Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoP/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5417202572
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5417202572.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľky - manželky:
Bc. Z. M., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom O. H., Na N.. t.č. bytom v O. H., Q. XXXX/X,
zastúpená JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou so sídlom V. XX, O. H. a manžela: Ing. Z. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom O. H., J. N. XXXX/XX, zastúpený Ing. JUDr. Jankou Kantíkovou, advokátkou
so sídlom v V., J. A. E. XX, v konaní o návrhu na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a
povinností k maloletým deťom M.: N., nar. XX.XX.XXXX a N., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode, obe
deti t.č. bytom u matky, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a

rodiny Dolný Kubín, o odvolaní navrhovateľky - manželky proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín
č. k. 8P/59/2017-119 zo dňa 02.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletých detí M., N. a N. do osobnej striedavej
starostlivosti na čas po rozvode, vo výroku, ktorým sú obaja rodičia oprávnení maloleté deti zastupovať a
spravovať ich majetok, vo výroku o neurčení výživného a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Výroku, ktorým súd manželstvo navrhovateľky Bc. Z. M., rod. N. a manžela Ing. Z. M. rozviedol, sa

nedotýka.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie manželstvo rozviedol, maloleté deti zveril do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov tak, že ich zaviazal povinnosťou zabezpečovať osobnú
starostlivosť o maloleté deti striedavo, a to v týždňových intervaloch. Matku oprávnil zabezpečovať
osobnú starostlivosť o deti vždy od piatku párneho kalendárneho týždňa do nasledujúceho piatku a otca
oprávnil zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti vždy od piatku nepárneho kalendárneho

týždňa do nasledujúceho piatku s tým, že rodičia si budú maloleté deti odovzdávať vždy v piatok o
17.00 hod. v mieste bydliska toho rodiča, ktorému bude končiť týždňová osobná starostlivosť o maloleté
deti. Zároveň rozhodol, že striedavá osobná starostlivosť začne v kalendárnom týždni nasledujúcom po
právoplatnosti rozsudku v časti úpravy striedavej osobnej starostlivosti. Každého z rodičov zaviazal k
povinnosti v stanovenom čase maloleté deti, aj s ich osobnými vecami, pripraviť a odovzdať do osobnej
starostlivosti druhého rodiča. Oboch rodičov oprávnil maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok,
počas trvania striedavej osobnej starostlivosti výživné neurčil, a o trovách konania rozhodol tak, že

žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Návrh navrhovateľky - manželky súd prvej inštancie posudzoval podľa ustanovení § 18, § 19 ods.
1/, 2/, 3/, § 22, § 23 ods. 1/, 2/, 3/, § 24 ods. 1/ - 5/, § 62 ods. 1/ - 6/, § 75 ods. 1/, 2/ Zákona o rodine
(ďalej „ZoR“).3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie s poukazom na § 24 ZoR upravil výkon
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Matka žiadala zverenie detí

do jej osobnej starostlivosti, s čím otec nesúhlasí a žiadal o zverenie oboch detí do SOS obidvoch
rodičov. Preto súd prvej inštancie preskúmal, či bude SOS v záujme maloletých detí. Konštatoval,
že z ustanovenia § 24 ods. 2 ZoR vyplýva, že predpokladmi pre rozhodnutie súdu o SOS, ktoré
musia byť súčasne spojené, sú jednoznačný záujem dieťaťa do SOS, lepšia možnosť zaistenia potrieb
dieťaťa pri tomto spôsobe osobnej starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov,

spôsobilosť rodičov vychovávať dieťa, záujem obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť o dieťa a
súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do SOS. Súd musí pri rozhodovaní o výkone
rodičovských práv a povinností rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k
obidvom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, tiež na schopnosť rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti s druhým rodičom. Súd musí dbať o to, aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na

výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, a aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na udržiavanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. Súd prvej inštancie
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zverenie maloletých detí N. a N. do SOS bude v záujme
detí, a že pri takomto spôsobe osobnej starostlivosti budú lepšie zabezpečené potreby detí ako pri
výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Ďalej mal preukázané, že maloleté deti žili s rodičmi

nepretržite do 30.06.2017 a na starostlivosti a výchove detí sa podieľali obaja rodičia, čo vyplýva aj z
výpovederodičovvtomtokonaní.Samamatkauviedla,žeotecodetiprejavovalzáujem(ikeďzvýraznila,
že najmä posledný rok pred podaním návrhu, čo je ale dlhá doba z pohľadu preukázania záujmu o
deti, tiež schopnosti postarať sa o deti), uviedla, že so N. sa učili obaja. Záujem o výkon starostlivosti
vyplýva aj z ďalšej časti jej výpovede, keď uviedla, že deti brala k svojej matke, kde aj pracovala a otec

