Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810214666
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3810214666.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so
sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava proti žalovaným: 1/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X/XXX, C. a 2/ T. P.,
nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, C., zastúpenému JUDr. Milanom Josefom Bešťákom, bytom Fialková

521/2, Kamenec pod Vtáčnikom o zaplatenie 16.496,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/199/2010-420 zo dňa 29. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania
strán sporu m e n í tak, že žalobca m á voči žalovanému 2/ n á r o k na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 96 %, ktorú náhradu trov konania j e p o v i n n ý
žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie.

Žalobca má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorú náhradu trov
odvolacieho konania j e p o v i n n ý žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 631,46
eursúrokomzomeškaniavsadzbe9%ročneztejtosumyod5.1.2010dozaplatenia,atodotrochdníod

právoplatnostirozsudkustým,žepovinnosťžalovaného2/zanikávrozsahuplneniažalovaného1/podľa
platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48, žalobcovi náhradu
trov konania proti žalovanému 2/ nepriznal a štátu náhradu trov konania proti žalobcovi a žalovanému
2/ nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou proti žalovaným
1/ a 2/ spoločne a nerozdielne domáhal zaplatenia 16.445,33 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 %
ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia a z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a náhrady

trov konania. Uznesením z 13.12.2012 súd pripustil zmenu žaloby proti žalovanému 2/ tak, že žalobca
sa proti žalovanému 2/ domáhal zaplatenia 16.496,16 eur s úrokom z omeškania v
sadzbe 9 % ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a
z 50,83 eur od 7.8.2012 do zaplatenia. Žalobca tvrdil, že žalovaný 2/ na motorovom vozidle žalovaného
1/ spôsobil dopravnú nehodu, pričom nebolo uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou tohto motorového vozidla, a preto v dôsledku tejto skutočnosti musel za žalovaných

nahradiť poškodeným škody v žalobe uplatnenej výške. Súd vydal 11.11.2010 platobný rozkaz č.k.
17Ro/209/2010-48, ktorý bol žalovanému 1/ doručený 1.12.2010, pričom žalovaný 1/ proti tomuto
platobnému rozkazu odpor nepodal, a preto platobný rozkaz nadobudol 17.12.2010 proti žalovanému 1/
právoplatnosť. Žalovaný 2/ podal proti platobnému rozkazu odpor, žalobu žiadal zamietnuť, pričom tvrdil,
že vozidlo si vypožičal od žalovaného 1/, ktorý mu odovzdal doklady k motorovému vozidlu,
medziktorýmiboliajdokladypreukazujúceto,žeprevádzkatohtomotorovéhovozidlajeriadnepoistená.

Ďalej spochybnil výšku odplaty, ktorá mala byť zaplatená za opravu jedného z poškodených motorových
vozidiel. V spore bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie z 10.10.2016 č.k. 17C/199/2010-350tak, že (i) žalovaný 2/ s tým, že jeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/
podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48, je povinný
zaplatiť žalobcovi 15.533,49 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 14.483,52 eur od 5.1.2010

do zaplatenia, z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a v sadzbe 8,75 % ročne z 50,83 eur
od 16.11.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; (ii) v prevyšujúcej
časti o zaplatenie 962,67 eur s príslušenstvom sa žaloba zamieta; (iii) žalobcovi sa náhrada trov konania
proti žalovanému 2/ nepriznáva a (iv) štátu sa náhrada trov konania proti žalobcovi a žalovanému 2/
nepriznáva. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom z 4.10.2017 č.k. 6Co/59/2017-392 rozhodol

tak, že (i) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje a (ii) rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom, v
napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom výroku o nároku
štátu na náhradu trov konania zrušuje a v tejto časti vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Na pojednávaní 29.1.2018 žalovaný 2/ nárok žalobcu v právoplatne nerozhodnutej
časti o zaplatenie 631,46 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z tejto sumy od 5.1.2010 do

zaplatenia uznal a žalobca navrhol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku. Preto súd podľa § 282
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ rozhodol tak, že žalovaný 2/ s tým,
že jeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu
Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48, je povinný zaplatiť žalobcovi 631,46 eur s úrokom z
omeškaniavsadzbe9%ročneztejtosumyod5.1.2010dozaplatenia,atodotrochdníodprávoplatnosti

rozsudku. Žalobca bol v časti svojej žaloby proti žalovanému 2/ v rozsahu istiny 16.164,95 eur (približne
98 %) úspešný a neúspešný bol v rozsahu istiny 331,21 eur (približne 2 %). Takýto nepatrný neúspech
odôvodňuje to, aby bola žalobcovi a štátu proti žalovanému 2/ priznaná plná náhrada trov konania
podľa § 255 ods. 1 CSP. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchu žalovaného 2/, ním predložených
listín však vyplynulo, že žalovaný 2/ je rozvedený; má štyri deti, z ktorých sú dve dospelé a na dve

