Uznesenie – Kúpna zmluva ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/32/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309200397
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1309200397.8

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov
senátu JUDr. Romana Majerského a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ U. P., A.. XX.
XX. XXXX, W. Š. Č.. XXX, X/ E. P., A.. XX. XX. XXXX, W. Š. Č.. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Alojz
Baránik, advokát s.r.o., ul. Mateja Bela č. 8, Bratislava, IČO: 46 940 561, proti žalovanej: P.. P. O., A..
XX. XX. XXXX, W. X. J.. Č.. XX, W., zastúpená: JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., Kýčerského

ul. č. 5, Bratislava, IČO: 36 857 726, o určenie, že právny vzťah trvá a o určenie neplatnosti právneho
úkonu, na odvolanie žalobcov 1/, 2/ a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06.
apríla 2016, č. k. 12C/9/2009 - 715, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 122.817,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 24. 02. 2009 do
zaplatenia a žalobkyni 2/ sumu 122.817,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 24.
02. 2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, určil, že odstúpenie žalovanej zo
dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej so žalobcami 1/ a 2/ dňa 16. 10. 2008 je neplatné, žalobu

vo zvyšku zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c) O. s. p., § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 48, § 457,
§ 588, § 591 veta prvá Občianskeho zákonníka a vecne platnosťou a záväznosťou kúpnej zmluvy zo
dňa 16. 10. 2008 uzatvorenej medzi stranami, jej schválením súdom, pre ktoré dôvody mala byť kúpna
cena žalobcom uvoľnená z notárskej úschovy a v nadväznosti na otázku posúdenia platnosti odstúpenia
žalovanej od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 dospel k záveru, že úmysel žalovanej odstúpiť od zmluvy

nebol urobený vážne, čo činí odstúpenie od zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal na
skutočnosť, že kúpna zmluva medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená, keď sa v jej písomnej
forme dňa 16. 10. 2008 dohodli na jej podstatných náležitostiach, a to na predmete kúpy a kúpnej cene,
ktorá podľa čl. II. bod 2 zmluvy mala byť žalobcom vyplatená z notárskej úschovy, bez uvedenia dátumu,
pričom v kúpnej zmluve je deklarované, že žalovaná si predmet kúpy riadne ohliadla, jej stav je jej známy
avtakomtostavehokupujestým,ževčl.VI.bod4kúpnejzmluvysazmluvnéstranydohodli,ženávrhna

vklad podajú spoločne, najneskôr do dvoch pracovných dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
Okresného súdu v Senici o schválení právneho úkonu, podpisu kúpnej zmluvy a zložení kúpnej ceny do
notárskej úschovy. Uviedol, že právny úkon bol schválený rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa
26. 11. 2008, č. k. 3P 79/2008-35, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 12. 2008 s tým, že návrh na
vklad do katastra nehnuteľností mohli strany podľa dojednania v kúpnej zmluve podať najneskôr do 14.
12. 2008, pričom kataster nehnuteľností by pri riadnom chode veci, t. j. pri dodržaní zákonnej 30 dňovej

lehoty vklad spornej kúpnej zmluvy povolil dňa 13. 01. 2009, avšak žalovaná podaním neadekvátnych
procesných návrhov zo dňa 11. 12. 2008 v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn.3P/79/2008, a to návrhom na vstup do konania, odvolania, o ktorých musel prvoinštančný a odvolací
Krajský súd v Trnave rozhodovať, hoci návrhy boli zamietnuté a odmietnuté, bolo o nich rozhodnuté až
19. 03. 2009, čím dosiahla, že už dňa 24. 02. 2009 jej notár vrátil ako zložiteľke bezhotovostne predmet

úschovy, t. j. kúpnu cenu 245.635 eur spolu s úrokmi vo výške 506,27 eur s odôvodnením, že žalobcovia
nesplnili podmienky na uvoľnenie kúpnej ceny z úschovy v lehote 90 dní a týmito úkonmi cielene zmarila
žalobcom vyplatenie kúpnej ceny, pričom tento stav trvá doposiaľ a nijako ho nespôsobili ani nezavinili.
Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd mal tiež za to, že notárska úschova
finančných prostriedkov za účelom ich neskoršieho uvoľnenia tretej osobe za súčasného splnenia v

nej dohodnutých podmienok nie je právnou podmienkou platnosti, ktorej splnenie alebo nesplnenie
spôsobuje vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné
zamieňať s podmienkami v zmysle § 36 Obč. zákonníka, a preto žalovanú zaviazal na zaplatenie kúpnej
zmluvy žalobcom, ktorú rozdelil s ohľadom na nesvojprávnosť žalobcu 1/ na dve rovnaké polovice, aby
mohlo byť ukončené doposiaľ prerušené katastrálne konanie. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia
mali naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p. na určení neplatnosti odstúpenia žalovanej

od spornej kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, keďže katastrálne konanie je od 23. 10. 2009, z dôvodu
odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy prerušené, keď ohľadom tejto otázky vznikol súdny spor, ktorý
je možné riešiť len v občianskoprávnom konaní, pretože príslušná správa katastra nie je oprávnená
posudzovať platnosť odstúpenia od zmluvy, pričom odvolací súd zhodne uviedol, že žaloba vrátane jej
petitu, musí nevyhnutne smerovať k odpovedi na predbežnú otázku súvisiacu s platnosťou odstúpenia

od zmluvy, preto na takto postavenom petite majú žalobcovia 1/ a 2/ naliehavý právny záujem. Poukázal
na skutočnosť, že podľa čl. III. bod 4 kúpnej zmluvy bolo dohodnuté odstúpenie od zmluvy zo strany
žalovanej za predpokladu, že sa ukážu ktorékoľvek z prehlásení predávajúcich uvedených v zmluve
ako nepravdivé, avšak zo samotného textu Odstúpenia žalovanej od zmluvy zo dňa 16. 12. 2008
nevyplýva, že niektoré z prehlásení predávajúcich uvedených v zmluve je nepravdivé s tým, že využitie

práva odstúpiť od zmluvy je právnym dôvodom zániku záväzku iba v prípade, že účastník zmluvného
vzťahu zmluvu nedodržal, resp. porušil právnu povinnosť zo zmluvy vyplývajúcu, keď v takom prípade
by ho postihli nepriaznivé zodpovednostné následky (sankcia), avšak v prejednávanej veci porušenie
zmluvných povinností zo strany žalobcov tvrdené ani zistené nebolo, ale naopak Odborným posudkom
OR HaZZ v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009 bolo jednoznačne preukázané, že požiarom predmet kúpy

nezanikol, ale zhorel iba odpad dreva na prízemí rodinného domu, ktorý bol už v demolácii, pričom
nevznikla žiadna vyčísliteľná škoda. Uviedol, že žalovaná mala kúpnou zmluvou nadobudnúť nielen
pozemokpodspornýmdomom,parcelač.XXXXX,druhpozemkuzastavanéplochyanádvoriaovýmere
250 m2, ale aj pozemok parcela č. XXXXX, druh pozemku záhrady o výmere 228 m2, nachádzajúce
sa v k. ú. Q., špecifikované v čl. I kúpnej zmluvy, ktoré požiarom v ničom neutrpeli, nezanikli, ako aj

nezanikol rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na pozemku parcela č. XXXXX, nakoľko v konaní
nebolo ani sporné, že tento doposiaľ stojí na svojich základoch, ktoré sú pevne spojené so zemou, má
obvodové múry a strop s tým, že zvyšnú časť domu dal žalobcom zbúrať manžel žalovanej U.. O., ako jej
splnomocnený zástupca vo veci, ktorý to pred súdom nepopieral, keď uviedol, že spornú nehnuteľnosť
upraví tak, že ponechá len základy a nosné múry a zrekonštruuje strechu, čo po dohode s architektom

G.. D. a statikom G.. L. aj vykonal a krov domu žalobcov rozobral, preto na základe takého priznania
splnomocneného zástupcu žalovanej, nebolo potrebné ďalšie dokazovanie o tom, kto vykonával na
dome žalobcov búracie práce. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že
ak by čisto hypoteticky uznal, že odstúpenie žalovanej od zmluvy je účinné, znamenalo by to zrušenie
kúpnej zmluvy, pričom v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, by každý z účastníkov bol povinný vrátiť

druhému, čo podľa nej dostal, ale žalobcovia nedostali titulom kúpnej zmluvy nič, nakoľko kúpna cenu
im nebola vyplatená a to ani sčasti, preto nemajú žalovanej povinnosť nič vrátiť, avšak žalovaná dostala
do faktického užívania ich rodinný dom, ktorý riadne nezabezpečila proti škodám, čím spôsobila, že
rodinný dom žalobcov je v demolácii a takmer zničený, keďže z predloženej fotodokumentácie vidno,
že sú z neho iba obvodové múry, pričom túto skutočnosť mal potvrdenú aj svedeckou výpoveďou

architekta žalovanej G.. D., ktorý uviedol, že bránu na dome zamkli iba zámkom od bicykla. Uviedol,
že žalovaná v odstúpení od zmluvy neuviedla, že dom žalobcov dá do pôvodného stavu, resp. im
poskytne finančnú náhradu na obnovenie pôvodného stavu ani U.. O. vierohodne nevysvetlil, prečo v
ten istý deň t. j. 16. 12. 2008 od spornej kúpnej zmluvy odstúpil a zároveň v ten istý deň podal návrh na
kataster nehnuteľností na zavkladovanie tejto zmluvy, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že

žalovaná aj po požiari, hoci v odstúpení od zmluvy tvrdila, že predmet kúpy zanikol, vykonávala ďalšie
búracie práce na dome, konkrétne rozobrala stropné konštrukcie prízemia, čo vyvracia jej tvrdenie o
zániku predmetu kúpy, ako i skutočný úmysel od zmluvy odstúpiť, pričom tieto skutočnosti vyplynuli aj
zo svedeckej výpovede G.. Š. F., ktorý ako sused fotodokumentáciou preukázal, že v čase požiaru bolna dome strop, avšak z ďalšej fotografie vyhotovenej dňa 14. 12. 2008 o 11:26 hod. vidno, že dom
už strop nemá, stropné konštrukcie prízemia sú rozobraté, čo preukazuje, že po požiari sa na dome
búralo. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, že úmysel žalovanej odstúpiť od zmluvy nebol urobený vážne, čo činí tento úkon absolútne
neplatným s tým, že mal jednoznačne za preukázané, že žalovaná dom žalobcov znefunkčnila jeho
značným zbúraním a hoci v čase kúpy obývateľný bol, ako to potvrdila pred súdom jej dcéra P., v
súčasnosti už nie je, preto je nepochybné, že splnenie všetkých troch podmienok na uvoľnenie kúpnej
ceny z notárskej úschovy zmarila svojím úmyselným konaním žalovaná. Uviedol, že žalovaná využitím

zákonných prostriedkov zasiahla do majetkovej sféry žalobcov v dôsledku čoho už niekoľko rokov majú
neobývaný, napoly zrúcaný dom, keď doposiaľ im kúpnu cenu, či náhradu škody nielenže neposkytla,
ale svojimi aj súčasnými krokmi, napr. námietkou premlčania, sa snaží dosiahnuť zbavenia záväzkov
voči žalobcom, pričom by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobcovia až po právoplatnom skončení
konania o určenie neplatnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, boli nútení podať
žalobu o zaplatenie kúpnej ceny a čakať niekoľko rokov na právoplatne skončené konanie vo veci,

ako sa o to snaží žalovaná, čím by im len spôsobovala ďalšiu škodu. Poukázal na skutočnosť, že v
súvislosti so správnym konaním vedeným pred MČ Bratislava - Nové Mesto č. ÚKaSP-2008/1679-OMA,
v ktorom došlo v súvislosti s vydaním búracieho povolenia k podozreniu z falšovania, či pozmeňovania
podpisu žalobkyne 2/ a Y. P., znalec v Odbornom vyjadrení č. 6/2015 z 23. 09. 2015 skonštatoval,
že na podpísanie predložených listín bol použitý písací prostriedok, podpisy neboli prekopírované, ani

vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy, avšak pravosť ich podpisov neskúmal a uviedol, že
stranám sporu nič nebráni, aby správny orgán takéto znalecké dokazovanie, ak budú mať o to záujem,
vykonal, avšak pre súdne konanie to bolo nadbytočné, nakoľko mal skutkový stav náležite zistený inými
dôkaznými prostriedkami, naviac strany sporu ďalšie návrhy na doplnenie znaleckého dokazovania ani
nenavrhovali. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovia nemali naliehavý právny

záujem na určení, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi
konania trvá, ako sa podrobne vyslovil aj odvolací súd, nakoľko na základe takéhoto určenia nie je
príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, po tom,
ako žalovaná od zmluvy odstúpila, a preto v tejto časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o príslušenstve
k priznanej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, nariadením vlády SR