detí, keď prišiel z práce, tak sa detí domáhal, deti mu doviedla a boli potom s ním, pokiaľ sa nevrátila z
práce. Záujem a starostlivosť otca o deti potvrdzujú aj otcom predložené doklady od lekárok maloletých
detí a z MŠ, ktorú N. navštevuje a v ktorej správe sa uvádza, že dieťa privádzali spravidla obaja
rodičia súčasne a v poobedňajších hodinách ho vyzdvihovala matka, rodičia sa pravidelne zúčastňovali
na všetkých spoločenských aktivitách organizovaných MŠ, otec sa pravidelne informuje o výsledkoch

dieťaťa v MŠ. Zo správy všeobecnej detskej lekárky detí MUDr. O. mal súd prvej inštancie potvrdené, že
obe deti navštevovali jej ambulanciu z dôvodu lekárskych vyšetrení, aj pri preventívnych prehliadkach
v doprovode otca aj matky, obaja rodičia sa od narodenia detí v rovnakej miere zaujímali o zdravotný
stav detí. Z potvrdenia očnej lekárky maloletej N. bolo preukázané, že dieťa je sledované v jej očnej
ambulancii a posledné dva-tri roky bola vyšetrená v doprovode otca. Z potvrdenia detskej kardiologičky

na maloletú N. bolo preukázané, že na prvom vyšetrení bolo dieťa v sprievode matky, následne na
ďalších vyšetreniach v roku 2014 až 2016, ktoré absolvovala každoročne, bola v sprievode otca a
otec sa informoval aj na laboratórne výsledky. To, že sa otec dokáže o deti postarať, je podľa súdu
prvej inštancie zrejmé aj z toho, že po ukončení spolužitia počas tohtoročných letných prázdnin mal
viackrát deti u seba, a to aj na viac dní nepretržite (najdlhšie bola u neho na pobyte N. - od 23.07. do

30.07.), bez toho, že by matka od začatia tohto konania alebo v uvádzaných konaniach o nariadenie
NO niekedy poukazovala na to, že o deti počas ich pobytov u otca nebolo primerane postarané. Matka
nesúhlas s SOS odôvodňovala tým, že otec sa nedokáže o deti postarať, avšak na toto všeobecné
tvrdenieneuvádzalažiadnekonkrétnesituácieanenavrhovalažiadnedokazovanie.Súduprvejinštancie
na základe vyššie uvádzaných skutočností sa javí matkina námietka neschopnosti otca postarať sa o

deti ako neopodstatnená a účelová, nakoľko nesúhlas matky s SOS môže byť relevantný len vtedy, ak
je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu
dieťaťa. Takéto konkrétne dôvody neboli v konaní preukázané, ani len tvrdené. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že obaja rodičia sú spôsobilí zabezpečovať osobnú starostlivosť o deti a vychovávať ich.
Deti sú na oboch rodičov zvyknuté, do 30.06.2017 žili v spoločnej domácnosti a po rozchode rodičov sa

kontakty otca s deťmi neprerušili a od vydania NO zo dňa 21.08.2017 prebiehajú stretnutia otca s deťmi
už pravidelne v určenom rozsahu - každú stredu a každý druhý víkend od piatku do nedele. Po odchode
matky s deťmi vznikali medzi rodičmi konflikty z dôvodu, že sa nedokázali dohodnúť na výkone osobnej
starostlivosti o deti, resp. na stykoch otca s deťmi, ktoré riešili aj podávaním oznámení na polícii, či
asistenciou polície pri stretnutiach. Situácia sa ukľudnila po nariadení NO č.k. 2P/63/2017 z 21.08.2017,

na základe ktorého sa stretnutia realizujú, rodičia toto predbežné rozhodnutie akceptujú bez vzájomných
schválností a v nevyhnutnej miere sú schopní spolu komunikovať. Šetreniami vykonanými opatrovníkom
mal súd prvej inštancie preukázané a zistené, že obaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky pre
bývanie detí u nich, matka má zabezpečené bývanie u rodičov v štvorizbovom byte, kde má k dispozíciijednu izbu a otec žije v nezmenených podmienkach s rodičmi v trojizbovom byte, kde celá rodina žila do
30.06.2017. Bydliská rodičov sa nachádzajú neďaleko od seba v tej istej časti mesta. Deti sú zvyknuté
na oboch rodičov, oboch majú radi, majú vytvorený blízky citový vzťah aj k starým rodičom z obidvoch

strán, s ktorými v súčasnosti rodičia žijú v spoločnej domácnosti. Súd ďalej dôvodil, že pokiaľ v správe
opatrovníka zo šetrenia pre vydanie NO zo dňa 17.08.2017 opatrovník uvádzal, že deti preferujú matku
s tým, že chcú otca a starých rodičov, ktorých majú radi, často navštevovať, tak takto sa vyjadrili u
matky, kde prebehlo šetrenie, kde treba brať zreteľ aj na konflikt lojality, kedy deti nechcú ublížiť tomu
rodičovi, s ktorým sú, pri ďalšom šetrení opatrovníka, na základe ktorého bola podaná správa v tomto

konaní dňa 11.09.2017, sa už deti nevedeli jednoznačne vyjadriť, u ktorého z rodičov by chceli byť,
uvádzali, že oboch majú radi a toto šetrenie už prebehlo po pravidelných kontaktoch s otcom, ktoré sa
uskutočnili po vydaní NO zo dňa 21.08.2017. Súd prvej inštancie návrh matky na nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru klinickej psychológie detí zamietol ako nadbytočný a nehospodárny, keď
z dokazovania vyplýva, že obaja rodičia sa doteraz podieľali na osobnej starostlivosti a výchove detí
a bolo zistené, že deti majú oboch rodičov radi a s oboma chcú byť, pričom matka, ktorá nesúhlasí s

