniknutú ujmu navrhovateľa

podľa ustanovení o ochrane osobnosti, nakoľko z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu
škody možno uplatňovať jednak prostredníctvom zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s medzinárodným
dohovorom ako aj analogicky podľa § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd uložil v novom konaní súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou vzniku ujmy u
navrhovateľa, vysporiadať sa s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého ujmou môže byť aj trvanie

nezákonného stavu po určitý čas, vykonať dokazovanie ohľadne závažnosti spôsobenej ujmy, zaoberať
sa služobným hodnotením navrhovateľa vypracované nadriadeným, podľa ktorého navrhovateľ za
podiel na odhaľovaní obzvlášť závažnej trestnej činnosti s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou bol
opakovane disciplinárne odmenený a s tým súvisiacimi predpokladmi na kariérny postup navrhovateľa,
pričom je potrebné mať na zreteli, že nemajetkovou ujmou je potrebné rozumieť tiež pocit krivdy,

nespravodlivosti či poníženia. Súd prvého stupňa má pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy
zohľadniť tiež odstrašujúcu a preventívnu funkciu výšky primeraného zadosťučinenia. Zároveň odvolací
súd vyslovil, že keďže v danom prípade sa nejedná o konanie o ochrane osobnosti, súd prvého stupňa
nemôže uplatniť postup podľa § 118a O.s.p.

Konajúci súd v ďalšom konaní doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne C.. V. G., matky navrhovateľa
a opätovným výsluchom účastníkov, resp. ich zástupcov:

Svedkyňa C. vypovedala, že keď im syn oznámil, že chce vykonávať prácu policajta, spočiatku ho ako
rodičia od tohto rozhodnutia odhovárali, on sa však nedal odradiť. Vyštudoval vysokú policajnú školu,

o jeho práci doma veľmi nehovorili, chodil unavený, ale bol spokojný. V roku 2002 začal chodiť z práce
stiesnený, pred Vianocami im povedal, že má problém, že nedostal bezpečnostnú previerku a následne
bol z doterajšej práce odvolaný a preradený na Obvodné oddelenie. Od začiatku toto preradenie znášal
veľmi zle, okamžite sa musel ostrihať nakrátko, musel nosiť uniformu, avšak vzhľadom na svoju postavu
športovca - veslára nemali preňho uniformu primeranej veľkosti, v saku bol úplne natlačený. Okrem

týchto preňho stiesňujúcich okolností, mu znížili plat o 3-4 triedy, čo celá rodina veľmi pociťovali a dostali
sa do finančnej tiesne. V tom čase bol otec navrhovateľa veľmi chorý, podstupoval náročnú onkologickú
liečbu, čo bolo finančne veľmi náročné. Okrem toho, že syn, ktorý s nimi žil v spoločnej domácnosti,
ich podporoval psychicky, pomáhal celej rodine aj finančne. Po preradení na menej platenú prácu tento
nedostatok preto všetci veľmi pocítili. Syn v tomto období psychicky veľmi trpel, celú situáciu vnímal

ako veľkú nespravodlivosť a krivdu, bol absolútne vytrhnutý zo svojho predchádzajúceho prostredia a
pracovného kolektívu a ocitol sa v úplne inom prostredí. Predtým bol veselý, stále sa smial, avšak po
preradení sa v ňom niečo veľmi zmenilo. Keď opätovne dostal previerku a vrátil sa na predchádzajúce
pracovisko, bol šťastný, avšak jeho povahu to už nezmenilo. Prežitá skúsenosť v ňom zanechala pocit
pochybovania o sebe, keď k jeho preradeniu došlo bez akéhokoľvek dôvodu a jeho zavinenia, odmietal

snažiť sa o ďalší postup v kariére. To, že sa syn v inkriminovanom období veľmi zmenil, vnímali aj ostatní
členovia rodiny, pýtali sa jej, či nie je chorý alebo či nemá podobné problémy, pretože táto zmena na ňom
bola zjavná, Oni však vzhľadom na špecifickosť synovej práce o tom veľmi nehovorili, avšak aj napriek
tomu, jej brat, ktorý je policajtom v inom okrese sa dozvedel, že syn je preradený pretože má problémy
s bezpečnostným úradom. Svedkyňa tiež vypovedala, že v tom čase sa syn chcel osamostatniť a riešiť

si bývanie, avšak vzhľadom na nízky príjem po preradení, mu úver nebol poskytnutý.

