Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. október 2018

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 15T/71/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518010385

Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Odnoga

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2018:3518010385.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jána Odnogu a členov
senátu U. X. Y. P.. U. P., v trestnej veci obžalovaného U. O., A.. XX.X.XXXX Q. F., pre zločin sexuálneho
zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 2.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný: U. O., A.. XX.XX.XXXX Q. F., trvale bytom A. P. A. Q., prechodne bytom A. P. A. Q., U.

X, t.č. ÚVV Ilava,

j e v i n n ý, ž e

v presne nezistenom čase od 01.08.2017 do mesiaca 28.04.2018 na rôznych miestach v Novom Meste
nad Váhom sexuálne zneužil poškodenú H..W.., A.. XX.XX.XXXX tak, že s ňou najmenej desaťkrát
vykonal pohlavný styk a najmenej jedenkrát orálny styk, napriek tomu, že vedel, že táto nedovŕšila 15
rokov veku,

t e d a

vykonal súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov a takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužil,

č í m s p á c h a l

zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l), n) Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal dňa 5.9.2018 na tunajšom súde
obžalobu sp. zn. Pv 325/18/3304-54 zo dňa 5.9.2018 na obžalovaného U. O., A.. XX.X.XXXX Q. F.,
pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na
skutkovom základe ako je uvedené vo výroku o vine tohto rozsudku.Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2.10.2018 na Okresnom súde Nové Mesto nad
Váhom po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu

ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto samosudca postupoval podľa § 257 ods.
5 Trestného poriadku a obžalovanému kládol otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/
Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný
odpovedal :

c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
odpoveď obžalovaného : áno
d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,
odpoveď obžalovaného : áno
f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu

odpoveď obžalovaného : áno
g)čiboloboznámenýstrestnýmisadzbami,ktorézákonustanovujezatrestnéčinyjemukladenézavinu,
odpoveď obžalovaného : áno
h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin,
odpoveď obžalovaného : áno

Nakoľko obžalovaný odpovedal na všetky uvedené otázky slovom „áno“ a súd nemal pochybnosti o
pravdivosti jeho priznania, po zistení stanoviska prokurátora vyhlásenie obžalovaného o vine podľa §
257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že
dokazovanie o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s výrokom

o treste a ochranného opatrenia. Na základe uvedeného, súd potom obžalovaného uznal za vinného zo
spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona.

Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie iba čítaním znaleckého posudku
P.. T. Š. č. 35/2018, znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a sexuológia, za súhlasu

prokurátora a obžalovaného v súlade s ustanovením § 268 ods. 2 Trestného poriadku a v súlade s
ustanovením § 269 prečítal správy o povesti obžalovaného, správu z Ústavu na výkon väzby Ilava,
evidenciu priestupkov, odpis z registra trestov a zo spisu 1T/107/2017 rozsudok.

Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti,

ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu

trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.

Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej
sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na
zníženiealebozvýšenietrestnejsadzbyjerozdielmedzihornouadolnouhranicouzákonomustanovenej
trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej
sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody

na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody
neprevyšujúceho dva roky, ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a

nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo
b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, má
za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z

výkonu trestu odňatia slobody.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu
uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok

individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom
spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné
pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli

dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,

za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z
ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného
určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvárazveľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy

páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska
posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu

o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.Pri ukladaní trestu pritom treba vždy vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a
to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.
V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob

spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovaného ako druh trestu trest odňatia slobody a
na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby vo výmere 3 rokov.
Z odpisu z registra trestov ako aj z oboznámenia rozsudku č.k. 1T/107/2017 - 86 zo dňa 25.9.2017,
právoplatného toho istého dňa súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ 1 krát súdne trestaný a to za prečin

krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody
vo výmere 2 mesiace so skúšobnou dobou na 12 mesiacov. Z výpisu z evidencie priestupov vyplýva, že
obžalovaný bol 2 krát postihnutý za priestupok, jeden krát napomenutím za nerešpektovanie pravidiel
správania sa na železničnej stanici a druhý krát drobnú krádež v obchodnom dome, za ktorú mu bola
uložená pokuta 30 eur. Zo správy o povesti Mesta Nové Mesto nad Váhom na obžalovaného v podstate
nevyplýva bližšie hodnotenie obžalovaného, tento je hodnotený neutrálne, nemá podlžnosti voči mestu