stále prispieva výživným 120 eur mesačne; pravidelne ich navštevuje v mieste ich súčasného, od jeho
bydliska vzdialeného mesta; žije v rodinnom dome, ktorý mu nepatrí a náklady na jeho užívanie
predstavujú približne 180 eur mesačne; pracuje ako stavebný robotník s príjmom 620 eur mesačne.
Z listín zabezpečených súdom, a to z výpisov z registra súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca
napriek tomu, že už 17.12.2010 mal proti žalovanému 1/ platobným rozkazom právoplatne priznanú

pohľadávku, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáha proti žalovanému 2/, návrh na vykonanie
exekúcie z tohto platobného rozkazu proti žalovanému 1/ napriek neplneniu jeho povinností nepodal a
je zrejmé, že v poradí exekúcii proti žalovanému 1/ ho predbehlo takmer 40 exekúcií iných oprávnených.
Proti žalovanému 2/ sa žiadna exekúcia nevedie. Preto súd o náhrade trov konania žalobcu a
štátu proti žalovanému 2/ rozhodol podľa § 257 CSP tak, že náhradu trov konania im nepriznal, keďže

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade žalovaného 2/ ide o osobu s príjmom na hranici
možnosti hradenia základných životných potrieb, ktorá si riadne plní svoje povinnosti a bola len raz
postihnutá v trestnom konaní za nedbanlivostný trestný čin, ktorého dôsledkom je povinnosť na náhradu
škody vo výške jeho viac ako dvojročného príjmu. Osobitne súd prihliadol na to, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca si celkom nehospodárne právo, ktoré si uplatňoval proti žalovanému

2/ neuplatnil od roku 2011 voči žalovanému 1/, a to napriek tomu, že mu zhodné právo bolo priznané
vykonateľným súdnym rozhodnutím. Takýto neekonomický postup žalobcu pri uplatnení pohľadávky je
popri príjmovej a majetkovej situácii žalovaného 2/ dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 257
CSP. Preto súd žalobcovi proti žalovanému 2/ a štátu proti žalobcovi a žalovanému 2/ náhradu trov
konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku do výroku o náhrade trov konania strán sporu podal včas odvolanie žalobca.
Podľa neho argumentácia súdu prvej inštancie pri rozhodnutí o nepriznaní náhrady trov konania
žalobcovi proti žalovanému 2/ skutočnosťou, že žalobca mal k dispozícií exekučný titul
už v roku 2011 a nepristúpil k výkonu rozhodnutia voči žalovanému 1/ nemá oporu v zákone. V odvolaní
žalobcu zo dňa 02.11.2016 voči rozsudku súd prvej inštancie č.k. 17C/199/2010-350 žalobca namietal,

že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho procesného postupu, keď zrušil platobný rozkaz č.k. 17
Ro/209/2010 - 48 zo dňa 11.11.2010 len vo vzťahu k žalovanému 2/. Žalobca mal za to, že v danom
prípade mali byť na plnenie zaviazaní obaja žalovaní spoločne a nerozdielne a preto bol žalobca názoru,
žemalsúdvprípadeodporupodanéhožalovaným2/zrušiťplatobnýrozkazakotaký.Vzhľadomnato,že
žalobcanemalkdispozíciirozhodnutieopodanomodolanínebolomožnépristúpiť kvýkonurozhodnutia

na základe platobného rozkazu, keďže stále bola možnosť, že platobný rozkaz bude voči žalovanému
1/ zrušený. Žalobca nesúhlasí s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým mu nepriznal nárok na náhradu
trov konania podľa § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie jesolventná. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v
zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobcovi prizná voči žalovanému 2/ právo na náhradu
trov konania resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2/. Podľa neho súd prvej inštancie vo veci rozhodol po
posúdení všetkých okolností prípadu, čo bolo aj jeho úlohou. Celá kauza za svoje trvanie viac ako
7 rokov odráža kritizovaný stav súdnictva a je príkladom na zverejnenie v televízii. Každá vo veci
zainteresovaná osoba musí vedieť, že vo vzťahu k žalovanému 2/ nemôže celá záležitosť skončiť inak

ako osobným bankrotom. Žalovaný 1/, ktorý situáciu zapríčinil tým, že nezaplatil zákonné poistenie a
zákazníka oklamal, je pritom bez starostí. Žalovaný 2/ preto navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 379 a § 380 ods. 1 CSP vo výroku o náhrade trov konania strán sporu z dôvodov odvolania žalobcu,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov
konania strán sporu podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobcovi bude priznaný voči žalovanému 2/ nárok
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnej výške.
5. Podľa§ 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
6. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
7.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.
8. V ustanoveniach § 255 CSP je vyjadrená zásada úspechu vo veci, ktorou sa riadi rozhodovanie o
náhrade trov konania v sporovom konaní. Táto zásada sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je

povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej v spore vznikli a boli účelne vynaložené
na uplatňovanie alebo bránenie jej práva.
9. Odchýlku z uplatnenia uvedenej zásady predstavuje § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí
zaviazať neúspešnú stranu na náhradu trov konania protistrany, resp. proti strane náhradu trov konania

proti v spore neúspešnej strane neprizná a to celkom alebo sčasti. Zo znenia uvedeného ustanovenia
§ 257 CSP je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje pre aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia
vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody hodné osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výnimočnosť
prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania.

Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí
vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody
osobné, majetkové asociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany
v konaní. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná,

alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
10. Súdprvejinštancievdanejvecinapadnutýmrozhodnutímžalobcovi,akovsporeprevažneúspešnej
strane, náhradu trov konania proti žalovanému 2/ nepriznal, čo odôvodnil pomermi žalovaného 2/ (ide o
osobu s príjmom na hranici možnosti hradenia základných životných potrieb, ktorá si riadne plní svoje
povinnosti a bola len raz postihnutá v trestnom konaní za nedbanlivostný trestný čin) a prihliadol na

skutočnosť, že žalobca napriek tomu, že už 17.12.2010 mal proti žalovanému 1/ platobným rozkazom
právoplatne priznanú pohľadávku, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáha proti žalovanému 2/,
návrh na vykonanie exekúcie z tohto platobného rozkazu proti žalovanému 1/ napriek neplneniu jeho
povinností nepodal a tým konal neekonomicky.
11. Odvolací súd preskúmal tieto dôvody a má za to, že tieto dôvody, ktoré uvádza súd prvej inštancie

nemožno chápať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti veci, pre ktoré by
nemala byť žalobcovi priznaná náhrada trov konania proti žalovanému 2/. Odvolací súd nijako nepopiera
preukázané pomery žalovaného 2/. Tieto však samé o sebe nie sú natoľko výnimočné, aby odôvodnili
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a niet tu ani žiadnej inej výnimočnej okolnosti, pre ktorú by tieto
pomery mali viesť k nepriznaniu náhrady trov konania žalobcovi cestou aplikácie § 257 CSP. Za takúto

výnimočnú okolnosť nemožno považovať konanie žalobcu, ktorý od žalovaného 1/ nútene nevymáhal
cestou exekúcie žalovanú pohľadávku, napriek tomu, že platobný rozkaz proti žalovanému 1/ bol od
roku 2010 právoplatný a vykonateľný, čím podľa súdu prvej inštancie konal neekonomicky.12. Podľa odvolacieho súdu spôsob akým žalobca nakladá so svojou judikovanou pohľadávkou proti
žalovanému 1/ (napríklad, či mu dlh celkom alebo sčasti odpustí, či ho od neho exekučne vymáha,
či sa s ním dohodne na splátkach a podobne) nič nemení na tom, či sa rovnakého práva dôvodne

v tom istom konaní domáha proti žalovanému 2/ a či mu v prípade úspechu v spore prináleží proti
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva. Úvahy
súdu prvej inštancie vedú k záveru, že ak sa veriteľ domôže rozhodnutia o svojej pohľadávke proti
niektorému zo solidárnych dlžníkov, musí nutne začať s jej núteným vymáhaním, pretože iný postup
(napríklad už vyššie uvedené využitie práva na odpustenie dlhu) bude viesť k tomu, že trovy, ktoré bude

vynakladať v súvislosti s pokračovaním uplatňovania práva proti ďalšiemu solidárnemu dlžníkovi mu
nebudú v prípade úspechu v spore nahradené. Toto odvolací súd odmieta. Konanie, resp. nekonanie
žalobcu voči žalovanému 1/ po judikovaní pohľadávky žalobcu nemá žiadny vplyv na nárok v spore
úspešného žalobcu na náhradu trov konania proti žalovanému 2/.
13. Keďže sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie na možnosť aplikácie § 257 CSP nestotožnil,
bolo dôvodné, aby o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie bolo rozhodnuté podľa § 255 ods.

1 CSP podľa zásady úspechu v spore. Žalobca bol v spore úspešný pokiaľ ide o nárok na zaplatenie
16.164,95euraneúspešnýpokiaľideonároknazaplatenie331,21eur.Takýtovýsledoksporuzhľadiska
pomeru úspechu predstavuje zaokrúhlene 96 % (s ohľadom na celý predmet konania) v prospech
žalobcu. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov
konania strán sporu zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu

trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 96 %, ktorú náhradu trov konania je povinný žalovaný
2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd
priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 2/, ktorú náhradu trov odvolacieho konania

je povinný žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).