č. 87/1995 Zb. v znení nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z. z. a vecne tým, že žalovanú zaviazal na
zaplatenie úrokov z omeškania na základe výzvy na zaplatenie žalovanej sumy, ktorú prevzala dňa 24.
09. 2009, podľa ktorej mala žalovanú sumu žalobcom vyplatiť bezodkladne, čo však neučinila, keď v prvý
deň omeškania bola základná úroková sadzba ECB (ktorou je podľa zákona č. 659/2007 Z. z. sadzba pre
hlavné refinančné operácie) platná od 21. 01. 2009 vo výške 2 %, t. j. sadzba úrokov z omeškania bola

vo výške 10 % z dlžnej čiastky ročne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3
veta prvá O. s. p., keď o náhrade trov rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.

Protitomutorozsudkuvovýroku,ktorýmsúdprvejinštanciežalobuvozvyškuzamietol,podaližalobcovia
1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhli rozsudok v napadnutej
časti zmeniť tak, že odvolací súd určí, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008
medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá. Uviedli, že žalobou zo dňa

12. 03. 2009 sa domáhali uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť im kúpnu cenu za nehnuteľnosti bližšie
špecifikované v žalobe a určenia, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi
žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá, keď súd prvej inštancie rozsudkom
zo dňa 15. 10. 2010, č. k. 12C/9/2009-379 žalobe vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/ sumu 122.817,50 eur s príslušenstvom a žalobkyni 2/ sumu 122.817,50 eur s príslušenstvom ako aj

nahradiť trovy konania vo výške 26.146,73 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v
rozsudku zároveň určil, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami
ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou, stále trvá. Poukázali na skutočnosť, že proti tomuto
rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd žalobu
žalobcov v celom rozsahu zamietol a priznal jej náhradu trov konania, keď Krajský súd v Bratislave ako

súd odvolací uznesením č. k. 2Co/258/2011-493 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výrok rozhodnutia, ktorým prvoinštančný
súd určil, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi stále trvá,
v žiadnom prípade nie je spôsobilý zmeniť právny stav, týkajúci sa vlastníctva nehnuteľností, ktoréboli predmetom prevodu podľa dotknutej kúpnej zmluvy a že žaloba vrátane žalobného petitu musí
nevyhnutne smerovať k odpovedi na predbežnú otázku, súvisiacu s platnosťou odstúpenia od zmluvy,
ktorú príslušná správa katastra nie je oprávnená posudzovať, preto zmenili žalobný petit v časti o

určenie trvania právneho vzťahu tak, že znel na určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy zo
dňa 16. 10. 2008. Žalobcovia vo svojom odvolaní uviedli, že na pojednávaní dňa 20. 11. 2013 súd
prvej inštancie túto zmenu žalobného petitu pripustil, v nadväznosti na čo žalovaná vzniesla námietku
premlčania práva domáhať sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy, v ktorej súvislosti z dôvodu procesnej
opatrnosti na tomto pojednávaní žalobcovia rozšírili žalobný petit tak, že naspäť pridali k uvedenému

petitu, ktorým sa domáhajú určenia neplatnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10.
2008, ďalší bod v znení, v ktorom žalobný petit znel pôvodne, teda, že právny vzťah založený kúpnou
zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále
trvá. Poukázali na skutočnosť, že na ďalšom pojednávaní dňa 04. 12. 2013 súd prvej inštancie uvedenú
zmenu (rozšírenie) žalobného petitu pripustil a následne vyhlásil rozsudok, ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcom kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti a náhradu trov konania, spolu s

povinnosťou zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok ako aj určil, že odstúpenie žalovanej zo
dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej so žalobcami dňa 16. 10. 2008 je neplatné, pričom vo
zvyšku, teda v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou
zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá, žalobu
zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení, nakoľko na základe

takéhoto určenia nie je príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti, po tom, ako žalovaná od zmluvy odstúpila. Nestotožnili sa s týmto právnym záverom
súdu prvej inštancie, nakoľko pri logickom výklade petitu, ktorým sa domáhajú určenia trvania právneho
vzťahu je zrejmé, že tento žalobný petit na určenie, že právny vzťah trvá, v sebe zahŕňa aj právny záver o
tom, že úkon označený ako odstúpenie od zmluvy je neplatný, pretože v prípade platného odstúpenia od

zmluvy by nastali účinky stanovené v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od
zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje, čo znamená, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy už netrvá
a strany sú povinné vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia, pričom žalobný petit úmyselne formulovali
tak, aby rozhodnutie v jeho zmysle viedlo k tomu, že by mohli byť splnené záväzky vyplývajúce z
kúpnej zmluvy na obidvoch stranách, jednak zaplatená kúpna cena v prospech žalobcov a rovnako

dovŕšené vkladové konanie v prospech žalovanej. Uviedli, že vo všetkých následných vyjadreniach
ako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie opakovane uvádzali,
že za predpokladu, že jedna zo zmluvných strán od predmetnej kúpnej zmluvy odstúpila, z čoho by
plynulo jej zrušenie od prvopočiatku, nemožno druhej strane zmluvy uprieť naliehavý právny záujem
na určení, že účinky zmluvy stále trvajú, pričom ako predbežnú otázku súd vyrieši platnosť odstúpenia

od zmluvy druhou stranou, pretože zmluvná strana, ktorá je adresátom takého úkonu označeného ako
odstúpenie, má naliehavý záujem vedieť a preukázať, že zmluva v dôsledku takého úkonu nezanikla
a treba ju plniť, a preto z uvedených dôvodov ako aj nie celkom konzistentnej judikatúry nesúhlasili
s právnym názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého na určení trvania predmetného právneho
vzťahu nemajú naliehavý právny záujem, nakoľko naliehavý právny záujem na tomto určení je daný tým,

že na základe výroku o určení trvania právneho vzťahu môže byť spolu s výrokom o určení neplatnosti
odstúpenia od kúpnej zmluvy odstránená pretrvávajúca spornosť ohľadom práv a povinností medzi
nimi a žalovanou a zároveň takýmto výrokom dosiahnu žalobcovia ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 136/2009). Poukázali na skutočnosť, že
zmena žalobného návrhu je dispozitívnym úkonom žalobcu, ktorý mu umožňuje disponovať (nakladať)

s konaním alebo jeho predmetom, ktorý je obmedzený iba súhlasom súdu, pričom súd pri úvahe o
tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu môže zvažovať iba to, či výsledky doterajšieho konania (ako
celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, a ak tomu tak je, musí so zmenou návrhu
súhlasiť, pričom rovnaký záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry súdov, podľa ktorej súd nepripustí zmenu
návrhu podľa § 95 ods. 2 O. s. p. iba, ak v čase zmeny návrhu na začatie konania už bolo vykonané

dokazovanie, ktoré by nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (R 45/1996).

3.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že napriek jeho pomerne veľkému rozsahu, nie je

z tohto podania celkom zrejmé, z akých dôvodov navrhujú odvolaciemu súdu, aby rozhodol tak, ako
je uvedené v jeho záverečnej časti, nakoľko popri deskriptívnej časti tohto podania (v podstate úvodné
dve strany), je podanie značne konfúzne, pričom táto jeho črta je zdôraznená v bodoch II. a III. petitu,
ktoré si, najmä v kontexte s obsahom už dvoch rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, obsahujúcimizáväzný právny názor, vzájomne odporujú. Poukázala na skutočnosť, že podstata odvolania žalobcov je
teda zrejme vyjadrená iba na str. 2, šiesty odsek a to slovným spojením „z dôvodu procesnej opatrnosti“,
avšak procesnú opatrnosť nie je možné považovať za odvolací dôvod, a preto sa pridržala v celom

rozsahu svojich doterajších podaní a prednesov.

4.

Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo doručené ich právnemu zástupcovi dňa 21. 07. 2016,

nevyjadrili.

5.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. I písm. f) O. s. p. a to že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. ), rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a

navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Uviedla, že v
posudzovanej veci ide o v poradí tretí prvoinštančný rozsudok, keď všetky predchádzajúce rozhodnutia
súduprvejinštanciebolizrušenéavecvrátenánaďalšiekonanie,keďnosnýmdôvodom(ratiodecidenci)
uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 10. 12. 2014, č. k. 2Co/313/2014-609, ktorým zrušil v poradí druhé
rozhodnutie súdu prvej inštancie v posudzovanej veci bola vada spočívajúca v tom, že relevantným

spôsobom neposúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, logickým spôsobom
nevyhodnotil všetky dôkazy, právne neposúdil námietky žalovanej a napokon rozhodnutie nevypracoval
predpísanýmspôsobom.Poukázalanaskutočnosť,ženapriekviazanostiprávnymnázoromodvolacieho
súdu podľa § 226 O. s. p., súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku súd opätovne ignoroval záväzný
právny názor odvolacieho súdu, rozhodol opakovane svojvoľne a v rozpore nielen s kúpnou zmluvou,

uzavretou medzi účastníkmi konania, ale aj v rozpore so zákonom. Žalovaná v odvolaní uviedla, že
strany sporu uzavreli dňa 16. 10. 2008 kúpnu zmluvu, keď si v ustanovení článku II ods. 2 zmluvy
nesporne dohodli, že žalovaná bude povinná zaplatiť kúpnu cenu až potom, ako sa stane vlastníkom
nehnuteľností, ktoré sú predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy, preto boli v kúpnej zmluve dohodnuté
kumulatívne podmienky zaplatenia kúpnej ceny a to predložením originálu kúpnej zmluvy s vyznačením

právoplatnosti rozhodnutia katastrálneho úradu, originálu príslušného listu vlastníctva s náležitosťami
stanovenými v kúpnej zmluve a originálu právoplatného rozsudku Okresného súdu Senica, teda
vzťah zmluvných strán, ako prísne synalagmatický, mal presne upravený a dohodnutý mechanizmus
zaplateniakúpnejceny,apretoskôr,akobydošlokzmenevlastníctvaknehnuteľnostiam,nevzniklaaani
vzniknúť nemohla povinnosť žalovanej zaplatiť kúpnu cenu a o takejto povinnosti pozitívne ani nemohol