SOS, nepreukázala dôvody svojho nesúhlasu. Deti chcú byť s oboma rodičmi, čo sa dá docieliť SOS, v
dôsledku ktorej budú mať zachovaný rovnocenný kontakt a vzťah k obom rodičom. Súd prvej inštancie
vyslovil názor, že SOS predstavuje lepšiu možnosť zaistenia potrieb detí, akoby tomu bolo pri výlučnej
osobnej starostlivosti matky, pretože v takom prípade by súd, vzhľadom na záujem otca o deti, jeho
schopnosť postarať sa o deti, na vzťah detí k otcovi a jeho príbuzným a na blízkosť bydlísk rodičov,

upravil častý styk otca s deťmi, presahujúci dočasnú úpravu na základe NO vydaného 21.08.2017, ktoré
upravovalo v týždni styk otca len jedenkrát a ďalej upravovalo víkendy, na základe čoho by deti trávili
striedavo víkendy raz s jedným a raz s druhým rodičom. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ak
by bez zmeny úpravy víkendov rovnocenne trávených s oboma rodičmi upravil okrem stredy ďalší deň
v týždni pre styk s otcom, tak by počet dní strávených s každým rodičom bol prakticky rovnaký (s tým

rozdielom, že deti by prespávali u matky, s výnimkou víkendov), t.j. dva dni zo štyroch dní by boli u otca
a víkendy by od piatku prebiehali striedavo. Avšak deti by boli takýmto spôsobom nútené neustále meniť
prostredie, často sa presúvať od jedného rodiča k druhému, čo je nepraktické a pre deti nestabilné a
zaťažujúce. Dôvodil, že lepšou alternatívou sa v tomto prípade javí SOS, pre ktorú sú splnené všetky
vyššie uvádzané podmienky vyžadované zákonom. Komunikácia medzi rodičmi bola konfliktná, avšak

po nariadení posledného NO sú rodičia nútení komunikovať a na základe tejto úpravy, ktorú rodičia
akceptujú, stretnutia prebiehajú v určenom rozsahu bez vážnych problémov. Nemožno vylúčiť, že práve
medzi rodičmi, ktorí nie celkom dobre komunikujú, je SOS podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili
spolu vo veciach maloletých detí komunikovať. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vyslovil
názor, že zverenie oboch detí do SOS je v záujme detí, a preto rozhodol o zverení detí na čas po

rozvode do SOS v týždenných intervaloch, čo považuje za primerané striedanie aj vzhľadom na vek detí.
Zároveň rozhodol o neurčení výživného počas trvania SOS vzhľadom k tomu, že medzi majetkovými
pomermi rodičov nie sú veľké rozdiely, sú približne rovnaké, a aj vzhľadom na rovnakú dĺžku osobnej
starostlivosti oboch rodičov v rámci SOS. Otec je zamestnaný ako geodet s vykazovaným priemerným
čistým mesačným príjmom vyčísleným za obdobie 01 - 07/2017 vo výške 376,- eur. Matka podnikala

ako živnostníčka v účtovníckych činnostiach a v daňovom poradenstve a v daňovom priznaní za rok
2016 vykázala príjmy vo výške 12.262,04 eur a výdavky vo výške 5.618,20 eur, t.j. základ dane 6.643,84
eur. Živnostenské podnikanie v júli 2017 prerušila z dôvodu prípravy založenia obchodnej spoločnosti,
pod ktorou chce ďalej podnikať v rovnakom predmete. Rodičia ďalšie vyživovacie povinnosti nemajú. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 52 C. m. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na

náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka - manželka, ktorá namietala,
že súd prvej inštancie nesprávnym postupom znemožnil strane, ktorá uskutočňovala svoje procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd nedostatočne preskúmal

skutkový stav, resp. že nevykonal navrhovateľkou navrhnuté dôkazy pre zistenie rozhodujúcich
skutočností a následne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne a nepreskúmateľné, nakoľko v ňom
absentuje presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie, resp. z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z
akých podkladov súd vychádzal, akými relevantnými skutočnosťami zdôvodnil svoje rozhodnutie, a teda

