Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113205242
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113205242.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne U.. Z.. B. O., bytom E. B., S. D.. E.
XX/XX, zastúpenej JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom so sídlom Bratislava, Nezábudková 22
proti žalovanému Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne, so sídlom Trenčín, Študentská
2, IČO: 31 118 259, zastúpenému JUDr. Martinom Bartkom, advokátom a JUDr. Silviou Bartkovou,

advokátkou,obajasosídlomTrenčín,Piaristická6667,ourčenie,žepracovnýpomerjenadobuneurčitú,
na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. septembra 2016 č. k. 27Cpr/1/2013
- 171 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j .

Žalovanému p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 30. septembra 2016 č. k. 27Cpr/1/2013 - 171 súd prvej inštancie zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia, že pracovný pomer medzi stranami
je pracovným pomerom na dobu neurčitú. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že zistil, že
medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer,
založený pracovnou zmluvou č. 60/2005, uzavretý na určitú dobu, do 28.02.2010, ktorého trvanie bolo
dohodou strán zo dňa 26.02.1010 predĺžené do 28.02.2011. Označil ako nedôvodnú argumentáciu
žalobkyne ohľadne nedoručenia písomnosti (pričom žalobkyňa ani nešpecifikovala, o akú písomnosť by

sa podľa nej malo jednať) o skončení pracovného pomeru uzatvoreného na určitú dobu do vlastných
rúk podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný v tomto prípade postupoval nad rozsah svojich
povinností a žalobkyni listom zo dňa 28.02.2011 (dátum uplynutia doby, na ktorú bol pracovný pomer
dojednaný) dokonca oznámil, že nastala právna udalosť, s ktorou sa spája zánik pracovného pomeru
uzatvoreného na určitú dobu - uplynutie času a požiadal ju, aby si vysporiadala pracovnoprávne
vzťahy na mzdovom oddelení. Na zánik pracovného pomeru žalobkyne uzatvoreného na určitú dobu
nemala - vzhľadom na vyššie popísaný právny záver ohľadne podmienok zániku pracovného pomeru

uzatvoreného na určitú dobu - vplyv skutočnosť, že toto oznámenie žalovaného jej bolo doručené až
dňa 04.03.2011. V danej veci žalobkyňa tvrdila, že po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného
pomeru (28.02.2011) pokračovala riadne v práci s vedomím zamestnávateľa - žalovaného, a to
až do dňa 14.03.2011, kedy sa stala práceneschopnou. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
žiadosťou zo dňa 02.03.2011, doručenou žalovanému dňa 03.03.2011, oznámila žalovanému, že chodí
naďalej do práce a svoju prítomnosť zapisuje do knihy dochádzky rektorátu, pretože podľa jej názoru

pracovný pomer stále trvá a zmenil sa na pracovný pomer, uzatvorený na dobu neurčitú, pričom
požiadala žalovaného o prideľovanie práce. Taktiež dňa 08.03.2011 z mailovej adresy Ing. K. oznámila
dekanovi fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, že sa nachádza v kancelárii Ing. K., kde na základeprávoplatných súdnych rozhodnutí ďalej vykonáva prácu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal
síce vedomosť o tom, že žalobkyňa sa po uplynutí doby, na ktorú bol dojednaný pracovný pomer,
nachádza v budove žalovaného, a to v kancelárii tretej osoby, nie na svojom pôvodnom pracovisku,

avšak jednoznačne prejavil vôľu nepokračovať v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou (list zo dňa
28.02.2016, zabránenie zapisovania sa do knihy dochádzky jednak na pracovisku, kde bola žalovaná
zaradená pred 28.02.2016 a jednak na inom pracovisku formou vyčiarkovania jej záznamov). V konaní
bolo zistené, že žalovaný prostredníctvom oprávnených osôb, ktorými sú podľa § 9 Zákonníka práce
štatutárny orgán, vedúci zamestnanci a ďalší zamestnanci, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých

