Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. jún 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/61/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114201040
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114201040.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava,Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti žalovaným 1/ W. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianke
A. republiky, bytom E. B. a 2/ E. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnemu občanovi A. republiky, bytom E. B., do

XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, zastúpeného Podhorský
& Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 36, o zaplatenie 5.165,30 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/117/2014-143 zo dňa 16. mája 2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

III. VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO
42 362 962 m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100
%, ktorú náhradu trov konania j e žalobca p o v i n n ý menovanému občianskemu združeniu
zaplatiť k rukám jeho zástupcu Podhorský & Partners, s. r. o. v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím
súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu proti žalovaným 1/ a 2/zamietol /výrok

I./, žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal /výrok II./ a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % /výrok
III./. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovaným 1/
a 2/ domáhal zaplatenia sumy 5.165,30 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžných splátok vyčíslený za
obdobieod21.02.2011do03.11.2012 vsumevovýške118,11eur,úrokomzomeškaniavovýške8,75%
ročne zo sumy 5.165,30 eur od 04.11.2012 do zaplatenia, čo odôvodnil tým, že na základe zmluvy, ktorú
uzavreli dňa 08.01.2007 žalovaní ako spoludlžníci so Slovenskou sporiteľňou, a.s., poskytla Slovenská

sporiteľňa, a.s. žalovaným úver v sume 4979,08 eur (150.000,- Sk), ktorý sa žalovaní podľa dohodnutých
podmienok nesplatili. Pôvodný veriteľ pohľadávku zo zmluvy voči žalovaným postúpil žalobcovi na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého
zistil,žežalovaní1/,2/akodlžníciuzavreli dňa08.01.2007soSlovenskousporiteľňou,a.s.akoveriteľom
zmluvu o splátkovom úvere č. 274169153 na základe ktorej sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala
poskytnúť dlžníkom spotrebný bezúčelový úver vo výške 4.979,09 eur (150.000,- Sk) a dlžníci sa

zaviazali úver vrátiť veriteľovi pri premenlivej úrokovej sadzbe vo výške 12% ročne (v deň uzatvorenia
zmluvy) v pravidelných 119 mesačných splátkach po 73,79 eur (2.223,- Sk), zročných vždy do 20.
dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola zročná dňa 20.01.2007, posledná splátka bola zročná dňa20.11.2016.Ročnápercentuálnamieranákladovbolavovýške13,80%. Súčasťouzmluvysúvšeobecné
obchodné podmienky veriteľa. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 prejavili Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník vôľu postúpiť pohľadávku voči žalovaným, ktorá

je predmetom tohto konania, na žalobcu. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, postupca
na žalobcu postúpil pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 274169153 vo výške 7.312,24 eur. Listom zo dňa
15.10.2012 právny predchodca žalobcu oznámil písomne žalovaným 1/ a 2/ postúpenie pohľadávky
teda, že SLSP, a.s. postúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 pohľadávku
voči nim vo výške 7.312,24 eur s príslušenstvom žalobcovi s tým, že od okamihu doručenia tohto

oznámenia je možné tento záväzok uhradiť výlučne plnením žalobcovi. Na výzvu súdu žalobca predložil
oznámenia SLSP, a.s. adresované žalovaným 1/ a 2/, o postúpení pohľadávky. Ďalej predložil výzvu
k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 15.10.2012 adresované žalovaným
1/,2/, ktorými ich vyzval na okamžité uhradenie dlžnej čiastky celkom v sume 7.488,05 eur najneskôr do
30.10.2012. Uvedené bolo podľa podacieho hárku odoslané žalovanej 1/ dňa 16.10.2012 a žalovanému
2/ dňa 15.10.2012. Ďalej predložil list SLSP, a.s. označený ako výzva zo dňa 12.12.2008 v ktorom