súd prvej inštancie rozhodnúť. Vo vzťahu k uvedenému uviedla, že časť výroku napadnutého rozsudku,
ktorým jej určil povinnosť zaplatiť, fakticky mení vôľu účastníkov kúpnej zmluvy, avšak nahradiť vôľu
(resp. jej vyhlásenie) rozhodnutím súdu vo všeobecnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka (§ 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka) možno len na základe inej žaloby, ktorá v konkrétnej
situácii vôbec nie je aplikovateľná. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní

o povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu nerešpektoval a neriadil právny názorom odvolacieho súdu
vysloveným v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. 06. 2013, č. k. 2Co/258/2011-493, že esenciálnou
(podstatnou) zložkou kúpnej zmluvy je okrem predmetu kúpy aj kúpna cena, na ktorej sa vždy musia
zmluvné strany dohodnúť a v súvislosti s kúpnou cenou ako odplatou za predmet kúpy je dôležité
stanoviť splatnosť kúpnej ceny, ktorá je ponechaná na dohode zmluvných strán, keď v posudzovanej

veci je splatnosť kúpnej ceny viazaná na súčasné splnenie všetkých troch kumulatívnych podmienok
splatnosti dohodnutých v článku II. kúpnej zmluvy, k naplneniu ktorých však doposiaľ nedošlo, a preto
povinnosť žalovanej zaplatiť kúpnu cenu nevznikla, keď z ust. § 517 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že podmienkou omeškania dlžníka je splatnosť plnenia s tým, že plnenie je splatné, keď je dlžník
povinný platiť a nie vtedy, keď je oprávnený plniť, keďže ide o časový moment, v ktorom dobieha

záväzok, v ktorom musí dôjsť k jeho splneniu, pričom skutkový stav ani rozsah dokazovania v otázke
splatnosti kúpnej ceny sa oproti stavu pred zrušením prvého rozsudku súdu prvej inštancie nezmenil.
Uviedla, že úvaha súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že úmyselne zmarila splnenie týchto
troch podmienok je subjektívna, nepresvedčivá, obsahujúca vzájomne si odporujúce argumentácienemajúce oporu v skutkovom stave ani v hmotnom práve, nakoľko ničím presvedčivo nezdôvodnil
na akom základe dospel k záveru o „úmyselnom konaní žalovanej“, ktorým mala zmariť splnenie
zmluvných podmienok splatnosti kúpnej ceny, keď jej konanie súčasne označuje za právne kroky, ktoré

výslovne neboli v rozpore so zákonom a považuje ich za využitie zákonných prostriedkov, nakoľko
realizácia zákonom dovolených právnych úkonov (napr. súdom uvádzané odstúpenie od zmluvy) alebo
procesných práv účastníka konania (súdom uvádzaná námietka premlčania, či návrh na vylúčenie
veci), ktorých zákonnosť a legitimitu nespochybňuje, nie je spôsobilé vyvolávať zmarenie odkladacích
podmienok iného právneho úkonu (v danom prípade dojednaných podmienok splatnosti kúpnej ceny)

ani ho nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože takýto výklad práva je
neprípustný. Nestotožnila sa ani so skutkovým a právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý jej
dáva za vinu znefunkčnenie nehnuteľnosti žalobcov činnosťami na nehnuteľnosti vykonanými pred
nadobudnutím vlastníctva k nej, nakoľko v priebehu celého konania uvádzala, že akékoľvek činnosti
na nehnuteľnosti vykonala výlučne len s vedomím a súhlasom žalobcov ako vlastníkov, a keďže túto
skutočnosť považoval súd prvej inštancie za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcov,

navrhovala vykonať dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi (súhlas s búracími prácami),
ktoré podpísali žalobcovia, pričom svoj podpis celé konanie spochybňovali a jeho pravosť popierali,
keď až pod tlakom možného a navrhovaného grafologického skúmania žalobkyňa 2/ pripustila, že túto
listinu podpísala a jej podpis na danej listine je pravý, avšak je zarážajúce, že súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie opakovane opiera

a odôvodňuje výpoveďami žalobcov, ktoré sa ukázali počas celého konania ako nepravdivé a doslova
klamlivé, pričom v odôvodnení rozhodnutia priamo hovorí, že všetky jej úkony boli a sú v súlade so
zákonom a dohodnutými zmluvnými dojednaniami, avšak nepriznáva im právnu ochranu, lebo by to bolo
vrozporesdobrýmimravmi,aletútoochranupriznávanepravdivýmtvrdeniamžalobcov,resp.žalobkyne
2/, ktoré sa ukázali jej samotnou výpoveďou ako klamárske. Uviedla, že týmto nepravdivým výpovediam

súd prvej inštancie priznáva ochranu (to už asi je v súlade s dobrými mravmi) hoci bol už odvolacím
súdom upozornený na rozpornosť výpovede žalobkyne 2/, ktorá pre úspech v súdnom spore je ochotná
na súde aj klamať a to napriek tomu, že bola poučená o povinnosti hovoriť pravdu a význame svojej
výpovede ako účastníčky konania, a preto zotrvala na tvrdení o predčasnosti a nedôvodnosti žaloby
v časti nároku na zaplatenie kúpnej ceny, nakoľko doposiaľ nedošlo k splneniu zmluvne dohodnutých

podmienok splatnosti kúpnej ceny a tým ani k jej akémukoľvek omeškaniu. V súvislosti s uvedeným
považuje za absurdné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom úrok
z omeškania, keď dospel k záveru, že sa dostala do omeškania dňom 24. 02. 2009, kedy prevzala
výzvu na zaplatenie žalovanej sumy 245.635 eur a týmto dňom jej bola vrátená notárom z úschovy
kúpna cena, nakoľko tento záver nemá oporu v kúpnej zmluve ani v aplikovateľnej legislatíve a aj v

tejto časti je v rozpore s právne záväzným názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa
14. 06. 2013, č. k. 2Co/258/2011-493, v ktorom odvolací súd výslovne konštatuje, že notárska úschova
finančnýchprostriedkovzaúčelomichneskoršiehouvoľnenianiejeprávnoupodmienkouplatnosti,ktorej
splneniealebonesplneniespôsobujevznik/zánikpráva,keďžeidevýlučneospôsobúhradykúpnejceny,
ktorý si nie je možné zamieňať s podmienkami v zmysle ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka.

Poukázala na skutočnosť, že do omeškania sa môže dostať až po tom, ako jej vznikne povinnosť
zaplatiť kúpnu cenu, avšak pre vznik takejto povinnosti je úplne bezvýznamné, že jej bola z účtu notára
vrátená suma 245.635 eur alebo že ju žalobcovia k zaplateniu vyzvali, pričom výzva žalobcov nemala
a nemá žiadnu oporu v dohodnutých platobných podmienkach, teda nie je spôsobilá vyvolať žiadne
právne následky, a preto nemôže byť právnym úkonom určujúcim okamih jej omeškania, nakoľko jej

doteraz nevznikla povinnosť platiť, z ktorého dôvodu je pre neexistenciu odôvodnenia najpodstatnejšej
časti výroku napadnutý rozsudok po právnej stránke takmer nepreskúmateľný. Uviedla, že napadnutý
rozsudok je taktiež rozhodnutím protiústavným (porušujúcim základné právo žalovaného podľa článku
46 ods. 1 Ústavy - právo na súdnu ochranu), nakoľko je rozhodnutím celkom zjavne nesprávnym a
arbitrárnym (ukladajúcim povinnosť platiť v rozpore s explicitným prejavom vôle zmluvných strán) a

zároveň rozhodnutím neodôvodneným a teda nepreskúmateľným, keď je zrejmé, že rozsudok je vo
vyššie označenej časti arbitrárny a rozporný ako so zákonom (Občiansky zákonník, Občiansky súdny
poriadok), tak s Ústavou Slovenskej republiky a osobitne porušuje právo žalovanej na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa neriadil právne záväzným

názorom Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení zo dňa 10. 12.
2014, č. k. 2 Co/313/2014-609, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok v predmetnej veci, keď
uviedol, že súd prvej inštancie v konaní nesprávne právne posúdil aj nárok žalobcov ohľadne povinnosti
žalovanej zaplatiť kúpnu cenu s príslušenstvom a opakovane aj v treťom odvolaním napadnutomrozsudku odôvodňuje súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právnou argumentáciou žalobcov, ktorú
si osvojil, hoci ju odvolací súd odmietol ako neudržateľný právny názor, ktorý nie je možné v tomto
spore aplikovať. V súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že

odstúpenie žalovanej zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy je neplatné uviedla, že katastrálne
konanie bolo síce dňa 23. 01. 2009 prerušené, ale z dôvodu nedostatkov návrhu, prípadne jeho príloh,
keď na odstránenie uvedených nedostatkov bola určená 30 dňová lehota, pričom na takomto určení
nie je daný naliehavý právny záujem, nakoľko k prerušeniu katastrálneho konania došlo v dôsledku
nedostatkov samotného podania, prípadne jeho príloh (pričom išlo celkovo o štyri samostatne uvedené

nedostatky) a nie z dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie, s ktorými spája danosť naliehavého
právneho záujmu na určovacom petite s tým, že nemala vedomosť o tom, že by Správa katastra vyzvala
účastníkov katastrálneho konania na podanie určovacej žaloby a z doterajšieho postupu správneho
orgánu na úseku katastra nemožno vyvodiť, že pre rozhodnutie o vkladovom konaní považuje za
potrebné rozhodnutie súdu, týkajúce sa takej otázky platnosti zmluvy, ktorú si nie je oprávnený vyriešiť
sám. Poukázala na nelogickosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý pripustil zmenu žaloby rozšírením o

samostatný určovací petit týkajúci sa platnosti odstúpenia od zmluvy, avšak otázku platnosti odstúpenia
odzmluvy,akotosámkonštatoval,riešilodpočiatkuakootázkuprejudiciálnuvsúvislostisrozhodovaním
o pôvodnom petite žaloby znejúcom na peňažné plnenie - úhradu kúpnej ceny. Uviedla, že súd prvej
inštancie sa nedostatočne vysporiadal aj s námietkou premlčania práva žalobcov domáhať sa určenia
neplatnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy, keď nedôvodnosť námietky premlčania odvodil

len od tej skutočnosti, že otázku platnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy bola posudzovaná od
počiatku konania ako otázka prejudiciálna v súvislosti s petitom na plnenie ako aj určovacím petitom,
že právny vzťah účastníkov trvá, a keďže bola žaloba pôvodne podaná dňa 16. 03. 2009, potom
trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka márne neuplynula a bola dodržaná,
avšak z hľadiska včasného uplatnenia nároku je podstatné, kedy si nárok na súde uplatnila strana

sporu, preto je potrebné dôsledne rozlišovať medzi okolnosťou, ktorú si súd skúma sám ako otázku
predbežnú (prejudiciálnu) a medzi samostatným nárokom (návrhom), ktorým sa účastník domáha voči
súdu vydania konkrétneho rozhodnutia o konkrétnom nároku. Žalovaná poukázala na skutočnosť,
že prejudiciálne riešenie určitej právnej skutočnosti (otázka platnosti kúpnej zmluvy vzhľadom na
právny úkon odstúpenia) bez osobitného uplatnenia tohto nároku stranou sporu neznamená a nemôže