a nebol riešený komisiou pre bezpečnosť a verejný poriadok.
Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd
u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa
obžalovaný priznal a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že
napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to jednak

súdu, keďže obžalovaný svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku v podstate odbremenil súd od dokazovania jeho viny, ktorou skutočnosťou
napomáhal súdu pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 44
uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). Zároveň u obžalovaného
súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť a to ani podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už

bol za trestný čin odsúdený. V tejto súvislosti súd uvádza, že obžalovaný sa spáchania zločinu
sexuálneho zneužívania dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia rozsudku 1T/107/2017,
ktorá skúšobná doba začala plynúť dňa 26.9.2017. Vzhľadom na uvedené, s prihliadnutím na § 49
ods. 2 Trestného zákona, kedy už súd nemohol výkon trestu u obžalovaného podmienečne odložiť a
to práve vzhľadom na predchádzajúce odsúdenie, nemohol toto odsúdenie v zmysle zásady „ne bis in

idem“ pričítať v neprospech obžalovaného dva krát, teda aj ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
m) Trestného zákona. Zároveň súd dodáva, že by ani nemal obligatórnu povinnosť prihliadať na toto
odsúdenie v zmysle písm. m), nakoľko sa jedná o menej závažný trestný čin a to prečin krádeže podľa
§ 212 ods. 1 Trestného zákona, teda nielen druhovo odlišnú ale najmä menej závažnú trestnú činnosť.
Obžalovaného súd odsúdil za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, kde

je základná trestná sadzba v rozmedzí od 3 do 10 rokov. Vzhľadom k tomu, že v prípade obžalovaného
prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi, znižovala sa zákonom ustanovená horná
hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej sadzby po úprave
predstavovalo trestnú sadzbu 3 roky až 7 rokov a 8 mesiacov. Súd pri konečnom rozhodovaní o výške
trestu odňatia slobody, ktorý druh trestu musel súd obligatórne v prípade obžalovaného za spáchaný

zločin ukladať v zmysle § 34 ods. 6 Trestného zákona, prihliadol aj na samotný postoj obžalovaného
k spáchanému trestnému činu, teda, že sa k spáchaniu priznal, trestný čin oľutoval a na hlavnom
pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný. To bol jeden z dôvodov, prečo súd uložil trest odňatia slobody
na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby a nie vyšší, hoci z okolností prípadu je zrejmé, že zneužívania
poškodenej sa obžalovaný dopúšťal opakovane a v podstate pravidelne po dobu niekoľkých mesiacov.

Súd zároveň zobral do úvahy aj predchádzajúci život obžalovaného (jedno menej závažné odsúdenie
a dva priestupky) a jeho osobu s diagnostikovanou poruchou osobnosti s dissociálnymi rysmi, ktorá
je nemenná a prejavuje sa citovým chladom, bezcitnosťou, nízkou mierou empatie, nerešpektovaním
spoločenských noriem, klamaním, neschopnosťou poučiť sa z trestu, pričom dospel k záveru, že
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov je nielen zákonný a spĺňajúci zásady ukladania

trestov ale aj spravodlivý a dostatočne napĺňa samotnú funkciu trestu, ktorou je ochrana spoločnosti ako
aj individuálna a generálna prevencia. Takýto trest zároveň vytvorí možnosť prevýchovy obžalovaného
a môže zabezpečiť zlepšenie jeho správania v budúcnosti, pričom k tomuto môže dôjsť vzhľadom na
okolnosti spáchaného činu a osobu obžalovaného iba nepodmienečným trestnom odňatia slobody v
trvaní 3 rokov, pričom súd v tomto prípade nevidel také okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa,

aby ukladal trest odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona pod zákonom ustanovenú
dolnú hranicu trestnej sadzby. Takéto zníženie trestnej sadzby by vzhľadom na osobu obžalovaného a
okolnosti spáchania trestného činu dostatočne nenapĺňali funkcie trestu.Obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, preto súd obžalovaného podľa § 48 ods.
2 písm. a) Trestného zákona pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží
tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až

doručenie rozsudku.

Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech
obžalovaného.

Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.

Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca
obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak
je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony
obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný

zástupca alebo jeho obhajca.

Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka
mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.

Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o
náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže
podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.