SLSP, a.s. oznámila jednému zo spoludlžníkov, žalovanej 1/, že splácanie pohľadávky je v omeškaní
ku dňu 30.11.2008 vo výške 293,04 eur a vyzvala ju na zaplatenie dlhu v lehote 10 dní od doručenia
výzvy. Doklad o doručení uvedeného resp. odoslaní žalovanej 1/ predložený súdu nebol. Uvedené
skutočnosti súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov /ďalej len "zákon č.
258/2001 Z.z."/, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1,
§ 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 91 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách. Uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 08.01.2007 bola
medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanými 1/, 2/uzavretá zmluva

o spotrebnom bezúčelovom splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedená
zmluva o splátkovom úvere je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 2písm. b) a 23a ods. 1 zák.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku sa súd
ako prvotnou otázkou zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia
peňažnej pohľadávky proti žalovaným na základe predmetnej zmluvy o úvere. Žalobca odvodzoval svoju

aktívnu legitimáciu na podanie žaloby od zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ (postupca) postúpila svoju
pohľadávku voči žalovaným ako dlžníkom na žalobcu (postupníka). V danom prípade sa jedná o zmluvu
o postúpení pohľadávky, ktorá vznikla banke ako veriteľovi voči žalovaným ako dlžníkom zo zmluvy
o splátkovom úvere, ktorú súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na skutočnosť, že

postupcom bola banka, postupníkom bol žalobca, ktorý nemá postavenie banky a nemá povolenie na
vykonávanie bankovej činnosti a dlžníkom bol klientom banky, vzťahujú sa na postúpenie pohľadávky
nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 524 a nasl.), ale aj ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách (§ 92 ods. 8). Pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou sa postupuje pohľadávka
z nezosplatneného úveru z banky na tretí subjekt, je v zmysle tohto zákona vyžadované splnenie

ďalších predpokladov, pričom nesplnenie čo i len jedného z nich spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy
v časti postúpenia predmetnej pohľadávky. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky
nie je postupiteľná, (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej "postúpenie"
je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

Ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne
účinky. Žalobca argumentoval, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení. Tento záver konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01. Súdna

prax sa však už odklonila od tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čo vyplýva napríklad z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.5.2008 ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení,
resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej
povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o

postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník
by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil, alepostupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka
nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov
obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009 sa priklonil aj

Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 3.7.2012. Bolo preukázané, že medzi
pôvodným veriteľom SLSP, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 27.09.2012
uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť
aj pohľadávka voči žalovaným na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 08.01.2007. Ustanovenie
§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez

súhlasudlžníkapísomnouzmluvouinémusubjektu.Postúpenímpohľadávkydochádzakzmenevosobe
veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami
s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom
prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ SLSP, a.s. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú
osobu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť

pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak klient,
teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných
splátok pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Písomnú
výzvu banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky

banky na tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa
29.5.2014, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.1.2016, ktoré súdy
zároveň konštatovali, že banka môže postúpiť na tretiu osobu len splatnú pohľadávku. Vedľajší účastník
na strane žalovaných (do 30.06.2016) namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu práve s
poukazom na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalobca na priamu

výzvu nepredložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovaným,
ani nepredložil akýkoľvek dôkaz o tom, že táto listina bola doručená žalovaným 1/ a 2/, resp. že by im
bola (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr.
doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými
médiami. Bolo pritom v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkom takým spôsobom,

aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o odoslaní (poštový podací lístok), resp. o doručení výzvy
(doručenku) dlžníkom uschovával pre prípad jeho potreby v budúcnosti. Pokiaľ ide o žalobcov výklad §
92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., toto zákonné ustanovenie hovorí o tom, že ak bola doručená písomná
výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní
túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj

bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient
pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.
Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok.

Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je
v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže
banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90
dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak
však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s

ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo
všetkých prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu. Keďže žalobca
nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných
na splnenie peňažného záväzku, že túto výzvu odoslal, a doručil, (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré
boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere), že by bola čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací

lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami. a
vedľajší účastník na strane žalovaných (do 30.06.2016) z tohto dôvodu namietal nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 je v časti postúpenia
pohľadávky voči žalovaným absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z.z. o bankách. Na uvedenom závere nezmení nič ani bod 19.16 VOP SLSP, a.s. , keďže
na uvedené nemožno prihliadať ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so spotrebiteľom,
keďže sa nachádza vo vopred naformulovaných všeobecných obchodných podmienkach veriteľa, ktoré
spotrebiteľ - dlžník určite žiadnym spôsobom neovplyvňoval ani nedojednával. Tieto sú vopred danéveriteľom, dokonca ich veriteľ môže kedykoľvek zmeniť a žiaden súhlas s ich novším znením od dlžníkov
nevyžaduje. Uvedené vyplýva z vyššie uvedených ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Toto
ustanovenie VOP preto nemožno považovať za vopred daný súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky

žiadaný v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách. Naviac takéto znenie VOP je v rozpore s § 53 ods. 1 a
nasl. Občianskeho zákonníka a ustanoveniami zákona na ochranu spotrebiteľa (značná nerovnováha
v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka). Dlžník ako spotrebiteľ nebol
bez predchádzajúceho písomného súhlasu oprávnený postúpiť svoju pohľadávku a naopak právny
predchodca žalobcu ako veriteľ bol na takéto konanie oprávnený. Táto podmienka vytvára hrubý

nepomer medzi právami a povinnosťami dvoch zmluvných strán. Výrazným spôsobom obmedzuje
oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá potencionálne môže vzniknúť proti veriteľovi a
nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých môže veriteľ súhlas s postúpením pohľadávky odoprieť a
ponecháva tak rozhodnutie na svojvôľu veriteľa. Navyše § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka zakazuje
postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky
banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou

banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na
podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§
91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom,
ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám
nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom

a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba
principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o
záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách
dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Keďže žalobca

nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju
aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie súd pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu návrh v
celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu súd odôvodnil podľa § 255
ods.1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ s tým, že žalovaní boli v
konaní úspešní, preto by im patrila náhrada trov konania. Nakoľko si náhradu trov konania neuplatnili,

zo spisu nevyplýva, že by im v konaní nejaké trovy vznikli, súd im náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie o náhrade trov vedľajšieho účastníka na strane žalovaných do 30.06.2016 súd odôvodnil
podľa §257 a § 259 CSP. Nakoľko žalovaní na strane ktorých vystupoval, mali v konaní úspech súd mu
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Poukázal na to, že v spore opakovane tvrdil, že
žalovaní boli zo strany jeho právneho predchodcu vyzvaní na úhradu omeškaných splátok a zároveň boli
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. Tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované a preto ich bolo potrebné v zmysle § 151
ods. 1 CSP považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, ktoré nie je potrebné preukazovať ďalšími

dôkazmi. Týmto bolo preukázané, že pri postúpení pohľadávky voči žalovaným nedošlo k porušeniu
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a súd prvej inštancie mal z toho pri rozhodnutí vychádzať. Ďalej
žalobca poukázal na to, že v spore predložil relevantné oznámenie právneho predchodcu o postúpení
pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať.
Namietal tiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou

žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového
tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by
podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Žalobca ďalej namietal, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka

na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka.
S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Okrem toho
omeškanie žalovaného s plnením jeho dlhu v čase postúpenia pohľadávky trvalo už po dobu 1274 dní
a zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa žalobcu vyplýva, že v takýchto prípadoch
sa výzva banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Poukázal aj na to, že žalovaní dali

v zmysle bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Nakoniec žalobca namietal aj rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov súd proti žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % úspechu vo veci. Poukázal na ustanovenia §255 ods. 1 v spojení s § 60 CSP, podľa ktorých možno priznať náhradu trov konania len strane sporu a
tou je žalobca a žalovaný. Tieto ustanovenia sa použijú podľa § 470 ods. 1 CSP aj na toto konanie, ktoré
začalo ešte za účinnosti O.s.p.. Keďže menované občianske združenie nebolo stranou sporu, nemá

nárok na náhradu trov konania. Žalobca z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil v tejto časti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní 1/ a 2/ nevyjadrili.
4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV

SPOTREBITEĽOV. Ten sa vyjadril k odvolaniu žalobcu tak v časti týkajúcej sa merita veci ako aj v
časti týkajúcej sa náhrady jeho trov konania pred súdom prvej inštancie. S prihliadnutím na skutočnosť,
že postavenie menovaného občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v
spore s účinnosťou nového procesného predpisu - CSP /od 01.07.2016/ zaniklo, vzal odvolací súd do
úvahy len vyjadrenie menovaného občianskeho združenia v časti týkajúcej sa náhrady jeho trov konania
pred súdom prvej inštancie, keď táto sa priamo dotýka jeho práva, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie

a ktoré je predmetom odvolacieho konania.
5. Menované občianske združenie na odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v
ktorej namietal priznanie nároku na náhradu trov konania tomuto občianskemu združeniu pred súdom
prvej inštancie uviedlo, že do konania vstúpilo ako vedľajší účastník na strane žalovaných a aj keď sa
neskôr zmenil procesný kódex, tak v zmysle § 470 ods. 2 CSP účinky vstupu zostali zachované. Keďže