znamenať, že týmto postupom súdu bola zachovaná včasnosť uplatnenia nároku samotnou stranou
a uplatnenie nároku nie je premlčané, nakoľko na včasnosť uplatnenia nároku v spojení s plynutím
premlčacej doby v žiadnom prípade nemá vplyv a neovplyvňuje ho procesný postup súdu v konaní,
ktorým prejudiciálne rieši konkrétnu pre rozhodnutie právne významnú skutočnosť (napr. odstúpenie
od zmluvy) a ktorá sa neskôr stane predmetom samostatného návrhu uplatneného voči súdu, pričom

ak sa premlčuje právo odstúpiť od zmluvy, premlčuje sa aj právo domáhať sa neplatnosti odstúpenia
od zmluvy. V súvislosti s uvedeným uviedla, že za daných okolností, ak žalobcovia, ktorým bolo
odstúpenie od zmluvy niekoľko rokov známe voči tomuto právnemu úkonu neuplatnili žiadne výhrady,
ničím ho nespochybnili a účelovo sa začali domáhať jeho neplatnosti až dňa 11. 10. 2013, teda skoro
po piatich rokoch od úkonu odstúpenia od kúpnej zmluvy a viac ako štyroch rokoch od samotného

podania žalobného návrhu, aj naďalej považovala odstúpenie od zmluvy za určité, platné a spôsobilé
vyvolať právne účinky a následky právneho úkonu odstúpenia, pričom sa nestotožnila so záverom
súdu prvej inštancie, že odstúpenie od zmluvy je neplatné a ide o nekalé konanie žalovanej, keď
napadnutý rozsudok bol aj v tejto časti arbitrárny a nepreskúmateľný. Poukázala na články III bod 2
a 4 kúpnej zmluvy a uviedla, že v konaní bolo nesporné preukázané, že dňa 07. 12. 2008 došlo v

dome k požiaru, pričom v súlade s Odborným posudkom OR HaZZ v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009
požiar síce na stavbe nespôsobil žiadne väčšie poškodenie, avšak nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom
kúpnej zmluvy už neboli v stave v akom stáli a ležali v deň podpisu kúpnej zmluvy, preto prehlásenie
žalobcov ako predávajúcich bolo nepravdivé a žalovaná ako kupujúca nesporne mala právo odstúpiť
od zmluvy a toto právo v súlade s dohodou účastníkov kúpnej zmluvy využila. Uviedla, že požiarom

došlo k poškodeniu predmetu kúpy, ktorý spôsobil zmenu jeho stavebno-technických a hygienických
vlastností, keď za poškodenie spôsobilé vyvolať zmenu vlastností predmetu kúpy podľa zákonnej úpravy
a ustálenej rozhodovacej praxe je potrebné považovať aj okolnosti (následky), ktoré priamo ovplyvnia
pôvodný stav a vlastnosti daného predmetu, ktoré nastali bez vplyvu kupujúceho, pričom opätovne
poukázala na podstatnú skutočnosť, že požiar bol hasený vodou, čím došlo k premočeniu stien a

podláh predmetu kúpy, čo malo podstatný vplyv na zmenu jeho pôvodných vlastností, avšak súd prvej
inštancie sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a bez náležitého zistenia skutkového stavu uzavrel,
že požiarom došlo len k „malému začmudeniu stien, predmet kúpy nebol zničený“ a v podstatne na ňom
žiadna ujma ani zmena jeho vlastností nenastala, preto tento záver súdu prvej inštancie nemá oporu vovykonanom dokazovaní a je nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym hodnotením svedeckých
výpovedí s tým, že s odstránením následku požiaru na predmete kúpy sa spájali nepredpokladané
investície potrebné v tomto prípade dodatočne, nevyhnutne a neplánovane vynaložiť na to, aby sa

vôbec dosiahla rekonštrukcia v plánovanom rozsahu, keď sa nemohli realizovať predpokladané a
nevyhnutné plány rekonštrukcie, čím sa zvýšila finančná náročnosť rekonštrukcie. Vytkla súdu prvej
inštancie, že nerešpektoval zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu ani v časti, v ktorej mu odvolací súd
vytkol vady prvého rozsudku, spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení výpovedí svedkov, predovšetkým
statikov ohľadne požiaru predmetu kúpy, keď nesprávne je aj hodnotenie svedeckej výpovede G.. Y..

D., nakoľko svedok nie je oprávnený a kompetentný sa vyjadriť ku škode spôsobenej „zhorením“, avšak
pomerne podrobne sa vyjadril k plánovanej rekonštrukcii žalovanej, ako aj k následkom požiaru, ktorý
rekonštrukciu zmaril, prípadne ju bolo možné vykonať iba s vynaložením dodatočných, neplánovaných
a nečakaných značných finančných výdavkov, z ktorého dôvodu konštatovanie súdu prvej inštancie,
že išlo iba o „zadymenie stien“, ktoré nie je podstatné pre posúdenie dôvodu odstúpenia nie je možné
považovať za dostatočné a správne vyhodnotenie týchto svedeckých výpovedí. Uviedla, že následky

požiaru mali vplyv na celkový technický stav danej nehnuteľnosti, pričom po „technickej a stavebnej
stránke je všetko riešiteľné“ - vyjadrenie svedka G.. Y.. D., ale súd prvej inštancie už nehodnotil
otázku podstatnej zmeny technického stavu, hygienických vlastností domu (zmenu vlastností predmetu
kúpy), ani zmeny plánovanej rekonštrukcie a dodatočných finančných prostriedkov potrebných na
dosiahnutie plánovanej rekonštrukcie, z týchto dôvodov preto od zmluvy platne a účinne odstúpila,

pričom riadne uviedla a špecifikovala dôvod svojho odstúpenia, keď sa nestotožnila s konštatovaním
súdu prvej inštancie, že „nekonkretizovala neodstrániteľné vady a svoje tvrdenie nepreukázala“, nakoľko
odstúpenie je určité a platné v zmysle predpísaných náležitostí zákona a zmluvných dojednaní. V tejto
súvislosti poukázala na ďalšie subjektívne hodnotenie povinností žalovanej súdom prvej inštancie, keď
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „z požiaru obviňovala i nesvojprávneho žalobcu 1/, ktorému vstup

na pozemok mala zamedziť, čo preukázateľne neurobila“, pričom v tejto časti bez ďalšieho preberá
výlučne len tvrdenia žalobcov, ktorí ukladajú túto povinnosť bez akéhokoľvek dôvodu žalovanej, keď
s poukazom na obsah kúpnej zmluvy poukázala, že išlo o jej právo a nie povinnosť, zamedziť vstup
na pozemok najmä pre tretie osoby, avšak nemohla žiadnym spôsobom zamedziť vstupu žalobcovi 1/,
nakoľko ako vlastník sa tohto práva nemôže vzdať a ani obmedziť jeho vlastnícke právo - vstup na

pozemok, nešlo preto o povinnosť žalovanej, ale naopak bolo povinnosťou opatrovníka nesvojprávneho
žalovaného 1/ (prípadne ďalších priamych príbuzných) urobiť všetky potrebné opatrenia na to, aby
vzhľadom na nepredvídateľnosť jeho správania a konania vykonali opatrenia na zamedzenie jeho
vstupu na predmet kúpy zvlášť po tom, čo ich na opakovanú prítomnosť nesvojprávneho žalobcu 1/
upozorňovala a tieto opatrenia urobili až po samotnom požiari, ktorý však zakladal zákonný, ako aj

zmluvný dôvod na odstúpenie. Žalovaná uviedla, že odvolací súd v uznesení č. k. 2Co/258/2011-493
upozornil na rozpornosť a nedôveryhodnosť výpovede žalobkyne 2/, pokiaľ išlo o vyjadrenia ohľadne
zdržiavania sa žalobcu 1/ na dotknutom pozemku až do doby požiaru, kde najprv uviedla, že sa
tam nezdržiaval vôbec, neskôr v ďalšej výpovedi uviedla, že sa tam zdržiaval veľmi často, skoro
stále, lebo jej tam utekal a ona nevedela, čo má robiť, avšak súd prvej inštancie sa s rozpornosťou

týchto výpovedí žalobkyne 2/ majúcich podstatný vplyv na okolnosti vzniku požiaru a zmenu vlastností
predmetu kúpy opätovne nezaoberal a v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu spisu
pripisuje zodpovednosť za požiar výlučne žalovanej a túto jej zodpovednosť spája s neplatnosťou
odstúpenia od zmluvy. Poukázala na skutočnosť, že napadnutý rozsudok vychádza zo skutkových
zistení, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, keď jeho konštatovania v

odôvodnení rozsudku, že žalovaná svojim konaním kupovanú nehnuteľnosť - dom znefunkčnila, svojim
nezodpovedným konaním zapríčinila, že požiar mohol vzniknúť a spôsobiť ho ktokoľvek, že zmarila
svojimnedôvodnýmodvolanímvčasnésplneniepodmienokprevýplatukúpnejcenyznotárskejúschovy,
nakoľko keby nebolo prekážok zo strany žalovanej, kataster by povolil vklad vlastníckeho práva, pričom
splnenie všetkých troch podmienok na vyplatenie kúpnej ceny zmarila žalovaná svojim úmyselným

konaním s tým, že využila zákonné prostriedky tak, že nimi zasiahla do majetkovej sféry žalobcov,
sú absurdné a nemajú oporu v zistenom skutkovom stave, nakoľko sú len subjektívnymi úvahami,
ktoré v neprípustnej miere presahujú rámec hodnovernosti a pravdivosti hodnotenia dôkazov, ktorý
je kreovaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Uviedla, že všeobecný súd je povinný na všetky
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu a v prípade, že súd odmietne vykonať
určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť,prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007,
sp. zn. I. ÚS 372/06, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 09. 2010, sp. zn. I. ÚS 350/08).

6.

Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že ustanovenie článku II ods. 2 kúpnej
zmluvy neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by mala žalovaná povinnosť zaplatiť kúpnu cenu
až po tom, ako sa stane vlastníkom predmetných nehnuteľností a nevyplýva to ani z iných článkov

tejto zmluvy, ale naopak, žalovaná mala povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti
už pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nim, o čom svedčí aj nespochybniteľný fakt, že splatnosť
kúpnej ceny bola zmluvne dohodnutá tak, že peniaze bola žalovaná povinná zložiť do notárskej
úschovy najneskôr 7 dní pred vytýčeným termínom pojednávania o schválení právneho úkonu - kúpnej
zmluvy nesvojprávnou osobou, a keďže termín predmetného pojednávania bol vytýčený na deň 26. 11.
2008, splatnosť kúpnej ceny nastala dňa 19. 11. 2008, preto žalovaná dňa 18. 11. 2008 predmetné

peniaze vložila do notárskej úschovy, čím si splnila svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, pričom až
samotné vydanie peňazí z notárskej úschovy pre žalobcov bolo v zmluve dohodnuté tak, že je viazané
na predloženie v zmluve špecifikovaných listín notárovi, v dôsledku čoho bola po uzavretí kúpnej
zmluvy na Notárskom úrade P.. S. D. spísaná zápisnica o notárskej úschove, v ktorej bola dohodnutá
lehota na predloženie predmetných listín stanovená na 90 dní odo dňa zloženia peňazí žalovanou do

notárskej úschovy. V súvislosti s uvedeným považovali za nepravdivé aj tvrdenie žalovanej o tom, že
súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vo svojom uznesení č. k.
2Co/258/2011-493 uviedol, že podstatnou zložkou kúpnej zmluvy je aj kúpna cena, na ktorej sa vždy
musia zmluvné strany dohodnúť, pričom v súvislosti s kúpnou cenou je dôležité stanoviť aj jej splatnosť,
ktorá je ponechaná na dohode zmluvných strán, nakoľko sa žalobcovia so žalovanou dohodli nielen na