napadnuté rozhodnutie trpí aj tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia
v odvolaní napadnutej časti. Nestotožňuje sa s tým, že súd nevykonal dokazovanie znalcom z odboru
klinickej psychológie s odôvodnením, že ho považuje za nadbytočné. Skutkový stav bol prešetrovaný iba
výsluchmi oboch rodičov, teda osôb s protichodným záujmom na výsledku konania a zároveň obsahomsúdneho spisu sú dve rôzne správy vypracované kolíznym opatrovníkom, a to jeho dvoma rôznymi
pracovníkmi, pričom obidve správy sa do značnej miery líšia, keď dvaja rôzni zamestnanci ÚPSVaR
došli pri výkone šetrenia v domácnosti k rôznym záverom. V prvej správe sa konštatovalo, že maloleté

deti s ohľadom na svoj vek sa dokázali k veci vyjadriť, pričom deťom je situácia známa, rozumejú, že
rodičia spolu nebývajú a matka im nebráni v styku s otcom. Spontánne vyjadrili svoj názor, že chcú bývať
u matky s možnosťou pravidelných návštev u otca, s ktorým majú dobrý vzťah. Ako rozporuplnú hodnotí
druhú správu kolízneho opatrovníka zo septembra 2017, v ktorej iný zamestnanec ÚPSVaR uviedol,
že medzičasom sa pomery výrazne nezmenili a oproti prvej správe konštatoval, že deti jednoznačne

vzniknutú situáciu reálne nechápu, nerozumejú dôvodom, prečo ich rodičia spolu nebývajú, a preto sa
nedokážu jednoznačne vyjadriť, u ktorých z rodičov by chceli zostať. Poukazovala na to, že práve v
druhej správe kolízny opatrovník doporučil striedavú osobnú starostlivosť ako ideálny model, hoci z
obsahusprávyniejezrejmé,nazákladečohokolíznyopatrovníkktakémutozáverudospel.Rozhodnutie
súdu sa javí ako predčasné, keď súd mal uvedené rozpory odstrániť, a to výsluchom svedkov, resp.
vykonaním znaleckého dokazovania. Namietala, že nebol rešpektovaný najdôležitejší princíp ochrany

práv a oprávnených záujmov maloletých detí týkajúci sa toho, že model striedavej osobnej starostlivosti
je tým najlepším modelom, ktorý nebude mať pre deti negatívne následky, napr. v podobe zvýšenej
miery stresu, či inej emocionálnej záťaže. Uviedla tiež, že nepovažuje striedavú osobnú starostlivosť za
vhodný model osobnej starostlivosti, a to z toho dôvodu, že to nie je v najlepšom záujme detí a z dôvodu,
že komunikácia zo strany otca nie je vhodná, keďže ju často uráža a znevažuje, a tiež uráža a znevažuje

jej rodinu. S otcom maloletých detí nie je možné konštruktívne komunikovať a už vôbec sa dohodnúť,
čo matka chcela preukázať práve výsluchom svedkov. Pre zverenie detí do striedavej starostlivosti
neboli splnené základné kritériá, a to preukázanie najlepšieho záujmu maloletých detí, lepšia možnosť
zaistenia potrieb maloletých detí pri tomto type starostlivosti, spôsobilosť oboch rodičov vychovávať
deti a schopnosť rodičov konštruktívne komunikovať a dohodnúť sa na otázkach týkajúcich sa výchovy

a starostlivosti maloletých detí. Súd nezohľadnil, že absentuje schopnosť konštruktívnej komunikácie
a elementárna schopnosť sa dohodnúť. Namietala tiež, že je síce pravdou, že existuje rozhodnutie
Ústavného súdu ČR, v zmysle ktorého súd vyslovil, že zlá komunikácia, alebo chýbajúca schopnosť
rodičov dohodnúť sa nemôže byť prekážkou osobnej striedavej starostlivosti, ale je treba brať do úvahy
špecifické okolnosti prípadu, v súvislosti s ktorým takýto názor vyslovil, kedy išlo o situáciu, v rámci

ktorej striedavá osobná starostlivosť bola pre rodičov dôvodom a motiváciou, aby sa snažili čo najviac
spolupracovať a zlepšiť svoje vzájomné vzťahy, keď už v priebehu súdneho procesu a rozhodovania
súdu o návrhu „donútila“ rodičov ku vzájomnej komunikácii a k zlepšeniu spolupráce. Takéto ojedinelé
rozhodnutie nemožno automaticky bez skúmania špecifík konkrétneho prípadu aplikovať na všetky
prípady. Ohľadne neurčenia výživného namietala, že súd nevykonal žiadne dokazovanie, či majetkové

pomery niektorého z rodičov skutočne neodôvodňujú uložiť plnenie vyživovacej povinnosti, a to za
predpokladu, že sa nevedia dohodnúť na starostlivosti o deti. Svoje odvolanie doplnila o stanovisko,
že šetrenie pomerov nebolo vykonané kolíznym opatrovníkom riadne, nakoľko celý rozhovor kolízneho
opatrovníka smeroval k zisťovaniu bytových podmienok, v akých deti žijú, celý rozhovor trval len 15
minút, žiadne otázky nesmerovali na matku ku striedavej starostlivosti, resp. k zisťovaniu, či deti,