Súd opätovne vyhodnotil celé vykonané dokazovanie a s poukazom na právny názor odvolacieho súdu,
ktorým je prvostupňový súd viazaný, dospel k záveru, že návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy je
potrebné vyhovieť:

Je jednoznačne preukázané, že k preradeniu navrhovateľa na inú pracovnú pozíciu v Policajnom
zbore SR došlo v dôsledku rozhodnutia O. o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia.
Toto rozhodnutie znamenalo, že navrhovateľ nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti.Zamestnávateľ navrhovateľa, ktorý sám požiadal o bezpečnostnú previerku na doterajšiu pracovnú
pozíciu navrhovateľa, na ktorú sa vyžadovalo oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
stupňa utajenia „Tajné“, nemal inú možnosť, ako navrhovateľa, ktorý takéto oprávnenie nezískal, odvolať

z doterajšej pracovnej pozície, čo je zrejmé z Personálneho rozkazu č. XX zo dňa XX.XX.XXXX o
odvolaní z doterajšej funkcie. E. NBÚ a odvolanie navrhovateľa z doterajšej pracovnej pozície je teda
v príčinnej súvislosti, bez ohľadu na obranu odporcu, že jeho rozhodnutie nemuselo nutne znamenať
preradenie navrhovateľa.

Rozhodnutie odporcu zo dňa 26.8.2002 o ukončení bezpečnostnej previerky navrhovateľa bez
vyjadrenia M. rozsudkom zo dňa XX.X.XXXX v konaní č..rušil ako nezákonné (je irelevantné, či
nezákonnosť bola zistená v procesnom postupe štátneho orgánu alebo inak).

Navrhovateľ preukázal, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia O., odvolania z doterajšej funkcie
a preradenia na podstatne nižšiu pozíciu v policajnom zbore mu okrem skutočnej škody (ušlého

zisku) vznikla aj nemajetková ujma. S prihliadnutím na jeho celoživotnú zanietenosť pre prácu
policajta a dosahované pracovné výsledky v nej, (čo jednoznačne vyplýva zo služobného hodnotenia
nadriadenými) je nesporné, že navrhovateľ svoje preloženie na najnižšiu pozíciu („pochôdzkára“) bez
akéhokoľvekvlastnéhozavinenia,vnímalakodegradáciuspocitmikrivdy,nespravodlivostiaponíženiaa
že týmto nezákonným rozhodnutím štát výrazne zasiahol do jeho pracovného a osobného života. Okrem

toho, že bol finančne postihnutý (na mzde, príplatkoch a prípadných odmenách), jeho kariéra nielenže
bola vrátená minimálne o dva roky naspäť, ale kariérny postup sa zastavil. Znížilo sa jeho spoločenské
uplatnenie, dôstojnosť, vážnosť a česť v práci a v rodine. Preradenie s povinným nosením uniformy
a odkrytie jeho totožnosti predstavovalo preňho riziko ohrozenia vlastného života a zdravia od osôb
z kriminálneho prostredia, ku ktorým prenikol v rámci predchádzajúceho pracovného zaradenia. Bol

vytrhnutý z doterajšieho pracovného kolektívu, kde dosahoval vynikajúce pracovné výsledky, doterajší
spolupracovníci s ním prestali na pokyn nadriadených komunikovať, o osobe navrhovateľa vedeli len
toľko,žejebezpečnostnenespoľahlivý,nonevedelidôvod.Snovýmpracovnýmzaradenímsapsychicky
nikdy nestotožnil a neuspokojil. Cítil sa silne traumatizovaný a bezmocný, keď bol bez toho, že by porušil
akýkoľvek právny predpis, odstavený od práce, ktorú mal rád. Ani po opätovnom preradení na pôvodné

pracovné zaradenie (po získaní bezpečnostnej previerky) sa mu nikto neospravedlnil. Nezákonný
stav, ktorý trval 23 mesiacov nesporne spôsobil zásah osobného a pracovného života navrhovateľa
a bol spôsobilý narušiť jeho dôstojnosť, vážnosť a profesionálnu česť . Pocit krivdy, nespravodlivosti,
poníženia, obavy o svoj život a zdravie a o dlhodobo aktívne budovanú profesionálnu budúcnosť, a
z toho vyplývajúcu psychickú traumu, nesporne spôsobili navrhovateľovi nemajetkovú ujmu, ktorú je

potrebné nahradiť. Súd navrhovateľom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval
s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, za primerané
zadosťučinenie na jej odstránenie.