výške kúpnej ceny, ale aj na jej splatnosti, ktorá v tomto prípade nastala dňa 19. 11. 2008. Nestotožnili
sa ani s názorom žalovanej, podľa ktorého je záver prvoinštančného súdu o tom, že žalovaná zmarila
splnenie podmienok na vydanie peňazí z notárskej úschovy čím zasiahla do majetkovej sféry žalobcov,
subjektívny alebo nepresvedčivý, pretože vraj ničím presvedčivo nezdôvodnil, na akom základe dospel k
záveru o úmyselnom konaní žalovanej, ktorým mala zmariť splnenie podmienok splatnosti kúpnej ceny,

nakoľko v priebehu konania žalovaná ani jej manžel, ktorý je advokát, nedokázali objasniť prečo sa
žalovaná rozhodla, že napriek tomu, že sumu kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti už zložila do
notárskej úschovy, prekazí možnosť splnenia podmienok na jej vydanie z notárskej úschovy žalobcom
tým, že dňa 16. 12. 2008 urobí úkon označený ako odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy (šlo o
neplatné odstúpenie), aj keď vedela, že odstúpenie je neoprávnené, pretože okrem nepravdivých a

umelo vykonštruovaných skutočností, ktoré uviedla v odstúpení, neexistoval žiadny dôvod, ktorý by
ju k takému odstúpeniu oprávňoval, či už podľa ustanovení predmetnej kúpnej zmluvy alebo podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázali na skutočnosť, že pre prípad, že toto odstúpenie od
zmluvy žalobcovia neakceptujú, rozhodla sa žalovaná zmariť aj splnenie ďalšej podmienky dohodnutej
v predmetnej kúpnej zmluve, a to predloženie originálu právoplatného rozsudku Okresného súdu v

Senici č. k. 3P/79/2008-32, ktorým tento súd schválil právny úkon predaja prevádzaných nehnuteľností
a napriek tomu, že žalovaná vedela, že účastníci predmetného konania sa vzdali práva na odvolanie
a že ona sama nie je osobou oprávnenou na jeho podanie, zneužitím práva na ustanovenie vedľajším
účastníkom v súdnom konaní, podala návrh na jej pripustenie za vedľajšiu účastníčku do konania a
podala proti uvedenému rozsudku odvolanie, v ktorom uviedla, že schválenie uvedeného právneho

úkonu súdom nie je v záujme účastníkov predmetného zmluvného vzťahu a účastníkov konania a
zároveň uviedla, že dňa 16. 12. 2008 odstúpila od kúpnej zmluvy, vzhľadom na to, že došlo k zmareniu
účelu predmetnej kúpnej zmluvy. Uviedli, že Okresný súd Senica dňa 20. 01. 2009 návrh žalovanej
na jej pripustenie do konania zamietol, proti čomu žalovaná opäť podala odvolanie, v dôsledku čoho
predmetný rozsudok o schválení právneho úkonu predaja prevádzaných nehnuteľností (zneužitie práva

- viď napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 11/2011 z 21. septembra 2011,
podľa ktorého výklad právnej normy, na základe ktorého sa prizná právna ochrana zneužitiu práva, je
ústavne nekonformný) nadobudol právoplatnosť až po tom, ako vo veci rozhodol Krajský súd v Trnave
uznesením zo dňa 19. 03. 2009. Poukázali na skutočnosť, že iba v dôsledku úmyselného konania
žalovanej preto nemohli byť požadované dokumenty žalobcami predložené notárovi ani posledný deň

na ich predloženie, t. j. 16. 02. 2009, preto notár vrátil predmet notárskej úschovy - kúpnu cenu aj s
príslušenstvomžalovanej,zčohojezrejmé,žeuvedenéúkonyvykonávalažalovanávedomeasjediným
úmyslom, aby sa vyhla splneniu svojich povinností vyplývajúcich jej z kúpnej zmluvy, a keďže nebola
kúpna cena žalobcom vydaná prostredníctvom notára, tak ako to bolo pôvodne dohodnuté, prešla tátopovinnosť - vydanie peňazí žalobcom, dňom vrátenia predmetnej notárskej úschovy, späť na žalovanú.
Žalobcovia uviedli, že správne odvolací súd ako aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedli, že
notárska úschova nie je právnou podmienkou platnosti, ktorej splnenie alebo nesplnenie by spôsobovalo

vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné zamieňať
s podmienkami v zmysle ust. § 36 Občianskeho zákonníka, preto majú naďalej nárok na zaplatenie
kúpnej ceny žalovanou, bez ohľadu na to, že dohodnutý spôsob úhrady kúpnej ceny nemohol byť kvôli
jej úmyselnému protiprávnemu konaniu dodržaný, a nakoľko medzi stranami nebol po uplynutí troch
mesiacov viazanosti úschovy dohodnutý iný spôsob plnenia, platí pre spôsob a čas plnenia všeobecná

úprava v Občianskom zákonníku, v dôsledku čoho sa kúpna cena stala splatnou na výzvu veriteľa
podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, že ak nebol čas splnenia dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. Poukázali na skutočnosť, že pri kúpnej zmluve o prevode nehnuteľností je kupujúci
dlžníkom predávajúceho, pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny a jeho veriteľom, pokiaľ ide o prevod
vlastníctva kupovanej veci, preto žalovanú vyzvali na plnenie listom zo dňa 13. 02. 2009, ktorý bol

uložený na pošte dňa 16. 02. 2009 a žalovaná si ho osobne prevzala dňa 24. 02. 2009, a keďže
žalovaná prevzala vrátenú kúpnu cenu z notárskej úschovy až dňa 24. 02. 2009, uplatnili si v žalobe
nárok na úroky z omeškania až od tohto dňa. Uviedli, že v rozpore s tvrdením žalovanej súd prvej
inštancienapadnutýmrozsudkomnezmenilvôľustránkonaniatým,žeuložilžalovanejpovinnosťzaplatiť
kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti, okrem iného aj z dôvodu, že povinnosť zaplatiť kúpnu cenu

je podstatnou zložkou každej kúpnej zmluvy, keď v odôvodnení rozsudku dostatočne zdôvodnil všetky
skutočnosti, na základe ktorých sa domnieva, že žalovaná konala úmyselne tak, aby sa zbavila svojich
záväzkov voči žalobcom, najmä s poukazom na nepravdivé tvrdenia žalovanej o tom, že odstúpenie
od zmluvy bolo v súlade s ust. § 575 Občianskeho zákonníka, keďže sa plnenie podľa zmluvy stalo
nemožným z dôvodu zániku predmetu zmluvy ako aj skutočnosť, že žalovanej boli nehnuteľnosti podľa

dohody strán odovzdané a že žalovaná predmetný dom žalobcov znefunkčnila sčasti sama tým, že
ho búrala aj napriek tomu, že k tomu nemala súhlas žalobcov a svojím konaním zapríčinila, že požiar
v predmetnom dome mohol spôsobiť ktokoľvek, vzhľadom na to, že žalovaná nezaistila predmetný
dom proti vniknutiu tretích osôb, napriek tomu, že sa k tomu zaviazala. Poukázali na skutočnosť, že
súvisiace tvrdenia žalovanej sú prekrútené a v priamom rozpore s výpoveďami vypočutých svedkov a

so závermi uvedenými v odbornom posudku Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v
Bratislave. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že realizácia zákonom dovolených právnych úkonov (napr.
súdom uvádzané odstúpenie od zmluvy) alebo procesných práv účastníka konania (súdom uvádzaná
námietka premlčania, či návrh na vylúčenie veci), ktorých zákonnosť a legitimitu súd nespochybňuje,
nie je spôsobilé vyvolávať zmarenie odkladacích podmienok iného právneho úkonu (v danom prípade

dojednaných podmienok splatnosti kúpnej ceny) ani ho nemožno považovať za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, poukázali, že takýto výklad práva je neprípustný, keďže je založený na účelovo použitej
nesprávnejinterpretáciiust.§3ods.1Občianskehozákonníka,ktoréhoskutočnýmzmyslomjezamedziť
výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, teda v praxi ide o prípady,
keď výkon práva je formálne v súlade so zákonom (právom), ale jeho cieľom je dosiahnutie iného

výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá, čoho následkom je neposkytnutie
ochrany práva, resp. odopretie autoritatívneho rozhodnutia súdu potrebného na vznik právneho vzťahu
medzi oprávnenou a povinnou osobou (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 2060/1998).
Nestotožnili sa ani s absolútnym nepochopením povahy námietky premlčania, ktoré je hmotnoprávnym
úkonom a nie procesným, preto nepatrí právo vzniesť námietku premlčania medzi procesné práva,

z ktorého dôvodu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí aj pre výkon práva vzniesť námietku
premlčania (podobne napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 309/1995), teda aj uplatnenie
námietky premlčania môže byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ak je iba prostriedkom
umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25
Cdo 2905/1999). Uviedli, že v dôsledku návrhu žalovanej bolo vykonané znalecké dokazovanie z oblasti

grafológie v súvislosti s podozrením z falšovania či pozmeňovania podpisu žalobkyne 2/ a jej syna, kde
súdny znalec konštatoval, že na podpísanie predložených listín bol použitý písací prostriedok, avšak
ich pravosť neskúmal, pričom toto skúmanie žalovaná ani nenavrhovala, a preto súd prvej inštancie
správne skonštatoval, že stranám sporu nič nebráni, aby správny orgán vykonal znalecké dokazovanie,
toto dokazovanie by však bolo pre súdne konanie nadbytočné z dôvodu, že súd mal skutkový stav

náležite zistený inými dôkaznými prostriedkami, pričom sa dôrazne ohradili proti tvrdeniam žalovanej o
tom, že pri svojich výpovediach klamali, nakoľko pravdivosť ich tvrdení bola preukázaná v konaní pred
súdom prvej inštancie, kde výsledky dokazovania iba potvrdili tvrdenia týkajúce sa úmyselného konania
žalovanej v súvislosti s ukončením predmetnej kúpnej zmluvy, nevyplatenia kúpnej ceny žalobcom,ako aj stavu rodinného domu žalobcov, ktorý spôsobila žalovaná svojimi zásahmi a iné. Nestotožnili
sa s nepravdivým tvrdením žalovanej, že do omeškania sa môže dostať až po tom, ako jej vznikne
povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, pričom je bezvýznamné to, či jej bola z účtu notára vrátená kúpna cena

alebo to, že ju žalobcovia k zaplateniu vyzvali, pretože podľa žalovanej táto výzva žalobcov nemala
a nemá žiadnu oporu v dohodnutých platobných podmienkach a teda nie je spôsobilá vyvolať žiadne
právne následky, teda nemôže byť právnym úkonom určujúcim okamih omeškania žalovanej, pretože
žalovanej doteraz nevznikla povinnosť platiť, nakoľko je v rozpore s ust. § 563 Občianskeho zákonníka,
ktoré upravuje, že ak nebol čas splnenia dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v

rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Poukázali
na skutočnosť, že v predmetnej kúpnej zmluve sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcom za predmetné
nehnuteľnosti kúpnu cenu, teda je ich dlžníkom pokiaľ ide o jej zaplatenie, a preto žalovaná aj vložila
kúpnu cenu do notárskej úschovy a z tohto dôvodu ju žalobcovia po zmarení notárskej úschovy tiež
vyzvali na plnenie listom zo dňa 13. 02. 2009, ktorý bol uložený na pošte dňa 16. 02. 2009 a žalovaná si
ho osobne prevzala dňa 24. 02. 2009, kedy si tiež prevzala vrátenú kúpnu cenu z notárskej úschovy, čím

si uplatnili v žalobe aj nárok na úroky z omeškania od tohto dňa. Žalobcovia uviedli, že vkladové konanie
bolo zahájené na návrh žalovanej s tým, že Správa katastra pre hlavné mesto SR ho prerušila svojim
rozhodnutím zo dňa 16. 01. 2009 a nie dňa 23. 01. 2009 ako to nepravdivo uvádza žalovaná v odvolaní,
keď v odôvodnení rozhodnutia správa katastra uviedla, že konanie prerušuje z dôvodu, že v prílohách
návrhu na vklad (podaného len žalovanou) boli zistené nedostatky, ktoré je potrebné odstrániť, aby bolo

možné povoliť vklad do katastra nehnuteľností a zároveň vymenovala chýbajúce listiny, ktoré bolo treba
doložiť:5vyhotoveníkúpnejzmluvyvoriginálochaleboúradneosvedčenýchkópiách,úradneosvedčené
podpisy prevodcov na kúpnej zmluve, právoplatné uznesenie súdu, ktorým bol za opatrovníka žalobcu
1/ ustanovený pán Y. P. a originál alebo úradne osvedčenú kópiu rozhodnutia súdu, ktorým schvaľuje
právny úkon opatrovníka urobený za predávajúceho, na odstránenie ktorých určila správa katastra