prípadne matka a ďalší príslušníci rodiny sú modelu striedavej starostlivosti naklonení. Preto sa javia
závery kolízneho opatrovníka ako subjektívne.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril manžel tak, že má za to, že sú splnené všetky hmotnoprávne
podmienky na určenie osobnej striedavej starostlivosti, keďže deti majú k obom rodičom pekný vzťah

a s obidvoma rodičmi chcú tráviť čas. Podľa manžela nestačí len samotné tvrdenie navrhovateľky,
že otec nedokáže poskytnúť deťom celodennú osobnú starostlivosť a že navrhnutá striedavá osobná
starostlivosť nie je v záujme maloletých detí. Je jej povinnosťou preukázať skutočnosti na podporu týchto
tvrdení, pričom v konaní nepreukázala žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali tento názor o neschopnosti
otca a o nevhodnosti striedavej starostlivosti. Ďalej uviedol, že ani on, ani matka nepopierali, že do

zadefinovania konkrétnych termínov stretávania sa s deťmi boli medzi manželmi nedorozumenia. Tieto
sa však týkali obdobia mesiaca júl až august 2017. Išlo o obdobie, kedy matka opustila spoločnú
domácnosť aj s maloletými deťmi. Samotné konflikty vznikali z dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť
na termínoch stretávania, nakoľko každý z rodičov chcel mať deti vo svojej starostlivosti. Po vydaní
neodkladného opatrenia problémy v komunikácii odpadli tak ohľadom stretávania sa s maloletými deťmi,

ako aj s ohľadom nákladov na maloleté deti. Rodičia situáciu od vydania neodkladného opatrenia
vzájomne rešpektujú. Podľa otca správy kolízneho opatrovníka nie sú rozporné, nakoľko len odzrkadľujú
situáciu do vydania predbežného opatrenia, a po vydaní predbežného opatrenia. K predloženým SMS
správam uviedol, že táto komunikácia zachytáva obdobie august 2016 až január 2017, t.j. obdobie,ktoré sa netýka daného konania a nepreukazuje žiadne skutočnosti, týkajúce sa samotného rozhodnutia
prvostupňového súdu. Navyše SMS komunikácia nie je kompletná, je vytrhnutá z kontextu a nie je
možné z takto predloženej komunikácie vedieť, čo jej predchádzalo a ako sa matka arogantne a vulgárne

správala, a prečo otec takýmto spôsobom reagoval. Jej zmyslom je len „očiernenie“ otca, pričom
správanie a reakcie matky ostali súdu neznáme. K navrhovanému výsluchu svedkov uviedol, že tento
návrh nebol predložený v konaní o rozvod manželstva, ale v konaní vedenom pod sp. zn. 2P/63/2017.
Uviedol tiež, že deti zatiaľ navštevuje len podľa predbežného opatrenia, čo je pre neho ťažké, pretože
sa stretávajú len v minimálnej miere, nakoľko pred odchodom zo spoločnej domácnosti s deťmi trávil

každý deň. Podotkol, že majetkové pomery boli správne zistené. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
v celom rozsahu potvrdiť.

6. K podanému odvolaniu sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že je pochopiteľné, že odvolanie
matky vypracovanej jej právnym zástupcom je zamerané na spochybnenie súdneho procesu a tiež
záverov sociálneho pracovníka, ktorý v konaní vystupuje ako kolízny opatrovník, pretože sú protichodné

s názormi matky. Poukázal na to, že chápe, že právny zástupca chráni najlepšie záujmy svojho klienta
a nie najlepší záujem detí, ktoré nikdy nevidel a nieto ešte sa s nimi rozprávať. Zarážajúce je, že v inom
konaní za podobných okolností je presne opačného názoru na striedavú osobnú starostlivosť. Pravdou
je, že správy boli vypracované dvomi rôznymi pracovníkmi s čiastočne odlišnými závermi, čo však
bolo spôsobené tým, že pôvodný pracovník, ktorý vedie spisovú dokumentáciu, bol práceneschopný v

čase, keď okresný súd žiadal bezodkladné stanovisko k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
Zastupujúci kolízny opatrovník vyjadril svoje stanovisko v konaní o vydanie neodkladného opatrenia, a
nie k veci samej. V závere svojho stanoviska konštatuje, že navrhuje návrh otca zamietnuť a úpravu
rodičovských práv a povinností určiť v samotnom konaní o rozvode manželstva. Kolízny opatrovník
svoju nestrannosť a objektivitu, ako aj hájenie najlepšieho záujmu detí (nie rodičov) zabezpečil