žalovaní boli, s ohľadom na zamietnutie žaloby žalobcu, v spore úspešní, je nutné považovať za úspešné
v konaní aj ich občianske združenie, nakoľko vystupovali v postavení vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných. Má tak nárok na náhradu trov konania, ktoré v spore účelne vynaložil a ich nepriznanie by
znamenalo porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní. Navrhlo preto rozsudok
súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania ako vecne

správny potvrdiť.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP.

7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný

skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva
nasledovné:
8. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou,
a.s. /27.09.2012/ (ďalej len "zákon o bankách") ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

9. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovaným z
pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky jeneplatná pre rozpor s citovaným ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď banky
pred postúpením pohľadávky voči žalovaným na žalobcu žalovaných nevyzvala na úhradu jeho dlhu.
10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu alebo
pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu /
viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/ a preto nepostačuje, aby súdu žalobca
svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi.

Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky
oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V
tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie
zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník
- žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by
konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo o zjavný exces v postupe konajúceho

súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd
ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/.

11. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že žalobca v spore nepreukázal
splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca síce v
spore predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. adresovanú žalovanej 1/ zo dňa 12.12.2008 na úhradu
omeškaných splátok úveru, avšak nijako nepreukázal, že táto výzva banky bola žalovanej 1/ doručená,
alebo aspoň zaslaná. Samotná výzva banky dlžníkovi nepostačuje pre splnenie podmienok postúpenia

bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a je potrebné, aby táto výzva bola dlžníkovi
doručená, alebo aby banka vykonala aspoň pokus o jej doručenie dlžníkovi. Len vtedy, ak bola výzva
dlžníkovi doručená alebo ak sa pri neúspešnom doručovaní aspoň dostala do sféry dispozície dlžníka,
možno hovoriť o výzve banky, ktorá spĺňa podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto spore teda
žalobca nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno

preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca
pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť, je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a
žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore.
12. Nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že s ohľadom na omeškanie žalovaných s plnením ich dlhu,
ktoré omeškanie trvalo viac ako jeden rok v čase postúpenia pohľadávky, zákon o bankách už výzvu

banky dlžníkovi pred postúpením pohľadávky nevyžaduje. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda
zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka

nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t.j. že
banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol
jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť

druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo
by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s
výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.
13. V tomto spore teda žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal existenciu výzvy banky
dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie,

že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť, je pre
rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto
spore.
14. Pokiaľ ide o odvolacie tvrdenie žalobcu, že žalovaní dali v zmysle bodu 19.16 všeobecných
obchodných podmienok výslovný súhlas, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje

pohľadávky, tak ohľadne platnosti tohto zmluvného dojednania sa dostatočne vyjadril v napadnutom
rozhodnutí súd prvej inštancie, Odvolací súd sa s ním plne stotožňuje, že takéto ustanovenie zmluvy
je nutné hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, ktorá spôsobuje značnúnerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu je
neplatná /§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka/.
15. Za rovnako bezdôvodnú musí odvolací súd označiť aj odvolaciu námietku žalobcu ohľadne jeho

nerozporovaných skutkových tvrdení /že žalovaní boli zo strany jeho právneho predchodcu vyzvaní na
úhradu omeškaných splátok a zároveň boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní/, ktoré bolo potrebné v zmysle § 151 ods. 1
CSP považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia a pri rozhodovaní z nich vychádzať. Odvolací súd
poukazuje na tú skutočnosť, že tvrdenia žalobcu rozporovalo z občianske združenie VŠEOBECNÁ

OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV ešte v čase, kedy malo v spore postavenie vedľajšieho účastníka
na strane žalovaných. V písomnom podaní , ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 29.02.2016
namietalo platnosť postúpenia pohľadávky voči žalovaným na žalobcu pre porušenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách s tým, že žalobca nepreukázal výzvu banky adresovanú žalovaným ako dlžníkom , ktorá
výzva je nevyhnutným predpokladom pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu. Podľa
odvolacieho súd je nepochybné, že týmto spôsobom došlo k rozporovaniu skutkových tvrdení žalobcu o

platnom postúpení pohľadávky voči žalovaným na jeho osobu a bolo preto povinnosťou žalobcu v spore
platnosť postúpenia pohľadávky preukázať. K tomuto však, ako bolo už vyššie uvedené, nedošlo.
16. Čo sa týka žalobcom napadnutého výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým občianskemu
združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV súd priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % úspechu vo veci, aj tu odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
17. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré v tomto spore
vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, dňom 01.07.2016 /
zrušením Občianskeho súdneho poriadku a účinnosťou nového procesného kódexu - Civilného
sporového poriadku/ stratilo zmenou právnej úpravy svoje procesné postavenie vedľajšieho účastníka

v spore. Na druhej strane ale platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
01.07.2016, kedy sa stal účinným Civilný sporový poriadok, zostávajú zachované /§ 470 ods. 2 CSP/.
Podľa odvolacieho súdu medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho
súdneho konania v období do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na
náhradu trov konania v prípade úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník

vystupoval. Ak potom nejakej osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné
pri meritórnom skončení sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich
náhradu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho
účastníka v spore zaniklo.
18. Súd prvej inštancie preto správne pri meritórnom rozhodnutí vo veci rozhodol aj o náhrade trov

konania občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v spore vystupovalo do
30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaných a do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania.
19. Nesprávnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá však nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, je
skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal menovanému občianskemu združeniu nárok na náhradu trov
konania bez ďalšieho podľa § 257 a § 259 CSP. Prvé z uvedených ustanovení pojednáva o možnosti

súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a druhé
o práve na náhradu trov konania osoby, ktorej pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s
výdavkami. Už z obsahu týchto ustanovení /ktorých aplikáciu súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil/ je
zrejmé, že nie sú bez ďalšieho pri rozhodovaní o náhrade trov konania iného subjektu sporu vhodné.
Odvolací súd sa domnieva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania osoby, ktorá mala do 30.06.2016

v spore postavenie vedľajšieho účastníka, je potrebné rozhodnúť podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255
CSP. V zmysle čl. 4 ods. 1 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Keďže CSP nemá
výslovné ustanovenie o náhrade trov konania vedľajších účastníkov, je potrebné vychádzať z toho,

že podľa ustálenej súdnej praxe úspech, resp. neúspech účastníkov konania bolo možné z hľadiska
náhrady trov konania pričítať aj vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore na ich strane. Ak teda
v spore úspešná strana má právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník, ktorý v
spore na jej strane vystupoval. Z tohto pohľadu je potom potrebné právo vedľajšieho účastníka, resp.
osoby, ktorá mala toto postavenie v spore do 30.06.2016, posúdiť podľa ustanovení CSP upravujúcich

právo na náhradu trov konania strany sporu, teda podľa § 255 CSP, ktorý stanovuje, že súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.20. Keďže bola žaloba žalobcu celkom zamietnutá, boli v spore úspešné žalovaní 1/ a 2/, ktorí tak
majú proti žalobcovi právo na náhradu trov konania podľa § 255 CSP /hoci im ho súd prvej inštancie
nepriznal po zistení, že im žiadne trovy konania nevznikli/ a zároveň má rovnaké právo proti žalobcovi

podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s § 255 CSP aj občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV,ktorévsporenastranežalovanýchvystupovalodo30.06.2016akovedľajšíúčastník.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tohto občianskeho združenia je tak vecne
správne.
21. Z týchto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne

správny v celom rozsahu potvrdil.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd nepriznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania pretože im žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli. V zmysle čl. 4 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP však
nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA

PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré bolo v úspešné v odvolacom konaní ohľadne žalobcom napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie o jeho nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
Povinnosťknáhradetrovodvolaciehokonaniamenovanémuobčianskemuzdruženiu odvolacísúduložil
žalobcovi k rukám advokáta občianskeho združenia v zmysle § 263 ods. 1 CSP. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením

podľa § 262 ods. 2 CSP.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).