účastníkom konania lehotu 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, pričom súčasne účastníkov poučila,
že ak v tejto lehote nedostatky neodstránia, predmetné konanie zastaví. Poukázali na skutočnosť, že v
súlade s uvedeným rozhodnutím dňa 11. 02. 2009 pristúpili k návrhu na vklad a predložili na uvedenú
správu katastra požadované dokumenty, okrem rozhodnutia súdu, ktorým súd schválil právny úkon
kolíznehoopatrovníka,pretoževtomčaseešteneboloprávoplatnézdôvodu,žetomuzabránilúmyselný

protiprávny zásah žalovanej a zároveň žalobcovia požiadali o predĺženie lehoty na predloženie prílohy
návrhu na vklad o ďalších šesť mesiacov, v ktorom období by mal krajský súd rozhodnúť o odvolaní
žalovanej, keď uvedené rozhodnutie nakoniec správe katastra doplnili dňa 30. 04. 2009 (t. j. všetky
nedostatky podania boli odstránené), avšak vzhľadom na to, že dňa 16. 03. 2009 bola na súd prvej
inštancie podaná žalobcami žaloba o zaplatenie 245.635 eur a určenie trvania právneho vzťahu, navrhli

žalobcovia správe katastra dňa 25. 06. 2009, aby konanie o návrhu na vklad podľa ust. § 31a písm.
a) zákona č. 162/1995 Z. z. prerušila z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke s tým, že
prílohou uvedenej žiadosti bola aj žaloba predávajúcich s pečiatkou podateľne súdu prvej inštancie,
o ktorej dňa 23. 10. 2009 správa katastra rozhodla a konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností prerušila s odôvodnením, že nedostatky podania boli žalobcami odstránené

dňa 30. 04. 2009, avšak podaním zo dňa 29. 01. 2009 a zo dňa 28. 04. 2009 žalovaná oznámila
správe katastra svoje odstúpenie od kúpnej zmluvy a súčasne jej bol doručený aj návrh žalobcov na
prerušenie konania. Poukázali na skutočnosť, že správa katastra v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej
uviedla, že prerušila konanie kvôli predbežnej otázke, ktorej zodpovedanie podmieňuje rozhodnutie vo
veci, ktorá je predmetom správneho konania a o ktorej sa začalo konanie pred súdom, pričom výrokom

takéhoto súdu je správa katastra viazaná a súčasne uviedla, že kupujúca svojím podaním správnemu
orgánu oznámila svoje odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy, no dôvod odstúpenia v ňom uvádzaný
jednoznačne nepreukázala a právne nepodložila a tiež nepreukázala doručenie odstúpenia ostatným
účastníkom zmluvy, preto konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností Q.
- XXXXX/XX prerušuje do času právoplatného ukončenia súdneho konania sp. zn. 12C/9/2009. V tejto

súvislosti uviedli, že dôvodom prerušenia vkladového konania bolo sporné odstúpenie žalovanej od
predmetnej kúpnej zmluvy a nie nedostatky podania, ktoré boli v čase vydania rozhodnutia o prerušení
konania o návrhu na vklad už dávno odstránené, keď správa katastra vo svojom rozhodnutí jednoznačne
uviedla, z akých dôvodov konanie prerušuje a na tomto fakte nie je nič spochybniteľné. Nestotožnili sa s
nepravdivým tvrdením žalovanej, že pripustenie zmeny žaloby rozšírením o samostatný určovací petit,

týkajúci sa platnosti odstúpenia od zmluvy je nelogické a pokiaľ súd takúto zmenu petitu pripustil, nie je
vzhľadom na nedostatok naliehavého právneho záujmu možné rozhodnúť o ňom pozitívne, nakoľko je v
priamom rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu a ku ktorej sa vyjadrovali už vo svojom návrhu
na zmenu žalobného petitu zo dňa 10. 10. 2013, pričom túto zmenu zdôvodnili najmä tým, že odvolacísúd vo svojom uznesení uviedol, že takáto žaloba, vrátane žalobného petitu musí nevyhnutne smerovať
k odpovedi na predbežnú otázku, súvisiacu s platnosťou odstúpenia od zmluvy, ktorú príslušná správa
katastra nie je oprávnená posudzovať, avšak takouto žalobou v žiadnom prípade nemôže byť žaloba na

určenie, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou stále trvá, nakoľko na základe takéhoto určenia nie
je príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe
kúpnej zmluvy, od ktorej účastník odstúpil, a preto súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým
rozsudkom vecne nesprávne, keď výrok jeho rozhodnutia, ktorým určil, že právny vzťah založený
kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi stále trvá, v žiadnom prípade nie je spôsobilý

zmeniť právny stav, týkajúci sa vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu podľa dotknutej
kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti preto uviedli, že pripustenie zmeny žalobného petitu je nielen logické,
ale bolo aj nevyhnutné a žalobcovia majú na určení neplatnosti odstúpenia žalovanej od predmetnej
kúpnej zmluvy naliehavý právny záujem. Poukázali na skutočnosť, že s námietkou premlčania sa súd
prvej inštancie dostatočne zaoberal už vo svojom predchádzajúcom rozsudku a opätovne uviedli, že
z dôvodov, pre ktoré namietajú neplatnosť odstúpenia žalovanej od zmluvy je zrejmé, že predmetom

konania je určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pričom podľa právnej doktríny a taktiež podľa
ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa premlčuje iba právo dovolávať sa relatívnej neplatnosti právneho
úkonu, avšak právo dovolávať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa zásadne nepremlčuje,
keď opačný záver by popieral zmysel inštitútu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorá nastáva v
prípade,žeprávnyúkonjepostihnutýtakzávažnouvadou,žejeneplatnýbezďalšiehoexlege(rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 630/2002), pričom aj keby bolo právo domáhať sa absolútnej
neplatnosti právneho úkonu premlčateľné, bolo by nutné uvedenú námietku premlčania považovať za
zavŕšenie protiprávnych úkonov žalovanej, ktorými sa už od počiatku snaží vyhnúť splneniu svojich
povinností, ktoré jej vyplývajú z predmetnej kúpnej zmluvy a ktorými sa snaží poškodiť žalobcov ako
protistranu právneho vzťahu, preto by takáto námietka premlčania nemohla požívať právnej ochrany

ani z toho dôvodu, že je v prudkom rozpore s dobrými mravmi. Poukázali na skutočnosť, že k otázke
premlčania sa pritom vyjadril aj odvolací súd v uznesení č. k. 2Co/313/2014-609, v ktorom uviedol,
že sa stotožnil s právnym posúdením námietky premlčania nároku uplatneného žalobcami v konaní
titulom určenia neplatnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy súdom prvej inštancie, keď dospel k záveru,
že tento nárok premlčaný nie je, nakoľko túto otázku posudzoval od začiatku konania v súvislosti s

petitom na plnenie, ako aj určovacím petitom, že právny vzťah medzi účastníkmi konania založený
kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 trvá, nakoľko žaloba bola pôvodne podaná dňa 27. 01. 2009 a
trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka neuplynula a dodržaná bola. Zdôraznili,
že jediným dôvodom, pre ktorý sa domáhali určenia trvania kúpnej zmluvy, je úkon žalovanej označený
ako odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy (ktorého platnosť žalobcovia z vyššie uvedených dôvodov

popierajú), pričom je zrejmé, že žiaden iný dôvod pre také určenie neexistuje ani existencia takého iného
dôvodu nie je nikým tvrdená, keď pri logickom výklade pôvodne uplatňovaného petitu je tiež zrejmé,
že pôvodný žalobný návrh na určenie, že právny vzťah trvá, v sebe zahŕňa aj právny záver o tom,
že úkon označený ako odstúpenie od zmluvy je neplatný, pretože v prípade platného odstúpenia od
zmluvy by nastali účinky stanovené v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nestotožnili sa s tvrdením

žalovanej o tom, že aj keď žalobcovia, ktorým bolo odstúpenie od zmluvy niekoľko rokov známe, voči
tomuto právnemu úkonu neuplatnili žiadne výhrady, ničím ho nespochybnili a účelovo sa začali domáhať
jeho neplatnosti až dňa 11. 10. 2013, nakoľko už svojim listom zo dňa 23. 12. 2008 žalovanej oznámili,
že jej odstúpenie od zmluvy neakceptujú, pričom je zrejmé, že predmetom celej určovacej žaloby je
posúdenie, či odstúpenie žalovanej od predmetnej kúpnej zmluvy bolo platné, pretože od tohto určenia

sa odvíja aj to, či účinky predmetnej kúpnej zmluvy trvajú, a teda či má žalovaná povinnosť zaplatiť
žalobcom kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti, ku ktorej sa zaviazala v predmetnej zmluve. Uviedli,
že podľa dohody a v dobrej viere predmetné nehnuteľnosti odovzdali žalovanej ešte pred tým, ako s
ňou podpísali kúpnu zmluvu a predtým, ako sa žalovaná stala ich vlastníčkou, čoho dôkazom je protokol
o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností zo dňa 15. 10. 2008 spísaný medzi žalobcami a žalovanou,

od ktorého dňa predmetný dom užívala výlučne žalovaná s tým, že bola oprávnená vykonávať na
predmetných nehnuteľnostiach drobné opravy a súčasne mala vykonať opatrenia na zamedzenie vstupu
tretích osôb vrátane žalobcov do tohto domu, a preto bola žalovaná tiež povinná zabezpečiť predmet
kúpnej zmluvy tak, aby počas jeho používania nedošlo k jeho poškodeniu, napriek tomu však žalovaná
neskôr začala v rozpore s jej právami na predmetnom dome vykonávať búracie práce, pretože plánovala