stupňoch riadenia zamestnávateľa a iní zamestnanci, ktorí sú zamestnávateľom písomne poverení,
so žalobkyňou vôbec nekomunikoval, neprideľoval jej prácu, nevytvoril jej priestor, kde by mala prácu
vykonávať (kanceláriu alebo iné priestory), neprideľoval jej pracovné úlohy ani pracovné prostriedky.
Žalobkyňa sama uviedla, že jej žalovaný bránil vo využití odbornej kvalifikácie, nekontaktoval sa s
ňou a prácu jej nikto neprideľoval. Nie je ani zrejmé a žalobkyňa nepreukázala, akú konkrétnu prácu
pre žalovaného mala od 01.03.2011 do 14.03.2011, kedy sa stala práceneschopnou, vykonávať a

v tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie. Konanie žalobkyne v období po 28.02.2011
nevykazuje znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce - osobný výkon práce podľa
pokynov žalovaného - zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na
náklady žalovaného, jeho výrobnými prostriedkami a na jeho zodpovednosť. Ak žalovaná prichádzala
do budovy žalovaného a zotrvávala tam po uplynutí dohodnutej doby napriek zjavnému nesúhlasu

žalovaného, k zmene pracovného pomeru nemohlo dôjsť, a to bez ohľadu na to, že ju žalovaný z budovy
fyzicky nevyviedol, resp. fyzicky nebránil jej vstupu do budovy. V konaní žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala ňou tvrdenú existenciu ústnej dohody ohľadne transformácie jej pracovného
pomeru, uzavretého na dobu určitú na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. Žalobkyňa v tomto
smere nepredložila súdu žiaden listinný dôkaz a svoje tvrdenia opierala výlučne o svedecké výpovede.

Svedok Ing. PhD. Milan Vanc, predseda odborovej organizácie žalovaného, potvrdil, že bol osobne
prítomný toho, keď v čase odchodu rektora doc. Ing. Mečára, CSc. a vedením univerzity bol poverený
prof. Ing. Ivan Kneppo, DrSc., t.j. v roku 2010 (podľa dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa
25.02.2010, a nie v roku 2011, ako uvádzal svedok), pri odovzdávaní a preberaní agendy rektorov doc.
Ing. Mečár, CSc. oznámil prof. Ing. Kneppovi, DrSc., že žalobkyňa má pracovný pomer na dobu určitú,

že keď sa upokoja vášne na univerzite, skončia sa reštriktívne opatrenia, že sa jej predĺži na dobu
neurčitú, s čím prof. Ing. Kneppo, DrSc. súhlasil. Svedok Ing. PhD. Milan Vanc v tom čase (február
2010), ale ani ku dňu 28.02.2011 (dátum skončenia pracovného pomeru žalobkyne uzavretého na dobu
určitú) nebol štatutárnym orgánom žalovaného (rektor, resp. prorektor či dekan fakulty podľa zákona o
vysokých školách), nebol vedúcim zamestnancom žalobkyne ani písomne povereným zamestnancom

(§ 9 Zákonníka práce, § 10 ods. 1, 10, § 28 ods. 1,§ 23 ods. 1 písm. d/ zákona o vysokých
školách), a teda nebol oprávnený vystupovať vo vzťahu k žalobkyni v pracovnoprávnych vzťahoch za
žalovaného. Svedok doc. Ing. Miroslav Mečár, CSc. uviedol, že sa so žalobkyňou ako rektor v roku
2010 dohodol, že jej dočasne skráti pracovný úväzok, a keď sa doriešia finančné otázky, znova sa vráti
na celý pracovný úväzok. Vo februári a marci 2011 už u žalovaného nepôsobil. Svedok prof. Ing. Ivan

Kneppo, DrSc. uviedol, že osobne so žalobkyňou neuzatváral pracovnú ani inú zmluvu, v čase, keď
bol rektorom, nesľúbil žalobkyni ani nikomu inému, že so žalobkyňou uzatvorí pracovný pomer na dobu
neurčitú. Od 01.03.2011 ako rektor neprideľoval žalobkyni prácu, ani nepoveril žiadneho zamestnanca,
aby žalobkyni prideľoval prácu; nemal vedomosť o tom, že by jej niekto prideľoval prácu. Od 01.03.2011
jej ako rektor neprideľoval kanceláriu, počítač alebo iné pracovné pomôcky, nepoveril týmto žiadneho

zamestnanca. On osobne ako rektor nepoveril žalobkyňu ani nepoveril iného zamestnanca, aby tento
poverilžalobkyňu,abyviedlakonzultáciesoštudentmi.AnipodľavýpovedesvedkaIng.PhD.Vancavšak
žalobkyňaodovzdávaniaapreberaniaagendyrektorovvroku2010prítomnánebola,atedanemohlabyť
ani stranou akejkoľvek prípadnej dohody. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala,
že by ku dňu skončenia pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú 28.02.2011 uzavrela písomnú