prostredníctvom osobného rozhovoru s matkou, jej sestrou, jej bratom a tiež jej rodičmi, rozhovorom
s otcom detí, jeho sestrou a tiež jeho rodičmi. Taktiež opakovanou návštevou obidvoch domácností
a rozhovorom s maloletými deťmi. Tiež disponujú informáciami zo školy, škôlky a obvodnej lekárky
maloletých detí. Zabezpečili rodičom stretnutie na Referáte poradensko-psychologických služieb za
účelomzlepšeniakomunikácieohľadomsvojichdetíanazákladevšetkýchinformáciísaimjavístriedavá

osobná starostlivosť ako najmenej bolestivé riešenie práve pre deti. Tieto rovnako milujú oboch svojich
rodičov a rodičia ich majú tiež veľmi radi. Pričom obaja sa vedia o svoje deti rovnako dobre postarať.
To, že maloleté deti vzhľadom na svoj vek ešte nevedia jednoznačne vyjadriť svoj názor, nemôže byť
prekážkou prípadnej striedavej starostlivosti. Poukázal tiež na fakt, že rodina býva niekoľko rokov byte,
kde majú deti svoj trvalý pobyt, a toto prostredie im je známe a veľmi dobre ho poznajú a z tohto dôvodu

opakovaná zmena prostredia, ktoré dobre poznajú a tiež vhodného prostredia, ktoré majú vytvorené
u rodičov matky, by nemala deťom uškodiť. Obe domácnosti sú na rovnakom sídlisku, s rovnakou
vzdialenosťou do školy, či škôlky, pričom obaja rodičia v minulosti deti sprevádzali po lekároch, do školy
a škôlky.

7. Navrhovateľka sa vyjadrila k vyjadreniu manžela k jej odvolaniu tak, že v danom prípade nepreskúmal
súd skutkový stav dostatočne, nevykonal žiadny z dôkazov navrhovaných matkou a ani sa nevysporiadal
s otázkou, z akého dôvodu nebolo možné alebo účelné vykonať vo veci dokazovanie v rozsahu
navrhovanom matkou. Za dôležitý aspekt, na ktorý má súd prihliadať, je tiež názor detí. V danom
prípade súd názor maloletých detí nezisťoval, hoci sa tieto dokážu vyjadriť k veci práve s ohľadom na

správu kolíznej opatrovníčky, že maloleté deti sa vedia k situácii adekvátne vyjadriť. V druhej správe
to však kolízny opatrovník poprel a matka žiadala o zistenie názoru prostredníctvom znalca z odvetvia
psychológie. Súd nezohľadnil skutočnosť, že u rodičov absentuje schopnosť konštruktívnej komunikácie
a elementárna schopnosť sa dohodnúť.

8.Manželsavyjadrilkvyjadreniunavrhovateľkytak,žezpredloženýchdôkazovjednoznačnevyplýva,že
komunikácia medzi rodičmi týkajúca sa maloletých detí je dostatočná. Uviedol tiež, že kolízny opatrovník
vykonal osobný pohovor s matkou maloletých detí, jej sestrou, bratom a rodičmi matky detí v čase, keď
bol prítomný na osobnom pohovore v byte rodičov matky detí, v ktorom sa matka spolu s maloletými
deťmi zdržiavala. Nie je pravdou, že kolízny opatrovník osobný pohovor v byte matky maloletých

detí nevykonal. Akékoľvek výpovede navrhovateľkiných rodinných príslušníkov nie sú relevantné pri
rozhodovaní súdu o osobnej starostlivosti. Opätovne navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.9. Navrhovateľka sa vyjadrila k vyjadreniu manžela tak, že v žiadnom prípade nie je úlohou matky
dokazovať nevhodnosť striedavej osobnej starostlivosti. Je povinnosťou súdu vykonať podrobné
dokazovanie tak, aby bol skutkový stav zistený objektívne bez zásadných pochybností a následne

rozhodnúť tak, aby bolo rozhodnutie v najlepšom záujme maloletých detí. Namietala tiež, že nie je jasné,
akýmspôsobomkolíznyopatrovníkpostupovalprivykonávaníšetreniavrodine,keďvosvojomvyjadrení
uvádza, ktoré osoby vypočul a zároveň z písomných vyjadrení týchto osôb, ktoré boli predložené súdu
vyplýva, že zo strany kolízneho opatrovníka neboli vypočuté a už vôbec neboli dopytované k otázke
možného zavedenia modelu osobnej striedavej starostlivosti. Rozhodnutie označila za arbitrárne,

pretože nie je jasné, aké dôvody viedli súd k tomu, že rozhodol o zvadení modelu striedavej osobnej
starostlivosti.Poukázalnaustanovenie§20ods.1,2zákonač.305/2005Z.z.osociálnoprávnejochrane
detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého orgán sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately je kompetentný pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka vykonávať
výlučne šetrenie bytových, sociálnych a rodinných pomerov maloletého dieťaťa a oboch rodičov a
posudzuje možnosti osobnej starostlivosti o dieťa obidvomi rodičmi s prihliadnutím na záujmy dieťaťa,

na zaistenie potrieb dieťaťa a na názor dieťaťa a zisťuje skutočnosti, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie
súdu. Súčasné znenie citovaného zákona neobsahuje ustanovenie § 20 ods. 3 cit. zák., podľa ktorého
bolo povinnosťou kolízneho opatrovníka prekladať svoje návrhy vo svojej správe, aj návrhy a názory,
komu má byť dieťa zverené do starostlivosti, v súčasnej dobe je kolízny opatrovník je oprávnený len
podávať správu o bytových, sociálnych a rodinných pomerov maloletého dieťaťa a rodiča.