jeho rozsiahlu rekonštrukciu, čím samozrejme tento dom neoprávnene znehodnocovala, pričom v deň
odovzdania predmetných nehnuteľností žalovanej, t. j. dňa 15. 10. 2008, sa nehnuteľnosti nachádzali v
rovnakom stave v akom sa nachádzali v deň podpisu zmluvy, ktorá bola podpísaná hneď v nasledujúci
deň,t.j.16.10.2008.Uviedli,žesisplnilivšetkysvojepovinnostivyplývajúcezkúpnejzmluvy,čosavšako žalovanej povedať nedá, pričom skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli žalovanej odovzdané
v stave ako stoja a ležia v deň podpisu zmluvy je nespochybniteľná a pokiaľ žalovaná tvrdí opak, je
to iba ďalšou jej snahou o protiprávne vyhnutie sa plneniu svojich povinností, pričom nepravdivo tiež

uvádza, že sa súd prvej inštancie nezaoberal skutočnosťou, že požiar bol hasený vodou, čo podľa nej
spôsobilo premočenie stien a podláh predmetu kúpy, čo malo podstatný vplyv na zmenu jeho pôvodných
vlastností, keď ďalej uvádza, že bez náležitého zistenia skutkového stavu uzavrel, že požiarom došlo len
k malému začmudeniu stien, predmet kúpy nebol zničený a v podstate na ňom žiadna ujma a ani zmena
jeho vlastností nenastala. V tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní zohľadnil Odborný posudok Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v
Bratislave, ktorý sa podieľal na hasení predmetného požiaru a s obdobnými požiarmi sa stretávajú
denne, v dôsledku čoho vedia posúdiť aj rozsah škody, ktorý bol požiarom spôsobený, keď okrem tohto
posudku pri posudzovaní rozsahu škôd vychádzal aj z fotodokumentácie predmetných nehnuteľností
pred a po požiari, zo svedeckej výpovede Y. D., ktorý uviedol, že požiarom došlo iba k začmudeniu, ktoré
by sa muselo dezinfikovať, z výpovede svedka G.. F. a ním predloženej fotodokumentácie, z ktorej bolo

zistené, že žalovaná búrala dom aj po požiari, z výpovede statika G.. L., ktorý takisto vyvrátil existenciu
vád na predmete zmluvy a tiež zo znaleckého posudku G.. U. O., v ktorom je uvedená jednoznačná
odpoveď, že tehla je nehorľavý materiál, rovnako ako aj malty a omietky, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou muriva, ako aj z iných vykonaných dôkazov. Uviedli, že vzhľadom na vykonané dôkazy potom
súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutkový dôvod odstúpenia nebol daný, pretože predmet kúpnej

zmluvy nezanikol a neboli na ňom ani vady, ktoré by ho robili neupotrebiteľným podľa ust. § 575 ani podľa
ust. § 597 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že odstúpiť od zmluvy je možné iba
vtedy,akjetodohodnutévzmluvealebotovyplývazozákona,avšakžalovanejnesvedčížiadnyzákonný
dôvod odstúpenia od zmluvy a právo odstúpiť od zmluvy žalovanej nevyplýva ani z predmetnej kúpnej
zmluvy, keď už vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach uviedli, že odstúpenie žalovanej od zmluvy

nemôže byť platné aj z toho dôvodu, že nebolo doručené osobám, ktorým podľa zákona doručené malo
byť a predmetné odstúpenie od zmluvy je neplatné tiež podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre
svoju neurčitosť, pričom odstúpeniu nie je možné priznať ochranu ani z dôvodu, že zo strany žalovanej
sa jednalo iba o šikanózny výkon práva, ktorý úmyselne smeroval k poškodeniu druhého účastníka
právneho vzťahu. Uviedli, že nepravdivým je aj tvrdenie žalovanej v odvolaní, že išlo o jej právo a

nie povinnosť zamedziť vstup na pozemok, nakoľko medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že po
odovzdaní nehnuteľností žalovanej, je táto povinná ich zabezpečiť pred vstupom iných osôb vrátane
žalobcov do tohto domu a zabezpečiť predmet kúpnej zmluvy tak, aby počas jeho používania nedošlo k
jeho poškodeniu, a preto súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie správne rozhodol, že
žalovaná zmarila svojim úmyselným konaním splnenie podmienok pre výplatu kúpnej ceny z notárskej

úschovy a prevod vlastníckeho práva, ako aj to, že dom žalobcov sa stal nefunkčný.

7.

Žalovaná k vyjadreniu žalobcov uviedla, že ich tvrdenie, že sa kúpna cena mala stať splatnou na výzvu

veriteľa podľa § 563 Občianskeho zákonníka je primárne v rozpore s obsahom listinných dôkazov, ktoré
sú súčasťou súdneho spisu a v ich svetle teda aj v rozpore so samotným ust. § 563 Občianskeho
zákonníka, nakoľko čas splnenia medzi žalobcami a žalovanou dohodnutý bol a to v ustanovení čl.
II. ods. 2 kúpnej zmluvy, pričom kúpna cena sa nemohla stať splatnou skôr (a žalovaná sa nemohla
dostať do omeškania s jej úhradou skôr) ako by sa stala vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a táto

skutočnosť by bola vyznačená na príslušnom liste vlastníctva spĺňajúcom ďalšie podmienky stanovené
kúpnou zmluvou. Uviedla, že takýto list vlastníctva však doposiaľ vydaný nebol, kúpna cena sa podľa
kúpnej zmluvy doposiaľ nestala splatnou a žalovanej preto nevznikla povinnosť kúpnu cenu žalobcom
zaplatiť, keď k vyššie uvedenému záveru dospel (už opakovane) aj Krajský súd v Bratislave, pričom
vo svojich dvoch doterajších rozhodnutiach vcelku explicitne vyjadril a naviac vo svojom druhom

rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 2014, č. k. 2Co/313/2014-609,
strana 29, predposledný odsek) veľmi dôrazne vyjadril jeho záväznosť tvrdiac, že z uvedeného výkladu
teda jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie ignorujúc preňho záväzný právny názor uvedený
v rozhodnutí odvolacieho súdu, rozhodol o omeškaní žalovanej s plnením kúpnej ceny opätovne
svojvoľne a v rozpore nielen s kúpnou zmluvou, uzavretou medzi stranami sporu, ale aj so zákonom.

Poukázalanaskutočnosť,žeurčenieneplatnostiodstúpeniaodkúpnejzmluvyniejezrejmeprežalobcov
natoľko naliehavé, nakoľko si naliehavosť právneho záujmu na takomto určení uvedomili až 11. 10.
2013, teda 4 a 1 roka od podania žaloby, keď rozhodovanie o jednom (ktoromkoľvek) z navrhovaných
výrokov je dôvodom pre to, aby súd dospel k záveru, že na určení toho druhého nie je daný naliehavýprávny záujem, avšak bez ohľadu na vyššie uvedené je presvedčená, že ani samostatne nie je daný
naliehavý právny záujem na určení ktorejkoľvek z navrhovaných skutočností. Uviedla, že súd prvej
inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení zo dňa 10. 12. 2014,

sp. zn. 2Co/313/2014 doplnil dokazovanie, keď závery odborného vyjadrenia Ústavu kriminalistiky
a kriminológie, s.r.o. č. 6/2015 zo dňa 23. 09. 2015 sú celkom jednoznačné, teda, že podpisy na
predložených listinách neboli prekopírované, ani vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy,
čím bola vyvrátená „pravdivosť“ tvrdení žalobcu 2/, avšak túto skutočnosť súd prvej inštancie nielen že
nezohľadnilvrámcisvojejrozhodovacejčinnosti,aležalobcovia(súcoboznámenísobsahomodborného

vyjadrenia) aj vo vyjadrení jeho závery naďalej ignorujú, keď opäť v tejto súvislosti tvrdia, že sa dôrazne
ohradzujú proti tvrdeniam žalovanej o tom, že pri svojich výpovediach klamali, pričom pravdivosť ich
tvrdení bola preukázaná v konaní pred súdom prvej inštancie, kde výsledky dokazovania iba potvrdili
ich tvrdenia. Poukázala na skutočnosť, že žalobca 1/ na pojednávaniach dňa 16. 10. 2009 a 25. 11.
2009 opakovane tvrdil, že jeho podpisy na predložených listinách nie sú pravé, ale prekopírované,
avšak odborné vyjadrenie toto tvrdenie vyvrátilo konštatovaním, že podpisy neboli prekopírované, ani

vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy s tým, že tento záver má zrejme dostatočnú
výpovednú hodnotu aj vo vzťahu k ostatným tvrdeniam obsiahnutým vo vyjadrení žalobcov.

8.

Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo ich právnemu zástupcovi doručené dňa 17. 10. 2016,
nevyjadrili.

9.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie
je možné odvolaciemu prieskumu podrobiť vzhľadom na jeho opätovnú nepreskúmateľnosť, keď obsah
jeho odôvodnenia je arbitrárny a v rozpore so zákonom, svojim nesprávnym procesným postupom

znemožnil obom stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok v odvolacom konaní napraviť nie je
možné.

10.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

12.

V posudzovanej veci ide o v poradí tretí prvoinštančný rozsudok, keď rozsudok súdu prvej inštancie

zo dňa 15. októbra 2010, č. k. 12C/9/2009 - 379 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
14. júna 2013, č. k. 2Co/258/2011 - 493 a rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 04. decembra 2013,
č. k. 12C/9/2009 - 556 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10. decembra 2014, č. k.
2Co/313/2014 - 609 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13.Podľa § 226 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016), ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.

14.

Nosným dôvodom uznesenia odvolacieho súdu, ktorým zrušil v poradí druhé rozhodnutie súdu prvej
inštancie vyplýva, že nielen nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený v

poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie, ale najmä, že žiadne dokazovanie nevykonal, resp. dôkazy
vyhodnotil neprípustne svojvoľným spôsobom a na základe vlastných subjektívnych úvah, ktoré však
oporu v skutkovom stave v žiadnom prípade nemali, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z
odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu explicitne vyplýva, že súd prvej inštancie opätovne nesprávne
vyhodnotil viaceré dôkazy, ktoré v konaní vykonal, a to výpoveď žalobkyne 2/, svedka U.. O., G.. U.
D. Y. G.. Š. F., vo vzťahu k záveru, že žalovaná nesplnila záväzok a svojim nezodpovedným konaním

zapríčinila možnosť vzniku požiaru, ako aj skutočnosť, že záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná
dom žalobcov znefunkčnila sčasti jeho zbúraním nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že nesprávne
právne posúdil splatnosť kúpnej ceny a omeškanie žalovanej so zaplatením kúpnej ceny, či neplatnosť,
resp. nemožnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy žalovanou a nakoniec nevykonaním dôkazu z odboru
písmoznalectva za účelom verifikácie podpisu žalobkyne 2/ na žiadosti o vydanie búracieho povolenia,

porušil zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania.

15.