či inú zmluvu ohľadne transformácie jej pracovného pomeru, uzavretého na dobu určitú na pracovný
pomer uzatvorený na neurčitý čas so štatutárnym orgánom žalovaného (rektor, resp. prorektor či dekan
fakulty podľa zákona o vysokých školách), vedúcim zamestnancom alebo iným zamestnancom, ktorému
by také oprávnenie vyplývalo z jeho pracovného zaradenia alebo písomne povereným zamestnancom
(§ 9 Zákonníka práce, § 10 ods. 1, 10, § 28 ods. 1, § 23 ods. 1 písm. d/ zákona o vysokých školách).

Pre úplnosť súd uvádza, že podľa § 77 ods. 1, 2 zákona o vysokých školách sa obsadzovanie
pracovných miest vysokoškolských učiteľov uskutočňuje výberovým konaním, pričom pracovný pomer
na miesto vysokoškolského učiteľa so zamestnancom, ktorý nemá vedecko-pedagogický titul "profesor"
ani "docent" (ako je to u žalobkyne), možno uzavrieť na základe jedného výberového konania najdlhšiena päť rokov. Ak by teda u žalobkyne aj došlo k transformácii jej pracovného pomeru na dobu určitú
na pracovný pomer na dobu neurčitú podľa § 71 ods. 1, 2 Zákonníka práce, bolo by to v rozpore s
ustanoveniami § 77 ods. 1, 2 zákona o vysokých školách, a takýto právny úkon by bol neplatný pre

rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne

zmenilrozsudoktak,žežalobesavyhovujevcelomrozsahu.Namietala,žesúdprvejinštanciedospelna
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa riadne nevysporiadal so všetkými
navrhovanými dôkazmi zo strany žalobkyne, pričom pri právnej úvahe samotného rozhodnutia vo veci
samej absentuje vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností. Uviedla, že konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je toho názoru, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej
trvá, pričom poukazuje na znenie ustanovenia § 71 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v
znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej
doby s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na
pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. Žalobkyňa sa odo dňa 25.02.2011 hlásila u žalovaného

ako zvyčajne a vykonávala svoju prácu ešte po ďalších 14 dní s vedomím, že má pracovný pomer na
dobu neurčitú, vzhľadom na ústnu dohodu. Žalobkyňa sa sústavne zapisovala do knihy dochádzok a
pracovný deň prebiehal normálne, žalovaný ju žiadnym spôsobom vo vykonávaní práce neobmedzoval.
Do 28.02.2011 neobdržala od žalovaného žiadne písomné oznámenie v súlade s ustanovením § 38 ods.
1 prvá veta Zákonníka práce. Žalobkyni bolo doručené oznámenie od žalovaného až dňa 04.03.2011,

pričom na poštovú prepravu bolo podané dňa 01.03.2011, teda až po 28.02.2011.

3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil. Uviedol, že sa s
tvrdeniami žalobkyne v predmetnom odvolaní nestotožňuje, tieto považuje za účelové a tendenčné.
Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje po právnej i procesnej stránke za

bezchybný a zároveň precízny, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne a logicky vysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi a jeho rozhodnutie je preto správne a zákonné
a navrhuje ho potvrdiť v celom rozsahu a žalobkyňu zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania.
Žalobkyňa po 28.02.2011 nevykonávala prácu pre žalovaného s vedomím žalovaného. Z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím doby určitej dňa