10. K podanému vyjadreniu navrhovateľky sa vyjadril manžel tak, že návrh na vykonanie dokazovania
nebol v danom konaní predložený a zároveň má za to, že výpoveďami svedkov tak, ako to navrhovala
matka, by v konaní ani neboli preukázané ani žiadne podstatné skutočnosti k rozhodnutiu súdu vo veci.
K ustanoveniu § 20 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele uviedol, že žiadnym

spôsobom nie je zakázané kolíznemu opatrovníkovi, aby vyjadril a posúdil na základe objektívne
zistených skutočností, spôsob a možnosti osobnej starostlivosti, nakoľko aj predmetné ustanovenie
posudzuje možnosti osobnej starostlivosti o dieťa obidvomi rodičmi s prihliadnutím na záujmy dieťaťa,
na zaistenie potrieb dieťaťa, na názor dieťaťa, v rámci kompetencie kolízneho opatrovníka.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
v rozsahu danom ustanovením § 65 C. m. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania napadnutý
rozsudok vo výroku, ktorým súd maloleté deti zveril do osobnej striedavej starostlivosti na čas po
rozvode, vo výroku, ktorým sú obaja rodičia oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok,
vo výroku o neurčení výživného a vo výroku o trovách konania potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods.

1, 2 C. s. p. v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 C. m. p.. Výroku, ktorým súd manželstvo navrhovateľky
rozviedol, ponechal nedotknutý.

12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

13. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.

14. Krajský súd konštatuje, že pokiaľ navrhovateľka namieta nedostatočné zistenie skutočného stavu

veci, odvolací súd poznamenáva, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady nemusí vykonať všetky
účastníkom navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať,
je výlučne na súde prvej inštancie, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potencionál
preukázať rozhodnú skutočnosť tvrdenú účastníkom konania. V tejto súvislosti treba konštatovať,že je žiaduce vylúčiť taký dôkaz, ktorý nemôže smerovať k preukázaniu rozhodných skutočností a
týka sa skutočností právne bezvýznamných a tiež takých, ktoré účastníci konania navrhli s úmyslom
vytvárať prekážky pre efektívne vydanie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu, boli

v konaní preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti pre samotné rozhodnutie vo veci samej, a to v
rovnakom rozsahu vo vzťahu k zisteniu pomerov manžela, ako aj navrhovateľky. Súd prvej inštancie
sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, dostatočne zohľadnil
existujúce pomery rodičov, vek maloletých detí, v ktorom je pre maloleté deti nevyhnutný kontakt s
oboma rodičmi tak, aby sa tento kontakt k obom rodičom udržiaval a prehlboval. Preto súd prvej

inštancie správne zveril maloleté deti do osobnej striedavej starostlivosti v týždňových intervaloch,
pretože z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že tieto majú k obom rodičom silnú citovú
väzbu, obaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky pre ich starostlivosť, čo nebolo matkou ani
spochybnené, tak isto nebola matkou spochybnená skutočnosť, že by otec maloletých detí nedokázal
pre tieto zabezpečiť plnohodnotnú starostlivosť. Skutočnosť, že deti neboli vypočuté pred súdom prvej
inštancie, odvolací súd vyhodnotil rovnako, ako súd prvej inštancie, a to najmä s prihliadnutím na vek

maloletých detí, ako aj na tú skutočnosť, že deti rodičov neodmietajú a túžia byť s obidvomi rodičmi, ktorú
skutočnosťmatkatiežnenamietala.Zadanejsituácie,keďvýchovnéprostredievytvorenéobomarodičmi
nebolo spochybnené samotnými rodičmi navzájom, ani v priebehu prvoinštančného, ako aj odvolacieho
konania, ani kolíznym opatrovníkom a rozhodne je v záujme oboch maloletých detí práve so zreteľom
na zabezpečenie kontinuálnej starostlivosti (ako to konštatoval aj kolízny opatrovník), aby doterajšie

výchovné prostredie pre maloleté deti bolo naďalej zachované u oboch rodičov. Rozhodujúcim faktorom
pre úpravu najvhodnejšieho modelu starostlivosti o maloleté deti zostáva vždy záujem maloletých
detí, nakoľko zmena výchovného prostredia je odôvodnená iba vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad
požiadavkou stálosti výchovného prostredia.