Súd prvej inštancie po vrátení spisu odvolacím súdom (12. 02. 2015) vo veci nariadil pojednávanie na

deň 29. 04. 2015, ktorého sa zúčastnila žalovaná 2/ a právni zástupcovia strán sporu, keď okrem iného
právny zástupca žalobcov opätovne zdôraznil, že žalobkyňa 2/ predmetnú žiadosť o búracie povolenie
nepodpísala s tým, že pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na
posúdenie pravosti podpisov podaní založených v spise na č. l. 328 až 336, keď súd prvej inštancie
uznesením zo dňa 04. 06. 2015, č. k. 12C/9/2009 - 641 nariadil vo veci vypracovanie odborného

vyjadrenie G.. P. O., znalcom z odboru: písmoznalectvo, odvetvie: ručné písmo (identifikácia pisateľa),
zapísaného v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti SR pod evidenčným číslom 911740, ktorého
poveril vykonaním odborného posúdenia pravosti podpisov E. P. Y. Y. P. na podaniach založených v
spise na č. l. XXX, XXX, XXX a podpisu E. P. v pripojenom spise Miestneho úradu Bratislava Nové
Mesto na podaní označenom ako Žiadosť o vydanie búracieho povolenia pre objekt rodinného domu

na X. J.. Č.. XX Q. W. s podacou pečiatkou m. č. Bratislava Nové Mesto zo dňa 02. 10. 2008, č.
podat. XXXX, a zodpovedaním otázky, či podpisy E. P. a Y. P.Q. na týchto podaniach sú ich originálne
podpisy alebo sú tieto skopírované alebo vyhotovené inou technikou napodobňujúcou ich podpisy, ktoré
bolo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 17. 07. 2015, č. k. 12C/9/2009 - 659 zmenené tak, že
vypracovanímodbornéhovyjadreniabolpoverenýÚstavkriminalistikyakriminológie,s.r.o.,Záhradnául.

č. 9, Bernolákovo, zapísaný v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti SR pod evidenčným číslom
XXXXXX a doplnené o posúdenie pravosti podpisu E. P. v pripojenom spise Miestneho úradu Bratislava
Nové Mesto, konkrétne na podaní označenom ako Žiadosť o vydanie záväzného stanoviska v súvislosti
s vydaním búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na Sliačskej ul. č. 20 zo dňa 08. 10. 2008. Z
obsahu spisu vyplýva, že Ústav kriminalistiky a kriminológie, s.r.o. vypracoval dňa 23. 09. 2015 odborné

vyjadrenieč.X/XXXX,ktorýmbolozistené,žepodpisySM-1ažSM-7bolivyhotovenéguľôčkovýmperom
s náplňou pasty modrej farby, avšak skúmanie autorstva podpisov nebolo vykonané, nakoľko nepatrí
do odvetvia Grafická diagnostika, ale je predmetom skúmania odvetvia Písmoznalectvo s tým, že na
základe zistených skutočností bolo možné konštatovať, že na podpísanie predložených listín bol použitý
písací prostriedok, t. j. podpisy neboli prekopírované, ani vyhotovené inou technikou napodobňujúcou

podpisy.

16.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 06. 04. 2016,

ktorého sa zúčastnila žalobkyňa 2/ a právni zástupcovia strán sporu, keď právny zástupca žalobcov
poukázal na zjavný nesúlad podpisu osoby na dokumente v prílohe č. 4 s podpismi na ostatných
skúmaných dokumentoch, avšak skúmanie, či podpis žalobkyne 2/ bol sfalšovaný alebo nie, je bez
právnej relevancie, nakoľko ak by aj žalobkyňa 2/ podpísala žiadosť o vydanie búracieho povolenia,tak len vykonávala súčinnosť voči žalovanej ako k tomu bola zaviazaná v kúpnej zmluve s tým, že
právny zástupca žalovanej uviedol, že vyjadrenie právneho zástupcu na predchádzajúcom pojednávaní
je v rozpore s odborným vyjadrením, teda, že bolo nepravdivým, pričom na žalovanú neprešlo

nebezpečenstvo náhodnej skazy v zmysle § 590 Občianskeho zákonníka, nakoľko toto nebezpečenstvo
prechádza súčasne s nadobudnutím vlastníckeho práva, avšak žalovaná doposiaľ vlastníckeho právo
nenadobudla, pričom strany sa inak v preberacom protokole nedohodli.

17.

Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovanej v odvolaní, že súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní opätovne ignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol v zmysle ust. §
226 O. s. p. viazaný, rozhodol opakovane svojvoľne nielen v rozpore so zisteným skutkovým stavom, ale
aj so zákonom, čím odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, keď dôkazy vyhodnotil neprípustným
spôsobom a na základe svojich subjektívnych úvah nemajúcich oporu v skutkovom stave, a dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam.

18.

Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým

prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa
svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov
sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti
(dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže
oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V občianskom súdnom konaní súd teda rozhodne na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1
O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé
zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v
zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na

kontradiktórne konanie.

19.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje

zásadu "rovností zbraní" v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno,
ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že
konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom
procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,

o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov
v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V
procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť
tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom
procesnéhopráva,ktorédopadánatohoúčastníka,vzáujmektoréhoje,abyurčitáskutočnosť,rozhodná

podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za
pravdivú.

20.

Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie
súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by
sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazovvšak má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože
inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená
povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé).

21.

Z formulácie § 132 O. s. p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť
a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri
formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec

zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní
nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

22.

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný
eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu
získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi.

23.

Súd prvej inštancie sa opätovne citovanými zákonnými ustanoveniami neriadil, keď vo veci znovu
rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania,

resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

24.

Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že kúpna cena mala byť žalobcom z notárskej

úschovy vyplatená, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 16. 10. 2008 bola uzavretá účastníkmi, schválená
súdom, teda platná a pre obe zmluvné strany záväzná, avšak v logickom rozpore so znením kúpnej
zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, ale najmä s už vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, že
podmienkou uvoľnenia kúpnej ceny (7.400.000,- Sk) v prospech účtu predávajúcich žalobcov z notárskej
úschovy bolo predložiť ktoroukoľvek zo zmluvných strán do dvoch pracovných dní, originál kúpnej

zmluvy s vyznačením právoplatnosti rozhodnutia katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho
práva v prospech žalovanej, originál listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre katastrálne územie
Vinohrady a originál právoplatného rozsudku Okresného súdu v Senici, ktorým bol schválený právny
úkon predaja nehnuteľnosti z čoho jednoznačne vyplýva, že splatnosť kúpnej ceny bola viazaná na
kumulatívnesplnenietrochpodmienok,ksplneniuktorýchdoposiaľnedošlo,apretopovinnosťžalovanej

zaplatiť žalobcom kúpnu cenu nevznikla, keďže na liste vlastníctva ako vlastník danej nehnuteľnosti
zapísaná nie je.

25.

Z vyššie uvedených dôvodov potom opätovne súd prvej inštancie v rozpore so zákonom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcom aj príslušenstvo ku kúpnej cene, t. j. úroky z omeškania vo výške 10 %
ročne, keď okamih omeškania žalovanej so zaplatením kúpnej ceny stanovil na deň 24. 02. 2009,
kedy žalovaná prevzala výzvu žalobcov na zaplatenie žalovanej sumy, avšak bez jediného právneho
argumentu ignoroval už dvakrát vyslovený názor odvolacieho súdu, že podmienkou omeškania dlžníka

podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka je splatnosť plnenia s tým, že plnenie je splatné, keď je dlžník
povinný plniť a nie vtedy, keď je oprávnený plniť, keďže ide o časový moment, v ktorom dobieha záväzok,
v ktorom musí dôjsť k jeho splneniu, pričom pre určenie momentu, do ktorého má dlžník splniť svoj dlh,
aby sa nedostal do omeškania, je rozhodný čas, dokedy má dlžník splniť svoj dlh (§ 563 Občianskehozákonníka) a môže byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, právnym predpisom,
pre konkrétne záväzkové vzťahy, určený v rozhodnutí súdu (Občiansky zákonník v § 564 pripúšťa, aby
čas plnenia dlhu určil súd, a to najmä vtedy, ak čas splnenia bol ponechaný na vôľu dlžníka, pričom

dlžník sa v takom prípade dostane do omeškania, ak dlh nesplní najneskoršie v deň určený v rozhodnutí
súdu) a ustanovený všeobecne zákonom.

26.

Je zarážajúce, že súd prvej inštancie záver o neplatnosti odstúpenia žalovanej od uzatvorenej kúpnej
zmluvy založil opätovne na totožných zisteniach, že v konaní bolo jednoznačne s poukazom na odborný
posudok OR HaZ preukázané, že požiarom predmet kúpy nezanikol, nakoľko zhorel iba odpad dreva na
prízemí rodinného domu, ktorý bol už v demolácii, keď zvyšnú časť domu dal zbúrať manžel žalovanej
U.. O., napriek skutočnosti, na ktorú pozornosť upriamil odvolací súd vo svojom predchádzajúcom
zrušujúcomrozhodnutí,žežalobcoviaudeliližalovanejvProtokoleoodovzdaníaprevzatínehnuteľnosti,

postupnosť krokov pri prevode vlastníctva k odovzdávanej nehnuteľnosti, záruky a ručenie, z ktorého
bodu IV. 1, 2 vyplýva neodvolateľný súhlas na realizáciu stavebných a búracích prác, ktoré sa budú
realizovať na základe žiadosti a úkonov podaných odovzdávajúcimi, ale v súlade s požiadavkami a
potrebami preberajúcej, ktorá tieto podklady v celom rozsahu pripravila a zabezpečila aj príslušnú
dokumentáciu a administratívu a zároveň z výpovede žalobkyne 2/ a Y. P. vyplýva, že sa o dianie

na dome, po podpísaní tohto Protokolu nestarali a nezaujímali, potom záver súdu prvej inštancie,
ktorým odôvodnil neplatnosť odstúpenia od danej zmluvy žalovanou, že dom žalobcov znefunkčnila
jeho zbúraním sčasti a následným požiarom predmet kúpy nezanikol, je opäť v rozpore so zisteným
skutkovým stavom.

27.

Súd prvej inštancie aj naďalej pri hodnotení platnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy zo dňa
16. 10. 2008 nekriticky preberá argumentáciu žalobcov, že rodinný dom riadne nezabezpečila proti
škodám, čím spôsobila, že je v demolácii, takmer zničený, sú z neho iba obvodové múry, avšak v

rozpore s rovnosťou účastníkov konania neakceptovateľne odmieta splniť svoju povinnosť hodnotiť
vykonané dôkazy komplexne a vo vzájomných súvislostiach, napriek skutočnosti, že odvolací súd v
poradí druhom zrušujúcom rozhodnutí na stranách 26 až 28 v podrobnostiach poukázal na skutkové
zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ktoré vôbec neboli predmetom hodnotenia súdu prvej
inštancie.

28.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že právne závery súdu prvej inštancie, že
by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby boli žalobcovia nútení podať žalobu o zaplatenie kúpnej ceny

až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy
zo dňa 16. 10. 2008, t. j. čakať niekoľko rokov na právoplatné skončenie konania vo veci, ako sa o to
snaží žalovaná, čím by žalobcom spôsobovala len škodu, či strohé konštatovanie, že úmysel žalovanej
odstúpiť od zmluvy nebol urobený vážne, v čoho dôsledku je absolútne neplatným právnym úkonom
podľa § 37 Občianskeho zákonníka, sú absolútne arbitrárne, nakoľko ich súd prvej inštancie neodôvodnil

zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy, keďže ich nezaložil nielen na
logickej argumentácii, ale najmä konanie žalobcov neposúdil z tých istých hľadísk, z ktorých opätovne
vyvodil svoje výlučne subjektívne názory na konanie žalovanej.

29.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods.
1 písm. b), c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom
bude povinnosťou súdu prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.), právne

relevantným a logickým spôsobom vyhodnotiť všetky dôkazy v súlade s ust. § 191 ods. 1 C. s. p.,
právne posúdiť dôvodnosť nároku uplatneného žalobcami, ako aj námietky žalovanej a zo zisteného
skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p.30.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov odvolacieho konania podľa §
396 ods. 3 C. s. p.

31.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).