28.02.2011. Po tomto dátume, teda od 01.03.2011, nikto zo štatutárov žalovaného, resp. nadriadený
žalobkyne, žiadnu prácu žalobkyni neprideľoval, nepridelil jej ani kanceláriu, počítač, ani iné pracovné
prostriedky. Žalobkyňa sa dostala do budovy žalovaného, lebo ju poznali na vrátnici a umožnil jej to iný
zamestnanec Ing. Vanc, ktorý však v tom čase (ani v žiadnom inom čase) nebol štatutárom žalovaného,
povereným zamestnancom, ani nadriadeným žalobkyne. Žalobkyni bolo fyzicky znemožnené zapisovať

sa do knihy dochádzky Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, na ktorej bola pracovne zaradená do
28.02.2011 a jej následné zápisy do knihy dochádzky po 01.03.2011 boli prečiarknuté s poznámkou, že
žalobkyňa nie je zamestnancom rektorátu žalovaného. Zapísanie sa do knihy dochádzky samo osebe
nepreukazuje výkon závislej práce žalobkyne pre žalovaného. Žalobkyňa nemala žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania súdom prvej inštancie, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej

inštancie zo dňa 30.09.2016..

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v
odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré

dôvody odvolateľka prezentovala už počas konania pred súdom prvej inštancie.6. Z obsahu odvolania je zrejmé, že odvolateľka namieta predovšetkým skutkové vady rozhodnutia,
vytýka súdu prvej inštancie nesprávne vytvorený skutkový základ z dôvodu nesprávneho hodnotenia
dôkazov.

7. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli sudcu. Preto na účel
zabezpečenia jeho kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v § 220 ods. 2 C.s.p., aby súd v odôvodnení
rozsudku okrem iného uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

8. Súd prvej inštancie sa uvedeným zákonným príkazom riadil, v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne popísal svoj myšlienkový pochod a úvahy, ktoré ho viedli ku skutkovým záverom. Odvolací
súd nezistil v jeho úvahách žiaden nedostatok.

9. Z napadnutého rozsudku a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie pre skutkové zistenia vzal

do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov, že žiadne skutočnosti,
ktoré v tomto smere boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo a ktoré
súčasne boli významné pre vec, neopomenul a že v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov, nie je z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti logický
rozpor.

10. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienky podľa § 71
ods. 2 Zákonníka práce pre transformáciu pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer
uzatvorený na neurčitý čas, a to výkon práce pre žalovaného s vedomím žalovaného a nepreukázala
ani existenciu ústnej dohody o zmene pracovnej zmluvy. Bolo bez pochybností zistené, že žalovaný

žalobkyni po uplynutí doby dohodnutého pracovného pomeru znemožnil zapisovať sa do knihy
dochádzky Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, na ktorej bola zaradená, a to z listu žalobkyne
rektorovi zo dňa 02.03.2011, v ktorom túto skutočnosť sama uviedla. Už z tohto konania žalovaného je
zrejmé,žežalovanýnechcelanemienilpokračovaťvpracovnompomeresožalobkyňoupouplynutídoby
trvania jej platného pracovného pomeru. Zo žiadneho z dôkazov označených žalobkyňou nevyplynul

nespochybniteľný opak.

11. Rozhodujúce je však podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 77 ods. 1, 2 zákona o vysokých
školách, ktoré za účelom výberu vhodných uchádzačov na zabezpečenie fungovania vysokého školstva
a naplnenia požiadavky trvalej aktivity vysokoškolských učiteľov ustanovuje povinné výberové konanie

pri obsadzovaní miest a ustanovovaní do funkcií profesorov a docentov a uzatváranie pracovného
pomeru na obdobie maximálne piatich rokov. Žalobkyňou požadovaný výrok rozsudku súdu určujúci,
že pracovný pomer medzi stranami je pracovným pomerom na dobu neurčitú, je tak v rozpore s
citovanou právnou úpravou obsadzovania pracovných miest v oblasti vysokého školstva. Preto aj v
prípade unesenia dôkazného bremena žalobkyňou o ňou tvrdených skutočnostiach podľa § 71 ods. 2

Zákonníka práce by z uvedeného dôvodu nebolo možné žalobe v požadovanom znení vyhovieť.

12. Žalobkyňou uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

13. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.1 a

§ 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a
preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. ( § 262 ods. 2 C.s.p.)17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).