S poukazom na vyššiecitované ustanovenia článku 46 ods. 3 Ústavy SR, článku 13 a 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. l a 2, § 2 a § 20 zák. č. 58/1969 Zb., § 11 a § 13 ods.
1 až 3 Občianskeho zákonníka súd uznal, že štát zodpovedá za škodu vrátane nemajetkovej ujmy v
dôsledku nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu a preto návrhu vyhovel a odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v platnej mene vo výške 8.294,48 EUR.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal ich
náhradu vo výške 5.020,51 EUR z titulu trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ prostredníctvom svojho
advokáta vyčíslil trovy právneho zastúpenia z nárokov uplatnených žalobou vo výške tarifnej odmeny z
tarifnej hodnoty 481.236,- Sk (231.236,- Sk náhrada škody + 250.000,- Sk náhrada nemajetkovej ujmy)
podľa vyhl. č. 163/2002 Z.z. za úkony vykonané do 1.1.2005 vo výške 9.462,- Sk /1 úkon a podľa vyhl.

č. 655/2004 Z.z. za úkony vykonané od 1.1.2005 vo výške 9.650,- Sk/1 úkon. Za 16 úkonov vykonaných
v čase od 29.10.2004 do 12.12.2006 uplatňoval odmenu vo výške 154.803,50 Sk vrátane 19 % DPH
(bez režijných paušálov). Z takto vyčíslenej sumy mu bola právoplatným rozsudkom zo dňa 23.3.2010
priznaná odmena vrátane 19 % DPH v celkovej výške 114.641,- Sk + príslušný režijný paušál k 16-tim
úkonom, z tarifnej hodnoty priznanej sumy náhrady škody 231.236,- Sk. Z titulu odmeny za nemajetkovú

ujmu uplatňuje rozdiel vo výške 40.162,- Sk vrátane 19 % DPH. Súd tento rozdiel na odmene v celkovej
výške 1.333,15 EUR priznal (bez režijných paušálov, ktoré už boli priznané) s tým, že vykonané úkony sú
preukázané a vymenované v rozsudku zo dňa 23.3.2010. Ďalej má advokát nárok na odmenu z tarifnej
hodnoty 8.298,48 EUR vo výške 237,34 EUR za každý úkon právnej služby, za 14 úkonov nasledovne:účasť na pojednávaní dňa 4.3.2010, písomné podanie vo veci samej 4.3.2010, účasť na pojednávaní
23.3.2010 vo výške 1, písomné podanie - odvolanie zo dňa 6.4.2010, písomné podanie - vyjadrenie zo
dňa 1.3.2012, účasť na pojednávaní 1.3.2012, písomné podanie - vyjadrenie zo dňa 5.3.2012, účasť

na pojednávaní dňa 22.3.2012 vo výške 1, písomné podanie - odvolanie zo dňa 4.4.2012, písomné
podanie - vyjadrenie zo dňa 12.2.2013, účasť na pojednávaní dňa 12.2.2013 a 26.3.2013, písomné
záverečné vyjadrenie z 7.5.2013, účasť na pojednávaní dňa 7.5.2013; odmena spolu predstavuje sumu
2.966,76 EUR. Advokát má nárok na režijný paušál k jednotlivým úkonom, t.j. 4x 7,21 EUR (2010),
5x7,63 EUR 2012) a 5x7,81 EUR (2013), spolu RP vo výške 106,04 EUR. Odmena a RP spolu vo výške

3.072,80 EUR sa zvyšujú o 20 % DPH, t.j. o 614,56 EUR na sumu 3.687,36 EUR. Trovy právneho
zastúpenia, ktoré spolu s doplatkom predstavujú sumu 5.020,51 EUR je odporca povinný v zmysle § 149
O.s.p. zaplatiť advokátovi. Súd nepriznal navrhovateľovi trovy - odmenu advokátovi za úkony: stretnutie
s klientom 8.2.2013 a 25.3.2013, keďže advokát nepreukázal, že tieto úkony boli vykonané a že išlo o
účelne vynaložené náklady.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho do-
ručenia cestou podpísaného súdu Krajskému súdu v Bratislave, dvojmo.

V odvolaní okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 42 ods. 3 O.s.p. sa
musí uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v čom sa vidí nesprávnosť

tohto rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti,
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 202 a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.