15. Pokiaľ navrhovateľka namietala nevykonanie znaleckého dokazovania z dôvodu, aby deti
jednoznačne vyjadrili svoj názor, ktorého z rodičov uprednostňujú, a ktorému z nich chcú byť zverené do
osobnej starostlivosti, s tým, že súd prvej inštancie nevysvetlil nevykonanie znaleckého dokazovania,
odvolací súd konštatuje, že táto námietka odvolateľky nie je dôvodná, nakoľko súd venoval dostatočný
priestor ohľadne vysvetlenia dôvodov, prečo takýto dôkaz nevykonal. V tejto súvislosti odvolací súd

konštatuje, že v zmysle § 185 ods. 1 C. s. p. len súd má právo rozhodnúť, ktorý z navrhnutých dôkazov
vykoná a ktorý nie, pričom nie je jeho povinnosťou vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom konania.

16. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku navrhovateľky týkajúcu sa nevykonania výsluchu
svedkov v zmysle podania, ktoré bolo súdu doručené dňa 21.09.2017, keďže návrh na výsluch svedkov

nebol predložený v konaní o rozvod manželstva a úprave výkonu práv a povinností vedeného pod sp.
zn. 11CoP/56/2017, ale v konaní vedenom pod sp. zn. 2P/63/2017.

17. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľky týkajúcou sa výkladu ust. § 20 zákona č.
305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, nakoľko aj podľa súčasného

znenia predmetného ustanovenia je povinnosťou kolízneho opatrovníka posudzovať možnosti osobnej
starostlivosti o dieťa obidvomi rodičmi s prihliadnutím na záujmy dieťaťa, na zaistenie potrieb dieťaťa
a na názor dieťaťa a zisťovať objektívne skutočnosti, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie súdu v záujme
maloletého dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu to, že bolo zrušené ust. § 20 ods. 3 citovaného
zákona, ktoré ukladalo kolíznemu opatrovníkovi kompetenciu predkladať vo svojej správe aj svoje

názory, resp. návrhy, komu má byť maloleté dieťa zverené do starostlivosti, neznamená, že by
kompetencie kolízneho opatrovníka vo vzťahu k citovanému oprávneniu boli obmedzené.

18.Odvolacísúd,reagujúcnaprávnevýznamnéodvolaciedôvodynavrhovateľkyohľadnenedostatočnej
komunikácie medzi rodičmi, poukazuje na dostatočné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia súdu

prvej inštancie. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že navrhovateľka nesúhlasila so
striedavou starostlivosťou a stavala sa k tejto alternatíve negatívne, a to napriek tomu, že deti otca
neodmietajú.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľkou vytýkaný nedostatok komunikácie s otcom

maloletých detí, ktorou aj navrhovateľka v odvolaní argumentuje ako prekážku pre nariadenie striedavej
osobnej starostlivosti, je dôsledkom odmietavého postoja k tejto forme starostlivosti, ktorý zrejme
vychádza, resp. je ovplyvnený aj negatívnymi zážitkami z manželského spolužitia. Ani chýbajúca
relevantná komunikácia medzi rodičmi nemôže byť prekážkou striedavej osobnej starostlivosti, pretožeby znamenala porušenie základného práva druhého rodiča vychovávať svoje dieťa v zmysle čl. 32 ods.
4 Listiny základných práv a slobôd. S ohľadom na postoj detí, ich veľmi dobrý vzťah s oboma rodičmi,
ako aj spôsobilosti oboch rodičov zabezpečovať osobnú starostlivosť o deti, ktorú otec jednoznačne

vyjadril, táto forma starostlivosti je v najlepšom záujme detí, pričom v konečnom dôsledku budú lepšie
zabezpečené aj potreby maloletých detí. Nakoľko pre maloleté deti je potrebné a žiaduce poznať
v každodennom živote aj mužský vzor, ktorý je vzhľadom na ich budúci vývoj k zrelej osobnosti,
nevyhnutný.

20. Pokiaľ ide o model striedavej osobnej starostlivosti, z dôvodovej správy k Zákonu o rodine vyplýva,
že tento inštitút starostlivosti umožňuje redukovať porozvodovú traumatizáciu detí, prispieva k citovej
vyrovnanosti, zdravému psychickému vývinu detí, čoho nevyhnutnou podmienkou je aj prístup oboch
rodičov k tejto forme starostlivosti bez toho, aby títo na seba vzájomne útočili, či už priamo, alebo
prostredníctvomdetí,pretožebytomalonegatívnyvplyvnazdravýpsychickýasociálnyvývojmaloletých
detí.

21. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať

za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento

potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

22. K namietanej arbitrárnosti súdneho rozhodnutia odvolací súd dáva do pozornosti, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, t.j. za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí
po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutočný stav veci a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. To, že výsledok rozhodnutia súdu nie je v súlade s predstavami odvolateľky, neznamená že je

nezákonný, či neodôvodnený.

23. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie aj čo do zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matke, ako
aj súvisiaci výrok o trovách konania súdu prvej inštancie, keďže tieto vykazujú vecnú správnosť, hoci
neboli odvolaním napadnuté.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 C.
m. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)